19. schôdza

Pán poslanec Blaha so mnou súhlasí. Neviem, či to neuškodí mojej politickej kariére ďalšej. Ale súhlasím aj ja s ním, že daň z finančných transakcií je veľmi dôležitá vec. A netýka sa to len toho, že niekto sedí pri počítači, spraví trikrát za deň niečo, lebo to sú stotisícové transakcie cez sto komputerov, cez noci a dni 24-hodinová ekonomika. Čiže tam by bolo čo zdaniť, za to dávajú takú malú daň 0,1 %. Ale iba dvanásť štátov Európskej únie to chce, inde vo svete to je veľmi zriedkavé ešte, bohužiaľ. A všetci sa boja, že ľudia tak či tak potom odídu do tých štátov, kde to nemajú, a poškodia potom ešte vlastnej ekonomike. Čiže treba, aby to zobrali všetci. Daňová harmonizácia je pre nás strašná, niektorí majú dane 40 – 45 %. A vtedy ja stále hovorím: Teda harmonizujme aj penzie napríklad, harmonizujme aj sociálne záležitosti v celej Európe a potom uvidíme aj daňovú harmonizáciu.
K pánovi Kolesíkovi. No ja mám veľmi dobrý vzťah s Marilies Flemming. To je vtedajšia ministerka životného prostredia v Rakúsku. Ona je aj podpredsedníčka seniorov Rakúska. Často som s ňou. Ale o tejto téme sa s ňou nedá hovoriť. Vtedy Rakúsko zavrelo Zwentendorf. Proste šalelo vzhľadom na naše fungujúce elektrárne, bolo vtedy po Černobyle. Čiže mali svoje referendum. Mne sa zdá, že tiež sme to nemali urobiť. Ale ináč by sme sa asi nedostali v tom období do Európskej únie. To bol ich blok. Potom začali aj rokovania spätné, ale tie sa už asi pravdepodobne nedokončili. Taliansko je múdrejšie, Taliansko cez nás vstúpilo do európskej loby, lebo oni to majú tiež zakázané tuším od roku 1983 a tiež ich to veľmi, veľmi mrzí, že nemajú atóm, lebo budúcnosť Európy je v atóme.

Otváram ústnu rozpravu. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť do ústnej rozpravy. Štyria poslanci, uzatváram možnosť prihlásiť sa do ústnej rozpravy, pán poslanec Kollár, Fronc, Štefanec a Blaha.
Nech sa páči, pán poslanec Kollár.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, dovoľte mi uviesť pár poznámok k predloženej správe o členstve Slovenskej republiky v Európskej únii za rok 2012, ktorá je predkladaná na základe zákona o vzťahoch Národnej rady a vlády v záležitostiach Európskej únie.
Poznámka číslo jedna. Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii je nespochybniteľné. To je veta, ktorá asi všeobecne platí a ktorú, si myslím, v tejto chvíli a ani do budúcna nebude celkom možné nejakým spôsobom na základe vecných rozumných argumentov spochybňovať.
Ja vítam to, čo tu bolo povedané zo strany pána podpredsedu vlády, pokiaľ ide o tie drobné kozmetické zmeny ja neviem v procese tvorby stanovísk Slovenskej republiky k právnym aktom EÚ a podobne. Ale nedá mi nestotožniť sa s tým, čo povedal môj predrečník pán poslanec Dzurinda, keď hovoril o tom, že nestačí glosovať jednotlivé politiky jednotlivých kapitol, ale že potrebujeme dnes ďaleko-ďaleko viac. A teraz nehovorím o tejto správe. A nehovorím ani o našej vláde, vašej vláde. A nechcem dostať diskusiu do tejto polemiky. Ale domnievam sa, že nepomôže ani odpočet zámery verzus plnenia týchto zámerov. A poviem dôvod. Predovšetkým dôvod je ten, že nevidím už dlhšiu dobu vôbec nejaký ucelený zásadný koncepčný zámer, postoj Slovenskej republiky, pokiaľ ide o to, čo sa deje na pozadí, čo sa deje za oponou, to, čo by sme mohli povedať v súčasnej dobe, akýsi megatrend, ktorý tu na pôde Európy prebieha. A ja si myslím, že tento megatrend, ktorý teraz stručne popíšem, skutočne len slepý nevidí a hluchý nepočuje.
Nechcem ísť úplne ďaleko do histórie, prebehnem len jednu, dve, tri, štyri skratky, päť, šesť, sedem skratiek.
Tak si povedzme, že na úvod sme tu mali naozaj akési Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré sa po krátkej dobe potom zmenilo na Európske spoločenstvá, vypadlo to slovo „hospodárske“, pretože už tam bol jasne naštartovaný akýsi proces, že pôjdeme ďaleko-ďaleko za hranice a rámce hospodárstva alebo, presnejšie povedané, ekonomiky. Potom začali sme pracovať s nejakým novým zoskupením, novým útvarom, ktorý dostal názov Európska únia, zatiaľ čo Európske spoločenstvá boli naozaj spoločenstvami štátov v prípade Európskej únie. Možno všetci cítime, že tie slovíčka „národný, suverénny štát“ idú trochu do úzadia. A dostávame sa tak do akejsi Únie, kde hovoríme o tom okrídlenom more Europe, viacej a viacej Európy, viacej integrácie, ako keby sme tu začali trochu pracovať s takou pre mňa úplne vágnou kategóriou európskeho národa, euroobčana. Ja neviem, kto z vás sa viacej cíti europánom, alebo členom akéhosi pre mňa nedefinovateľného pojmu európsky národ. Asi ten začiatok je vždy niekde, že sme Slováci a že sme proste občanmi suverénneho štátu. A tak sa pomaly takto tie misky váh prekláňajú v prospech akejsi nedefinovateľnej kategórie európsky národ.
No a potom sme pokračovali ďalej, došla Európska menová únia. Zase sme sa všetci tešili, aký je to progres, pokrok, lebo to všetci potrebujeme, aby sme prežili, aby sme prežili v tom brutálnom ekonomickom boji s ostatnými centrami ekonomickej moci. No len ukazuje sa, že teraz po EMÚ prichádza EBÚ, európska banková únia, po ktorej príde EFÚ, európska fiškálna únia, po ktorej príde, a tým krátky historický exkurz skončím, EPÚ čiže európska politická únia.
Toto je úplne jasný proces, kam to všetko smeruje. Dokonca nie som si istý, akokoľvek vyznávam ako ekonóm tú tézu, že nie je možné udržať stabilnú Európsku menovú úniu bez toho, aby sa sme tu mali aj európsku fiškálnu a bankovú úniu. To naozaj jedno bez druhého nie je možné. Mám ale vážne obavy, že tie cesty cez európsku bankovú a fiškálnu úniu sú len preto, aby to niekde skončilo v tej koncovke, no a teraz nám už neostáva nič iné, len tie spomínané spojené štáty európske, teda európska politická únia. A na tento proces, na túto zásadnú kvalitatívnu zmenu mi chýba jasne vyformulované stanovisko Slovenskej republiky. A to vôbec neadresujem tejto správe, to vôbec neadresujem podpredsedovi vlády pánovi Lajčakovi, to hovorím ako poznámku, že chýba mi na Slovensku jasne sformulovaný nie názor jednej politickej strany, SMER – sociálna demokracia, ale naozaj naprieč všetkými relevantnými politickými stranami sformulované stanovisko, po, samozrejme, dlhých diskusiách, širokých, odborných, dlhotrvajúcich diskusiách. Toto je stanovisko Slovenskej republiky k tomuto procesu, pretože od toho sa potom odvíjajú všetky ostatné naše dielčie stanoviská k dielčím politikám až po chov ryby, ktorá sa volá treska niekde v severnom mori. Ale treba vidieť za celou tou salámovou metódou krôčik po krôčiku postupujúci ten proces integrácie, ktorý má pred sebou úplne jasný cieľ, a to je politická federalizácia Európy. A čo je veľmi smutné, je, že tento proces prebieha, a to nie je názor môj osobný, môžete ho počuť z úst stále viacerých a viacerých lídrov európskych, pri obrovskom deficite demokracie, to je holý fakt. Niekto to dokonca nazval ešte trefnejšie a povedal, že máme tu jasnú samitizáciu Európy, keď vždy pred Európskou radou sa stretnú dvaja, niekedy traja, niekedy štyria, podľa toho, kto je v ktorej krajine, ako prebehli voľby a kto je komu bližší, stretnú sa dvaja, traja lídri dvoch, troch kľúčových krajín a v princípe politické rozhodnutie je viac menej na stole, ktoré potom formálne v tom druhom kroku schvália príslušné ďalšie mítingy, nazvime to v tomto prípade Európska rada.
Ja by som chcel pripomenúť, že dnes popoludní, myslím, do 14.00 hodiny je ten dokument ešte utajený, ale mal by byť potom popoludní zverejnený, dokument, kde sú uvedené odporúčania Európskej komisie pre jednotlivé členské krajiny. Dnes popoludní by malo dôjsť k zverejneniu tohto dokumentu, ale Financial Times už tento dokument má dispozícii. Takže kto z vás si ho stihol dnes prečítať, tak určite vie o tom, že napríklad, nebudem ten dokument rozoberať, ja tu nechcem nikoho obťažovať časovo, pravdou je, že dostanú z európskej fiškálnej zmluvy tri krajiny výnimky, pokiaľ ide o konsolidačné úsilie, o tempo ozdravovania verejných financií. A to je Francúzsko, Španielsko a, ak si dobre pamätám, Holandsko. Ja sa pýtam, a možnože v záverečnej reči dostaneme na to odpoveď od pána podpredsedu vlády, aké je stanovisko Slovenskej republiky k udeľovaniu takýchto a v budúcnosti ďalších a ďalších výnimiek, ktoré budú len a len pribúdať, ako je možné že Francúzsko dostáva výnimku z európskej fiškálnej zmluvy, z kľúčového dokumentu, pod ktorým ešte nestihol uschnúť atrament. Nie tak dávno sme ratifikovali tento dokument aj tu v tejto snemovni a už sú na stole prvé výnimky, nieže diskusia o výnimkách.
Ak si pamätáte, pár mesiacov dozadu premiér Fico povedal: „Ak sa v Európe otvorí diskusia o tom podľa môjho názoru veľmi umelom probléme, či Európa potrebuje viac austerity, viac šetriť alebo viacej podporovať a stimulovať hospodársky rast,“ a teda z problému verejných dlhov sa dá aj vyrásť, lebo tie verejné dlhy sú vždy pomerované k hrubému domácemu produktu, keď nám rastie domáci produkt, tak vy môžete ten pomerový ukazovateľ zlepšovať, „tak Slovensko sa veľmi rado takejto diskusie zúčastní.“ Samozrejme, tú vetu bolo potrebné hneď dešifrovať tak, že budeme všetkými desiatimi mávať na podporu udeľovania takýchto výnimiek. Schvaľovali sme európsku fiškálnu zmluvu, fiškálny kompakt s obrovským nadšením, že konečne sa vnesie do Európy viac disciplíny, viac pravidiel, ktoré budú jasné, ktoré transparentné, ale najmä ktoré budú vymožiteľné. Všetci sme tomu fandili, všetci sme tomu tlieskali. Ja som osobne za európsku fiškálnu zmluvu hlasoval tiež v týchto očakávaniach. Už vtedy sa ozývali jasné kritické hlasy, ktoré hovorili o tom, načo nám je európska fiškálna zmluva, načo je nám revidovaný Pakt stability a rastu, keď nevieme dodržiavať aj ten pôvodný Pakt stability a rastu, ten nerevidovaný, ak to môžem takto trošku s nadsázkou povedať, čiže vymýšľame si v Európe stále nové a nové pravidlá so zdôvodnením, že ich potrebujeme, lebo inak nebudeme stabilní, inak neprekonáme dlhovú krízu, inak nebudeme schopní konkurovať ostatným centrám ekonomickej moci na svete. Toto všetko potrebujeme, ale spravidla len čo sa nejaký súbor nových zmlúv ohraničených limitov pravidiel prijme, okamžite prichádza, sa úplne rozsype vrece s výnimkami, ktoré sa len tak sypú jedna za druhou.
A teraz trošku by som chcel stlmiť taký ten vrodený entuziazmus, optimizmus kolegu poslanca Blahu, ktorý tak blahorečí tomu francúzskemu modelu prezidenta Hollanda. Dokonca on si to sám sformuloval do akýchsi troch vízii, ktoré má Európa pred sebou. A ich presne teraz spomeniem. Tá prvá je tá francúzska cesta „viac socializmu a viacej blahobytu a viacej istôt pre všetkých“. Len neviem, odkiaľ sa zoberú na tie zdroje. Potom spomenul pán Blaha tú cestu nemeckú, cestu šetrenia, striedmosti, prísnej fiškálnej politiky. A potom povedal, že tá tretia mala byť tá britská, Cameronova cesta, že Európa má končiť teda niekde na úrovni voľného pohybu kapitálu, tovarov, služieb, pracovných síl (čiže voľný trh) a ďalej sa už ísť nemá a nemalo nikdy ďalej pokračovať v tomto procese.
No tu chcem vás vyviesť z toho vášho sociálneho sna, pán kolega. Pozrite si dnešné vydanie Die Welt, kde nemecký eurokomisár Günther Oettinger povedal, citujem, že Európska únia je Sanierungsfall. Pre tých, čo nehovoria po nemecky, keď sa v bankovom svete nejaký úver označí, že Sanierungskredit, to znamená, že to je už ten úplne najhorší zlyhaný úver. To je proste úver, kde dlžník nie je schopný veriteľovi čiže banke splácať svoje záväzky. A banka, pokiaľ tam má nejaké záložné práva, tak pekne začne tie záložné práva realizovať a vymáhať. A proste ide po dražbách, aukciách, proste ide dlžník do konkurzu, koniec. To je Sanierung. To je proste ten predposledný smrteľný stav alebo to predposledné smrteľné štádium, kde buď dôjde k tej resuscitácii toho pacienta, ho zachránime, alebo naozaj skonštatujeme exit. Toto, pán Blaha, nehovoria žiadni europesimisti, nehovoria žiadni nacionalisti, žiadni extrémisti, toto povedal nemecký eurokomisár v dnešnom vydaní Die Welt Günther Oettinger, že Európska únia je Sanierungsfall. To je proste prípad, kde už dozrel čas na sanáciu. Možno ešte to poviem zrozumiteľnejšie. Keď vidíte, že je nejaký starý rozpadajúci sa dom, ktorý už úplne stratil statiku, už nie je schopný držať nielen obyvateľov v ňom, ale ani sám seba, a príde ten buldozér, to je tiež sanácia. Proste to celé je potrebné zbúrať a vystavať nanovo.
Ten istý nemecký eurokomisár Günther Oettinger pokračoval dnes vo svojich vyjadreniach. A tu chcem tlmiť optimizmus, ako ideme dobre, dobrou cestou, potrebujeme len viacej Európy, more Europe a všetko bude proste ako v raji. Tak povedal, že Francúzi potrebujú uskutočňovať politiku, ktorá je nevyhnutná na prekonanie krízy, a že pripravenosť Francúzska uskutočňovať takéto politiky, citujem nemeckého eurokomisára, je nulová, pretože to, čo dnes potrebuje Francúzsko, je predovšetkým reforma dôchodkov. A tento nemecký eurokomisár hovorí, nazvime to pravým menom, čo je tá reforma dôchodkov, lebo zas keď povieme slovo reforma, to je také fajn, také moderné, však sme progresívni, hovoríme o reformách. No v prípade Francúzska tá reforma znamená zníženie dôchodkov, treba to nahlas povedať, zníženie dôchodkov a hlavne predĺženie pracovného týždňa alebo predĺženie fondu pracovného času. Toto je to, čo dnes Francúzsko nevyhnutne potrebuje ako nevyhnutnú podmienku na to, aby prekonalo problémy, v ktorých už je a ktoré sa budú ďalej ešte zväčšovať.
Takže takto je tá prvá vízia, takto vyzerá v praxi, pán kolega, tá prvá vízia silnej sociálnej Európy. Už dosnívajte ten svoj sen o silnej sociálnej Európe. A čím skôr ho dosnívate, tým lepšie to bude pre nás všetkých aj tu na Slovensku.
A pokiaľ ide o to šetrenie a austerity nazvime to iný prístup, prístup Nemecka, tak nemecký eurokomisár Günther Oettinger povedal, upozornil nemeckú kancelárku Angelu Merkel, že výkonnosť nemeckej ekonomiky začína dosahovať absolútny vrchol, začína dosahovať bod, za ktorým už je len cesta nadol. Inými slovami, to, na čo som aj upozorňoval ostatné dva-tri roky ešte v minulom volebnom období, nechoďme tou cestou, že všetci pomôžu Grékom. Potom všetci okrem Grékov pomôžu Portugalcom. Potom všetci okrem Grékov a Portugalcov pomôžu Írom. Potom všetci okrem Grékov, Portugalcov a Írov pomôžu Španielom. Keď pôjdeme stále takto ďalej, kto pomôže poslednému? Kto pomôže Nemecku? Kto vypne svetlo? Kto bude ten posledný?
Takže no kolega Poliačik možno nie je ďaleko od pravdy, pretože šéf Európskeho mechanizmu pre stabilitu tú Čínu navštívil a hľadal súkromné zdroje aj v Číne. Nepochodil tam. Čína odkázala, že požičia, keď sa začnú v Európe robiť reformy. To odkázala komunistická Čína Európskej únii. To sú paradoxy dnešného sveta.
No a mňa úplne desí takáto téza, že máme tu teda ako keby dva prístupy. Opakujem, ten problém je úplne umelý, ten prístup ďalšieho rozhadzovania peňazí, skracovania pracovného týždňa, zvyšovania dôchodkov. Zase budeme žiť proste na úkor generácií, ktoré prídu po nás. A ako keby v opozite k tomuto prístupu stál ten nemecký prístup austerity, šetrenia a reforiem, reforiem pracovného trhu a ďalších a ďalších.
A teraz som sa dozvedel z tejto diskusie, že Slovensko chce byť akýmsi mostom medzi tým francúzskym a nemeckým prístupom. No ja mám obavy, že tu nejde o žiaden most, ale že toto ak to má byť most, tak je potom naozaj z bezradnosti vystavaný tento most. Prečo sa už raz konečné a jednoznačné stanovisko Slovenskej republiky k týmto veľmi, veľmi nebezpečným trendom, o ktorých hovorím, nevyformuluje a nevyformuluje sa nielen ako politické stanovisko jednej jedinej vládnej strany, akokoľvek vládnej strany, ale nevyformuluje sa naozaj ako stanovisko všetkých relevantných politických strán a navyše urobené ako koncovka na konci širokej spoločenskej a dlhšie trvajúcej diskusie. Naozaj ten čas je nieže o minútu dvanásť, ale je možno minútu po dvanástej.
Dovoľte mi uviesť na záver tri tézy.
Téza číslo jedna. Prebieha jasný a jeden jediný proces v Európskej únii. Nehovorme si tu o troch víziách, o štyroch víziách, o piatich víziách. Ten proces je jeden jediný. A to je proces politickej federalizácie Európskej únie. Čím skôr Slovenská republika k tomuto procesu zaujme jasné, čitateľné, zrozumiteľné stanovisko, tým lepšie to bude pre nás všetkých na Slovensku.
Druhá téza. Tento proces navyše prebieha pri jasnom deficite demokracie. Sú udalosti a sú pohyby na európskej scéne, na ktoré nemá Slovenská republika dosah, buďme realisti.
Ale čo mňa osobne veľmi mrzí, a to je téza číslo tri, pán podpredseda vlády, to sa prihováram vám, absentuje na Slovensku politická vôľa tento deficit demokracie minimalizovať aspoň v domácich slovenských podmienkach. Preto som predoslal tú vetu, že som realista a som si vedomý toho, že vplyv Slovenska iste pokiaľ bude v nejakom strategickom partnerstve tu a tam s ďalšími okolitými krajinami, tak sa dá čokoľvek dosiahnuť. Ale netvárme sa, že je silný náš vplyv na deficit demokracie a jeho minimalizáciu, jeho odstraňovanie hore na tých najvyšších poschodiach Európskej komisie a ďalších poschodiach. Tam ten náš vplyv nejaký brutálne silný nie je. Ale prečo sme si neotvorili dodnes oči aspoň doma na domácej scéne?
A tu konkrétne narážam na to, že súhlasím naprosto s tézou, ktorú povedal ešte za čias vlády Ivety Radičovej kolega Dzurinda, keď hovoril, aby sme sa držali Nemecka. Naprosto s ním súhlasím. Ale sa pýtam, prečo sa toho Nemecka nedržíme aj dnes, prečo sa toho Nemecka nedržíme, keď bolo schopné Nemecko si nastaviť vnútorné rozhodovacie mechanizmy tak, že o schválení každej individuálnej finančnej pomoci (programu pomoci) z Európskeho mechanizmu pre stabilitu novej a novej krajine rozhodujú obidve komory nemeckého parlamentu, Bundestag a Bundesrat. Na Slovensku nielenže o tom nerozhoduje plénum Národnej rady Slovenskej republiky, čo by bola úplne presná analógia Nemecka, na Slovensku ale sme sa bránili a bránime sa tomu, aby o tom rozhodoval čo i len či už výbor pre európske záležitosti alebo výbor pre financie a rozpočet. A mali sme tu na stole na túto tému kvantá všelijakých argumentov. Ja som na tú tému dlhšie diskutoval opakovane aj s ministrom financií Petrom Kažimírom. To nie je možné, lebo finančné trhy horia, my sa musíme rozhodnúť veľmi rýchlo, to rozhodnutie musí byť urobené v nejakej dôvernej uzavretej komore, aby tie informácie rýchlo neunikli, aby sa trhy nestihli prispôsobiť, tieto argumenty padli v okamihu, keď si takto nastavili procesy nielen Nemci, aj Fíni, aj Rakúšania. Aj v Rakúsku existuje taký ten podvýbor, taký ten Unterausschuss pri finančnom výbore Österreichische Nationalrat rakúskeho parlamentu, ktorý o týchto kľúčových veciach rozhoduje. V prípade Slovenskej republiky o tom nerozhodujú ani relevantné výbory, výbor pre európske záležitosti, výbor pre financie a rozpočet, ani plénum Národnej rady Slovenskej republiky, dokonca o niektorých veciach ani nie vláda Slovenskej republiky, ale stačí podpis jedného jediného človeka. Pýtam sa, prečo sa tu nedržíme Nemecka.
Druhý príklad. A tým tieto príklady končím. Spomínate si iste tí, ktorí touto témou trochu podrobnejšie, detailnejšie a dlhšie žijú a zapodievajú sa, ako rezignoval z orgánov Európskej centrálnej banky Jürgen Stark. Rovnako viete, ako hlasoval guvernér nemeckej centrálnej banky Bundesbanky v Rade guvernérov Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom, keď sa hlasovalo o tom Outright Monetary Transactions čiže o nelimitovanom, neohraničenom, neobmedzenom nákupe toxických dlhopisov predložených krajín zo strany Európskej centrálnej banky. Jeden jediný z nich mal odvahu dvihnúť roku proti tomu. A viacerí prítomní vedia, že to je cesta do pekla, ale nepodporil ho nikto. Ja viem, že máme zákon o Národnej banke Slovenska, ktorý jasne a zreteľne hovorí, že centrálna menová autorita bola, je a vždy bude od vlády nezávislá. Rozumiem tomu, že vláda nemôže ukladať nejaké limity alebo podmienky hlasovania nášmu guvernérovi Jozefovi Makúchovi, ktorý hlasuje na Rade guvernérov v ECB. Tomu všetkému rozumiem. Ale je tu obrovský nevyužitý priestor, aby vláda dala jasné stanovisko, či s takýmto smerovaním politiky súhlasí alebo nesúhlasí, alebo či súhlasí s takými a onakými pripomienkami.
Takže toto je téza číslo tri, že absentuje dlhodobo na Slovensku, s troškou nadsázky to nazvem, to držanie sa Nemecka. My nie sme v stave ani v tých oblastiach, kde to ovplyvniť vieme a dokážeme, odstraňovať deficit demokracie, bohužiaľ, ani na národných úrovniach. Ono to krátkodobo síce vyznie tak, že sme konzistentní, že sme na strane tej tézy more Europe a že všetko ide dobrým smerom, ale jedného dňa tá časovaná bomba exploduje. Tak sa teda pýtam ako je možné, že sa Slovenská republika dodnes nevyjadrila k udeleným výnimkám pre tri krajiny z európskej fiškálnej zmluvy. Všetci sme sa nádejali, že máme konečne v ruke dokument, ktorý pomôže zvýšiť disciplínu a ruka v ruke aj prekonať dlhovú krízu v Európe alebo aspoň zmierniť rozsah tejto krízy. Nestalo sa tak. Ja len čakám, no tak potom urobme opak. Tak potom, pán minister zahraničných vecí a európskych záležitostí, požiadajme aj my Európsku komisiu o výnimku. Načo tu robíte politické vyhlásenia, že dodržíte deficit tohto roku pod 3 %? Poďme so žiadosťou o výnimku, dostali ju Francúzi, dostali ju Holanďania, dostali ju Španieli, dostaneme ju aj my. A potom, samozrejme, všetci cítite tú obrovskú dávku irónie v tom, čo teraz hovorím. A potom o tri roky alebo o dva roky požiadajme o pomoc Európskeho mechanizmu pre stabilitu. Však potom o ďalších sedem rokov nám veritelia odpustia 50 % svojich pohľadávok alebo našich záväzkov. Tak poďme touto cestou. To je cesta do pekla.
Takže chýba mi jasne formulované stanovisko Slovenskej republiky k uvedeným tým procesom, ktoré sú za oponou a ktoré sú megaprocesmi, ktoré budú znamenať, že v relatívne krátkej dobe tu budeme mať úplne inú kvalitu alebo nekvalitu, to ukáže čas, pokiaľ ide o nielen inštitucionálne usporiadanie Európskej únie, stanovisko sformulované na širšom politickom základe, to som hovoril, ale nie v podobe, ako bol ostatne uskutočnený konvent. Vďaka Bohu aj za ten národný konvent, kde sa tak všetci zase pobúchame po ramenách, ako ideme správnou cestou. A verím, že na takúto otvorenú diskusiu budeme pripravení všetci, budú pripravené všetky relevantné politické strany, pretože skutočne nikdy nie je dosť upozorňovania na veľmi nebezpečný smer, teraz nemyslím SMER – SD, ktorým sa, bohužiaľ, Európska únia pohybuje. Ďakujem veľmi pekne.

S faktickými poznámkami sa hlásia traja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Šebej.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja teda musím povedať, že súhlasím s veľkou časťou toho, čo pán kolega povedal vo svojom vystúpení, ale jednu vec by som rád uviedol, hoci viem, že o tom vie, pre poriadok, na zosúladenie s informáciami. Európske hospodárske spoločenstvo sa nazvalo plurálom Európske spoločenstvá jednoducho preto, že tam, samozrejme, okrem spoločenstva pre uhlie a oceľ, pribudlo aj to hospodárske a aj spoločenstvo pre nukleárnu energiu. Čiže už nebolo jedno, ale bolo ich viac. Ale toto ešte podľa môjho názoru nebol začiatok politickej integrácie. Ale, to len pre poriadok, ešte stále sa jednalo o dohody, ktoré sa primárne týkali vecí, ktoré by mohli byť alebo v minulosti už boli zdrojom konfliktov a vojen. Toto bola hlavná motivácia vytvorenia, to bola motivácia Monneta a ďalších, ktorí na tom pracovali, dostať za rokovací stôl tie témy, kvôli ktorým predtým prepukali vojny, napríklad kvôli oceli a uhliu. Ďakujem.

Pán poslanec Blaha.

Pán kolega Kollár, budete sa čudovať, ale príjemne ste ma prekvapili svojou rečou, pretože pamätám si, ako ste pred rokom vy a vaši kolegovia zo SaS tu chŕlili síru ako nejaký sedemhlavý drak, že Európska únia sa rozpadne, o maoistoch a lenivých Grékoch, a že všetko je zlé a že všetko zle dopadne. A dneska ako taký malý neškodný bubáčik ste povedali svoje povinné bu-bu-bu, nebola žiadna síra, slová, že Európska únia sa rozpadne, všetko je odrazu v poriadku, len máte zopár výhrad. Namiesto ťažkej a pevnej euroskepsy, ktorú ste predvádzali pred rokom, je tu dneska také eurofrflanie, ktoré ste si asi museli odrobiť, ale mám pocit, že už tomu ani sami neveríte.
Jednu vec ste pomenovali ale správne. Salámovou metódou sa približujeme k čoraz väčšej integrácii. A s tým ja s vami absolútne súhlasím. Ale to nie je nič nové. Už v päťdesiatych rokoch Jean Monnet prišiel s tézou spillover, prelievania. To znamená neofunkcionalisticky, postupne, krok za krokom dospieť až k federácii. Keď vznikala európska integrácia, a to už pán kolega Šebej naznačil, tak tam boli dve vízie, prvá Spinelliho vízia hneď a zaraz spraviť zo dňa na deň federáciu, Spojené štáty európske a tým zabrániť vojnám. Druhá vízia bola tá Monettova, tá neofunkcionalistická, postupne krok za krokom to spraviť. Ale toto nie je nič nové, pán kolega. O tomto všetci vieme už veľmi dávno. Toto tu už funguje desaťročia. A vy ste sa teraz zobudili ako nejaký švárny junák, zoskočili z pece a vykrikujete: „Mama, pozor, berú nám suverenitu!" Takto to proste nie je, pán kolega. Toto je tá vaša provinčná zadubenosť. My tu už budujeme Európu zopár desaťročí a práve to môže pomôcť Slovensku a iným členským štátom v ére globalizácie, ktorá nás, inak, môže zmiesť všetkých. Musíte si toto uvedomiť a prestať s tou provinčnou zadubenosťou. Ďakujem.

Pán poslanec Fronc.

Ďakujem pekne. Ja chcem reagovať na jednu čiastkovú vec, o ktorej hovoril pán kolega Kollár. A citoval kolegu, že chce byť Slovensko mostom medzi jedným a druhým modelom. Počúvam viacerých politikov, ktorí chcú byť mostom medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou a podobne. No jeden historický príklad uvediem. Eduard Beneš po II. svetovej vojne mal politiku, že bude mostom Česko-Slovensko, nielen Česko-Slovensko, ale aj krajiny strednej Európy, medzi kapitalizmom a socializmom v Sovietskom zväze. Ako ten most dopadol v priebehu dvoch rokov, vieme všetci, a ospravedlňujem sa, pretože to bol jazyk taký írečitý, chcel by som odcitovať čo vtedy, povedal vtedajší minister zahraničných vecí Jan Masaryk o tejto politike a mostoch: „Po můstech se šlape a dokonce se na ně kálí." Ďakujem.

Pán poslanec Kollár.