19. schôdza

Ďakujem. Aj nejakú vodu by som si mal vypýtať, keď mám takúto šnúru vystúpení, lebo už mi vyschlo aj v hrdle. (Smiech rečníka a reakcie z pléna.) Môžeš, budem, ďakujem pekne. No, tak pardon, chvíľa. (Rečník sa napil minerálky.)
Tento zákon, tento návrh zákona naväzuje na to, o čom sa tu bavíme vlastne celý deň. Spadá do tej vízie systému, kde pracovať sa oplatí viac, ak je pracovať výnosnejšie viac, ako poberať sociálne dávky. Jednou z negatívnych zložiek tohto systému a možno takou naj, jednou z najhorších z hľadiska dopadov na samotnú skupinu ľudí, ktorí takýmto spôsobom života žijú, je práve príspevok, príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa. To je ten jednorazový veľký príspevok, niekto to volá kočíkovné, ktoré nerozumnými zmenami sa v dobrom úmysle, o tom nepochybujem, ale cesta do pekla vždy býva dláždená dobrými úmyslami, sa rozšíril až na počet troch detí.
A tento príspevok absolútne sa míňa svojmu účelu práve u tej skupiny, ktorá považuje rôzne formy sociálnych dávok ako svoj trvalý zdroj príjmov a obživy. Nie príjem z práce, ale z tohto, z tohto systému.
A tento príspevok potom po narodení dieťaťa spravidla poslúži na dobrú oslavu, ktorá trvá dva-tri dni, a peniaze sú fuč. Vôbec neslúži na zabezpečenie základných potrieb pre to dieťa, na nákup toho kočíka, ako sa zdôvodňovalo dakedy, keď sa tento príspevok zavádzal, ale naozaj vedie práve k tomu nezodpovednému spôsobu. Lebo zrazu sa objaví veľa peňazí a zrazu je hojno a zajtra, nechcem povedať čo. A to určite neni správne, a keď sa na to dívame, toto financuje štát v rámci ťažkých čias, keď máme málo peňazí na všetko, tak takýmto spôsobom ide do alkoholu, do cigariet a do iných nezdravých vecí, peniaze, ktoré by mali byť inde.
Takže keď už to máme tu, nešiel by som a nenavrhujem, aby sme išli cestou odoberania alebo rušenia tohto príspevku, ale opäť dajme ho tým, ktorí sa tak nesprávajú, ktorí sú zodpovední, ktorí prácu majú ako zdroj svojej obživy. To znamená, tej rodine, ktorá pracuje, kde aspoň jeden z jej členov pracuje a zabezpečuje tak obživu rodine. Tým tento príspevok dajme, nechajme ho. Ale tým, ktorých naozaj motivuje k tomu, aby bola trojdňová žúrka a nič viac, je to dobré poskytovať takýto príspevok, ktorý ich motivuje len k tomu, aby každý rok, rok a pol pribudlo ďalšie dieťa? To naozaj nie je zdravé. Veď to je priam patologické správanie, ku ktorému my navádzame danú komunitu.
Takže skončíme s tým a zaveďme opäť tu, ten už dnes spomínaný, pracovný test. Znamená, že rodina sa bude, na rodinu sa bude pozerať tak podľa toho, akú má aktivitu a snahu.
Takže len to stručne zopakujem. V prípade, že za predchádzajúce štyri roky aspoň jeden z rodičov v súhrne odpracoval aspoň 270 dní alebo 80 dní na aktivačných prácach a zvyšné do tých 270 dní pracoval alebo študoval na strednej alebo vysokej škole a nie je invalidný, že na invalidných sa táto reštrikcia by nevzťahovala, tak takýmto občanom v plnej výške tento príspevok priznávajme a vyplácajme a motivujme ich tak k tomu, že, áno, aj keď pracujem za minimálnu mzdu, ale štát ma podporuje a stará sa o mňa. Ale tí, ktorí tak nerobia, jednoducho tým tento príspevok nedávajme a nevyplácajme. Jednoduché, spravodlivé a funkčné riešenie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ľudovíta Kaníka a Viliama Novotného na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 235/1998 Z. z. o príspevku pri narodení dieťaťa, o príspevku rodičom, ktorým sa súčasne narodili tri deti alebo viac detí alebo ktorým sa v priebehu dvoch rokov opakovane narodili dvojčatá a ktorým sa menia ďalšie zákony v znení neskorších predpisov (tlač 498), ako spravodajca určený Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci uznesením č. 52 z 9. mája 2013, som podal spravodajskú informáciu k návrhu zákona.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 478 z 26. apríla 2013 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor vrátane lehôt na jeho prerokovanie. Súčasne predseda Národnej rady konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky ustanovené náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie Národnej rade Slovenskej republiky.
Návrh zákona odôvodní navrhovateľ.
Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
S ohľadom na oprávnenie, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave o podstate návrh zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku prerokuje predmetný návrh zákona v druhom čítaní.
V súlade s § 74 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady a citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci, pričom odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky.
Pani predsedajúca, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, k tejto, k tomuto návrhu zákona, ktorý predkladá kolega, už bolo čo-to povedané a niečo treba znova povedať. Ono už nepoviete v zásade nič nové, častokrát len musíte zopakovať, ale aj to môže byť metóda. Hovorím, metóda na dosiahnutie výsledkov alebo taktiky sú rôzne a jedna z nich môže byť aj opakovaním.
Táto norma a to, ako ju filozoficky uchopili predkladatelia, je jeden spôsob a ja predložím v utorok pravdepodobne, lebo ja sa tiež venujem tejto norme, ale ako som ju uchopil v tom našom návrhu ja.
Každopádne už to len, že sa to tu objavilo dvakrát a opakovane a bude sa to tu objavovať, je znakom toho, že je to asi problém. Čiže minimálne to by sme z toho mohli usúdiť, že sa to stalo problémom. A stalo sa to problémom. A už je to aj nielen to citové, ale je to už objektivizované. Objektivizované skutočnosti nám dokazujú, že na mňa sa už aj nahnevali, že som povedal, že na východ od Popradu, že je stredovek, ale ja som to nemyslel, že všade na východ od Popradu, ale som myslel ako teda obrazne, hej, lebo tam je naozaj tá koncentrácia na východ od Popradu častokrát týchto osád zo sociálne vylúčeným obyvateľstvom viac, čiže takto som to myslel a tak, by som bol rád, aj keby to zostalo pochopené. A tam to máme preukázateľné, tam sú preukázateľné dôsledky sociálnej politiky štátu počas dvoch dekád a výsledky sú alarmujúce. A dokonca tak alarmujúce, že naberá na oprávnenosti uvažovať smerom, alebo zakladá dôvodnosť podania alebo prípravy podania, že či náhodou týmto spôsobom nedošlo k páchaniu trestného činu genocídy. Ja viem, že to znie zle, ale ja som to nevymyslel, ja to len skonštatujem, lebo keby sa tí ľudia niektorí, ktorí tu žijú častokrát v slonovej veži, išli pozrieť medzi tých ľudí, tak tam nie sme ďaleko.
Parametre sociálnej politiky nastavuje vláda prostredníctvom svojich zákonodarcov, urobili ste, čo ste urobili, ja som s tým nič nemal, a tým sa nechcem vyviňovať, ale nechcem s tým mať nič ani do budúcna. To znamená, budem ostro protestovať proti tomu, aby som nepridelil že nijaký diel zodpovednosti za katastrofálny stav a, žiaľ, budem musieť asi časom uznať aj, aj až neľudské konanie, ktoré častokrát tam nastáva. Čiže robím, čo sa dá, preto aj teraz vystupujem, hej, a chcem len proste apelovať na to, že to je našou zodpovednosťou, hľadať riešenia.
Tie riešenia nie sú v nejakých promo aktivitách, tie riešenia sú uchopiteľné v jemných, malých nástrojoch, ktoré, dneska ich prijmeme a zajtra bude výsledok, hej, ale dneska ich prijmeme a časom zistíme, že bude výsledok. Ale pokiaľ dneska neprijmeme výsledok, tak časom zistíme, že na konci je už absolútne katastrofa.
Čiže, priatelia rýchlych riešení, zabudnite, racionálni ľudia s humánnym pohľadom, uvažujme, ako tú šlamastiku, ako tie problémy, ktoré sme spôsobili, riešiť. Nie nejakým hurá systémom, ale naozaj drobnými krokmi. A jeden z tých drobných krokov sa javí, určite sa javí aj úprava tohto zákona. Už či ju uchopíme tak, ako ju uchopil pán kolega, s tým by som vedel prípadne aj nesúhlasiť v určitých momentoch, ale ak je to na otvorenie diskusie, tak a môžme ju upravovať. Čiže v zásade je jedno, či by ste posunuli alebo či by vládni poslanci posunuli návrh pána kolegu Kaníka alebo prípadne môj návrh a v druhom čítaní to môžme upraviť, ak to opravia, lebo je čo upraviť, a nájsť, nebáť sa toho, tej politicky ťažkej témy, že povedať, že bereme deťom kočíkovné. Lebo tak to tu niekto, nejakí hulváti v tomto a podľa mňa politickí hoštapleri a ľudia, ktorí vidia len takto, to budú sa snažiť odkomunikovať. Že proste beriete ľuďom peniaze na kočíky a že čo to je za, za vládu, čo to sú za poslanci a jaké to, ja neviem aké. Týchto, týchto reakcií, by sme mali ich mať pripravené, argumentáciu, ony zaznejú, ale tá zodpovednosť musí prevážiť. V tomto už treba apelovať na, na, by som povedal, bazálnu, základnú, zodpovednosť za krajinu, za, za seba, ale za svoje deti, ale aj že tu chcem niečo po sebe nechať a pre tých, čo tu prídu po nás, proste to bude udržateľné. Takže aj tieto kriky, ktoré zaznejú, treba fakt veľmi prevážiť tým, tou argumentáciu zodpovednosti.
Ja sa budem tým niektorým ďalším veciam, ale, žiaľ, ja sa aj ospravedlňujem kolegom prípadne, že niektoré veci poviem druhýkrát, lebo nemôžte niečo povedať nové, lebo medzitým za ten mesiac sa veľa toho nezmenilo. Môžte to zopakovať a vlastne, keď to zopakujete, tak je to aj dôkazom toho, že, že aj ten prvýkrát, keď sa to hovorilo, tak za mesiac sa nezistilo, že to, čo sa hovorilo pred mesiacom, nebola pravda. To znamená, že sa prepotvrdilo, že aj po mesiaci, lebo medzitým by sa zistilo. Tak a to sú tie skutočnosti trebárs tých našich ohromných úspechov z pohľadu, úspechov v úvodzovkách, že sa nám podarilo, že, že pôrodnosť v niektorých oblastiach sociálne vylúčeného obyvateľstva je najvyššia na svete. Na svete.
Naozaj, keby sme, prísne vzato, posudzovali niektoré tie dediny alebo tie oblasti ako uzavretý, uzavretú entitu, ako štát, tak štatisticky sme najvyššou pôrodnosťou na svete. A pritom prvých 40 krajín, ktoré sa v tomto rebríčku tej pôrodnosti na tisíc obyvateľov ukazujú, sú všetko krajiny Afriky, zväčša rovníkovej Afriky. Tak povedzme si pravdu, to na bronzovú medailu nie je. To znamená, že to sú vážne veci, to sú mimoriadne vážne veci, ktoré musia donútiť sa zamyslieť aj totálnych ignorantov. Lebo tu sa stretávame s ignorantami, so sociálnymi demagógmi, všelijakými populistami a neviem s kým, ale len akceptovaním tohto jedného parametru a omieľaním tohto jedného parametru musíte nabúrať aj betón v hlave, aj soche Stalina, keby ešte niekde bola, hej, že proste to je to, že to donúti človeka, niečo asi na tom bude, že niekde sa stala chyba. Priznajme, že niekde sa stala chyba. Ja nebudem ten, kto buď sa bude na tom vyžívať a to tu všetkým, nie, pokiaľ sa dohodneme, že je vôľa to riešiť. Avšak treba povedať aj B, pokiaľ nebude vôľa to riešiť a budeme tu stále v tej hre pokračovať zakrývania si očí, tak potom treba aj korektne povedať, že čo s tým. Naozaj. A potom tie možnosti znova sú len nejaké, ja už som ich avizoval, či podaním, či došlo, alebo nedošlo k tomuto činu genocídy, či dochádza. Ale aj iné skutočnosti, ktoré sa dajú v tomto objavovať, lebo hovoríme o niečom, čo môže v konečnom dôsledku zrútiť celý náš systém, a potom nebudeme, to nezvládneme ani mentálne spracovať, že čo sme vlastne, vlastne urobili. A to je, bude to spôsobené tou ignoranciou.
Takže ťažká téma, ale nebojme sa jej. A ja som rád, že sa tu objavujú návrhy, ktoré sa snažia tú tému uchopiť. Pri prezentácii som rád, že v zásade sa držíme parametrov mierneho a takého, by som povedal, naozaj že prislúchajúceho módu, to znamená, neutekáme do polohy, ku ktorej to láka, a láka to častokrát. Ale to by som chcel, a zatiaľ sa to tak udržiava, že nerobíme agendu na závisti a nenávisti, lebo to neni ľahšej politickej agendy, že jak si urobiť agendu, keď si zvolíte tieto dva parametre. To dokáže aj, nechcem to prehnať, ale nie je to nič náročné, tak to poviem. Čiže a v tomto, vzhľadom na rozsah a to, ako to ľudia vnímajú, sa dá na tomto veľmi ľahko týmto systémom pracovať. A zatiaľ sa teším tomu, že sa držíme hraníc. Ale bojím sa toho, že keď budeme pokračovať, tak sa zjavia tí, ktorí to budú vedieť akože riešiť a všetkým nám to tu ukážu.
A tým budem už končiť, že ak poznáte spojené nádoby, tak ono to funguje na princípe spojených nádob. Neschopnosť štandardnej politiky je priamo spojená s nárastom popularity extrémnych riešení a zase naopak. Čiže to je vec, ktorá nepustí, to je fyzika, ktorú netreba preobjavovať, to je fyzika, ktorú treba len akceptovať a riadiť sa ňou.
Končím, ďakujem veľmi pekne. Tento príjemný piatok si užijeme. Znova je potrebné povedať, že nerobíme celkom česť priestorom, do ktorých sme boli zvolení, ale to je asi na inú tému.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ďakujem aj Alojzovi za jeho príspevok. Súhlasím s tým, že je to naozaj veľmi vážna téma, a súhlasím aj s tým, že sa zhoduje, že treba predkladať návrhy také, ako je tento zákon od pána poslanca Kaníka a ďalších.
Čo by som možno tak upozornil, ani nie že nesúhlasím, lebo v zásade súhlasím so všetkým, ale možno je dobré, aby to zaznelo, v tvojom príspevku troška tak vyznelo, aj keď chápem kontext, v ktorom si to povedal, akoby pôrodnosť alebo vyššia pôrodnosť bolo niečo zlého. Mal som z toho taký dojem a pritom som počúval pozorne. Tak ja by som chcel, aby zaznelo to, že naozaj pôrodnosť je problém, ak je prostriedkom k obžive alebo k zneužívaniu sociálneho systému, v tom sa asi zhodneme, lebo sa mi zdalo, že to tak nezaznelo. Ale zodpovedná pôrodnosť aj vyššia nie je sama osebe zlo, je to, naopak, požehnanie a dobro.
A ďalšia vec, myslím si, že viaceré štúdie preukázali, že nie je to tak, že by vyššia pôrodnosť spôsobovala chudobu, ale že je to práve dôsledok chudoby. Čiže je dôležité túto vec naozaj riešiť komplexne.
Ale chcem povedať, že súhlasím s týmto návrhom riešenia, aby sa podporovali ľudia zodpovední a pracujúci a aby sa naozaj riešila aj neúnosná situácia v našej krajine v tejto oblasti.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán spolunavrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážené dámy, vážení páni, budem naozaj už len veľmi stručný, lebo znovu by som len opakoval základné tézy spravodlivého sociálneho systému a zámeru, že pracovať sa musí oplatiť a musí byť motivujúce pracovať, ak chce niekto poberať plnú výšku sociálnych dávok. Ale skôr by som sa vrátil k téme, o ktorej som len v záverečnom slove predkladateľa hovoril pri zákone o rodičovskom príspevku, lebo si myslím, že tam je to trošku citlivejšie ako pri tomto konkrétnom návrhu zákona.
Zákon o príspevku pri narodení dieťaťa je naozaj akýsi zákon, ktorý zabezpečuje štartovací balíček pri narodení dieťaťa, lebo všetci vieme, ktorí deti máme, a máme viacej detí, pán kolega, že, naozaj, ak príde dieťatko do rodiny, tak sú s tým spojené určité jednorazové a väčšie výdavky. Nejdem diskutovať o tom, čo tu hovoril pán poslanec Kaník a pán poslanec Hlina, na sto percent s nimi súhlasím, aj s tým, že sa mnohokrát tieto peniaze použijú na úplne iný účel a nie na to, aby ten malý človiečik, ktorý príde na svet, mal pohodlnejší štart života, aby mal ten kočík, tú vaničku, tú základnú výbavičku, ktorú potrebuje mať k životu, ale použije sa to na úplne iný účel. Aj preto je namieste diskutovať o tejto dávke, o príspevku pri narodení dieťaťa, že kto, kedy, koľko, ako. Je to namieste. Ale ako som avizoval, chcem hovoriť o inom probléme.
Dostávam množstvo mailov a množstvo pripomienok, že prečo sociálny systém nielenže nemotivuje k práci, ale ako keby podporoval pôrodnosť u sociálne neprispôsobivých obyvateľov v nízkych vekových kategóriách. Prečo sa prizeráme na to, že mladiství majú deti, keby jedno, hneď niekoľko, že si zakladajú rodiny vo veľmi nízkom veku, niekde na hranici detstva a mladistvého veku. Prečo sa na to nečinne dívame?
A preto, viem, že to nie je v tomto návrhu zákona, ale dovoľte mi to v tejto chvíli povedať, že namieste je uvažovať, ak diskutujeme o takýchto zmenách, aj o tom, či napríklad príspevok pri narodení dieťaťa by nemal byť podmienený tým, že obaja rodičia majú 18 rokov. S tým, že poviete, že stačí, že jeden rodič má 18 rokov, veľa toho nevyriešite, pretože sme svedkami toho, že sa jednoducho hlavne v rómskych osadách a v týchto komunitách sociálne neprispôsobivých ľudí kupujú roky. Jednoducho sa za otca určí ten, ktorý je plnoletý. Čiže nič s tým nezískate. Dokazovanie tam neprebieha a príspevok sa vyplatí, za krátky čas sa prepije a všetko je vybavené. Absolútne to neplní účel, na ktorý je tento príspevok určený.
Čiže naozaj okrem toho, aby sme motivovali ľudí k práci, to znamená, že platí zásada, že za ostatné štyri roky musí aspoň jeden z rodičov odpracovať minimálne 270 dní alebo v nejakej kombinácii študovať, alebo byť na aktivačných prácach, teda byť nemocensky poistený, to znamená prispievať do systému a vtedy má nárok na plnú výšku tohto príspevku. By som uvažoval do budúcnosti aj o tom, aby sme ho naozaj dali ľuďom, ktorí sú plnoletí, ktorí si zakladajú rodinu a ktorým majú tieto peniaze pomôcť, aby ten nový človiečik mal pohodlnejší štart do života. Tie jednorazové, trochu vysoké náklady, ktoré, samozrejme, pri narodení dieťaťa vždy mladá rodina znáša, vedeli lepšie vykompenzovať.
Viem, že je to trochu zmena v diskusii, viem, že prinášam nový prvok, mám strašne veľa takýchto podnetov. Čo sa to totižto deje? Deti v sociálne neprispôsobivom prostredí rodia pre tie peniaze. Ospravedlňujem sa, ak používam veľmi zrozumiteľné a jednoduché slovenské slová a nepoužívam liberálno-socialistické krasorečnenie intelektuálov, hovorím to, ako to je. Jednoducho sú motivované k tomu dievčatá, ktoré majú 13, 14, 15 rokov, aby už mali dieťa, že musia niečo priniesť do rodiny, peniaze, sociálne dávky, príspevok pri narodení dieťaťa, rodičovský príspevok, nemôžu len tak chodiť do školy ako keby nič.
Viete, príbehy, ktoré niekedy počúvame, keď sme boli spolu s kolegom Kaníkom už v dnes slávnej škole v Dobšinej, lebo pani učiteľky, ktoré písali ten list, pamätáte sa, koncom minulého školského roka, som zvedavý, ako sa zmenila situácia v tomto školskom roku, predpokladám, že výrazne nie, tak nám rozprávajú príbehy, že 13-ročná zbila 14-ročnú, pretože sa vyspala s jej otcom a čaká s ňou dieťa, napriek tomu, že ona má tú matku, s ktorou žije ten otec. Proste tie príbehy sú katastrofálne, ktoré počujete, a to je realita Slovenska.
Ako môžme sa tváriť, že to nie je, a rozprávajme niečo o nejakých krásnych cieľoch a ideáloch, ale v Dobšinej je realita, že 13- a 14-ročné dievčatá sa navzájom pobijú, pretože jedna druhej zviedla otca. Potom porodí takéto dieťa, určí tohto plnoletého pána za otca svojho dieťaťa a zoberie aj príspevok pri narodení dieťaťa a zoberie aj rodičovský príspevok a hlavne sa to všetko prepije.
Tak komu to slúži, takýto systém? Tak je to účelné alebo neúčelné? No tak poďme jednak motivovať ľudí k práci, ale poďme sa aj baviť o tom, že nemám štátnicu z psychológie, som všeobecný lekár, doktor všeobecnej medicíny, ale toľko z psychológie viem, že 15-ročný otec a 13-ročná matka ešte nie sú psychicky a intelektuálne na takej úrovni, aby dokázali byť vhodnými rodičmi pre novonarodené dieťa, a nedokážu ani vytvoriť to sociálne zázemie, ktoré dieťa potrebuje. Tak ide nám o to, aby to dieťa vyrastalo v normálnej rodine, kde je vytvorené sociálne zázemie, alebo čo, o čo nám ide? O to, že vôbec sa nemusia starať, stačí, že majú deti, veď štát sa postará. Tak sme ich navykli, to má Lojzo Hlina pravdu, tak si zvykli. No ale buď budeme o tom hovoriť a budeme sa to snažiť riešiť a budeme sa snažiť povedať pro futuro, že nech sa páči, sme radi, že si založíte rodinu a štát je tu na to, aby aj pomohol v ťažkej sociálnej situácii, ale nejaké pravidlá. Že povedzme dvaja 18-roční, tu už by som ako nebránil, ani nemôžete brániť v žiadnom prípade u plnoletých ľudí. Ale 15-, 13-, 14-ročná, ktorá určí za otca 22-ročného, a už má na všetko nárok?!
Takže, dámy a páni, otvoril som možno novú tému, ospravedlňujem sa, že v piatok poobede (povedané s úsmevom), ale je namieste možno aj o takomto rozmere tohto príspevku pri narodení dieťaťa rozprávať. Každopádne to, čo predkladá táto novela v prvom čítaní, je motivácia k práci, aby budúci rodičia mali nárok na plný príspevok pri narodení dieťaťa, je určite správna, a preto vás chcem poprosiť o podporu tohto návrhu zákona v prvom čítaní.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Pán kolega, v závere ste trafil ten klinec po hlave, to je tá motivácia k práci a nečinnosť. Nečinnosť je práve tou príčinou, že deti majú deti.
Trošku si dovolím nesúhlasiť tuná v niektorých tých veciach, ale tak mierne, že peniaze sú jediným motívom, prečo sa rozhodujú deti mať deti. Nemyslím si to, lebo to sociálne prostredie, ktoré tu bolo spomenuté, práve to je nezdravé a ten proces socializácie, ktorý tam prebieha, je deformujúci. Ale nesieme tú zodpovednosť za to v širšom kontexte my ako spoločnosť ako taká, ale aj poslanci Národnej rady, a to je nielen cez tento návrh zákona, aby sa toto zmenilo, ale to je aj práve aj to, čo predostierame týmto deťom. Čo konzumuje. Pozrite sa, čo je v časopisoch, čo v novinách, čo sledujú, aké majú ony vzory správania. Sú to vzory správania hodné nasledovania? No toto nasledujú, čo vidia, tento konzumný spôsob života, toto predostiera týmto ľuďom, to sociálne prostredie je ubité, už čo sa týka aj tých hmotných statkov, neni to tam také luxusné, jak by sme sa možnože tvárili, že možno aj tí Rómovia, hej, že majú a všetko za jeden deň alebo za dva dni prepijú, čo veľakrát to aj tak je. Ale veľakrát je tam naozaj tá bieda, chudoba a ony, tie deti hladujú. Ale predovšetkým je tam morálny úpadok a v tom je ten zásadný rozdiel. Neviem si ani predstaviť, že 13-, 14-ročné dieťa alebo ešte 12, tak ako to bolo spomínané, že sa rozhodne byť matkou, otehotnieť len kvôli tomu, aby mohlo dostávať sociálne dávky alebo rodičovský príspevok, že by mohlo, alebo žeby ju tlačili k tomu rodičia, nemyslím si. Ale práve to prostredie, ktoré... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Aj áno, aj nie, ako to hovorí Štefan, lebo hovorí, že nemyslí si, že je to len o peniazoch, je to o tom sociálnom prostredí. No ale práve to sociálne prostredie je, v ktorom to dieťa vyrastá, je nastavené týmto spôsobom: ako získať čo najviac podpory, ako získať čo najviac "podporkys", ako získať čo najviac dávok a čím skôr.
A, áno, je to aj o príkladoch, to súhlasím, a to je druhá vec, o ktorej hovoríme, že riešili sme to spolu v Dobšinej, aký príklad majú tie deti, keď toto vidia od útleho detstva, že o deti sa vlastne ani veľmi starať netreba, že do školy treba chodiť hlavne preto, aby dostali ten príspevok pre návštevu školy rodičia, aby mali obed za minimálnu cenu alebo zadarmo. A keď vidia okolo seba, že teda rodiť v trinástich, štrnástich je normálne a ešte je to aj výhodné.
Čiže, áno, súhlasím, že možno som to veľmi zjednodušil, tú motiváciu, ale vyplýva to z toho sociálneho prostredia. Ale sociálne prostredie je práve nastavené tak, že nemotivuje k vzdelávaniu, nemotivuje k práci, ale motivuje k žitiu zo sociálnych dávok a motivuje k tomu, aby čo najviac sociálnych dávok mohli títo ľudia pozbierať. Tak žili ich rodičia, toto tam vidia, no tak takto sa snažia žiť aj ony. My ich musíme z tejto pasce chudoby dostať von. To je jednoduchá odpoveď. Tí ľudia totižto v tej pasci chudoby sú a paradoxne tieto návrhy zákonov, ktoré predkladáme, nie sú zákony, ktoré im škodia, ale sú to zákony, ktoré im pomáhajú, pretože im majú pomôcť dostať sa z pasce chudoby von. Tak ako to je dnes nastavené, sa z tej pasce chudoby von dostať sami nedokážu, tak im musíme pomôcť. Pomôcť tým, že ich budeme motivovať.
Ďakujem pekne.

Veľmi stručne. Máme tu už skúsenosti na Slovensku, ako môže fungovať iný sociálny model. V tých rokoch 2002 až 2006 sme realizovali na Slovensku iný sociálny model, ktorý ešte z horšieho sociálneho systému, ako je dnes, to naozaj postavil na nohy, pracovať bolo výnosnejšie, ako oberať sociálne dávky, a fungovalo to.
Takže keď Lojzo Hlina tu hovorí, že rýchle riešenia nie sú, no, áno, súhlasím s tým, že nejaké rýchle zo dňa na deň nie a že ten proces zmeny bude dlhotrvajúci, ale štart tej zmeny nie je až taký vzdialený, pokiaľ by sme prijali potrebné zmeny zákonov. Pretože tá ľudská spoločnosť, ľudské komunity, ktoré dnes sa nejakým spôsobom správajú veľmi citlivo a veľmi rýchlo reagujú na zmeny modelov. A tie dobré nástroje a dobré páky, ako sme sa v reáli presvedčili, to nie sú teoretické konštrukcie, ale praktické výsledky. Najlepšie páky sú finančné páky, motivačné páky.
Bo tak ako Vilo Novotný teraz povedal v závere, to sociálne prostredie, ktoré je problematické, vyplýva z toho, že financujeme takéto sociálne prostredie. My tým, že cez sociálny systém, tak ako je dnes spravený, tam posielame stovky miliónov eur, my nepomáhame tomu, aby sa menilo to sociálne prostredie, my, naopak, ho podporujeme, my ho konzervujeme. Pretože to nie je v tom, že čo vidia v časopisoch, ale v tom, čo vidia v rodine. Keď dieťa nevidí už druhú generáciu rodičov pracovať, keď celý model života, ktorý nasáva od ranej mladosti až do puberty, lebo už vtedy sa stáva poberateľom sociálnych dávok, je v tom, že pracovať je nevýhodné a pracovať sa vlastne nemá, lebo si zhoršíš svoj príjem, tak jednoducho to je ten vzor. V časopisoch toto nevidia, v časopisoch vidia niečo iné, ale určite nie také hrozné ako toto. Toto je to patologické.
Ja som veľmi rád, že konečne sa o tom aspoň otvorené hovorí aj na pôde Národnej rady. Zažil som časy, keď som bol minister, kedy len spomenúť slovo Róm alebo nebodaj Cigán bolo ako priam svätokrádež. Ste už okamžite boli vyhlásení za rasistu. A hovoriť o tom, že niekto funguje tak, že má mnohopočetnú rodinu a to je zdrojom jeho príjmu, no tak to ste boli absolútne už vyškrtnutí pomaly zo zoznamu ľudí, ktorí nie sú extrémistami. Ale tu len pomenúvame reálne veci. Tak, chvalabohu, aspoň o tom otvorene hovoríme, nie po krčmách, nie po kútoch a nie v kadejakých iných miestach, ale tam, kde sa má. Pretože tieto zákony, ktoré prijala táto Národná rada, vytvorili toto deformované prostredie a škodia, pretože vytvárajú, naozaj zotročujú tým spôsobom a tými dávkami ľudí, vytvárajú z ich závislých, závislé osoby na nesprávnej forme štátnej pomoci. A týmto ľuďom vlastne, ako som povedal, úplne v počiatku týchto zákonov znemožňujú vôbec sa zaujímať o prácu. Pretože nikto sa o prácu nebude zaujímať, keď za prácu dostane zhruba toľko, čo dostane zadarmo zo sociálneho systému.
To je proste axióma, ktorá platí, ktorú žiadnou, žiadnou vzletnou frázou neprebijete. Ľudia sú racionálne tvory, jednoducho správajú sa racionálne. A racionálne sa správajú aj nekvalifikovaní, nekvalifikovaní robotníci alebo ľudia bez kvalifikácie, ktorí neskončili ani základnú školu, ale správajú sa racionálne. Pretože to je vlastné človeku, sme tvory mysliace a veľmi rýchlo si všetci nájdu tú naj-, najpohodlnejšiu cestu v rámci daných možností. My musíme zmeniť modely správania, my musíme zmeniť to, ako sa funguje, a tí ľudia sa rýchlo zmenia takisto.
Keď sme zaviedli ten systém, ktorý fungoval v tých rokoch 2000 - 2006, tak aj pôrodnosť, ktorej sa Lojzo Hlina dotkol, začala stagnovať a klesať v rómskych osadách. Pretože zmizli motívy, zmizli motívy, že stačí mať veľa detí a budem mať dostatočný príjem. No už to nefungovalo. Len potom sme sa, žiaľbohu, vrátili do starých, zlých čias, s ktorými stále dnes bojujeme, a naozaj je to katastrofálne, až je pravda to, čo pán Hlina povedal, že v týchto segregovaných komunitách máme najvyššiu pôrodnosť na svete. To je čistá katastrofa. Pretože pôrodnosť je naozaj pozitívna vec, keď sú to deti, ktoré sú vychovávané k práci v slušnom prostredí, keď z nich vyrastú ľudia, ktorí opäť pracujú, tvoria hodnoty a takýmto spôsobom obohacujú spoločnosť. Ale keď si týmto systémom, ktorý sme stvorili, vyrábame ľudí, ktorí nikdy nevideli pracujúcich rodičov a oni len budú kopírovať tieto modely správania, pokiaľ nezmeníme ten systém, tak si pílime konár pod sebou. Sedíme na časovanej bombe, ktorú táto krajina nemá šancu zvládnuť, už dnes ju zvláda veľmi ťažko.
Tak prestaňme nad tým zatvárať oči, prestaňme sa tváriť, že to neexistuje, prestaňme veriť, poviem to nepríjemne pre tých, ktorých sa to dotýka, ale pravdivo, prestaňme veriť bratislavským ľavicovým intelektuálom, ktorí v živote nevideli, ako to je na vidieku a v reálnej situácii práve v týchto komunitách, a pochopme, že takouto kvázi sociálnou politikou, ktorá je nesociálna a antisociálna, najviac škodíme tým samotným ľudom, ktorých sa to dotýka.
Ďakujem.

Ďakujem. A mám pre vás dobrú správu, že sú to posledné dva zákony z mojej dielne na tejto schôdzi, takže za chvíľu budete mať minimálne zmenu za týmto rečníckym pultom a uvidíte tu niekoho iného.
Keďže tento návrh zákona tu už máme štvrtýkrát a stále apelujem na to, že túto potrebnú a nie nijako zložitú zmenu je potrebné prijať. Vzhľadom k tomu, že viem, že v zásade iné riešenia neexistujú, tak len stále nechápem, prečo odkladáme tie potrebné riešenia, keď ministerstvo vnútra má ťažkosti, prinesiem text, ktorý zrejme bude veľmi podobný, tak sa poďme o tom baviť.
Ale začnem tou časťou zákona, ktorá je označená ako II. To je novela exekučného zákona. Začnem ním preto, lebo myslím si, že v poslednom čase je to téma, ktorá viackrát rezonovala. Tá situácia, ktorá naozaj umožňuje, aby jednoduchých ľudí, starších ľudí spoločnosti, ktoré sú postavené na úžere a na manipulácii, úplne beztrestne zdierali a oberali o úspory, je alarmujúca. A táto novela dopĺňa, dopĺňa túto problematiku potrebnou zmenou, nijakou dramatickou, nijakou zásadnou, ale veľmi potrebnou, pretože vnáša jednoduchú logiku do vecí týkajúcich sa exekučného konania.
Naozaj je mimo normálnej, zdravej ľudskej logiky, keď sa človek dostane do ťažkostí a je predmetom exekučného konania a exekútor vymáha od neho dlžnú čiastku, že sa zvolí tento postup, ktorý je postup patriaci skôr do tých tvrdších nástrojov a, samozrejme, že nesie so sebou náklady nevyhnutné a výsledkom potom je, že, obrazne povedané, človek dlží 10 euro, ale na nákladoch, ktoré vyúčtuje voči nemu exekútor, zaplatí mnohonásobne viac. A tí ľudia sú samozrejme, sa cítia nespravodlivo šikanovaní, aj keď oprávnene dajme tomu to vymáhanie tej dlžnej čiastky je namieste.
Ale veď nemáme len exekučný spôsob. Sú predsa aj iné a treba vždy sa zamyslieť nad efektívnosťou daného nástroja. No je efektívne dvoj-, troj-, päťeurovú pohľadávku vymáhať cez mašinériu exekúcie? Cez exekučnú kanceláriu, ktorá si musí tam napočítať všetky možné náklady, úkony, jedno s druhým, a predraží tak celý tento spôsob? Nie je ten trest, lebo to je trest, potom pre toho dlžníka príliš krutý, keď sa jedná o takúto čiastku?
Takže tu v tomto zákone navrhujeme jedno jediné, aby sme zastropili odmenu exekútora a vtlačili do normálnej ľudskej logiky: odmena pre exekútora by nemala nikdy presiahnuť výšku vymáhanej čiastky, výšku dlžnej čiastky. To znamená, keď niekto dlží 10 euro, tak tá odmena nech nie je vyššia ako 10 euro, keď dlží 50-tisíc euro, tak potom, samozrejme, tam asi na ten strop tá odmena nenarazí, ale neni problém. Čo bude výsledkom takéhoto? Nebudú sa vymáhať cez exekúcie takéto drobné pohľadávky. A tí ľudia nebudú platiť prehnané poplatky a prehnané odmeny. Lebo samozrejme, že exekútori nepôjdu po tom do vymáhaní takýchto čiastok, takýchto nízkych čiastok. Ale prečo by mali? Veď mnohokrát stačí zodvihnúť telefón, príslušná inštitúcia, keď sa jedná o inštitúciu, zavolať tomu dlžníkovi, možno to na prvý raz nezafunguje, ale dva-, trikrát, sú na to metódy správy pohľadávok a jednoducho ten človek určite tých pár eur zaplatí. Tie sa dajú vymôcť aj iným spôsobom ako exekučným konaním. A je to naozaj zbytočne predražené a zbytočne komplikované.
Takže toľko k tej samotnej novele exekučného zákona. Myslím, že je to vec, ktorá by ľudom určite pomohla a znížila ten enormný tlak, ktorý sa na nich vykonáva, najmä na tých, ktorí majú nízke príjmy a niekedy možno niečo nestihnú zaplatiť včas.
Samotné jadro novely priestupkového zákona poznáte veľmi dobre, lebo je tu štvrtýkrát, takže budem stručný.
Dnes poberatelia sociálnych dávok požívajú priestupkovú imunitu. Nie sú postihnuteľní za priestupky, ktoré páchajú, nech sú akékoľvek. Pretože za priestupky sú trestaní pokutami a pokuty od týchto ľudí nie sú vymožiteľné.
Navrhujem preto v tejto novele, aby sme umožnili odpracovať pokuty, ktoré sú uložené za priestupky spáchané poberateľmi sociálnych dávok, a zároveň navrhujem, aby za priestupky spáchané maloletými, ktoré nám rapídne a lavínovite rastú, boli trestaní ich rodičia alebo iný zákonný zástupca, a to tiež obdobným spôsobom. To znamená, aby sa umožnilo odpracovať tento trest.
A vždy, keď hovorím o tejto veci, musím upozorniť na situáciu na našich školách, najmä na vidieku, kde najmä v oblastiach, kde je vysoká koncentrácia ľudí poberajúcich sociálnych dávok a rodín, ktoré zaraďujeme k neprispôsobivým rodinám, z nich pochádzajúci žiaci robia život na školách mnohokrát veľmi komplikovaný až neznesiteľný, či už žiakom, alebo učiteľom, pretože učitelia v dnešnej dobe nemajú žiadne nástroje, ktorými by efektívne mohli prinútiť takého nezvládnuteľného žiaka, aby rešpektoval pravidlá školského vyučovania, vyučovacieho procesu a aby jednoducho nerobil problém.
Všetko to, čo sa v tých školách deje, sú priestupky, ktoré dneska mnohokrát ani nie sú riešené, pretože maloletí nie sú postihnuteľní za priestupky. Keby sme schválili túto zmenu, ktorú navrhujem, tak by za tie priestupky boli trestaní rodičia týchto neprispôsobivých žiakov, dostali by trest odpracovania si pokuty, ktorá sa vzťahuje s tou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, by zakročili voči svojemu synovi alebo dcére a snažili by sa ho prinútiť doma, aby takto nekonal, aby im nespôsoboval takéto problémy, ktorým sú vystavovaní z hľadiska trestov za dané priestupky.
Myslím, že by sme výrazne posilnili aj autoritu učiteľa takýmto spôsobom a aj dali do poriadku mnohé problémové javy, ktoré sú dnes na bežnom poriadku v rámci našich škôl.
Takže, vážené dámy, vážení páni, prosím o podporu tohto návrhu zákona.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Kolegyne a kolegovia, dovoľte mi vás informovať, že uvedený poslanecký návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote. Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 26. apríla 2013 č. 479 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.