16. schôdza

Ďakujem pekne. Pán kolega Droba, iba tri poznámky. V časti o ľudských právach ste sa venovali občianskym a politickým právam, teda prvej generácii ľudských práv. Súhlasím, je to významná téma. Venovali ste sa tretej generácii ľudských práv, postmateriálnym, a to znamená najmä ten dôraz na, na statusové menšiny. Tam ja osobne takisto veľmi silno kladiem dôraz na boj proti homofóbii a som rád, že sa v tomto zhodneme. Ale ako správny pravicový liberál ste úplne vynechali druhú generáciu ľudských práv, a to sú sociálne a ekonomické práva. V tomto by som váš trošku poopravil, netreba na to zabúdať. Ja som naozaj veľmi rád, že aj sociálne práva sú agendou ministra zahraničných vecí a naozaj v dnešnej dobe globalizácie by sme nemali zabúdať na to, že sa najmä v krajinách tretieho sveta zneužíva pracovná sila nadnárodnými korporáciami, a toto poďme riešiť. Toto je o dôstojnosti ľudí, toto je o vykorisťovaní, toto je o práve nežiť v chudobe.
Druhá poznámka, hovorili ste a už pán kolega Blanár to naznačil, že treba vyšší rozpočet na obranu. Viete, v takej sociálnej situácii, v akej sa majú ľudia na Slovensku, hovoriť o vyššom rozpočte na obranu, objektívne znamená, že ste sa opäť ako správny pravicový liberál ukázali, že ste ale úplne odtrhnutý od reality.
A tretia poznámka k Európskej únii. Viete, je pikantné, že vaším vzorom pre európske názory je názor konzervatívneho britského politika, kdežto názor liberála v Británii Nicka Clegga ste úplne opomenuli. V tomto smere naozaj vidieť ten čudesný potenciál slovenského liberalizmu, ktorý vy reprezentujete, ste v tomto prípade úplne, ale úplne mimo. Ďakujem.

Ďakujem. Ja len, ja len drobná korigujúca poznámka, v tejto chvíli nejde o Hamas, ale o Hizballáh, pretože, pretože táto požiadavka je na stole, nakoľko to boli operatívci Hizballáhu, ktorí spáchali ten atentát na, na autobus s turistami v bulharskom Burgase, čiže na pôde Európskej únie, takže bolo by fajn, keby, naozaj keby Európska únia prišla k rozumu nejakým náhlym spôsobom a uznala, že sa jedná o teroristickú organizáciu, ale opakujem, nejedná sa v tom prípade o Hamas, ale o Hizballáh.

Dobre, už to je. Áno, už to je.

OK, trojku.

Dobre. Úplne od začiatku začnem. Áno, pán kolega Šebej, ďakujem. Ja som, samozrejme, Hizballáh, neviem, prečo mi ako prvý na jazyk prišiel Hamas.
Čo sa týka kolegu Blahu. Sociálno-ekonomické práva, tam sa asi naozaj my dvaja nikdy nedohodneme, že čo vlastne sú sociálno-ekonomické práva. Z nášho pohľadu je to predovšetkým povinnosť štátu vytvoriť také prostredie, kde každý môže hľadať svoje šťastie, a také prostredie, ktoré sa dokáže postarať o tých, ktorí jednoducho toto šťastie hľadať nemôžu, lebo sú nejakým spôsobom znevýhodnení. Ja som, samozrejme, bolo by veľmi jednoduché pre mňa komentovať Nicka Clegga a hlásiť sa k nemu. Vo veľa veciach sa k nemu hlásim. Britskí liberáli sú nám ešte v tej európskej liberálnej rodine, samozrejme, jedni z tých najbližších, ale ja som zámerne vyzdvihol kolegu, teda britského premiéra Camerona, myslím si, že v mnohých veciach mal pravdu a bol v podstate takým prorokom toho, čo sa môže v Európe stať, ak sa nezačneme týmito otázkami zaoberať.
Možno vám pomastím brucho, keď poviem, že napríklad náš liberálny kolega Guy Verhofstadt je pre mňa naozaj, nechcem byť pejoratívny na pôde Národnej rady, ale je to socialista, s ktorým sa nemôžem stotožniť, a mrzí ma, že je súčasťou našej frakcie v Európskom parlamente, lebo myslím si, že ten má od liberála strašne ďaleko.
Pán kolega Blanár. K obrannému rozpočtu. Áno, mali by sme všetci robiť viac. To bola taká výzva, nebola to výčitka, bola to taká výzva, že poďme sa nad tým zamýšľať, poďme ho skúsiť zvýšiť. No a na záver, viete, keď na jednej strane deklarujete, že tie posty patria opozícii a na druhej sa hráte alibisticky so šiestimi, ôsmimi, desiatimi hlasmi, máte vplyv vo vašej strane, buďte chlap a dôjdite za nami, povedzte, nech sa páči, SMER vám dáva 83 hlasov. Prečo by nemohol byť predseda NKÚ zvolený... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Toto, čo sa chystám povedať, nie je, prosím, povinná jazda predsedu zahraničného výboru k téme, ktorá patrí k jeho pracovnej náplni, a poviem rovno, že nemienim byť nejak veľmi kritický k tým, k tým dvom materiálom. Mohol by som, ale, ale obral by som sa o príležitosť hovoriť k iným veciam, ktoré, ktoré v tých materiáloch nie sú povedané. A vlastne ani sa nedalo veľmi čakať, že povedané budú, ale bolo by fajn, keby na pôde nášho parlamentu zazneli.
Pri takýchto materiáloch, najmä keď je reč o zameraní, o tom, že ako by mali veci vyzerať v budúcnosti, je úplne prirodzená ich istá deklaratórna povaha a ich, by som povedal, zasnívaný pohľad do diaľky. Ale takéto zasnívané pohľady sa obyčajne potom po čase zrazia s realitou. A o tej zrážke s realitou a o ich koreňoch a príčinách by som chcel hovoriť, pričom, samozrejme, že, že ak niečo, naozaj ja ako, ako človek, ktorý sa dlhodobo venuje situácii vo svete a zahraničnej politike, tak ak by som naozaj niečo chcel na slovenskej zahraničnej politike oceniť, je, je, pri všetkých zmenách a premenách niečo, čo by som nazval skutočnou kontinuitou.
No ale dočítam sa napríklad, že Európska únia je globálny aktér a prostredníctvom členstva v nej sa Slovenská republika bezprostredne podieľa na riešení globálnych tém a nesie podiel zodpovednosti aj za jej politiku, vývoj a ďalšie smerovanie. Áno, samozrejme, a preto by som rád videl Slovenskú republiku pri tvorbe niečoho, čo zatiaľ fakt neexistuje, a to je spoločná zahraničná politika Európskej únie ako, ako asertívnejšieho hráča. Ja viem, že sú v zahraničnej politike hráči omnoho silnejší, ktorí majú väčší vplyv na to, že aký je konečne, v konečnej podobe spoločný postoj Európskej únie, ale netreba mať obavy z toho, že oni sú väčší a silnejší a nakoniec aj skúsenejší, sú to starší hráči na svetovej scéne a treba si uvedomiť, že majú svoje limity, majú svoje záujmové obmedzenia a obávam sa, že aj morálne obmedzenia. Poviem hneď, že čo mám na mysli.
Už to tu spomenul kolega Droba a ja to zopakujem. To, že má Francúzsko a iné štáty problém s pripustením, aby Európska únia zaradila ako celok organizáciu zvanú Hizballáh na listinu teroristických organizácii, je pochopiteľné, je to bývalá koloniálna mocnosť, pod ktorej mandát, územie, na ktorom operuje Hizballáh, čiže Libanon spadal, spadalo, pochopiteľne je to krajina, na území ktorej agentúry, ktoré sa priamo podieľajú, tak, pod, pod hlavičkou mimovládnych organizácii, priamo podieľajú na financovaní Hamasu, Hizballáhu. Nachádzajú sa na území Francúzska, nielen Francúzska. Takže Francúzsko má problém aj s vlastnými voličmi, aj s vlastnou krajinou, aj s vlastnou minulosťou, ale my nemáme tento problém, ale my máme morálnu povinnosť mať k tomu nejaký postoj. Mohli sme ho preukázať, aj keď sa naposledy hlasovalo na pôde Valného zhromaždenia OSN o priznaní statusu pozorovateľského alebo pozorovateľského štátu pre Palestínsku samosprávu. Nebol žiadny dôvod zdržať sa hlasovania podľa mňa. Z celej Európskej únie len česká diplomacia mala dostatok odvahy hlasovať proti. Bol by som rád, keby túto odvahu mala aj slovenská diplomacia. Ale nevyčítam. Viem, že v Európskej únii bola čo najväčšia snaha mať v tejto veci jednotný postoj. Ja len chcem povedať, že niekedy mi pripadá snaha mať spoločný európsky postoj ako zbytočne uctievaná posvätná krava. Jednota, na oltár ktorej je obetovaná morálka, nie je v poriadku podľa mňa. A v zahraničnej politike a v postojoch štátov čosi ako morálka predsa len tu i tam môže existovať, aj keď dominujú záujmy. To je prvá vec.
Druhá vec je, že, a to sa nemôže vyskytnúť v materiáli ako je tento. Realita prináša zrážky so situáciami, s ktorými takýto, by som povedal, koncepčný materiál nemôže vopred počítať. Tak napríklad som sa dočítal dnes, že pri výpovedi pred americkým kongresovým výborom James Stavridis, šéf ozbrojených amerických síl v Európe hovoril, že NATO uvažuje s viacerými scenármi v prípade Líbye, eh, v prípade Sýrie. Až ma obskočil mráz! Ja už si nespomínam, aký bol presne postoj Slovenska. Nebol nejaký, nejaký výrazný v prípade toho, čo sa odohralo v Líbyi. Ja len viem, že tam Severoatlantická aliancia strčila nos veľmi nešťastným spôsobom a malo to viac ako zlé dôsledky pre situáciu v severnej Afrike a nielen tam. A teraz počúvam, že podobným smerom sa uberajú aj úvahy v súvislosti so Sýriou.
Rád by som, keby, keďže Slovenská republika opäť je krajina, ktorá nie je zaťažená ani historickým bremenom bývalej koloniálnej mocnosti, ani inými bremenami, keby svoj postoj v tejto veci riešila pomocou dvoch nástrojov. Ten jeden nástroj je zdravý rozum a ten druhý je morálka. Poviem, čo mám na mysli. Tá predstava, že súčasnej v Sýrii ide o zápas dobra so zlom, je prinajmenej zjednodušená, s najväčšou pravdepodobnosťou však úplne pomýlená. Nemám najmenšiu pochybnosť o tom, že sýrsky režim a Bašár al-Assad, jeho hlavný predstaviteľ je zločinný režim a že sa podieľa na masovom vraždení vlastného obyvateľstva. Ale to ten režim urobil už dávno. Ja len chcem pripomenúť, že tento konflikt má dávnu minulosť. Chcem pripomenúť, že v roku 1982 povstalo Moslimské bratstvo v meste Hamá a otec Bašár al-Assada Háfis al-Assad dal vtedy mesto Hamá obkľúčiť sýrskym vojskom, tankami a delostrelectvom tak, aby myš ani nemohla utiecť von, a nechal to mesto rozstrieľať a rozbombardovať aj letectvom. Zahynulo tam vtedy medzi 20- až 40-tisíc ľuďmi, samozrejme, že väčšinou civilmi, hoci tam bolo ozbrojené povstanie. Svet si to vtedy nie príliš všimol, ale bolo to povstanie sýrskej odnože Moslimského bratstva egyptského, čiže islamských fundamentalistov proti sekulárnemu režimu a nikto ani náhodou sa nemohol domnievať, že tam išlo o demokraciu. Áno, ten režim bol sekulárny, bola to diktatúra vtedy aj teraz sovietskeho typu s tajnou políciou, s politickými väzňami a so všetkým. Ale nebol to konflikt slobodomyseľných demokratov s diktatúrou. Bol to konflikt islamských fundamentalistov so sekulárnym režimom primárne. A tento konflikt sa ťahá, samozrejme, celou históriou toho regiónu. Nepochybne v Sýrii povstali alebo začali protestovať proti vlastne odpornej totalite režimu strany Baas aj ľudia, ktorí milujú demokraciu a chcú slobodný svet. Ale v danom okamihu celý konflikt je z veľkej časti v rukách zbehnuvších sa džihádistov zo všetkých koncov, končín arabského sveta. A ten, kto je tam fakt ohrozený, je napríklad kresťanská menšina v Sýrii. Tam sú, tam je, tam žije nie nepodstatná kresťanská menšina. Veď aj zakladateľ strany Baas niekedy počas druhej svetovej vojny bol Michel Aflak, sýrsky kresťan. Teda Arab, ale kresťan. A kto ohrozuje kresťanov proste v Sýrii? No tí istí, ktorí ich ohrozujú v Egypte. No islamisti, povstalci, nie sýrsky režim! A, pochopiteľne, že akékoľvek úvahy o zopakovaní líbyjského scenára v Sýrii sú úvahy, ktoré vedú do pekla, tak ako viedli v Líbyi. A ja by som bol rád, keby okrem všeobecných deklarácií, že nám záleží na ľudských právach, slovenská diplomacia, keď sa bude na pôde NATO rozhodovať, že čo urobí Severoatlantická aliancia v prípade so Sýriou, tak nabádala ku krajnej zdržanlivosti... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

No. Ja pripomeniem, pred čím by som chcel varovať a čo sa nemohlo ocitnúť v tomto koncepčnom materiáli. Keď vzniklo povstanie proti Muammarovi Kaddáfimu v Líbyi, keď tam vlastne preskočilo z Tuniska a z Egypta, lebo najprv bolo v Egypte, potom v Tunisku, tak sa všetci potešili, že demokrati povstali proti zlému diktátorovi. No ale to bolo veľké nedorozumenie. Lebo povstanie tam bolo. Otázka je, že či demokratov? Fakt je ten, že v meste Bengházi bolo notoricky známe prostredie, z ktorého sa regrutovali bojovníci Al-Káidy, ktorí si chodili potom zastrieľať počas irackých udalostí do Iraku, ktorí sa podieľali na teroristických útokoch v Iraku. Výsledkom pádu Kaddáfiho režimu v Líbyi a teda angažmán NATO, bezletová zóna a tak ďalej, britských a francúzskych lietadiel a nakoniec aj amerického angažmán je, v Líbyi je toto. Výsledkom je, že zo scény zmizol skutočne odporný politik menom Muammar Kaddáfi, ale nebol nahradený slobodným demokratickým režimom, ale chaosom, vedľajším výsledkom ktorého je, že zbrane z obrovských depozitov v Líbyi putovali jednak do rúk džihádistov, s ktorými sa teraz Francúzi trápia v Mali. To sú líbyjské zbrane, ktoré majú v rukách. A tá druhá, veľká časť zbraní smerovala do pásma Gazy. A tie rakety, ktoré boli toto súčasťou, teraz dopadajú na hlavy civilného obyvateľstva z pásma Gazy.
Povedal by som, že vážené NATO, vážená Európska únia, ďakujeme pekne za angažmán v prospech ľudských práv v prípade Líbye. Bolo to ale nedorozumenie. Ja viem, že niektoré zlé vedľajšie dôsledky sú vedené vznešenými úmyslami. Problém v prípade Líbye bol ten, že pri tom rozhodnutí vstúpiť do toho konfliktu buď tí, ktorí sa tak rozhodli, mali zlé informácie, alebo ich viedli veľmi nevznešené záujmy. Konkrétne v prípade Talianska alebo Francúzska. Ja by som vážne chcel, aby sme sa my Európania, my Severoatlantická aliancia týmto spôsobom, napriek tým hrozným obetiam, ku ktorým prichádza v Sýrii, aby sme sa do toho takýmto spôsobom nezamiešali, lebo tie dôsledky nebudú dobré. Ale, samozrejme, že podpíšem opakovane a hrubými písmenami to, čo v tom materiáli stojí ohľadne dôležitosti Severoatlantickej aliancie pre nás, pre bezpečnosť Európy a pre bezpečnosť vlastne celého sveta. Som rád, že Slovensko je členom tohto spolku, a som rád, že je platným členom tohto spolku, a som rád, že to patrí medzi zámery našej zahraničnej politiky. A, samozrejme, že tá požiadavka mať okrem dobrých zámerov a očí upretých zasnene do budúcnosti aj trošku realistický pohľad, sa týka aj ďalších vecí. Už to tu spomenul kolega Droba. Európska únia chronicky zle vyhodnotila udalosti takzvanej Arabskej jari. Jarné na tých udalostiach skutočne nebolo nič, len ten začiatok. Začalo to fakt tým, že povstali tu i tam, najprv v Tunisku, potom v Egypte, potom v iných krajinách ľudia. Povstali, protestovali, ktorí sa chceli zbaviť diktatúry a chceli viacej slobody. Ale okamžite všetky tie hnutia, ktoré, bohužiaľ, predstavovali iba názory lokálnych menšín, proste boli unesené, uchmatnuté úplne inými silami, islamistickými silami. A výsledok napríklad Arabskej jari v Egypte je ten, že 8 až 10 miliónov egyptských kresťanov, koptov je ohrozenejších ako kedykoľvek predtým, že ľudské práva sú ohrozenejšie ako za Mubarakovho režimu. Áno, Mubarak bol škaredý diktátor! A ešte aj skorumpovaný! A, samozrejme, že v Egypte bolo plno politických väzňov a že tá celá krajina bola všetko, len nie demokracia. Veď to bola vojenská diktatúra. No ale fakt je ten, že ak sa opýtate na ich práva egyptských žien, tak momentálne to vyzerá s ich budúcnosťou, s budúcnosťou ich práv a s ich rovnoprávnosťou omnoho černejšie, ako to vyzeralo pred tromi rokmi. Naozaj. A vyzerá to omnoho černejšie nielen s právami ľudskými, so správami teda s ľudskou rovnosťou v Egypte, ale vyzerá to omnoho černejšie aj s geopolitickou budúcnosťou regiónu, pretože jediný dôvod, pre ktorý sa ešte naplnili túžobné slová Moslimského bratstva o odstúpení od mierovej zmluvy s Izraelom, je to, že Egypt je v danom okamihu krajina, ktorá je príliš vojensky slabá na to, aby urobila čokoľvek iného. No ale, mierový postoj, ktorý vyplýva z vlastnej slabosti, teda je niečo úplne iného ako mierový postoj vyplývajúci z dobrých úmyslov, však áno. Takže ja by som bol napríklad rád, keď zase egyptský prezident navštívi Európu a bude si potriasať s každým ruku a proste budú sa na seba usmievať s lady Ashtonovou, keby aspoň niekto sa našiel z Európskej únii, ktorý by mu povedal: "No, milý pán prezident, ale ako je to teda s tými ľudskými právami a s tou demokraciou vo vašej krajine, už keď sa bavíme o týchto témach?"
Ale Egypt, samozrejme, čelí omnoho horším veciam. Egypt čelí perspektíve ekonomického kolapsu. O tom sa nie veľmi hovorí. A nie je to ani veľmi vina terajšej vlády. Fakt je ten, že jeden zo zdrojov egyptských príjmov dôležitý, ktorým bol turistický ruch, sa zredukoval natoľko, že už nie je významným príspevkom v egyptskej ekonomike. Egypt je krajina, kde za posledných 60 rokov sa zoštvornásobil počet obyvateľstva. Mali nejakých 20 miliónov začiatkom 50. rokov, keď padla tá monarchia a zvíťazili, zvíťazila dôstojnícka revolta pod vedením Gamála Abdala Násira, tak mali okolo 25 miliónov obyvateľov. Teraz majú okolo 85 miliónov obyvateľov. Tá krajina už nie je veľmi schopná ich uživiť. A nie je to len výsledkom Arabskej jari. Ale tá Arabská jar teda fakt nepomohla. Bol by som rád, keby aj k týmto témam Európska únia pristupovala realistickejšie a keby Slovensko dalo k tomu podnet. Lebo opakujem opätovne: sme v úžasne výhodnej situácii krajiny, ktorá je síce malá, ale nie je zaťažená vlastnou koloniálnou minulosťou. Ani inou históriou. A toho sa tak trošičku týka aj téma rozširovania Európskej únie.
Naozaj som oceňoval misiu nášho ministra zahraničných vecí na Balkáne. Oceňujem to, že je stálou prioritou slovenskej zahraničnej politiky západný Balkán a jeho integrácia do Európskej únie.
Oceňujem, že slovenská zahraničná politika si je vedomá aj bezpečnostných rozmerov tohoto, tohoto trendu, nuž ale veci majú svoje limity. Už tu bolo spomenuté, že boli tuná na návšteve kosovskí poslanci. Myslím, že nie som jediný, na ktorého oni urobili ako ľudia, ako ľudia vybavení jazykovo, vzdelaní atď. ten najlepší dojem. Stretol sa s nimi aj pán minister, stretli sme sa s nimi aj my, ale z tej návštevy vyplynul ešte jeden poznatok. V podstate tlačia na pílu veľmi a ja tiež by som chcel v tejto veci oceniť postoj slovenskej diplomacie, že sa nenechá dotlačiť k nejakým príliš rýchlym rozhodnutiam v tejto veci, pri všetkom pochopení pre ich ambície. Je jasné, že kosovská samostatnosť je fait accompli, s ktorou sa nič veľmi nedá urobiť, a nedokážu to ani Srbi urobiť, ale zdá sa, že naša zdržanlivosť je úplne namieste. Chcel by som podporiť našu zahraničnú politiku v tomto s tým, samozrejme, že príde určite istý okamih, keď to už nebude mať zmysel. Práve dnes prebehla médiami správa, že Ivica Dačič a Hashim Thaci, teda srbský prezident a kosovský sú blízko k dohode. Oni to tak nevyhodnocujú, lady Ashton povedala, že sú blízko k dohode, ale lady Ashton netreba brať až tak príliš vážne, ale dobre. (Ruch v sále.) Radi by sme tú dohodu videli. A ak tá dohoda bude na svete, nebude žiadna prekážka, aby sme sa k tým krajinám, ktoré status Kosova uznali, pridali, ale vtedy a len vtedy.
No ale čo sa týka rozširovania Európskej únie, tu je jeden ďalší problém. Krajina s ktorou Európska únia dlhodobo rokuje bez toho, aby sa čo i len na obzore črtala perspektíva ukončenia tých rokovaní, je Turecko. Ja by som napríklad rád videl, keby Turecko dostalo jasnejšiu reč. Ja som nie diplomat, nie som viazaný ani obmedzeniami, ktoré má výkonná moc, čiže môžem povedať, čo len chcem. Ja si osobne myslím, že Turecko do Európskej únie pri súčasnej vláde nepatrí a že v istom okamihu mu to bude potrebné povedať. (Ruch v sále.) Ja viem, že sa na tomto nedohodneme, ale Turecko je krajina, ktorá začína byť vzhľadom na to, že postupne sa stáva viac a viac islamistickou pod vládou súčasného premiéra Erdogana a jeho strany. Postupne sa stáva menej a menej demokratickou, hoci je ekonomicky dosť úspešná, a postupne sa stáva stále viac a viac hostilnou, nepriateľskou voči Západu a Aliancii, voči Amerike, voči Izraelu a nakoniec aj voči Európe. Turecký premiér Erdogan sa napríklad nechal počuť, že islamofóbia má byť považovaná za trestný čin. To znamená kritický postoj k islamu. No dobre, ale my tu v Európskej únii máme akúsi slobodu slova a kandidátska krajina nám ide povedať, že si ju máme obmedziť? A tu už prečo? Turecký premiér sa netajil tým, že Turecko sa prihlásilo o stále členstvo v Šanghajskej organizácii spolupráce. Pre tých, ktorí to neviete... (Neutíchajúci ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

... pre tých, ktorí to neviete, je to organizácia, ktorá združuje, bola založená v '96 a združuje takých šampiónov demokracie ako je Rusko, Čína, Kazachstan, teraz aj Turkmenistan, Tadžikistan, proste krajiny bývalého, stredoázijské krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a turecký premiér Erdogan sa nechal počuť, že keď príjmu Turecko za stáleho člena, že Turecko zabudne na Európsku úniu, pretože s týmto spoločenstvom diktatúr Turecko zdieľa spoločné hodnoty. No ak je pravda, že Turecko zdieľa s Kazachstanom a Tadžikistanom spoločné hodnoty, tak ich nezdieľa s Európou alebo potom som prestal rozumieť svetu. Čakal by som od európskej diplomacie, že toto povie otvorene a naplno bez nejakých ohľadov na, čo ja viem, by som povedal, tak ľahko zraniteľné city tureckého premiéra a tureckej vládnej strany a tak ďalej a tak podobne. Ja vás ďalej, kolegovia, nebudem trápiť a zaťažovať úvahami. Ešte by som rád povedal jednu ďalšiu vec. Ja tiež by som rád videl spoločnú európsku zahraničnú politiku. Mne tiež na rozdiel od mnohých euroskeptikov sa sen o Spojených štátoch európskych nezdá taký za hlavu, za vlasy pritiahnutý, až na to, že je k nemu dosť ďaleko a vidno to na tom príklade spoločnej európskej zahraničnej politiky. Poviem vám, prečo neexistuje zatiaľ, hoci sa o ňu snažia všetci zúčastnení dosť úprimne. Jednoducho zahraničnú politiku je možné interpretovať vtedy, keď sa nejaké spoločenstvo, povedzme národ alebo jeho politická reprezentácia dohodnú na tom, ako vidia svoje dejiny a svoju budúcnosť. Keď sa dohodnú na tom, že ako interpretujú svoje dejiny, a keď sa dohodnú na tom, čo sú ich záujmy a čo sú hrozby, čoho sa boja. Ale Európa nedokáže spoločným spôsobom interpretovať svoje dejiny. Nedokáže, pretože Rusko je úplne iný fenomén, iný živočích pre Poliakov, Maďarov, Slovákov a Čechov ako pre Francúzov. Nám je severná Afrika vzhľadom na naše dejiny vzdialená, cudzia. Pre Francúzov a Španielov nie, je to životne dôležitý priestor. Nevnímame rovnako hrozby, nevnímame rovnako svoje záujmy, a preto máme taký problém my v Európe a Slovensko s Európou prekoktať sa k spoločným postojom v čomkoľvek závažnejšom. V tých drobných veciach, samozrejme, problém nemáme. Preto by som bol v našom zasnívaní sa nad zámermi našej zahraničnej politiky, čo sa týka napríklad spoločnej európskej zahraničnej politiky, taký opatrnejší, menej optimistickejší, mal by som menšie očakávania. Je to na dlhú debatu. V každom prípade chcem povedať, že s väčšinou materiálu, ktorý sa volá Zameranie zahraničnej politiky Slovenskej republiky, súhlasím. Nie je tam jediný zámer, ktorý by som nepodporoval, len varujem, že naše zameranie, naše zámery sa už v dohľadnej budúcnosti zrazia s realitou. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani predsedajúca. Nedá sa nestotožniť s takým sumárnym konštatovaním kolegu Šebeja, že naša zahraničná politika, jej kontinuita a jej zámery sú jedným z najsvetlejších obrazov fungovania Slovenskej republiky. Nedá sa, než si zaželať, aby sme aj v iných oblastiach fungovali kontinuálne a dobre. Problémom nášho začlenenia do európskej politiky je to, že to ťažisko je skôr na tej európskej, nie na tej našej strane, pretože Európa, tak ako tu zaznelo, hľadá ten najmenší možný spoločný menovateľ, ktorý je krížom a kolíziou historických, záujmových, morálnych a iných záležitostí a, samozrejme, ak existuje dlhodobý špeciálne preferenčný vzťah Španielska k zločinnému kubánskemu diktátorského režimu, ak malo Taliansko historický a iný špeciálny vzťah k diktátorskému zločineckému Kaddáfimu, ak malo Francúzsko i dokonca sám osobne Jacques Chirak dobrý vzťah k atómovému reaktoru v Osiraku, tak, samozrejme, je potom ťažko hľadať široký a morálny konsenzus. Napadá ma v tejto veci, že európska, a to je to pekné slovo, klasika Augustína Mariána Húsku - európska zahraničná politika pred Slovensko stavia možno otázku svojstojnosti. Svojstojnosti v tom, že nie sme viazaní záujmami a historickými väzbami a môžme si dovoliť zaujímať i morálne a principiálne stanoviská. Na záver verejne ďakujem pánu ministrovi, urobil som tak už aj osobne, za jeho postoj pri návšteve čínskeho vicepremiéra.

Pán kolega Šebej, ja len takú drobnú poznámočku. Začali ste tým, keď ste glosovali situáciu v Arabskej jari a v severnej Afrike, že pociťujete nechuť k invázii do Líbie a celkovo k Arabskej jari, pretože tieto akcie vyvolali na jednej strane chaos, na druhej strane otvorili dvere náboženským fundamentalistom. Viete, cítim drobnú nekonzistentnosť. Vy ste boli jeden z tých najväčších jastrabov, ktorí obhajovali vojnu v Iraku. Ako je možné, že keď všetci vidíme, že v Iraku tam je absolútny chaos, že tá vojna priniesla len veľmi negatívne dôsledky, a dneska vy kritizujete severnú Afriku alebo invázie do severnej Afriky, ale v prípade Iraku naďalej zotrvávate na stanovisku, že vojna bola správna. Pán kolega, takáto nekonzistentnosť nesvedčí vášmu intelektuálnemu potenciálu. Ďakujem. (Smiech v sále.)