19. schôdza

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky.
Prerušil som to porovnávanie dvoch zákonov, ktoré majú určite svoju silu, a ja si netrúfam povedať jednoznačne, že ktorý by mal byť prijatý, lebo by to vypadalo veľmi neskromne, ale poviem hneď v úvode, že bude dobré, keď bude prijatý jeden z nich, určite to bude krok v prospech krajiny.
- Obmedzenie pracovnoprávnych úkonov. Máme tu maličký rozdiel medzi obidvomi právnymi normami, ich návrhmi. My uvažujeme s tým, že je potrebné obmedziť pracovnoprávne úkony vo vzťahu nielen k oznamovateľovi, ale ku všetkým zamestnancom organizácie, kde ku korupcii alebo protispoločenskému konaniu došlo a tým pádom zabráni tomu, aby síce monitorovaným zamestnávateľom sa stala celá organizácia, ale iba vo vzťahu k tomu jednému jedinému človeku. Mnohokrát je práve systém korupcie taký, resp. postihu ľudí, ktorí sa proti nej postavili, že dokážeme síce ochrániť, lebo musíme toho, ktorý sa ozval, takže by to bolo veľmi nápadné, ale dokážeme zároveň z pozície zamestnávateľa znechutiť život všetkým, ktorí mu pomohli a ktorí vlastne pri tomto návrhu KDH nie sú považovaní za chránených a v rámci nášho áno. Je tu jednoducho rozšírené monitorovanie na všetkých zamestnancov tejto organizácie podľa nášho návrhu.
- Uvažujeme takisto na rozdiel od tejto normy so sudcami. Okrem prípadov, ktoré sú tam presne uvedené, aj sudca podlieha tomuto zákonu z obidvoch pohľadov.
- Protikorupčné pravidlá. Náš návrh uvažuje s tým, že každá organizácia musí mať prijatý istý systém protikorupčných pravidiel, ktoré umožňujú práve presne špecifikovať nie korupciu v tom ponímaní trestných činov, ale korupciu v tom ponímaní protispoločenskej činnosti, alias nekalého konania.
- Máme tu rozdiel aj v odmene. Na túto tému nebola reč, ani ju nechcem nejak rozvíjať. Nikto nie je povinný prijať odmenu za ušporené prostriedky na základe svojho oznámenia, ale uvažuje sa tu aj s týmto inštitútom. Je to prebraté z mnohých právnych postupov v iných krajinách. A tu je rozdiel v tom, že okrem podielu na ušporených prostriedkoch štátu priznávame aj v našom návrhu nárok na tzv. odmenu za odvahu, ktorá je spojená s tými prípadmi, ktoré, nie je možné presne špecifikovať výšku úspory, ale bezpochyby došlo k podaniu trestného oznámenia a k jeho naplneniu. V tom prípade, aj keď nevieme presne vyšpecifikovať výšku ušporených prostriedkov, priznávame odmenu a je nazvaná odmenou za odvahu.
- Štátne vyznamenania som spomínal. Je to, samozrejme, len morálny aspekt, ale práve na to chceme dať dôraz. Nemusíme hovoriť o ničom inom, ako o čestnom a morálnom správaní sa občanov. A v prípade, že takýto občan dostane z rúk prezidenta republiky štátne vyznamenanie, je to iste nemalý bod, satisfakcia pre nositeľa takéhoto štátneho vyznamenania, ale vidíme za tým niečo oveľa viacej. Je to obrovský signál pre obyvateľov krajiny, že práve títo ľudia sú takto považovaní a príklad teda pre nich, aby sa správali možno podobne aj pod istým vplyvom takéto štátneho vyznamenania.
- Ale čo viac ako štátne vyznamenania je výchova, na ktorú myslíme v našom návrhu. Jednoducho je tu zapracovaný systém, ako aj prostredníctvom dotácie cez ministerstvo školstva sa práve na túto oblasť boja s korupciou má myslieť už v školských laviciach našich škôl.
- Je tu daný aj dôraz v našom návrhu na prevenciu korupcie, a to pod gesciou ministerstva vnútra.
To sú základné rozdiely, o ktorých by sa dalo rozprávať pomerne podrobne, ale môžme sa k tomu dostať vo fáze, keď vznikne zaujímavá situácia, že tieto dve zákonné normy sa stanú v dobrom slova zmysle istou konkurenciou pre to, aby sme vygenerovali ten najlepší návrh, ktorý by pomohol sledovanému cieľu.
Možno po tomto prehľade už len niekoľko dôvetkov, ktoré považujem za dôležité. Možno ten najzákladnejší dôvetok je ten, že platí tu to, čo som osobne ja v živote sa snažil vyznávať a o čom som presvedčený, že je nad pravidlami, nad zákonmi a že to je ten spôsob, ktorý pri riadení čohokoľvek možno považovať za ten najúčinnejší, a to je otázka osobného príkladu. Verím, že niet takého silného právneho aktu alebo takého zápisu, ktorý by dokázal byť pôsobivejší a silnejší a presvedčivejší, ako je osobný príklad niekoho, kto má možnosť nejakým spôsobom sa správať, a on sa rozhodne pre ten spôsob, ktorý je príkladný.
A o čo mi tu ide? Ide mi tu práve o tú súvislosť práve prijatím takejto normy. Práve prijatím 150 poslancami Národnej rady Slovenskej republiky môžme vydať aspoň formálne, ale verím, že úprimné svedectvo o tom, že chceme byť aj osobným príkladom, a preto vzťah k takémuto zákonu považujeme z hľadiska jeho schválenia za prirodzený prejav toho, že máme práve takýto záujem.
Rebríčky som tu nespomínal, ale veľmi stručne spomeniem. Je to nelichotivé, ja viem, všetky štatistiky, ako sa to tu už párkrát pospomínalo, sú produktom istých predstáv, možno nepresných čísiel, ktoré sú presne zrátané, ale to, že sa pohybujeme v rámci Európskej únie na 3. mieste, spolu s Gréckom, od konca, podľa ankety, ktorá teda mala za cieľ zistiť rozsah korupčného správania, a nám tam číslovka zablikala kdesi na 85, či koľkých, percentách, nuž, možno je to iba 70, možno až 90, nikto nezistí. Ale to, že sme aj v Európe, ktorá určite korupciou trpí a ktorá tento boj nevyhrala, v rámci tohto rebríčka kdesi na chvoste, za nami už len Slovinsko a Chorvátsko. No, je to hodné aspoň toho, aby sme rozsvietili ešte jednu kontrolku pri stískaní hlasovacieho zariadenia a povedali si, že či my ozaj máme dôvod byť na takomto nedôstojnom mieste. Myslím, že je to veľmi zlé, a ak sa pozreme na sever Európy do Fínska, do Švédska, kde tá istá anketa osciluje na číslach medzi 7 a 12 percentami, to znamená, aj tam korupciu poznajú, ale v tomto deväťnásobne menšom rozsahu ako u nás. Nuž, myslím, že je kde siahnuť aj po vzory.
A viete, čo je ešte dobré na tých severských štátoch? A to nám je treba týmto zákonom tiež dosiahnuť, že to neni len otázka, koľko trestných činov a aké postihy, ale je to otázka oveľa vážnejších postihov, ktoré pôsobia práve v Škandinávii, a preto majú možno to percento také nízke. Tam sa nositeľ korupcie nestáva len predmetom trestného postihu, ale, a čo je asi vážnejšie a pôsobivejšie, predmetom odsúdenia svojím okolím. Proste robiť tieto veci je tam strašná hanba. A práve preto je to možné dobre použiť ako vzor a ako príklad fungovania tohto zákona, ktorý by mal spôsobiť, že vplyvom pribúdajúcich ľudí, ktorí poukážu na korupciu, budú ubúdať tí, ktorí si ju dovolia, a nielen kvôli tomu, že by riskovali nejaký ten trest, ktorý možno by aj zvládli, finančný určite a možno aj nejakú tu stratu slobody, z ktorej sa vedia vykúpiť relatívne rýchlo. Ale ťažko by možno zvládli, a v tom je tá nádej, to verejné a všeobecné odsúdenie svojho okolia. To by som teda bral ako oveľa významnejšie, ako sa baviť o tom, že Fínsko 8 a Slovensko 83 % korupcie. Ale verte tomu, asi to poznáte, ja nemám veľké svetové skúsenosti, ale mal som tú česť poznať veľmi šikovných lesníkov zo Škandinávie a tam sa to presne takto pociťuje. Jasné, že aj tam je bližšia košeľa ako kabát, ale stratu osobnej cti tam ľudia neriskujú. Opäť, zákonom to nezmeníme, ale môžme naštartovať proces, ktorý k takýmto pocitom bude viesť.
No a na záver si nechávam možno takú vyššiu filozofickú doložku celého toho kruhu, množiny korupcie, ktorú obraciame a ktorá je len podmnožinou oveľa širších súvislostí života a sveta, v ktorom žijeme. Ja viem, že to nie je ľahké vystúpiť proti korupcii, a viem, že je to problém, ktorý môžme obracať rôznym spôsobom. Ale predsi len otázka: Ak máme tak málo odvahy a tak veľa problémov a ten strach je tak veľký a naša schopnosť prelomiť ho tak často a účinne torpédovaná rôznymi okolnosťami, o ktorých som hovoril, či to pre nás neznamená isté memento a výstrahu do budúcnosti? A teraz nemám na mysli budúcnosť, v ktorej budú väčšie korupčné hrozby, mám na mysli budúcnosť, v ktorej môžu byť oveľa iné a ešte strašnejšie a oveľa strašnejšie hrozby.
Ja som si pre túto záverečnú pasáž zobral túto knižôčku, ktorú som minule dostal v divadle, keď som tu bol, málo sa mi podarí zájsť do divadla, ale voľakedy som to stíhal častejšie, lebo som tu bol iba deň, teraz som tu vyše roka a bol som asi päťkrát, ale toto je hra, ktorá ma zasiahla. (Rečník zobral do rúk bulletin týkajúci sa divadelného predstavenia Holokaust.) A napadlo mi, že pár rokov pred mojím narodením sa diali tieto strašné veci. A koľko ľudí vtedy malo tiež strach, a zrejme oprávnený, a možno s tým pocitom zlyhania, spôsobeným strachom, aj zomierali a možno to nikdy neprekonali. A preto prepáčte, mňa prenasleduje predstava, keď nedajbože zrazu zase by nejaké košele, ktorých farba sa blíži k hnedej, pochodovali po uliciach tejto krásnej krajiny, a keď by strach už nebol spôsobený tým, že prídem o zamestnanie, o výplatu, o sociálnu istotu, ale tým, že možno moji najbližší môžu prísť o život, že to môže byť opäť zlé. Ako by sme sa potom správali, ako by sme potom bojovali, keď v tejto, ozaj to nazvem úprimne, relatívne pokojnej a predsi len oveľa šťastnejšej dobe, ako je doba, ktorú spredmetnila táto, táto hra pod názvom Holokaust, je.
Takže toto, túto otázku si beriem nezodpovedanú so sebou od tohto pultu a verte tomu, že som ju nepoužil ako čosi vypočítané na záver na efekt, ale ako čosi, čo ma ozaj trápi, lebo som presvedčený, že mnohí naši predkovia žili práve z tejto doby s veľkou traumou, ktorú ako pocit zlyhania niesli v sebe. Nuž učme sa byť tými menej zlyhávajúcimi. Boj s korupciou nám k tomu dáva skvelú príležitosť.
Ďakujem pekne.