23. schôdza

Ja by som chcel na predrečníka reagovať v tom zmysle, že to nepovažujem za najväčší problém, že náhradní rodičia dostanú inú dávku ako biologickí rodičia pri narodení dieťaťa prvého, druhého alebo tretieho. Za hlavný problém tohoto návrhu považujem to, že sa táto dávka poskytuje niekomu, kto je veľmi bohatý človek. Môže byť milionár, a keď požiada o túto dávku, od štátu ju dostane a môže si uhradiť zvýšené náklady napríklad rodička na novorodeneckom oddelení jednolôžkovú izbu s WiFi a plazmou. A to sa mi zdá byť nie sociálne a vôbec nie spravodlivé, aby sa na druhej strane chudobní, ľudia, ktorí sú naozaj v núdzi a takúto pomoc od štátu potrebujú, aby sa cez dane skladali ľudom, ktorí to nepotrebujú. To ja považujem za ten najevidentnejší príklad plytvania v štátnom rozpočte.
Čo ide cez kapitolu ministra sociálnych vecí, napríklad na ten zákon, čo sme preberali pred chvíľkou, na dávky v hmotnej núdzi, tých 300 miliónov eur, tam sa veľa ušetriť nedá pri takej vysokej nezamestnanosti a chudobe. Ani na prídavkoch na deti sa nedá ušetriť z tých 300 miliónov eur. Ani na rodičovskom príspevku sa nedá ušetriť. Ale na tejto dávke, ktorú na Slovensku dostávajú mnohí ľudia, ktorí to ani nepotrebujú, na to nie sú odkázaní, to považujem za najväčšiu chybu tohoto návrhu zákona. A myslím si, že tuto práve na tomto zákone sa mohol ukázať aký-taký reformný potenciál sociálnodemokratického SMER-u. A je mi ľúto, že túto príležitosť nevyužil.

Reagujem na poznámku pána kolegu, kde hovorí, že sa tento zákon, alebo tento návrh stretol s veľkým úspechom u voličov Roberta Fica. Ja si myslím, že to naozaj netreba deliť na voličov Roberta Fica a na voličov niekoho iného. Tá dávka, ten príspevok naozaj veľmi pomôže práve pri narodení dieťaťa. Myslím, nechcem byť osobná, ale vy najlepšie viete, aké sú výdavky pri narodení dieťatka. A nemyslím si, že je správne rozpustiť to do rodičovského príspevku, pretože tie vstupné náklady sú naozaj ďaleko vyššie ako náklady neskôr, ktoré tá rodina s výchovou dieťatka má.
Takže ja považujem tento návrh naozaj za správny a vôbec by som tu nepolitikárčila.
Ďakujem.

Tak pokúsim sa v rýchlosti na pána kolegu Brocku. Aj ja si myslím to isté, len som to nepovedal. Ak sa má urobiť skutočná reforma sociálnych dávok v tejto krajine, tak samozrejme to obnáša aj to, že výška dávky by mala byť testovaná, respektíve mal by byť testovaný príjem rodiny alebo žiadateľa pri poskytovaní dávky. A tie dávky, ktoré majú skutočne sociálny charakter v tom prvom slova zmysle, ako je aj toto kočíkovné, pôrodné, tak tam by sa výška tejto dávky mala znižovať s narastajúcim príjmom rodiny. S tým ja súhlasím a myslím si, že k tomu aj tak príde. Ale rozumiem tomu, prečo sa tak nestalo. Nestalo sa tak preto, pretože testovanie príjmu je v súčasnosti, pokiaľ Unitas je len na papieri a nie realitou, je dosť vážnou vecou a ťažko sa do toho púšťať.
K pani kolegyni Šedivcovej, ja som to nemyslel zle. Pamätám si ale veľmi dobre z predvolebnej kampane 2010, že ak ste na voličov, teda používali nejaké argumenty o tom, čo ste pre ľudí na Slovensku urobili, tak jedným z vážnych a dobrých argumentov bolo to, že ste zvýšili to kočíkovné na tých 800 eur, respektíve neviem koľko, 24 tisíc korún. Takže toto bol pre vás veľmi plusový politický bod. A rozumiem tomu, že v tejto agende chceme pokračovať. To je, o tom je politika.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, pán minister, vážení kolegovia. Je to tu ako cez prestávku. Prichádzame k návrhu, konečne, kde by sa mohol prejaviť reformný potenciál SMER-u. Ale je na škodu veci, že ani pri tomto návrhu to tak nie je. A pritom možno práve tento návrh by mohol byť pre pána ministra z hľadiska jeho oprávnených potrieb v rezorte najzaujímavejší.
Sú v návrhu, poviem zmeny, ale niektoré sú skôr kozmetické, alebo nepovažujem ich za také zásadné, aby z toho zákona robili reformu, ale súhlasím s nimi, lebo sú to potrebné zmeny. Napríklad to, že sa zlučujú dve existujúce dávky, príspevok pri narodení dieťaťa a príplatok k tomuto príspevku do jednej sumy. Je to presne to isté číslo, teda len spočítané a celkom presne. Áno, súhlasím. Ďalej, že sa menia podmienky nároku, že sa ustanovuje aj bydlisko oprávnenej osoby na území Slovenskej republiky. Súhlasím. Že za oprávnené osoby na príspevok pri narodení dieťaťa sa považujú alebo teda navrhuje považovať len biologických rodičov. Súhlasím. To, že pre deti, ktoré sú zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, sa navrhuje umožniť poskytnúť jednorazový príspevok. Súhlasím. Že sa sprísňujú podmienky,ô napríklad ak tá matka nenavštevuje pravidelné preventívne prehliadky, alebo svojvoľne opustí zdravotnícke zariadenie po pôrode bez súhlasu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Súhlasím. To, že sa ustanovuje, teda v § 9 je ustanovenie o osobitnom príjemcovi tejto dávky, ak je pochybnosť o účelnom využití, o jej účelnom využití. Súhlasím. Ale, ale to je veľmi málo. Nikde inde, pán minister, nemáte možnosť vo vašej kapitole tak šetriť ako pri tejto dávke.
Keď v minulosti boli pokusy poskyt, teda usilovať sa o adresnejšiu sociálnu politiku, tieto úvahy zákonite viedli k testovaniu príjmu poberateľov. Ale keď si pozriete z vašej kapitoly tú miliardu, ja som to už včera vo faktickej poznámke na záver rokovacieho dňa spomenul, že ako máte tú miliardu rozdelenú, že 300 miliónov ide, zaokrúhľujem na stovky, ide na prídavky na deti, 300 miliónov rádovo ide na pomoc v hmotnej núdzi, 300 miliónov eur ide na rodičovský príspevok a ten zbytok, ani to nie celé, to sú peniaze, ktoré sa poskytujú ako príspevky pri, jednorazové príspevky pri narodení či prvého, druhého, alebo tretieho dieťaťa, alebo teda dvojičiek, alebo ďalších detí. No a v situácii, keď nemáte dosť peňazí, ako túto dávku, na ktorej poskytnutie musí ten, oprávnená osoba preukázať množstvo informácií o sebe a údajov, tak je najmenšou komplikáciou, aby tam pribudla aj jedna vec a to napríklad príjem, či naozaj ten človek je odkázaný na takúto pomoc od štátu. Ja súhlasím s tým, teda sčasti to je výrok pána premiéra, že konsolidovať verejné financie na úkor, on povedal, že sociálnej oblasti, ja si myslím, že na úkor sociálnej oblasti sa možno dá, ale v takom zmysle, že na úkor tých najchudobnejších, najzraniteľnejších by sme nemali. Ale urobiť poriadok napríklad s týmito dávkami, to by ste mohli, pán minister, máte na to aj silu, teraz to síce nevidieť v parlamente, ale pri hlasovaní dostatočný počet poslancov. Ale ja zároveň navrhujem, že ak by ste k takému kroku pristúpili a ušetrili výrazné, značné prostriedky, tak mali by zostať vo vašej kapitole. To znamená, vy by ste mali tie peniaze efektívnejšie alebo účelnejšie môcť použiť, lebo súhlasím s tým, že by ste potrebovali viac zdrojov. Ale nie tak, aby to, čo sa ušetrí vo vašej kapitole, tak vláda, vaša vláda míňala na nezmyselné akvizície. Aj také napríklad, že chcete späť kupovať podniky, ktoré už boli privatizované, alebo máte zámer nakúpiť alebo kúpiť, alebo vyplatiť súkromné zdravotné poisťovne, aby bola jedna. No proste, ak takýmto spôsobom by sa mali používať ušetrené peniaze v sociálnej sfére, tak to teda som zásadne, zásadne proti. Ale keby zostali u vás, pán minister, a by ste ich použili na spravodlivejšiu sociálnu politiku, lebo spravodlivá sociálna politika musí byť adresná, tak vtedy vás budem podporovať.
Tak som aj myslel pred dvomi mesiacmi, že teda, že to tak bude, že prídete s takýmito návrhmi, lebo je ťažká doba, je kríza a nemôžeme si dovoliť plytvať, tak veď jednotlivci aj rodiny, ale štát by mal ísť príkladom. A dokonca som toho štátneho tajomníka, aj keď ja teda nepoznám všetky súvislosti, ale tie jeho reči o tom, keď ste boli vy teda, pán minister, práceneschopný, ako sa ide robiť poriadok s dávkami, a tak som mu držal palce. A preto ma to zaskočilo, keď predseda vlády zrazu povedal, že nič sa robiť nebude. No lebo naozaj toto, čo ideme robiť, to sú, to sú sirky, obrazne povedané. Chápem, že to súvisí s inými témami, ani tak nie, ako si myslí môj kolega Jozef Mihál, že to súvisí s UNITAS-om, že preto sa nedá testovať príjem, lebo ešte teda UNITAS nefunguje a dlho nebude fungovať. Nie, Jozef, to súvisí s inými vecami. Napríklad s prezidentskými voľbami. Ako táto vláda už neprijme nič nepopulárne, lebo ako niekomu siahnuť na dávky, aj keď je relatívne, patrí do strednej vrstvy a má dostatočný príjem, že by už nemusel teda byť odkázaný na podporu od štátu v prípade, keď sa mu narodí prvé a možno jediné dieťa, tak si zobrať, siahnuť na tú dávku, to je nepopulárna vec, ten človek sa naštve. Povie: Fico mi zobral 830 eur, no a môže stratiť Fico voliča. Čiže ja tomu rozumiem, to súvisí s inými vecami, čo nás čakajú. A preto už dnes budú len populárne veci. To znamená plyn nepôjde tak hore, ako normálne ide, teda, lebo inflácia, to je zákon, to sú ekonomické zákony. Proti tomu neurobí nič ani Amerika, ale my na Slovensku urobíme. Proste u nás niektoré ceny neporastú, aj keď si myslím, že len do volieb, lebo potom už budú musieť rešpektovať aj iné záväzky, ktoré Slovensko má napríklad voči Európskej únii. Už teraz ani deficit tak netrápi túto vládu, lebo, čiže ja si myslím, že aj takéto konkrétne návrhy už súvisia s týmito inými politickými témami. Proste SMER nechce strácať v prieskumoch, alebo teda jednotlivci, osoby, preferencie, a preto už nejaké zodpovedné, nevyhnutné, užitočné návrhy bude ich tu možno ako šafranu. A preto mi to je, je mi to ľúto, naozaj, lebo keď si predstavím, že ako tých 830 eur, ktoré dnes štát a bude aj po schválení tohoto zákona dávať aj ľuďom, ktorí si za tie peniaze zaplatia tú jednolôžkovú izbu na pôrodníckom oddelení s výbavou, teda už štandardnou, wi-fi, plazma a podobné veci, a že sa im na to poskladajú ľudia, ktorí by potrebovali, aby im pridal minister napríklad v prídavkoch na deti, a tým pridajú 42 centov od nového roka. Ale keby ušetril na jednej dávke, jednej dávke neoprávnene, v tomto zmysle ako hovorím, že treba testovať príjem pri tejto dávke a možno ušetriť, tak 830 deťom môže pán minister pridať jedno euro. A to je len jeden prípad.
A teraz si predstavte, koľko máme teda bohatých ľudí. Nemyslím teda takých, o ktorých bulvár väčšinou píše, ale takých, ktorí sú v tých kritériách SMER-u v podstate milionári. To znamená, ktorých príjem, korunový príjem, lebo oni ich tak definovali, že ten, kto zarobí za rok milión korún, tak to je ten, na ktorého chceli uvaliť, aj uvalili zvýšenú daň z príjmov. No a tie údaje zo Sociálnej poisťovne, 16,5-tisíca ľudí platí odvody z vymeriavacieho základu vyššieho ako 4-tisíc eur mesačne. Tých, ktorí majú príjem v hranici vyššej teda ako 2-tisíc eur mesačne a menej ako 4-tisíc, to znamená, tí, ktorí majú príjem vyšší ako vy, páni poslanci alebo panie poslankyne v Národnej rade, tak tých je niekoľko desaťtisíc. To je dosť veľká množina ľudí a ja si myslím, že to je práve tá kategória, ktorá, ktorú by ste mohli osloviť, že by sa mohli práve preto, že je aj kríza, v čase krízy viac solidarizovať s touto spoločnosťou a so štátom, lebo sú úspešní, lebo sú silnejší a nepotrebujú takéto benefity. Nakoniec, aj tak na to nemáme.
A preto zo strany SMER-u je to aj nie výraz bezradnosti, lebo veď to nie je tajomstvo, že sa to dá robiť, ale skôr to považujem za zbabelosť, že do takýchto vecí nejdú. Lebo je to vaša povinnosť dokonca. Byť vo vláde a spravovať krajinu, s tým sú spojené aj prijímania nepopulárnych vecí. Vy ste to robili tak za prvej vlády a už som mal pocit, že kríza vám nedovolí, aby ste to robili aj za druhej a už sa vraciate k tým naučeným spôsobom a bude to znovu tak. To znamená, nechcem sa vracať k prvej vláde, ako bola kríza a vy ste ju nevideli, a preto ste neuveriteľne krajinu zadlžili a už potom sa to ťažko chytalo za chvost, keď ste nechytili krízu za rohy.
Ešte poviem jednu vec, alebo možno aj dve, že považujem za plytvanie, keď dostáva niekto túto dávku a je bohatý, to netreba o tom dlho hovoriť. Častejšie sa diskutuje o tom, ako tieto dávky zneužívajú skôr chudobní - a je aj to pravda. A aj s tým sa dá niečo urobiť. Niečo už je tu v zákone, že je možnosť napríklad ten náhradný príjemca, ak je pochybnosť o účelnom využití tejto dávky, ale chcel by som vás upozorniť, pán minister, že aj tu v sále sú návrhy.
Chcel by som vás konkrétne upozorniť na návrh poslanca Hlinu, že by ste sa mohli inšpirovať, teda myslím týmto návrhom pánom poslancom Hlinom. Budeme o jeho návrhu rokovať neskôr ako poslanecké návrhy. Aj to je jedna z možností napríklad, ako zabrániť tomu, aby ľudia, ktorí sú naozaj chudobní a štát im chce pomôcť a oni nevedia tú pomoc efektívne využiť. Jednoducho, nemajú také schopnosti a prostredie, v ktorom žijú, im to mnoho razy ani neumožňuje. Čiže tento návrh, pán minister, nepovažujem za zlý, teda v tom, čo ste tam urobili, ale považujem ho za zlý v tom zmysle, čo ste v ňom neurobili, a v tomto zmysle máte veľké rezervy. A ja vás vyzývam, aby ste v druhom čítaní takéto zmeny urobili! To by bolo poctivé, bolo by to spravodlivé, inak vaše reči potom budú len frázy o zodpovednej a spravodlivej sociálnej politike.
Ďakujem za vašu pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, tento zákon je, i keď by to niekto nepovedal naňho, ale mimoriadne dôležitý zákon pre budúcnosť tejto krajiny. Ja už som sa k záležitostiam, ktoré obnáša tento zákon, venoval v tomto pléne niekoľkokrát a snažil som sa aj demonštrovať, aj povedať, že prečo asi. Mám pocit, že nie celkom sa veci podarili, možno v niektorých veciach práve naopak. Ku nejakej genéze toho, že to tu prišlo a ako to prišlo, ja poviem, nič tajné nepoviem, že som sa neviem kedy, pred troma či štyrmi mesiacmi stretol so štátnym tajomníkom pánom Jozefom Burianom, kde som teda sa mu snažil vysvetliť, prečo je tento zákon dôležitý pre túto krajinu, pre moje deti, pre vaše deti, pre vašich vnukov, aj pre vašu vnučku alebo vnuka, pán minister, že, a bolo mi povedané, že áno, áno, pracujeme na tom a dokonca, že máme vynikajúci nápad a ten vynikajúci nápad mi bol odprezentovaný tak, že oni teda idú spraviť, že na prvé dieťa sa zvýši, že 900, druhé dieťa dostane 800 a tretie dieťa bude 500. To bol ten geniálny nápad odprezentovaný na pôde ministerstva práce a sociálnych vecí. Ja som skoro zamrel, tak to poviem, lebo väčšiu hlúposť; pardon, prepytujem, si musím dávať pozor, lebo neviem, čo za aké pokuty, budem musieť si úver v Tatrabanke zobrať na pokuty; som v živote nepočul.
Proste, že ak to niekto uchopí tak, že ak tento stav je zlý, tak ho vytunujeme tak, že ho ešte zhoršíme. To znamená, toto bolo, to chodilo po chodbách ministerstva práce, sociálnych vecí a v súčasnosti aj úžery, pán minister, chodil tento nápad geniálny. Vyzerá, že tá genialita sa časom vytratila chodením po tých chodbách a prišlo sem niečo úplne iné, hej. Čiže ste to prehodnotili. Ale ja sa potom pýtam, ja neviem teda, ako sa vytvárajú zákony v sociálnej oblasti na tom vašom ministerstve. Sa niekto zobudí? Jozef Burian sa ráno zobudí a skrsne mu, že toto a že to by možno bolo zaujímavé? Ja nechápem, že oni musia vychádzať z nejakých predpokladov, musia tu vychádzať z niečoho a musí byť na konci cieľ, že čo chceme, lebo ja neviem, čo chcete, pán minister. Ja neviem, čo chce vaša vláda. Ja neviem, čo chcete zničiť túto krajinu? Ja nechápem, čo chcete urobiť? Za Popradom rampu? Fakt neviem. Neviem, čo je úlohou. Prežiť do volieb a zas sa nechať zvoliť, alebo sme vizionári? Dneska je ináč, mimochodom, krásny film, potom vám to poviem o vizionárovi. Alebo sme vizionári, ktorí myslia aj ďalej ako na dnes večer alebo zajtra ráno? Lebo pokiaľ by to bola pravda, že sme takí, tak potom musíme k tomuto zákonu pristupovať mimoriadne, ale mimoriadne citlivo. Lebo tento zákon je naozaj dôležitý pre túto krajinu, i keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá.
No, žiaľ, sa to celé pokazilo, pán minister. Ja som to tu už hovoril nie raz, nie dvakrát. Nechcem sa v zásade opakovať. Neviem, koľko ste to z toho počuli vy, alebo ste to ani nepočuli. Faktom je, že sa to celé pokazilo. Len v krátkosti poviem, pán minister, existuje také niečo, ako natality, proste počet narodených detí na tisíc obyvateľov. By ste neverili, prvých 40 krajín je z Afriky, prvé sú, je Niger, Uganda, Mali, Zambia, to sú všetko, nechcem sa nikoho dotknúť, ale sú to africké krajiny so svojimi ťažkými osudmi a niektoré z nich aj s tými deťmi, s tými nafúknutými bruchami od hladu. A by ste neverili, medzi tieto krajiny - Niger, Uganda, Mali, Zambia - kľudne môžete vtesnať, keby ste, samozrejme, je to trošku pritiahnuté za vlasy, ale vybrali nejakú, nejakú osadu alebo aj obec, Lomničku. Tak si ju tam kľudne môžete vtesnať a máte ju na treťom alebo na druhom mieste.
Čo to znamená? My sme v strednej Európe, krajina Európskej únie v 21. storočí a tretia najvyššia pôrodnosť na svete je v týchto vašich vylúčených komunitách. A kde sa stala chyba? Viete, toto tiež keby niekto analyzoval, tam vidím, máte svojich ľudí. Analyzoval to niekto, že kde sa stala proste chyba, že v stráňach pod Tatrami, keď je deň otvorených dverí v zoologickej záhrade, tak možno tam nie je toľko detí ako v stráňach pod Tatrami? Ale ja to nemám za zlé, ale niekde sa stala chyba, pán minister! Niekde sa vám stala chyba. (Reakcia z pléna.) Nič iné nám nezostáva, pomôcť tým ľuďom, ako sa len dá. Ale prosím vás pekne, nezamyslel sa niekto nad tým, že niekde sa stala chyba, že to takto ďalej nejde a že jeden z nástrojov, ktorý toto možno silne ovplyvňuje, môže byť aj tento zákon, ktorý sem došiel?
Pán minister, tá hlúposť Burianova, že 900 a 700, teda s tým ste sem neprišli, tak to už fakt by bolo naozaj že na veľa, ale došli ste sem s niečím, čo tiež ma prekvapilo, lebo ste došli s niečím, čo vlastne posilňuje vedomie toho, tej nárokovateľnosti. Vy ste došli, teraz existoval príspevok pri narodení dieťaťa a doplatok príspevku k narodenia dieťaťa. No tak, tak aj pocitovo to navodzovalo takú, taký dojem, že to sú dva príspevky a koniec koncov bolo treba o ne osobitne žiadať a tu ste zohrali politický fight, že akí teda vy ste a neviem čo, že druhé, tretie. Nech sa páči, druhé, tretie, len choďte sa tam pozrieť!
Prosím vás pekne, teraz ste došli sem so zákonom, kde vy ste tieto dva príspevky zlúčili do jedného. To znamená, vy do podvedomia vkladáte tú silnejšiu nárokovateľnosť, ten hlbší pocit toho, že mi to patrí, ten hlbší pocit toho, že kto sa raz bude s tým boriť, komu bude záležať na tejto krajine, ktorý bude musieť hryznúť do tohto zákona, tak bude netvor, bude, ja neviem, čo všetko tu budete. Normálne tu vaši géniovia, hroty meča, ktoré ešte dostávajú po včerajšku, a vymieňajú si nohavice, budú tu splietať neviem aké hlúposti, prosím vás. To je celé. Vy posilňujete, to, čo teraz ste mohli politicky odprezentovať, že doplatok k príspevku, to už je celé kostrbaté, ale doplatok k príspevku pre druhé, tretie dieťa, to je ten návrh, ktorý spomínal pán Brocka, mohli ste s ním politicky variovať, mohli ste ho vyplácať po častiach. Prečo nie? Prečo nedoprajete to čaro okamžiku, zrodu užiť si dlhšie, keď to takto poviem. Lebo jak to mám obrazne povedať? Že vyplácať po častiach. Ide do škôlky, nech sa páči. Ide do školy, nech sa páči. Skončí školu, nech sa páči. Pomáha štát, keď už teda si zobral na seba tú úlohu, že pomôže každému.
Vy teraz tým zlúčením to celé ničíte. A práve naopak, tí, čo prídu po vás a bude im záležať na tej krajine, budú musieť s tak silným inštitútom, ako je príspevok k narodeniu dieťaťa, ktoré slúži na zabezpečenie nevyhnutných potrieb novorodenca, budú sa s ním musieť popasovať. A ublíži im to politicky. Ja viem, že v tejto krajine, kde, kde triedny nepriateľ je niekto, kto niečo vytvoril, lebo je čo kritizovať, kde boľševizmus, vy kúrite, aby fungoval, lebo vás drží pri moci, ale to sa nedá donekonečna. To sa naozaj nedá. Tu musia byť ľudia, ktorí niečo dokážu vytvoriť, nielen zobrať, lebo z toho sú hodnoty. Tu ja už tiež prichádzam, sa prichytávam pri tom, že tí komunisti za tých 40 rokov niečo vytvorili, ale po tom všetkom tu nič dokopy nie je, lebo tá kultúra tvorby tu nie je. A u ľudí, ktorí by aj chceli, tak po nich! Do nich! Naštartujte hroty meča! Po nich! Do nich! Ohádzať bahnom, neviem čím, nech si dajú pozor! Prosím vás, takáto kultúra túto krajinu zavrie a tá rampa nebude pri Poprade, tá rampa bude už možno v Bratislave, prosím vás, z Viedne bude tu kontrolovaný vstup.
Je tento zákon, je mimoriadne dôležitý pre túto krajinu, i keď si to vy možno neuvedomujete. Naozaj ste ma, pán minister, v tomto sklamali, že ste to zjednotili pod jeden. Áno, vy pocitovo teraz urobíte tú, ten pocit tej nárokovateľnosti. A že to zjednodušíte. No zjednodušíte to pre niekoho, kto to potrebuje mať jednoduchšie, to zjednodušíte. Z toho som mimoriadne sklamaný.
Ešte sa dotknem v krátkosti aj toho, čo tu spomínal pán Brocka, že nevidíte, teda nemáte ten basketbalový pohľad. To je taký, že to periférne videnie alebo vrtuľník. Mne to pomáha, veľa sa dá učiť a celý život sa dá učiť. Keď ste moc hlboko v probléme, urobte vrtuľník. Vyjdite nad problém, pozrite sa zvrchu a by ste neverili, aké obrazy sa vám zjavia. A to je presne to, že nevidíte tú, tú druhú absurditu toho celého systému, že milenky najväčšieho alfa samca na Slovensku asi tiež dostávajú tých 830 eur, hej. Vy budujete akú spoločnosť? Keď chcete budovať tú spoločnosť, ktorú deklarujete, tak by ste to tam niekde, by sa vám to mohlo zjaviť. Pri tej príležitosti, ako som počúval pána Brocku, ma to napadlo, ja prípadne ho, ak budem, môžme to spolu skúsiť dorobiť, že ako. Lebo áno, vy teraz, že dokladovanie príjmu UNITAS, má príjem, nemá príjem. Kto by to kedy zistil, však, či má, alebo nemá ten príjem? Ale to sa dá elegantne vyriešiť! K nárokovaniu tohto príspevku je potrebné doložiť vyhlásenie, že ho potrebujem.
Pán minister, prijímate ruku? Pripravíme pozmeňovací návrh na ďalšie čítanie, že okrem teda tých náležitostí, ktoré tam vy máte, čo už, tak treba doložiť ešte vyhlásenie rodičky, prípadne keď nastane tá situácia, že rodička by odišla, tak vyhlásenie toho otca alebo tej, že ten príspevok potrebuje. Môžme tú formuláciu zjemniť, nie že je odkázaná na ten príspevok, ale že je pre ňu nevyhnutný, pre to dieťa. Prosím vás pekne, neni to pekné? Neni to elegantné? A ja by som si naozaj pozrel potom niektoré to vyhlásenie, alebo niekoho vyhlásenie, že by ho bol napísal. A verte tomu, že tu sú ľudia, ktorí by boli také vyhlásenie schopní podpísať. Prijímate?
Ak chcete vytvoriť spoločnosť, sme sa tu bavili už pri inej príležitosti, keď tu bol pán minister Kažimír, že vám to ľudia uznajú, že vám ľudia povedia, že je to spravodlivé, tak to vytvorte tak, že tí ľudia to vnímajú v tom kontexte celom, že áno, vidíš, aj tam seknú, aj tam seknú.
Ale nie, že neseknú a tvária sa, že nevidia i keď to už všetci vidia, len vy to nevidíte.
Pán minister, toto je ináč, ale v zásade, toto je, to je nič. Hej, možno aj v tom vyjadrení finančnom, hej, že položkovo nič. Ale pocitovo pre psychohygienu spoločnosti významná vec, takže ak bude chuť a vôľa, tak ja som pripravený takýto pozmeňovák pripraviť, ale gro tohoto celého je úplne inde, úplne inde. To, že sa vám to pokazilo, to, že vy to viete a napriek tomu pokračujete v tom. A teraz aké sú možnosti? Znova je to celé o tom, aké sú možnosti. Včera som využil poslednú možnosť chlapa, ktorý si váži svoju česť. Ja neviem, chlapi, ktorí, vy si vážite svoju česť alebo nie? To boli také tie doby, keď česť bola najväčšou hodnotou muža. To boli, ja viem, teraz to však, kto by sa tým trápil dneska, všakže! Ale prosím vás, takéto doby niekedy boli a teraz som, priznám sa, stratil niť. Počkajte, ja sa hneď napojím, lebo. (Reakcia z pléna.) Dobre, skúsim, ono mi to, áno. Možno sa k tomu dostanem, lebo už som, neviem, ako silnejšie zdôrazniť alebo, či presvedčivejšie, neviem, ale že, že je to dôležité. Hej, že je to dôležité. No poviem to ináč.
Pán minister, prosím vás pekne, spravme tak; a už viem, že tie možnosti aké sú. Včera krajina, ale z tohto pohľadu, keď niekto hazarduje s vašou krajinou, s krajinou, v ktorej chcete žiť, v ktorej chcete vychovávať svoje deti, lebo čo všetko lepšie, mám pocit, už odišlo a sa nám chystá na odchod. Ale ja nejdem, ja neodídem na radosť možno niekoho, ja neodídem, ja v tejto krajine zostanem, aj moje deti tu budú vyrastať. A keď chcem nájsť možnosť, ako to ovplyvniť, tak robím, čo robím, pán minister, ale ešte by ste neverili, ešte existujú inštancie, ktoré nás určitým spôsobom, nechcem povedať, že, ale majú možnosť tú situáciu u nás ovplyvniť. To je napr. aj to, čo Európska komisia vám už trikrát napísala, že čo ste to s tými ľuďmi urobili, že ste ich tak úžerníkom vydali. A to je presne to, tam možno bude naša posledná záchrana, že kde sa môžme obrátiť, že áno, ukázať ľuďom v tých pekných budovách v Bruseli, častokrát to ako slonová veža, že by neverili, čo sa podarilo, v úvodzovkách. A tam to presne hovoriť a nech, dobre, tak buďme otvorení, nerobme uzávery hneď automaticky a povedzme, že poďme to skúmať vedecky, poďme to odborne sa na to pozerať, či je, alebo nie je jeden z dôvodov. Ja nehovorím, že absolútne, ale jeden z dôvodov je aj vaša zlá sociálna politika a keď sa preukáže, že áno, pán minister, a napriek tomu v nej pokračujete, tak potom už hovoríme o čom, o vedomom konaní za účelom čoho? Poškodenia tejto krajiny, za účelom, čiže vy predáte to, že chcete uspieť vo voľbách alebo, že sa chcete páčiť, predáte. Neviem, to už sú potom už iné rozmery, ktoré majú aj asi možno aj iné dôsledky. V normálnych krajinách a pokiaľ teda sme v Európskej únii, tak aj tej bude na tom záležať, aby sme tu nevytvorili miesto, ktoré treba kontrolovať rampou, pán minister.
A toto môže byť jeden z tých týchto. Takže upozorňujem na to, že nevylučujem to, že budem komunikovať alebo sa snažiť komunikovať s ľuďmi v Európskej únii, v Európskej komisii a budem sa im snažiť plasticky dokumentovať, že sa dejú obrovské chyby v sociálnej politike tohto štátu napriek tomu, že sú už poznatky na úrovni dôkazov, že to škodí. Nech sa páči, potom vysvetľujte. Nečítajte knihu Dana Browna, teraz modernú, Inferno, ktorý sa, mimochodom, tiež tým zaoberá. To čo, Burian to číta alebo ja neviem. Viete, to sú, takto k tomu nepristupujme k tomuto problému, pán minister. A ešte vám zagratulujem nakoniec, teda že sa vám podarilo, čo sa vám podarilo, že mi prišlo predbežné opatrenie, že mám dať dole ten plagát, pán minister. Ja som ho dal predtým dole, lebo som mal pocit po našom stretnutí, že je to správne. Čiže nie kvôli tomu, to predbežné opatrenie prišlo včera alebo predvčerom. Pán minister, ale keď už máte teda takú moc, tak narábajte s ňou zodpovedne, to vám chcem povedať. Narábajte s mocou zodpovedne, lebo ja keď budem chcieť, alebo niekto, viete, koľko je organizácií, ktoré chcú, aby tam bol ten plagát? By ste neverili, keby šlo o to, či tam má byť ten plagát, že vaše ministerstvo je ministerstvom úžery, tak tam bude a môže vám aj Harabin podpísať, že to má dať dole niekto. Môže vám to aj Harabin a môže to tam ísť osobne zvesiť. Prosím vás, ale nežeňme to tam. Buďme - a ja chcem byť v tomto korektný. Očakávam, že prijmete nejaké výstupy z pohľadu toho, že či tam nebolo zrniečko pravdy. Ono nieže zrniečko, to bol klas! To bol obrovský klas pravdy na tom celom. A skončím. Ďakujem pekne, že ste si ma vypočuli.
Pán minister, dneska hrajú životopisný film o Stevovi Jobsovi, bol to človek, ktorý niečo vytvoril, prosím vás. On chodil pre polievku pre chudobných a po sebe zanechal firmu obrovskej hodnoty. To bol vizionár, človek, ktorý tvoril. Prosím vás pekne, nepôjdete tam dneska? Ja som vám kúpil, celej vláde, deviaty rad máte iba pre seba. Nepôjdete sa tam, prosím vás pekne, inšpirovať? Nepôjdete tam, že ako to trebárs, ale nehovorím, že vy nie ste, ja fakt si to nedovolím tvrdiť, ale možno pre inšpiráciu. Prečo, učiť sa dá celý život, pán minister. Učiť z príbehov tých, ktorí niečo dokázali, aby sme predstavili aj tieto príbehy. Nie príbehy všelijakých lúzrov, nímandov, šuflikantov, ktorých jedinou schopnosťou je urážať druhých a ničiť prípadne to, čo vytvorili.
Pán minister, tie lístky mám dneska na interpeláciách. Verím, že budete na interpeláciách, ale už koniec koncov je to aj vaša povinnosť, tak ja vám ich potom na tých interpeláciách odovzdám.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka Národnej rady. Ja by som opätovne chcel, tak ako v tom predchádzajúcom bode, poďakovať za hlavne vecnú diskusiu. K pánovi poslancovi Hlinovi sa pokúsim vyjadriť osobitne. Pochopil som, že tu niet nejakej zásadnej, by som povedal, ako zásadného odmietnutia z hľadiska filozofie zákona, ktorú predkladám, alebo novely zákona, tá je v podstate akceptovaná. Skôr sú tu pripomienky a názory potreby väčšej adresnosti. Použijem výraz, ktorý tu možno zaznel, väčšej odvahy ísť do týchto procesov hlbšie. No ja len, nehovorím to prvýkrát. Bohužiaľ, pri viacerých možnostiach a návrhoch zákonov som častokrát hovoril, že máme tu jeden, jeden veliký problém, a to je schopnosť testovať veci a mať k tomu relevantné podklady. A to je ten nešťastný UNITAS, ktorý tu bol veľakrát spomínaný, možno aj smerom k vám do opozičných lavíc. Bolo treba trošku viacej vplývať na bývalého pána ministra financií Mikloša, aby ten proces, ktorý rozbehol, dopadol lepšie. Ja by som bol privítal, len nemám vždy dobrý pocit a nie som presvedčený, že je najšťastnejšie riešenie to, čo viackrát sme už museli použiť, forma čestného vyhlásenia, pretože kontrolovať mnohé veci a mnohé čestné vyhlásenia následne potom, keď UNITAS bude zabehnutý a daný do užívania, bude veľmi, veľmi zložité a dokonca si myslím, že až nemožné. To je problém.
No a čo sa týka, týka pána Brocku, beriem viaceré veci, ktoré ste naznačili, len tak trošku mi chýbala vaša aktivita v rokoch 2007 - 2008. Pretože aj vtedy sa prijímali návrhy vzhľadom na zavedenie príplatku pri narodení dieťaťa. Vtedy vám nevadilo, že sa neakceptovalo a nezavádzalo testovanie príjmu pre skutočnosť, že je len určitý, pre istý okruh ľudí, a vtedy sme hovorili a v zákone boli zahrnuté len tri deti.
To znamená, ja beriem, ale hovorím zároveň, že ten problém, a dokonca on nie je len náš národný, on je širší, on je európsky. My by sme potrebovali ešte jednu ďalšiu dôležitú vec, odstrániť akékoľvek formy a možnosti, ktoré súvisia s daňovými únikmi formou daňových rajov a, bohužiaľ, už aj vnútri Európskej únie. To znamená, je to aj širší problém a myslím, že viete, o čom v tomto prípade hovorím. Ale akceptujem a zároveň dávam aj prísľub, že tak ako v predchádzajúcom zákone, tak aj v tomto som pripravený spolupracovať a akceptovať rozumné návrhy, ktoré budú ponúknuté. Sme v prvom čítaní, samozrejmá vec, je tu časový priestor, som pripravený aj prostredníctvom výborov sa zaoberať všetkými rozumnými myšlienkami.
No, pán poslanec Hlina. My sme sa aj osobne stretli. Ja som vám tú ponuku z tohto miesta dal. Pokladal som ten náš rozhovor, použijem výraz, za rozumný. Vy ste povedali svoje, ja som zareagoval. Myslel som, že si porozumieme. No na druhej strane, rozumiem istej vašej stratégii a taktike pri zakladaní novej politickej strany. Je vaším maximálnym cieľom sa v maximálnej miere zviditeľniť a byť v médiách, na obrazovke, možno za každú cenu. Tomu rozumiem. I keď si vôbec nemyslím, že týmto oslovíte voličov, a už vôbec týmto nepreberiete voličov SMER-u, ako ste sa boli bývale vyjadrili. Zásadne však odmietam kultúru, ktorú zavádzate tu v parlamente, myslím na ten včerajšok a zásadne odmietam a protestujem proti titulovaniu mojich spolupracovníkov hlupákmi a úžerníkmi. Tých dvadsaťtisíc ľudí, čo robí na ministerstve práce, sociálnych vecí si to nezaslúži. Opakujem, zásadne protestujem. (Potlesk.) Ale vás ubezpečujem, že vás za to tu v parlamente mlátiť nebudem, ako to robíte vy. Ďakujem pekne za vypočutie. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážení páni poslanci, pani poslankyne, vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým sa mení aj zákon 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa navrhuje upraviť poskytovanie rodičovského príspevku v záujme účelného využívania ochrany finančných prostriedkov štátneho rozpočtu. Navrhujem, navrhuje sa neposkytovať rodičovský príspevok tým rodičom, ktorým z osobnej starostlivosti bolo odňaté staršie dieťa vo veku do troch rokov alebo do šesť rokov, ak má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, a na zabezpečenie starostlivosti o toto dieťa Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny už poskytuje rodičovský príspevok osobe, ktorej bolo toto dieťa zverené do starostlivosti.
S cieľom zabezpečiť účelné využívanie rodičovského príspevku navrhuje sa ustanoviť osobitného príjemcu rodičovského príspevku aj v prípade, keď už bol v rodine ustanovený osobitný príjemca dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi alebo príspevku na dieťa z dôvodu, že rodič prídavok na dieťa nepoužíval na účel, na ktorý je určený. Návrh umožňuje ustanoviť osobitného príjemcu rodičovského príspevku aj na žiadosť rodiča.
Vládny návrh zákona navrhuje doplnenie zákona 561 o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V záujme ochrany finančných prostriedkov sa navrhuje, aby oprávnená osoba bola povinná vrátiť neprávom vyplatenú sumu príspevku aj v takom prípade, ak vedela, alebo musela z okolností daného prípadu predpokladať, že vyplatená suma príspevku jej nepatrí.
Toľko úvodom v prvom čítaní k tomuto návrhu zákona. Skončil som, pani podpredsedníčka.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky vystúpila v prvom čítaní k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 650), ako spravodajca určený uznesením výboru č. 66 z 28. augusta 2013 a podala spravodajskú informáciu k návrhu zákona.
(Reakcia z pléna.) Ďakujem.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 624 z 19. augusta 2013 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor vrátane lehôt na jeho prerokovanie. Súčasne predseda Národnej rady Slovenskej republiky konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky ustanovené náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky. Návrh zákona odôvodnil navrhovateľ. Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave o podstate návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 odsek 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky prerokuje predmetný návrh zákona v druhom čítaní. V súlade s § 74 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci, pričom odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania v Národnej rade Slovenskej republiky.
Pani predsedajúca, ďakujem, skončila som svoju spravodajskú informáciu. Prosím, otvorte teraz rozpravu k predmetnému návrhu zákona. Ďakujem.

Ďakujem, vážená pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní v návrhu zmeny zákona o rodičovskom príspevku. Prvé čítanie je čas, kedy naozaj máme priestor na všeobecnú rozpravu o tomto návrhu zákona v širších súvislostiach a o tom, či vôbec o ňom rokovať a ako ho systémovo zmeniť v druhom a treťom čítaní, ak o ňom rokovať budeme.
Dovoľte mi teda v tomto duchu vystúpiť dnes trochu širšie a naozaj sa zaoberať týmto príspevkom systémovo. Zákon o rodičovskom príspevku je s nami už pomerne dlho a je to zákon, ktorý prežil rôzne vlády. Tá súčasná podoba zákona je síce z prvej Ficovej vlády, ale až na nejaké drobnosti, ku ktorým sa vrátim, nemenila tú základnú filozofiu, ktorá bola zdedená aj z predchádzajúcich vlád. Takže je to zákon, ktorý vyjadruje určitú filozofiu, minimálne transformačného obdobia. Tá otázka, ktorej čelíme už asi desať rokov, je, do akej miery táto filozofia je stále aktuálna a v čom ju, v čom ju treba zmeniť. Aby som bol konkrétny, ten zákon od svojho vzniku bol postavený na filozofii, že treba pomôcť rodičom, ktorí sa osobne starajú o dieťa do troch rokov doma, a tak, aby mali aspoň čiastočnú finančnú náhradu straty zárobku na svojich vyšších životných nákladoch. A samozrejme, v reálnej situácii Slovenskej republiky asi 90 % jeho prijímateľov sú ženy, to znamená matky, otcovia sú v drvivej väčšine. Takže hoci by sme mali hovoriť o rodičoch, v realite môžme viac hovoriť o matkách.
Nešťastným dôsledkom tohto rodičovského príspevku, aj keď nie je nešťastným z pohľadu určitej konzervatívnejšej časti slovenskej spoločnosti a spektra, bolo to, že tento zákon od svojho začiatku zamykal matky malých detí doma. Čo tým chcem povedať? Tento zákon hovoril, že môžete poberať tento príspevok, len ak sa osobne staráte o dieťa, a zároveň, ak teda čo i len jednu hodinu pracujete, tak už ste oňho prišli. To znamená, že rodičia detí do troch rokov čelili dileme, že buď budú doma do troch rokov a budú poberať tento príspevok a nebudú vôbec nič robiť, alebo začnú pracovať a potom o tento príspevok prídu. V konkrétnej situácii Slovenskej republiky, kde po roku 1989 boli najprv zrušené reálne jasle, to znamená, že možnosť starostlivosti o malé deti a následne kapacita škôlok bola, začala byť tak nedostačujúca, najmä po tom, čo sa obnovil populačný rast zhruba pred 10 až 12 rokmi, že hoci teoreticky od dvoch rokov je možné dieťa umiestňovať v škôlke, v realite je takmer nemožné dieťa do troch rokov umiestniť na Slovensku v škôlke, okrem obcí, kde sú poloprázdne škôlky z nejakého historického dôvodu.
Dokonca ako vieme, ale to nie je predmetom dnešnej rozpravy, je veľký problém umiestniť vôbec dieťa od troch rokov. Ministerstvo financií minulý rok spočítalo, ak sa nemýlim, že je viac ako 10-tisíc neumiestnených detí, ktorých rodičia ich chcú umiestniť do škôlky od troch rokov vyššie a nemajú tú možnosť kvôli nedostatku kapacít. Za takej situácie deti do troch rokov takmer nemajú šancu sa umiestniť. Osobitne preto, že hoci štát na ne určil štedrejšie financovanie, zároveň určil pre škôlky náročnejšie podmienky starostlivosti, čo v praxi znamená, že pre škôlky sú tieto mladšie deti natoľko neatraktívne, že okrem naozaj výnimočných situácií ich nechcú, nechcú umiestňovať.
Preto rodičia historicky na Slovensku sú v situácii, kde ak do troch rokov veku dieťaťa chcú obidvaja rodičia pracovať, tak starostlivosť si nemôžu zabezpečiť verejnými službami, ale musia si ich zabezpečiť nejak súkromne. Teda buď babičkou, priateľkou, alebo formou súkromnej starostlivosti, alebo formou súkromných škôlok a jaslí v poslednom, v posledných rokoch. Aj keď vzhľadom na veľkosť trhu a príjmy obyvateľstva táto posledná možnosť je reálna, a to najmä vo väčších mestách, to znamená, že v menších mestečkách často mamička aj keby chcela a dokonca aj keby náhodou mala tie peniaze, tak nemá reálne túto, túto možnosť, lebo tieto služby nie sú ponúkané.
To znamená, že do roku 2005 čelila matka dieťaťa do troch rokov nasledovnej situácii: buď zostane doma, nebude nič robiť, dostane síce mizerný, ale rodičovský príspevok, alebo začne robiť a v tom prípade nielenže príde o celý rodičovský príspevok, ale zároveň si bude musieť na trhu zaplatiť služby starostlivosti o to dieťa. Čo, samozrejme, v závislosti od toho, či to chce na 30 %, na 60 %, na 90 % pracovného času, znamená 100, 200, 300, 400 ďalších eur.
Keďže - ako vieme - priemerný plat ženy na Slovensku je menej ako 80 % priemerného platu muža, mediánový plat je ešte niečo iné ako priemerný plat, priemerná žena na Slovensku zarába v čistom dneska niekde medzi 400 až 500 eur, skôr, v čistom hovorím, po odpočítaní odvodov a daní, čo znamená, že po započítaní nákladov starostlivosti o dieťa a po započítaní straty rodičovského príspevku pre drvivú väčšinu matiek by idenie do práce znamenalo aj na plný úväzok finančnú stratu v tom starom režime.
Môžte povedať, že to nie je až také zlé, chceme, aby teda rodičia nešli rovno na plný úväzok do práce, to už je vec aj názoru. Problém je v tom, že tento zákon však zároveň znamenal, že matky sa nemohli vracať do práce ani na čiastočný úväzok. To znamená, že matka bola naozaj v situácii, že buď pôjde na plný úväzok - a to sa teda oplatilo matkám, ktoré vedeli veľmi slušne zarobiť -, alebo nepôjde vôbec. Všetko medzi tým je totálna finančná devastácia pre túto rodinu. Preto sme v roku 2005 schválili zmenu a musím povedať, ak si pamätám, môžu ma opraviť pamätníci, že s výnimkou poslancov KDH, myslím, že za ňu hlasovala celá snemovňa, ktorá tu vtedy bola, a tá zmena hovorila, že nárok na rodičovský príspevok budú mať aj rodičia, ktorí pracujú. Tá logika toho kroku spočívala nie v tom, že by sme chceli nejak zvýhodňovať pracujúcich rodičov, ale práve v poznaní, že pracujúci rodič si musí nejak zabezpečiť starostlivosť o to dieťa a že na rozdiel od školy a škôlky pre staršie deti do troch rokov mu štát žiadnymi verejnými službami dneska ani tú starostlivosť nezabezpečuje. To znamená, že ak on si ju, ak on si ju potrebuje zabezpečiť, musí si ju zaplatiť. Preto rozšírenie rodičovského príspevku na pracujúcich rodičov nebolo myslené ako nejakou snahou ich ešte viac zvýhodňovať, motivovať k práci, bolo to odomknúť tie dvere, ktorými boli matky zamknuté doma, a povedať, že ak pôjdete pracovať na jednu hodinu týždenne, na desať hodín týždenne, na dvadsať hodín týždenne, koľko, v treťom roku veku dieťaťa, kedy si to uznáte za vhodné, neprídete o tie peniaze a budete mať, naopak, možnosť si z nich zaplatiť tú službu na ten čas, kedy to potrebujete. Toto bolo riešenie, ktoré odvtedy platilo, a ako vieme z praxe, neviedlo teda k hromadnému opusteniu maličkých batoliatok doma. Viedlo len k tomu, že určitej časti matiek, najmä vo veku povedzme dvoch, troch, teda keď už to dieťa sa blíži k tej hranici, to umožnilo postupný a čiastočný návrat k pracovnému procesu, tak aby nestratili svoje pracovné návyky. A tu sa chcem dostať k tomu, prečo je to tak dôležité. Existuje pomerne veľa výskumov, bohužiaľ ale najmä zahraničných, ktoré ukazujú, aké sú katastrofálne dôsledky celoživotné pre ženy matky, ak niekoľko rokov sú úplne mimo trhu práce. To znamená, že ak funguje napríklad takzvaný holandský model, kde sa matka vráti do práce pomerne rýchlo, ale nie na plný úväzok, kde sa vráti podľa toho, akú má chuť a možnosť, na 10 %, 20 %, 30 %, 40 %, podľa veku dieťaťa, tak tie dôsledky na kariéru nejaké sú, ale nie sú katastrofálne a, samozrejme, každý, každý rodič si vyberá medzi rôznymi cieľmi.
Ak však rodič je úplne mimo práce dlhé obdobie, teda tri roky, a úplne mimo, má to merateľné a významné dôsledky na jeho celoživotné pracovné zaradenie.
Dovolím si poznamenať, že to nie je otázka nejakého karierizmu a realizovania sa nejakého malého počtu veľmi ambicióznych ľudí. Pre slovenské rodiny, pre drvivú väčšinu normálnych slovenských rodín je 20, 50, 100-eurový rozdiel v plate zásadná vec a to je to, o čom hovoríme. Hovoríme o tom, že matka, ktorá sa nebude môcť, sa vráti do práce bez akejkoľvek pracovnej skúsenosti až po troch rokoch, je matka, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou bude zarábať o 10, 20 až 30 % menej celoživotne, ako keby mala možnosť si nejakým spôsobom tieto návyky udržiavať. Preto je tak dôležité túto slobodu im dať.
Toto sme zaviedli v roku 2005. Ako hovorím, neznamenalo to žiadnu sociálnu revolúciu na Slovensku, znamenalo to len to, že tí, čo si chceli privyrábať na dohody, si už konečne mohli, tí, čo si chceli robiť čiastočné úväzky, si mohli a nečelili teda finančnej katastrofe z tohto dôvodu. Potom nastúpila vláda Roberta Fica, ktorá sa zaviazala v programovom vyhlásení zvýšiť, ale mala to ako svoj sľub aj predvolebný, zvýšiť rodičovský príspevok na úroveň čistej minimálnej mzdy. Teda z logiky, že aby mamička mala zaplatené za to, že sa stará o dieťa, aspoň toľko, koľko má človek, ktorý pracuje za minimálnu mzdu.
Problém tohto sľubu je, že je asi málokto v tejto snemovni, kto by sa proti tomu sľubu postavil, on však stojí veľmi veľa peňazí, pretože znamenal by vo vtedajšej situácii zvýšenie rodičovského príspevku o desiatky percent, čo vzhľadom na finančné náklady rodičovského príspevku by znamenalo náklady vo výške stoviek miliónov eur, a toľko dokonca nebola ochotná dať ani prvá vláda Roberta Fica v časoch hospodárskej konjunktúry. A musím sa priznať, že tomu aj rozumiem.
Sľub je však sľub, a preto sa vtedy pristúpilo k takému zvláštnemu riešeniu, a to riešenie bolo rozdeliť matky na dobré a zlé. Dobré matky sú tie, ktoré pred nástupom do, na materskú pracovali, a tým teda treba zvýšiť. A zlé matky sú tie, ktoré pred nástupom na materskú nepracovali, a tým zvyšovať materský, tým zvyšovať rodičovský príspevok netreba. To znie celkom presvedčivo politicky na také prvé počutie. Niektorí kritici, napríklad aj bývalý pán minister Mihál, môžu zdôrazňovať, že je to nesystémové, lebo vlastne je to dávka štátnej sociálnej podpory, nie sociálne poistenie, to znamená, nemalo by to tam byť a tak ďalej. Ale povedzme si úprimne, to sú argumenty, ktoré väčšinou v televíznych správach nemajú nejakú veľkú váhu na slovenského občana. Ten argument, že chceme podporovať pracujúce matky, tie, ktoré si na to odrobili a zarobili a dane odviedli, znie veľmi silno.
To bol aj dôvod, prečo to vtedy SMER-u prešlo. Druhý dôvod bol ten, že oni nikomu nebrali vtedy. Oni teda tým matkám, čo nepracovali, tým zlým matkám nič nepridali, ale nezobrali a tým matkám, ktoré teda pracovali, tým sa pridalo. To znamená, že ťažšie sa aj búri proti zmene, kde sa nikomu nič neberie, len niekomu sa zlepšuje situácia. Vždy sa dá povedať, nemáme peniaze na všetky, radšej pridajme tým, ktorí pracujú.
Problém toho zákona, ako to už často býva, bolo, že jedna vec je, čo je napísané v televíznych správach, a druhá vec je realita, takže asi po roku uplatňovania tohto zákona sa zistilo, že dve tretiny matiek, ktoré poberajú rodičovský príspevok, sú tie zlé matky. To bolo dosť šokujúce číslo, lebo predsa len, že by dve tretiny matiek na Slovensku boli tie darebnice, ktoré akože nechcú pracovať, vyvaľujú sa a nič nerobia, to v normálnom človeku už neznie veľmi dôveryhodne, ani to tak, samozrejme, nie je. Príčina bola jednoduchá. Ten zákon bol napísaný tak, že počas obdobia, predchádzajúcich, predchádzajúceho obdobia bolo potrebné byť zamestnaný tak, aby mal človek nárok na materskú, pred tým rodičákom, čo je zhruba 270 dní práce. No a teraz v praxi to znamenalo napríklad to, že ženy absolventky školy, ktoré sa zamestnali, ale otehotneli povedzme predtým, než sa zamestnali, po škole alebo okolo tesne toho, už do toho nespadli. Ženy, ktoré otehotneli po návrate do práce alebo pred návratom do práce, tesne po prvom dieťati, po druhom dieťati, do toho, do toho nespadli a dalo by sa nájsť veľa ďalších takých prípadov, predpokladám, že kolega Mihál, ak bude mať náladu, ich vie povedať oveľa presnejšie ako ja, lebo toto je naozaj jeho, jeho expertná oblasť. To znamená, rôznymi takýmito malými a strednými dierkami prepadli dve tretiny matiek do situácie, kde boli dve zlé matky, ktoré si nezaslúžia ten vyšší rodičovský príspevok.
Druhá vec, ktorú vláda, prvá vláda Roberta Fica urobila, bolo, že zároveň na to, aby toto mohlo fungovať, musela zakázať pracujúcim matkám poberať rodičovský príspevok. Prečo musela? Ten dôvod je jednoduchý. Ak nie je zakázané pracovať popri rodičáku, tak rodičák môže poberať ktorýkoľvek z rodičov, aj ten, čo pracuje. To znamená, že povedzme, ja mám manželku, manželka sedí doma, ale ja môžem rodičák poberať aj na seba, ak nie je zakázané pracovať. Dokonca v mojom prípade, to poviem úprimne, aj tak bolo, pretože mojej manželke sa to nechcelo ísť na ten úrad vybavovať, musel som to zabezpečovať ja.
Tým pádom, ak zakážete, ak urobíte dve úrovne príspevku pre dobré a zlé matky, v úvodzovkách, tak vlastne v tých rodinách, kde ten druhý stále pracuje, sa tomu veľmi ľahko vyhnú, pretože si o rodičák požiada ten pracujúci. To znamená, že máme rodinu, kde manžel pracuje, manželka zostala doma, predtým nepracovala, bolo by to ale povedzme preto, že skončila akurát školu, a dostala by ten nižší príspevok. Za tých okolností sa prihlási o príspevok manžel, dostane ten vyšší príspevok, lebo on pracoval, a vec je vybavená. Preto ak chcete robiť segregáciu medzi matkami, ak chcete robiť zlé matky a dobré matky, ako to robila prvá vláda Roberta Fica, musíte zakázať pracujúcim matkám poberať tento príspevok, pracujúcim rodičom všeobecne. To bola dilema, ktorej čelila pani ministerka Tomanová a nejaký, musím povedať, že pomerne chytrý úradník jej poradil, ako sa s tým vyrovnať. A vyrovnali sa s tým nasledovne.
Zakázali síce matkám, otcom pracujúcim poberať rodičovský príspevok, ale vymysleli im príspevok nový. To bol príspevok na starostlivosť. Ten mohli poberať len tí, čo teda nechcú rodičovský, a mohli ho poberať len na starostlivosť o dieťa, ktorá je preukázaná - jednoduchšie povedané - bločkom. Teda ak máte dieťa v škôlke a máte faktúru a máte babysitterku, tá má živnosť a dá vám faktúru, tak môžte takýto príspevok dostať. Ten úradník, ktorý to vymyslel, bol naozaj technicky schopný, dokonca prišiel na to, že také niečo sa dá platiť aj z eurofondov, takže nás to nebude dokonca stáť nič, resp. tých 15 %, ktorými spolufinancujeme eurofondy. Takže sa zrodil tento príspevok, ktorý existuje dodnes a je platený z eurofondov. Celé to malo však jeden zádrhel, ktorý však už v tomto všetkom sa stratil, a to je to, že to rieši situáciu len tých veľmi kariérne orientovaných matiek. Pretože tento príspevok je zaujímavý pre matku, ktorá sa naozaj chce vrátiť do roboty na plný úväzok alebo takmer plný úväzok, tým pádom potrebuje škôlku alebo jasle na takmer, alebo opatrovateľku na plný úväzok, a tým pádom jej tá aj vyfakturuje tých 200, 230, 260 eur podľa toho, o ktorej vláde hovoríme, za tie služby. To znamená, taká matka nepocíti tú stratu rodičovského príspevku. Jedine je otravovaná tým - a k tomu sa ešte dostaneme -, že musí nosiť faktúrky, potvrdenia o účte a všetky ostatné hlúposti každý mesiac na úrad práce, ale finančne na tom neutrpí. To znamená, matka kariérne orientovaná bola prvou Ficovou vládou v tomto ošetrená, nazvime to, že s buzeráciou, ale ošetrená.
Vôbec to však neošetrilo tú druhú väčšinu matiek, ktoré nemajú záujem sa vrátiť rok po pôrode do práce na plný úväzok, ale ktoré by si chceli privyrobiť - či už kvôli strate pracovných skúseností, alebo často z veľmi pragmatických dôvodov, že rodinný rozpočet je tak napätý, že aj 30 euro na nejakú dohodu za niečo je pre nich zaujímavých. Týmto matkám prvá Ficova vláda túto možnosť zobrala. To znamená, ich vrátila do tej možnosti, že buď zostanete completamente doma, alebo pôjdete do práce, ale potom to má reálny význam, len keď to robíte naplno, lebo inak vám preplatíme pár desiatok eur za starostlivosť a nemá to žiadny efekt. Výsledkom bolo, že tento príspevok na starostlivosť aj poberalo niekoľko tisíc matiek, a to, nazvime ich pracovne orientované matky, ktoré sa naozaj vrátili skutočne naplno do práce. Zvyšok matiek bol znovu zamknutý doma 100-percentne, ako pred rokom 2005.
Nemyslím si, že to bolo cieľom SMER-u. Bolo to len naozaj nešťastným dôsledkom toho, že ak ste chceli robiť dobré a zlé matky, museli ste zakázať pracujúcim poberať a nevedeli ste to už inak vyriešiť.
V roku 2010 prišla teda vláda Ivety Radičovej, ktorá sa rozhodla, že sa vráti k tomu predchádzajúcemu systému, to znamená, že sa zaviedol jeden príspevok, pri ktorom sa mohlo pracovať, ktorý dnes je vo výške tých 199,6. Je to presne, pán minister, eur, to znamená 200 eur, zjednodušene povedzme. Aj tá vláda však už čelila tomu eurofondovému pokušeniu, ktoré pani Tomanová naňho prišla, že keď vám niečo platí sa z európskych fondov, čo by ste inak platili zo štátneho, tak sú to v podstate v čistom ušetrené peniaze. Takže ani pán Mihál nechcel prísť o to, že časť matiek reálne financuje Brusel, nie Bratislava. Takže vtedy vymyslel to, že sa, teda zvýhodnil aspoň finančne tie matky, ktoré pracujú a ktoré poberajú ten príspevok na starostlivosť.
Inými slovami, akákoľvek matka dnes môže poberať rodičovský príspevok vo výške 200 eur, ale nemusí nikomu nič dokladovať. Proste bude jej to chodiť každý mesiac na účet, ak teda sa riadne o dieťa stará, ale môže chodiť do práce, nemusí chodiť do práce, ako 90 % z nich nechodí do práce, môže popritom robiť dohodu a nemusí, môže mať čiastočný úväzok, môže mať malú živnosť, proste čokoľvek chce, 200 eur dostane. To väčšine matiek vyhovuje, a preto drvivá väčšina poberateľov rodičovského príspevku dneska je v tejto, v tejto forme. Popritom je veľmi malý počet rádovo, myslím, že cez 1 500 je to v tejto chvíli alebo niekde okolo, ktoré ten vyšší, ten 230-eurový príspevok na starostlivosť, kvôli tým 30 eurám sú ochotné ísť do tej byrokratickej buzerácie a do toho, že naozaj zaplatia mesačne aspoň 230 eur na službách, to znamená, to sú naozaj, je to stále tá malá skupina matiek, ktoré majú dieťa v súkromných jasliach alebo v škôlke celodenne a tie im účtujú aspoň 230 eur, takže sa im to oplatí. Inými slovami, Radičovej vláda zaviedla systém v roku 2005 s malým, nazvime to dovetkom.
No a teraz prichádzame k dnešnému dňu. Vláda Roberta Fica sa rozhodla, že nenechá toto na pokoji a pravdepodobne pamätajúc si príjemné časy prvej Ficovej vlády, keď sa tento návrh stretol s podporou, ten pôvodný systém skôr všeobecnou, si myslela, že teraz urobí niečo populárne. To znamená, rozhodla sa znovu zaviesť dve úrovne rodičovského príspevku. To má dva dôsledky, ktoré, ako sa hovorí, "soudruzi z NDR" nedocenili, a ten jeden dôsledok je ten, že politicky dnes nie sme v rozpočtovej situácii, keď sa dá niekomu pridať a nikomu nebrať. To znamená, že ak chceli nejakú skupinu matiek zvýhodňovať, zase museli inej skupine matiek zobrať. Preto sa navrhlo teda, že dnešný 200-eurový sa rozdelí na 260-eurový a 160-eurový, a teda zlé matky dostanú 160, dobré matky dostanú 260, čo znamená, že jednej polovici až dvom tretinám matiek by sa zobralo 40 eur mesačne, čo môžem vám povedať je pre normálnu slovenskú rodinu teda dosť veľa peňazí, aby o ne prišli. A opäť, keďže ide o viac ako polovicu, tak to nemá zmysel ani vecne, lebo ak chceme tvrdiť, že väčšina rodičov je zlých, tak to potom naozaj neviem, či chceme zmeniť túto krajinu na jeden veľký detský domov, a nemá to zmysel ani politický, lebo, samozrejme, berie to väčšine.
Za, prvý už krok bol katastrofálne vymyslený, vecne aj politicky, mysliac si, že sa zopakujú zlaté časy roku 2009. Zabudlo sa, že iné je brať a iné je len niekomu pridávať. A druhý krok, ktorý bol, bol ten, že sa tým pádom muselo zakázať znovu pracujúcim matkám to poberať a tým pádom by boli znovu odkázané na ten príspevok na starostlivosť o dieťa. Predpokladám, že aj ministerstvo práce, aj politici SMER-u boli prekvapení, aká búrka ľudového odporu sa proti tomu zdvihla z oboch tých strán. Aj teda zo strany obmedzenia pre pracujúce matky, aj zo strany teda delenia matiek na dobré a zlé. Niekedy sa to stretávalo u tých istých ľudí, niekedy sa ľuďom nepáčilo jedno, niekedy druhé, ale musím povedať, že za ten rok a pol od nástupu vlády Roberta Fica som videl máloktorú otázku v oblastiach, ktorým ja sa venujem, kde by tak silno sa verejnosť začala prebúdzať.
Pokúsili sme sa tú energiu nejakým spôsobom nasmerovať do jasného stanoviska voči predkladanému návrhu formou hromadnej pripomienky. To sa aj podarilo a potom sme mali možnosť sledovať v priamom prenose, ako predseda vlády hodinu pred tlačovkou k tej hromadnej pripomienke, k jej tisícom podpisov za tri dni zvolal teda svoju vlastnú tlačovú besedu, kde ohlásil, že ministerstvo práce má jeden názor, ale premiér má iný a podstatný je ten premiérov. A všetko toto zrazu bolo inak. To z môjho pohľadu bol dobrý výsledok v tom, že sa naozaj zabránilo vecne škodlivému riešeniu a tomu som rád. Čo to však nevyriešilo, je, že sme sa nijak neposunuli vpred v tejto otázke, ktorú dnes zažívame, pretože hoci ten dnešný zákon je zákon vlády Ivety Radičovej, nepoznám odborníka v sociálnej oblasti vrátane politikov z opozície, ktorý by s ním bol spokojný. To znamená, že ten dnešný systém nie je o tom, že by bol super, nie je o tom, že by sme si mysleli, že 200 eur pre mamičky na rodičáku a 230 eur pre tie, ktoré sú ochotné každý mesiac nosiť výpis z bankového účtu, faktúrku, neviem čo, neviem čo, že to je super.
A preto podľa mňa je na mieste sa zaoberať nielen tým, že či sme zabránili niečomu zlému, ale zaoberať sa aj tým, či vieme ten súčasný systém nejakým spôsobom vylepšiť. A to je posledný bod, ku ktorému by som sa chcel dostať, že ten príspevok na starostlivosť o dieťa je kvôli financovaniu z Európskej únie nadmieru byrokratizovaný.
Prax jednotlivých úradov práce sa líši, čo je veľmi zvláštne vzhľadom na to, že to je riadené jednotnou smernicou ústredia, ale na Slovensku asi Bratislava je ďaleko. Ale napriek tomu všade vyžadujú opakovanú dokumentáciu, ktorá spočíva napríklad v tom, že ak platíte každý mesiac teda tento príspevok, to znamená, že povedzme, že máte dieťa v jasliach alebo v škôlke a každý mesiac za neho chcete teda tých 230 eur na tie náklady, ktoré vám vznikli, tak, a platíte to z účtu, ako väčšina ľudí, ktorí dnes teda nepracujú alebo pracujú v kancelárii, majú prístup k internetu, k internetbankingu, aj tak robí, najmä keď má na starosti niekoľko detí a prípadne nebodaj ešte aj prácu. Tak ak to platíte napríklad bankovým prevodom, tak podľa týchto inštrukcií, ktoré majú úrady práce, aby to bolo nespochybniteľné z fondu Európskej únie, musíte ísť každý mesiac do banky a vypýtať si potvrdenie na papieri, že tá transakcia prebehla a že teda odišli peniaze na účet. Zároveň musíte mať ale z tej škôlky príjmový doklad alebo nejakú inú formu potvrdenia, že teda oni tie peniaze dostali a popri tom ešte sú mnohé iné veci, ktoré už závisia naozaj od tvorivosti niektorých úradov práce, kde niektoré žiadali od tých škôlok zriaďovacie listiny, že či teda sú to legálne škôlky alebo jasle. Niektoré žiadajú potvrdenie o tom bankovom účte, či je naozaj váš, a takto by som mohol vás zaťažovať a zabávať ešte dlho. Ale myslím, že stačilo.
Vzhľadom na to som sa ešte minulý rok, aby som nebol obviňovaný, že dneska na niečom, nasadol som na nejaký vlak, ešte minulý rok som napísal interpeláciu pánovi ministrovi, že či by sa s tým naozaj nedalo niečo robiť, či to naozaj všetko vyplýva z nevyhnutných podmienok Európskej únie alebo aj niečo z našej domácej tvorivosti, či sa nedá niečo v Bruseli vyrokovať v tejto súvislosti a tak ďalej, aby sme teda nebuzerovali matky. Čo, pripomínam, by malo dokonca pozitívny účinok na slovenský štátny rozpočet, lebo ak by viac matiek prešlo na tento príspevok z rodičovského príspevku, tak to sú peniaze, ktoré ušetríme a môžme použiť na niečo iné, napríklad v sociálnej oblasti. Pán minister Richter mi napísal taký stručný, ale slušný list, ako jeho úradníci vždy napíšu, kde ma informoval, že sa to nedá. Aby som zhrnul tú stranu. Všetko čo je, je dané požiadavkami Európskej únie a, bohužiaľ, ak teda chceme mať istotu, že nám to Únia preplatí, tak musíme to takto urobiť.
Priznám sa, že nebol som celkom s tým uzrozumený, tak som napísal list aj na Európsku komisiu, či to tak naozaj je, a Európska komisia, chcem povedať, nechtiac dostávať ministerstvo asi do ťažkej situácie, mi tak jemne, kulantne napísala, že niečo by sa aj dalo, ale. Bol to taký list, z ktorého som sa veľa nedozvedel, aj keď bol tiež veľmi zdvorilý a slušne napísaný. Naznačoval, že nejaké možnosti tam sú. Vtedy už bolo ohlásené, že sa ide novelizovať tento balík rodinných zákonov, takže som si povedal, že počkáme na to. Navyše som mal také neformálne echá z ministerstva, že sa to vyrieši tam, že treba počkať. Potom prišla samotná novela, kde teda sa riešili všetky tieto veci, ktoré sme tu dnes rozoberali, ale zjednodušenie rodičovského, teda pardon, príspevku na starostlivosť sa tam nijako neriešilo, ani jednou vetou, ani jedným paragrafom, ani jedným odsekom. To znamená, že začalo byť zjavné, že, povedal by som, nie je zjednodušovanie na programe, na programe dňa. Zároveň sa to snažil minister osladiť tým rodičom aspoň tým, že išli zdvihnúť aj tento príspevok na 260 eur mesačne z 230, kde sú dneska, ak sa nemýlim. Po pripomienkovom konaní, po tej ľudovej vzbure, po premiérovej tlačovke, po tom, čo pán Burian odkázal matkám, že nech sa nepreťažujú prácou a nech sa starajú o deti a podobné iné veci, ktoré väčšine matiek, ktoré poznám, zdvihli tlak viac ako takmer čokoľvek, čo za tejto vlády zažili - to je aj o sile slov v politike -, tak čo sa stalo, bolo, že sa zo zákona stratilo aj to zvýšenie. Neviem, či to bolo úradnícke rozhodnutie, neviem, či to bolo rozhodnutie potrestať tie matky, že teda keď toľko vykrikovali, tak nedostanú ani tých 30 eur naviac, tie z nich, ktoré majú príspevok na starostlivosť, ale zvýšenie zmizlo, zjednodušenie sa ani po pripomienkovaní neobjavilo.
Preto sa priznám, začal som byť v tejto veci aktívnejší a začal som zisťovať, ako je to v okolitých krajinách aj pri preplácaní takýchto príspevkov z eurofondov a aký má postoj k tomu naozaj Európska komisia. A musím povedať, že zistil som, že nemusí to byť tak, ako to je dnes, najmä preto, že to, ako sa prijímal ten pôvodný zákon a pôvodný predpis, bolo prijímané v roku 2009, predtým, než sa zjednodušovalo čerpanie eurofondov aj zo strany európskych predpisov. To znamená, prvá vec, ktorú treba povedať, je, že dnes sú iné európske predpisy v tejto veci, ako boli, keď sa ten zákon prijímal. To znamená, aj to, čo vtedy možno muselo byť, dneska už nie vždy musí byť. Plus Komisia poučená sama skúsenosťami aj do budúceho programovacieho obdobia tie veci ďalej mení. Dozvedel som sa, že je pokojne možné z eurofondov zaplatiť aj napríklad dve iné formy. Je napríklad možné zaplatiť to, aby mamička, ktorá popri teda dieťati pracuje alebo študuje, nemusí pracovať na plný úväzok, pracuje alebo študuje, dostávala aj tento príspevok na starostlivosť formou paušálnej platby. To znamená, nemusela by každý mesiac chodiť do banky pýtať si výpis z účtu o platbe za tri eurá, nemusela by každý mesiac získavať príjmový doklad. Stačilo by, keby preukázala, že pracuje alebo študuje, a štát by jej mohol tento príspevok posielať na účet priamo a stále by to bolo oprávnené z eurofondov. Takisto som zistil, že je možné to, aby štát priamo posielal peniaze škôlkam a jasliam, keď sa tak rozhodne. To znamená, že nemusela by opäť mamička chodiť každá jedna do banky každý mesiac. Nechcem to opakovať štvrtýkrát. Stačilo by, že by sa uzavrela dohoda škôlky s úradom práce, ak by to zákon, samozrejme, upravoval. Ale európske predpisy tomu nebránia. A bolo by možné posielať tie peniaze priamo každý mesiac na základe jednej faktúry zo strany jaslí alebo škôlky, ktoré by preukázali teda, že áno, máme tu tieto deti, matka je oprávnená, je to riešené touto dohodou, posielame vám, 1 200 eur chceme za týchto päť detí.
To sú len dve možnosti, ktoré dneska sú. Dokonca sa aj využívajú. V tejto súvislosti preto sa mi zdá až politicky nepochopiteľné, že túto šancu ministerstvo práce nevyužíva. Pretože vezmite si to z pohľadu aj politického. Máte situáciu, kde by ste mohli za týchto okolností príspevok aspoň pre časť matiek zvýšiť, pretože sa to platí z eurofondov, zároveň by ste tým zvýšením a zjednodušením byrokracie významnú časť matiek mohli stiahnuť z rodičovského príspevku na tento príspevok, takže by ste odľahčili štátny rozpočet v prospech čerpania eurofondov, kde máme hrozbu obrovských strát. To znamená, že je to niečo, čo takmer v politike ani neexistuje. Peniaze zadarmo a ešte aj politicky populárne! Preto som sa zároveň pokúšal aj zistiť, že prečo to ministerstvo nerobí, lebo zo všeličoho by som mohol pána ministra Richtera obviniť, ale myslím si, že z nejakého nedostatku politickej intuície alebo ťahu na bránu to nie je. To znamená, že, a neverím, priznám sa, že by mu tá nehoda natoľko ublížila, že by toto stratil. Vyzerá byť stále rovnako, by som povedal, má ten rovnaký drajv, ako mal predtým.
Odpoveď, ktorú som dostal neformálne, neviem, či je pravdivá, ale na chvíľku z nej budem vychádzať, je, že ten národný projekt, ktorý financuje tento príspevok, tak ako beží dnes, síce nečerpá veľa peňazí, lebo dneska je na ňom 1 500 ľudí. To znamená mesačne - to tak z hlavy vynásobím - 230 eur maximálne, to znamená, že možno je to 300-tisíc eur mesačne. To znamená cca možno do 4 miliónov eur ročne. Čo je z pohľadu rozpočtu ministerstva práce niekde na úrovni zaokrúhľovacej chyby, keďže celý rozpočet ministerstva práce je niekde skoro do dvoch miliárd eur. A plus so sociálnou poisťovňou je to dokonca štvornásobne viac. To znamená, že ten príspevok dneska veľmi nečerpá, ale čerpá spoľahlivo. Je to jedna z mála oblastí, kde žiadne audity Európskej komisie nenadávajú, lebo je tak zošnurovaný a tak zabehnutý, že audítor ho vždy len odfajkne a peniaze tečú. Keďže úradníci majú dosť problémov s eurofondmi aj bez toho, tak posledné, čo chcú, je, aby sa začalo baštrngovať s niečím, kde to potrubie beží a tečie. To, že cez to potrubie tečie veľmi málo, to, že by sa mohlo pomôcť rodičom, je im v podstate jedno. Keby z toho vznikol prúser, že sa potrubie prerobí a náhodou z neho unikne čo len liter nafty, tak by, naopak, prúser mali. Takže neformálne vysvetlenie, ktoré som dostal, je, že úradníci presviedčajú politikov, aby s tým potrubím radšej nič nerobili. Však počkajme, bude nové programovacie obdobie, vrátime sa k tomu o pol roka, o rok, o dva roky.
Preto som chcel využiť, a preto som mal dneska aj tento dlhý prejav, naozaj viac ako pol hodinu, ale, pani poslankyňa, myslím, že informačne bohatší ako vaše akékoľvek prejavy. A tak preto by som ho chcel využiť na to, aby som požiadal pána ministra, aby sme do druhého čítania naozaj túto možnosť preverili a aby sme ju do zákona zaviedli, ktoré som spomínal. Je mi srdečne jedno, pán minister, či ho predloží ktokoľvek z tejto snemovne. Dokonca keď ho predloží aj pani poslankyňa Vaľová, ja zaňho zdvihnem ruku. Lebo na rozdiel napríklad od poslanca Martvoňa, ktorý tu nie je, nehlasujem za zákony podľa toho, kto ich predkladá, ale podľa toho, či sú dobré, alebo zlé. Keby sme to predložili náhodou všetci spolu, bolo by to, samozrejme, znak veľkého bratstva, ale to už naozaj nie je v tejto snemovni nevyhnutné.
Pán minister, je to moja prosba a výzva na vás. Povedzme si úprimne, nakoniec by ste tú politickú smotanu aj tak zlízli vy; a mne to nevadí. Hlavne nech ju zlíznu naši rodičia malých detí v tom, že by mali vyšší príspevok a jednoduchší prístup k nemu. Toto je moja prosba a zároveň, keďže tento príspevok ale nie je systémovým riešením dlhodobým tohto problému, a to je možno to, čím by som chcel skončiť. Lebo to, aby neboli k dispozícii služby starostlivosti o malé deti pre tých, ktorí ich potrebujú, dneska dokonca ani pre tie väčšie deti ako vieme, a rodičia si to museli hasiť tým, že dostanú keš, z ktorého si potom platia tie služby, nie je dlhodobé systémové riešenie. Tak ako neplatíme rodičom škôlkarov, že zaplaťte si škôlku, štátna škôlka bude za 500 eur a vy si to zaplaťte, tu máte peniaze. Tak ako nespoplatňujeme školstvo, že na základnú školu by žiaci nosili mešce, a tak isto by sme nemali podľa mňa spoplatňovať ani tieto služby nad rámec teda toho, čo chceme, aby sa ľudia reálne podieľali. Tak ako aj v škôlke malý poplatok, ale drvivú väčšinu nákladov hradí štát. Tak isto si myslím, že aj tie služby by mali byť garantované verejné a mali by byť prístupné cez tieto isté peniaze, ale nie cez to, že budú prechádzať ešte cez vrecká rodičov. Tí rodičia, ktorí chcú zostať doma a možno si privyrábať, samozrejme, nech ten keš dostávajú. Ten dnešný rodičovský príspevok je fajn nástroj. Ale tí rodičia, ktorí chcú dieťa mať naplno v škôlke a stojí to dneska ich veľa peňazí, viac než dostanú od štátu na tomto príspevku, myslím, že by sme mali dlhodobo smerovať k tomu, aby mali tú službu garantovanú. Lenže to nie je otázka dňa. To je otázka piatich rokov, desiatich rokov, kapacít škôlok, zmien zákonov. Viem, že sa o tom rokuje aj pri novom programovacom období.
Preto okrem môjho návrhu, aby ste, pán minister, predsa sa pokúsili do druhého čítania vyriešiť tento konkrétny problém, by som chcel navrhnúť, aby sme tento zákon, ak nie je ešte - priznám sa, že som tu síce bol, keď pani Hufková menovala tie výbory, ale nepamätám si ich z hlavy -, ak nie je v školskom výbore, nemal byť prerokovaný, tak by som chcel navrhnúť procedurálne, aby bol aj v školskom výbore prerokovaný práve kvôli vzťahu k škôlkam a k školskému systému, ktorý dneska je jeden z najväčších problémov, prečo to vzniká. Vy ako minister práce ste to už určite stihli zažiť, že tento celý problém spadá medzi dva rezorty a aj to je jeden z dôvodov, prečo nie je dostatočne riešený. Lebo tá pingpongová loptička medzi nimi behá a keď náhodou sa unavia, tak si ju ešte hodia k jasliam aj s ministerstvom zdravotníctva a môže pingpong bežať ďalej. Takže preto by som chcel poprosiť, aby sme to aj v našom výbore prerokovali ten zákon, aby sme mohli prípadne otvoriť aj tieto otázky strategickejšieho charakteru.
Toto sú moje návrhy, moje prosby a dúfam, že naozaj v druhom čítaní budeme schopní nejakým spôsobom to vyriešiť. A hovorím, v tom prípade, pán minister, ak budete to požadovať, rád sa aj postavím a verejne vás pochválim.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem vám, pani predsedajúca, za slová, ale chcem poďakovať pánovi poslancovi. Naozaj, toto je vec, ktorá, som rád. Naozaj som rád, lebo to už bolo na hrane zúfalstva celá táto schôdza, a pán minister Kažimír tu preletel so šestnástimi zákonmi ako víchor. Za päť hodín bol vybavený. Včera sme tu mali iné extempore. Vlastne beztrestne sa očierňujú, ale však zvykáme si. A dneska vidím svetlo na konci tunela. Naozaj, toto je zmysel parlamentnej práce, keď príde poslanec, ktorý je pripravený, ktorý predkladá, ktorý analyzuje, ktorý komparuje. Radosť počúvať. Naozaj. Prosím vás, tak jak je dneska premiéra filmu o Stevovi Jobsovi, ktorý niečo vytvoril, tak prosím vás, kolegovia, vážení, to nie je o tom a hryznem si, ale je to o tom, ako to predviedol pán poslanec. Naozaj je to o tom. To je poslanecká práca, prosím vás.
Ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem.