16. schôdza

Ďakujem. Ja som veľmi rád za to, za to vystúpenie aj za túto diskusiu, len, pán Lipšic, viete, aký je rozdiel - a však asi viete, aký bude rozdiel -, ak niekto prechováva ľahkú drogu alebo ľahkú omamnú látku v množstve troch dávok a niekto ju má v dávke 3,5. Určite viete, že ten, čo má 3, dostane, vlastne do basy nepôjde, ten, čo má 3,5, do väzenia pôjde. Podľa tohto návrhu by teda bola tam podmienka, bol by tam probačný dohľad.
Ale, ako som povedal, som rád za tú diskusiu, pretože aj tu s mojím susedom sme sa tak zhodli na tom, že možnože je namieste, a tým by som vyzval možno pána ministra, oddeliť trestné činy alebo skutky, ktoré sa týkajú výroby, dovozu alebo obchodovania, a trestné činy týkajúce sa prechovávania. Ak by sme to oddelili, možno predídeme tejto diskusii a zasa pomôžeme vylepšiť Trestný zákon o malý krok.

Pán poslanec Lipšic, nechcem hovoriť k drogám, ale k tomu, na čo ste upozornili, aj na v podstate tie zadefinovanie, aj spáchanie trestného činu z dôvodu nenávisti kvôli inej sexuálnej orientácii. A tiež to tak vnímam, že pripadá mi, akoby si nejak táto skupina ľudí u vlády alebo na ministerstve vylobovali to, že teda tento trestný čin alebo táto konkrétna nenávisť sa medzi nenávisti zapíše, ale ostatné nenávisti sa tam nezapíšu.
A mne naozaj pripadá potom zvláštne, že medzi definovanými nenávisťami sa nenachádza napríklad nenávisť kvôli sociálnemu statusu človeka. Sami vieme, že mnohokrát do roka, minimálne jeden, dva, tri prípady do roka sú také, že mladí chlapci poliali niečím bezdomovca, urobili mu jednoducho niečo, nejakým spôsobom mu ublížili a je to zvyčajne práve kvôli tomu sociálnemu statusu tohto človeka. A myslím si, že tento človek omnoho menej má šancu sa brániť ako človek s inou sexuálnou orientáciou.
Takisto tam nie je trestný čin alebo nenávisť kvôli možno politickej orientácii. A preto si myslím, že by sme v tomto prípade nemali pristupovať takto selektívne, čo potom vzbudzuje pocit možno nejakého protekčného správania sa voči určitej menšine, ale mali by sme teda zadefinovať, že keď je trestný čin spáchaný z dôvodu akejkoľvek nenávisti alebo nenávisti na základe akýchkoľvek pohnútok, tak nech je to priťažujúca okolnosť.
Samozrejme, na konci musím povedať, že netrpím nenávisťou voči homosexuálom, len sa mi v tomto prípade zdá, že niekto voči nim pristupuje príliš protekčne a nepozerá na tie zraniteľnejšie skupiny.

Skúsim stručne.
Najskôr k represii. Pán poslanec Martvoň, po prvé ja som za represiu pri násilných zločinoch: pri vražde, pri lúpeži, pri znásilnení. Nie som za represiu pri verbálnych zločinoch, napríklad pri slobode prejavu. Mnohí majú opačný názor, že treba miernejšie trestať násilné zločiny a poriadne trestať verbálne. To nie je môj názor.
Druhá vec. Ten príklad s tým kufrom ste nemysleli asi vážne, že? Lebo potom by sme mohli ísť touto cestou, že potom znížme aj pri pašovaní drog vo veľkom rozsahu trestné sadzby, lebo keď vám niekto hodí do kufra, ale to je rovnaká argumentácia, v takom prípade to nie je trestný čin, keď vám niekto podhodí niečo. To bol zlý, to bol veľmi zlý príklad, ale nechcem sa mu venovať.
Pán poslanec Kadúc, u nás je to rozlíšenie medzi prechovávaním pre vlastnú potrebu a potom už teda vlastne tým dílerstvom desaťnásobok, nie trojnásobok, čiže to je pomerne, ešte raz hovorím, rekodifikácia, napriek tomu, čo hovoril pán poslanec Martvoň o represii, nová kodifikácia išla smerom, že zmiernila, zmiernila trestnú represiu voči užívateľom, a to je podľa mojej mienky správne. Tuná hovoríme o díleroch.
A spomeniem to ešte raz. Kauza Cinkota, pán minister, to je táto právna kvalifikácia, žiadna iná. Táto právna kvalifikácia, áno.
Čiže musím povedať, že hovoríme o díleroch. Preto si myslím, že je nesprávne, ak na jednej strane táto vláda pomaly šikanuje dôchodcov a zdravotne postihnutých, aby si vybavovali potvrdenky o tom, že či môžu mať odpustené koncesionárske poplatky, a na druhej strane zmierňujeme postihy pre dílerov, najmä pre dílerov tvrdých drog. A ja predložím aj štatistiku, pán minister, o tom, kto je vlastne za tento skutkový, teda tento trestný čin stíhaný z prokuratúry, lebo si myslím, že je to absolútne evidentné, že to sú najmä malí díleri tvrdých drog.
Ak budem musieť, žiaľ, odísť, zostal by som, iba kvôli tomu, že mám dieťa v nemocnici, takže budem musieť odskočiť. Nerobím to akože z nejakého rozmaru, ak budem musieť, tak odskočím, keď nie, tak ostanem... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Mrzí má, že rodinné, rodinné podmienky pána Lipšica sú také, aké sú, ale chápem, že v niektorých veciach ide rodina na prvé miesto, a rozumiem tomu. Ale rád by som sa vyjadril k tomu, čo tu povedal, lebo v jednej veci s ním zásadne nesúhlasím, v jednej veci s ním v podstate súhlasím.
Začnem tým súhlasom. Áno, v oblasti slobody slova by malo byť zrejme nepostihnuteľné vyjadrenie akéhokoľvek názoru. Len dnešný stav aj v Trestnom zákonníku aj v iných zákonoch nám stále trestá činy alebo názory, ktoré majú špeciálne motivácie. A v jednej veci súhlasím, možno aj pri tejto novele by stálo za to rozšíriť to ešte aj na základe nenávisti na základe náboženského vyznania, lebo, lebo aj v iných, v iných prípadoch to tam je, alebo to zrušiť úplne. A to znamená, buď pôjdeme cestou, ktorú, o ktorej hovorí pán Lipšic, ktorá je legitímna, a ja som ochotný s ňou súhlasiť, to znamená, že vyjadrenie názoru bude netrestateľné vo všetkých prípadoch, alebo keď už máme tresty za vyjadrenie konkrétnych názorov, alebo keď už máme tresty za konanie pri špeciálnych motiváciách, tak buďme potom spravodliví ku všetkým a v prípade, v tom prípade dajme tam aj zvýšený postih na základe nenávisti ku konkrétnej skupine obyvateľstva. A je už mi jedno, či je to na základe náboženského vyznania, politického vyznania alebo na základe sexuálnej orientácie. Ale keď už to tam je, tak tam vymenujme všetkých.
Nie je náhoda zrejme, že spravodajcujem tento zákon. Ja sa tým, že sa venujem oblasti drogovej kriminality, netajím a netajím sa ani tým, že v tejto oblasti mám nejaké skúsenosti, aj keď bolo možné vidieť, že som si to párkrát od ľudí, ktorí nie úplne dobre vedia čítať moje vyjadrenia, zlízol. Niekoľko ľudí, s ktorými som vyrastal, je mŕtvych kvôli tvrdým drogám. Niekoľko z mojich najbližších ľudí boli veľmi blízko dnu a len s veľmi veľkým šťastím sa dostali z toho, že osobné peklo drogovej závislosti je pre nich dneska minulosťou.
Ja som posledný človek, pán Lipšic, posledný človek, ktorý by zľahčoval tragédie, ktoré páchajú drogy v našej spoločnosti. Ale musím povedať, bohužiaľ, že aj vy osobne ste zodpovedný za stovky rodinných tragédií, ktoré sú spôsobené nezmyselným nastavením niektorých paragrafov Trestného zákonníka. Že ľudia, ktorí zvlášť pri marihuane a mäkkých drogách boli prichytení naozaj s mizivými množstvami, kvôli tomu, že nepoznali zákon, kvôli tomu, že nemali dobrých advokátov, kvôli tomu, že nevedeli využívať svoje možnosti, čo je napríklad § 39, o ktorom ste hovorili, skončili s tvrdými trestmi a skončili niektorí aj v base.
Podľa mňa to, čo hovoríte, že, že hovoríme v prvom rade o díleroch tvrdých drog, nie je pravda a ja veľmi rád si pozriem, veľmi rád si pozriem tú štatistiku z prokuratúry, lebo keď som ju pozeral naposledy, tak väčšina, väčšina postihov za drogovú kriminalitu sa týkala práve marihuany. A keď sa pozrieme na to, že čo ten Trestný zákonník hovorí dnes, to jest viac ako 10-násobok bežnej dávky, tak môžme hovoriť o piatich gramoch sušenej rastliny. Už pri piatich gramoch sušenej rastliny podľa vašej definície a podľa toho, čo ste tu povedali, hovoríme o dílerovi, ktorý si zaslúži basu. Som presvedčený o tom, že to tak nie je, že drtivá väčšina z tých ľudí, ktorí sú s takýmito množstvami marihuany prichytení políciou, nie sú díleri, majú to pre vlastnú spotrebu, sú užívatelia a tá drogová sadzba je pre nich jednoducho neprijateľná. Tá trestná sadzba za túto drogovú kriminalitu je jednoducho neprijateľná, a preto je dobré, že sa touto novelou tá spodná hranica trestnej sadzby posúva ďalej, posúva dole.
Hovorili ste o situácii na súdoch. Pozrime sa teda aj na to, že ako tá situácia vyzerá z pohľadu toho jednotlivého užívateľa. Ak máme človeka, ktorý je prichytený s piatimi gramami marihuany a ide na súd, nie je povinné, aby mal zástupcu. Nemusí mu ho štát prideliť a veľká väčšina týchto ľudí sa stále na súdoch obhajujú sami. Nevedia o tom, že existuje § 39, nevedia o tom, že môžu využiť túto možnosť na mimoriadne zníženie sadzby. Prokurátor si na to určite nespomenie, lebo jeho úlohou je potrestať páchateľa čo najtvrdšie, sudca detto. A máme ľudí, ktorí nám naozaj pri malých množstvách marihuany končia zavretí v base, a to sú tiež osobné tragédie ľudí a ich rodín, pán Lipšic, ktoré sa dejú a stále sa, diali sa a stále sa dejú. A ak existuje priestor na to, aby sme s tým mohli niečo urobiť, tak by sme to urobiť mali.
Vy ste hovorili o tom, že by sme sa nemali všeobecne zaoberať drogovou politikou, no lenže my sa ňou zaoberať musíme, pretože je jednoducho nastavená zle. Váš vzor Spojené štáty americké, ktoré rozpútali vojnu proti drogám, sú dnes v situácii, keď máme štáty, kde už je marihuana legálna pre rekreačné použitie. To znamená, že sami pochopili, že to jednoducho nebola dobrá cesta, že tá cesta nefunguje, že tá cesta je mimoriadne drahá, zvyšuje počty užívateľov, zvyšuje objemy drog na trhu, zvyšuje silu mafie, zvyšuje silu teroristických skupín napojených na drogové kartely v krajinách, kde sú drogy produkované, a jednoducho tá cesta nefunguje. Poprední odborníci pri OSN v júni 2011 vydali správu, ktorá jednoznačne hovorí, že vojna proti drogám zlyhala a musíme začať politiku voči drogám meniť.
Potom tu máme krajiny ako Holandsko alebo napríklad Španielsko, kde sa vydali cestou liberalizácie a vydali sa cestou takzvanej Harm reduction politiky, ktorá vychádza z toho, že, áno, máme v spoločnosti vždycky ľudí, ktorí drogy chcú brať a berú. A na rozdiel od toho, čo hovoril pán Hrušovský, nemyslím si, že prvoradou úlohou štátu je bojovať proti drogám. Myslím si, že prvoradou úlohou štátu v tejto otázke je znižovať ujmu na úrovni občana a jeho rodiny a blízkeho okolia za každých okolností. To znamená, robiť komplexné opatrenia, ktoré zabezpečia, že jednak užívateľ, jeho rodina, jeho najbližší alebo potencionálny užívateľ si sami sebe ublížia čo najmenej. To je definícia Harm reduction.
A to znamená, že nie ako sa dialo opäť za minulých vlád, že sa znižovali kompetencie orgánov, ktoré mali zabezpečovať drogovú kriminalitu štátu. Nie, že sa kládli prekážky terénnej práci po celom Slovensku. Nie, že keď sme mali terénneho pracovníka, ktorý si po dvoch rokoch konečne získal dôveru v prostredí, v ktorom sa drogy predávali, tak na základe toho, že ho tam uvidel nejaký policajt, tak sa tam spravila razia a on mohol začať svoju prácu robiť od začiatku. (Reakcia z pléna.)
Áno, len užívateľ, ešte raz, môže byť aj človek s piatimi gramami marihuany, ktorý podľa tohto zákona ešte, už môže byť nad hranicou 10-násobku dennej dávky, lebo už len tá definícia 10-násobku, pán Lipšic, je nezmysel. Každý jeden človek, ktorý je prichytený s drogou, keby si bol vedomý toho, že si môže dať spraviť psychiatrický posudok, lebo podľa zákona dávka musí byť vypočítaná na neho, tak sa tento štát nedoplatí. My sme platili 350 eur minimálne za každého jedného človeka prichyteného s drogou. Veď to je nonsens! Chvalabohu, sa to nedeje, ale to len preto, že ľudia nevedia, že si to môžu vypýtať.
Preto aj v tejto oblasti určite treba zákon zmeniť a treba prejsť k definícii, ktorá bude kombinovať hmotnosť s koncentráciou účinnej látky, lebo potom bude jasné, čo tam máme, a nebudeme musieť našívať konkrétne množstvo drogy, ktorá bola nájdená, na špecifikovanú potrebu užívateľa, u ktorého bola nájdená.
Tých dier je tam strašne veľa. Ale tento jeden krok je krok správnym smerom. Pretože nemusí pri užívateľoch sa využívať potom § 39, nemusí sa prihliadať, nemusí sa robiť výnimka z pravidla, ale pravidlo samotné umožní nižšiu sadzbu trojročnú s podmienkou a probačný dohľad by mal zabezpečiť, aby sa takýto človek z tej siete drogovej kriminality dostal. (Reakcia z pléna.)
Áno. Ale ešte raz, väčšina tých ľudí, Pali, nemá advokáta. Nikto nevie, že ten paragraf sa na tom pojednávaní môže využiť. Veď keď hovoríme o praxi, tak o nej hovorme z obidvoch strán. A prax je taká, prax je taká, že títo ľudia, ktorí sa častokrát zastupujú sami, sú vystavení šikane zo strany súdu, zo strany prokuratúry a sú ukladané oveľa vyššie tresty, než je spoločenská závadnosť ich konania. A keď sa pozrieme na 34. paragraf Trestného zákona, ten hovorí, že "pri určovaní druhu trestu a jeho výmere sa prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy". Len to sa nedeje. (Reakcia z pléna.) To sa ne... (Reakcia z pléna.) Áno, ale zároveň, keď už je díler, tak tam ani len nemôžme hovoriť o tom, že by išlo sa nižšie, pretože spôsob a spoločenská závažnosť jeho konania je vyššia. (Reakcie z pléna.) Je vyššia.
Preto, ešte raz, nikto, kto ma pozná, nemôže povedať, že by som nadržiaval drogovým dílerom. To určite nie. Zničili životy mnohých ľudí, ktorí mi boli srdcu blízki, a veľmi dobre viem, čo je to stáť vedľa človeka, ktorý stratil svoju vlastnú osobnosť, stratil život zo svojich vlastných rúk a človek je bezmocný, lebo nevie, akým spôsobom mu má pomôcť. Verte mi túto skúsenosť. Nechcel som ju mať, ale mám ju.
Preto som posledný, ktorý by sa zastával človeka, ktorý si z nešťastia iných ľudí robí výhodný biznis. Ale zároveň tu máme ľudí, ktorých závadnosť a spoločenská ujma ich konania je malá a drogy sú súčasťou ich života, nešíria ich okolo seba, nežijú z toho, nerobia si živobytie z nešťastia iných ľudí, napriek tomu na základe doterajšej dikcie zákona častokrát prepadli sitom. A, áno, sú tam aj také modelové prípady, že chytili ho s piatimi drogami trávy, išiel do basy a odtiaľ po dvoch-troch rokoch išiel ako perfektne vyškolený heroínový díler. Pretože tým prostredím, s ktorým sa tam stretol, z neho toho dílera spravilo.
Tomuto musíme zabraňovať, musíme mať vyrovnaný prístup a musíme oveľa viacej myslieť na znižovanie ujmy na úrovni ľudí, než na ideologické klapky, ktoré máme mnohí nasadené na svojich vlastných očiach.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ja sa vrátim len k tomu veľmi krátkemu úvodu kolegu Poliačika, kde deklaroval, že v niečom sa nelíši názorovo od kolegu Lipšica. Ja veľmi často v živote zastávam menšinové názory a ako zaznelo z úst kolegu Lipšica, existuje v tom mojom jednom prípade väčšina.
Ako predkladateľ paragrafu osvienčimskej a jáchymovskej lži akceptujem, že kolega Lipšic bol celý svoj politický život na opačnej strane. Boli tam i iní ľudia, ktorých si vážim, ako napríklad Peter Schutz. Ale znova, v prípade, že sa rozhodneme pre slobodu slova bez obmedzenia, tak by sme mali za prvé korigovať Ústavu Slovenskej republiky, pretože tá nachádza vo svojom paragrafe o slobode slova i dôvody, pre ktoré ju možno obmedziť. A keď teda bez obmedzenia sloboda slova, tak bez obmedzenia. Vrátane vyhlásení typu "vyzývam všetkých, aby sa vykašľali na obranu vlasti, pretože nebudeme cediť krv kvôli takej veci". Pamätám sa, ako vzbudili búrky prejavy alebo jedno vystúpenie Richarda Müllera, ktorý tam v tej chvíli nič s drogami nerobil, len povedal formuláciu nejakú svoju.
Musíme sa teda rozhodnúť, či chceme bezbrehú slobodu slova za Larryho Flynta, alebo jej postavíme isté medze. A ak teda je napríklad verejné zdravie alebo bezpečnosť krajiny, alebo mravnosť dôvodom na jej obmedzenie i podľa ústavy, tak ak sa dožadujeme bez obmedzenia tejto slobody, musíme tieto obmedzenia i z ústavy vyňať. A potom, ak hovoríme, že slovo nepácha zlý čin, tak to musí platiť pre absolútne akékoľvek slovo o čomkoľvek, vypovedané kýmkoľvek, v akejkoľvek situácii. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Aj v zmysle tejto diskusie musím skonštatovať, že je to fakt otvorená odborná, áno, ťažká téma. Určite, pán poslanec Poliačik, dá sa súhlasiť v jednej veci, s ktorou aj otvorene súhlasím, je potrebné, aj v teórii, aj v praxi sa to často používa, rozlíšiť pojem medzi dílerom a užívateľom. Áno, podľa môjho názoru je to potrebné, Trestný zákon to priamo nevymedzuje alebo dostatočne to nevymedzuje ako také.
Treba však poukázať na to, že je fakt veľmi ťažké posúdiť, že či ide o držanie, alebo nelegálnu držbu drogy, ktorá bude posudzovaná podľa § 171 ods. 1, teda do 10 dávok, a podľa § 172 ods. 1, teda nad 10 dávok. Je tam veľmi tenká hranica. Ono je to skonštatované aj v dôvodovej správe tohto návrhu, že závisí od kvality drogy, od osoby toho, čo tú drogu užíva, že či to pri niekom bude posudzované ako 9 dávok alebo ako 10 dávok.
Ja čo chcem ale povedať, určite treba tvrdo trestať dílerov. Určite, možno aj v rámci tej kvalifikovanej skutkovej podstaty by to trebalo ešte viac upresniť, že díleri aby vedeli, že jednoducho sa im to, nikto sa s nimi babrať nebude. Ale na druhej strane fakt treba pomôcť mladým ľuďom, ktorí mnohokrát nevedia a tú drogu proste majú alebo im ju niekto dá.
Ja dokonca si dovolím poukázať na to, že držanie drog je asi už v takej miere problémové, ako podávanie alkoholu mladistvým podľa § 175, kde je to dokonca odlíšené tým spôsobom, že taktiež tam možno dostať tri roky, ale vyžaduje sa sústavná činnosť, teda sústavné podávanie a vo väčšom množstve. Čiže možno aj na ten § 175 by sa trebalo pozrieť, lebo je to vo veľkej miere tiež a pácha to také isté škody ako tie drogy, keď niekto robí z mladých ľudí alkoholikov ako takých.
Toľko z mojej strany.

Tak dobre. Pár poznámok len.
Pán poslanec Osuský, sloboda prejavu nie je bezbrehá, ale musí mať nejakú, proste v zásade jasné rozčlenenie, čo chránené je, čo nie je. Podľa mňa prejav, ktorý podnecuje násilné konanie, chránený nie je. Proste ako zvolanie skinheada pred rómskou osadou "Poďme ich zlynčovať!" chránené nie je. To je povel ku konaniu. Kdežto prejav, ktorý neiniciuje priamo násilné konanie, chránený byť podľa mojej mienky musí. Ale to je diskusia na dlhšie asi. Čiže tá hranica určená byť musí a nemôže ju určovať svojvoľne parlament, čo sa nám páči a čo nie.
Pán poslanec Poliačik, ale nebudem k nemu reagovať, mimoriadne zníženie trestu, súd nerozhoduje na návrh, rozhoduje sám. Iura novit curia (súd pozná právo), to znamená, aj bez advokáta a bez návrhu prokurátora súd rozhoduje o výške trestu, aj o tom, či sú podmienky splnené pre mimoriadne zníženie, alebo nie.
Ja by som naozaj rád tu mal jeden prípad o tých piatich gramoch marihuany, za ktorý dostal niekto nepodmienečný trest štyri roky. To by som veľmi rád už konečne ten prípad, ale konkrétny, videl, počul, lebo sa o ňom skôr hovorí a taký prípad podľa mojej mienky neexistuje žiaden. Preto hovorím, že sa týka táto novela, a to je vaša legitímna agenda, pán poslanec, k tomu ja vám nechcem nič hovoriť, že to prevzal teraz SMER, túto agendu, ma prekvapuje. Ma prekvapuje. Doteraz agenda SMER-u bola iná.
A opakujem ešte raz, § 172 sa týka dominantne dílerov, dominantne. Dokonca aj keď má pri sebe väčšie množstvo drogy a nie je preukázateľné, myslím, to bol prípad aj Cinkotu, že to ďalej distribuuje, ale mal väčšie množstvo drogy, tak podľa mojej mienky je to malý díler. Je to malý díler. Ešte raz kauza Cinkota, to bola táto právna kvalifikácia.
Ospravedlňujem sa, žiaľ, musím ísť na otočku do nemocnice, ak ešte stihnem, tak sa, samozrejme, hneď vrátim.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, rozprúdila sa veľmi vášnivá debata, ale pôvodne som k tejto téme nechcela vôbec nič povedať, chcela som sa zamerať na tému, ktorú som v predchádzajúcom vstupe rozvinula. Ale nedá mi, možno len pár vetami. Obávam sa, že všetci chceme to isté a tým spôsobom, ktorý na to ideme použiť, nevieme nájsť spoločný spôsob, ako dospieť k rovnakému bodu. Obávam sa, že toto bude asi rozdeľovať a polarizovať toto osadenstvo stále, ale možnože nie vecne, ale skôr ideologicky, že jedni proti druhým to musíme.
Každopádne poviem len svoj názor ako neprávnika. Určite som za to, aby tí, ktorí len prechovávajú to množstvo, si neviem ani predstaviť, možnože len preto, lebo som nemala nikdy osobnú skúsenosť s ľuďmi, ktorí priamo sa dostali do styku s drogami a tvrdo za to zaplatili, neviem posúdiť, rovnako ako neviem posúdiť, či § 172 Trestného zákona sa vyslovene týka len dílerov. Každopádne ak sa podarí oddeliť hranicu alebo nájsť riešenie, ako oddeliť tých, ktorí len užívajú drogu, a tých, ktorí drogu posúvajú ďalej, tak to bude možno malé víťazstvo celého parlamentu. Práve to, že to sa nedá, takže ten spor bude pretrvávať.
Ale na druhej strane to, čo hovoril Martin Poliačik, s tým množstvom drogy, ak má niekto predsa len, fakt neviem si predstaviť, že koľko to je dostatočné množstvo drogy, alebo teda malé množstvo drogy na to, aby som to len sám používal, keď sa stretnem na večierku s niekým ako užívateľ, mám pri sebe niekoľko dávok, ponúknem ich automaticky aj druhým, takže ja tam už teda možnože tú nejakú trestnú zodpovednosť potom vidím a môže sa to posúvať takýmto smerom ďalej a rozširovať ďalej, bohužiaľ.
Ďalšiu vec, ktorú takisto otvoril Martin Poliačik, tá sa, tou by som mohla možnože nadviazať na to, čo chcem povedať, alebo k čomu chcem ten svoj príspevok smerovať. Začal hovoriť o tom, že tí postihnutí, tí, ktorí sa, myslím, postihnutí v tom zmysle, že sú trestne stíhaní, nevedia využívať svoje možnosti, ktoré v zákone už teraz majú. Toto musím podporiť, pretože chcem hovoriť o tom, ako máme nastavené procesy, čo som opäť už spomenula v predchádzajúcom vstupe, ale tí ľudia nedostávajú dostatočné informácie. Ak by boli všetci skutočne vyškolení tak, ako sa patrí, možno mnoho prípadov by sa nemuselo riešiť alebo dostať do takého štádia, v akom ich máme dnes. Takže dovolím si týmto premostiť.
Celý Trestný zákon alebo možnože to hlavné, alebo teda nie hlavné, vidím, že sú drogy, ale možnože väčšia časť toho Trestného zákona sa týka transpozícií troch záväzných aktov Európskej únie. Hej, ide o dve smernice a jedno rámcové rozhodnutie. Tu by som možno upozornila pána ministra, že takú drobnú technickú chybu sme našli, že v celej vládnej novele aj v dôvodovej správe sa nachádza chybne uvedené číslo... (Reakcia ministra.) Áno. Hej, že namiesto čísla 2011/93, ktoré sa uvádza, by malo byť správne 2011/92 Európskej únie. A za dôležitejšie však považujem okolnosť, ktorá sa týka obsahu transpozície smerníc do národného zákonodarstva. V jednom z článkov smerníc sa píše, že "členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a právne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou".
A toto je vec, v ktorej by som chcela ďalej pokračovať, rozvinúť ju, kde by som chcela apelovať nielen na ministerstvo spravodlivosti. Podľa navrhovanej novely a skúseností z praxe to totiž vyzerá tak, že v našej legislatíve síce premietneme navrhované zmeny do zákona, do Trestného zákona, resp. Trestného poriadku, neimplementujú sa však do nemenej dôležitých iných právnych predpisov a právnych opatrení. Často sú preto naše úpravy a podmienky aplikácie zákonných opatrení pekné na papieri, tak ako to už vlastne aj Martin Poliačik odprezentoval, ale nerealizované v praxi.
Podľa dôvodovej správy, nebudem ju tuná čítať, ale došlo k rozporu medzi ministerstvom zdravotníctva a ministerstvom práce v súvislosti so zabezpečením požiadaviek obidvoch smerníc vo vzťahu k prístupu obetí trestných činov patriacich do predmetu týchto smerníc. V otázke prístupu k právnej pomoci má ministerstvo spravodlivosti rovnako za to, že ciele smerníc sú naplnené prostredníctvom právnej úpravy Trestného poriadku, ktorá garantuje obetiam prístup k právnej pomoci prostredníctvom informačnej povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a tak ďalej. A toto považujem za kameň úrazu. Nie je totiž vôbec dostatočné, že máme dobre naformulované procesné práva obetí, keďže ich uplatnenie v praxi je veľmi limitované. Upozorňujú na to akademické kruhy, profesné odborné skupiny, mimovládne organizácie i hodnotenie všetkých zahraničných expertov.
Je pravda, že Trestný poriadok ukladá orgánom činným v trestnom konaní povinnosť informovať poškodených o existencii bezplatných služieb pre obete, tu sú však hneď dve prekážky, a to spôsob informovania je skutočne veľmi formálny. Jeho zmysel, bohužiaľ, často nechápu ani sami informátori, to znamená, policajti, ktorí sú ako prví v styku s obeťami, a bolo by veľmi žiaduce v budúcich úpravách myslieť práve aj na túto okolnosť. Druhá vec je, samotná informácia nijako negarantuje prístupnosť a kvalitu potrebnej služby. Predovšetkým preto, že služby poskytujú mimovládne organizácie, ktoré nemajú garantované vôbec existenčné podmienky a namiesto toho, aby rozširovali a skvalitňovali svoje služby, bojujú každoročne o prežitie a každoročne sa musia uchádzať o finančnú pomoc iba z grantových programov, prípadne dotácií. A každoročne, musia to robiť skutočne každý rok, z roka na rok sú ich podmienky horšie a sťažené. Ani u tých najosvedčenejších organizácií, ktoré sú zaradené do nadnárodných sietí a spĺňajú medzinárodné štandardy, nie je záruka, že nejakú finančnú podporu získajú. Toto sa mi zdá značne choré. (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pani podpredsedníčka, prepáčte. Kolegyne, kolegovia, aj keď nás je tak málo v sále, by som vás poprosila, aby ste diskutovali mimo rokovaciu sálu. Ďakujem pekne.

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Právny nárok na takúto podporu neexistuje a schvaľovanie predkladaných projektov závisí v mnohom od posudkov a odporúčaní ľudí, ktorí nie sú v problematike zbehlí a zorientovaní.
Výhrady mám tiež k ďalším informáciám uvedeným v dôvodovej správe, že na rozdiel od dôvodovej správy som presvedčená, že súčasná právna úprava reálne negarantuje ani ďalšie práva, napríklad na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci, iba ich umožňuje v niektorých prípadoch a za určitých okolností.
Prehodnotenie platnej úpravy práv poškodených v trestnom konaní bude ministerstvom spravodlivosti vykonané v rámci transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady Európy z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady, v rámci ktorej sa predpokladá komplexné riešenie práv obetí v trestnom konaní vrátane prístupu k právnej pomoci v zmysle označenej smernice. Myslím si totiž, že naozaj treba zosúladiť a na jednotnej báze riešiť problémy a úlohy nastolené množstvom medzinárodných odporúčaní, dohovorov, rámcových opatrení a smerníc. Len upozorňujem, že to asi nebude stačiť. Nebude stačiť len prehodnotenie platnej úpravy práv poškodených v trestnom konaní. Možno preto aj v niektorých krajinách, naposledy v Českej republike, pristúpili k tomu, k riešeniu tejto širokej a naozaj nadrezortnej a nadnárodnej problematike samostatným zákonom o obetiach trestných činov, ktorý bol prijatý 30. januára a bude účinný od 1. augusta 2013. Osobne by som sa prihovárala za obdobný prístup a budem rada, ak sa pán minister vyjadrí aj k tejto, teda k tejto otázke, ktorú som nastolila.
Máme tiež k dispozícii príklady dobrej praxe a skupiny odborníkov s medzinárodným renomé ochotných spolupracovať. Hlavným cieľom je dosiahnuť nielen legislatívne bezchybné zákony, ale vytvoriť i podmienky pre reálny pokrok v eliminácii násilnej trestnej činnosti a pomoci obetiam zločinov. Aby sme naozaj neplakali nad rozliatym mliekom, keď dôjde k tragédiám, a nehľadali potom vinníkov, často izolovane v jednotlivých rezortoch, ale aby sme vedeli v súčinnosti kvalifikovane predchádzať, zasahovať a pomáhať s garanciou zmysluplných zákonov.
Takže opäť vás, pán minister, súvisí to s tým predchádzajúcim, prosím o dialóg a spoluprácu v tejto oblasti.
Vzhľadom na to, že táto diskusia, ktorá tu prebieha, ani veľmi nevzbudzuje až tak veľmi pozitívne nálady, nebudem schopná podporiť tento návrh na rozdiel od predchádzajúceho.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja by som reagoval teda na pani podpredsedníčku Jurinovú v tom zmysle, že v podstate s niektorými vecami, čo bolo povedané v tomto vystúpení, môžem plne súhlasiť, minimálne v tom, že ide o zložitú problematiku, na ktorú treba hľadať rôzne riešenia, ktoré budú koncepčného i nekoncepčného charakteru.
Jednu vec ale musím povedať, že podľa môjho názoru je proces, ktorý ministerstvo zvolilo, dobrý, ide postupnými krokmi, nedá sa táto problematika riešiť úplne komplexne. Teraz sa hlavne, aspoň ja to tak chápem, ministerstvo zameralo na mladých ľudí a na mládež, a teda mladým ľuďom, ktorí sú povedzme nad 18 rokov, aby pomohli a mali možnosť teda dostať sa naspäť do toho normálneho života, aby nemuseli byť teda za tú drogu priamo odsúdení.
Tie príklady, čo tu boli aj spomínané s Cinkotom, no jedna vec, na ktorú musím upozorniť, čo tu nikto nepovedal, že ten Cinkota mal vyše 230 dávok, čiže tam to bolo zjavné. Tu, o čom hovoríme, aj v týchto prípadoch tejto novely Trestného zákona, je to okolo 10, 11 dávok, o čom sa sporíme, kde fakt závisí, že ten mladý človek, keď dostane náhodou kvalitnú drogu, tak pre neho bežne to isté množstvo môže znamenať 11 dávok a pre dospelého človeka by to znamenalo 5 dávok a bol by v úplne inej kategórii trestného činu. Čiže aj sadzby.
Čiže treba fakt rozlišovať to a sústrediť sa na to a to vnímam a pozitívne vnímam u ministerstva spravodlivosti, že chce pomôcť mladým ľuďom a nie dílerom. My SMER dílerov odsudzujeme a sme za to, že díleri, podobne ako tí, čo vo veľkej miere dávajú alkohol mladistvým, patria za mreže.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, ja mám opäť pocit, že si asi nesledoval celkom môj príspevok. Mne je jasné, že to, čo som žiadala od pána ministra, to znamená, aby sa smernica, ktorá bola nedávno prijatá, aby sa jej venovalo. Máme čas dva roky, aby sa dostala do nášho právneho poriadku, takže som si istá, že ani som, alebo teda buď si ty istý, že ja som vôbec neočakávala, že v tomto, v tejto zmene alebo v novele Trestného poriadku bude zapracovaná smernica, o ktorú žiadam, hej, to aby na vyjasnenie bolo.
A naozaj len okrajovo som sa dotkla Trestného poriadku v tom zmysle, kde bola teda vyprovokovaná naozaj dostatočná diskusia. Tam veľmi nemám čo dodať, ja zopakujem, že budem veľmi rada, ak dokážeme oddeliť tých, ktorí len prechovávajú drogu, od tých, ktorí ju posúvajú niekomu ďalej, a tým sa vyrieši problém. Ale, bohužiaľ, nie som odborne zdatná natoľko, aby som vedela toto rozlúsknuť.
Ďakujem.