25. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem všetkým, ktorí na mňa reagovali. Ja by som len to zhrnula, cítim potrebu odpovedať najmä pani poslankyni Vaľovej. Samozrejme, že ak si klient vyberie slobodným výberom neverejného poskytovateľa, už v tej chvíli v podstate je sankcionovaný pretože nemá garantovanú cenu za poskytnutú službu pani poslankyňa. A tým, že nemá garantovanú tú cenu, ktorá je garantovaná u verejného poskytovateľa, tak je logické, že ten neverejný poskytovateľ si vypýta od toho klienta vyššiu úhradu. Vy tu stále balamutíte ľudí s tým, že neverejní poskytovatelia sú drahí a sú zlí a sú nekvalitní. Prosím vás pekne, upravte si už na to názor a neklamte ľudí, pretože naozaj u neverejného poskytovateľa je cena preto vyššia, lebo je negarantovaná.

Teraz v rozprave vystúpi pani podpredsedníčka Jurinová, nech sa páči, máte slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, máme tu teda naozaj dlho očakávanú novelu zákona 448/2008 Z. z. o sociálnych službách. Jeho príprava bola skutočne veľkoryso koncipovaná a do diskusie k návrhu bolo prizvaných nebývalé množstvo subjektov, čo je teda veľmi pozitívne. Konali sa konferencie, ktoré dávali nádej, že sa kompletne zmení celý systém financovania sociálnych služieb, ktorý sa pomaly stáva neudržateľný a nevie ani uspokojiť všetkých žiadateľov. Možno je to rozsiahlosťou zákona, že s výsledkom je nakoniec málokto spokojný, aspoň pokiaľ ide o odbornú a mimovládnu sféru. Možno by bolo aj schodnejším riešením príprava viacerých osobitných zákonov, ktoré by jednoduchším, možno zrozumiteľnejším spôsobom upravovali skupiny služieb. Myslím tým napríklad zákon o podpore deinštitucionalizácie alebo prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť v pobytových zariadeniach, alebo zákon o dlhodobej starostlivosti, ktorý nám chýba, alebo nové služby pokryté v zákone, trebárs o krízovej intervencii a takto, takto ďalej.
Teraz je z toho opäť jeden veľký neprehľadný zákon, možno až mišmaš. Ale na to sú odsúdené takto veľké novely. Ale teraz nemyslím novely, ale samotné zákony. Je naozaj veľmi obsiahly.
Zámer zákona, ako ho formuloval predkladateľ, teda je tam napísané v dôvodovej správe, že hlavným cieľom predkladanej novely zákona o sociálnych službách je zlepšiť kvalitu sociálnych služieb, upraviť pravidlá podpory sociálnych služieb z verejných zdrojov a tým zvýšiť udržateľnosť a dostupnosť sociálnych služieb, ale aj upraviť viaceré otázky, ktoré si vyžiadala aplikačná prax, tak toto sa ukazuje ako priveľké sústo práve pri tvorbe tejto novely. Napriek tomu nemožno povedať, že zákon je celý a jednoznačne zlý, poprípade zavrhnutiahodný. Veď už len to spomínané, ktoré sme v predošlej rozprave počuli, zavedenie kvalitatívnych štandardov bolo potrebné, pretože tieto jediné môžu byť garantom hodnotenia kvality a zlepšovania poskytovaných služieb, aj keď podotýkam opäť, že kto bude ten hodnotiteľ.
Avšak chýba mi to hlavné. Zmena filozofie a nastavenie financovania služieb samotných, načo sa poukazuje už od prijatia zákona v roku 2008. Určite si myslím, že zmena mala predchádzať, že zmene mala predchádzať dôkladná finančná analýza, aby pri koncipovaní zákona už bolo jasné, na čo máme, čo si môžeme dovoliť ako rozdeliť kompetencie medzi štát a samosprávu, resp. ako zabezpečiť spravodlivé financovanie služieb bez ohľadu na ich poskytovateľov, aby naozaj neexistoval rozdiel, alebo diskriminácia medzi verejnými a neverejnými poskytovateľmi. Bez toho nám znova vychádza, že neverejní poskytovatelia opäť ťahajú za kratší koniec.
Odborná verejnosť očakávala od tejto novely zákona systémové riešenie v troch zásadných okruhoch a to otvorenú podporu terénnych a ambulantných foriem sociálnych služieb, ako, ktoré môžeme považovať za služby vyššej kvality, ktoré zohľadňujú aj určité ľudsko-právne aspekty tejto agendy a rozumnú reguláciu pobytových služieb. Bezmála 90 % týchto služieb je u nás stále celoročných, čo nemožno nebrať do úvahy pri ich transformácii bez rizika kolapsu celého systému. Podľa novely zákona už takéto služby nebude možné zriaďovať.
Druhý bod, verejná politika by mala reagovať na demografickú a ekonomickú situáciu obyvateľstva, vrátane zvýšeného dopytu po všetkých druhoch sociálnych služieb a postarať sa o zabezpečenie primeraných zdrojov verejných rozpočtov na sociálne služby. To je, samozrejme, každoročný kameň úrazu. Je pochopiteľné, že bez adekvátnej finančnej analýzy, toto očakávanie ani nemohlo byť naplnené.
Novela nedáva odpoveď na potrebu dlhodobého zvyšovania objemu verejných finančných zdrojov vzhľadom na objektívny rast dopytu po službách. Otázkou zostáva, prečo ministerstvo financií k tomu nepristúpilo, keď sa pri plánovaní prác na novele s tým počítalo ako s logickým východiskom?
A tretí bod, očakávané bolo aj definovanie kompetencii jednotlivých orgánov zodpovedných za primeranú ponuku sociálnych služieb pre tých, čo ich potrebujú.
Novela ani túto otázku nerieši, keď kumuluje v rukách samosprávy posudzovanie odkázanosti, poskytovanie služieb, registráciu a financovanie neverejných poskytovateľov, ako aj výkon kontroly.
Neverejní poskytovatelia sú tak vystavení riziku zneužívania právomoci jednotlivými úradníkmi bez možnosti primeranej a dostatočne pružnej ochrany.
Ako už neraz pustili sme sa do stavby bez náležitej prípravy. Zároveň bolo k príprave prizvaných mnoho subjektov rôznej úrovne a tak sa v návrhu zákona prelínajú všeobecné princípy s úzko definovanými úlohami.
V novele sa stretávajú inovatívne riešenia, napr. regulácia kapacity pobytových zariadení s nesystémovými ustanoveniami, ako rozdielny postoj štátu k financovaniu rovnakých služieb podľa poskytovateľa. Novela nerieši posilnenie terénnych foriem služieb, najmä čo sa týka domácej opatrovateľskej služby. Práve terénna služba by mala byť prvoradá aj preto, že z hľadiska ľudských práv je najprijateľnejšia a pritom je aj najlacnejšia. A toto je niečo, čo je minimálne rovnako dôležité, ako finančná a situačná analýza a to je pochopenie princípu deinštitucionalizácie. Mnohokrát opakujeme, že deinštitucionalizácia je dôležitá, ale či vôbec vieme niekedy, o čom hovoríme. Uvedomujeme si, že nejde o počty a či uzákoníme, koľko ľudí má byť v jednom zariadení, ak nezmeníme myslenie, ak si dostatočne neuvedomíme, že nie počet ľudí, ale spôsob prevádzkovania určuje aj spôsob života ľudí v pobytových zariadeniach. Inštitučné zmýšľanie a rozmýšľanie je nepriateľom komunitných služieb.
Uvediem teraz celkom čerstvý, aj pre mňa dosť nečakaný príklad, je z 8. októbra t. r., teda z minulého týždňa a týka sa môjho rodného kraja. Jedny noviny uverejnili veľkolepý článok s názvom zariadenie v Likavke sa zaradilo medzi špičkových poskytovateľov sociálnych služieb a s podtitulom, práca na rekonštrukcii domova dôchodcov a domova sociálnych služieb sa začali v roku 2011 a ukončili sa v roku 2013. Celková hodnota projektu dosiahla takmer 2,6 mil. eur. Článok bol ilustrovaný skupinovou fotografiou na čele s pánom županom a fotografiou zrekonštruovanej budovy, ktorá pripomína kasáreň. A to je tá otázka, že či to naozaj chápeme, čo je to tá deinštitucionalizácia.
Odborníci analyzovali a konferovali, granty podporovali projekty na šírenie myšlienok deinštitucionalizácie. Legislatívci pracovali na zákone a popri tom boli z regionálneho operačného programu vyčerpané peniaze, ktoré boli určené na deinštitucionalizáciu na zabetónovanie inštitúcie, ktorá má kapacitu 251 klientov. Podľa dnešnej novely už bude môcť byť maximum 40 prijímateľov v jednej budove, avšak okrem, sa bude, samozrejme, týkať ďalších alebo nových. A ešte okrem toho ponúka odľahčovaciu službu jedálne pre obyvateľov Likavky. Tomu sa povie skutočne komunitná služba a starostlivosť priam rodinného typu. Pri tomto, a keď si pomyslím na to, ako sa naozaj snažíme o deinštitucionalizáciu v zákone a peniaze, ktoré majú byť na to určené, sa použijú na rekonštrukciu, rekonštruovať treba, ale možnože s pohľadom do budúcna, ako by sa to dalo ďalej upraviť, tak naozaj rozum zastáva.
Takže predložená novela zákona nenapĺňa očakávania, nezlepšuje významné postavenie neverejných poskytovateľov oproti súčasnému stavu, nerieši základné otázky nového systému sociálnych služieb a nebudem určite za ňu vedieť zahlasovať. Možnože by som uvažovala aj o vrátení zákona na dopracovanie, ale uvedomujem si, že naozaj obsahuje aj veľmi dobré znaky, ktoré je potrebné, aby prebehli legislatívou, aby boli zapracované, aby sa opäť zaplátali diery, ktoré v tomto zákone ešte stále sú.
To by bolo asi v prvom čítaní k tomu, ako pristupovala vláda, alebo ako vnímam tento zákon, ktorý prišiel z vlády, všetko. Ja budem veriť, že ešte prebehnú naozaj diskusie aj na pôde, možnože s ministerstvom samotným, alebo na pôde výboru a dôjde k nejakým malým úpravám. Každopádne to, čo pán minister avizoval, že budúci rok prebehne opäť, zdá sa, veľká novela v sociálnych službách, budem dúfať, že už dôjde naozaj aj k zmene financovania, alebo k celej filozofii poskytovania.
Ďakujem veľmi pekne.

S faktickými poznámkami traja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pani poslankyňa Tomanová.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani podpredsedníčka skutočne zaujímavé vaše vystúpenie, ale mám taký pocit, že vôbec nerozumiete zákonu o sociálnych službách, keď si dovolíte povedať, že dať do osobitného zákona deinštitucionalizáciu a tento zákon rozdeliť do viacerých zákonov. Ešte len potom by to bol totálny mišmaš a je to pravda, že je to zložitý zákon, ale vôbec sa nedá hovoriť, že by to bol mišmaš v tomto zákone.
V roku 2000 31. mája bol schválený vo vláde materiál, ktorý hovoril o tom, že na sociálne služby chýba 4,4 mld. vtedy slovenských korún. A napriek tomu s účinnosťou počnúc od 1. apríla 2012 a následne od 1. júla 2002 a od 1. 1. 2003 a 2004 sa odovzdávali kompetencie do originálnej pôsobnosti miest, obcí a vyšších územných celkov bez ich dofinancovania. Čiže dnes niet dostatok peňazí na to, aby sa financovali sociálne služby tak, ako ako sa financovali. Nedokázala to vyriešiť dokonca ani vaša vláda, v ktorej ste boli zúčastnení a povedzme si úprimne, čiže ani dnes ten problém v súčasnej dobe, kedy skutočne šetríme na každom kroku, nie je možné vyriešiť. A vrátim sa ešte k jednej veci, keď hovoríte o tom, že deinštitucionalizovať, vy si uvedomte, že deinštitucionalizácia prebehla trebárs v Nórsku, ale žiadne iné krajiny sa nevzdávajú svojich zariadení. V roku 1995 bola ukončená a je tu jeden človek, možno dvaja, možno traja, ktorí to presadzujú, aby sa zrušili pobytové zariadenia, ale pani podpredsedníčka, ak ja nepijem mlieko, to neznamená, že budem tvrdiť, že všetci, nech sa prestane mlieko vyrábať a predávať a že všetci ostatní ho nepotrebujú, takže skúste sa na to pozrieť objektívne. Naviac, vďaka tomu, čo ste urobili v roku 2011 so sociálnymi službami, teda vlastne až následne v prvom štvrťroku 2012, opatrovateľská služba bola nedostupná a je dodnes prakticky nedostupná pre mnoho ľudí a mala by byť najprijateľnejšia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Vaľová.

Ďakujem, ďakujem veľmi pekne. No môžem povedať, že naozaj čo sa týka zmeny financovania, myslím si, že sa viacerí v tomto zhodneme. Len dôležité je to, že nikto doposiaľ nevymyslel ako, lebo je to naozaj veľmi zložité. Ani za bývalej vlády ste to nevyriešili a naozaj ani vy ste nenavrhli žiaden kľúč, lebo momentálne sa služby financujú, tak ako sa financujú a ak sa nájde lepšie riešenie, alebo ak bude lepšie riešenie, určite ho treba hľadať, ale to je vecou budúcnosti a myslím si, že aj určitých rozhovorov.
K ďalším veciam sa veľmi nebudem vyjadrovať, lebo pani podpredsedníčka, vy ste to tak preplávali. Vy to tak vždycky preplávate po hladine, pretože hĺbka zákona vám málo kedy niečo hovorí a naozaj pomiešate mnoho vecí, ale beriem to, ako zaoberáte sa touto témou veľmi krátko, pretože ak ste povedali, že do rúk samosprávy, ktorí budú kontrolovať alebo ktorí posudzujú odkázanosť, vážená pani kolegyňa, kto má kontrolovať? No predsa ten kto financuje. Alebo ako si to predstavujete? Že mestá, obce, štát bude dávať financie a neziskovky to budú kontrolovať? Ako si to predstavujete? Vôbec viete, ako to prechádza vlastne v samosprávach, ako to prechádza cez rozpočty? Takisto obviňujete, že jednoducho nemôžu obce dávať do sociálnych zariadení, neposkytujú, no samozrejme, každé mesto, alebo obec má opatrovateľky, nie je ich toľko, koľko by sme si predstavovali, ale ako primátorka mesta určite viem, že ak občan nie je odkázaný na sociálnu službu, tak naozaj citlivo zvažujeme, pretože radšej ho necháme v tom domácom prostredí, o ktorom rozprávate a jednoducho na tie opatrovateľky a jednoducho určite nám to, aj finančne si porovnáme, aby sme hocikoho nedali na odkázanú službu. Ale kto má najlepšie vedieť? No predsa posudkový lekár a obec, obec, kde ten človek žije. Alebo kto to má posudzovať? Neziskové organizácie? Jednoducho vážne sa musíme nad tým zamyslieť a nepočúvať iba nejaké diskusie, ale naozaj...
(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Šedivcová.

Ja si dovolím zareagovať na tú časť, kde pani podpredsedníčka hovorila o tom, že či naozaj chápeme, čo je deinštitucionalizácia. Je to trošku zložitejší proces a vlastne tento názov ešte ani nie je taký vžitý veľmi v našich podmienkach. Ja som sa vrátila minulý týždeň z pracovnej cesty v Mníchove, kde naozaj som absolvovala návštevy sociálnych zariadení, ktoré sa zapojili do deinštitucionalizácie a dokonca boli to zariadenia aj pre seniorov. Takisto viem z vlastnej skúsenosti, teda prípravy projektu DI, do ktorého sa zariadenie, v ktorom pracujem, zapojilo teraz, v súčasnom období, takže nie všade sa dá robiť, vo všetkých zariadeniach, alebo vo všetkých službách sa dá robiť deinštitucionalizácia, pretože naozaj tie veľké zariadenia veľkokapacitné, ktoré tu boli a stále sú, tie jednoducho nevieme deinštitucionalizovať pre seniorov, pretože nie všetci klienti sa do týchto projektov hodia. Ja som rada, že ministerstvo tento projekt podporuje v takej podobe, ako ho podporuje, ale hovorím, nie všade sa to dá riešiť takýmto projektom. Zajtra organizujeme Mesa 10 pod záštitou pána predsedu Maňku v Banskej Bystrici práve odbornú konferenciu na tému deinštitucionalizácia a myslím si, že tiež sa ľudia viacej dozvedia o tejto téme a že to budú vnímať inak, pretože nedá sa to tak jednostranne vnímať a povedať, že nevieme, čo to je a nechápeme, čo to je.

S reakciou pani podpredsedníčka Jurinová.