25. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážené dámy, vážení páni poslanci, pani poslankyne, ja budem sa snažiť byť stručný a v podstate reagovať na niektoré návrhy, resp. otázky, ktoré boli prezentované počas rozpravy.
Chcem predovšetkým povedať, že otázka transparentnosti financovania bude veľmi dobre zabezpečená tým, že od 1. 1. 2014 zrejme púšťame RIS, rezortný informačný systém. Teraz sa ešte vyhodnocuje za prítomnosti zástupcov jednotlivých typov škôl, najmä Asociácie riaditeľov štátnych gymnázií, Asociácie odborných škôl, Združenia samosprávnych škôl a ďalších. Akonáhle bude tento systém, ktorý je už viac-menej testovaný, spustený, bude vytvárať ďalšie podmienky pre to, že nielenže budeme poznať detaily o jednotlivých školách a presunoch, ale budeme, samozrejme, môcť postupne v tomto systéme uvažovať o výraznejšej transparentnosti o financovaní a o prerozdeľovaní finančných prostriedkov na jednotlivé školy.
Áno, jedna forma je kontrola. Plne sa, samozrejme, stotožňujem s tým, že keď ja dostávam množstvo, samozrejme, požiadaviek na naše kontrolné orgány a okrem toho existujú systémové pravidlá týchto jednotlivých kontrol, ktoré sú polročne alebo ročne schvaľované, a naviac je tu množstvo operatívnych požiadaviek, tak nepostačoval by dostatok týchto našich kontrolórov, aby veci vedeli, povedzme, podchytiť. Ale musím povedať, že v spolupráci so štátnou školskou inšpekciou a našou kontrolou ideme viacej, výraznejšie sledovať testovanie našich žiakov deviatakov a, samozrejme, aj maturít, pretože práve keď tam neboli prítomní naši zástupcovia, sa zistilo podvádzanie, a nebudem hovoriť o jednotlivých školách. Teda to znamená znižovanie kvality a tak ďalej a tak ďalej. A teraz ide predovšetkým aj o niektoré maturity, ktoré sa uskutočnili na súkromných školách.
Ďalej, čo sa týka návrhu spájania všetkých štyroch ročníkov do jednej triedy, teda ide o prvý stupeň základnej školy, tak som tomu správne rozumel, ja by som to považoval za krok späť, pretože dnes, samozrejme, je systém celkom iný v prvej až štvrtej triede základnej školy, čo sa týka vzdelávacieho procesu, pretože tu už nejde len o čítanie, písanie a počítanie, ale aj o ďalšie faktory, ktoré idú do tohto vzdelávacieho procesu. A nedá sa postrehnúť, že by jeden učiteľ v rámci jednej spoločnej skupiny 1 – 4 dokázal sa venovať každému. A, samozrejme, by to mohlo byť v podstate niekedy len 10 minút, čo by v podstate nespĺňalo tie požiadavky kvality vzdelávacieho procesu.
Samozrejme, vyjadrím sa aj vo vzťahu, či môže certifikát nahradiť štátnu maturitu. Ja som rokoval so zástupcami aj ambasád. A musím povedať, že našli sme zhodu, nebolo to jednoduché rokovanie, našli sme zhodu, keď som položil otázku, či je to spravodlivé, keď zo študentov, ktorí sa pripravujú na štátnu maturitu, môže mať jeden výnimku, druhý ju nemusí mať, či je to rovnosť príležitostí na jednej strane, lebo na druhej strane som povedal, že ten certifikát ja, samozrejme, chápem ako pridanú hodnotu a nerobí žiaden problém, aby študent, povedzme, gymnázia, keď bude mať popritom urobený ten certifikát, mohol absolvovať aj maturitnú skúšku. Dokonca môže tak dokázať, že má lepšie vedomosti ako tí, ktorí sú pripravovaní v rámci štátneho vzdelávacieho programu a voľnočasových aktivít na jednotlivých gymnáziách. Žiaden problém v tom nie je. A myslím si, že v tomto prípade sme pristúpili k úcte k takému vážnemu dokumentu, ako je štátna maturita.
A ja sa držím aj toho francúzskeho a rakúskeho prístupu k tej štátnej maturite, že naozaj vyžadujú komplexne prípravu na túto štátnu maturitu, pretože môžeme si zriadiť certifikáty z matematiky, fyziky a tak ďalej. A s nimi nebudú chodiť na maturitné skúšky, ktoré by mali absolvovať? Túto otázku si kladiem stále. A myslím si, že nebolo by to dobré. A vychádzam aj z požiadavky, samozrejme, zo strany riaditeľov predovšetkým štátnych gymnázií. Odznelo to aj na ich asociácii, aj stoja za mnou v tejto veci, aby sme skutočne tú maturitu zrovnoprávnili. Na druhej strane musím povedať, že máme informáciu. A tú by som vám tu predniesol. Štátna jazyková škola na Palisádach potvrdila, že TOEFL nie sú rovnocenné so štátnou jazykovou skúškou, lebo nie sú tam zaradené témy kultúrno-spoločenské a geografické, ktoré sú vlastne v štátnej maturite z konkrétneho jazyka, či je to francúzština, či je to angličtina alebo nemčina. Čiže my chceme naozaj, aby na jednej strane mali možnosť si urobiť certifikáty ako pridanú hodnotu, ktorú môžu potom využívať v ďalšom živote, ale, samozrejme, aby každý jeden, ktorý sa dostal na gymnázium alebo na inú strednú školu, absolvoval maturitu v tom danom predmete. Ja by som bol veľmi rád, keby mi niekto vymenoval päť štátov z Európskej únie, ktoré uznávajú nejaký certifikát ako náhradu maturitnej skúšky. Sú, samozrejme, také štáty, ale väčšina štátov Únie to neuznáva. A myslím si, že aj ten pohľad, povedzme, Rakúskej republiky, to som konzultoval. Alebo vo Francúzskej republike, tam je štátna maturita nadovšetko. To je dokument, ktorý rozhoduje o budúcnosti toho žiaka a toho študenta vo Francúzsku.
Ďalej by som chcel tiež upozorniť na to, že certifikáty majú len asi 2 % maturantov. Tí, ktorí ich majú, sa nepripravujú lepšie, naopak, sa stáva, že poľavujú v príprave, a ja by som naozaj chcel ten cieľ, ktorý má každý maturant, že tu je maturitná skúška, aby tú maturitnú skúšku absolvoval. A tam sa práve ukáže, že tí, ktorí majú tie certifikáty ako pridanú hodnotu, budú lepší a ukážu, že skutočne tie výsledky v podstate budú lepšie ako u tých, ktorí sa pripravujú na maturitu v rámci štátneho vzdelávacieho programu.
Chcel by som tiež pripomenúť, čo sa týka tých minimálnych počtov žiakov, to bola veľká diskusia. Nuž treba povedať, že to vyplynulo z diskusie, ktorá bola otvorená, a medzirezortného pripomienkového konania. A najmä tie počty žiakov, tie spodné hranice, vyplynuli z návrhov, ktoré prichádzali od Združenia samosprávnych škôl, od riaditeľov štátnych gymnázií, teda konkrétne Asociácie štátnych gymnázií, kde konkrétne pán Sadloň jednoznačne trval na sedemnástich žiakoch ako na minime, aby to bolo. Ďalej, bolo to dohodnuté aj s Asociáciou odborných škôl. A, samozrejme, na základe toho sme tieto pripomienky akceptovali. A potom sme ich predložili do novely zákona.
Racionalizáciu stredných odborných škôl sme naštartovali minulý rok, treba pripomenúť. A to je sprísnenie prijímacích pohovorov na naše stredné školy, na plánované počty tried v spolupráci so zamestnávateľmi; veď predovšetkým nám ide o odborné školy, o spoluprácu so zamestnávateľmi. Ak sa to nedarilo v minulosti, tak to bolo práve preto, že ak regionálna samospráva zrušila nejakú odbornú školu alebo strednú školu v regióne, tak, žiaľ, moji predchodcovia ministri podpísali vznik súkromnej školy na tej istej úrovni a v podstate sa nič nezmenilo a to financovanie ďalej takýmto spôsobom pokračovalo. Ja si myslím, že je to dobré rozhodnutie a správne rozhodnutie.
K pánovi Érsekovi.
Ak plačeme nad asimiláciou, a to je všeobecný problém, prečo nehovoríme, že sa výrazne znížila natalita? Však to je vážny problém. Ja som bol v Maďarsku, kde tak isto veľmi vážne idú rozhodnutia zo strany veľkého ministra pre ľudské zdroje, že tieto malé školy idú sa často zlučovať a idú zanikať, tak isto je tam tento systém zavedený. A platí to aj pre Maďarskú republiku a v súčasnosti to platí už aj pre Fínsku republiku, kde sú ďaleko väčšie kilometrové vzdialenosti. Ale teraz nejde o ušetrené peniaze, ide o kvalitu vzdelávania v plne organizovanej škole, ale aj vytvorenie podmienok pre to, aby tí žiaci mali dostupnosť do tej školy, či už v rámci školských autobusov alebo iných foriem, aby sme im to zabezpečili. Tuto musí byť vytvorená rovnosť príležitostí, preto, aby mohli absolvovať tí žiaci vzdelávanie či už na prvom alebo druhom stupni. Osobitne sledujeme prvý stupeň. Je to veľmi citlivá oblasť. A musím povedať, že tam, kde v minulosti zanikli málotriedky, kultúra sa nestratila. Ale problém obcí takéhoto charakteru spočíva v tom, že je nedostatok pracovných príležitostí, že sa obce vyľudňujú, že odtiaľ odchádzajú mladí ľudia. A, samozrejme, tým pádom sa znižujú aj počty žiakov, ktorí by mohli navštevovať, povedzme, prvý alebo druhý stupeň základných škôl v týchto jednotlivých obciach.
Chcel by som tiež pripomenúť, a to je veľmi dôležité, že často treba hľadať to, čo bolo v pôvodnom spolužití aj v tom politickom združení, ktoré vzniklo po roku 1990. No prečo zaniklo, resp. sa rozdelilo kvalitné gymnázium slovensko-maďarské v Nových Zámkoch? Dnes v Nových Zámkoch máme výsledky slovenského gymnázia špičkové a maďarské gymnázium išlo dole vodou, a to len preto, že boli tam učitelia aj slovenskí učitelia, ktorí ovládali aj maďarský jazyk a učili aj na jednej aj na druhej škole a mali kvalitné výsledky. A ja sa pýtam, prečo by nemohli byť často v jednej budove tak triedy s vyučovacím jazykom maďarskej národnostnej menšiny, ako aj s vyučovacím jazykom oficiálnym? Čo tomu bráni? A je tu racionalizácia. Ale je to predovšetkým úcta jedného k druhému. Môže to takýmto spôsobom fungovať. A ja by som naozaj poprosil aj predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny, aby toto veľmi citlivo chápali. A my sme aj, samozrejme, v tých dohadovacích konaniach pri diskusiách práve, ktoré ste tu spomínali, a maľovali ste tie čierne scenáre, to riešili. A našli sme aj s Asociáciou maďarských učiteľov a s ďalšími istú zhodu, aby sme v tejto veci nevyvolávali zbytočné animozity, ale hľadali riešenia, ktoré pomôžu kvalite vzdelávacieho procesu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Pán minister, poprosím vás, je 12.00 hodín...

Čaplovič, Dušan, minister školstva, vedy, výskumu a športu SR
Posledné poznámky.
Dovolím si pripomenúť, že tu sa hovorí o riaditeľoch, aby mali väčšie postavenie v rozhodovaní. No budú mať väčšie postavenie a rozhodovanie riaditelia aj samotní učitelia, ak sa vrátime k tomu, ako to majú vo Francúzsku alebo ako to majú teraz v Maďarsku. Alebo nedávno ja som bol v Srbsku. V Srbsku učitelia a riaditelia škôl sú zamestnanci konkrétneho rezortu. Tam ich odosobníme a oslobodíme od mnohých tlakov a vytvoríme, samozrejme, potom podmienky pre to, že budú môcť samostatne rozhodovať. A budú to, samozrejme, rozhodovania svojprávne, nie pod tlakom či už rady rodičov na jednej strane alebo zriaďovateľa na druhej strane. Tam by sme my mohli nájsť tú budúcnosť. A pevne verím, že raz sa aj k tomuto na Slovensku znovu dopracujeme a dosiahneme tieto zmeny.
Osemročné gymnáziá. Poprosím vás všetkých z opozície, prečítajte si, čo ste hovorili v druhej polovici roku 2010, keď sa predĺžila pri možnosti osemročných gymnázií tá percentuálna hranica, o dva roky to predĺžime a jednotliví zriaďovatelia, najmä regionálne parlamenty to dotiahnu a doriešia. Ja sa nebránim tomu. A hľadáme možnosti, aby sme tento problém ďalej riešili. Ale, samozrejme, vtedy ste všetci za to horlivo vystupovali. A myslím, že pán exminister Fronc to povedal správne, bolo to rozhodnutie pána Mikolaja, to sa predĺžilo o ďalšie dva roky. A teraz sme zase pred problémom, pretože nám to nieže kleslo alebo sa to zracionalizovali, ono nám to narástlo! A ja, samozrejme, nechcem to porovnávať podľa tých percent tak, že uvediem priemer celoslovenský, ale tak, že v podstate sú isté špecifiká Bratislavy, isté špecifiká Košíc, iné sú špecifiká v iných regiónoch a tieto treba akceptovať. Ale na to, samozrejme, musíme nájsť konsenzus. A, samozrejme, aj z môjho rezortu vo vzťahu k tejto problematike a k tomuto problému, ktorý sa tu spomínal, budeme sa snažiť tieto veci riešiť.
A napokon ja naozaj nebudem reagovať na centrá voľného času, pretože netreba zabúdať, že sa znížil výrazne počet čiernych duší. A, po ďalšie, viete veľmi dobre, že sa tu obmedzila veková hranica na 5 až 15 rokov. Čiže tam to bolo až do 30 rokov veku, mladí ľudia mohli navštevovať tieto centrá voľného času. A, samozrejme, tak to absolútne číslo pokleslo. A teraz sme si dali urobiť analýzu so ZMOS-om. A predložíme aj informáciu do konca roka o tom, ako to vyzerá s centrami voľného času, ale nielen o tom, ale aj o tom, vôbec akým spôsobom je vytváraná podpora voľnočasovým aktivitám našich detí v jednotlivých obciach v regiónoch v Slovenskej republike.
A veľmi by som rád počul od pána poslanca, ale to budem očakávať potom neskôr v druhom čítaní, za koho on vlastne hovoril, že to bolo len za niektoré školy. Ale toto, čo sa nachádza v tomto návrhu zákona, čo sa nachádza dokonca aj v tej diskusii o štátnych vzdelávacích programoch a učebných plánoch, vyplýva priamo od učiteľov, ktorí to požadujú, zo Združenie samosprávnych škôl a ďalších učiteľov, aby sme to zmenili. Takže nie je to výmysel rezortu, ale je to aj istý dialóg a istá ústretovosť vo vzťahu k učiteľom, pedagógom a riaditeľom škôl.
Ďakujem vám, že ste si ma vypočuli. A pevne verím, že v prvom čítaní tento návrh novely zákona podporíte. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán minister.
Pán spravodajca? (Reakcia spravodajcu.) Nie.
Prerušujem rokovanie, vyhlasujem obedňajšiu prestávku a budeme pokračovať v rokovaní o 14.00 hodine. Ďakujem pekne.

(Prerušenie rokovania o 12.04 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, predsedajúci, vážená dáma, vážení páni poslanci a poslankyne Národnej rady, dovoľte mi, aby som uviedol niekoľko úvodných viet k predkladanému návrhu zákona o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Návrh zákona bol vypracovaný v súlade s Koncepciou boja proti diváckemu násiliu na roky 2013 až 2016 v spolupráci s medzirezortnou pracovnou skupinou zloženou zo zástupcov Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ministerstva vnútra, ministerstva spravodlivosti, Generálnej prokuratúry, Slovenského futbalového zväzu, Slovenského zväzu ľadového hokeja, Združenia miest a obcí Slovenskej republiky a ďalších a ďalších subjektov z verejnej sféry, športovej sféry i akademickej sféry.
Veľmi dobre viete, že minulého roku v decembri bola prijatá Dlhodobá koncepcia konkrétnych úloh rozvoja slovenského športu. A medzi ne bola zaradená aj táto úloha, ktorá je výsostne aktuálna a dôležitá, nielen čo sa týka Slovenskej republiky. Ale pokiaľ chodím do zahraničia a rozprávam sa so svojimi rezortnými kolegami, je to veľmi aktuálne v celej Európe a, samozrejme, vo svete.
Násilie na našich športových podujatiach najmä kolektívneho športu a veľkých športových podujatiach, či je to futbal, niekedy aj hokej, ale najmä futbal, je veľmi časté. Spôsobuje to skutočne situáciu na niektorých štadiónoch nežiaducu. A predovšetkým odpudzuje to slušných divákov, aby navštevovali takéto podujatia. Preto je dôležité, aby sme na jednej strane pripravili podmienky pre zmenu prostredia a kultúrneho prostredia našich štadiónov, kde sa, povedzme, už takéto výkriky a takéto jednania neprejavujú. Konkrétnym príkladom je výstavba hokejovej haly národného hokejového štadióna v Bratislave alebo samotnej veľkej rekonštrukcie hokejového štadióna U. S. Steel v Košiciach. A tam, kde sú, nazveme to, holobyty, hološtadióny, tak v podstate nám toto násilie prekvitá. Tam to spôsobuje istým spôsobom negatívne dopady na verejnú mienku a ohrozuje to mnohých slušných ľudí, ktorí by radi prišli na takéto športové podujatia. Ale keďže na týchto podujatiach často nevidia nič okrem hrubých a nechutných invektív, slov, urážania a dokonca aj neonacistických a neofašistických prejavov, ktoré, žiaľ, v súčasnom období silnejú v celej Európe, tak, prirodzene, nie je záujem ani takéto zápasy, či už medzinárodné alebo v rámci národných líg, navštevovať.
Cieľom návrhu zákona je vytvoriť efektívny systém pravidiel organizovania športových podujatí a zodpovedajúce kontrolné a sankčné mechanizmy, ktorých cieľom je na jednej strane ochrana verejného poriadku, bezpečnosti a pohodlia účastníkov verejných športových podujatí, tak ako som to uviedol, a na strane druhej doslovne prevencia a eliminácia diváckeho násilia na týchto podujatiach.
Návrh zákona má čo najmenej obťažovať slušných ľudí pri organizovaní malých športových podujatí do 300 účastníkov, uzavretých komunitných podujatí, školských, spolkových, firemných a podobne, ako aj podujatí v tých športových odvetviach a vekových a výkonnostných kategóriách, v ktorých doposiaľ neboli zaznamenané akty diváckeho násilia ani iné bezpečnostné incidenty.
Návrhom zákona sa sprísňuje predovšetkým režim organizácie rizikových podujatí, ktoré sú vyhlásené za rizikové podujatia, najmä vo vzťahu k futbalu, podčiarkujem opätovne, futbalu a niekedy čiastočne aj k hokeju.
Návrh zákona nanovo upravuje postavenie a úlohy organizátora podujatia. Nie je mysliteľné, aby štát doplácal na zlyhanie organizátorov takýchto podujatí, samozrejme, telovýchovných jednôt, ktoré tieto podujatia organizujú a pripravujú, a na druhej strane aby im na to platili daňoví poplatníci za to, že si nevedia tieto telovýchovné jednoty a športové kluby urobiť poriadok a prevenciu na svojich štadiónoch.
Samozrejme, upravuje nanovo postavenie a úlohy, ako som už povedal organizátora, členov usporiadateľskej služby, športových zväzov, Policajného zboru, obce aj miestnej a obecnej polície, ako aj povinnosti a zákazy pre účastníkov podujatia.
Predpokladá sa pozitívny dopad návrhu zákona, samozrejme, aj na štátny rozpočet, pretože istým spôsobom prevencia, ja si myslím, aj zväz bol za senzibilizáciu a výchovu, vytvára predpoklady, že nebude musieť byť toľko použitých špeciálnych jednotiek pri ochrane slušného prostredia na našich štadiónoch. A bude to, samozrejme, mať menší dopad, prirodzene, na financovanie zo štátneho rozpočtu a od daňových poplatníkov na takéto aktivity.
Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ďakujem vám, že ste si vypočuli moje úvodné slová. A dovolím si vás požiadať o prerokovanie tohto návrhu zákona v prvom čítaní a schválenie jeho postupu do druhého a tretieho čítania na najbližšej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods.1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpil v prvom čítaní k vládnemu návrhu zákona o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 718) ako určený spravodajca Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 97 zo 14. októbra 2013 a podal spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 688 z 27. septembra 2013 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie.
Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona sa uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V prípade ak sa Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky určiť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som so svojou spravodajskou informáciou a odporúčam otvoriť rozpravu.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážení kolegovia, pán minister privítal jednu kolegyňu, takže ja pozdravím vážené dve kolegyne prítomné počas terajšieho rokovania, dovoľte, aby som sa krátko vyjadril v prvom čítaní k návrhu zákona.
Vedome násilie na štadiónoch a vôbec pri športových podujatiach nie je slovenské, samozrejme, špecifikum. Je to problém, ktorý trápi väčšinu krajín. A z tohto pohľadu musím povedať, že hľadať riešenie a istým spôsobom pokúsiť sa tomu predísť je dobrá myšlienka. Čiže ideu tohto návrhu zákona, si myslím, môžeme spoločne odsúhlasiť, mám však niektoré výhrady a poviem z nich aspoň pár, ktoré sú zakomponované priamo v návrhu zákona a spôsobu riešenia.
Viete, nezdá sa mi, aby sme boli niekedy prísnejší, ako sú prísni, priestupkový zákon hovorí o tom že zakázať účasť možno na dva roky. V tomto návrhu zákona je urobené, že účasť možno zakázať až na päť rokov. Ja si myslím, že by sme nemali ísť minimálne nad tú hranicu, ktorú určuje priestupkový zákon. A potom keď sa domnievame, že áno, tak by sa to skôr malo v tom priestupkovom zákone zmeniť.
Druhá vec, ktorú vnímam dosť citlivo, je to, že za mnohé podujatia, de facto za prácu pre bezpečnosť na športových podujatiach budú organizátori platiť, niekedy nemalé peniaze. A nakoniec to vyplýva aj z toho, čo povedal vo svojom úvodnom vystúpení pán minister, že očakáva pozitívny dopad na štátny rozpočet. Ale sú prípady, kde si myslím, že je to problémové, áno, malé podujatia nepotrebujú do 300 ľudí, pokiaľ však podľa znenia zákona nie sú istého rangu tie súťaže, pokiaľ to nie je medzinárodná súťaž. To znamená, že keď sa dohodne súťaž 30 šachistov, tak budú mať asi bezpečnostné opatrenia. Budú musieť za to platiť. Neočakávam tam žiadne násilie alebo niečo podobného, aspoň neviem o tom, že by tam bolo, okrem toho, že niekedy je známe, že šachisti sa navzájom znervózňujú, jeden druhého aby vyviedol zo sústredenia, ale násilie tam určite neočakávam.
Tretia vec ma trošku zarazila. A musím ju uviesť. Kto robí šport? Väčšinou sú to mladí ľudia. Dokonca tí, ktorí sú na dedinách, vedia, že na taký futbalový zápas na dedine neraz príde viacej divákov ako na prvoligový zápas slovenského futbalu. Je to spoločenská udalosť. A týka sa najmä mladých ľudí. Ale nie celkom som pochopil, prečo môže byť hlavný usporiadateľ človek, ktorý má vek minimálne 25 rokov, vek 18 rokov stačí na volebné právo, áno, vek 25 rokov na hlavného usporiadateľa, to som nepochopil. To, že ten usporiadateľ, hlavný ak je, musí mať isté školenia, je v poriadku. Ale ten vek, by som bol rád, keby bol vysvetlený, prečo je to, pretože to nepokladám za adekvátne.
A posledné trochu, to netvrdím, ale istým spôsobom mám pocit, že za istých okolností sa dá tento zákaz vykladať aj tak, že niektoré zhromaždenia ľudí nebudú môcť byť možné. A to už je zásah do niečoho iného. Myslím, že o tom budeme podrobnejšie debatovať na výbore.
V zásade chcem povedať, že som za snahu o boj proti násiliu a jednoducho o to, aby boli vytvorené kultúrne podmienky, ale pokladám za dôležité, aby sa niektoré veci vyriešili, aby sme zase neboli príliš prísni.
A posledná taká poznámka trošku osobná. Viete, väčšina z nás aspoň mužov sleduje športové podujatia a keď nie fyzicky na štadióne, tak aspoň v televízii. (Hlasy z pléna.) Neviem, či ich sledujete, ale pozeráte napríklad hokej. Koľkokrát sa dívam na hokej, keď sú zápasy z Kanady. Tam tréner, všetci sú oblečení tip-top. Oblek, kravata, biela košeľa, to tam majú, je tam kultúra, istá kultúra. No ja len to chcem pripomenúť z toho dôvodu, že takúto kultúru trošku by sme mohli mať aj my. Keď takáto kultúra môže byť na športovom podujatí a dlhodobo udržiavaná, aj to totižto vytvára atmosféru pri tom športovom podujatí, aj to istým spôsobom navádza na to, ako sa ľudia správajú.
Takže toľkoto som chcel povedať vo svojom vystúpení. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážený Dušan futbalista, v krátkosti budem na to reagovať, pretože nedá mi, aby som do týchto športových tém nevkročil bližšie.
Mám tu tie poznámky, ktoré dali aj predsedovia zväzu, aj generálny sekretár k tomuto zákonu.
Ja tiež som toho názoru, že, samozrejme, treba násilie zastaviť na štadiónoch za každú cenu, by som povedal, aby tí slušní diváci, ktorí chodia na štadióny, netrpeli tým, čo tam vytvára určitá skupina chuligánov, obávam sa však jednej veci, a to by som tu chcel zdôrazniť, že ani doteraz vytvorený zákon, ktorý by kvázi mal byť funkčný, nie je funkčný, nepoužívame ho ani v tých prípadoch, keď fakt ide o ohrozenie života, pričom sa obávam, že ak tento zákon prejde do účinnosti, či bude v plnej miere využívaný.
Ale chcem sa venovať jednej veci. Otázka ostáva, či z vaničky nevylejeme vodu aj s dieťaťom, pretože keď dáme všetky športy do jednej skupiny, čo, si myslím, nie je dobré, tak určite finančné malé športové kluby, malé zväzy nebudú vedieť zabezpečiť tie súťaže, ktoré týždenne vykonávajú. Preto by som navrhoval, a budeme o tom ešte určite hovoriť vo výbore, aby sme rozdelili na základe doterajších poznatkov, ktoré sú tie športy, kde sa môže nejakým spôsobom vyskytovať a sa vyskytuje určité násilie, musíme zaradiť do kategórií, ktorými sú prvá kategória, druhá kategória a tretia kategória, pretože, ako môj predrečník povedal, niekde fakticky, kde hrajú tretiu, štvrtú triedu futbalu, je viacej divákov na futbalovom štadióne. A málokedy sa stáva, že sa pobijú medzi sebou. Ale vždycky asi naháňajú rozhodcu, pretože je korupčný, lebo je podplatený niektorou stranou. A ten vytvára ten najväčší problém, ale na druhej strane, aby ten malý klub, ktorý ledva má na dresy, ledva vie zaplatiť štartovné do tej súťaže, platil bezpečnostnú službu, vyškolil určitých ľudí, ktorí tam budú o tú bezpečnosť dbať, myslím si, to je dosť veľká záťaž. A týka sa to hlavne aj malých športových podujatí, napríklad v takých športoch, ako sú úpolové športy, šerm a napríklad gymnastika a tak ďalej, stolný tenis. Keď sa to na to bude vzťahovať, také súťaže oni nebudú robiť. A je to likvidačné. Nebudú tak mať kde závodiť naše nádeje na domácich podujatiach. A možno budú vyhľadávať v blízkom okolí športové turnaje. Jednoducho preto ich nemôžeme robiť doma, lebo ich finančne neviem pokryť kvôli týmto ďalším nákladom. Preto by som citoval, prikláňam sa k tomu, cyklistického šéfa Privaru, ktorý je tiež toho názoru, že cyklistom robia najväčšie problémy autá, a nie tí fanúšikovia, ktorí sú vedľa cesty, kde nikdy problém nebol, ale určite viacej ako 300 ľudí. Takže ja neviem ani, ako by sme tam zabezpečovali ten celý pelotón. Vidíte často v televízii, Tour de France ide. Takže neviem, koľko SBS-károv by sme tam mali dať. A je to tam voľné a páskou oddelené napríklad. A on sa tiež prihovára za to, aby sme tieto športy rozdelili a kategorizovali. Toto je, myslím si, riešenie. A určite budete sa aj vy za to prihovárať v tom smere, že nechceme, aby zanikli turnaje, ktoré už doma robíme také pre mládež, kde by sme mali ochranku. Ani to nie je dobré na výzor, keď tam behajú ochrankári, vlastne SBS-kári, lebo tam je viacej ako 300 ľudí. A myslím si, že škoda vyhodiť tieto peniaze. Tu je názor aj napríklad pri kolektívnych športoch, ako napríklad je hádzaná, volejbal, basketbal. Ani pri týchto kolektívnych športoch doteraz nemá nejaké informácie, že by sa aj u nás vyskytli také nejaké ťažké situácie, kde by museli zasahovať nejakým spôsobom už v konečnom dôsledku policajti alebo organizátori. Vedia to zvládnuť a nemajú s tým problém. A tiež píšu o tom, že to bude taká veľká čiastka. A chodí tam viacej ako 300 ľudí. Samozrejme, aj pre nich to bude zbytočne vyhodený peniaz, ktorý by mohli investovať do svojich mladých športovcov a rozvoja určitej športovej kategórie.
V krátkosti si dovoľujem povedať, že ide o plošnú právnu úpravu, ktorá nie je dobrá. Skúsme ju rozdeliť, nech táto právna úprava nie je plošná. Skúsme nájsť riešenie, aby sme nedali do jedného vreca každé športové odvetvie a každé športové podujatie. Samozrejme, súhlasím s tým, že treba spraviť maximálne opatrenia tam a na to sa sústrediť, kde sa tieto športové správania vymkýnajú z rúk, či to je futbal alebo málokedy hokej už, a napríklad aké sú štatistiky diváckeho násilia . Vieme o tom, že sú štatistiky kde vykazujeme, aké sú v priemere tieto násilnosti, koľko percent je týchto násilností. Vieme, že keď hrá futbal Trnava so Slovanom alebo Dunajská Streda so Slovanom, sú rizikové. Ale tie zápasy vieme zabezpečiť. Posledný čas sa to lepší. Ale myslím si, že aj keď to ošetríme novým zákonom, tak to bude mať určité dopady, ak ten zákon bude dodržiavaný.
A ešte sa chcem spýtať, samozrejme, máme na to zákon, koľko bolo odsúdených na tých rýchlych súdoch, čo terajšia právna norma povoľuje, medzitým nikto nebol odsúdený, Dušan mi to potvrdí, potom načo bola táto právna norma, ktorá existuje, ktorá mala práve týchto ľudí vytiahnuť z toho davu a odsúdiť ich za 24 hodín. A myslím si, tam mal byť niekto odsúdený, ale hovorí, že tam nikto v tomto nebol, a medzitým boli porozbíjané aj vlaky, boli porozbíjané štadióny, vieme ich identifikovať, a tam nikto nebol odsúdený za 24 hodín.
Dovoľte, aby som povedal k § 2 písm. j), že je tam príliš vágna definícia rizikového účastníka podujatia. Podľa návrhu zákona je to fyzická osoba, u ktorej je daný predpoklad. U koho môžeme predpokladať toto? To slovíčko nezapadá do toho. Nemôžeme my predpokladať, že niekto spraví neporiadok, pričom ho vytiahneme z davu a okamžite ho nejakým spôsobom pošleme von. Čiže o tom sa ešte budeme baviť na výbore. Je to taká voľná úvaha, že niekto si myslím, že o tebe predpokladá, že spravíš zle, tak ťa vytiahne a zoberie ťa preč. To je ako čipovanie terajšie. Potom by sme každého fanúšika mohli načipovať. A tým pádom by sme ho mali pod kontrolou. Myslím si, že nie je toto podstatné toho celého návrhu.
Samozrejme, problém je tam s účasťou na mnohých podujatiach, už sme hovorili o tom, keď je viacej ako 300 ľudí. Do 300 ľudí je tam určitý počet organizátorov. Potom keď je to nad tristo, treba viacej SBS-károv, zas viacej usporiadateľov, treba ich školiť. Neviem, či toto je pravá cesta, ale myslím si, že ak rozdelíme tieto športy, pri ktorých som to navrhoval, dá sa tam nájsť riešenie. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Už je to trošku bezpredmetné, lebo to kolega povedal, a preto len zopakujem tú otázku na pána ministra. V predchádzajúcom volebnom období bola prijatá novela Trestného zákona, ktorá umožňuje do 24 hodín sudcovi odsúdiť takýto čin násilia, ktorý sa udeje na štadióne, a chcem sa opýtať v tej súvislosti pána ministra, či má nejakú štatistku, naozaj či niečo také vôbec sa udialo, lebo vo verejnosti to nie je známe, a ak, tak či sú známe nejaké počty takto postihnutých ľudí, lebo to, že násilie bolo, ktoré by si zaslúžilo priamo konanie súdne a zrýchlené, to vieme, ale či bol niekto aj odsúdený, nie. Takže to je skôr otázka, ktorú smerujem na pána ministra. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec, všetci, ktorí sa zaujímame o šport, vieme, že na mnohých športových podujatiach naozaj dochádza zo strany nespratníkov a divákov k tomu, čo sa nám nepáči a čo sa snažíme vykoreniť. Vláda Slovenskej republiky prichádza preto s takýmto prísnejším zákonom. Trošku ma mrzí, že hneď už na začiatku ho odsudzujeme, športová verejnosť volá po prísnejších trestoch, na druhej strane ho hneď v úvode ideme kritizovať.
Čo sa týka tej vašej poznámky, že na čo bola dobrá zmena legislatívy, že čo tam bola zmena, že do 24 hodín môže byť ten nespratník a vinník odsúdený, no podľa mňa je to dobré, že to máme, napriek tomu, že ešte nikto nebol odsúdený, pretože je to prevencia. Je to prevenčný charakter. Takže to je dobré. Viete, ako futbalový rozhodca som dlhé roky pôsobil, bol som na zápase v Corgoň lige medzi Dunajskou Stredou a Slovanom, kde sa uskutočnili obrovské výtržnosti. Ja si myslím, že naozaj treba takýto zákon aj kvôli takým zápasom, ktorých som sa na vlastnej koži zúčastnil. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Martin, my sme si to povedali.
Pán Kéry, ja neodsudzujem tento zákon hneď v prvom, len hovorím, aké bude mať dopady na tie športy, kde sa takéto násilnosti nevyužívajú a chodia ľudia, chodí viacej ľudí ako tristo. Nech mi nikto nehovorí, že prevencia je to, že uvidia tam policajtov a uvidia tam SBS-károv na takých podujatiach, kde nikdy násilnosti neboli. Ja nehovorím o tom, čo ste aj vy spomínali, že sa stávajú prípady, že to tam treba. Ale na to je tam usporiadateľ, aby to predvídal a zabezpečil. Čiže toto sú rizikové zápasy, o ktorých vy hovoríte. My nevylučujeme tento návrh, len ho chceme vylepšiť. Len ho chceme vylepšiť z dôvodu, aby to nemalo dosah na tie športy, ktoré teraz nejakým spôsobom sa nestretávajú s touto násilnosťou. Ináč, tam problémy nevidíme. Preto je to asi všetko. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Dámy a páni, pán minister, kolegovia, kolegyne, ja som sa rozhodol k tomuto návrhu zákona vystúpiť, lebo, po prvé, mám absolútne plné pochopenie pre motiváciu predkladať takýto zákon, ale mám pocit, že opäť je takto hrubá hromada papierov. To je problém aj prečítať a je problém aj zorientovať sa vo všetkých odkazoch na iné zákonné normy, ktoré sa v tom nachádzajú, je problém prehrýzť sa všetkými požiadavkami napríklad na usporiadateľské služby a podobne. Ale ako dlhoročnému spoluorganizátorovi športových súťaží, ako ich účastníkovi, ako pretekárovi aj ako rozhodcovi, aj ako hlavnému rozhodcovi (Doteraz zvyknem byť hlavným rozhodcom medzinárodnej súťaže, slovenského pohára, ktorá sa každoročne koná v mojom športovom odvetví.), tak je jasné, že táto zákonná norma v snahe vysporiadať sa s fenoménom, ktorý by som označil za sociálnu patológiu možno v dvoch športových odvetviach, ale aj to nie v celých, len v istých zápasoch, v istých okamihoch, tak uvaľuje administratívne a iné povinnosti na športy, ktoré to eventuálne aj môžu neprežiť. A s týmto ja mám problém, lebo ja viem, že v mojom športovom odvetví nikto nie je profesionálny organizátor ani usporiadateľ, ba ani profesionálny tréner. Komerční takí síce sú, ale väčšina ľudí v mojom športe to robí zadarmo, vo svojom voľnom čase. Ja si tu neviem predstaviť organizátorov napríklad slovenského pohára, o ktorom hovorím. To je veľká medzinárodná súťaž, ktorá máva aj tristo účastníkov. Ale polovica z toho sú deti, dievčatká a chlapčekovia, takí malí, druhá polovica sú ich rodičia z Čiech, z Francúzska, z Talianska, z Maďarska, z Poľska, vlastne z polovice Európy. A v podstate jediné, na čo potrebuje taká súťaž usporiadateľskú službu, ochranku nepotrebuje žiadnu, je to, aby niekto dohliadal na to, tie rozbláznené decká aby nezahadzovali PET fľaše po telocvični a aby sa nemotali tam, kde sa motať nemajú. Ale v zásade chcieť od tých ľudí, ktorí si odrobia celú tú organizáciu a ktorí ledva majú prostriedky na to, aby prenajali tú športovú halu, aby ešte urobili všetky tie administratívne veci, ktoré v tomto zákone sú uvedené a ktoré chápem ako potrebné pre tie prípady, ktoré ten zákon rieši, tak hovorím, tá súťaž nebude. A mám taký pocit, že by sme mohli ísť z jedného športového odvetia do druhého a všade by to tam bolo rovnaké. A teraz sa podľa mňa dopúšťame opätovne jednej veci kvôli patologickému javu, ktorému, bohužiaľ, krásny šport menom futbal padol za obeť. Ale ten patologický jav nie je patologický jav futbalu a futbalistov, to je patologický jav, ktorý sa týka spoločnosti, to je patologický jav, ktorý sa netýka len slovenskej spoločnosti. Veď v tej motivácii toho zákona je jasne napísané, že toto nie je špecifický slovenský problém, že je to maďarský problém, že je to francúzsky problém, že je to nemecký problém, že to bol vo veľmi rozsiahlej miere britský problém, že to je taliansky problém, plus-mínus v tej či onej, ale v zásade v rovnako nebezpečnej a agresívnej podobe. Ale to je opätovne ten ukazováčik. Samozrejme, aj ten zákon nemieri tým ukazováčikom na futbalistov ani na rozhodcov, ale mieri na to prostredie, ktoré sa vytvára okolo toho. Tak pokúšame sa, by som povedal, podľa modelu, že one size fits all, teda jedna veľkosť pasuje všetkým, riešiť celé športové dianie na Slovensku zákonnou normou, ktorá je podľa mňa zbytočne komplikovaná, reštriktívna. A podľa mňa pravdepodobne zlepší situáciu na tých športových podujatiach v rámci futbalu, hokeja, ktoré sú označované za rizikové, celkom určite, ale skomplikuje podľa mňa dosť vážnym spôsobom život všetkým tým ostatným.
A mám s tým aj niekoľko ďalších problémov.
Jeden z tých problémov je ten, že v rámci zákona o organizovaní športových podujatí vstupujeme do iného zákona, ktorý spadá pod Trestný poriadok. A teda definuje priestupky. To je zákon o priestupkoch. A definuje priestupky extrémizmu, ktoré sa v tom zákone o priestupkoch nevyskytujú doteraz. Tak my ideme zavádzať nový typ, novú klasifikáciu vnútri zákona o organizácii športových podujatí. Toto je podľa mňa veľmi nešťastné. Podľa mňa by stálo za to, keď už chceme vstupovať do zákona o priestupkoch a definovať v ňom extrémizmus, tak by stálo za to, vstupovať do toho zákona osve, nie v rámci zákona o organizácii športových podujatí. Bolo by to aj právne čistejšie a nevznikla by tým taká strašne zašmodrchaná situácia, akú ja vnímam v súvislosti s týmto.
Opakujem znovu, vnímam tie patologické javy, ktoré sa pokúša ten zákon riešiť. Sú to veľmi vážne veci, ktoré zjavne treba v spoločnosti riešiť. Ale neviem, či vo všetkých aspektoch tá predložená zákonná norma je šťastná.
Ja mám dokonca problém so slovom extrémizmus. Extrémizmus, extrém je štatistický pojem. To je niečo, čo sa vyskytuje na jednom alebo druhom konci spektra. Extrémizmus, to je hodnotovo vyprázdnený nezmysel, ktorým politici aj novinári sa doposiaľ pokúšali politicky korektne riešiť proste niektoré javy bez toho, aby ich museli onálepkovať, označiť. Tak keď je niekto nacista, tak ho tak označím. Keď je niekto taký alebo onaký fanatik, tak ho tak označím. Keď je niekto ja neviem k násiliu inklinujúci sociopat, tak ho tak označím. Nezhrniem všetko pod nič nehovoriaci pojem extrémizmus.
Odbočím teraz na chvíľu. To je taký istý nezmysel ako vojna proti teroru, teroru akému? Čo je to teror? Teror je metóda na dosahovanie nejakých cieľov. Ale u tých, s ktorými vediem vojnu, to nie je teror, to sú tí, ktorí ten teror páchajú, oni majú nejakú ideologickú agendu. Ale tá vojna proti teroru je ďalšia obsahovo vyprázdnená barlička, ktorá vznikla na to, aby politici nemuseli pomenovať toho, kto ten teror pácha.
Takže ja by som bol rád, keby zákon o usporadúvaní športových podujatí neriešil veci, ktoré patria do iných zákonných noriem, nad nevyhnutnú mieru, lebo, samozrejme, keď sa zavádzajú pokuty a neviem čo všetko ostatné, tak sa vstupuje aj do iných noriem. Ale toto je podľa mňa za hranicou toho, čo je potrebné.
Takže, ešte raz, ak ten zákon prejde do druhého čítania, je to vládny návrh zákona, je istá pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že do druhého čítania prejde, tak by sme sa v druhom čítaní určite mali zamyslieť nad tým, ako neskomplikovať život všetkým ostatným, ktorých sa tento zákon týka. Považujem to za veľmi dobré, keby sme sa nad tým mohli takto zamyslieť a keby aj všetci, ktorých sa to týka, aj z lavíc vládnych poslancov sme mali pre toto pochopenie.
A ešte mám jednu prosbu. To je taká všeobecná prosba. Kedykoľvek sa vyskytne niečo, čo sa vymkne z normy nejakým zvlášť nechutným, brutálnym alebo iným spôsobom, máme tendenciu reagovať všeobecnou legislatívnou normou. To nie je dobré, lebo zákony majú riešiť rámec a pravidlá a nemajú byť reakciami na konkrétnu situáciu.
A spomeniem takú vec, ktorá tu už bola, a ešte jednu vec, ktorá tu už bola.
Jedna z takých vecí je, že kedykoľvek nejaký pes ublíži nejakému dieťaťu alebo človeku, vždy sa tu znovu ocitne zákon, ktorý ide proste regulovať chov takých alebo onakých plemien psov. Väčšinou sa tu objaví nejaký zoznam, na ktorom sú plemená psov, ktoré nikomu nikdy nič neurobili. Ale nie sú na tom zozname plemená psov, ktoré majú na svedomí najväčší počet útokov na človeka, ako napríklad nemecký ovčiak. Ale chceme niečo riešiť všeobecnou normou, pričom to je problém, ktorý má riešiť uplatňovanie Občianskeho a Trestného zákonníka a ktorý má riešiť okrskový policajt, a nie nový zákon.
To isté napríklad sa tu stalo. Ja som mal s tým veľký problém. To bolo počas vlády Ivety Radičovej, keď ten blázon vyzbrojený samopalom (vzor 52) strieľal v Devínskej Novej Vsi a vraždil. A my sme na to zareagovali zákonom o držaní zbraní. A rozhodli sme sa, že všetci, ktorí vlastnia poľovnícke flinty, musia ísť na psychologické testy. Ja viem, že moji kolegovia psychológovia, aj ja som pôvodným povolaním klinický psychológ, si takto mädlili ruky, že aký je to dobrý biznis, však áno, lebo to stojí peniaze, koľko ľudí treba vyšetriť. Ale mne bolo jasné, že tie psychologické testy nedokážu identifikovať potenciálneho páchateľa takéhoto činu, pretože psychopatia, ale ani prognóza toho, že niekomu v jednom okamihu preskočí, sa nedá odčítať z výsledkov psychologického vyšetrenia. To mi verte. Ale prijali sme všeobecnú normu, lebo to sa zdalo, že taká je v danom okamihu požiadavka verejnosti.
Takže poprosím do budúcnosti o to, neriešme veľkými všepokrývajúcimi zákonnými normami lokalizovateľné patológie, ale pokúsme sa napríklad v druhom čítaní, ak ten zákon sa v ňom ocitne, napríklad urobiť nejaké kategórie športov, ktorých sa to týka a ktorých sa to netýka, alebo teda podujatí, ktoré snímu trošku to bremeno z tých, by som povedal, menej problémových športov, čím opakujem, poviem, uzavriem to tým, že je mi jasné, že úmysel predkladateľa je dobrý, je mi jasné, že sa jedná o vážny problém spoločenský, je mi jasné, že sa jedná o veľmi znepokojujúci fenomén, ktorý presahuje hranice Slovenska, ale o ktorom neviem, či celkom súvisí s organizáciou športových podujatí ako takých. Ďakujem za pozornosť.