19. schôdza

Ďakujem pekne za všetky faktické poznámky. Takže, pán poslanec Kamenický, ak by ste chceli sa niekde dočítať, že aké bolo to konsolidačné úsilie v roku 2011, tak v tomto materiáli sa nedočítate to číslo, pretože to je nepríjemné pre vládu, ale nájdete ho v materiáli Rady rozpočtovej zodpovednosti, ktorý sa volá Hodnotenie strednodobých rozpočtových cieľov a je to veľmi aktuálny materiál, ktorý táto Rada vydala teraz v máji 2013. Áno, máte pravdu, že súčasťou konsolidačného úsilia, tých 3,1 %, bolo aj zvýšenie DPH o 1 percento. To bolo gro tej jednej tretiny, ktorú sme dosiahli na strane príjmov, pričom ale dve tretiny, 60 % zhruba, sme dosiahli znížením výdavkov. Kým vaša vláda dosiahla znížením výdavkov vlastných 2 percentá. A zároveň daň z pridanej hodnoty je tou daňou, podľa tohto materiálu, podľa vášho materiálu, ktorá najmenej ohrozuje, je to spotrebná daň. A ako som citoval z tohto materiálu, spotrebné a majetkové dane, ich zvýšenie, najmenej ohrozujú konkurencieschopnosť, budúci ekonomický rast a teda aj rast zamestnanosti.
Čo sa týka pána poslanca Duchoňa, pána predsedu výboru, pán predseda, ja nepochybujem, že vy pokladáte trhanie štátneho rozpočtu pánom Robertom Ficom za oprávnené, tak ako zrejme budete považovať všetko za oprávnené, čo Robert Fico urobí, ale tvrdiť, že v zdravotníctve dochádza k znižovaniu zadlžovania, to sa priznám, že počujem prvýkrát. My sme zdravotníctvo oddlžili pred zhruba rokom a pol, vtedy tá úroveň dlhu bola, ak sa dobre pamätám, okolo 50 mil., dnes máte najmenej 300 miliónov. Zadlženie v zdravotníctve narastá a narastá z dôvodu vašej nečinnosti. Ďalej to, že vy tvrdíte, že sa nezhoršuje podnikateľské prostredie, lebo to povedal nejaký podnikateľ, nehnevajte sa, ale je smiešne.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, je dobré, že tento materiál tu máme, a musím aj ja oceniť, že vidno, že bol pripravovaný starostlivo. Zároveň platí, že sa snažil vytvoriť čo najpriaznivejšiu v rámci možností, najpriaznivejší obraz o tom, čo vláda robí. Ale zároveň, samozrejme, nemohol nespomenúť tie skutočnosti, ktoré sa reálne dejú, aj tie ciele, ktoré si vláda verbálne kladie, verbálne zdôrazňujem, pretože naozaj mnohé ciele, ktoré určite, na ktorých sa vieme zhodnúť všetci, sú v príkrom rozpore s reálnymi krokmi, ktoré vláda robí. Jej konkrétne rozhodnutia, jej konkrétne zmeny, ktoré uvádza do života, pôsobia priamo proti tým zámerom, ktoré vláda robí. Ja teda tiež použijem pár citátov, pretože ten materiál je zaujímavý a dobrý a budem sa snažiť odvolávať, pokiaľ to len bude možné, na samotný tento materiál.
A hneď teda začnem na prvej strane toho materiálu, to znamená strana 6, kde materiál uvádza, že bude dôležité prijať opatrenia s čo najmenej negatívnym vplyvom na ekonomický rast a pokračovať v štrukturálnych reformách podporujúcich rast. A ja teraz by som rád počul, ktoré opatrenia zatiaľ prijaté touto vládou boli tými, ktoré podporujú hospodársky rast a ktoré opatrenia z tých, ktoré vláda prijala, mali čo najmenší negatívny vplyv na ekonomický rast. Ja si myslím, že je to presne naopak, ten smer, ktorým ste nasmerovali túto krajinu, je presne opačný. Zvýšili ste dane, zvýšili ste odvody, znížili ste flexibilitu trhu práce, to sú všetko negatívne opatrenia s veľmi zásadným negatívnym vplyvom na hospodársky rast. To samotný váš materiál, ktorý je tu predkladaný, uvádza v neskorších bodoch, kolega Mikloš to už spomínal, ja sa k tomu ešte vrátim, a len potvrdzuje, že cieľ je jedno, konkrétne kroky na jeho dosiahnutí potierajú, popierajú dosiahnutie tohto cieľa. Ja som to nazval už mnohokrát túto kombináciu týchto nástrojov, ktoré ste zvolili, smrteľným kokteilom pre slovenskú ekonomiku a ten naozaj účinkuje nezadržateľne. Taká posledná informácia z tohto súdka z dnešného dňa v médiách, ktorá bola publikovaná, že pokles nezamestnanosti v prvom kvartáli tohto roku je 1 percento. Čoho následok to je, až nie týchto negatívnych nástrojov, ktoré boli použité a ktoré majú negatívny vplyv na hospodársky rast? Viackrát sa tu už spomínalo tá kombinácia, že zamestnanosť, nezamestnanosť a hospodársky rast, že potrebujeme mať hospodársky rast, aby sme úspešne bojovali s nezamestnanosťou. Ale tu si myslím, a to nie je len vecou toho, kto to povedal, neviem teraz presne, ktorý z predrečníkov sa takto vyjadril, ale to je taký mylný pohľad, ktorý nie je ojedinelý v celej ekonomickej obci, ako keby to boli oddelené faktory. Oni nie sú oddelené, to sú prepojené nádoby. Nemôžete mať hospodársky rast, pokiaľ nemáte zároveň klesajúcu nezamestnanosť a zároveň nebude klesať nezamestnanosť, pokiaľ nebude hospodársky rast, to sú dve vzájomne naraz idúce veci, ktoré sa vyvíjajú negatívne alebo pozitívne. Nenasleduje jedna po druhej, obidve sú následkom hospodárskych krokov, hospodárskych nástrojov, ktoré vláda urobí a ktoré vyvolávajú buď rast zamestnanosti, pokiaľ zníži dane, zníži odvody, zlepší situáciu na trhu práce, zlepší vymáhateľnosť práva. Inými slovami, mohli by sme hovoriť podrobne, ale dá sa to zhrnúť: zlepší podnikateľské prostredie, zlepší konkurencieschopnosť Slovenska, potom rastie zamestnanosť, klesá nezamestnanosť a dosahuje sa hospodársky rast.
Tu mi nedá nespomenúť tie negatívne rebríčky, alebo tá naša pozícia, negatívna pozícia, alebo negatívny vývoj našej pozície v kľúčových rebríčkoch, ktoré sa tým zaoberajú. Ten už spomínaný rebríček konkurencieschopnosti Slovenska, ktorý hovorí, alebo ukazuje, že v roku 2006, keď sa ujal vlády nad Slovenskom, nad Slovenskom, hovorím to úplne vážne, pretože presne takýto spôsob vlády je pre vládu SMER-u typický, Robert Fico, bolo Slovensko v rebríčku konkurencieschopnosti na 46. mieste. Dnes je na 71. mieste, tretie odzadu v rámci Európskej únie. To je veľmi negatívna vizitka vlád Roberta Fica a jeho hospodárskej politiky, ktorá sa nemení a ktorá pokračuje tým zlým smerom k stále horším a horším výsledkom.
Poďme teda zasa k materiálu a kolega Mikloš to už spomínal, ale je to naozaj krásny citát a je obsiahnutý v tom boxe 1 na strane 14. Nedá, nedá sa nespomenúť, vyberiem z neho trošku možno niečo iné, aby sme sa neopakovali. A tento materiál správne udáva, že konsolidácia cez, výdavkov na spotrebu vlády je len krátkodobo negatívna, krátkodobo negatívna, to znamená už v strednodobom horizonte je pozitívna, a z príjmovej strany krátkodobo aj dlhodobo rast najmenej tlmí znižovanie deficitu cez spotrebné a majetkové dane. Ani jedných v tejto oblasti ste sa nedotkli! Naopak, nárast daní zo zisku a miezd má negatívny dlhodobý efekt. Takže vy ste sa vybrali smerom k negatívnemu dlhodobému efektu a zároveň chcete hovoriť o dosahovaní hospodárskeho rastu, o potrebe dosahovania hospodárskeho rastu. To logicky nejde dokopy, to sa vzájomne vybíja, vy si protirečíte z hľadiska cieľov a nástrojov, ktoré na to používate.
Bolo tu spomínané, že keď porovnáme tie prístupy tej veľmi kratučko trvajúcej vlády Ivety Radičovej a ten dlhodobý prístup vlády Roberta Fica, ktorý je tu od roku 2006, ja by som chcel poukázať ešte na jednu súvislosť. Bolo povedané, že vláda Roberta Fica šetrí tie dve percenta na sebe, nad, tým, že znižuje vládnu spotrebu, vláda Ivety Radičovej z celkového úsilia z dvoch tretín šetrila na sebe. A teraz tá súvislosť, za vlády Ivety Radičovej sa dosahoval hospodársky rast 2 percentá. Šetrila najmä na sebe, znižovala výdavky vlády, dosahoval sa relatívne veľmi vysoký hospodársky rast. Štvrtý, ak sa nemýlim, v rámci Európskej únie, štvrtý najvyšší. Vidíte tú vzájomnú koreláciu, že kadiaľ vedie cesta. A môžeme si to porovnať aj s krajinami, ktoré idú touto cestou aj dnes, najmä pobaltské krajiny. Idú cestou znižovania vládnych výdavkov, dosahujú dynamický hospodársky rast a dynamický pokles nezamestnanosti. Socialistická vláda SMER-u nie, nejde cestou znižovania výdavkov, naopak, ide cestou zvyšovania zaťaženia práce, pracujúcich, uťahovania opaskov tých, čo produkujú. Samozrejme, že hospodársky rast sa spomaľuje.
Tu ešte viackrát zaznelo, že stále máme hospodársky rast. No ja by som už tomu veľmi neveril, že ešte stále máme hospodársky rast. Nevidel som žiadne čísla, ale ja sa domnievam, že ak ho ešte máme v dnešný deň, tak je tak mizivý, že je takmer zanedbateľný, a skôr sa obávam, že už ho vôbec nemáme a že sme na hranici recesie. Či sa mýlim, alebo nie, neviem, neopieram sa o žiadne konkrétne údaje, ale všetky signály, ktoré idú z trhu vývoja maloobchodných tržieb, vývoj zamestnanosti, nezamestnanosti, všetko nasvedčuje tomu, že zákonite, zákonite to musí znamenať, že hospodársky rast klesá, alebo sme už buď na hranici, alebo dokonca priamo v recesii.
To, čo vládu čaká ďalej, ako z toho materiálu vyplýva, nie je žiadna cesta ružovým údolím, šetrenie, uťahovanie opaskov bude musieť pokračovať ako v tomto materiáli, alebo nazvime to konsolidačné úsilie, ale je to nič iné len uťahovanie opaskov. A keďže vláda zatiaľ neprišla s ničím iným, len že to prenáša na pracujúcich, tak to bude znamenať opäť, že pracujúci budú mať nižšie príjmy, vyššie dane, alebo niekde inde sa bude škrtať a šetriť. A to šetrenie bude musieť byť podľa tohto materiálu veľmi vysoké. Nevieme, ako to vláda bude chcieť dosiahnuť, pretože ja tým číslam, ktoré sú tam, a tým plánom neverím, ale niečo nám naznačuje taká otváraná debata o zmenách v sociálnom systéme. Nikde v rozpočtoch ani v tomto materiáli nenájdeme odvolávku na to, že by sa malo zasiahnuť do zle nastaveného a zdeformovaného sociálneho systému, ale napriek tomu tá debata sa rozbieha.
To jasne hovorí o tom, že ministerstvo financií alebo vláda samotná vidí, že je vo veľkom probléme, že potrebuje niekde šetriť, že potrebuje niekde hľadať peniaze a veľmi nevie kde, tak hoci nerada pre svoju ideológiu, ale začína sa zamýšľať, ako siahať tam, kde sa teda naozaj ešte šetriť dá. Pretože ten systém je nastavený zle, ale, samozrejme, ideologicky sa opäť pokúša oklamať verejnosť tým, že získa tie peniaze, keď nejakých virtuálnych bohatých pripraví o sociálne dávky. Virtuálne bohatých vravím preto, pretože takých je na Slovensku zanedbateľné množstvo a spravidla sociálne dávky a la rodinné prídavky vôbec nepoberajú. A keď to vláda urobí, nech to urobí, ale bude to mať nulový efekt na konsolidáciu a bude to len čistá propaganda, ktorá možno prinesie dokonca viac výdavkov ako úspor, ale nech.
To, čo ale je obrovskou rezervou pre šetrenie vlády, je práve zle nastavený sociálny systém, ktorý míňa obrovské množstvo peňazí neproduktívne alebo s negatívnymi efektami, pretože vyrába, vyrába vyslovene spotrebiteľov vládnych výdavkov, spotrebiteľov a ďalších a ďalších prijímateľov sociálnych dávok bez toho, že by vyrábal alebo produkoval budúcu prínosnú pracovnú silu, ktorá sa zapojí do tvorby hodnôt, do platení daní a do platenia odvodov a tým nerobí negatívnu službu len na najbližšie roky, na najbližšie vládne obdobie, ale zarába to na problém na desiatky rokov dopredu, pokiaľ sa táto politika nebude meniť. Pretože toto je politika, ktorá, ktorej negatívne efekty sa budú pociťovať ešte o desiatky rokov neskôr.
Veľmi zaujímavé - to je asi posledné, na čo by som poukázal - je otázka zmien v dôchodkovom systéme. Tento materiál ich analyzuje poctivo, objektívne a vecne. Ťažko namietnuť niečo voči tomu, ako vyčísľuje tieto zmeny, a samotný tento materiál presne potvrdzuje to, čo som z tohto miesta a z mnohých iných miest tvrdil od samého začiatku. Zmeny, ktoré vláda urobila v dôchodkovom systéme, prvý raz v tomto materiáli, mne to až úsmevne pripadá, nazvala to dôchodkovou reformou. To doteraz nebolo, pretože reforma bolo zlé slovo. Takže zníženie príspevku do druhého piliera, okradnutie budúcich sporiteľov o 55 % ich úspor je aj dôchodková reforma v zmysle tejto vlády. Ale nech. Ale poukazuje na to, že ten problém dôchodkového systému je v prvom pilieri, v priebežnom systéme. A keď sa rozanalyzovali tie jednotlivé opatrenia v tomto materiáli, nie mnou, ale predkladateľmi tohto materiálu, tak z neho jasne vyplýva, a budem teraz citovať, že "najväčší pozitívny vplyv na penzijné výdavky má predĺženie dôchodkového veku, ako aj zmena indexácie dôchodkových dávok, zmena solidarity má iba mierne pozitívny vplyv, kým zmeny uskutočnené v druhom pilieri majú, naopak, negatívny vplyv na výdavky".
Zopakujem, zmeny uskutočnené v druhom pilieri majú, naopak, negatívny vplyv na výdavky, počuli ste dobre, to, pred čím sme varovali celý čas, že zásah do druhého piliera je negatívnym zásahom voči verejným financiám, že ohrozia ich budúcu stabilitu a zväčšia výdavky vlády a sťažia tak fungovanie akejkoľvek budúcej vlády, sa v tomto vládnom materiáli nachádza čierne na bielom. V grafoch, ktoré sú priložené, je to strana 46, kto by sa chcel zadívať do tohto materiálu, je to vyčíslené na viac než 2 percentá - nárast výdavkov spôsobených zásahom Ficovej vlády do druhého dôchodkového piliera.
Napriek týmto kritickým slovám by som chcel zakončiť pozitívne. A to je tak, že mlieko je už rozliate. Tie zmeny sa už stali a to, že ich budeme len kritizovať, nám nijako situáciu nezlepší. A preto by som si dovolil zasa zaapelovať na všetkých, opozíciu, alebo opozičné strany, aj vládnu stranu, aby sme si uvedomili tieto súvislosti, pretože to sa bude dotýkať každej vlády. Aby sme si zobrali poučenie v tom, že vieme, kde ten problém je, a keď tú ideologickú stránku vecí dáme bokom, keď sa bavíme o dôchodkovom systéme, tak vieme, že čo ešte treba urobiť, aby sme to, čo sa, to mlieko, čo sa rozlialo, aby sme ho čo najrýchlejšie poutierali, aby sa nenapáchali škody. A chcem vyzvať, aby sme naozaj ďalej pracovali alebo ďalej viedli rozhovory o ústavnom spôsobe zafixovania, zakotvenia dôchodkového systému tak, aby v budúcnosti nám nespôsobil také problémy, na aké sa dnes budeme musieť pripravovať, keby tie zmeny pokračovali aj ďalej.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán Kaník, niekoľko poznámok. Stále tu hovoríme o tom, čo tu my robíme, ako to robíme, a nikto tu ešte nespomenul aj to, že tu je nejaké externé prostredie. Vy ste, vy to zámerne nepoužívate, lebo skutočne, ak si tu niekto myslí, že Slovensko bude fungovať ako švajčiarske hodinky, keď to v tom Švajčiarsku alebo v Európskej únii nefunguje, to je veľký omyl. Nie je to výhovorka, je to proste reálny fakt, tak ako sa zhoršujú čísla eurozóne, to sa týka aj nezamestnanosti, má to vplyv, samozrejme, na Slovensko a tie čísla aj na Slovensku sú potom o niečo horšie.
Nič sa nezmenilo ani v tom, čo ste povedali, že sme mali, že za vašej vlády bol štvrtý najlepší hospodársky, najvyšší hospodársky rast v eurozóne, nakoľko ten hospodársky rast v eurozóne Slovensko má približne na tom istom mieste dnes, neviem úplne presné číslo, ale je to cirka v tých istých intenciách. Spomínali ste napríklad hospodársky rast, kde ruka v ruke s nezamestnanosťou a že tento materiál tomu nejak odporuje. Ja keď si pozriem čísla v tom materiáli, tak pozriem sa, hospodársky rast nám, keď nám rastie, tak nám klesá nezamestnanosť a naopak. Čiže ja plne súhlasím s tým, čo bolo predložené z vlády a akým spôsobom to bolo predložené.
Ďalšia poznámka, už to asi 4-krát zaznelo, Svetové ekonomické fórum, World economic forum, čísla, spomeniem to ešte raz, ultimum čísiel v minulosti, takisto, keď ste rozprávali, ako sme sa zhoršili, tak bolo k 1. 4. 2012, kedy končila vaša vláda, takže takisto by ste si na to mohli trošku dať pozor.
A ďalšia poznámka, ešte to dúfam stihnem, podľa analýzy je tá penzijná reforma, zvyšuje stabilitu verejných financií, podľa analýz roku 2060 by mal deficit podľa starého systému dosiahnuť 9 % HDP, po reforme je to 5 percent.

Ďakujem. Nedá sa všetko, lebo to by bolo na dlhšiu debatu, ale na to externé prostredie, pán poslanec Kamenický, sa zbytočne vyhovárate. Áno, samozrejme, že je externé prostredie, ale ja som práve poukázal, že aj v tomto negatívnom externom prostredí, v ktorom sa nachádza každá krajina, niektoré krajiny dosahujú pozitívne výsledky, pretože robia inú, principiálne inú hospodársku politiku ako Slovensko a tam je pes zakopaný, v tom je problém.
A ešte jeden argument, že pozrite si, aké bolo externé prostredie v rokoch 2002 až 2006, nebolo nijak priaznivé a napriek tomu Slovensko práve vďaka reformám, to znamená úplne protichodnej politike hospodárskej, ako robíte vy, dosahovalo excelentné výkony v poklese nezamestnanosti a v hospodárskom raste. Takže výhovorka a pasivita, že hospodárske externé prostredie za všetko môže, nie je objektívna a nie je správna. A keď by sme sa, ešte sa dotknem toho hospodársky rast, nezamestnanosť a ich vzájomný vzťah, viete, to v tej ekonomike všetko so všetkým súvisí. Poviem to na inom príklade. Keď sa zvýšia dane, tak okamžite klesne ziskovosť podnikov vizuálne, takto vidí, tak sa to vidí, pretože podniky zrazu nedosahujú zisk. Myslíte si, že naozaj ako sa to stalo tým, že objektívne prestanú dosahovať zisk? Nie, preto, že zareagujú na zvýšenie daní a nechcú platiť také vysoké dane a, samozrejme, že to vyzerá ako zníženie ziskovosti. A naopak, keď sa znížia dane, tak prudko vzrastie ziskovosť podnikov. Proste všetko so všetkým súvisí a do tej ekonomiky musíte automaticky zakomponovať aj ľudí, to nie sú stroje a tie reagujú tak, aby našli čo najlepšiu cestu, ako sa vysporiadať s daným problémom.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážení kolegovia, tento materiál sa volá Program stability a verte alebo neverte, ja to tejto krajine prajem, tú stabilitu, lebo je naozaj dôležitá, nevyhnutná, aby sme prekonali to ťažké obdobie, ale aj všeobecne dôležitá stabilita. Takže ja s týmto rozpor nemám a určite nepracujem systémom, čím lepšie, tým horšie. Preto, keby som hľadal aj zmysel môjho vystúpenia, tak by som sa pokúsil pánovi ministrovi povedať, v čom prípadne vidím ja nejaké možnosti, ako k tej stabilite sa dopracovať, keď si zadefinujeme a zhodneme sa a zhodneme sa v tom, že keď niekto to rozporoval, že je nevyhnutná.
Kde si ja myslím, takto, ja v tom mojom vystúpení si dovolím byť, možno niekto povie, že nie celkom to s tým súvisí, súvisí a čiastočne ma k tomu oprávňuje aj to, že keď si titan teoretickej ekonómie pán Mikloš dovolil poznámky o šťastí a tieto ukazovatele, tak sa mi to páčilo. Čiže ja si to tiež myslím, že môžem potom čiastočne dovoliť, lebo určite ani zďaleka nedosahuje moje teoretické vedomosti jeho objem dát, ktorý nosí v hlave. A čo je vskutku obdivuhodné. Ten parameter dobre aj povedal a nazval, že aj k ekonómii patrí, hej, že to subjektívne vnímanie o šťastí a v jednej knihe sa to písalo, že videl som šťastnú ženu na ryžovom poli vo Vietname a nešťastného makléra na Wall Street. Hej, čiže to je niekedy taká tendencia, že vám niekto chce kvantifikovať alebo určiť, čo je šťastie, dokonca čo k nemu patrí, a keď to nemáte, tak by ste mali byť teoreticky nešťastný. Nie je to tak, určite to tak nie je. A jedným zo spôsobov je, že by sme, keď pokračujem v tej uletenej úvahe, že by sme sa prestali hnať za tým, za tou vôľou k spotrebe a k tomu podsúvaniu, čo k tomu šťastiu potrebujeme, a tak spokojnejšie by sme žili a zistíme, že až toľko toho nepotrebujeme. A ten tlak na naše výdaje nemusí byť až taký prudký, ako máme to podsúvané.
Pán minister, keby som vám teda chcel poradiť v tom, alebo teda poradiť, teda, keď sa zhodneme, že mi fakt záleží na tom, aby tá stabilita v tých rokoch, v ktorých plánujete, bola, tak sa vám pokúsim povedať, kde ja vidím veľké nedostatky a kde má, na úrovni takého až by som rozvrátenia toho systému môže dôjsť až k takému výbuchu. Najvyšší rast sa nedosahuje len v tom segmente automobilového priemyslu, ale dosahuje sa aj v segmente nebankových pôžičiek. Niekde som to čítal, že keď sa za minulý rok do toho segmentu napumpovalo 70 mil. eur.
Pán minister, ak budeme týmto tempom pokračovať, že budeme toľko púšťať do tohto segmentu, tak vám garantujem, to nemusím byť vôbec nejak sa tomu hlboko venovať, len logicky príčinnosti spôsobia, že na konci je zákonite, je obrovský výbuch, sociálny výbuch. Hej, čiže chcená stabilita je ta tam. Hej. To by sme si mali zvážiť, že kedy nám čo za čo stojí, tá vaša právna, dokonca po hrudi ochraňujete vášho štátneho tajomníka, hej, aby mu niekto do toho jeho blue ocean nevošiel, či vám to stojí za to, lebo riskujete to, čo nám tu predkladáte ako, a ocenený aj z opozície, materiál. Ja v tomto vidím veľký problém, že napísať sa to tam dá, ale keď vám to celé vybuchne preto, lebo umožníte to, čo umožňujete teraz, že toľko pumpovať do tak zvráteného typu ekonomiky, toľké peniaze, to nemusí ani do 2016. To BMG, BMG je šuviks oproti tomu, čo, keď to celé takto praskne, ako to vyzerá, že to praskne, hej, keď sa to ukáže v tej nahote, že čo sme vlastne spôsobili. Čiže tu by som to naozaj videl ako veľký problém, ktorý tu je.
A druhý problém, poťažmo s tým súvisí, a je to takou, by som povedal, témou dňa znova, je aj to, čo znova je len takým dôsledkom toho, že ako sme to tu my dopracovali, že máme raz toľko exekútorov ako Česi a pritom máme o polovicu menej obyvateľov. A ešte títo exekútori oni plnia aj úlohu, že nám vlastne ničia ekonomiku, i keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, a naozaj nám títo exekútori ničia ekonomiku a za týmto slovom si budem stáť. No niekto povie, nie, oni vymáhajú pohľadávky. Nie, samozrejme, u nás to uletelo a uletelo to v tom, aj v tom jednom parametri, ktorý tu je predložený a bude v diskusii, že či čo je alebo čo nie je základná suma, na ktorú exekútor nesiaha, ktorá sa ináč upravuje nariadením vlády a v súčasnosti predstavuje 60 % zo životného minima.
Už ináč to už je absurdita, že niekto stanoví životné minimum a to, čo vám nemôže zobrať exekútor, je 60 % z toho životného minima. Viem údaj o dôchodcoch, 41 000 ich je, čo, to je ináč krásny biznis. To je zase nebo, že tým exekútorom Sociálna poisťovňa posiela z dôchodkov, teraz je to 41 000 a údajne čo mesiac sa to zvyšuje, túto sumu. To je u dôchodcu, ale znamená, že sa to týka aj iných ľudí. A teraz, čo to môže spôsobiť okrem toho, že sa naplnia, poťažmo hovorme, že čiastočne určite aj oprávnené nároky, ale častokrát, si dovolím tvrdiť, sa exekvujú neetické konania, neakceptácia spotrebiteľov, podceňovanie spotrebiteľov, zavádzanie spotrebiteľov, zavádzanie spotrebiteľa, ponúkanie, neetická reklama, úžernícke firmy, hej, a možno je tam nejaká percentuálna časť niekoho fakt reálnej takej by som povedal skutočnej pohľadávky podvodníka, ktorý si niečo zobral a nezaplatil.
Toto ináč okrem toho, že to tých ľudí pustíte na dno a máte ich ako rizikových a keď ich máte rizikových veľa, tak teória priťahovania vám môže spôsobiť niekde nejaký problém, i keď na Slovensku, samozrejme, môžete dlho kalkulovať s tým, že nie. Lebo, samozrejme, v iných krajinách to by ste si nikto nemohol dovoliť, žiadna vláda, to, čo si môžu tuná vlády dovoliť. Ale vám to spôsobuje aj to, že tí ľudia sa nezamestnávajú, lebo aj teraz mám taký údaj, že koľko exekúcií v jednej spoločnosti, o ktorej niečo viem, lebo im vlastne zoberú z toho, čo dostanú, skoro všetko. Tak vlastne si to takto zvážia, že to nie je potrebné. A to je aj moja výzva k vám, môžete prípadne zalobovať, môžete tento jednoduchý parameter toho, že aká suma zostáva, môžete zvýšiť tým ľuďom, okrem toho, že im pomôžete, reálne im pomôžete, nenecháte, nevydáte ich na to, aby proste im niektorým z nich aj preplo, ale im aj poviete, že má zmysel ísť do roboty, lebo z toho, čo zarobia, im predsa len niečo zostane. A keď sa zamestnajú, tak predsa len aj nejaký ten odvod príde, potom vám niekde inde sa vám stratia z nejakej inej štatistiky.
Viete, že aby sme nepodriadili to naše konanie na to, aby sme naplnili parametre, chuť a vôľu exekvovať exekútorov, ktorých, údajne je tu milión exekučných podaní. To sedí a platí, že my sme exekučnou krajinou. Takže aj toto má taký dôsledok na to, aby sme o tej stabilite hovorili, že nedohnať ľudí na hranu a na koniec.
Môj dedo bol gazda a dedo môj hovoril, že potkan je taký malý a keď zaženieš do kúta, skočí. Hej. A to je presne to, že vy keď proste urobíte, necháte tých ľudí, vydáte ich, ako sú vydaní, a ešte ich provokujete tuná vaším Burianom a ešte ich provokujete tuná vašimi chlapcami, ktorí lietajú hore-dole a funnytely a neviem čo, tak viete, teoreticky potom aj preberajte zodpovednosť za excesy, ktoré môžu nastať, keď doženiete niekoho v tom pocite nespravodlivosti do stavu, kde je beznádejný. Tam už nepozerá. Keď si štatisticky zvyšujete množstvo tých ľudí, ktorí sú v tomto stave, tak, samozrejme, k tomu adekvátne zvyšujete predpoklad, že sa to stane. Ja tým nechcem hroziť. Ja len upozorňujem na riziká, hej, to by možno na iný výbor patrilo alebo inde. Ale niekedy menej stačí, že uvoľníte ventil z kuchty, pustíte trošku a nepoviete, že teda nenecháte tých ľudí tak vydaných, ako ste ich nechali vydaných.
A k tomu paktu stability, ktorý tu predkladáte, vám to pomôže, i keď sa to možno nezdá. Čiže, prosím vás, ak sa dá, skúste nad tým porozmýšľať, neodsudzujte hneď, hej, keď sa tu nejaký návrh predloží, lebo to s tým súvisí. Súvisí to so všetkým. Všetko so všetkým súvisí, však to tu zaznelo. Nepokazme si to kvôli tomu, že potrebujete, aby, ja neviem, Burian mohol pumpovať do ekonomiky takéto zvrátené peniaze. Proste to takto nemôže fungovať. Ak sa budeme prezentovať tým, že sme krajina, ktorá je schopná napumpovať toľko úžerníckych peňazí do systému, kde sa dá s tým chváliť, pán minister? To neverím, že existuje fórum, kde sa dá s tým chváliť. To sú možno Chicago 30. rokov, ale nemôže to byť nejaké tam, kde vy chodíte, kde sú slušní ľudia, kde proste sa hovorí o tom, že robíme svet, aby bol udržateľný, lebo tak chceme, to je úlohou parlamentu, aby to bolo udržateľné. Nie je úlohou parlamentu pomôcť tým, ktorí to chcú tak, že nepoznáme mieru. My potrebujeme aj tým ľuďom, to ale súvisí aj s tým, že poskytnúť takú, oni sú schopní i keď sa hovorí, že utiahnutý opasok na vychudnutom vyzerá blbo, hej. To je pravda, ale ľudia sú schopní vydržať, keď vidia, že na konci je niečo, čo svieti. Ale keď im to neponúkate, keď im neponúkate víziu, že prečo a práve naopak, posilňujete ich v tých vedomiach, že vidíte, že toto robia a toto robia, tak to nezafunguje, nezafunguje a neotvoríte to, čo je na rast, a to je moja teda tiež taká, by som povedal, taká kľúčová téma na rast a pre to, aby vám ekonomika šľapala, kľúčové.
To znamená vytvoriť potenciál, chuť a energiu a záujem ľudí účastniť sa na tej ekonomike, vytvárať hodnoty, lebo to je celé. Celé je to o tom, ekonomika a podnikanie, zase jednoduchá vec, že pridáte hodnotu, z pridanej hodnoty zaplatíte daň, ostatok vám zostane. Ale to dostanete od tých ľudí vtedy, keď ich namotivujete do prostredia, v ktorom vidia, že to má význam. Ale pokiaľ sa tu samoutápame v tom, že nie, nemá to význam. Tuná má význam iba správne čísla v telefóne, tak nakoniec to neotvoríte ten tvorivý potenciál a ten nám bude chýbať. A na to, aby ste ho otvorili, potrebujete tam znova, na to treba 50 knižiek prečítať. Tam stačí možno jednu rozumnú správu, ktorá hovorí, že kedy otvárate tvorivý a invenčný potenciál ľudí, aby sa chceli zúčastňovať na tvorbe ekonomiky. Vtedy, keď cítia, že je spravodlivá. Vtedy, keď cítia, že najlepší vyhrávajú. Vtedy sú ochotní ísť. Keď im to neponúknete, keď ich zabijete na začiatku, obrazne povedané, tým, že to nemá význam, lebo pozri sa, nie si v klube, tak to nedostanete z tých ľudí. Bude vám to chýbať v konečnom dôsledku. Pozrite si, ja možnože sa potom na inom fóre o tom, že kde, ako, musíte presvedčiť o tom, že chcete ju vytvoriť. To bude ťažké v tejto zamarasenej krajine, to bude ťažké, ale že ju chcete, že máte tú ambíciu, že chcete vytvoriť krajinu, kde najlepší vyhrávajú. Potom dostanete ten potenciál, ktorý sa ťažko vyčísľuje v tabuľkách, ale ktorý skutočne tvorí ekonomiku, že vám tu zostanú ľudia, ktorí ju chcú tvoriť, ktorí sa chcú na nej zúčastňovať, ktorí povedia aj o. k., tak teším sa, tento štát mi to umožnil, tak tu aj niečo tomuto štátu zaplatím.
K tej stabilite ešte treba povedať aj také, by som povedal, veci, ktoré nepustia, aby sme tu neveštili z gule. Veci, ktoré nepustia, aj Taiwan, ale my, čo sme boli v Číne, vieme svoje, hej, a vieme svoje, že ako to celé dopadne, hej. Celé to dopadne, ako to dopadne. No dopadne to, zase tých možností nie je veľa, ale jedna z tých najelegantnejších je, že buď sa nejaká colná únia vytvorí, alebo potom môžeme hovoriť o ofenzívnejších spôsoboch riešenia, ale nemáme šancu, už teraz sme stratili právo konkurovať, lebo my sa zaoberáme úplne inými problémami. V Číne sa ráno zobudí 800 mil. ľudí, ide do roboty. Na Slovensku sa zobudí 500-tisíc ľudí, ide do roboty a milión ľudí sa zobudí na zákrutu. A preháňam trošku, hej, čiže to je ťažké. V zmysle zásady bližšia, ale znova kontext európskeho, my sme súčasťou Európskej únie, lebo bližšia košeľa ako kabát, s týmto sa faceuje Európska únia ako taká a potom sa s tým faceujeme my. To znamená ako krajina, ako Slovensko a tam si treba veľmi úprimne zodpovedať na otázky, že čo s tým. V čom je naša komparatívna výhoda. Netreba sa preceňovať. Naša komparatívna výhoda nie je od Popradu na východ z pohľadu úplne zvrátenej a neschopnej sociálnej politiky. Naša komparatívna výhoda nie je v nerastných bohatstvách. Naša komparatívna výhoda bola aká-taká v ľudskom potenciáli, v ľuďoch, ktorí sa ráno boli ochotní zdvihnúť a ísť do roboty, lebo vedeli, že to je cesta. U nás na Orave sa ľudia ráno zdvihli a vedeli, že musia ísť do roboty a z roboty museli na záhradu. Ale pokiaľ im začneme podsúvať a očkovať ich vírusom socializmu a vytvárať v nich očakávania, tak to bude najväčšia národohospodárska škoda, ktorú vlastne spôsobí táto vláda. Toto je naozaj najnebezpečnejšie. Udržme si jedinú akú-takú komparatívnu výhodu, ktorú máme. To znamená ľudí, ktorí chcú ísť niekam a vedia, že tam, kde idú, tak tam treba robiť. To je dosť jednoduché a mimoriadne sa to ohrozuje.
A ešte, už budem končiť, pán minister, je to tam uvedené, v tom pakte stability, tá ropa nešťastná. Viete, my sme to takto odbili a mne je to ľúto. Naozaj, my sa zbavujeme suvere, suveneri, suvene, suve, pomôžte mi, (Reakcia z pléna.) suverenity, lebo sa zbavujeme ropy, ani nie, ktorú nám bral pánbožko alebo príroda, ale tej ropy, ktorú sme už kúpili, preto, lebo potrebujeme vylepšiť čísla. My sa jej zbavujeme a nezohral sa tu veľký fight. To je nič. Proste nikto. To, to mi je ľúto trošku, že to takto zľahka prejde, ale koľko okolností tam môže nastať?
Pán minister, vy ste idealista, ale ja mám rád takých, ktorí pripúšťajú, už ste tu hovorili, že možno na výbore pre hospodárstvo bude diskusia. Nebude. Tu nebude žiadna diskusia. Tu nikto nebude o ničom diskutovať, tu nikoho nič nezaujíma (So smiechom.), to vám, to je nič, to môžete doniesť, rozumiete? To je o ničom. Ale naozaj, to je dosť závažná vec, k čomu, čo ste tu doniesli a čo teda predkladáte ako spôsob na riešenie, že tam tých nuansov, čo môže vzniknúť, a asi aj vznikne, že budeme platiť za prenájom ropy, ktorú nemáme, potom si ju budeme kupovať, nevieme, za čo ju asi budeme kupovať, a ten, kto nám ju bude predávať, to bude vedieť, že ju, keď bude, nedajbože, budeme potrebovať, keď budú tie okolnosti, ktoré nastanú. Je to taký, by som povedal, pre mňa dosť dôležitý, nechcem povedať, že to je atribútom štátu, mať svoju ropu, ale je to vec, ktorá nie je akože úplne, nie taká, akože zľahka ju obídeme. Mrzí ma, že to tak vám to zľahka prejde a diskusia určite nebude. Takže vám to v tom pakte stability zostane ako príjem, ktorý sa vám tam zlepší. Mne to bude ľúto, že ho vylepšujete skrz to, že zbavujete štát svojich atribútov, hej, a jeden aj z dôkazov podporných na to, že čo hovorím, je aj to, že v tom memorande, ktoré, mimochodom, ste aj vy podpísali s U. S. Steel, je vzdanie sa suverenity? Tak sa to, myslím, nejako volá, kde vlastne my sme sa vzdali pre arbitráž suvene, su, suve, (Reakcia z pléna.) suverenity, suverenity v niektorých oblastiach s výnimkou vodných zdrojov, chvalabohu, to ešte nám zostane, pamiatkových budov a ešte niečo tam je a ešte finančných prostriedkov ústredných orgánov.
Pán kolega, tú citáciu si pozrite.
To znamená exekvovanie ďalších vecí je možné v tomto prípade, prípadne ma opravte, ak sa mýlim, ja nevylučujem, že sa mýlim, ale keď je to takto exaktne uvedené, tak asi to kvôli niečomu tam je. A keď ste vy boli teda tak zahnaní, pritlačení, že ste boli nútení sa pod toto podpísať, už nehovorím, nechcem sa opakovať, že to súvisí s tým, že kto prijíma zákony, a však možno sa s tým niekto bude, ale skôr nie. Ale to je tá vec, že to vzdanie tej suvenerity, suverenity (So smiechom.) a už to poviem poslednýkrát, mi naozaj mimoriadne vadí. Mimoriadne mi to vadí v tom memorande, mimoriadne mi to vadí, že k týmto veciam pristupujeme tak, ako pristupujeme.
Takže skončím, pán minister, ak vás teší, že vám rastie segment nebankových pôžičiek, keď doňho pumpujeme, pumpujú vaši chlapci od vás 70 miliónov ročne, tak vám garantujem, že tento rast by sme si kľudne mohli odpustiť, hej, a ak vás môžem poprosiť, riešte ho, lebo to, keď praskne, tak BMG je oproti tomu šuviks a my sme na dobrej lajne k tomu nastúpiť a sú v tom, v celom tomto sú inbloomovaní vaši. A to bude ten najväčší paradox toho, že vy, sociálna, slovami pána Richtera socialistická vláda, budete mať personálne nominácie BMG Invest na druhú.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Vážená predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte mi na úvod povedať, že nie som teda zdravotne veľmi v poriadku, takže možno, keď nebudem hovoriť veľmi súvisle, tak nie je to pod vplyvom žiadnej omamnej látky ani alkoholu, som ochotný aj fúkať. Ale vážne. Toto je taký dôležitý dokument, ku ktorému sa musím teda vyjadriť aj za seba, aj za stranu. Nebudem hovoriť dlho, ale len v zopár krátkych poznámkach.
Tento dokument je de facto vlastne plánom hospodárenia tejto vlády do konca funkčného obdobia, a preto si skutočne zaslúži v podstate veľkú pozornosť. Samozrejme, že či sa to vláde podarí, či nie, proste to teraz môžeme si myslieť každý svoje, či tie čísla sú reálne, či tie prognózy, ktoré sú tam, zodpovedajú realite, ale faktom zostáva to, že až ex post posúdime, že či sa tento plán vláde podaril, alebo nepodaril. A, samozrejme, pre mňa nebude dôležité percento rastu, ale skôr, keby som potom zhodnocoval, tak skôr by som sa zameral na úplne iné kritériá a to hlavne deficit, napríklad výška deficitu a napríklad miera nezamestnanosti. To podľa mňa bude oveľa dôležitejšie, dôležitejší faktor, ako a či budeme mať 2,5 % rastu alebo 1,9 a tak ďalej.
Samozrejme, môj osobný pohľad na tento dokument je to, že niektoré čísla, nebudem teraz, možno by to aj chcelo viacej času, ale skôr na finančnom výbore, pretože tam je taký odbornejší pohľad na to, ale poviem len jednu tabuľku. Na môj vkus niektoré čísla sú príliš optimistické a to je hlavne, hlavne, zrazu, počítam, že budúci rok už ten rast sa viac ako zdvojnásobí. To znamená, z 1,2 % na 2,9, 3,3 a 3,6. Takže dobre, samozrejme, taký plán vláda môže mať, ale uvidíme, aké budú reálne čísla.
Čo sa týka toho rastu verzus, verzus konsolidácia, pretože ono fakt svojím spôsobom niekedy jednoducho čím viacej konsolidujeme, alebo čím rýchlejšie konsolidujeme, tým to, samozrejme, má aj negatívny vplyv na veľkosť rastu. Takže preto hovorím, to je verzus. To znamená, že v reálnej ekonomike to tak funguje. Ale mňa tuná taká politická úvaha a to je otázka na ministra financií, tiež by som teda, po nejakej záverečnej reči by som ho poprosil, aby sa k tomu vyjadril, lebo zachytávam niekoľkokrát výzvu predsedu vlády na diskusiu, ako podporovať viac rast na úkor tempa konsolidácie. Takže to sa mi zdá, ten dokument vlastne si dáva správne tie ciele konsolidovať, ale tak, ako som povedal, ono jednoducho nemôžeme robiť aj to, aj to, vždycky proste je tam nejaká miera, takže neviem, neviem, do akej miery, do akej miery premiér bude presadzovať aj v rámci Európskej únie, aby sa, v úvodzovkách, spomalilo tempo konsolidácie a podporil hospodársky rast.
Niektoré zámery, keďže sa snažím niekedy aj vyvážene hovoriť, to znamená, aj kriticky, aj pochváliť, tak ja musím akože povedať nahlas a skutočne pochváliť to, že vláda si ako ďalší cieľ alebo jeden z cieľov predsavzala urobiť adresnosť sociálnych dávok. Ja si myslím, že toto je veľká téma a určite je to správna téma. A pred mnohými rokmi, keď sme sa pustili do takzvanej úplnej zásluhovosti, bola to slepá cesta a som rád, že sa otvorila táto cesta, to znamená, že rozmýšľanie, že komu skutočne má slúžiť sociálny systém. Sociálny systém má slúžiť v prvom rade tým, ktorí ho potrebujú. Samozrejme, uvidíme, aké tam budú detaily, pretože ono ten čert je zakopaný v tých detailoch. Ono možno ma trošku mrzí to, že keď som ja už dávno hovoril, že treba šetriť v sociálnom systéme formou adresnosti, tak to bola vlastne tá moja trade off alebo tá ponuka, že tým, ktorí majú vyššie príjmy, alebo z vyšších príjmových skupín, že im netreba zvyšovať dane a odvody, ale radšej im jednoducho nedať tie výhody zo sociálneho systému. A to sa dá rôznymi spôsobmi, či rodinnými prídavkami, alebo maximálnou výškou dôchodkovej dávky a tak ďalej, a tak ďalej. Ale škoda, že nakoniec možno dopadne, že aj sa im zvýšili tie daňové odvody, aj teda budú mať menej čerpania zo sociálneho systému. Ale ako zdôrazňujem, je to správne smerovanie a teším sa na tie diskusie, že koľko počet dávok má byť a komu má byť a tak ďalej.
Samozrejme, musím povedať aj jednu, jednu skutočne pravdu, že akékoľvek rozhodnutie bude arbitrárne. To znamená, že vždy tam budú nejaké arbitrárne rozhodnutia, že čo je tá dávka, či už má byť, progresívne ísť dole, alebo už niekomu nedať a tak ďalej. Ale je to správny smer.
Druhá vec. Daň z nehnuteľnosti. Ja pri týchto daniach len jednu takú poznámku, že je pravdou to, že je priestor v porovnaní s inými krajinami porozmýšľať, ako pretransformovať, alebo ako zmeniť, zmeniť dane z nehnuteľnosti, avšak, samozrejme, tu by, treba byť veľmi opatrný, pretože dane z nehnuteľnosti by mali vychádzať v prvom rade z trhovej hodnoty a tá trhová hodnota tých nehnuteľností je, samozrejme, úplne rozdielna. Ale uvidíme zase, aký bude, aký bude, aký bude návrh konkrétny, avšak stále som toho zástancom, že o daniach sa máme rozprávať, až keď sa vyčerpajú všetky ostatné možnosti šetrenia. Takže, a keď sa vyčerpajú, tak si myslím, že tieto majetkové dane, niežeby som ich propagoval, to v žiadnom prípade, ale keby už bol tlak na to, že len z týchto daní si treba vybrať, tak majetkové spotrebné, plus dane z príjmov. Najhoršie sú dane z príjmov, potom aj zo spotreby a ja musím vyhlásiť, že ja a my ako strana vždy sme boli a sme za to, aby sa zvyšovala daň z pridanej hodnoty, a nevidím najmenší dôvod, keď my máme 20-percentnú daň na potraviny a v Rakúsku 10 % dépéháčku na potraviny, aby my sme mali ešte vyššiu daň z pridanej hodnoty a určite, určite by sme nikdy nepodporili takúto daň.
Čo sa týka, čo sa týka konsolidácie formou zníženia príspevkov do II. piliera, v skutočnosti je pravdou to, že zrazu, zrazu proste tým, že sa započítal, započíta to do konsolidácie, tak to pomohlo a tá miera konsolidácie bola v drvivej väčšine práve, práve, by som povedal, spôsobená znížením príspevkov do druhého piliera plus, samozrejme, prechodom. Ja to osobne za konsolidáciu nepovažujem, pretože je to, a pokúsim sa toto aj vysvetliť, lebo to podľa mňa je veľmi dôležité, že v podstate, keby som tak zjednodušene povedal, tak sú také dva pohľady. To znamená filozofické, alebo ako robiť hospodársku politiku. A hovorím zjednodušene, nazvem to etatistický princíp alebo prístup a verzus konzervatívno-liberálny.
Ten etatistický prístup hovorí vlastne o tom, že súčasným problémom, že riešiť súčasné problémy sa dajú bez problému na úkor budúcnosti, povedzme zvýšenými verejnými výdavkami a tak ďalej. Hlavný predstaviteľ bol toho Keynes. A ten konzervatívno-liberálny prístup vlastne stále hovorí, že my musíme dbať aj na to, aké to dôsledky bude mať do budúcnosti. To znamená, my musíme brať ohľad aj na budúce generácie. A toto je, to v tom sa asi nezhodneme, ja stále, samozrejme, si budem myslieť, že ten konzervatívno-liberálny prístup je dôležitý a dôležitejší.
Ono ten Keynes to vyjadril v tom, v tom slova zmysle, že jeho nezaujíma budúcnosť, pretože z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi, a ešte zdôrazňujem, on nemal deti, hej. Takže jemu sa to ľahšie hovorilo. Avšak ja si myslím, že by to tak nemalo byť.
A prečo to hovorím? A je to typická otázka tiež, čo sa týka II. piliera, pretože evidentne každý - či taký, či onaký - ekonóm, musí súhlasiť, že z dlhodobého hľadiska čím väčší II. pilier, tým nižší deficit v dôchodkovom systéme z logického dôvodu, lebo tie záväzky, implicitné dlhy dôchodkového systému vlastne tým, že sa znížil odvod do II. piliera, tak vzrástli. To znamená, že štát sa zaviazal do budúcnosti vyplatiť podstatne vyššiu sumu peňazí ako teraz.
Takže ja by som v podstate, v podstate aj týmto skončil. Takže ešte, už tak len na záver poviem, samozrejme, ako Rusi hovoria: "paživjom, uvidím", tak uvidíme, ako tento plán v skutočnosti, v skutočnosti bude mať, bude v realite. A ja sa obávam, že je príliš optimistický, ale to si povieme možno tak za trištvrte roka.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, na úvod mi dovoľte jednu krátku, tu si niekto mobil zabudol, neviem, Ivan, asi tvoj. To bude tým zdravotným stavom asi, ale pre istotu si ho zober, aby to nebolo nahrávacie zariadenie.
Padlo tu dnes pomerne veľa poznámok na adresu miery korelácie medzi subjektívne pociťovaným šťastím na strane jednej a úrovňou ekonomického rozvoja na strane druhej. Všetkým doporučujem si prečítať jednu azda kľúčovú knihu na túto tému, ktorá vyšla myslím že tri roky dozadu, napísal ju prezident, bývalý prezident Harvardskej univerzity, volá sa Derek Bok a tá kniha sa volá The politics of Happiness. A začína práve v tom svojom úvode v tej knihe písať o tom, kde spomína Bután, hovoril o tom Ivan Mikloš pred chvíľou vo svojom vystúpení, a dokonca v tej čarovnej krajine, v Butáne, zriadili a dodnes funguje ministerstvo šťastia. Neviem, či by som sa chcel dožiť jedného dňa, aby aj na Slovensku vzniklo takéto ministerstvo šťastia, ale nechcem ísť touto témou v tejto rečníckej línii v mojom vystúpení. Teraz úplne vážne k predloženému dokumentu.
Ja považujem za správne obidva dokumenty, pretože ten druhý, ktorý je rovnako dôležitý a volá sa Národný program reforiem, ten síce neprerokovávame v tomto bode, ale zhodneme sa s pánom ministrom Kažimírom na tom, že obidva dokumenty spolu veľmi úzko súvisia a sú to kľúčové dokumenty, ktoré by mali dať nielen poslancom v tejto snemovni, ale i občanom Slovenska odpoveď na dve otázky.
Prvá otázka je, či vláda prispieva k dlhodobej udržateľnosti verejných financií, či prispieva k zvyšovaniu bohatstva krajiny a či sa správa zodpovedne - a tu by som chcel stokrát podčiarknuť ten prívlastok - z dlhodobého hľadiska. Z hľadiska horizontu, ktorý je ďaleko, ďaleko za horizontom jedného politického volebného cyklu. Takže nie tak celkom súhlasím s tým, čo tu bolo povedané, a ono je to síce v názve a ja si myslím, že mnoho poslancov a poslankýň si prečítalo iba názov toho dokumentu. Tam je spomínané, že na roky 2013 až 2016, ale do slova a do písmena ten dokument, tak ako bolo tiež spomínané, že je robený podľa nejakých úplne zásadných rámcov, štruktúry, obsahovej aj formálnej, ktorá je predpísaná, je daná zvonku. To nie je tak, že národné ministerstvá financií môžu teraz nejako variovať, sa musia pomerne v posledných rokoch prísne držať nejakej danej štruktúry a to gro toho dokumentu je o dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Dokonca o udržateľnosti z horizontu roku 2030. No a tá odpoveď druhá, ktorú očakáva každý, kto si ten dokument prečíta, to je odpoveď na otázku, či vláda má fundamentálnu predstavu o tom, ako vyviesť krajinu z ekonomickej krízy, alebo či má fundamentálnu predstavu o tom, ako aspoň minimalizovať dopady ekonomickej krízy na Slovensku.
A na tomto mieste dovoľte mi uviesť na úvod jednu poznámku práve k Národnému programu reforiem. Krásny dokument podobného rozsahu, myslím, že rádovo okolo 60 - 70 strán, ktorý v názve nosí to slovíčko národný program reforiem a nenájdete v tomto dokumente okrem zmien v prvom dôchodkovom pilieri ani jednu jedinú reformu. Ja chápem, že pre socialistickú vládu je toto slovo, slovo reformy, cudzie a cudzie preto, lebo reformy, akokoľvek nevyhnutné, takmer vždy z krátkodobého hľadiska boli, sú a vždy budú bolestivé. A tu sa práve prejavuje vlastne u socialistov jeden zo základných rozporov a to je rozpor medzi socialistickou ideológiou na strane jednej a prirodzenými ekonomickými zákonmi na strane druhej. Socialisti totiž chcú a vždy budú sa snažiť žiť tu a teraz. A nielen tu a teraz, ale žiť vlastne rozdávaním cudzích peňazí. A toto sa totižto ľuďom páči a častokrát to, bohužiaľ, pre krajinu zabezpečí aj znovuzvolenie socialistických politických elít. Pretože ich nikdy nezaujímalo vlastne, čo sa stane zo spomínaného dlhodobého hľadiska, a o tom je program stability Slovenskej republiky. Ono to totižto v realite života vedie až k takým absurdným konštatovaniam, akého sme boli svedkami napríklad z úst pána premiéra Fica, keď povedal, citujem, možno ho budem tak trošku voľnejšie citovať, povedal, že kde mám zobrať peniaze na boj s korupciou, že to mám ošklbať dôchodcov? Mám im znížiť dôchodky? Myslím, že to povedal niekde tesne pri vstupe do starej budovy na Župnom námestí, starej budovy parlamentu, kde prebiehal práve konvent.
A preto v Národnom programe reforiem, podotýkam, nenájdete jednu jedinú reformu, ktorá by bola z dielne socialistov. Aj takú, ktorej - a to treba objektívne poďakovať ekonómom, nie ideológom, podotýkam, ale ekonómom zo strany SMER, že sa aspoň prihlásili k tej reforme v prvom dôchodkovom pilieri, ktorá je postavená na dvoch zásadných veciach. Veľmi stručne, tá prvá, naviazanie veku odchodu do dôchodku na strednú dĺžku života, a tá druhá, aby sa medziročné úpravy zvyšovania dôchodkov viazali nie ako tomu bolo doposiaľ, 50-percentnú váhu mala inflácia, 50-percentnú váhu nárast priemerných miezd v národnom hospodárstve, ale aby sa tieto medziročné úpravy dôchodkov viazali na tzv. dôchodcovskú infláciu. Toto sú veľmi stručne povedané dva základné princípy zmien v prvom dôchodkovom pilieri, ku ktorým, opakujem, vďaka aj za to málo, že sa prihlásila táto vláda, ale čo už je menej potešiteľné, že opäť timing, kedy tieto zmeny majú nadobudnúť účinnosť a platnosť, to sú roky 2017 a 2018. Teda sme opäť ďaleko za horizontom politického volebného cyklu, ak teda sa nič mimoriadne nestane a voľby budú v júni 2016.
A teraz k samotnému programu stability na roky ´13 až ´16. Ja by som chcel opäť pre objektivitu začať troma dobrými správami. Tou prvou je, že blahoželajme si naozaj všetci, že Slovensko s vysokou mierou pravdepodobnosti v budúcom roku ukončí nechcený pobyt v procedúre nadmerného deficitu.
Po druhé. Pozitívom je aj politický záväzok dodržať ustanovenia revidovaného paktu stability a rastu a pokračovať v konsolidácii verejných financií aj po roku 2013.
A nakoniec treťou dobrou správou je, že socialistická vláda sa prihlásila už k spomínaným zmenám v prvom pilieri, v prvom dôchodkovom pilieri, ako som pred chvíľou uviedol.
No musím povedať, že týmto výpočet dobrých správ končí a navyše k uvedeným trom pozitívnym konštatovaniam som nedospel preto, že socialistická vláda chce, alebo nebodaj vie sa správať zodpovedne. Ona sa tak správať totižto musí a myslím, že opäť nie ideológovia, ale ekonómovia v strane SMER si to plne uvedomujú. A prečo sa táto vláda musí správať zodpovedne? No na to existujú hneď tri dobré dôvody. Tým prvým sú medzinárodné záväzky a medzinárodné zmluvy, medzi ne patrí napríklad zmluva o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii, ktorú poznáte všetci pod takým jednoduchším označením, fiškálny kompakt, alebo európska fiškálna zmluva. A k tomuto prvému bodu by som ešte priradil aj spomínaný revidovaný pakt stability a rastu. To je prvý jasný rámec, ktorý hovorí, že, alebo vymedzuje ten hrací priestor akejkoľvek vlády, či bude ľavicová alebo pravicová.
Druhý je zákon o rozpočtovej zodpovednosti z domácej dielne alebo, opäť ľudovo povedané, zákon o ústavnej dlhovej brzde. A tým tretím je vlastne, vláda sa tak správať musí, pretože, aby som parafrázoval, pretože finančné trhy. Ak nechceme, aby nás finančné trhy v krátkej dobe vytrestali v podobe zvýšených marží a zvýšených prirážok na štátne dlhopisy Slovenskej republiky a teda s tým spojeným zvyšovaním nákladov na obsluhu verejného dlhu, tak sa takto vláda, akákoľvek vláda správať musí.
Tieto uvedené tri dôvody, teda medzinárodné, domáce inštitucionálne rámce a finančné trhy tvoria pre socialistickú vládu neúprosnú, ja by som to nazval finančnú, v úvodzovkách, finančnú kazajku. A tá kazajka skutočne zviera, tlačí, dusí a nepustí a iste by to potvrdil aj pán minister financií. Ak by sa len trochu dalo, tak socialisti by z tejto kazajky okamžite, podčiarkujem, okamžite unikli.
Chcete dôkazy? Tak uvediem tri z nich. Zástupcovia ministerstva financií nás na výboroch - či už to bol výbor pre financie a rozpočet, alebo výbor pre európske záležitosti - pravidelne ubezpečujú o tom, že konsolidačné záväzky Slovenskej republiky dodržia. Na strane druhej ale všetci veľmi dobre vieme, ako premiér Róbert Fico tu a tam utrúsi, že ak sa v Európskej únii otvorí diskusia o znižovaní tempa, znižovaní konsolidačného úsilia, lebo potrebujeme ekonomický rast, tak Slovenská republika sa takejto diskusie určite zúčastní. Dúfam, že tu som odcitoval úplne presne. No ale vieme si asi všetci veľmi dobre predstaviť, čo by takáto, podčiarkujem, účasť Slovenskej republiky na takejto diskusii na pôde Európskej rady znamenala. Znamenala by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou prihlásenie sa k ceste, po ktorej sa vydalo a chce naďalej kráčať Francúzsko. To znamená, prihlásenie sa k spôsobu konsolidácie, ktorú presadzujú francúzski socialisti na čele s prezidentom Hollandom.
A tu by som chcel upozorniť na skutočnosť, že ekonomický rast sa nikdy nesmie stať mantrou, je opäť iba smutným konštatovaním, že zástancom pokračovania v doterajšom tempe verejných financií, doterajšom tempe konsolidácie v Európskej únii, v celej, podčiarkujem, Európskej únii, ostala už iba jedna jediná krajina a tou je Spolková republika Nemecko. Práve to Nemecko, ktorého podľa vyjadrenia mnohých slovenských politikov z geopolitických dôvodov sa má Slovenská republika držať. Tak sa ho teda držme, toho Nemecka, a držme sa ho, aj pokiaľ ide o spôsob konsolidácie verejných financií. Nezúčastňujme sa diskusie na pôde európskych štruktúr, diskusie o tom, že kašlime na tú konsolidáciu, trošku povoľme, trošku utiahnime ten tlak na šetrenie a poďme radšej cestou ekonomického rastu. Ja by som chcel na tomto mieste uviesť príklad Talianska, ktoré za 20 rokov si vybudovalo astronomický verejný dlh v úrovni približujúcej sa 130 % HDP, dnes je to myslím 127 % HDP, a zatiaľ čo to isté Taliansko napriek takémuto astronomickému verejnému dlhu ostatné dve dekády vykazuje jeden z najnižších ekonomických rastov na svete, podotýkam, na svete, tak teda nechcime ten ekonomický rast za každú cenu, aj za takú cenu, že dosiahneme spomínané úrovne verejného dlhu, aké má napríklad dnes Taliansko, ale nielen Taliansko. Môžeme spomenúť ďalšie zďaleka nie krajiny juhu, spomeňme vyspelé krajiny, ako je napríklad Belgicko, ktoré sa tiež blíži k spomínaným úrovniam.
V programe stability sa hovorí, že, citujem, prezentuje rozpočtovú stratégiu, ktorá by mala vyústiť do zrušenia procedúry nadmerného rastu, nadmerného deficitu, ospravedlňujem sa, to som už pochválil, to je fajn, a že toto si vyžaduje pokračovať v konsolidácii verejných financií aj po roku 2013 v súlade s národnými aj európskymi rozpočtovými pravidlami, aby Slovensko smerovalo k svojmu strednodobému rozpočtovému cieľu.
No a tu je práve to prichytenie pri tom zahmlievaní, na jednej strane dokument z dielne ministerstva financií sa hlási k splneniu politických, podčiarkujem, politických záväzkov Slovenskej republiky, pokiaľ ide o konsolidáciu verejných financií, hlásajú to zástupcovia či je to priamo pán minister, alebo jeho štátni tajomníci na výbore pre európske záležitosti, na finančnom výbore, ale na strane druhej vieme veľmi dobre, a vieme to priamo z úst a priamo z vyjadrení premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica, ktorý niekoľkokrát opakovane pri viacerých príležitostiach vyjadril to takéto nutkanie, že však poďme povoliť to tempo konsolidácie, keď sa taká diskusia v Európe otvorí, Slovensko sa jej veľmi rado zúčastní.
Ja chcem skutočne zdôrazniť, že predstavy Nemecka a Francúzska o ďalšom smerovaní ekonomických politík a v konečnom dôsledku vlastne aj o spôsoboch riešenia dlhovej krízy v Európe sú diametrálne odlišné. Ono to v ostatnom čase, pod ktorým rozumiem nie roky, ale naozaj týždne a mesiace, vedie k dosť výraznému zhoršeniu dokonca priamo vzťahov medzi Francúzskom a Nemeckom. A jeden z nemeckých denníkov dokonca poznamenal, že vzťahy týchto dvoch krajín sa ocitli na najhoršej úrovni od konca druhej svetovej vojny. Nie je to náhoda, je to spôsobené hlavne tým, ako sa líšia názory na strane jednej Nemecka, na strane druhej Francúzska práve na to, či, na tú dilemu, či pokračovať v doterajšom tempe konsolidácie verejných financií, alebo uprednostniť ten ekonomický rast, nech to stojí, čo to stojí.
Zákon o rozpočtovej zodpovednosti alebo ústavná dlhová brzda, tu si myslím, že tiež samotný minister financií Kažimír by tento zákon zmenil, novelizoval, upravil, ak by sa dalo, už zajtra. Ak by našiel dostatočnú politickú podporu aj u iných parlamentných strán. Ostáva len dúfať, že takúto podporu nenájde. A o tej druhej veci som priamo presvedčený, že sám do toho nepôjde. Napriek tomu, že máte majoritu, napriek tomu, že máte 83 hlasov, neverím, že by ste rokovali o zisku ďalších siedmich poslancov, aby ste našli ústavnú väčšinu a 90 hlasmi vlastne dosiahli novelu zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Tomu neverím.
No a po tretie, socialisti by najradšej vytvorili vlastnú, v najlepšom prípade štátnu ratingovú agentúru, ktorá by vlastne ohodnocovala riziká suverénneho dlhu jednotlivých krajín, len vzniká tu otázka, že kto z investorov by už len takejto agentúre uveril. A tie snahy tu boli. Toto nie je adresované vláde Slovenskej republiky, toto je adresované Európskej komisii, kde priamo z dielne predsedu Európskej komisie pána Barrosa vzišli takéto návrhy. Pripojila sa k tomu potom aj euroskupina Ekofin a ďalší, že poďme si zriadiť na európskej úrovni takú vlastnú, štátom vlastnenú štátnu teda ratingovú agentúru, ktorá bude ohodnocovať riziká suverénnych dlhov jednotlivých členských krajín. Našťastie, takéto snahy skončili neúspešne. No na elimináciu finančných trhov a ich vplyvov sa použil iný, ďaleko silnejší a ďaleko efektívnejší nástroj a tým sa, musím skonštatovať, bohužiaľ, stala Európska centrálna banka. A zostane opäť len smutným konštatovaním, že aj za cenu porušenia zákona o sebe samej ako o inštitúcii. To mám na mysli tie outright monetary transactions, ktoré hovoria o tom, že Európska centrálna banka môže v nelimitovanej, neobmedzenej miere nakupovať toxické dlhopisy predĺžených krajín, ktoré sú zmietané dlhovou krízou. A tým, podčiarkujem opäť, porušuje zákon o sebe samej. Porušuje zákon o Európskej centrálnej banke, bohužiaľ, opäť jednou jedinou krajinou, ktorá sa dokázala tomuto vzoprieť a ktorá priamo na zasadnutí Rady guvernérov Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom mala odvahu hlasovať proti, to bol guvernér Bundesbanky alebo centrálnej banky Nemecka.
Opäť sa pýtam, ak sa teda máme tak držať toho Nemecka, lebo geopolitické dôvody, lebo nechceme byť na periférii, lebo nechceme vypadnúť z klubu exkluzívneho, tak otázka celkom prirodzene znie, kde bolo opäť Slovensko, keď sa hlasovalo v Rade guvernérov Európskej centrálnej banky. V tomto prípade konkrétne guvernér Národnej banky Slovenska Jozef Makúch.
Posuňme sa ďalej. Jedno z kľúčových odporúčaní, ktoré sú spomínané v uvedenom dokumente, odporúčaní Rady EÚ adresované Slovenskej republike, znie: "Za účelom zníženia rizík vyplývajúcich z konsolidácie by sa mala posilniť záväznosť strednodobého rozpočtového rámca a zlepšiť monitorovanie plnenia rozpočtu v priebehu roku tak, aby sa zabránilo prečerpaniu výdavkov." Na tomto mieste vítam, že sa nám vrátil do sály pán minister Kažimír, pretože chcem mu na tomto mieste položiť jednu otázku. Verím, že v reakcii potom na všetky vystúpenia v rozprave na ňu zodpovie.
Dokument hovorí o tom, že výdavkové limity v budúcnosti sa budú pravdepodobne prepájať s fiškálnym kompaktom prostredníctvom tzv. automatického korekčného mechanizmu. To by znamenalo, že ak sa spustí tento automatický mechanizmus, tak sa automaticky budú opravovať, upravovať teda limity výdavkov. Keďže je tam uvedené, že pravdepodobne prijmeme takýto automatický korekčný mechanizmus, moja otázka na ministra financií znie, kedy a či vôbec sa tak v skutočnosti stane, pretože o tom už v dokumente nenájdete ani zmienku. Pričom samotná úvaha ísť týmto smerom, touto cestou je správna.
Môj predrečník v rozprave Ivan Mikloš hovoril dosť podrobne o takom zaujímavom texte v boxe č. 1 spomínaného dokumentu programu stability a nebudem ho na tomto mieste opakovať, čo povedal, ale je pravdou, že všetko, čo je v tomto texte uvedené, vlastne znamená, že ministerstvo financií ako vládny rezort priamo usvedčilo vládu z toho, že po prvé, v roku 2013 v rozpočte verejnej správy na rok 2013 vlastne takmer výlučne sledovala krátkodobé ciele, keďže výdavková konsolidácia je v stredno- a dlhodobom horizonte menej bolestivá a naša socialistická vláda si práve zvolila cestu príjmovej, nie výdavkovej konsolidácie. A po druhé, možno urobilo takú medvediu službu alebo nadprácu ministerstvo financií, keď usvedčilo vládu z toho, že konsoliduje spôsobom, ktorý z dlhodobého hľadiska poškodzuje ekonomiku Slovenska, pretože samotné ministerstvo financií v predloženom dokumente priznáva, že, citujem: "Rast daní zo zisku a daní z miezd má negatívny dlhodobý efekt."
Takže dostávame sa naozaj do situácie, kedy v akokoľvek, aj z mojej strany, pozitívne hodnotenej snahe dodržať, nominálne dodržať tie spomínané medzinárodné záväzky, pokiaľ ide o konsolidáciu verejných financií, v skutočnosti ale vedú k tomu, že práve vďaka spôsobu konsolidácie, ktorý si vláda zvolila z dlhodobého hľadiska, sa tak deje neudržateľným spôsobom. Koniec koncov aj samotný predložený materiál hovorí o tom, že kredibilný, strednodobý plán konsolidácie je základným predpokladom pre stabilizáciu verejnej správy a tak ďalej.
Druhá otázka v tejto súvislosti na ministra financií znie: V čom je strednodobý plán konsolidácie, pán minister, kredibilný, ak každý rok prelomíme jedno ochranné pásmo? Jedno ochranné pásmo zo spomínaných pásiem, o ktorom hovorí zákon o ústavnej brzde. Už v roku 2012, teda minulý rok, sme prelomili prvé ochranné pásmo 50 %, konkrétne to bolo niečo málo cez 52, hovoríme o celkovom hrubom verejnom dlhu voči HDP. V tomto roku prelomíme hranicu 53 % a v budúcom roku prelomíme hranicu 55 %, dostaneme sa na úroveň 56,3 percenta. A toto všetko, pán minister, podotýkam, ešte za jedného veľmi neistého predpokladu, na ktorom sú tieto predikcie postavené, a tým predpokladom je, že očakávate, že v rokoch 2014 až 2016 sa Slovensko vráti k ekonomickému rastu na úrovni približne 3 percentá.
Pán minister, vy osobne tomuto predpokladu veríte? Ja viem, že v odpovedi sa budete opierať o nezávislý výbor pre makroprognózy a ďalšie, ale pýtam sa na váš osobný názor, či tomuto veríte, pretože spoločným menovateľom všetkých prognóz za ostatné roky je, že vlastne od prognózy k prognóze sa jednotlivé čísla zhoršujú, nie zlepšujú. A naozaj som zvedavý na to, ako rok pred parlamentnými voľbami, konkrétne by vám to zákon, ak budete tak prelamovať ochranné pásma, ako je to uvedené v tomto dokumente, nie že si to myslím ja, vy to uvádzate vo vašom programe stability, tak som zvedavý, či v máji 2015 vláda pristúpi k trojpercentnému viazaniu výdavkov, ako vám to ukladá zákon o rozpočtovej zodpovednosti, keďže v roku 2014 prelomíte spomínané pásmo 55 percent. Myslím, že do apríla je povinnosť zverejniť údaje za predchádzajúci rok a mesiac, po zverejnení by ste mali pristúpiť k trojpercentnému viazaniu výdavkov. A dokonca, ak to pôjde takto ďalej, tak v roku 2016, a to už sme sa dostali do volebného roka, ak sa nič mimoriadne nestane, by malo byť v rozpočte na rok 2016 zapísané medziročné zmrazenie, podčiarkujem, nominálneho rastu výdavkov verejnej správy, nominálneho rastu. Opäť, takto to predpisuje zákon o rozpočtovej zodpovednosti. No, takže toto všetko za optimistického, podľa môjho názoru až nereálneho predpokladu, že rast výkonnosti ekonomiky sa vráti v rokoch 2014 až 2016 na úroveň plus-mínus okolo 3 percent.
Ešte mi dovoľte poznámku, ktorá hovorí o tom, že v návrhu východísk rozpočtu verejnej správy na roky 2014 až 2016 sa uvažuje so zmrazením miezd vo verejnej správe na úrovni roku 2013. A z tohto opatrenia očakávate najvýznamnejšie úspory v porovnaní so scenárom, tým základným bázickým scenárom, bez zmeny politík na úrovni asi 100 mil. eur pre rok 2014 a približne 500 mil. eur v roku 2016. Tieto úspory očakávate zo zmrazenia osobných nákladov vo verejnej správe. V praxi to ale znamená, že ten istý počet ľudí, prečo hovorím, že ten istý počet ľudí, preto, lebo minister Kaliňák ako gestor programu ESO sám niekoľkokrát zdôraznil, že ESO nepovedie k úspore počtu zamestnancov vo verejnej správe.
Takže vrátim sa k úvodu vety, ten istý počet ľudí bude rovnako neefektívne vykonávať rovnaký typ činností za nezmenenú rovnakú mzdu. To v preklade znamená veta, že idete zmraziť osobné, čo samo osebe je opatrením dobrým, len si teraz skúsme sa vrátiť zhruba o nejaký rok a pol, rok a trištvrte dozadu, keď ste, pán minister, všetci ekonómovia SMER-u sedeli tu, v tomto prvom rade po mojej pravici, ako dnes si vás tam predstavujem, bol tam Jožo Burian a vy ste sedeli s exministrom vtedy Počiatkom hore, v tom poslednom rade. Ospravedlňujem sa a chodili stále také kritické poznámky na všetky veci týkajúce sa verejných financií, že plošné opatrenia, to vie robiť každý, na to netreba byť ekonómom, na to netreba byť dobrým analytikom. Proste urobíte plošné opatrenia, ony fungujú, ony sú pomerne účinné, pomerne rýchle, jednoduché a ich efekt sa dostaví naozaj pomerne skoro.
No a teraz vám pripomínam túto kritiku, lebo vy ste sa zmohli vlastne v tomto programe stability, kde spomínate aj východiská rozpočtu na roky 2014 až 2016, práve k týmto plošným opatreniam k zmrazeniu výdavkov, osobných výdavkov vo verejnej správe. No a bolo tu ešte hodne v rozprave, pomerne veľa konštatácií o zdatnom marketingu SMER-u, strany SMER - sociálna demokracia, lebo naozaj ten marketing je cítiť aj v tomto dokumente, a teraz nemám na mysli len to, čo spomínal môj predrečník Ivan Mikloš, keď hovoril o tom, že ste roky ´10 až ´12 dali do priemerného čísla, tú skutočnú mieru konsolidácie, skutočnú mieru konsolidačného úsilia, ale je ten marketing vidieť aj v tom, že vy sa hlásite k politickému záväzku konsolidovať verejné financie, to je tá mantra, 3 % v tomto roku atď., v ďalších rokoch až do toho roku 2016 alebo 2,94, myslím presne, na tento rok. Vy sa k tomu hlásite, ale robíte to spôsobom, ktorý z dlhodobého hľadiska nie je udržateľný. Ja si myslím, že nikdy nie je dosť v odhaľovaní marketingových klamstiev socialistickej strany SMER.
Dovoľte, aby som uviedol tri z nich. Po prvé, a ešte chcem na úvod predostlať, že neviem, že do akej miery je to spôsobené nevedomosťou alebo vedomým zavádzaním, skôr si myslím, že je to kombinácia obidvoch týchto príčin. Uvediem tri takéto klamstvá, ktoré naozaj by celkom, by sa celkom musel počudovať možno aj absolvent obchodnej akadémie na Slovensku. To boli tie bývalé stredné ekonomické školy, pre staršie ročníky.
Napr. inflácia, veľakrát sme počuli priamo z úst pána premiéra, že ako dobre postupujeme aj v tej konsolidácii, veď sa nám znižuje miera inflácie na Slovensku, že v roku 2012 bola 3,6 %, že tohto roku 2013 má byť 2,3 % a podobne. Prosím vás pekne, veď povedzte naozaj pravdu, veď to sú elementárne poučky ekonómie, ktoré hovoria o tom, že máte dva základné typy inflácie. Tú prvú, ktorá je takpovediac tlačená nákladmi, a ten druhý typ inflácie, ktorý je takpovediac ťahaný dopytom. Tú dopytovú infláciu. Nákladová sa vám v posledných rokoch takmer vôbec neprejavuje, až na malé výnimky, pokiaľ ide o nejaké cenové pohyby potravín, ale nie sú to také nákladové šoky, aké si pamätáme, pán minister, z roku 1971, 1973, 1979, ropné šoky a s tým spojené naozaj nákladové šoky, ktoré ťahali tú infláciu hore. Ale na strane druhej je pravdou, že práve vďaka dlhovej kríze, práve vďaka tomu, že aj podniky, korporácie, ale aj občania menej a menej spotrebuvávajú, podniky menej investujú. Tak tým pádom vlastne tu klesá výrazne dopyt. Klesá tu potovarová služba, klesá tu domáca spotreba, to je nespochybniteľný holý fakt. To sú tvrdé dáta a práve preto, že tu máte klesajúci dopyt, klesajúcu domácu spotrebu a klesajúce investície v korporátnej sfére, celkom zákonite vám ceny neporastú, lebo keď chýba dopyt, tak nerastú ceny. Tak prosím vás pekne, nepripisujte medziročný pokles miery inflácie úspechu akejkoľvek vlády a akéhokoľvek spôsobu konsolidácie verejných financií.
Klamstvo číslo dva, ceny dlhopisov. My sme počuli aj z úst pána ministra Kažimíra nie tak dávno vyjadrenia o tom, že opäť, postupujeme dobre, konsolidujeme správnym spôsobom, pretože sa Slovenská republika refinancuje pri historicky najnižších cenách, jedna z posledných emisií slovenských dlhopisov dosiahla úroveň 2,8 percenta. Inými slovami, investori boli ochotní nakupovať slovenský dlh za 2,8 percenta.
Je skutočne pravdivou vetou, že je to historická najnižšia úroveň úročenia tých novoemitovaných slovenských dlhopisov. Na strane druhej, ale opäť, ak chcete toto klamstvo dešifrovať, tak používajte všetci v médiách nasledovné, úplne zrozumiteľné, jednoduché argumenty, ktoré sú opäť z dielne tých základných elementárnych poučiek ekonómie.
No inflácia je preto, dámy a páni, na takejto nízkej úrovni a ceny dlhopisov preto klesajú, sú na to dva dobré dôvody. Po prvé, tak ako americký FED, takisto aj Európska centrálna banka napumpovali do ekonomiky obrovské objemy peňazí. V prípade Spojených štátov politika kvantitatívneho uvoľňovania, ktorá, myslím, už ide v treťom kroku, v prípade Európskej centrálnej banky dvakrát 500 miliárd eur, 1 bilión eur napumpovaných do ekonomiky, ECB vrhla na trh peniaze v očakávaní, v očakávaní, že za tieto peniaze komerčné banky, ktoré si požičajú od Európskej centrálnej banky, budú poskytovať úvery v reálnej ekonomike a že úvery poskytnuté korporátnej sfére povedú k tomu, že sa ekonomický rast oživí. Opak bol pravdou. Mnohé z týchto peňazí boli opätovne spätne uložené na depozitách v Európskej centrálnej banke, dokonca s miernou maržou ziskovou pre komerčné banky, aj priamo v tomto dokumente sa hovorí o reálnom riziku, že dôjde ku credit cranchu, to znamená že sa zmrští alebo zmenší objem úverov v ekonomike. Toto stále hrozí, hovorím teraz primárne o korporátnej sfére, menej o spotrebných hypotekárnych úveroch pre obyvateľstvo. A teda keď napumpujete veľa peňazí do ekonomiky a investori, a to si povedzme úprimne, nemajú v dnešnej dobe celkom na výber, pokiaľ ide o bezpečné destinácie ich investícií, tak čo urobia? Nakúpia si štátny dlh.
Peňazí je na jednej strane v obehu veľa, nielen v Európe aj v Spojených štátoch amerických. Tých bezpečných investícií príliš na výber investor nemá. Tak čo urobí? Nakúpi si štátny dlh, nakúpi si štátne dlhové papiere, a preto cena alebo úročenie týchto štátnych dlhopisov sa pohybuje na, áno, pre Slovenskú republiku najnižšej úrovni, historicky najnižšej úrovni od vzniku Slovenska, na úrovni 2,8 % pri jednej z posledných emisií. No ale ak by toto malo byť znakom, úplne priamym bezprostredným dôvodom správnej formy, správneho spôsobu konsolidácie verejných financií, tak potom ako je možné, že dlhopisy Spolkovej republiky Nemecko boli umiestňované na trhu pri mínusových záporných úrokových mierach?
Nieže dlžník Nemecko platil veriteľovi, investorovi, ktorý si kúpil nemecké bounty, ale naopak, veritelia platili Nemecku, dlžníkovi, že si mohli uložiť peniaze do nemeckých schuldscheine, ako to oni volajú, do nemeckých dlhových papierov. Takže povedzme naozaj nahlas aj túto pravdu.
No a nakoniec, klamstvo číslo tri hovorí - a to sa šíri, aby som bol objektívny, nielen z úst slovenských politikov vládnych, toto počúvame aj z úst mnohých politikov na západ od nás, keď po každom či už mítingu Rady EÚ alebo Ekofine, Eurogroupe alebo ďalších mítingoch stále prídu domov a hovoria: Pozrite sa, aké dobré opatrenia sme prijali, veď ten kurz eura voči americkému doláru posilnil. Veď to euro posilnilo. To znamená, že ideme správnou cestou, kríza je zažehnaná, rozpad eurozóny nehrozí. Nemci by povedali, weiter so, len tak ďalej, všetko je na správnej ceste. No nie je tomu tak. Veď opäť z množiny elementárnych poučok, poučiek ekonómie, ktorá hovorí o tom, že pohyby cross-ratov, krížových kurzov ľubovoľných mien v rámci dňa nie sú takmer nikdy závislé na základných alebo sa neodvíjajú od základných fundamentov ekonomiky, majú pramálo čo spoločné, keby sme chceli byť úplne laboratórne čistí, tak ten výmenný kurz by mal vlastne v prvom rade vystihovať pomery produktivity práce v tej-ktorej krajine. Produktivity ekonomickej výkonnosti HDP na hlavu a tak ďalej, ale to by sme boli laboratórne čistí. Ale tie pohyby v rámci dňa sú vždy závislé od takzvaných intraday obchodov, ktoré robia veľkí hráči na trhu a bude dopyt po tom eure, v rámci dňa podotýkam, to sú tie pohyby v rámci 60 minút, alebo pohyby dokonca v rámci jednej minúty sú závislé od toho, aký je v danom okamihu dopyt alebo ponuka tej-ktorej meny. Či je to dolár, jen, euro alebo čokoľvek iné.
Takže ja žasnem nad tými výrokmi politikov, keď niekoľko hodín po akomkoľvek summite prídu domov a hovoria: Ideme dobre, dobrá cesta, pozrite sa, euro posilnilo voči americkému doláru. No a takéto klamstvá sa, samozrejme, šíria.
A teraz budem, troška na odľahčenie diskusie. Ako sa volá ten najslávnejší slovenský raper? (Rozmýšľanie rečníka a hlasy z pléna.) Rytmus, áno, v tejto oblasti nie som doma zjavne, partner Darinky Rolincovej. Myslím, že Rytmus teraz otvoril takú že akadémiu vzdelávania a chce na ekonomickú tému vzdelávať ľudí na Slovensku, mám taký dojem. Prosím vás, nechoďme alebo netvárme sa, že toto je postačujúce. Naozaj úroveň ekonomického vzdelania obyvateľstva nie je nejako vysoká a to nehovorím len o Slovensku, to je konštatovanie v princípe, v princípe dá sa stiahnuť na celú Európu, a preto je možné, že takéto klamstvá - o troch z nich som teraz hovoril - sa tak úspešne šíria medzi ľuďmi a ľudia tomu jednoducho, jednoducho veria.
Vzhľadom k tomu, že sa nám blíži o deväť minút hlasovanie, tak dovoľte mi na záver ešte uviesť tri poznámky, ktorými by som chcel vyjadriť nejaké politické zhrnutie celého, celého alebo aj svoj vlastne osobný názor, ktorý som nadobudol po dočítaní tohto dokumentu do konca.
Veľmi stručne v troch bodoch. Po prvé, ja osobne tomuto dokumentu, ktorý nesie názov Program stability, neverím. Neverím tomu dokumentu preto, lebo je v rozpore s tým, čo sa politicky chystá podporiť priamo premiér Robert Fico. A to je práve to, že na jednej strane hlásenie sa, to nominálne hlásenie sa k dodržiavaniu medzinárodných záväzkov, pokiaľ ide o tempo konsolidácie verejných financií, a na strane druhej vyložene striehnutie a čakanie na tú najmenšiu možnú skulinu, keď sa pootvoria dvere a keď sa v Európe spustí diskusia. Ona sa už vlastne v týchto dňoch a týždňoch pomaličky spúšťa diskusia o tom, že poďme zmierňovať tempo konsolidácie verejných financií, veď to bude opäť dobre, však ten kurz eura porastie voči tomu doláru a budeme na správnej ceste.
Toto je úplne základný dôvod, prečo tomuto dokumentu neverím. A neverím ani tomu, že tempo ekonomického rastu v Európe a z toho odvodené tempo ekonomického rastu na Slovensku v najbližších rokoch ´14 až ´16 sa bude naozaj pohybovať na úrovniach troch percent a vyššie.
Po druhé, zlou správou je, že z hľadiska dlhodobej udržateľnosti verejných financií je Slovensko stredne až vysoko rizikovou krajinou. Kto z vás si dočítal ten dokument naozaj do konca, tak vie, o čom hovorím. Hovorím o tých pomerne známych v ekonomickej brandži, známych ukazovateľoch S1 a S2. Ten prvý z nich, ten ukazovateľ S1 hovorí o tom, že o koľko percentuálnych bodov by malo byť tempo konsolidácie primárneho štrukturálneho deficitu vyššie, ak nechceme, aby hrubý verejný dlh Slovenskej republiky v roku 2030 prekročil maastrichtské kritérium 60 percent. V tomto ukazovateli sa Slovensko radí medzi stredne rizikové krajiny. A tu sme už vlastne pri tom ukazovateli dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Nehovoríme o rokoch ´14, ´15, ´16, hovoríme teraz o horizonte roku 2030.
A v druhom ukazovateli, ktorý sa nazýva S2 a ktorý vlastne, poviem to zjednodušene jednou jedinou vetou, hovorím o tom, o koľko percentuálnych bodov musí byť konsolidačné úsilie vyššie, ak nechceme, aby súčasná hodnota budúcich sáld, primárnych štrukturálnych sáld, prekročila vlastne súčasnú hodnotu dlhu. Jednou vetou povedané, aby sa nezvyšovala súčasná úroveň hrubého verejného dlhu Slovenskej republiky, tak v tejto, v tomto ukazovateli je Slovensko dokonca vysoko rizikovou krajinou.
Toto sú konštatovania, ktoré musia každého, kto rozumie problematike a ktorý má aspoň ako-tak vyvinutý cit pre zodpovednosť, a najmä zodpovednosť voči budúcim generáciám, tak takýchto ľudí musí toto konštatovanie mraziť, skutočne mraziť na chrbte.
Ja som na finančnom výbore o tom hovoril a dostal som odpoveď, to bol tiež taký zvláštny úkaz, pamätám si, ako bývalý predseda finančného výboru, keď sme boli často kritizovaní zo strany vtedajšej opozície SMER-u, že nechodia ministri na výbory, že stále posielajú miesto seba štátnych tajomníkov. Taká zaujímavosť z minulého týždňa, na finančnom výbore mali byť siedmi ministri vlády Slovenskej republiky, prišli siedmi štátni tajomníci vlády Slovenskej republiky. Ja rozumiem pracovnej vyťaženosti aj ministra Kažimíra, aj ďalších ministrov, ale nie je to náhoda, keď v daný deň nebola celá vláda v zahraničí?
Takže skúsme držať takú tiež nejakú vzájomnú mieru úcty a objektivity a uvítal by som, keby na jednom z najbližších finančných výborov bol prítomný po dlhej dobe opäť aj pán minister Kažimír.
A bavili sme sa práve o týchto ukazovateľoch S1, S2. Bol som ubezpečený o tom, že v krátkom čase - a myslím, že to potvrdí aj pán minister - bude tá miera rizikovosti slovenskej krajiny, Slovenskej republiky o trochu vylepšená v tom, že v tom prvom ukazovateli sa posunieme z toho pásma stredne rizikovej do rizikovej a v tom druhom ukazovateli z vysoko rizikovej do stredne rizikovej skupiny krajín.
Nič to nemení na tom, že je to spôsobené len spomínanými zmenami v prvom dôchodkovom pilieri a tieto zmeny nepochádzajú opäť z dielne SMER-u, ale vďaka aj za to, že si SMER tieto zmeny osvojil.
Na a úplne na záver, posledné konštatovanie, keďže som sľúbil tri body. Z hľadiska kvality verejných financií je tento predložený dokument skutočne dokumentom prázdnym. Prázdnym preto, lebo hovorí o tom, vláda vyhodnotí, vláda preskúma, vláda zváži, vláda pravdepodobne urobí to alebo ono. Ale v oblasti kvality verejných financií nenájdete v tomto dokumente takmer vôbec nič.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán Kollár, veľmi pozorne som si vás vypočul, veď nepochybne patríte k elite pravicových ekonómov v našom parlamente a pravdepodobne aj predtým tí rakúski vlastníci tej banky asi vedeli, prečo si vás zobrali do funkcie. Napriek tomu som sa snažil zaradiť to vaše vystúpenie do toho portfólia ďalších vystúpení pána Kaníka, prípadne bývalého ministra financií. Viete, pre mňa je nepochopiteľná jedna vec, lebo dosť často bola téma okrem iného teda rastová a šetriaca ekonomika, že o tej šetriacej existujú predsa zásadné materiály z Medzinárodného menového fondu. A tak zásadné, že sú o nich veľmi vážne diskusie na všetkých fórach. A viete, to, že ten zásadný rozpor, ktorý tu je, že nepochybne štát musí odstraňovať neproduktívne výdaje, ale pre pána Kaníka sú neproduktívne výdaje na sociálne dávky pre ľudí, ktorí zomierajú a ktorí týždeň pred tou výplatou už nemajú čo jesť.
Jak ten, koľko toho sociálneho cynizmu táto spoločnosť ešte znesie. Viete, je veľmi zaujímavé to porovnanie Hollande, Francúzsko, hlupáci, ktorí nechápu ekonomické zákony. Francúzsko je posledná krajina v Európe, kde ešte vzťah spoločnosť a ľudia, ktorí v nej žijú, a vlastníci výrobných prostriedkov je ako-tak vyrovnaný. Že ešte tí ľudia si môžu niečo povedať a ešte si môžu efektívne hájiť svoje záujmy. A pravdepodobne ukazuje sa, že tie fakty, ktoré práve daňová nedisciplína a znevažovanie elementárnych otázok daňovej etiky, veď tých 32 biliónov amerických dolárov, ktoré sú v daňových rajoch, je obrovské číslo.
Majetkové nožnice sú obrovské medzi ľuďmi a ani na sekundu nevieme tieto faktory aspoň trošku dostať do nejakého zmysluplného kontextu vo väzbe na to, o akej, o akých ekonomických pravidlách hovoríme. Naozaj sa dá ešte viacej ožobračovať ľudí tejto krajiny, zvlášť tých posledných 40 % z príjmového rebríčka? Takže (Prerušenie vystúpenia časomerom.)