21. schôdza

Ďakujem pekne, pán spravodajca. Zaujmite miesto určené pre spravodajcov.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku, pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Hlina, končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy (Hlas v sále.). A pán poslanec Hrušovský. Pán poslanec, dobre si kartu zaevidujte. Áno, nechcela som povedať, že zatlačte. Takže dvaja páni poslanci, pán poslanec Hlina a pán poslanec Hrušovský. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Nech sa páči, pán poslanec Hlina, máte slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán riaditeľ, vážené kolegyne, kolegovia, mne je tak ľúto, keď vidím ľudí, ktorí majú nadšenie, a ja proste som rád, keď ho majú, lebo dobre sa robí. A zotrvať v tom nadšení, a i keď ste fejsovaný, alebo sa častokrát konfrontujete s krutou realitou.
Pán riaditeľ, ja vám chcem, lebo to nadšenie, alebo taká tá chuť, je z vás cítiť, je na vás vidieť, a som bol, aj keď ste boli na výbore, a ja by som vám chcel zaželať aj po tomto, vidíte, čo je tu, hej, po tomto, aby vám tá chuť zostala. Toto je, to je nič, to z toho si nič nerobte, prosím vás. To my sme hrozná krajina. My si nechceme pamätať, my sa bojíme, my sa bojíme vlastného tieňa. Viete, to je, tu bola pani ombudsmanka, a taká, to sa hovorí, že elementárna úcta, tu nikto nebol. Viete, nerobte, nevyvodzujte z toho nejak, že to nikoho nezaujíma, prosím vás. Vidíte, liberálov tu nemáte žiadnych. SDKÚ, 17. novembra tak budú stáť na, na pódiu, budú pozerať, že či prišli nejakí, no tak budú stáť a spomínať! A vidíte, tu nie sú. MOST - HÍD ešte by som možno uznal, že prečo. Jediní kto, KDH a zopár SMER-ákov. Viete, to my sme, my sme naozaj smutnou krajinou, ktorá sa bojí vlastného tieňa. Takže ja vám chcem zaželať, naozaj, nech vám ten elán zostane.
Je potrebné sa vrátiť. Kto nevie o svojej histórii, nemá, ani v zásade nemôže vedieť o svojej budúcnosti. Takže bol by som rád, keby vám ten elán vydržal. Bol by som rád, keby sa to nastavenie tej spoločnosti zmenilo, hej, že, že tí ľudia sa začnú zaujímať, kto, čo bol, ako bol, ale že aj prejavia elementárnu úctu, hej, elementárnu úctu. Keď je tu riaditeľ Ústavu pamäti národa, hovorí o tom, čomu sa venuje Ústav pamäti národa, čo urobil, tak aj z úcty k tým ľuďom, tým, ktorí trpeli, tak by to malo mať taký ako, že, hm, tak berieme na vedomie, teda vážime si to, hej, že teda robíte. Naozaj pre históriu je to dôležité, aby to... Nuž, ale to by sme sa museli možno volať ako iná krajina.
Ja len to, a s tým chcem skončiť, že možno, viete, my sme ináč krajina, ktorá, by ste neverili, že my v hlavnom meste nemáme po udalostiach, ktoré menili ráz krajiny, ani mizernú malú ulicu nazvanú. Ani mizernú malú ulicu, ani kút niekde, viete. Máme ôsmu ulicu, máme deviatu ulicu, máme neviem akú ulicu, ale po 17. novembri sme neboli schopní, lebo tak sa bojíme sami seba, hej, nazvať si, ani mizerný kút v tomto meste. A možno by stálo za to, pán riaditeľ, že možno, keby vy ste dali, keby ste mali pocit, že tak treba, ja sa prvý pridám, ale keby ste vy ako pamäť národa, Ústav pamäti národa vyzvali takú výzvu pre poslancov mesta, že či sa nenájde nejaký kút, viete, nejaký, aj z úcty k ľuďom, ktorí za toho boľševika, za tých komunistov, za tých eštebákov, ktorých veľa z vás je tu znova alebo ich potomkov, aspoň jeden mizerný kút nazvať, viete. Samozrejme sa to dá formulovať ináč. Ja som teraz expresívny, hej, že, ak, prosím vás, to vás chcem vyzvať a tým skončím, že či by nebolo dobré a zahodno ako do tej ďalšej činnosti si takúto aktivitu pripísať. A možno, keď sem o rok prídete, to zas bude, ako je teraz. Hovorím, z toho si ťažkú hlavu nerobte, ale budem sám zvedavý, že ako dopadla tá výzva, a môžme sa znova skonfrontovať, že či sa niečo zmenilo, alebo nie.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dvaja pána poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Vašečka.

Ďakujem. Ďakujem pánu poslancovi Hlinovi, že na to upozornil. Ja sa priznávam bez mučenia, že som sledoval tie predchádzajúce správy na monitore, ale ako som zbadal pána riaditeľa z Ústavu pamäti národa, tak som rýchlo bežal do sály, pretože si myslím a súhlasím v tom s poslancom Hlinom, že to je naozaj mimoriadne dôležité. Niežeby Sociálna poisťovňa a tie ďalšie inštitúcie dôležité neboli, ale toto mi akosi tak leží na srdci. A takisto by som sa chcel pridať k predrečníkovi, že želám všetko najlepšie pánu riaditeľovi v tejto funkcii, do ktorej sme ho nedávno zvolili v parlamente.
A ďakujem aj za to pozvanie na návštevu Ústavu pamäti národa. Ja osobne, pokiaľ mi to budú povinnosti dovoľovať, veľmi rád sa zastavím a budem sa o to zaujímať, pretože táto téma je naozaj dôležitá. Takže ďakujem za správu, ďakujem aj poslancovi Hlinovi za upozornenie na túto dôležitosť.

Pán poslanec Fecko, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Ja tiež by som chcel vyzdvihnúť entuziazmus pána riaditeľa. A to, čo povedal predrečník, na to reagujem, že áno, Alojz, myslím si, že každý národ, ktorý nevie skade prišiel, čo je a kam ide, nemá nejaké dlhodobejšie vízie. A vieme, že boli aj úvahy zrušiť –  nezrušiť Ústav pamäti národa. Tak ja hovorím kategoricky nie. Nie, pretože my sme si ani neboli, by som povedal, nemali sme čas si uvedomiť, že sme Slováci po tom deväťdesiatom treťom, dajme tomu, a zrazu sme už nejakí euro v celej tej európskej našej Únii. Takže myslím si, že vaše opodstatnenie a vaša úloha tu je nezastupiteľná. Takže ja budem samozrejme veľmi rád, keď aj ja budem môcť svojím dielom prispieť k tomu, aby Ústav pamäti národa bol taký, aký má byť, aký si ho možno aj ja predstavujem. A aby sme mladú generáciu poučili a aby sme nerobili chyby, ktoré tu by byť nemali, pretože na chybách národ nenapreduje. Ako sa hovorí, hlúpy sa učí na vlastných a múdry na cudzích.
Ďakujem pekne, držím palce.

Pán poslanec Susko, ste sa prihlásili, či to bol omyl? Dobre, lebo už som ukončila možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Chcete reagovať? Nechce pán poslanec Hlina.
Nech sa páči, pán poslanec Hrušovský, máte slovo.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Kolegyne poslankyne, poslanci, som tu jeden z mála tých, ktorý bol pri zrode Ústavu pamäti národa, pri istej dráme, ktorá sa v tomto parlamente odohrávala, v čase, kedy táto vznešená idea a myšlienka na ustanovenie takejto inštitúcie so vznešeným názvom Ústav pamäti národa. Dámy a páni, v tom je skryté všetko, aj obsah, ale aj poslanie, aj zmysel, ktorý má toto inštitúcia napĺňať.
Možno tie želania a očakávania z fungovania tejto inštitúcie boli väčšie, aké dnes k dispozícii máme. Preto, lebo aj mne sa osobne zdá, že ústav by mohol viacej odkrývať tie zločiny, a to nielen komunizmu, tak ako si to mnohí, keď ústav vznikal, mysleli, že to bude úrad, ktorý bude prenasledovať, ktorý bude zatvárať, ktorý bude perzekvovať niektorých, ktorí predtým perzekvovali iných. Nie, táto inštitúcia má poslanie, ktoré má v nás a v budúcich generáciách zachovať v pamäti akýkoľvek zločin, ktorého sa, či už politici alebo ktokoľvek iný, na komkoľvek dopustili, tieto zločiny odhaľovať, zdokumentovávať a pokiaľ je to len trošku možné, týchto vinníkov aj potrestať.
Žiaľ, na Slovensku sme sa minuli tomuto jednému hlavnému poslaniu, ktorým bolo nielen odhaliť, ale aj obžalovať, a tam je treba, kde je treba, aj odsúdiť. Tu mi trošku chýba silnejšia kompetencia Ústavu pamäti národa, aby nestačilo len zverejňovať zväzky, len zverejňovať zoznamy ľudí, ktorí boli v rôznych štruktúrach zložiek Štátnej bezpečnosti a ktorí, žiaľbohu, sa podieľali, mnohí, aj na strašných zločinoch, ktoré niekedy znamenali aj veľké tragédie a mnohé obete nevinných ľudí.
Ten ústav by mal byť aj na to, aby sme dokázali predchádzať opakovaniu takýchto možných situácií, ktoré môžu vznikať. Nepodľahnime nejakému pokoju, že dnes je sloboda, demokracia, globálny svet má záujem, aby vojny neboli. Ale nepodceňujme! Dnes sú oveľa väčšie a možno také isté, ak nie väčšie, hrozby, aké boli pred päťdesiatimi, šesťdesiatimi, ale možno ešte aj, keby som sa vracal ďalej, ďalej do histórie, rokmi.
Áno, ústav by si možno zaslúžil aj väčšiu pozornosť zo strany štátu. Sídli v cudzích prenajatých priestoroch, vždy vznikali isté problémy, či má mať svoj vlastný, alebo nemá mať svoj vlastný, ja to nepovažujem za až tak dôležité. Hoci by som bol veľmi rád, to, čo hovoril pán kolega Hlina, aby sedel v dôstojných priestoroch. Ja osobne si myslím, že Bratislava má takýchto objektov niekoľko, kde by ústav sídliť mohol.
Rovnako si myslím, že by mohlo dôjsť aj k nejakým rekonštrukciám v zákone, ktorý vzbudzoval a vzbudzuje vždy pri akýchkoľvek voľbách, či už do Správnej rady Ústavu pamäti národa, nehovoriac o tom, keď sa volí predseda Ústavu pamäti národa, istý politický, vyvoláva istý politický konflikt. Nebojme sa toho, priatelia, nebojme sa Ústavu pamäti národa! Nebojme sa odhaľovať tie krivdy, nebojme sa poukázať na konkrétnych ľudí, ktorí sa, ktorí tie krivdy iným spôsobili! Len pravda nás oslobodí od minulosti, len pravda nám zabráni, aby sme v budúcnosti, nedajbože, sa aj my neodvážili siahnuť na niečo, čo ľuďom bude spôsobovať akékoľvek utrpenie.
Pán predseda, želám vám, aby naozaj pod vaším vedením začali ste svoje sedemročné funkčné obdobie, čo je dosť dlhá doba na to, aby ste preukázali aj vašu osobnú, ale aj manažérsku schopnosť postaviť ten ústav na cieľ a záujem, ktorý, už nie je medzi nami, a nebohý Ján Langoš si predsavzal v čase, keď on tu stál, navrhoval a bil sa doslova o to, aby táto inštitúcia na Slovensku vznikla. Preto aj Jánovi Langošovi chcem vyjadriť vďaku a úctu za to, čo pre činnosť tohoto ústavu na Slovensku urobil. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pani poslankyňa Gibalová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Ďakujem veľmi pekne. Pán predseda Hrušovský, v tom kontexte, čo ste povedali a spomínali, chcela by som aj ja poďakovať pánu predsedovi Ústavu pamäti národa, najmä za včerajší diskusný večer, na ktorom, žiaľ, pre povinnosti, pre ktoré som musela byť tu, som sa nemohla zúčastniť. Ale včera ÚPN pripravilo diskusný večer, pri ktorom si spomínalo na jeden zo zločinov komunizmu, na ktorý nesmieme zabudnúť, a to je menová reforma z roku 1953.
Aj toto sú udalosti, ktoré patria do kontextu tých, ktoré má mapovať a neustále pripomínať Ústav pamäti národa, pretože pripravil ľudí nielen o úspory, ale mnohých aj o životy. A možnože aj táto oblasť zločinu komunizmu by bola vhodná na to, aby bola detailnejšie a lepšie zmapovaná pre budúce generácie, ale aj ako výstraha, lebo, nedajbože, niečo také sa môže zopakovať.
Ďakujem pekne.