24. schôdza

Chcem poďakovať kolegom za faktické poznámky. Ďakujem.

Prepáčte, že som ako predkladateľ si dovolil vystúpiť, ale chcem naozaj iba veľmi krátko zdôrazniť môj osobný problém pri privatizácii, alebo teda pri tomto probléme vlastne s SPP, ktorý mňa trápi ešte omnoho viac ako odkúpenie matky. A to je to, čo vlastne SMER spáchal skoro už pred rokom.
Pred necelým rokom sme tu boli v podstate jediní v tejto sále, ani naľavo, ani napravo nikomu to nevadilo, my sme tu mali lavice oblepené "Fico, kúp SPP!", mal tu aj plagát s celým prepočtom, ktorý hovoril jednoznačne o výhodnosti odkúpenia podielu Gaz de France a E.ON v SPP. Kde to vlastne už vtedy dopredu sme vedeli podľa ponuky, ktorú, ktorú tieto spoločnosti, alebo požiadavky, ktorú mali za svoj podiel, kde očakávali približne 2,5 mld. eur, a zároveň sme vedeli, že ten polovičný podiel generuje približne 300 mil., necelých 300 mil. eur ročne zisku, že ide vlastne o investíciu, ak by štát tento podiel odkúpil, kde by aj s tou stratou, ktorú vlastne materská spoločnosť produkuje pri dodávkach plynu domácnostiam a malým podnikom, by vlastne tá investícia prinášala ročnú výnosnosť 12 %.
Ja si myslím, že toto bol najväčší hriech. Možno z pravice vtedy ten hlas neprichádzal, aby takéto niečo Fico spravil, lebo by v podstate de facto to bola reprivatizácia SPP, a keďže pred tými 10 rokmi aj niečo ste schválili, či 12, ste schválili privatizáciu SPP, tak asi veľmi ťažko by ste súhlasili s jej reprivatizáciou. Pre nás, nám to pripadalo prirodzené, ak bola možnosť tento podiel odkúpiť, aby štát urobil všetko pre to, aby odkúpil.
Takisto z tej správy siahodlhej, ktorú som tu včera čítal, vlastne analýzy, ktorá analyzovala možnosti štátu odkúpiť tento podiel, táto možnosť úplne reálne vychádzala, že bola možná. A naozaj stojí na zamyslenie, či vláda Roberta Fica nemohla urobiť trošku práce navyše a nemohla vlastne odkúpiť tento podiel s tým, že, samozrejme, by ten, ak nechcela zaťažiť verejné financie, by tento podiel ponúkla de facto ľuďom, ktorí by si peniaze namiesto 1-percentného úroku uložili, ktoré majú dnes v bankách, uložili by si ich v podstate do fondu, ktorý by odkúpil polovičný podiel v SPP. Ľudia by mali 12-percentný ročný výnos, čiže mali by veľmi dobrú investíciu, a vždy je omnoho lepšie ako to, čo majú dnes v bankách, alebo to, čo majú peniaze uložené v druhom pilieri. Toto považujem za najväčší hriech.
Ak už to Robert Fico nechcel odkúpiť pre štát a urobiť veľmi dobrú investíciu s 8-ročnou návratnosťou, tak to mohol urobiť aspoň pre ľudí. Ľudia mohli mať uložených 2,5 mld. eur s úrokom 12 % ročne. Myslím si, že nie je nikto v tejto sále, kto by takúto úložku alebo takéto akcie, ak by si mohol odkúpiť každý do výšky, koľko by mohol, tak by si asi kúpil a investoval. A takto isto by boli aj ostatní ľudia na Slovensku.
Mňa mrzí tento špinavý kšeft, ktorý Robert Fico urobil pred necelým rokom a kde v prvom rade pripravil štát o investíciu s 12-ročným výnosom ročným alebo alternatíve, keď teda nechcel zvyšovať zadlženie štátu, ktoré, si myslím, že by nebol problém, ak by sme vysvetlili, že sme nakúpili kvalitné aktívum do majetku štátu, tak by nebol problém to vysvetliť na finančných trhoch a vôbec by sa to neprejavilo na financovaní, alebo teda nákladoch na financovanie dlhu. Ale keď už to teda nechcel urobiť cez verejné financie, mohol to urobiť a sprostredkovať tento obchod pre ľudí. Neurobil to a ja si myslím, že veľmi dobre sa snažil, a až nadštandardne sa snažil, aby našiel všetky možné argumenty, prečo to urobiť akože nemôže. Ale on to v skutočnosti urobiť nechcel. A toto je hriech desať razy pomaly väčší ako ten, o ktorom sa bavíme, keď odkupuje matku SPP. Ak odkúpi matku SPP, ten polovičný podiel, ktorým zaťaží štát, je približne 40 mil. eur ročne. Tuná prichystal štát o 300 mil. eur ročne alebo, tak ako som povedal alternatívne, ľudí, ktorým mohol umožniť investovať do materskej spoločnosti, či teda do vlastne celkovej, celkového holdingu SPP.
Toto som považoval za dôležité, nechcem opakovať argumenty, ktoré tu zazneli. Som veľmi rád, že prebieha táto diskusia, že mohla prebehnúť hlavne táto diskusia možno od tej siedmej doteraz aj za prítomnosti médií, ktorú, si myslím, že by sme nemali, ak by sme sa včera možno ako Dávid Goliášovi nepostavili a nerobili obštrukciu, a tým pádom sme nepripravovali pozornosť možno médií aj na túto schôdzu.
SMER nám neumožnil, aby sme počas dňa hovorili k ľuďom cez médiá, ktoré sú jediným sprostredkovateľom informácií od nás, tak sme takýmto spôsobom si možno trošku vydobyli pozornosť pri tejto nočnej schôdzi. Som tomu - ešte raz - veľmi rád. Nechcem zdržovať diskusiu tým, že budem opakovať argumenty, ktoré tu už zazneli.
Ďakujem pekne.

Pán kolega Matovič, ja som vo svojom vystúpení povedal, že vláda Roberta Fica mohla odkúpiť ten podiel dokonca za 2,2 mld. eur, pretože ona mala možnosť vlastne zablokovať ten predaj, z čoho vyplývala, a zároveň mala predkupné právo urobiť to.
Ale chcel by som vám povedať, že dôvod, prečo sme nepodporili váš návrh, aby to vláda urobila, čiže ona to mohla urobiť, ale ja si nemyslím, že by bolo dobrým riešením, keby to urobila. Ten hlavný dôvod je ten, ja som pôvodne vo svojom vystúpení mal aj jednu pomerne obsiahlu časť, ktorou som vám chcel pripomenúť, myslím, vám kolegom, ako vyzeralo hospodárenie SPP do privatizácie, najmä teda do roku ´98 za vlády Vladimíra Mečiara. Symbolom toho sú Duckého zmenky, ale nielen, ten podnik bol proste tunelovaný na vstupoch, na výstupoch, bol neuveriteľným spôsobom neefektívne riadený politickými nominantmi.
Len na ilustráciu, na ilustráciu to, ako sa tam rozhadzovalo: Dnešný vedúci Úradu vlády pán Federič, vtedajší zamestnanec, bol na jazykovom kurze v Spojených štátoch amerických za 800-tisíc korún a podobné veci.
A ja mám obavy, že ak by dnes 100-percentným akcionárom tohto podniku bol štát a zároveň tu máme vládu jednej strany SMER-u, že to hospodárenie a fungovanie toho podniku by nebolo o nič lepšie, ako bolo za vlády Vladimíra Mečiara.
Takže to bol dôvod, prečo sme tú vašu iniciatívu vtedy nepodporili.

Ako chápem to vysvetlenie, napriek tomu si myslím, že je to trošku také myslenie ešte spred desať a viac rokov. Že vlastne možno ten strach z toho mečiarizmu a tú realitu, ktorú sme videli vo VSŽ a tunelovanie VSŽ-ky, tak nás ako kebyže blokuje a sme si sami v sebe vsugerovali, že štát je zlý vlastník.
Ja viem, Robert Fico asi zrejme je de facto klon Mečiara a správal by sa veľmi rovnako, aj jeho vláda, aj jeho nominanti v tomto podniku. Ale na druhej strane si myslím, že ak sme zodpovední politici, mali by sme nabrať odvahu a urobiť takéto rozhodnutie a potom urobiť všetko pre to, aby sme de facto nekradli alebo aby nekradol ten, kto vládne.
Dokázali to Češi s ČEZ-om. Urobili z toho, v podstate udržali to ako štátnu firmu, extrémne motivovali manažérov tejto firmy a myslím si, že urobili omnoho lepšie ako my, ktorí sme Slovenské elektrárne napríklad predali. Myslím, že skorej sme mohli ísť touto cestou, ale, holt, mlieko je už rozliate, asi o tomto už nemá nejako zmysel rozprávať.
Každopádne Robert Fico mal geniálnu príležitosť podiel odkúpiť, keď už nie pre štát ako zlého vlastníka, povedzme ak by Robert Fico mal strach zo samého seba a zo svojich nominantov, mohol ten podiel odkúpiť pre ľudí. A ľudia už možno ako akcionári, drobní akcionári už by asi omnoho viac si dokázali ustrážiť to, že teda či tam nejaký papaláš im bude rozkrádať to, čo je vlastne majetok ich samých.

Ďakujem za slovo. Už tu bolo povedané naozaj z hľadiska faktov všetko, čo bolo treba. Tak teraz už je len na to, teraz zostáva priestor na to, aby sme tie fakty pospájali, dali im súvislosti a možno vysvetlili alebo sa pokúsili nájsť vysvetlenia, prečo je to tak a čo z toho vyplýva.
Ja som už začal v tej faktickej poznámke hovoriť, ktorú som mal v reakcii na vystúpenie pána Mikloša, že tie motívy pána Roberta Fica zjavne podľa toho, aké fakty sú spojené s tým, čo sa dneska deje okolo SPP, nikdy neboli motivované záujmom o nízke ceny plynu. Nikdy neboli motivované záujmom o blaho Slovenska. Záujmom o to, aby sa z SPP stal mocný a silný podnik. Jeho kritika, mnohoročná kritika privatizácie SPP a ďalších podnikov z logiky vyplývajúcej okolo toho, čo sa dnes deje, okolo SPP, bola motivovaná tým, že mu vadilo, že on nemôže robiť s SPP práve to, čo robí dnes. Dnes sa mu konečne podarilo dostať sa k tomu. A našiel inú cestu, ako zobchodovať, ako spraviť biznis zo svojho vplyvu ako premiéra na 51 % v tomto podniku.
Už nie sme v čase, v čase vlády pána Mečiara, keď štát vlastnil veľké množstvo majetku a zneužívanie moci a obchodovanie s politikou sa robilo systémom, že sa lacno alebo zadarmo rozdávalo svojim kamarátom. A tu znova zdôrazňujem, veď všetci to vieme a nikomu to netreba hovoriť, že to nebolo z lásky k tým kamarátom. Ale že to malo všetko svoje ekonomické motívy a že obidve strany boli zainteresované.
Dnes, keďže už ten majetok sa dostal spod kontroly štátu z veľkej časti, tak sa robia opačné obchody alebo obchod opačným smerom, ale s tým istým výsledkom. SPP je presne takýto príklad.
Pod pláštikom dobre znejúcich hesiel "nízke ceny plynu pre domácnosti", "väčšia kontrola nad materskou firmou, ktorá o tom rozhoduje", "garantovaná dividenda", ktoré slúžia len na zastretie, ktoré slúžia len ako dymová clona na to, čo je skutočnou podstatou tejto transakcie, sa vytvorí úžasne výnosný biznis model pre druhú stranu, nie pre štát. Pre stranu spoluvlastníkov štátu. A opäť to nie je v tomto svojom trošku iného názoru alebo môj pohľad na vec je trošku posunutý, to nie je celkom tým, že by niekto prikázal Robertovi Ficovi, aby tú transakciu urobil. To, že mu ju neprikázal, ale že on sám je a ľudia okolo neho iniciátormi a hýbateľmi tejto transakcie, a práve tým smerom, akým transakcia ide, svedčí práve spomínaný príklad, ktorý tu bol citovaný, že pán Křetínský navrhoval iný spôsob dosiahnutia cieľa, ktorý pán Fico na transparente nesie ako zdôvodnenie, prečo robí to, čo robí. To znamená, garantovanie nízkych cien pre domácnosti, na ktorých prípadný rast cien plynu by mal negatívny dopad.
Áno, dá sa to urobiť iným spôsobom. A dá sa to urobiť spôsobom, ktorý je aj efektívnejší pre štát, ktorý je omnoho lacnejší, ktorý nebude generovať stratu, ktorá nakoniec ten podnik zruinuje alebo dostane krajinu vo vzťahu k tomuto podniku do situácie, že nebude riešiteľnou. Že rozdiel medzi nákupnými cenami plynu a predajnými cenami bude taký veľký, že tú stratu nebude z čoho platiť, resp. keď by sa mali začať nejakým spôsobom tie nožnice zatvárať, spôsobí to obrovské negatívne dopady práve na tých, ktorí dneska si myslia, že z toho nejakým spôsobom budú profitovať, resp. že na nich tie dopady nebudú.
Nebol to pán Křetínský, ktorý prinútil alebo ktorý navrhol túto transakciu, ako sme videli. Bol to niekto iný, kto prišiel s tým, že je tu lepší biznis model. Bude to výnosnejšie pre vás, nie pre Slovensko, nie pre SPP, nie pre štát. Pre vás. A teraz treba na to naozaj nejaké zložité a ťažké dokazovanie, aby sme z logiky veci usúdili, že to nebolo zadarmo? Že to znamenalo len vyššiu pridanú hodnotu pre tohto nového investora a že ten nový investor sa za to pravdepodobne patrične odmenil a že toto je tým motívom celej tej transakcie?
Takže keď sa pýtame, aké sú tu motívy a že je to motív profitu finančných skupín, ja by som povedal, nie, nielen. Tá strana má dve mince. Tu je jasný motív aj tých, ktorí túto transakciu umožňujú, pretože inak by ju neumožnili. Ja nepodozrievam, že ľudia okolo SPP, ľudia okolo vlády sú tak hlúpi, že by takto zle nastavenú transakciu, s takými nedoziernymi škodami pre Slovensko urobili len na základe svojej odbornej nespôsobilosti. To určite nie.
Tie materiály, tie konštrukcie sú vypracované veľmi sofistikovane, veľmi premyslene, akurát nesledujú verejný záujem, ale záujmom tých, ktorí pripravujú túto transakciu, organizujú, a tých, ktorí z nej budú mať výnos.
Pri tomto celom, čo tu zaznelo aj od pána Mikloša, ale aj od iných rečníkov, by som ešte poukázal na jednu súvislosť, myslím, že pán Simon ju spomínal, a to je administratívne rozhodnutie, myslím, že regulátora z nedávnej minulosti, kedy boli stanovené výrazne vyššie distribučné náklady plynu.
Čo to v praxi znamená? Tie distribučné náklady sú výrazne vyššie ako distribučné náklady, ktoré sú platné v Českej republike. No, zarábať na tom bude ten, kto distribúciu vlastní. Opäť je to jedna z dcérskych spoločností, kde štát cúva a, naopak, vplyv nového investora rastie. To znamená, politickým, mocenským alebo administratívnym rozhodnutím bolo zabezpečené dopredu pred uskutočnením tejto transakcie, že sa zvýšila hodnota dcérskej spoločnosti, ktorá má na starosti distribúciu, a tá sa následne presúva alebo zväčšuje sa tam vplyv súkromného investora.
Opäť otázka. Je to vo verejnom záujme? No určite nie. Veď to má priamy dopad na cenu plynu, ktorú platia všetci. To nie je vyvolané svetovými cenami "distribúcie", tak ako plyn má svoje cenové ceny. Distribúcia je stanovená na základe rozhodnutia regulátora. A keď môže byť v Čechách výrazne nižšia, môže byť výrazne nižšia aj na Slovensku, alebo porovnateľná s tými českými, napríklad s českými nákladmi.
Garantované dividendy. Veľmi dobre znejúca vec, a to bola, myslím, že jedna z prvých, s ktorou sa pochválil pán Robert Fico, že zabezpečil, že táto krajina garantovane dostane taký a taký objem investícií. Pán László Solymos veľmi správne vypočítal a ukázal, že táto garantovaná cena investícií znamená vlastne tunelovanie a znehodnocovanie podniku. Pretože ten podnik nebude, nemá a ani nebude mať na takú výšku dividend, ako je garantovaná v Akcionárskej zmluve, to znamená, vždy si bude na ňu požičiavať, bude sa zadlžovať, a tým pádom znehodnocovať. A je to vlastne vydrancovanie toho podniku. Za päť rokov vydrancovanie toho podniku, ale, samozrejme, po nás potopa, bude to chvíľu dobre vyzerať a potom sa povie: "Hop, chyba lávky." A možno už vtedy bude existovať alternatívny a skoro určite bude existovať alternatívny obchodník, ktorý už vôbec nebude potrebovať štát a ktorý bude na liberalizovanom trhu predávať plyn a bude vlastniť distribúciu a bude vlastniť tranzit.
Ďalšia zaujímavá súvislosť alebo interpretácia súvislosti, ktorá bola spomínaná v súvislosti s cenou, ktorá bola zaplatená za tento, za tento podnik, keď menil vlastníka, a výškou úveru, ktorý si táto spoločnosť na túto kúpu zobrala. Tak pripomeniem, že kúpna cena bez dividend, ktoré sú súčasťou ceny, ale neboli vyplatené, nemuseli ich zaplatiť noví vlastníci, bola 2,2 mld. Úver, ktorý si na to zobrali v dvoch tranžiach, bol 2,5 alebo 2,6. Otvorené zdroje na internete hovoria 2,6 mld. Pýtam sa, kam išiel ten rozdiel medzi 2,2 a 2,6 mld.? Skúste si odpovedať sami. Prečo si potrebovali požičať 2,6, ale zaplatili len 2,2. Má to veľmi jednoduchú a zjavnú súvislosť. Tam treba hľadať tie motivácie.
Zosumarizované a podčiarknuté: Sme tu svedkami skutočne jedného z najodpornejších a najšpinavších kšeftov, ktorý sa má uskutočniť na úkor slovenských občanov a ktorý má znehodnotiť veľmi cenný majetok, ktorý stále cenným je a bol, pretože po privatizácii SPP, aj keď štát vlastnil už "len" 51 %, výnosy z tohto majetku mnohonásobne pre štát prevýšili príjmy, ktoré dovtedy získaval zo 100-percentného vlastníctva tohto podniku. V rukách dobrých hospodárov by sa naozaj tento majetok ďalej zhodnocoval, ďalej rástol a ďalej by slúžil v prospech občanov tejto krajiny. Tu sa ale niekto rozhodol ináč. Vláda SMER-u, vláda pod vedením Roberta Fica sa rozhodla ináč. Táto príležitosť, táto úžasná biznis príležitosť má poslúžiť konkrétnym ľuďom, konkrétnym záujmom a nie občanom Slovenska.
A ja sa pripájam k tým, ktorí vyzývajú túto vládu a všetkých, ktorí ešte majú aspoň kúsok cti a svedomia v sebe, aby zabránili tejto transakcii, aby sa táto transakcia neuskutočnila.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja by som chcel doplniť vystúpenie kolegu Kaníka, čo sa týka toho zvýšenia ceny za distribúciu, lebo je zjavné a evidentné, že aj tu to súvisí s celým tým veľkým biznisom a veľkým kšeftom. Chcel by som doplniť tú jeho informáciu, ktorú dal o tom, že nielenže v okolitých krajinách ceny sa nedvihli a ceny určuje regulačný úrad, ale cena sa dvihla po prvé po vstupe týchto nových investorov do týchto podnikov, dvihla sa v priebehu mesiaca máj, keď si dobre pamätám, čo je absolútne neobvyklé. Lebo ceny sa dvíhajú väčšinou k 1. januáru alebo ak, tak k prvému dňu mesiaca nasledujúceho.
Čiže celé to smrdí a je to zrejme súčasť veľkého biznisu a je to mimochodom vec, ktorá sa týka, samozrejme, veľkoodberateľov. Ale cez zvýšené náklady firiem a podnikov ohrozuje zamestnanosť, ohrozuje konkurencieschopnosť a je to presne naopak, teda ako premiér Fico tvrdil, čo som aj vo svojom vystúpení citoval ten jeho výrok, že teda aj pre firmy vláda vie zabezpečiť, nielen pre domácnosti nižšie ceny plynu. Opak je pravdou. Zase to ukazujú fakty.
Ďakujem pekne.

Chcem sa len poďakovať za pozornosť a za reakciu.

Ďakujem. Vážené dámy, vážení páni, vážení hostia, často mávam pred očami tú grandióznu otváraciu scénu filmu od "Fica do Fica". Ako traja najvyšší ústavní činitelia držia tie tri prúty, smejú sa do kamier, vysvietený Bratislavský hrad, prezident, ktorý porušuje ústavu a ani sa len nenechá posúdiť Ústavným súdom, či tak je, alebo nie. Predseda parlamentu, ktorý namiesto úcty k pravidlám a parlamentarizmu ide zavádzať parlamentnú stráž. A tento? (Rečník ukázal na maketu zobrazujúcu premiéra.)
Bezprostredným dôvodom na zvolanie tejto mimoriadnej schôdze, ktorej cieľom je odvolanie predsedu vlády Slovenskej republiky z jeho funkcie, bolo bezprecedentné odhalenie prepojenia vlády Slovenskej republiky s finančnými skupinami, v prospech ktorých vláda SMER-u na čele s Robertom Ficom koná. Avšak ani zďaleka to nie je jediným dôvodom. Ak ideme odvolávať celú vládu, hovorme o vláde ako takej. Povedzme znovu, že toto je posledná kvapka, a nie posledná kvapka v pohári. Toto je posledná kvapka v sude, v ktorom by si moji synovia zaplávali hocikedy.
Vláda pod vedením Roberta Fica zlyháva. Zlyháva v základných úlohách, nezvláda spravovať štát. Totižto spravovať štát tak, aby to bolo v prospech všetkých jeho občanov a celej spoločnosti. Robert Fico nie je premiérom bežných ľudí. Robert Fico je premiérom skorumpovaných finančných a záujmových skupín, oligarchov, všetkých tých, ktorí systematicky tunelujú zdroje a mentálny duchovný aj finančný potenciál tejto krajiny. Je premiérom predovšetkým tých, s ktorými sa mu oplatí robiť biznis. Občania tejto krajiny nie sú pre Roberta Fica a vládu SMER-u partnerom. Sú len zdrojom hlasov, balamutenou masou, sú len tými, ktorí raz za štyri roky planými sľubmi istôt sú zvedení k urnám a dajú mu mandát.
Za jeden a pol roka sme mali nespočetné množstvo možností sa o tom presvedčiť. Vláda Roberta Fica odmietla pomôcť slovenským učiteľom k lepším podmienkam pre ich prácu a život. Presadila zákony, ktoré zhoršujú situáciu škôl a centier voľného času a obmedzujú slobodu vzdelávania. Namiesto progresu zvolila regres, namiesto školstva 21. storočia, ktoré má byť zamerané na potreby dieťaťa, študenta, buduje školstvo rokov sedemdesiatych. Lebo normalizačné školstvo je to, čo je vláde SMER-u a Roberta Fica blízke. Z neho vzišli a o jeho návrt sa usilujú. Je výsmechom každého študenta v tomto štáte, že bývalý agent ŠtB a človek, ktorý po revolúcii v ´89. v prvej diskusnej relácii v STV obhajoval stále Komunistickú stranu, je dnes štátnym tajomníkom ministerstva školstva. To je hanba! Hanba!!! Ja tomu normálne neverím. Že človek, ktorý bol platený za to, že slúžil totalitnému režimu, má rozhodovať o tom, akým spôsobom sú učené naše deti! No to je neuveriteľné!
Učitelia a študenti teda podporu tejto vlády nemajú. Oligarchovia áno. Zákon o významných investíciách je toho dôkazom. Zjednodušenie vyvlastňovania majetku nie je v prospech slovenskej spoločnosti, je v prospech biznis kamarátov tejto vlády. Tak ako kúpa SPP od EPH, ergo J&T.
Robert Fico a jeho vláda nekonajú v prospech občanov ani v otázkach justície, prokuratúry a polície. Napriek tomu, že máme právoplatne zvoleného generálneho prokurátora Dr. Čentéša, Robert Fico presadil zvolenie a vymenovanie niekoho iného, zhodou okolností človeka, ktorý s ním trávil študentské chvíle na tej istej internátnej izbe. Náhodička.
Justícia na Slovensku je stále vedená Štefanom Harabinom. Premiér Robert Fico vo svojej prvej vláde predal justíciu Mečiarovi a jeho ľuďom. A bez Roberta Fica by ani dnes nebolo Štefana Harabina, tak ako ho poznáme.
Pod vedením vlády Roberta Fica koná polícia proti záujmom občanov tejto krajiny. Mafiáni si robia, čo chcú, oligarchovia korumpujú, drogoví díleri odsúdení na 22 rokov sa možno dočkajú otvorenia svojho nového, svojho prípadu, tak ako Baki Sadiki. A oligarchovia korumpujú, politici im slúžia, a nikoho to nezaujíma vo vláde.
Ale to, odkiaľ berie informácie novinár Tom Nicholson, informujúci o prepojeniach politiky a mafie či rozkrádaní štátneho majetku, to polícia rieši. Človek, ktorý investigatívne pracuje ako novinár v tomto štáte dlhé roky, nie je novinárom podľa polície Slovenskej republiky? Veď to je smiešne.
Vyšetrovanie spisu Gorila trvá večnosť, ľudské i finančné zdroje naň chýbajú. Ale na razie na diskotékach, kde sa nájde pár gramov marihuany či napálené cédečká, sú k dispozícii stovky policajtov, obrnené autá a psy. Razie, na ktorých je nájdených toľko trávy, ktoré obsahuje bežná internátna izba. A 16-ročné deti hodiny pripútané k stolom sú podrobované nezmyselnému utrpeniu zo strany kukláčov, bijúcich decká pažbami svojich zbraní. Takto jedná polícia na Slovensku. Vláda pod vedením Roberta Fica nedokáže prácu polície nasmerovať tak, aby konala v prospech spoločnosti. Nedokáže, lebo nechce. Lebo rozosievanie strachu jej vyhovuje.
Robert Fico a vláda SMER-u sú katastrofou pre slovenskú ekonomiku. Podnikateľské prostredie sa zhoršuje a pracovné miesta sa strácajú. Len za rok a pol tejto vlády zmizlo 24-tisíc pracovných miest. A nie kvôli kríze. Nie kvôli kríze. Dvadsaťštyritisíc stratených pracovných miest má na svedomí vláda SMER-u. V susednom Česku za také isté obdobie pribudlo 66-tisíc pracovných miest. A zhodneme sa na tom, že otvorenosť našich ekonomík a trhové prostredie je veľmi podobné.
Vláda Roberta Fica je vládou ekonomického a hospodárskeho diletantizmu. A čo je horšie, premiér Fico sa utieka k útokom a vzbudzovaniu nenávisti. Len si pripomeňme jeho jedno vyjadrenie. Citujem: "Naša nezamestnanosť je sfarbená rómskou menšinou, inak by bola na rovnakej úrovni, ako majú okolité krajiny." Toto je premiér sociálnej vlády, ktorá má spájať a chrániť slabých? Kto je na Slovensku slabší ako deti v osadách? Kto? Je neprijateľné, aby mal predseda vlády takéto vyjadrenia. Namiesto lacného, ale o to nebezpečnejšieho rasizmu a demagógie potrebuje Slovensko vládu, ktorá bude s negatívnou ekonomickou situáciou bojovať a všetkými silami sa bude snažiť o zlepšenie ekonomickej situácie slovenských domácností.
Robert Fico a vláda SMER-u sú aj politickým nešťastím pre túto krajinu. Vláda jednej strany a jedného muža nemá rada demokraciu. Keď som pri programovom vyhlásení vlády hovoril, že tejto vláde sloboda smrdí, tak rok a pol jej fungovania to dokázal. Nechcú sa s nikým deliť o moc, nechcú sa nechať kontrolovať, nechcú nikoho počúvať, hrajú trápne politické hry na rozdeľovanie a panovanie, rozdeľujú si opozíciu na štandardnú a neštandardnú, len aby sa náhodou na chvíľu nespojila a nehovorila jedným hlasom.
Postupnými krokmi deformujú parlamentnú demokraciu a cieľavedome oslabujú parlament. Keď predseda parlamentu, ktorý má konať z pozície druhého najsilnejšieho ústavného činiteľa tejto krajiny, nedokáže ani upratať ministrov vlády, ktorá tomuto parlamentu zodpovedá, aby sedeli na svojich miestach, keď sa ich chce poslanec niečo spýtať.
Boli sme a sme svedkami ignorácie interpelácie zo strany ministra vnútra, neúčasti ministrov na výboroch, neopodstatneného schvaľovania mnohých vládnych zákonov v skrátenom legislatívnom konaní, predkladania dôležitých vládnych zákonov v podobe poslaneckých návrhov.
Vláda SMER-u sa snaží oslabiť demokraciu aj v jej najsymbolickejšom bode - voľbách. Obmedzovanie občianskych kampaní, okliešťovanie volebných komisií, zákaz zverejňovania volebných prieskumov v predvolebnom období, to všetko sa SMER-u a Robertovi Ficovi nepáči. Lebo je slabý a zbabelý. Takto sa nespráva vláda, ktorá má rešpekt k zákonom, parlamentu, demokracii. Takto sa správa vláda, ktorá sa demokracie bojí.
Zla, ktoré spôsobuje Robert Fico so svojou vládou, je veľa. Pre mňa osobne ako politika a filozofa je najbolestivejším ich prístup k dialógu, k reflexii, ku kritickému mysleniu. Vláda SMER-u nediskutuje, nepremýšľa, neprehodnocuje. Vláda SMER-u vie. Buď vlastnou hlavou, alebo hlavou toho, kto zaplatil.
Opozícia a občianska spoločnosť nie sú vnímaní ako partneri, ktorých je potrebné prizvať do diskusie. Príklad diskusie, v úvodzovkách, ktorá akože prebehla k ústavnému zákonu o konflikte záujmov, len ukazuje, že sme sa tu rok naťahovali a snažili sa dopátrať k nejakej forme zákona, ktorý by stransparentnil nakladanie s majetkom politikom a nakoniec nám aj tak do rúk bol daný jeden vykastrovaný dokument, ktorý na súčasnej situácii takmer nič nemení.
Vláda SMER-u sa na diskusiu hrá. Na prácu s opozíciou hrá, na rešpektovanie občianskej spoločnosti sa len hrá. Nechce mať partnera, nechce mať dialóg.
Táto vláda vníma tretí sektor ako nepriateľov, rušivé elementy, s ktorými treba čo najrýchlejšie skoncovať. Je to prejav ducha normalizácie, ktorý ovláda myseľ Roberta Fica a vlády jednej strany.
Milan Hamada, významný slovenský literárny vedec a filozof, vo februári 1998 napísal: "Nikto a nič nemôže ohroziť väčšmi ako naša vlastná rezignácia na zachovávanie a kultivovanie ľudských, etických hodnôt a kritického myslenia." Nič nás nemôže ohroziť viac.
Vláda vedená Robertom Ficom je pre mňa zosobnením takejto rezignácie. Je načase túto rezignáciu jednoznačne odmietnuť a premiéra Roberta Fica odvolať.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, vážená pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, poslanci, aj keď sa hovorí, že opakovanie je matka múdrosti, nebudem opakovať informácie, ktoré tu v rozprave už niekoľkokrát zazneli, a pokúsim sa ponúknuť môj, pevne verím, že vecný pohľad na tému Slovenský plynárenský priemysel.
Nebudem sa venovať ani procesu privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, nakoľko som v tom čase nebol členom vlády ani parlamentu a nemám také penzum informácií, aby som vedel zaujať jednoznačný postoj. Poznám iba výsledok tejto privatizácie, poznám z pôsobenia na ministerstve hospodárstva podmienky z Akcionárskej zmluvy a môžem povedať, že niektoré veci by som možno v tom čase robil inak.
Jednou z nich je aj podľa mňa nie veľmi šťastné rozhodnutie predať SPP konzorciu najväčších európskych konkurentov E.ON, Ruhrgas a Gaz de France, ktoré neumožnil SPP taký rozvoj ako napríklad v spoločnosti ČEZ v Českej republike.
Azda najčastejšie sa skloňuje otázka kúpnej ceny menšinového podielu v dovtedy v štátnom podniku SPP. Víťazná cena v súťaži za 49 % akcií a manažérske právomoci bola 2,7 mld. amerických dolárov. Cena sa splatila v dvoch častiach. Prvých 270 mil. dolárov v marci 2002, ostatných 2,43 mld. neskôr v júli. Ak odhliadneme od výmenného kurzu v období medzi splátkami, dôležitá je hodnota firmy ako taká. Pre lepšie porovnanie, podľa vtedajšieho februárového a júlového kurzu eura a dolára predstavovala kúpna cena za menšinu v SPP celkovo 2,76 mld. eur.
EPH (Energetický a průmyslový holding) kúpil Slovak Gas Holding, teda rovnaký podiel v SPP za 2,5 mld. eur. Čiže podiel, ktorý EPH kúpil, predali nemeckí a francúzski akcionári za nižšiu cenu, ako ho v privatizácii získali.
Každý, kto niekedy oceňoval firmu alebo sa stretol s oceňovaním firmy, vie, že oceniť firmu nie je jednoduchá vec. Cena sa dá počítať podľa rôznych metodík, ale napokon v praxi vždy platí, že trhová cena je tá, ktorú je ochotný kupujúci zaplatiť a predávajúci akceptovať.
Bola teda kúpna cena nízka alebo primeraná? Jednoznačná odpoveď z môjho pohľadu neexistuje, ale s istotou sa dá povedať, že bola v tom čase cena, na ktorej sa dokázali dohodnúť obe strany. S odstupom 11 rokov sa rovnaký podiel predáva trhovo za cenu, ktorá je o 256 mil. eur nižšia. Ak by sme sa na cenu pozreli v prepočte na americký dolár, menšina v SPP by bola podľa dnešného kurzu o 760 mil. dolárov vyššia. To všetko bez započítania inflácie, ktorá v období 2002 a 2012 dosiahla kumulatívne v prípade eura 26 % a v prípade amerického dolára približne 27,6 %.
Do oceňovania firmy vstupuje aj faktor postavenie na trhu. V roku 2002 bolo plynárenstvo na Slovensku monopolné s jedným jediným hráčom. Dnes na Slovensku pôsobí konkurencia a SPP má na trhu podiel niečo vyše dvoch tretín. Strata monopolného postavenia trhového podielu zákonite tlačí aj cenu firmy nadol. Po zohľadnení inflácie straty monopolu a z nej nevyhnutne vyplývajúce straty trhového podielu možno v hrubom odhade predpokladať, že zahraničným akcionárom sa podarilo hodnotu skupiny SPP mierne zvýšiť.
V čase privatizácie SPP sa o víťazovi verejnej súťaže rozhodovalo podľa troch skupín kritérií. Prvou bola ponúknutá cena, druhou strategické záujmy a do tretice zvyšovanie hodnoty SPP do budúcnosti. Za cenu bolo ponúknutých, alebo teda maximálna hodnota, ktorú mohol ten, ktorý sa tejto privatizácie zúčastnil, získať, bolo 75 bodov zo 100, za strategické záujmy Slovenskej republiky 15 bodov zo 100 a do tretice to bolo zvyšovanie hodnoty SPP do budúcnosti, čo bolo 10 bodov zo 100.
Medzi strategické záujmy Slovenskej republiky sa zaraďovala napríklad snaha o diverzifikáciu zdrojov, zvýšenie objemu prepravy plynu cez Slovensko či akceptácia budúcej liberalizácie trhu. Pod zvyšovaní hodnoty firmy sa rozumela napríklad vôľa investovať do infraštruktúry, zahraničná expanzia, zvýšenie zobchodovaného objemu plynu či zefektívnenie prevádzky firmy ako takej.
Vtedajšia vláda potrebovala peniaze na financovanie svojich reforiem, a preto sa kládol absolútny a dominantný dôraz na kritérium ponúknutej ceny, pričom rozvoj firmy bol až na druhom mieste. Takýto prístup si, bohužiaľ, čiastočne osvojil aj manažment SPP a toto bola jedna, alebo prvá z mojich najvážnejších výhrad voči zahraničných akcionárom v čase, keď som viedol ministerstvo hospodárstva.
Keď vstúpilo Slovensko do Európskej únie, bolo najväčším prepravcom zemného plynu. Medzičasom sa však začali pripravovať projekty Nod Stream a South Stream so spoločnou technickou prepravnou kapacitou až 118 mld. kubíkov ročne. Je to viac ako ročná technická kapacita slovenskej prepravnej siete v objeme viac ako 90 mld. kubíkov. Obe vetvy plynovodu Nord Stream sú dnes už v prevádzke a výstavba potrubia South Stream sa začala v decembri 2012.
Slovensko aj SPP sa, žiaľ, postavili k obom projektom neutrálne a dovolili ich rozvoj bez aktívnejšieho zásahu, čo i len vo verbálnej rovine. To bola druhá z mojich najvážnejších výhrad voči zahraničným akcionárom. Ale bez viny v tomto nie je ani štát, nakoľko akcionárska dohoda medzi štátom a akcionármi neošetrila dostatočne tento strategický záujem Slovenska.
Nateraz nie je úplne jasné, ako sa bude v budúcnosti vyvíjať hospodársky výsledok spoločnosti Eustream, ktorý patril do skupiny SPP. Na konci roku 2028 sa mu končí dlhodobý kontrakt na prepravu, ktorý ustanovuje i tzv. klauzulu ship or pay. Tá v praxi znamená, že Gazprom si rezervuje na dané obdobie minimálnu prepravnú kapacitu, za ktorú musí zaplatiť bez ohľadu na to, do akej miery ju využije. Cez nové plynovody South Stream a Nord Stream, v ktorých má Gazprom svoj vlastnícky záujem, by sa tak v budúcnosti mohlo prepravovať čoraz viac komodity, bohužiaľ, na úkor prepravy objemu tejto ropy cez Slovensko.
Mojou treťou najvážnejšou výhradou bolo, že zahraničným akcionárom SPP sa nepodarilo diverzifikovať ani zdroje nákupu plynu. SPP i dnes nakupuje plyn pre svojich zákazníkov na základe dlhodobého kontraktu so spoločnosťou Gazprom Export. Problémom pritom nie je dlhodobý kontrakt ako taký. Ak odhliadneme od nastavenej cenovej úrovne, ktorá je nastavená dnes nad spotovým trhom, a ak odhliadneme aj od nadkontrahácie, ktorá ide vysoko nad rámec spotreby plynu na Slovensku, je to tradičný obchodný nástroj, ktorý je zárukou likvidity, bezpečnosti dodávok a v neposlednom rade aj impulzom na investície do infraštruktúry. Problémom je však závislosť od jedného jediného dodávateľa.
SPP mal v roku 2008, keď sa uzatváral nový dvadsaťročný kontrakt, šancu aspoň mierne znížiť závislosť od Ruska. No pokiaľ ide o zabezpečenie fyzických dodávok zemného plynu, nevyhnutným predpokladom je vždy existujúca infraštruktúra, ktorá v tom čase na Slovensku vybudovaná nebola. Nové projekty v oblasti prepravy, ako napríklad reverzný tok z Česka alebo z Rakúska, či prepojenie s Maďarskom a plánové prepojenie s Poľskom, to je to severo-južné prepojenie, sa začali realizovať až v reakcii na plynárenskú krízu a prvé z projektov severo-južného prepojenia podpísala až naša vláda. Keby bola infraštruktúra na preprave plynu už vtedy dostatočne rozvinutá, zastavenie dodávok plynu na Ukrajine by nemuselo vtedy napáchať také obrovské hospodárske škody.
Ale aby som len nekritizoval, tak skúsim niečo pozitívne. A tým pozitívom je určite prístup francúzskeho a nemeckého manažmentu k liberalizácii trhu. Aj zásluhou tohto konštruktívneho prístupu spoločnosti Eustream a SPP Distribúcia dnes existuje na trhu konkurencia. Rovnako kladne hodnotím aj pôsobenie zahraničných akcionárov z pohľadu transformácie kedysi štátneho monopolu na firmu, ktorá dokáže fungovať na konkurenčnom trhu.
Častokrát zo strany ľudí počúvam argument, že zahraničným akcionárom sa investícia už dávno vrátila. Ak sa dividendy z rokov 2002 a 2008 prepočítajú podľa vtedajších priemerných ročných výmenných kurzov koruny a eura, firma v období 2002 až 2011 vyplatila celkovo svojim akcionárom dividendy v objeme 6,27 mld. eur. Podľa vlastníckych podielov získali zahraniční akcionári spoločne 3 070 mil. eur, kým slovenský štát získal 3,2 mld. eur. Zahraničným vlastníkom SPP sa ich investícia vrátila z vyplatených dividend približne za 9 rokov. Áno, francúzsky aj nemecký akcionár na SPP zarobili. Tvorba zisku je však základným cieľom každej firmy a kritizovať niekoho, že vytvára zisky, je rétorika, ktorá je možno u socialistov obľúbená, ale z môjho pohľadu pomýlená.
Zároveň treba dodať, že zarobil aj štát, odhliadnuc od objemu daní, ktoré platí SPP, štát v roku 2002 zinkasoval 2,7 mld. amerických dolár za predaj 49 % akcií a následne každý rok ako väčšinový akcionár dividendu o niečo vyššiu ako zahraniční akcionári.
Tu môže celkom logicky zaznieť otázka, či by štát nebol na tom lepšie bez odpredaja podielu z SPP, veď celý objem dividend by mohol v tom prípade ostávať v štátnom rozpočte. Nuž je potrebné dodať, že zisk, ktorý tvoril SPP, je pred privatizáciou, predstavoval sotva tretinu zisku, ktorý tvorila firma po privatizácii. A druhým dôvodom je to, že vtedajšia vláda potrebovala peniaze z privatizácie na rozbehnutie dôchodkovej reformy, ktorú celkom úspešne zlikvidovala táto vláda. Vláda tiež potrebovala peniaze na alebo využila peniaze v roku 2005 na jednorazové zníženie štátneho dlhu, vďaka čomu sme mali štátny dlh výrazne, výrazne znížený. Toto opäť neplatí, pretože prvá aj druhá Ficova vláda dlh, štátny dlh zvýšila na dnešnú úroveň.
No oveľa dôležitejším argumentom v prospech privatizácie SPP sú z môjho pohľadu zmeny, ktoré zahraniční manažéri vykonali priamo v rámci firmy. Na jednej strane ukončili krížové dotácie, keď sa straty z predaja plynu kompenzovali časťou zisku z prepravy plynu, čo bola aj požiadavka Európskej únie súvisiaca so snahou Slovenskej republiky vstúpiť do Európskej únie. No a zahraniční akcionári uskutočnili navyše mnohé nevyhnutné kroky, ktoré smerovali k zlepšeniu fungovania firmy. Ak by SPP neprešlo zásadnými zmenami a bola by naďalej riadená politickými nominantmi, neexistovala by záruka, že by bola zisková. Ja si myslím dokonca, že by bola stratová, a nestala by sa v primeranej miere slúžkou sociálnych politík jednotlivých vlád alebo v horšom prípade zdrojom príjmov pre politicky spriaznené firmy alebo ich mecenášov.
A práve toto, dámy a páni, je jedným z najväčších rizík odkúpenia 49-percentného podielu stratovej materskej spoločnosti SPP. Okrem vytvárania prevádzkových strát, ktoré na svoje plecia v plnej výške preberá štát. Tento rok predpokladá SPP stratu v regulovanom segmente domácností 97 mil. eur. A zlepšenie hospodárenia pri dnešnom nastavení regulácie je nereálne, keďže SPP vytvára stratu už pri nákupe vzhľadom na regulátorom stanovenú cenu, ktorá je pod nákupom komodity z Ruska.
Nehovorím nič tajné. Koniec koncov priznal to na hospodárskom výbore aj minister Malatinský a vo včerajšom úvodnom vystúpení aj pán predseda vlády Fico, že na domácnostiach robí SPP už historicky stratu. To znamená, že podnik, ktorý chce vláda kúpiť, je každoročne nastavený vyrobiť stratu 100 mil. eur. Do roku 2028, kedy končí platnosť kontraktu s Gazpromom, to znamená kumulovanú stratu 1,5 mld. eur pri nastavení, pri dnešnom nastavení regulácie. Ešte raz opakujem, 1,5 mld. eur.
Do dnešného dňa som nepočul, či už z úst ministra hospodárstva, alebo predsedu vlády pána Fica, ako chce túto stratu vykryť. Možno má nejaký rezervný plyn v hodnote 150 alebo 170 mil. eur, ktorý môže predať. No povedzme, že ním vykryje 18 mesiacov. A čo potom? Čo po tých 18 mesiacoch? Špajza bude prázdna. Alebo to pána Fica už po 18 mesiacoch zaujímať nebude v zmysle hesla "po nás potopa"?
Vždy, keď kritizujeme pána Fica, a teda stranu SMER, tak majú pripravenú takú čarovnú formulku, veď nech opozícia predloží návrhy, nech sa ukáže. Okej. My síce nevládneme, vládnete vy, dámy a páni zo strany SMER, ale dobre. Aj keď nie je našou povinnosťou pomáhať vám s domácimi úlohami. Dobre. Ja síce už dlho tvrdím, že pokiaľ ide o rozumné riešenia, tak ste impotentní, a pokiaľ ide o hlúposti, tak ste mimoriadne plodní. Ale tu a teraz vám predložím návrh, ako je možné znížiť stratu v materskej spoločnosti, a podotýkam, je to bez toho, aby ste museli materskú spoločnosť vôbec kupovať.
Takže
1. znížte operatívne náklady SPP o 30 %, toto vám umožní ušetriť 20 mil. eur;
2. zaveďte fixnú zložku ceny tak, ako to majú susedné krajiny, ako napríklad Česko, Poľsko alebo Rakúsko. Pri jednom jedinom eure mesačne znížite stratu o 15 mil. eur. Pri dvoch eurách fixnej zložky ceny je to už zníženie straty o 30 mil. eur;
3. zaveďte podporné sociálne tarify pre tých, ktorí to naozaj potrebujú, pre dôchodcov, pre zdravotne postihnutých, pre ľudí v hmotnej núdzi, a zároveň s tým
4. zrušte dotovaný plyn pre bohaté domácnosti s veľkými nehnuteľnosťami. Pretože ani pán minister Počiatek, ani pán minister Kažimír, ani ja a koniec koncov ani pán premiér Fico nepotrebuje a nie je odkázaný na dotovaný plyn. Podľa prepočtov by ste tak mohli prestať dotovať bohaté domácnosti, ktoré tvoria zhruba 6 až 7 % domácností na Slovensku.
Dámy a páni, už dnes majú slovenské domácnosti cenu pod priemerom cien plynu v Európskej únii a vzhľadom na nastavenie je úplne jedno, či ju používajú na varenie, kúrenie alebo ohrev vody v bazéne.
Toto sa vám zdá sociálne? Toto sa vám zdá solidárne? Ak má rovnakú cenu plynu babička z Oravy, ktorá si plynom kúri, a rovnakú cenu majú aj ministri Počiatek a Kažimír, ktorí si nimi vyhrievajú svoje bazény?
Namiesto toho, dámy a páni, aby ste hľadali spôsob, ako pomáhať tým sociálne slabším, tým, ktorí to naozaj potrebujú, cez zvýhodnené tarify a deregulovať ceny plynu pre bohatých, pre tých, ktorí si to vedia dovoliť, preberáte na plecia štátu 100 % straty z dotovaného plynu. Tvrdíte, že bojujete za nízke ceny plynu. Prečo potom bojujete za dotovaný plyn pre bohatých?
Na záver si neodpustím trochu sarkazmu. Pán premiér, ak je dôvodom obava, že by vám po zaplatení vysokého nájomného v luxusnom komplexe Bonaparte nezostalo na energie, ešte vždy sa môžete uskromniť a presťahovať do menšieho domčeka neďaleko hlavného mesta. Odporúčam energeticky pasívny domček, tak ako ste si vždy priali. Alebo sa vykašľať na politiku a skúsiť sa konečne živiť vlastnou prácou a nie nevyhnutne vlastnou hlavou.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Ako sa ukazuje z celej dnešnej rozpravy a nakoniec zaznievalo to aj vo vystúpení predrečníka, kauza SPP nie je ani zďaleka jediná problematická transakcia v réžii vlády SMER-u. Nemenej problematická a škandalózna sa javí byť aj kauza ropovod Bratislava - Schwechat. Verejnosť zaujíma najmä ekologický a environmentálny aspekt tejto kauzy, ale ona má aj významný a dôležitý ekonomický rozmer.
Slovensko, zastúpené v tomto prípade ministerstvom hospodárstva, chce za každú cenu budovať ropovod, ktorého prevádzka je podľa všetkého prioritným záujmom iných krajín, ako je Slovensko. Pritom účasť Slovenska na tomto projekte sa odhaduje v rozpätí 110 až 150 mil. eur.
Na druhej strane k alternatívnemu, možnému alternatívnemu ropovodu Adria sa Transpetrol správa ako k nechcenému dieťaťu. Pričom v prípade Adrie, podľa mne dostupných informácií, by stačilo Slovensku zaplatiť 6 až 8 mil. eur a zvyšok by bol v réžii Slovnaftu a jeho matky MOL.
Presný opak hrozí v prípade ropovodu Bratislava - Schwechat Pipeline, kde Slovensko zaplatí 100 % investícií na slovenskom úseku a 74 % na rakúskom úseku, a to pritom ešte stále nie je jasné, či vôbec Transpetrol bude prevádzkovať ropovod v Rakúsku cez svoju dcérsku spoločnosť.
Ďakujem.