19. schôdza

Ďakujem pekne. Pán kolega, vaše vystúpenie vnímam, že ste ho posunuli do takej morálno-filozofickej roviny. Ale ako v poriadku. Docela súhlasím s tým, že naozaj do veľkej miery sa finančný sektor podieľa alebo podieľal na vzniku hospodársko-ekonomickej krízy. A z tohto pohľadu môj názor je taký, že pravdepodobne väčšia regulácia finančného sektoru by prispela k eliminovaniu takýchto rizík do budúcna. Ale z tohto pohľadu je Slovensko naozaj malá krajina, ktorá sa v tomto objeme nepodieľa žiadnymi význačnými číslami a túto iniciatívu by museli vyvinúť finančné veľmoci ako, samozrejme, Veľká Británia respektíve Spojené štáty americké.
Ďakujem.

Ďakujem, ja by som rád podporil kolegu Mikloška, pretože ja zdieľam jeho názor ohľadom rastu. Aj keď, samozrejme, trošku ináč by som to sformuloval, podľa mňa zbytočne aj v mainstreamovej ekonómii je veľký fetiš hospodárskeho rastu. A podľa mňa sú aj iné kritéria, ktoré sú veľakrát podstatnejšie, ako o koľko vzrástlo HDP. A to je povedzme kvalita zdravotníctva, kvalita školstva, či máme cesty bez výtlkov alebo ináč. Samozrejme, hospodársky rast, dávam za pravdu aj kolegovi Kamenickému, má súvislosť s nezamestnanosťou. Ale nie až takú priamu, ako sa tomu podsúva. Ja poviem aj príklad. Keď sme mali skoro 10-percentný rast kedysi kvôli automobilovému priemyslu, tak stále sme mali 8-percentnú mieru dlhodobo nezamestnaných.

Áno. Samozrejme, nie rast za každú cenu. To znamená, stále kupovať niečo nové. Mať tri autá, nič neopravovať, všetko vyhadzovať a tak ďalej. No. Som toho názoru, aby to takto nebolo. Rast sa dá dosiahnuť aj tlačením peňazí, mnohí to robia, napríklad Veľká Británia, mne sa zdá aj ECB, Amerika, samozrejme. Rast nezamestnanosti, samozrejme, súvisí s tým, aj keď je mnoho iných metód na potlačenie nezamestnanosti. My sme tu mali minule celý deň debatu. A tých námetov, ako znížiť nezamestnanosť, bolo veľmi veľa. Nielen rast. No čo sa týka toho, že Slovensko je malý štát, to je pravda, že si nemôže rozkazovať. Zas tie najväčšie štáty sú po uši v tých derivátoch, pokiaľ viem, Veľká Británia 31 % ich štátneho rozpočtu je práve z týchto derivátových obchodov. A veľmi dobrá myšlienka je, že náš život si musíme hodnotiť aj z hľadiska jeho kvality. Nielen z hľadiska nejakých finančných a materiálnych hodnôt - v tom je zdravotníctvo, školstvo, sociálne veci, celková spokojnosť, duchovné záležitosti, literatúra, hudba, šport a tak ďalej. Čiže radšej budeme chudobní, ale budeme v tomto smere mať dobrú kvalitu života. Je to rozporuplné, ale dá sa to dosiahnuť skromnosťou, pribrzdiť naše nároky a o to kvalitnejšie žiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, milí kolegovia. Prihlásil som sa do rozpravy k tomuto dokumentu, pretože ide naozaj o vážny a zásadný dokument, ktorý veľmi veľa hovorí o tom, čo vláda urobila, čo robí. Prípadne, čo chce robiť na to, aby sa jednoducho na Slovensku žilo lepšie. Aby sme mali výkonnejšiu ekonomiku, vyšší ekonomický rast, vyššiu zamestnanosť. Teda chcel by som na úvod aj oceniť aj kvalitu tohto materiálu z hľadiska vlastnej štruktúry, ktorá je povinná, ktorá je daná aj smernicami Európskej komisie a ktorá umožňuje vlastne tento obsah. Tieto dokumenty umožňujú aj porovnávať naozaj úsilie jednotlivých vlád. Chcel by som aj vyzdvihnúť to, že aspoň v tomto dokumente, zatiaľ verím, že to vydrží, sa vláda nehlási k postupne narastajúcemu hlasu, ktorý volá po tom, že treba zmäkčovať kritériá. Že prílišná úspornosť alebo prílišné úsporné opatrenia brzdia ekonomický rast, brzdia zamestnanosť. Takže to chcem oceniť, že v tomto materiáli aspoň som zatiaľ takéto hlasy nezachytil a že sa vláda stále hlási k tomu, že chce znížiť deficit na tie úrovne, na ktoré si to naplánovala.
Problém ale je, a teraz prechádzam k tomu, čo sa chváliť nedá, je, že na jednej strane sa vláda hlási k správnym cieľom, dokonca niektoré tieto ciele aj napĺňa a zrejme aj naplní. Problém ale je, že ich naplní spôsobom, ktorý z krátkodobého hľadiska síce splní to, čo je potrebné, ale zo strednodobého a dlhodobého hľadiska ohrozujeme konkurencieschopnosť, teda vláda ohrozuje konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky. A teda ohrozuje to, k čomu sa hlási aj dokonca už na prvej strane tohto materiálu. Pretože na prvej strane, je to strana 6, ale je to prvá strana textu, v ktorej sa hovorí, citujem: "Prioritou je aj naďalej zabezpečenie dlhodobo udržateľného rastu ekonomiky, ktorý je podmienkou pre rýchly rast životnej úrovne a dobiehanie rozvinutých krajín Európskej únie." Koniec citátu.
Tu si dovolím malú vsuvku. Keďže kolega Jozef Mikloško otvoril veľmi zaujímavú tému toho, či teda rast potrebujeme, alebo nepotrebujeme. Ako vidíte, aj tento materiál sa hlási k hospodárskej politike, za hlavnú prioritu považuje zabezpečenie dlhodobo udržateľného rastu ekonomiky. A ja v tomto s materiálom, a teda aj s ministrom, aj s vládou, hlboko súhlasím. Či sa nám to páči, alebo nie, ekonomický rast je predpokladom a podmienkou nielen rastu zamestnanosti, ako povedal kolega Podmanický, ale aj celkového rastu životnej úrovne a aj kvality života, o ktorej viacerí hovorili, že je tiež dôležitá. Je to prosto tak, bez toho, aby sme rástli rýchlejšie, ako rastú bohaté vyspelé krajiny, sa im nebudeme približovať. Ani v kvalite života, ani v životnej úrovni. A mimochodom, naša životná úroveň ešte nie je na úrovni 73 % vyspelých krajín. To, čo kolega Mikloško citoval, to je úroveň hrubého domáceho produktu v parite kúpnej sily.
Čiže áno, my sme sa, a výrazne sme sa priblížili. Treba povedať, že Slovensko z hľadiska konvergencie, teda z hľadiska dobiehania vyspelých krajín od revolúcie v roku ´89 je druhou najúspešnejšou krajinou po Estónsku z hľadiska približovania sa. Začínali sme na úrovni okolo 50 %, dnes je to zhruba tých 73 % priemeru západnej Európy. Žiaľbohu, ekonomická úroveň, to neznamená tiež rovno životnú úroveň. Tá ide za tým. Za tým ekonomickým rastom ide postupne aj nárast platov a nárast životnej úrovne. Takže bude to tak - či sa nám to páči, alebo nie - že ten ekonomický rast je nevyhnutný. V slovenských podmienkach dokonca platí, že len rast vyšší ako 3 % generuje výraznejšie tvorbu nových pracovných miest, a teda riešiť veľmi vážny problém nezamestnanosti môžeme len vtedy, ak budeme schopní dosiahnuť, ale nielen krátkodobo, ale dlhodobo vyšší ekonomický rast, ako sú tie 3 percentá. A mimochodom, keď, myslím, že kolega Švejna to spomínal, že sme mali stále 8 % nezamestnanosť, aj keď sme mali 10-percentný rast dlhodobo. No áno, len kým sme začali robiť reformy okolo roku 2000, sme mali takmer 20 % nezamestnanosť. Reformy umožnili vysoký ekonomický rast, ktorý priniesol práve investície a pracovné miesta, ktoré znamenali zníženie nezamestnanosti z 20 % na menej ako 10 percent. To znamená pre desaťtisíce ľudí a rodín výrazné zvýšenie príjmu, výrazné zvýšenie kvality života, zníženie chudoby a sociálnu inklúziu. Na tom aj najlepšie vidno, že poklesla napríklad miera chudoby. Rozumná ekonomická politika založená na reformách, ktoré naštartujú ekonomický rast, je najlepšou sociálnou politikou, pretože takýto ekonomický rast prináša investície, prináša nové pracovné miesta a, mimochodom, popri ekonomickom raste sa meria aj celkový index ľudského rozvoja, human development index, ktorý meria UNDP, myslím. Merajú sa dokonca aj, meria sa dokonca aj medzinárodne, sa porovnáva aj miera subjektívneho šťastia.
Mimochodom, to je dosť zaujímavé, že v zásade to vychádza tak, že tie najbohatšie, napríklad škandinávske krajiny vykazujú aj najvyššiu mieru subjektívne vnímaného šťastia, ale vôbec to neznamená, že všade platí úmera, čím ekonomicky vyspelejšia krajina, tým šťastnejší ľudia. Je skupina krajín, ktoré sú chudobné, africké krajiny alebo aj Bután napríklad sú veľmi chudobné, ale napriek tomu ľudia pociťujú vysokú mieru subjektívneho šťastia a spokojnosti so životom. Ale, mimochodom, krajiny, ktoré sú relatívne ekonomicky na tom nie najhoršie a je tam najnižšia miera pociťovaného subjektívneho šťastia a spokojnosti so životom, sú práve bývalé komunistické krajiny. Tam je tá kombinácia najhoršia. Ekonomicky na tom zďaleka nie sú najhoršie. Z hľadiska celosvetového porovnania, ale z hľadiska miery spokojnosti so životom a subjektívne uvedomovaného šťastia sú na posledných priečkach krajiny, ako je Bulharsko, Maďarsko, Rusko, ale aj Slovensko, na jedných z posledných miest zo všetkých krajín sveta.
To bola len taká malá vsuvka na tú tému teda, ktorú otvoril pán poslanec Mikloško. A teraz by som sa teda vrátil, ak dovolíte, k tomuto materiálu. Čiže v čom je problém tohto materiálu?
Problém tohto materiálu je v tom, že vláda síce deklaruje niektoré veci, ktoré sú pekné a s ktorými sa dá len a len súhlasiť, v skutočnosti ich ale nerobí. Konkrétne, keď som teda odcitoval, že prioritou má byť naštartovanie dlhodobo udržateľného ekonomického rastu, tak vláda aj hovorí, ako to treba urobiť. Aj tu sa dá súhlasiť, že ozdravením verejných financií a štrukturálnymi reformami. Len problém je, že to nerobí, respektíve ak to robí, tak spôsobom, ktorý nepovedie k želanému výsledku. Konkrétne vláda zabezpečuje znižovanie deficitu verejných financií, teda zlepšovanie stavu verejných financií, ale robí to spôsobom, ktorý z krátkodobého hľadiska síce bude efektívny, ale zo strednodobého a dlhodobého hľadiska ohrozí konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky. Ohrozí práve to, čo pomenováva ako prioritu: dlhodobo udržateľný vysoký ekonomický rast. Zdôrazňujem dlhodobo udržateľný.
Vláda správne v tomto materiáli definuje ako priority štrukturálnych politík a vymenujem ich a skúsme si povedať, aké kroky vláda v týchto oblastiach robí, lebo správne ich považuje vláda za dôležité. Po prvé. Vzdelávanie, veda a inovácie. Otázka je: Robí vláda v tejto oblasti potrebné a nevyhnutné kroky a zmeny? Nehovorím, že nerobí nič, obávam sa však, že to, čo robí, nie je absolútne dostatočné a niekedy ide dokonca opačným smerom.
Druhá oblasť identifikovaná ako zásadná z hľadiska štrukturálnych reforiem, zamestnanosť a sociálna inklúzia. Zákonník práce, ktorý zhoršil pružnosť trhu práce, vytvára podmienky na vyšší ekonomický rast alebo skôr podkopáva ekonomický rast, a ak vláda tvrdí, že to nie je pravda, že táto zmena Zákonníka práce, ku ktorej došlo, zvyšuje nezamestnanosť a ak neverí opozícii, nech sa páči, ale tvrdia to aj všetci nezávislí experti, tvrdia to zamestnávatelia a tvrdí to aj Národná banka Slovenska, ktorá vo svojej analýze ako jeden z dôvodov nárastu nezamestnanosti koncom minulého roka uviedla práve Zákonník práce, ktorý znížil flexibilitu trhu práce. Čiže správne identifikovaná priorita pre štrukturálne reformy, ale pohyb opačným smerom, zníženie flexibility trhu práce.
Ďalej vláda identifikuje ako ďalšiu oblasť dôležitú pre štrukturálne reformy podnikateľské prostredie. Áno. Otázka ale je: Zlepšuje vláda podnikateľské prostredie alebo ho zhoršuje? Hovoril tu o tom môj kolega Ivan Štefanec, ktorý hovoril o tom, že sa prepadávame v rebríčkoch konkurencieschopnosti, v rebríčkoch kvality podnikateľského prostredia a už spomínaný Zákonník práce, zvyšovanie najmä priamych daní, odvodov, zhoršovanie vymožiteľnosti práva, zastavenie reforiem v justícii, ktoré rozbehla Lucia Žitňanská. Najnovšie informácie, ktoré svedčia o tom, že sa ide v protismere aj v tejto oblasti, hovoria o tom, že po tom, ako sa zmenil Luciou Žitňanskou nastavený systém, aby nových sudcov vyberali komisie, kde väčšina sú nesudcovia, prvý krok, ktorý minister, nový minister spravodlivosti Borec urobil, že to zmenil. Opäť sú tam vo väčšine sudcovia v týchto komisiách a podľa najnovších informácií každý štvrtý novoprijatý sudca má také isté priezvisko ako už existujúci sudcovia. Dovolím si povedať, že miera príbuzenských vzťahov a teda previazanosti príbuzenskej je omnoho väčšia, pretože nie všetky príbuzenské vzťahy sa dajú demaskovať na základe zhodného priezviska. Zlepší toto podnikateľské prostredie? Zlepší toto vymožiteľnosť práva na Slovensku a podnikateľské prostredie? Obávam sa, že nieže to nezlepší, ale, naopak, zhorší, ako aj ďalšie kroky, ku ktorým dochádza.
Moderná a efektívna verejná správa bola identifikovaná v tomto materiáli ako ďalší dôležitý predpoklad udržateľného ekonomického rastu. Zase sa s tým dá len súhlasiť. Otázka zase ale je: Čo urobila alebo robí vláda na zefektívnenie verejnej správy? Obávam sa, je tu avizovaný síce nový projekt, uvidíme, čo prinesie, lebo zatiaľ kroky, ktoré vláda robila, nepriniesli nič alebo priniesli dokonca ešte zhoršenie. Môžeme sa odvolať napríklad na ešte prvú vládu Roberta Fica, ktorá avizovala 20-percentné zníženie zamestnanosti vo verejnom sektore. Výsledok bol, viete aký? 0,02 percenta.
Zdravie je ďalšia oblasť, ktorá je identifikovaná, a veľmi správne, ako zásadná oblasť pre štrukturálne reformy. Zase otázka je, čo robí vláda v oblasti zdravotníctva, aby sa zvýšila efektívnosť zdravotníctva a kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti? Nič. Reformné kroky, ktoré boli naštartované - či už transformácia nemocníc, alebo zvýšenie konkurenčného tlaku aj cez súkromné poisťovne - sa nieže nezlepšuje, ale zhoršuje a kroky vlády smerujú presne opačným smerom, o čom svedčí aj narastajúce zadlžovanie v zdravotníctve, aj narastajúca neefektívnosť fungovania zdravotníctva.
A takto by sme, žiaľbohu, mohli pokračovať aj v ostatných oblastiach. Takže zhrniem a podčiarknem, že vláda síce na jednej strane sa hlási k potrebe dlhodobého udržateľného ekonomického rastu a aj identifikuje oblasti, v ktorých štrukturálne reformy sú dôležité, avšak v zásade a vo väčšine týchto oblastí postupuje presne opačným smerom.
Teraz sa teda budem venovať verejným financiám, pretože o nich je najmä tento dokument. A zase sa dá povedať, že vláda na jednej strane správne deklaruje - a musím povedať, že aj to treba oceniť aj to oceňujem - že chce znižovať deficit verejných financií, že sa k tomu stále hlási. Problém je ale spôsob, akým to ide robiť. Problém vlády Roberta Fica a aj ministerstva financií je do značnej miery v tom, že sa viac zameriava na formu ako na obsah, na marketing ako na skutočné riešenie. Veľmi krásnym príkladom toho je vývoj verejných financií v roku 2012. V roku, ktorý je už za nami, máme definitívne čísla. Čísla, ktoré sa nachádzajú aj v tomto dokumente a ktoré potvrdzujú, že trhanie rozpočtu koncom júla 2012 predsedom vlády pred kamerami, široko pokryté všetkými médiami, bol proste len politický marketing a dosť trápny divadelný kúsok, ktorý sa nezakladal absolútne na žiadnej realite. A dnes tento materiál, materiál ministerstva financií schválený vládou Roberta Fica jasne potvrdzuje - konkrétne, ak máte záujem o podrobnosti, na strane 23 - fakt a skutočnosť, že ak by vláda Roberta Fica nebola robila žiadne dodatočné opatrenia, tak deficit v roku 2012 by bol dosiahol úroveň 4,6 %, teda presne takú, aká bola rozpočtovaná v rozpočte, ktorý bol ešte pripravený Radičovej vládou a schválený bývalým parlamentom.
Neznamená to, že ten rozpočet by sa naplnil presne v tej istej štruktúre. Každý rok sa deje to, že niektoré položky sa napĺňajú viac, niektoré menej, niektoré príjmy vyššie, iné nižšie, niektoré výdavky vyššie, iné nižšie a aj v roku 2012 bol, vývoj nebol presne taký, ako predpokladá rozpočet. Napríklad boli nižšie daňové príjmy, ale bolo to vykompenzované inými položkami a podstatné a kľúčové je, že ten argument, s ktorým Robert Fico trhal rozpočet za asistencie pána ministra, že ak neurobia ďalšie dodatočné opatrenia, tak deficit bude 5,3 %, lebo rozpočet bol pripravený zle, ten argument bol falošný. Potvrdzuje to tento dokument, ktorý jasne hovorí, že dodatočné príjmy z opatrení vlády dosiahli 288 miliónov eur, teda 0,4 percenta. Zároveň vláda nenaplnila niektoré príjmy dobrovoľne vo výške zhruba 0,1 % z digitálnej dividendy a z licencií telekomunikačných operátorov. To znamená, že skutočný vplyv opatrení, ktoré vláda urobila, bol 0,3 % a deficit dosiahol úroveň 4,3 % namiesto plánovaných 4,6 %, čo jasne svedčí o tom, že ak by vláda nebola prijímala žiadne opatrenia, celkový dosiahnutý deficit by bol taký, aký bol rozpočtovaný. Takže išlo do značnej miery len o politické divadlo a dnes o tom svedčí a odhaľuje z toho vlastne vládu jej samotný materiál.
Ďalšia vec, to bol rok 2012. Teraz mi dovoľte niečo povedať, niečo o roku 2013, lebo ten je ešte dôležitejší, pretože je aktuálny. Na stranách 24, 25 je tabuľka, ktorá hovorí o tom, aké opatrenia vláda v roku 2013 prijala a premietla do rozpočtu, aby sa deficit znížil na tých cieľových 2,9 percenta. Keď si urobíte podrobnejšiu analýzu týchto údajov, tak prídete k zaujímavým záverom, ktoré ale nie sú vôbec radostné z hľadiska, a pozitívne, z hľadiska toho, akým spôsobom vláda konsoliduje. Čiže vláda síce konsoliduje, ale konsoliduje spôsobom, ktorý sa nám vypomstí, pretože ohrozí našu konkurencieschopnosť.
Prvá zásadná vec, ktorá z tých čísiel vyplýva, je, že vláda takmer vôbec nešetrí. Takmer vôbec nešetrí vláda. Z tých čísiel totiž vyplýva, keď si ich rozdelíte do tých hlavných skupín, že vláda chce získať v roku 2013, v tomto roku, o ktorom hovoríme, na konsolidáciu 930 miliónov eur zvýšením daní a odvodov. To je 38 % z celého konsolidačného úsilia. Čiže najväčšiu časť chce získať zvýšením daní a odvodov a, čo je ešte horšie, zvýšením takých daní a odvodov, ktoré ohrozujú ekonomický rast a brzdia ekonomický rast a brzdia našu konkurencieschopnosť. A kto by tomu neveril, tak nech sa páči, box č. 1 na strane 14 tohto istého materiálu, o ktorom hovoríme. Hovorí o tom, aké sú skúsenosti aj empirické, aj z literatúry odborno-ekonomickej, ako veľmi bolí konsolidácia a aký typ konsolidácie ohrozuje viac a aký menej budúci ekonomický rast. Tak napríklad sa tu hovorí, odcitujem: "Z príjmovej stránky krátkodobo aj dlhodobo rast najmenej tlmí znižovanie deficitu cez spotrebné a majetkové dane," Čiže najlepšie, keď už dane chceme dvíhať, je dvíhať majetkové a spotrebné dane. "Naopak, rast daní zo zisku a z miezd má negatívny dlhodobý efekt." Koniec citátu.
Z tých čísiel 930 miliónov dane a odvody nie je nič z majetkových a spotrebných daní. Všetko je z daní priamych a z odvodov, teda nepriameho zdanenia miezd. Čiže všetko, po prvé, vláda konsoliduje najmä zvyšovaním daní, prenášaním záťaže na ľudí, a to ešte takých daní, ktoré ohrozujú budúci ekonomický rast, a sama to dokazuje vo svojom vlastnom materiáli.
Ďalej, ďalšou, druhou najväčšou položkou, ktorou vláda šetrí, je 737 miliónov zo zdecimovania druhého piliera, to tvorí 30 % celkového konsolidačného úsilia. Povedané zrozumiteľnejšie, túto významnú položku vláda získala tak, že minie peniaze, ktoré by inak boli odložené na budúce dôchodky budúcich dôchodcov. Čiže ohrozuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií a míňa to, čo by minuté nemalo byť a malo by to byť nasporené na budúce dôchodky budúcich dôchodcov, keďže vieme, aký je demografický vývoj, a keďže vieme, aké riziká sú s tým spojené.
Ďalších 328 miliónov vláda získava jednorazovými príjmami. To sú príjmy z digitálnej dividendy a z presunu zásob ropy, financovania zásob ropy do neverejného sektora, čo jej pomôže počas dvoch rokov, 2013 - 2014, ale už nie potom. Čiže 328 miliónov, teda 13 % z celkového konsolidačného úsilia si pomáha jednorazovými príjmami, ktoré nám síce teraz pomôžu, ale o dva roky už jednoducho nebudú fungovať, nebudú mať žiaden efekt. Čiže zase nič moc.
No a zvyšuje nám 475 miliónov, čo sú úspory vo verejných výdavkoch. Keď si napočítate v tej tabuľke tie úspory, tak celkovo vám vyjdú síce vyššie, ale sú tam aj položky mínusové, a keď si vypočítame celkové saldo, tak najväčšia mínusová položka vo výdavkoch je minutie rezervy, ktorú si vláda vytvorila, ak by menej ľudí odišlo z druhého piliera.
Keďže odišlo viac, tak tie peniaze minula, čiže minula naviac 229 miliónov. Keď si urobíme saldo úspor, ktoré vláda urobila alebo chce urobiť v roku 2013, a toho, čo má výdavky navyše, tak zistíme, že celkové saldo týchto úspor vo verejných výdavkoch je 475 miliónov, čiže 19 percent tej celkovej rozpočtovanej sumy potrebných opatrení. Dalo by sa povedať, že vláda zvyšovaním daní a jednorazovými opatreniami a zdecimovaním druhého piliera získava 81 percent potrebných peňazí na konsolidačné úsilie a 19 percent získava znižovaním výdavkov. Lenže keď sa pozriete podrobnejšie na to číslo, tak zistíte, že vláda nešetrí na sebe, ale že gro tohto čísla 475 je úspora územnej samosprávy. Úspora územnej samosprávy, zase to máte v tej tabuľke na strane 24, je 427 miliónov. Čiže celková úspora verejných výdavkov 475 miliónov, ale úspora územnej samosprávy 427. Viete, koľko je teda schopná ušetriť vláda? 48 miliónov eur, teda necelé dve percentá, necelé dve percentá celého potrebného konsolidačného úsilia. Toto je vizitka toho, ako vláda šetrí na sebe a ako prenáša ťarchu na ľudí, na podnikateľov a aj na územné samosprávy.
Takže konštatovať musím, žiaľbohu, že síce vláda prijíma opatrenia, ktoré zrejme povedú k zníženiu deficitu na 2,9 percenta, aj keď sa ukazuje, že budú zrejme potrebné aj niektoré ďalšie dodatočné opatrenia, najmä v zdravotníctve, ale asi aj inde, ale ak to aj dosiahne, tak to dosiahne spôsobom, o ktorom sama vláda v tom istom materiáli tvrdí, že nie je optimálny.
Ešte odcitujem jednu vetu z tohto materiálu, ktorá hovorí o tom, ako je lepšie konsolidovať. Citujem: "Z výsledkov odhadov ministerstva financií vyplýva, že konsolidácia prostredníctvom výdavkov má oproti príjmovej konsolidácii vyššie náklady v podobe strateného rastu v krátkodobom horizonte, na druhej strane však v strednodobom až dlhodobom horizonte je menej bolestivá." Inými slovami, keď šetríte na výdavkoch, tak vám to krátkodobo zníži rast, ale vyrieši vám to problém strednodobo a dlhodobo. Keď ale nešetríte na výdavkoch, ale keď zvyšujete, keď konsolidujete cez zvyšovanie príjmov, tak vám to síce neohrozí krátkodobo tak rast ako znižovanie výdavkov, ale vytvárate si veľký problém strednodobo a dlhodobo.
Zase platí a potvrdzuje to tento materiál ministerstva financií, že vláda vládne systémom po nás potopa. Teraz splníme, lebo však musíme, ale čo to spôsobí do budúcna, to nás veľmi nezaujíma. Ďalšia veľmi zaujímavá vec, ktorú chcem, na ktorú chcem upozorniť, ktorá z toho materiálu vyplýva, je konsolidačné úsilie. Veľa prebiehajú polemiky o tom, ktorá vláda šetrí, ktorá vláda šetrí viac, konsoliduje viac, ktorá menej. Často sa porovná neporovnateľné, preto je dobré, že aj tento materiál je postavený na štandardnej metodike a že vyčísľuje aj konsolidačné úsilie. Nemožno totiž mechanicky porovnávať, ako sa znižoval deficit v jednotlivých rokoch a za jednotlivé vlády, pretože od toho treba odpočítať tie veci, na ktoré vláda nemá vplyv. A údaj konsolidačné úsilie je dôležitý preto, že to je očistený údaj, ktorý hovorí, ako sa vláda podieľala svojimi aktívnymi krokmi na ozdravení alebo zhoršení stavu verejných financií. A tu tie porovnania nevychádzajú veľmi v prospech vlády, a preto sa vláda, dokonca ministerstvo financií, lebo ono je hlavným autorom tohto materiálu, sa dokonca, no povedal by som, až nevyhlo dosť trápnym zahmlievaniam. Zahmlieva a kamufluje.
Prečítam vám jeden citát, ktorý je nádherný, a potom vám vysvetlím, aké sú skutočné čísla za ním. Ten citát zo strany 7, ktorý hodnotí konsolidačné úsilie v rokoch 2010 až 2013, je nasledovný: "Priemerné ročné konsolidačné úsilie v rokoch 2010 až 2012 dosiahlo jedno percento HDP. V roku 2013 sa konsolidačné úsilie odhaduje vo výške 1,2 percenta HDP." Čiže, preložím do zrozumiteľnej reči, za vlády Ivety Radičovej bolo priemerné konsolidačné úsilie ročné okolo jedného percenta, za nás, za vlády Roberta Fica sa odhaduje, že v roku 2013 bude 1,2 percenta, čiže vyššie, ako bolo za Radičovej vlády. No len problém je v tom, že keď si tie roky 2010 až 2012 rozdelíte po jednotlivých rokoch, tak zistíte, že ono je to pravda, čo je v tej vete napísané, akurát problém je v tom, že konsolidačné úsilie v roku 2010 v dôsledku politiky vlády Roberta Fica v rokoch 2009 a 2010 bolo mínus 1,2 percenta. Mínus. Konsolidačné úsilie v roku 2011, v jedinom celom roku vlády Ivety Radičovej, bolo plus 3,1 percenta a konsolidačné úsilie vlani, v zmiešanom roku, bolo plus 0,5 percenta. A konsolidačné úsilie podľa vlastného dokumentu tohto istého ministerstva, potvrdeného aj dokumentom, tie čísla sú veľmi podobné aj v dokumente Rady rozpočtovej zodpovednosti, bude konsolidačné úsilie v nasledujúcich rokoch nasledovné: v roku 2013 0,8 percenta, v roku 2014 0,4 percenta, v roku 2015 1,1 percenta a v roku 2016 0,7 percenta. Toto sú čísla, ktoré sú z najnovšieho materiálu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Teraz to zase preložím do zrozumiteľnej reči, že čo to teda znamená. Znamená to teda to, že vláda Roberta Fica, ak sa jej podarí naplniť zámery, ktoré tu deklaruje v tom materiáli, ktorý teraz schvaľujeme, dosiahne za štyri roky svojho vládnutia celkové konsolidačné úsilie 3 percentá, kým vláda Ivety Radičovej za jediný rok dosiahla konsolidačné úsilie 3,1 percenta. Teda vláda Ivety Radičovej konsolidovala za jediný rok viac alebo zhruba v tej istej miere, v akej sa chystá konsolidovať vláda Roberta Fica za štyri roky. Teda ak tu zaznieva, že to konsolidačné úsilie nie je dostatočné, tak tieto čísla jasne svedčia o tom, že nie je dostatočné.
A že by bolo možné, áno, ono je dostatočné z hľadiska parametrov, ktoré sú v európskej legislatíve, ktoré určuje Európska komisia, dokonca ide až trochu nad rámec, ale hlavne kvôli zákonu o brzde, o dlhovej brzde, kvôli ústavnému zákonu o rozpočtovej zodpovednosti. Ale ak sa teda pozrieme na to, ako ktorá vláda konsolidovala, tak musíme konštatovať, že tá konsolidácia je nielen obsahovo zlá, pretože prebieha najmä na strane príjmov - a to ešte na strane zvyšovania takých daní, ktoré ohrozuje ekonomický rast, ale konsolidácia je aj nedostatočná a mohla by byť omnoho väčšia. Napríklad taká, aby sa nezačali aktivovať niektoré nepríjemné sankcie v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti. Teda aj z tohto pohľadu chcem avizovať, že ak vláda, lebo sú už také signály, príde s návrhmi na zmäkčovanie ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, tak budem určite tým, ktorý nepodporí tieto návrhy a bude zásadne proti zmäkčovaniu tohto zákona, pretože ak by vláda konsolidovala rozumnejšie a razantnejšie, tak by nemuselo dôjsť k napĺňaniu týchto hraníc.
Takže ešte raz sa vrátim k tej formulácii, lebo teraz je možno zrozumiteľnejšia, ako krásne vláda kamufluje v tomto materiáli. Hovorí, priemerné ročné konsolidačné úsilie v rokoch 2010 až 2012 dosiahlo jedno percento, v roku 2013 dosiahne 1,2 percenta. Ale už nehovoria, že preto priemerné za tie tri roky, že rok 2010, za ktorý môžu v plnej miere, to bolo mínus 1,2 percenta. A rok 2011, za ktorý má, nesieme plnú mieru zodpovednosti konsolidácie, pretože to bol prvý celý rok, v ktorom sme vládli, bola konsolidácia 3,1 percenta, teda vyššia miera konsolidácie, ako plánuje vláda Roberta Fica urobiť za celé štyri roky svojho vládnutia. Pritom väčšina opatrení v roku 2011 z toho objemu 3,1 percenta HDP bola urobená na výdavkovej strane, teda znižovaním verejných výdavkov, teda spôsobom, ktorý neohrozoval ekonomický rast, a teda spôsobom, kedy vláda šetrila na sebe. To, že je to tak, že dve tretiny boli dosiahnuté na výdavkovej strane, to potvrdzujú aj analýzy Medzinárodného menového fondu.
Posledná vec, ktorú chcem zmieniť vo svojom vystúpení, sa týka výberu daní. Chcel by som upozorniť, že vláda vládne druhý rok. Takže neustále omieľať, že za výpadky vo výbere daní môže chaos na daňovej správe, síce môže vláda omieľať, ale čím ďalej, tým menej to bude uveriteľné. Čím nechcem povedať, že na daňovej správe neboli problémy, a prijal som za to aj politickú zodpovednosť. A myslím, že sme ju prijali aj ako strana vo voľbách, ale dôležité je, zase sú dôležité čísla. A čísla hovoria, že za prvé štyri mesiace tohto roku sa na kľúčových daniach vybralo o 110 miliónov eur menej než za prvé štyri mesiace minulého roka, kedy mal vládnuť ten najväčší chaos. Tie kľúčové dane sú daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane a daň z príjmu právnických osôb. Ešte raz, za tieto kľúčové dane sa za prvé štyri mesiace tohto roka vybralo o 110 miliónov eur menej ako za prvé štyri mesiace roka 2012! A tu vás chcem upozorniť nielen na to, že v roku, za prvé štyri mesiace v roku 2012 boli tie problémy s informačným systémom na daňovej správe, ale chcem vás upozorniť aj na to, že ekonomika rastie. Vlani sme vykázali ekonomický rast 2 percentá, v tomto roku tiež vykazujeme ekonomický rast. Čiže ak by sa efektívnosť daní výrazne nezhoršila, tak sme na týchto daniach za štyri mesiace mali vybrať viac, ako sme vybrali vlani za štyri mesiace. My sme ale vybrali menej napriek tomu, že vlani bol chaos, teraz vraj nie je. Napriek tomu, že sme mali rast odvtedy, vybrali, daňová správa vybrala menej o 110 miliónov eur.
A chcem tiež potvrdiť to, čo hovoril Ivan Štefanec, problémy s daňou z pridanej hodnoty začali v roku 2006. Rok 2006 bol prvým rokom prvej vlády Roberta Fica a odvtedy výnosnosť z dane z pridanej hodnoty, ktorá je najdôležitejšou daňou v štátnom rozpočte, výrazne klesla. Ešte v roku 2005 bola sadzba DPH 19 percent a výber DPH tvoril 8,2 percenta nášho HDP. Vlani už to bolo 20 percent, ale objem bol už len 6 percent z hrubého domáceho produktu. A ten pokles bol kontinuálny od roku 2006, nepodarilo sa ho zastaviť ani nám počas tých dvoch rokov vládnutia, pretože ten čas bol krátky a k tomu ten pokles ďalej pokračuje. Takže ak vláda tvrdí, že sa nedá inak konsolidovať, len zvyšovať dane a odvody, alebo hľadať jednorazové alebo decimovať druhý pilier, tak to nie je pravda. Pretože tieto čísla jasne ukazujú, že vláda nešetrí na sebe, znovu zopakujem, z celkového, z celkovej hodnoty konsolidačných opatrení po odrátaní úspory výdavkov v územnej samospráve vláda šetrí 48 miliónov eur, čo sú dve percentá celkového konsolidačného úsilia. Čiže vláda nešetrí na sebe, na vlastných výdavkoch, ak rieši konsolidáciu, tak ju rieši takým zvyšovaním takých daní, ktoré ohrozujú ekonomický rast. A teda na záver musím skonštatovať, že tá proklamácia, ktorá je prvou vetou tohto materiálu, ktorú znovu zopakujem, ktorá znie: "Prioritou vlády je aj naďalej zabezpečenie dlhodobo udržateľného rastu ekonomiky, ktorý je podmienkou pre rýchly rast životnej úrovne a dobiehanie rozvinutých krajín Európskej únie", koniec citátu, tak že táto priorita je len deklarovaná a nie skutočná.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. No, pán poslanec Mikloš, ja by som sa chcel opýtať, vy ste spomínali to konsolidačné úsilie a tie čísla, že nesedia a podobne, v roku 2011 deklarujete konsolidačné úsilie na úrovni 3,1 percenta, kde, samozrejme, to, čo ste povedali, je pravda, treba to očistiť o jednorazové vplyvy, o cyklické vplyvy, aby sme mali štrukturálne deficity. Podľa, ja som tu teda nebol, ale chcem sa opýtať, aby ste mi to objasnili, že vtedy vy ste zahrnuli takisto zvýšenie DPH o 1 % z 19 % na 20 % do konsolidačného úsilia, ktoré vám urobilo na tých 3,1 % možno 1 percento? Keď to spočítam s tým pol percentom z roku 2012, tak v priemere ste na tom, na čom sme my dneska v roku 2013. Takže tu by som vás poprosil, keby ste mi to nejak objasnili.
Ďakujem.

Ďakujem. Kolega Mikloš, no musím povedať, že v plnej miere s tebou súhlasím, a musím povedať, že keď táto vláda chce ísť cestou, ktorú napísala do programu stability 2013 - 2016, tak by ho mala aj plniť a nielen deklarovať. Je to naozaj len marketingový dokument. Slovenská republika má dosť veľký podiel príjmov aj z eurofondov. Eurofondy môže Slovenská republika využiť na dlhodobo udržateľný rast a na podporu rastu, ale využitie eurofondov počas Ficovej vlády a ich miera čerpania je tak nízka, že pán minister Kažimír do tohto materiálu nedal poriadne ani jedno slovo o tom, ako chce využiť eurofondy, de facto peniaze, ktoré Slovenská republika zaplatí do spoločnej kasy a zoberie ich naspäť v podobe eurofondov, ako chce využiť v prospech slovenskej ekonomiky. Preto tento materiál by bolo lepšie zobrať späť a dopracovať.
Ďakujem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Ja sa chcem opýtať jednu vec, lebo sadzba dane DPH sa zvýšila o jeden percentný bod. Ekonomika v zásade v tomto období rastie a výnosnosť DPH, ako výber DPH vlastne išiel dole, čím to je?
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Na úvod poznámka k tomu, že ste hovorili teda, že rozpočet by dopadol aj bez prijatých opatrení na úrovni 4,6 percenta. Nie je správna tá vaša interpretácia tohto deficitu z toho dôvodu, že ste tam nezahrnuli všetky položky, ktoré už prijala táto vláda, napr. viazanie výdavkov vo výške 120 mil. eur alebo prevzatie dlhu zdravotníckych zariadení 80 mil. eur, potom regionálny operačný program 76 mil. eur a ďalšie opatrenia. To znamená, že ten deficit by bol skutočne naozaj vyšší, a teda roztrhanie rozpočtu, vami pripravovaného rozpočtu, pokladám za oprávnené.
Čo sa týka tých ďalších konštatovaní, najmä napr. vo vzťahu k zdravotníctvu a teda, že vami navrhované reformy by zlepšili efektívnosť zdravotníctva, s tým takisto celkom nesúhlasím. Naopak, dnes konštatujeme znižovanie miery zadlžovania zdravotníctva ako takého, to znamená, že tie opatrenia, ktoré sa teraz prijímajú, sa ukazujú ako dostatočne efektívne.
Takisto neustále zdôrazňovanie zhoršenia podnikateľského prostredia, ja by som tu uviedol len rozhovor s konateľom firmy Gabor niekedy z februára tohto roku, ktorý na otázku zvyšovania daní odpovedal, že Slovensko je stále zaujímavé a istým spôsobom atraktívne pre podnikanie. Takže netreba poukazovať a zdôrazňovať neustále na to, že sa tu nejakým spôsobom výrazne zhoršuje podnikateľské prostredie. Zákonník práce odstránil deformy tie, ktoré tu boli, a dal ho na úroveň štandardného Zákonníka práce. Takisto by som rád zdôraznil, že sa neukázalo v konečnom dôsledku, že by prispieval k rastu nezamestnanosti. To, čo naozaj vplýva, a takisto viem uviesť konkrétne spoločnosti, ktoré vyslovene prepúšťali z dôvodu straty objednávok.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pán poslanec, vy ste niekoľkokrát zdôraznili, že vláda Roberta Fica hrá krátke hry. Podľa teórie hier sa dajú hrať krátke hry a krátke hry môžu byť aj veľmi výnosné, len sa musia hrať krátko. Akákoľvek krátka hra, ktorá chce pokračovať dlhšie, ruinuje nielen hru, ale aj hráčov. To je podľa teórie hier.
Ak by sme chceli a mysleli na budúcnosť, tak ak ste hovorili, že tento materiál celkom správne identifikuje, že jedným z kľúčových bodov budúceho rastu a prosperity celej Slovenskej republiky je vzdelanie, tak by sme museli mať pred sebou iné plány na rozvoj vzdelanosti na Slovensku. Ja som sa vrátila pred dvoma týždňami z Taiwanu. Taiwan bola obyčajná krajina, kde ľudia žili v drevených domčekoch, čakali na to, že sa situácia v mainland China zmení, že sa budú môcť vrátiť čankajškovci späť do Číny, do hlavnej krajiny, ale v momente, keď pochopili, že to je dlhodobá záležitosť, začali investovať do vzdelania. Dnes dávajú do vzdelania a vedy a rozvoja výskumu 20 % svojho HDP. To sú krajiny, ktoré dnes myslia na budúcnosť. My myslíme na čo? Na krátku hru, na krátkodobý prospech.

Myslím, že tam bolo veľmi dobre vystihnuté veľmi veľa oblastí, až tak, že pán minister financií veľmi ťažko niesol tie informácie, ktoré tu zaznievali, až musel ujsť z rokovacej sály. Ja by som ho poprosil, nech vydrží, aj keď to sú nelichotivé, ale veľmi presné postrehy a nech si to vypočuje a nech sa snaží nad tým premýšľať. Pretože papier síce znesie všetko, ale kvôli tomu nám ekonomika neporastie.