19. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja si, naopak, myslím ako, že celý tvoj príspevok a celé tvoje vystúpenie malo logiku, malo nadhľad a malo hlboké životné skúsenosti z riadenia predovšetkým vysokého školstva po dobu niekoľko, niekoľko desaťročí sa dá povedať.
Takže ja by som to celé zosumarizoval možno jedným jediným konštatovaním: v spoločnosti v minulosti vedeli, prečo si do svojho čela stavajú radu starších, lebo vedeli, že tam prichádzajú so šedinami aj múdrosť a životné skúsenosti, ktoré tú spoločnosť posúvajú dopredu.
Ďakujem.

Jednu poznámku logickú, ja som nikdy nepovedal, ani nehovorím, že, že každý na vysokú školu. To ja som v živote nepovedal. Ja len som poopravil znova tie cifry, druhý a poslednýkrát, že často sa to na môj vkus možno využíva, že sa operuje číslami, percentami bez porovnania s iným. Každá skutočnosť je zaujímavá v porovnaní s inou skutočnosťou. To znamená, preto len hovorím, že mňa to dosť mrzí, že niekedy ten náš národný šport je taký, že sa robíme pápežskejší tam, kde by sme sa nemali, a zbytočne skromní tam, kde zas nemusíme byť skromní. Takže ja som len chcel uviesť tie cifry a fakty na pravé miesto.
Samozrejme, že totálne porovnávať, Kanada a my, nie, ale s tým Holandskom, Fínskom, áno, to sa môžme. S tým, že vôbec som, opakujem, nepovedal, že každý. Vôbec nie, vôbec nie. Ja všade, kde som bol, na každej fakulte alebo škole, aj keď ten uchádzač, kde ich nebolo veľa, tak sme robili prijímacie pohovory vždy. Aj vždy, keď budem mať na to vplyv, aj budem, aby bola selekcia. Takže každý isto nie, to sme sa nerozumeli.
Ale to percento nie je hororové, vysokoškolákov. A opakujem, zdravých a múdrych ľudí nikdy nie je dosť, samozrejme, limitovane, nie bezbreho. To súhlasím, súhlasím. Lebo zase, "my vse učiteľnice, inženeri", to ja som nepovedal.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, ja do tejto príjemnej poobedňajšej siesty prichádzam ako člen rady najstarších. Ale najmä prichádzam preto, aby som sa vyjadril k predloženej správe o stave školstva na verejnú diskusiu z pohľadu predsedu výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. A tak sa chcem vyjadriť len k tým otázkam, ktoré súvisia jednak s výchovou k ľudským právam a jednak vzdelávaním a vyučovaním občanov patriacich k národnostným menšinám.
Tá správa poníma školy s vyučovacím jazykom menšín ako integrálnu súčasť systému škôl v rámci regionálneho školstva. Formálne i z hľadiska legislatívy je to správne a je to správne aj z hľadiska povinnosti štátu zabezpečiť všetkým deťom vzdelávanie rovnakej kvality. Správa však problematiku školstva národnostných menšín komplexne nerieši, táto oblasť je roztrúsená naprieč celou správou, aj to v minimálnej podobe.
Oblasť menšinového školstva je v rámci správy o stave školstva spomenutá najmä v prílohe č. 1 bod 4, 1.3.3 Vyučovanie jazyka národnostnej menšiny, kde je uvedené pri školách s vyučovacím jazykom rusínskym, ukrajinským, nemeckým, rómskym nasledovné, citujem: "Školy s nižším počtom žiakov, kde aj na základe demografického vývoja bude každoročne ich počet klesať, a následne aj pridelené finančné prostriedky v rámci normatívneho financovania, situáciu z uvedeného hľadiska vnímajú skôr negatívne a uvažujú o zrušení vyučovania jazyka národnostnej menšiny. Materiálne vybavenie škôl, tried nie je primerané moderným metódam vzdelávania jazykov." Potiaľ citát.
Zo správy však nie je zreteľné, aké riešenie ponúka ministerstvo školstva pre tieto poddimenzované školy, prípadne, aké kroky chystá rada ministra pre národnostné školstvo, ktorej je pán minister predsedom. Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny, ktorý pôsobí v rámci Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť prijal na svojom ôsmom zasadnutí hodnotiace správy o podpore kultúr národnostných menšín, ďalej o používaní jazykov národnostných menšín a napokon aj správu o stave národnostného školstva, v rámci ktorej výbor prijal aj závery a odporúčania uvedenej hodnotiacej správy. Predložená správa o stave školstva tieto závery nereflektuje, je preto na mieste otázka, do akej miery ministerstvo bude ďalej s odporúčaniami výboru pracovať, respektíve ako ich bude ďalej aplikovať v oblasti menšinového školstva.
Striktné odmietanie vnímania menšinových škôl ako určitého špecifického podsystému však vedie k ignorovaniu niektorých osobitostí vzdelávania na školách s vyučovacím jazykom menšín, čo sa prejavuje aj v predloženej správe. Bohužiaľ, prejavuje sa to už tým, koľko pozornosti je v nej venované výchove a vzdelávaniu príslušníkov menšín. Úplné minimum. Pritom menšinové školy zohrávajú v živote komunít patriacich k národnostným menšinám aj inú úlohu než slovenské školy v živote majoritného obyvateľstva. Z výsledkov sociologických prieskumov je známe, že vyučovací jazyk školy, ktorú navštevoval rodič, je najsilnejším faktorom pri výbere školy pre jeho dieťa. Národnostné školy majú za úlohu nielen podávať rovnaké učivo ako ostatné školy, ibaže v inom jazyku, ale aj rozvíjať etnickú identitu svojich žiakov, pestovať kultúrne aspekty vychádzajúce z tej či onej menšinovej príslušnosti.
V tejto súvislosti je kľúčovou otázkou obsah učebníc. Je chvályhodné, že ministerstvo v tomto roku plánuje navýšiť financie určené na vydávanie učebníc pre školy s vyučovacím jazykom menšín, uvidíme však, zrejme, ako sa k veci postaví ministerstvo financií.
Finančné prostriedky by mali byť využité aj na uskutočnenie takých obsahových zmien, ktoré pomôžu pri udržiavaní a rozvíjaní národnostnej identity žiakov. Liberalizácia trhu s učebnicami pri správnej regulácii je v budúcnosti zrejme nevyhnutná. Problémová je oblasť učebníc pre potreby škôl a školských zariadení s vyučovacím jazykom a s vyučovaním jazyka národnostných menšín so zvláštnym zreteľom na špecifické predmety, na preklady učebníc do jazykov národnostných menšín, ale aj prioritné uprednostnenie pri schvaľovaní týchto učebníc pôvodných autorov jednotlivých národnostných skupín, menšín. Aj podľa odbornej verejnosti je nevyhnutné, aby v budúcnosti platila povinnosť pre ministerstvo vydávať osobitnú schvaľovaciu doložku aj pre preklady učebníc do jazykov národnostných menšín. V súčasnosti sú niektoré preklady z jazykového a gramatického hľadiska pre žiakov obsahovo nekorektné.
V tomto kontexte je treba položiť aj otázku, či by nebolo potrebné vypracovať novú koncepciu výchovy a vzdelávania menšín, nakoľko súčasne platná koncepcia z roku 2007 nepripúšťa používanie iných učebníc než prekladov učebníc používaných v školách s vyučovacím jazykom slovenským.
Pokiaľ ide o obsah učebníc spoločensko-vedných predmetov v kontexte menšinovej politiky štátu, treba hovoriť aj o obsahu učebníc používaných na slovenských školách. Viaceré analýzy preukázali, že rozsah, v akom sa slovenské deti učia o tuzemských menšinách a spôsob, akým sú menšiny zobrazované, sú nepostačujúce a neprispievajú k vytváraniu vzájomnej tolerancie.
V správe o stave školstva sa uvádza spájanie škôl na jazykovo zmiešaných územiach, ktoré by podľa ministra školstva mohlo priniesť kladné efekty nielen z finančného hľadiska, ale aj v oblasti spolunažívania občanov. S tým sa nedá veľmi súhlasiť, pretože každá škola má svoje špecifiká, priority, pracuje na základe vlastného školského vzdelávacieho programu. Národnostná škola má svoje vlastné špecifiká, odhliadnuc od faktu, či sa nachádza na národnostne zmiešanom území, alebo nie. Štát nemá preberať úlohy zriaďovateľa, hoci sa ukazuje aj na základe tohto materiálu, že sa o to snaží. Znamenalo by to koniec decentralizácie a krok späť v systéme zriadenia a riadenia škôl a školských zariadení.
Zmenou legislatívy plánujú zabezpečiť menovanie riaditeľov škôl štátnou správou v druhom stupni vytvorením okresných úradov odborov školstva v gescii ministerstva vnútra. V praxi to znamená, že riaditeľom spoločnej školy, neskôr možnosť pripojenia aj materských škôl v danej obci, bude riaditeľ, ktorého si vyberie a menuje štát a nie rada školy, respektíve obce. Svojím zámerom chce ministerstvo školstva, školské samosprávy odstaviť, respektíve odstrániť.
A teraz dovoľte ešte povedať pár slov k oblasti výchovy, vzdelávania ľudských práv, v ktorej neustále pretrvávajú, jemne povedané, značné rezervy, a táto správa, pán minister, vôbec túto problematiku nespomína. To hovorím ako bývalý podpredseda vlády pre ľudské práva podpredsedovi vlády pre ľudské práva tiež.
Paradoxne, práve táto nedoceňovaná poddimenzovaná oblasť výchovy by mala mať prierezový charakter, mala by reflektovať potrebu zvýšenia povedomia spoločnosti o ľudských právach, o ich uplatňovaní, čím by sa zvýšila nielen ich vymáhateľnosť, osvojenie si princípov ľudsko-právnej agendy, ale zvýšil by sa i prah citlivosti samotných žiakov, žiačok v oblasti antidiskriminácie. Samozrejme, ministerstvo školstva by malo reflektovať potrebu zvýšenia počtu kvalifikovaných pedagógov v tejto široko spektrálnej oblasti, ktorou agenda ľudských práv nepochybne je.
Súčasný predseda Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, pán podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák vytvoril na základe už existujúceho návrhu celoštátne stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike, takzvaný redakčný tím, ktorý podľa schváleného harmonogramu na aprílovej schôdzi rady má za úlohu do konca roka vypracovať konečné znenie stratégie. Návrh na vytvorenie stratégie obsahuje aj oblasť výchovy a vzdelávania v oblasti ľudských práv, z čoho budú plynúť aj úlohy pre ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Správa o stave školstva však tento fakt takisto nereflektuje, o ľudských právach v školách pri pedagogických zamestnancoch žiadna zmienka nie je.
Z predloženej správy nie je zrejmé, ako bude ministerstvo školstva tento fakt riešiť a ako bude reflektovať výchovu a vzdelávanie ľudských práv, potrebu tvorby konceptov pojmov ľudských práv, vymedzenie priorít, cieľov ministerstva v ľudsko-právnej výchove, či začlenenie tejto výchovy do štátneho vzdelávacieho programu a umožnenie štúdia kvalifikovaných odborníkov v oblasti ľudských práv na univerzitnej úrovni. A to všetko nielen v rámci spomínanej stratégie, ale aj v samotnej koncepcii práce ministerstva.
Ťažko komplexne a s nejakou definitívou prirodzene v tejto chvíli hodnotiť túto správu, ktorá bola po vypracovaní otvorená na širokú verejnú diskusiu. Ostáva len dúfať, že aj príslušníci menšín, pedagógovia zo škôl s vyučovacím jazykom menšín, ľudskoprávni aktivisti či iní odborníci v tejto oblasti sa ozvú a ich kritické hlasy budú vypočuté.
Zatiaľ táto správa v podobe, v ktorej bola predložená práve v týchto dvoch segmentoch, ktoré som spomínal, sa mi zdá byť deficitná.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem. Málotriedne školy na zmiešanom území, ja musím povedať, že je to veľký problém. Áno, ale obojstranný, lebo častokrát je potrebné, aby v obci, kde je menšina väčšinou, aby existovala málotriedna škola pre, v podstate, väčšinový slovenský národ.
A ešte jedno "málotriedne", sám som to zažil, videl, bolo to pri Brezne, 25 km mali tie deti, z tých podmienok, ak to tam poznáte, v zime, aby sa dostávali do škôl. Ja by som skôr toto videl ako odkaz v tejto chvíli nie ministrovi školstva, ale ministrovi financií, keď hovoril o efektívnosti školského systému, že takto sa to vždy merať nedá. Že naozaj sú neraz situácie, kde v záujme tých detí potrebujeme, aby existovali aj málotriedne školy.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, otvorili ste tu v zásade politicky citlivú otázku národnostného školstva. Ja osobne žijem, v zásade od svojho narodenia, na jazykovo zmiešanom území a mnohé problémy, ktoré sa navonok pertraktujú ako politické problémy, v zásade nepociťujem.
Ak ste vo svojom vystúpení hovorili, že národnostné školstvo je výrazne finančne poddimenzované, tak mne sa tak nevdojak dáva do hlavy otázka: veď normatív na žiaka voči štandardným slovenským školám je 108 percent. To znamená normatív, normatív na žiaka v škole s iným vyučovacím jazykom národnostnej menšiny je vyšší. To znamená, aká je efektivita využitia týchto prostriedkov?
Je pravdou pravdepodobne to, čo hovoril kolega Fronc, že väčšinou sa jedná o málotriedne školy, a tam potom už to financovanie zjavne nestačí, ale je to na oboch stranách.
Ja osobne nechápem takisto problém obavy zo zlučovania škôl z tej administratívnej stránky. Poviem príklad Gymnázia v Senci, kde v jednej budove sídli gymnázium s vyučovaním jazykom maďarským aj slovenským a nikomu to neublížilo. Tie dve školy normálne koexistujú, fungujú normálne, bez akýchkoľvek problémov desaťročie. Tieto, tieto obavy sa mi zdajú vyslovene ako účelovo politické a nevidím ich reálny základ.

Vážená pani predsedajúca, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja budem trošku tak v mojom štýle, je to taký mix možno. Vecné riešenia alebo nejaké veľmi odborné riešenia ani skúmať nebudem, sú na to povolanejší. Budem čítať ten text, aby som neuletel, lebo ja sa potom dostanem do pátosu a by to možno stratilo ten zmysel.
Keby som bol zástancom jednoduchých skratiek, povedal by som, že najviac choré je naše zdravotníctvo, najviac nespravodlivá naša údajne nezávislá justícia, najviac protiľudová naša sociálna legislatíva, najviac ohrozená bezpečnosť bezpečným tunelovaním spravodajských služieb pod rúškom utajenia všetkého pred všetkými, nemenej naša odkresťančená kultúra pod ústavnou vlajkou cyrilo-metodskej tradície. A najviac nemúdre a nevychované, aby som v tých paradoxoch pokračoval, je naše školstvo, ktoré sa rúti z jednej reformy do druhej a zastiera, že je to iba provizórna forma, ako vtesnať do formičiek obsah, ktorý nám prerástol cez hlavu. Keďže ale nie som vyznávačom takýchto propagandistických skratiek, ktoré skôr či neskôr vedú ku skratom, dovoľte mi, aby som to skúsil, ako hovorieval starý rabín, inak. Čiže nie takto. Mám strach z tribún a z propagandistickej rétoriky.
Predpokladám, že veľká väčšina kolegov vystupujúcich v rozprave k úctyhodnej správe o stave školstva sa bude venovať alebo už sa aj venovala tomu istému okruhu tém, ako je školstvo financované, aké systémové zmeny sa udiali, aké sa zamýšľajú v dlhodobom horizonte, čo všetko a ako impresívne, čím prekvapuje neraz samého seba, spustil nevyspytateľný minister Čaplovič. Vrátane pristrihnutých krídiel, ba neraz až existenčného ohrozenia centier voľného času miesto sprísnenej kontroly ich režimu, vrátane nešťastne nastavených známkových priemerov ako pomerne zásadného kritéria pre prijímacie konania na stredných školách, o ktorých počte, štruktúre, regionálnej dislokácii, obsadenosti v tieni demografického výpadku sa môžeme baviť. Vrátane centralizačných tendencií, ktoré posilňujú autoritatívne kompetencie štatutárov samospráv na úkor demokratických prvkov v rozhodovacom a riadiacom systéme, teda najmä na úkor kľúčového vplyvu municipálnych klientov, partnerov a rodičov.
Zaiste v tejto rozprave príde, a už sa to aj ukazuje, aj na možnú resuscitáciu niekdajšej jednotnej socialistickej školy, ktorej produktom som aj ja. S čím by som sa azda nemal veľmi chváliť, no nemôžem o tom hovoriť ani s dešpektom. Určite v tejto rozprave zaznejú aj kritické hlasy volajúcich na púšti, aby aspoň jeden minister financií bol konečne natoľko osvietený, že pochopí vážnosť situácie v školstve a do systému naleje viac korún. Skrátka, aby bol podiel kapitoly školstva z hrubého domáceho produktu, alebo ešte lepšie, z verejných výdavkov, zásadne väčším. Nie som si istý, či okrem učiteľov jestvuje ešte nejaká iná profesijná skupina, ktorá by toľké desaťročia dokázala živoriť za prahom citlivosti sebaúcty a dôstojnosti.
Predpokladám, že v tejto rozprave zaznie aj názor, že za mizériu súčasného školstva môžu všetky vládne garnitúry po roku 1989 a že aj z tohto dôvodu by bolo spravodlivé distribuovať vinu na všetkých ponovembrových pontifikov školstva. Viem, boli snahy o výraznejšie reformné posuny, od Harachovho projektu Konštantín, ktorý zakapal s mečiarizmom a s nacionálnym treštením Evy Slavkovskej, cez Ftáčnikov, a teda Turekov a Zelinov projekt Milénium, cez Froncovu zásadnú zmenu financovania škôl a decentralizáciu školskej správy, čo však nebolo možné potiahnuť k vyššiemu levelu z dôvodov opustenia druhej Dzurindovej vlády. Mikolajovo tápanie viedlo k nepripravenému systému štátnych a školských vzdelávacích programov, v dôsledku čoho sa spustil nebývalý byrokratický formalizmus a teatrálne predstieranie koncepčnosti aj tam, kde školy nemali nijaký zásadný koncept, víziu, či individuálny program, na základe ktorého mohli byť komparatívne identifikované. Minister s turistickým vakom v pléne Národnej rady Slovenskej republiky za pár mesiacov stihol iba trochu vybalansovať informatickú asymetriu v školstve. Myslím Eugena Jurzycu.
Odhliadnuc od tohto vládneho kontinua, máme pred sebou slušnú, impozantnú správu. Myslím si, že prvú svojho druhu v ponovembrovom školstve, o ktorej si aj experti a glosátori myslia, že nech sa súčasný minister v nej vymácha a prípadne zblázni, ak bude chcieť spraviť aspoň časť z toho, čo mu napísali jeho experti a poradcovia. Predpokladám, že toto všetko v rôznych významových alternáciách a variantách zaznie aj v dnešnej rozprave.
Chcel by som si preto dovoliť taký rétorický luxus, ak dovolíte, trošku na môj spôsob, aby som sa teraz veľmi osobne venoval tomu najdôležitejšiemu, čomu sa správa explicitne nevenuje. Totiž dieťaťu, žiakovi, študentovi a učiteľom, teda fundamentálnej vzťahovej väzbe týchto dvoch základných prvkov školstva. Ak totiž ony a oni nebudú v centre našich rozmýšľaní, tak tam budú zákonníci, byrokrati, sociálni inžinieri, ktorí zabudli, že raz boli deťmi, ak vôbec nimi niekedy boli, a ktorým je detstvo zväčša ukradnuté, pretože je veľmi málo racionálne, nejasné a jeho šťastie sa nedá empiricky kvantifikovať, testovať, ani známkovať.
Na tomto mieste si teda dovolím byť osobný až intímny, pretože bez takejto empatie môžeme len špiritizovať a kresliť trajektória takpovediac v lufte, najlepšie na večné veky a nikdy inak.
Neviem, či niekto z vás, a teraz budem veľmi osobný, odpustite mi to, či niekto z vás mal ako prváčik problémy so sykavkou "s". Nie z hľadiska výslovnosti, ale z dôvodov písomnej motoriky. Aby nám to naša pani, vtedy súdružka, učiteľka zjednodušila, doniesla z parku zopár dokonalých listov, kde tie zrkadlovo postavené "eská" krásne harmonizovali. Obkresliť ich, to sa ešte dalo. Horšie však bolo vykúzliť takú ladnú volútu písacím perom. Keď mi zo škrípajúcej špičky vyšlo to spľasnuté atramentové čudo a blížila sa pani učiteľka Nováková, moje sebavedomie sa začalo rúcať. Slzy a soplíky padali na riadky a ja som gumoval, gumoval, až zostala v papieri diera, ktorou sa videl ďalší nenásytný priestor, pažravý po mojom rukopise. Pani Nováková však s neomylným materinským inštinktom uznávala veci, v ktorých sme boli dobrí. A len vďaka tomu dnes píšem čapaté "eská" bez komplexov menejcennosti, ba dokonca veľmi rád.
Pani učiteľka Milová, aby som v tomto osobnom duchu ešte pokračoval, to som mal už desať rokov a hormonálnu búrku na dohľad, nám dala písať sloh na tému Moje najkrajšie Vianoce. Napísal som to tak, ako som to cítil. Na mojich aktuálnych Vianociach bola najkrajšia spolužiačka Terka. V práci som, teda v tej slohovej práci, som riešil najmä pre mňa pamätnú sánkovačku na Dubovci pri Novej Dubnici, kde som svoju nemotornú lásku k Terke vedel vyjadriť akurát tak, že som sa snažil do sánkujúcej sa spolužiačky naraziť a predstierať, že som to tak nechcel. Vtedy ešte nikto neriešil gender equality, politickú korektnosť, ani diskrimináciu vo veciach pohlavia. Najzaujímavejšie bolo, finálne, keď som Terku odprevádzal domov, vo svetle neónového večera ma elektrizovala chvíľa, keď sa spojili dva pominuteľné obláčiky dychu z našich úst v tom treskúcom mraze. Presne ten okamih korunoval môj sloh. Odvtedy pani učiteľka Milová pozerala na mňa akosi inak. Mal som chvíľu takú fantáziu, že by azda rada bola v Terkinej koži. Aj to sa učiteľkám niekedy stáva.
Moja mama, vtedy účtovníčka v škole, po prečítaní slohu premýšľala, či nemá ísť domov kanálmi. Nechala to však na najvyššieho, o ktorom tušila, že s jej synom má len tie najlepšie plány. Na tom už nič nezmení ani mimoliterárna skutočnosť, že jej druhorodený, teda ja, hneď, ako zišli snehy a povolil mráz, svoju nesmelo milovanú spolužiačku predal staršiemu bratovi za filatelistickú zbierku a kolekciu pohyblivých obrázkov z amerických žuvačiek.
Pýtate sa: o čom to je? O stave školstva v hlbokom socializme 60. rokov, do ktorých presakovala vábivá vôňa limitovanej slobody, o psychológii vzťahovej väzby, pocitoch a emóciách, o interpersonálnej kultúre a obcovaní v školstve, čoho je v správe napriek rozsahu pomerne málo, ak vôbec.
Na gympli už to bolo zložitejšie. Za oknami krajina s ruskými tankami a v triedach zneistení učitelia, ktorí skúšali ako ďaleko môžu s pravdou zájsť. Na druhej strane žiaci a študenti, ktorí na vlastnej koži zakúšali hranice pýtania sa. A predsa spomínam na profesora Pavloviča, ktorý sa uprostred výkladu Jána Kalinčiaka neuroticky zastavil, až stratil pojem o čase, o mieste, o osobách a obsadení, po dlhej chvíli ticha nad jeho spisovateľskou hlavou vyrástol výkričník stvoriteľa. A hneď nám aj predniesol svoj aktuálny básnický výtvor. Dovoľte, aby som ho citoval: "Vyšli ježe z krovia. Kdeže, súdruhovia? Na hrušky, súdružky." Celý Jožko Pavlovič.
Riaditeľ Jožo Hunák bol nomenklatúrny káder, ale inak bohém a tajný priateľ študentov, ktorých formálne šikanoval za dlhé vlasy, šminky, ľúbostné prejavy, rifle a fajčenie. Dodnes si pamätám, ako ma zjazdil za výber básne v školskom kole Hviezdoslavovho Kubína a potom nad ránom na stužkovej so mnou oduševnene recitoval hedonické verše Jána Smreka z básne Bacardi. Pre ilustráciu kúsok: "Štyridsať druhov rumov ochutnávať, štyridsať druhov koňakov ovoniavať, to bola, Bože, to bola sloboda. To bolo spíjanie sa nesmiernosťou, až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo. Duch objímal sa s božskou velebnosťou, hoc pod stôl padlo telo." A ešte tam bol aj taký ten mierový koniec. (Potlesk.) Hej, hej, hej, vďaka, že, a to sa hodí možno, keď tu vedieme vojny: "Ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nenavrátia sa ku plneniu fliaš. Prečo má tiecť len krv? Nech tečú nápoje! Nech miesto hromobitia kanónov znie krotký cengot čiaš!" Tak toto môj riaditeľ so mnou recitoval, aj keď ma predtým za to zvozil.
Pýtate sa, o čom to je? O stave školstva v čase brutálnej normalizácie a pofiderných poučení z krízového vývoja. No a na výške to nebolo iné. Profesor Kresánek nás infikoval hudobnou vášňou, ktorá nepozná hranice, o ideologických ani nehovoriac. Profesori Ondruš, Stanislav, Pišút, Bór, Bunčák, Števček, docenti Rúfus, Bagin a Dušan Kováč boli natoľko osvietení, že ctili akademickú diskusiu, aj keď občas poriadne bolela. Nebohý docent Mihálik nám dávno pred perestrojkou a glasnosťou v Dome československo-sovietskeho priateľstva premietal filmy prohibičných režisérov a trezorové snímky československej novej vlny. V študovni filozofickej fakulty sme bez problémov čítali mladú tvorbu a spisovateľov vyhnaných z normálneho literárneho obehu. Jediné, čo ma ozaj zabolelo, bol verdikt docentky Fišerovej na estetike, keď mi vrátila na prepracovanie moju diplomovú prácu s tým, že vôbec v nej, predstavte si, tá hrôza, necitujem Marxa a Lenina.
Takže školstvo a dvaja kľúčoví hráči, sparring partneri, konkurenti, zápasníci, účastníci dialógu, o ktorý ide až v prvom rade: osobnosť učiteľa a osobnosť žiaka. Ako učiteľ zodpovedne môžem prehlásiť, že najviac ma naučili moji žiaci a študenti. Táto vzťahová idyla mojej skúsenosti, našťastie, nikdy nebola stigmatizovaná ani korupciou, ani klientelizmom, ktoré tak hrubo, a obávam sa, že stále viac, demoralizujú aj súčasné školstvo a pred deťmi, žiakmi a študentmi kreslia hanebné, aj keď z hľadiska časnosti, zaiste úspešné vzory. Možné násilie, ktoré sa takisto zjavuje na našich školách, je len vedľajším produktom spoločensky nedocenenej sily a bezmocnosti školstva. A deti sú navyše učenlivé. Tušia, že nereflektované a nepotrestané hriechy sa nám raz trpko vrátia. No zároveň sú aj pragmatické. Na svojich dospelých vzoroch objavujú, aké výnosné je niekedy nevidieť a nevedieť.
Školský systém, alebo lepšie, systémy po roku 1989 zmenili základnú paradigmu. Miesto autoritárskeho modelu veľký nástup pedocentrizmu, teda systému, kde dieťa určuje dramaturgiu a rytmus. Myslím, že tento model úspešne skúšajú v mnohých alternatívnych výchovno-vzdelávacích modeloch. Chcel by som oceniť aj možnosti škôl, ktoré okrem normatívnych výkonov plnia aj úlohy formačné, ktoré sa týkajú charakteru, svedomia, vôle, emócií a kvalít srdca. Teda nielen intelektu. Myslím, že je to veľký, že je to veľký posun od čias, keď Ľubo Feldek písal dnes už kultovú báseň na obranu detí pred fyzickým a mentálnym preťažovaním. V tej istej súvislosti Feldek napísal aj takú zvláštnu vetu, že "ďakuje za každý deň, ktorý jeho deti nemusia stráviť v škole". Oceňujem aj vytrvalý literálno-pedagogický prístup francúzskeho spisovateľa Daniela Penaka, učiteľa francúzštiny, ktorý zásadne nabúrava mýtus neúspešného dieťaťa. Také nejestvuje, také nejestvuje, prosím pekne. Ďakujem aj Danovi Hevierovi za báseň o význame vedomostí, ktoré nikdy nebudeme k ničomu potrebovať. A musím spomenúť aj nebohého motorkára Joža Urbana a jeho báseň o hodinách dejepisu, kde sa dozvedel fakty o popravách kráľovien a kráľov, ktorým hlavy padali do nádob s pilinami, no nikto mu nepovedal, ako im vtedy bolo, ako sa cítili.
Vážení, toto je kľúčové. Je to najmä o citoch a pocitoch, lebo až to sú dôveryhodné fakty. Teda ja to mám takto, city a pocity sú najsilnejšie fakty. Na oboch stranách, aj na strane učiteľskej, aj na strane našich klientov, detí, žiakov, študentov, rodičov. Bez toho, aby som bol sentimentálny, si myslím, že toto je aj hlboký dôvod, prečo nás vždy nanovo zasahujú všeobecne známe filmy so školskou problematikou. "Cesta do hlubín študákovy duše", "Škola základ života", "Obecná škola", "Pánovi učiteľovi z lásky" alebo "Dangerous minds", ak by som mal menovať iba niektoré. Možno len snímok "Môj vodca", neviem, či ste ho videli, otvára aj Pandorinu skrinku, ktorá ide s učiteľovaním, a to je možnosť manipulácie, sfanatizovania, brainwashingu a davovej psychózy, sugescie, demagógie a iracionality. Tieto temné kúty a atavizmy, našťastie, ešte vždy nie sú relevantné pre klinický popis situácie nášho školstva a nezjavujú sa ani v správe, ktorú nám predložil pán minister.
Na záver mi ešte dovoľte malú odbočku k môjmu pedagógovi Milanovi Rúfusovi, ktorý vo svojej eseji "Prosba k dospelým" opisuje takúto príhodu z detstva: "Ako prváci, len čo zišiel sneh a z hôr to zavoňalo jarou, sa s dievčatami hrávali pri potoku tak, že piekli koláče z blata, ktoré v ich imaginácii mali nádhernú vôňu a chuť. Celkom boli pohltení týmto iluzórnym kulinárstvom. Až okolo išli nejakí štvrtáci, ktorí sa im primitívne vysmiali: "Idioti, veď je to obyčajné blato!" Odvtedy sa tú hru už nikdy nemohli hrať, prišli o čaro ilúzie a o radosť z úžasu. A tak to robíme aj my dospeláci, keď príliš skoro zobúdzame zo sna svoje deti a vťahujeme ich do sveta svojich strachov, úzkostí a frustrácií. Miesto hračiek, len si to všimnite, im dávame do rúk kópie našich starostí a potom sa divíme, že prázdnotu po ilúziách po večeroch a nociach nahrádzajú predčasným ovocím poznania, z ktorého potom obrazne aj fyzicky zvracajú."
Môj otec a brat, obaja detskí psychiatri, už len z povahy svojej profesie, vždy stáli na strane preťažených, vysilených, dolámaných a trpiacich detských duší. Nie však proti učiteľom, ani proti rodičom, pre ktorých deti často bývajú iba baranidlom ich nenaplnených ambícií. V tomto pedopsychiatrickom diskurze som začul čosi, čo považujem za uholný kameň všetkých našich diskusií o stave školstva a napísal by som to do tej správy červenými literami: Sú naše deti šťastné? Myslí vôbec niekto na to? Ráta s touto konštantou pri našich večne pohyblivých stratégiách, nevynímajúc ani prítomnú správu, ktorú práve diskutujeme?
V tomto duchu som čosi povedal aj redaktorovi Českého rozhlasu počas tlačovky po okrúhlom stole Ľudovej platformy o stave školstva. Inak ten okrúhly stôl za účasti odborových, profesijných, stavovských, konfesionálnych, súkromných i verejných inštitúcií a združení bol symptomatický aj tým, že nikoho nezaujímajú naše politické pohľady a marketingové rezolúcie, ale vecný a odborný postoj, pomoc, zlepšenie, aj finančné. Takže, aby som to skončil, ten redaktor sa spýtal, aké boli naše priemery známok, keď sme išli na strednú školu. Majúc pred očami imperatív šťastia, ako veľmi významný aspekt školského curricula, som odpovedal podľa skúsenej pravdy. Medzi mojimi kamarátmi boli aj pomerne šťastní štvorkári, no bez toho, aby som sa nejako vyťahoval, musel som povedať, že ja som bol nie vždy šťastný jednotkár.
A teraz ten koniec. Moji kamaráti, aj tí štvorkári, sú dnes v Silicon Valley, len ja tu tvrdnem a tvárim sa, ako by som vedel. Všetko je však, ako hovorieval starý rabín, inak.
Ďakujem. (Potlesk.)

Milý Marián, včera si ty pochválil mňa, tak dneska ja pochválim teba. Včera si mi ty vykal, tak aj ja vám odteraz budem vykať. Bál si sa, že bez papiera uletíš, ale uletel si aj s papierom. (Vyslovené s pobavením. Smiech v sále.) Ale bolo to vtipné, zaujímavo pripravené. A aj v školstve nejde len o prachy, o politiku a o neviem čo, ale aj o humor. A vo vzdelaní práve ide o to, o tvorivosť, radosť zo života, o zvedavosť, asociácie a tak ďalej. Tvoj referát práve toto všetko spĺňal.
Ja som voľakedy takú knižku "Ako sme boli malí" o tejto tematike v školstve napísal. Teda tiež jedno dobré slovo tam pre školu nemám. Tí ľudia, ktorí so mnou do tej školy chodili, sa už odvtedy, sedemdesiat rokov stále stretávame, aj 7. septembra sa zase stretneme v Nitre na Kalvárii. Bude nás aspoň sto tridsať. Furt nás je viacej, furt umierajú, furt nás je viacej. Tak to je práve to pekné na tej mladosti aj na celom živote.
Ďakujem ti pekne.

Ďakujem. Už je nejak tradičné, že po tvojich prejavoch, pán poslanec, sa skúsim aspoň malou poznámkou zapojiť. Možno aj pán minister, aj kolegovia zo začiatku hľadali význam tohoto referátu, alebo, alebo prejavu, vo vzťahu k správe, ktorú predkladá pán minister.
Mňa napadli slová, spomínal si pána Heviera, kde význam vedomostí, ktoré nebudeme nikdy potrebovať, tak aj v prejave politiky, ktorá je niekedy veľmi cynická, veľmi pragmatická, sú možno prejavy, ktoré z pohľadu pragmatiky, ktorú toto plénum ponúka, by sme nemuseli nikdy potrebovať.
Ale kde potom inde zaznie poézia? Kde potom inde zaznie nejakej, hĺbkosť alebo hĺbka témy, o ktorej sa v podstate bavíme?
Na osobnom príbehu, na čo mnohí z nás nemajú odvahu, si nakoniec premostil a dostal si sa k správe a možno aj k hlbšej podstate toho, čo tu vykonávame ako poslanci, či v rámci debát, či sme v pracovnom parlamente alebo v parlamente prejavov, či plénum parlamentu používame ako marketingový nástroj výkonu politiky, kde sa dvakrát do dňa hlasuje, a to určuje ústavné a, a riadne zákony. A medzitým sa objaví niečo, čo môžme nazvať, že: ajhľa, prejav! Prejav pre ľudí, ktorí sa môžu možno na základe toho, čo si povedal, lepšie oboznámiť s tým, čo pán minister predkladá, aká je hĺbka a šírka tohoto problému.
A ja za tento prejav ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja sa priznám, že ja som jednou z tých, ktorá hľadala počas prejavu pána poslanca Kvasničku súvislosť medzi správou o stave školstva a tým čo hovoril. A teda oboznámil nás o svojej prvej láske, druhej, tretej, ale musím povedať, že ten záver bol veľmi trefný.
To je presne to, čo aj mne chýba v tej správe, a to je: v centre pozornosti dieťa a jeho šťastie. Pretože, možno sa to zdá niekomu naozaj ako niečo príliš nadnesené alebo zbytočné, ja si myslím, že by sa tá správa, nemala sa točiť len okolo efektívnosti, efektivity a okolo peniazoch, ale naozaj okolo detí a okolo toho, aby boli šťastné, aby rady chodili do školy. Dokonca také niečo, ako šťastie detí, je v niektorých krajinách aj kritériom pre meranie kvality školy, či sú deti šťastné. A rovnako sa aj zisťuje, či sú učitelia šťastní na tej škole, či sú spokojní v tých medziľudských vzťahoch, či sú spokojní s riaditeľom. Čiže pre mňa ten záver bol naozaj veľmi, veľmi pozitívny.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Ďakujem pekne, bolo to osobné a osobná bude aj moja reakcia. Kedysi som na strednej škole mal možnosť si pripomenúť práve slová, ktoré zazneli, slová básne aj vo vašom prejave, a sú to slová: "Ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nevrátia sa k plneniu čiaš". A donútili ste ma zaspomínať na jednu konkrétnu vec, kde nachádzam prepojenie medzi tým, čo ste povedali, a tým, o čo sa tu snažíme.
Pamätáte, vtedy boli pozdravy, sú ešte asi aj teraz, z maturitného večierka. A my sme na tom pozdrave mali akúsi takú vetu, ktorá mi vôbec nepasovala, bola taká poplatná dobe, písal sa rok sedemdesiatštyri, zabehol som do tlačiarne a potichu som vymenil slová, tie poplatné dobe, za práve tieto, ktoré sa mi zdali takou malou rebéliou, prípustné, a predsa neprípustné. A stalo sa, že tie pozdravy z maturitného večierka išli práve s touto vetou z Bacardi, Smrekovej básne. Je pravda, potom som nedokončil už svoju funkciu predsedu v tej triede tesne pred maturitou, ale myslím si, že tá rebélia stála za to.
A aj keď neišlo o nič významné, domnievam sa, že aj tu, kde mnohokrát máme klišé a akési zaužívané postupy, ktoré sa považujú za primerané práci poslanca, že aj tu práve platí možno tá povinnosť, a ešte možno viacej, byť trocha rebelom.
A ja vám práve za túto časť, ktorú som si tak zobral pre seba a ktorú ste mi pripomenuli, osobitne ďakujem.