19. schôdza

Pán poslanec Kuffa, rozumiem tvojmu pozmeňovaciemu návrhu, aj ho podporím. To poviem hneď na úvod. Ale predsa len trošku si dovolím aj diskutovať.
Prvú rovinu problému by som pomenoval veľmi jednoducho. Nemôžme suplovať zákazmi, predpismi, nápismi úlohu rodičov. Moja dcéra mi už tiež ukázala vampírku a tiež ju chcela kúpiť. Má štyri roky a vysvetľovala mi, že takú presne hračku chce, lebo je farebná, strašidelná a jej sa páči. A vysvetlil som jej, že: Sofinka, ja ti takú hračku nekúpim, s takými hlúposťami sa hrať nebudeš. A nekúpil som jej ju. Môj syn má sedem rokov a miluje zbrane. Tiež by sme mohli napísať na pušky, pištole a meče, že sú nevhodné pre deti do 12 rokov, lebo ich učia násiliu. A ja ho stále tiež odhováram. Aby som mu kúpil pištoľ, radšej mu kúpim autíčko, ale občas mu ju predsa len kúpim. Čiže tým ti len chcem naznačiť tú rovinu, že úloha rodiča je nezastupiteľná a nenahraditeľná v morálnej výchove dieťaťa a vplyve na psychický vývoj dieťaťa.
Na druhej strane ale, keď hľadáme paralelu, máme dnes už na hračkách napísané, že je nevhodné pre deti do troch rokov, nevhodné pre deti do šiestich rokov, či už z dôvodu technického, že povedzme obsahuje nejaké malé časti, ktoré môžu byť prehltnuté, alebo z dôvodu logického, že ide o nejakú spoločenskú hru, ktorú proste dieťa pod tri alebo pod šesť rokov nedokáže zvládnuť a nedokáže sa s ňou hrať. Čiže rozumiem, že pribudne ďalšie upozornenie skôr etického charakteru, skôr morálneho charakteru.
Ja tento pozmeňovací návrh, znovu opakujem, podporím, len nebol by som rád, aby sme suplovali úlohu rodičov, ktorá je vo výchove dieťaťa aj pri nákupe hračiek nezastupiteľná.
Ďakujem.

Nech sa páči, Helena Mezenská.

Tak ja chcem podporiť môjho kolegu z klubu pána poslanca Kuffu asi v tom zmysle, ako sa vyjadrila aj pani Jurinová, a síce aj na základe toho, čo ste povedali vy, pán poslanec Novotný. Ja si totižto myslím, že dieťa vychováva nielen rodič, ale aj vonkajšie prostredie. Rodič si bude robiť svoju robotu doma, bude si plniť výchovné funkcie doma, ale parlament a poslanci formou zákonov by mali byť rodičmi v spoločnosti. A preto si myslím, že ak sa naozaj niečo také v ponuke na trhu objaví, tak by sme sa mali správať ako skutoční rodičia tejto spoločnosti a mali by sme chrániť to vonkajšie prostredie, s ktorým prichádza každý jedinec, jednotlivec, o to viac dieťa, ako zraniteľná spotrebiteľská skupina, do kontaktu.
K tomu chcem aj pripomenúť, že my ako poslanci by sme nemali zaujímať ako takí politickí roboti len technokratický, suchý prístup k transpozícii jednotlivých smerníc, ktoré viac-menej dohliadavajú na to, ako harmonizovať technické normy s tým, čo je u nás, ale že by sme naozaj k zákonu mali pristupovať z komplexnejšieho hľadiska, teda aj z hľadiska dopadov na duševné a psychické zdravie jednotlivcov, obzvlášť detí.
Ďakujem.

Nech sa páči, Martin Fecko.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem, že ste spolupredniesli s kolegyňami takýto pozmeňujúci návrh. A ako si spomenul, psychické zdravie, to je ťažké a hlavné zdravie, ja hovorím. Pretože rodičia, my máme zodpovednosť za to psychické zdravie našich detí. U mňa, nemám ešte vnúčatá, decká veľmi malé nemám, je to zhruba v tom strednom veku, takže viac-menej do hračkárskeho obchodu som v posledných rokoch nevstupoval, ale keď som to videl, tieto tu tvoje, by som povedal, propagačné materiály, tak ma trošku zamrazilo. Veď prakticky v rannom štádiu sa kreuje hodnota jednotlivca, jeho hodnoty morálne, mravné a iné. A vlastne my vedome ideme gniaviť psychiku našich detí už aj takýmto spôsobom? Chceme vychovať v našom krásnom, hovorím, krásnom Slovensku deti v duchu strachu, vrážd, hororových praktík nejakých?! To je zmysel ďalšej generácie slovenského národa? Ja hovorím, nie. Nechceme náhodou tak ponúknuť takú krásu, pohodu, pokoj, radosť zo života na Slovensku? Veď to by malo byť zmyslom ďalšej generácie, aby sa nejako rozvíjala.
A ja tvrdím, že nechceme im ponúknuť rozvrat ani jej psychiky, a to je jedno, či sme na Slovensku, v EÚ alebo vo svete. Nemôžme šíriť duch zla iba kvôli tomu, že nejaký komerčný účel tu príde a urobí takéto hračky a v podvedomí akože buduje tú filozofiu tohto rozvratu. Takže je to choré, podľa mňa. Poďme s tým niečo robiť! A možno, že aj tento pozmeňujúci návrh je možno takým minikrokom, aby sme zabránili takémuto, ja hovorím, rozvratu ďalšej generácie.
Ďakujem pekne.

Nech sa páči, Ján Mičovský.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Donútil ma tento návrh trocha sa zamyslieť nad svojím detstvom a som si uvedomil, že aj moje detstvo bolo v podstate, napriek tomu, že doba bola iná a Európska únia nič neprikazovala, plné istého násilia. To násilie bolo dané napríklad rozprávkami. Dobšinského ľudové rozprávky sú plné drakov, padajúcich hláv a určite by sme mohli nájsť takéto paralely aj v iných autoroch, svetových rozprávkarov. Aj Andersen nechal svojho cínového vojačika roztaviť. A takýchto príkladov by som našiel. Ale potom hovorím si, ale, hop, tu bola vždy možnosť istého porovnania a istého posunu. Obyčajne v týchto násilenstvách to išlo ďalej a koncovka bola taká, že dobro víťazilo nad zlom. Takže ten príklad... A to som asi dobre netrafil.
Práve v tejto súvislosti, tak ako je to prednesené pri návrhu o hračkách a ich dopadov na psychiku detí, ako keby neexistovala možnosť posunu a ako keby ozaj tá záplava násilia bola bez alternatívy, že áno, násilie síce na tomto svete existuje, ale dobro nad ním by malo zvíťaziť. A to posolstvo mi tu chýba.
Preto aj keď možno to do tohto návrhu celkom nemusí pasovať, takáto idea, plne ju podporujem. A myslím si, že bude dobré, keď aj takto naznačíme nám všetkým a našim občanom, že je potrebné šíriť posolstvo dobra a že tým posolstvom treba začínať od mladosti, a že doslova tá frajerina vo výchove k dobru sa dá založiť veľmi efektívne. A nie je to nič, čo by psychológovia nepoznali. A predpokladám aj takýto návrh, ktorý by mohol obsahovať teda pokyn označiť takýto výrobok nálepkou "môže poškodiť psychický vývin vášho dieťaťa", je príspevkom k tomu, aby to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďalšia faktická, nech sa páči, Martin Poliačik.

Ja nadviažem tam, kde Janko Mičovský skončil, a vám prečítam kúsok toho Dobšinského. „V najvätšej tichosti k tomu bosorákovi prikročili, jak prám na železnej ohromnitej posteli rozvalený ležal; – a ten istý rozpálený kutáč do jeho jednoho oka mu vrazili a ním ven a koniec koncov cez skrze hlavu prepálili a on mŕtvy dolu z postele sa skotil.“ Klasika slovenskej literatúry Dobšinského Prostonárodné rozprávky, na ktorých vyrastali generácie a generácie slovenských detí. A myslím, že z väčšiny z nich vyrástli slušní ľudia.
Nepodceňujme deti a neberme rodičom z rúk výchovu, vysvetľovanie! A aj tú koncovku, o ktorej si ty, Janko, rozprával, to víťazstvo dobra nad zlom, alebo smerovanie k dobru, to by malo byť v rukách tých rodičov. Štát ako akási múdra autorita sa má starať o to, aby sme mali priestor na svoje vlastné šťastie, ale nemá sa starať o to, akým spôsobom vyberáme alebo nevyberáme hračky pre svoje deti.
Nehrajme sa tu na to, že všetko musíme mať v zákone, pretože zodpovednosť za výchovu toho dieťaťa je v prvom rade v rukách toho rodiča.
A keď sa nejakému dieťaťu páči malý zombík alebo malá upírka, ktorá tiež môže byť vo vnútri svojho srdca dobrou postavou, tak nech to ten rodič vysvetlí. Nech sa s tým tú hru zahrá. A inému rodičovi sa možno nebude páčiť figúrka križiackeho vojaka, lebo historicky má na to iný názor. A tiež nech to tomu dieťaťu vysvetlí.
Toto nemá v zákone čo robiť. Môžeme mať obavu, že niečo niekomu ublíži, ale zodpovednosť za to nech nesú rodičia, poprípade učitelia, v žiadnom prípade nie normotvorca.

Nech sa páči, Jozef Mikloško.