25. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Áno, rád by som podporil to, čo povedal v závere svojho vystúpenia kolega Vašečka. To úplné rovnostárstvo alebo držanie sa jednej striktnej línie pri osemročných gymnáziách nezdá sa mi reálne. Dovolím si povedať prímer. Povedzme, športových tried, športových gymnázií by asi so zameraním na lyžovanie z podstaty veci malo byť viacej v Kežmarku a menej v Komárne. Naopak, vodáckych tried zameraných na vodné športy by logicky mohlo byť viacej v Komárne ako v Kežmarku. Pred časom som videl štatistiku o počte vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov v niektorých okresoch. A teraz nebudem menovať ten okres, ale v danom okrese na južnom Slovensku bol počet vysokoškolsky vzdelaných, ergo aj vysokoškolsky vzdelaných rodičov výrazne nižší, ako je v Bratislave. Tým nechcem nejako znižovať fakt, že podnetné prostredie môže existovať i vo vysokoškolsky nevzdelanej rodine. Ale predsa len je istá korelácia medzi vzdelaním rodičov a ich zamestnaním, orientáciou a medzi budúcimi želaniami i orientáciou dieťaťa. Preto sa mi zdá, že odťať to úplne rovnako, a teraz si vymyslím, pre Trebišov, Krtíš a Bratislavu je síce zdanlivo objektívne, ale na druhej strane nemyslím, že to prospieva veci. Cestou k skutočne reálnemu počtu študentov osemročných gymnázií by mali byť prísne, ekvivalentné prijímacie skúšky. A kritériom by teda malo byť nie naplnenie 5 %, ale naplnenie toho percenta študentov či v tomto prípade žiakov, ktorí spĺňajú nároky náročnejšieho osemročného gymnázia, nie púha norma.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť za klub SDKÚ – DS k tejto novele. Pokúsim sa v tomto vystúpení venovať trom témam. Prvá téma je, čo v tej novele by bolo podľa môjho vhodné zmeniť, druhá téma je, čo by bolo vhodné do nej doplniť, a tretia téma je vôbec zásadná otázka tejto novely, to si nechám na záver, tá bude asi rozsiahlejšia. A to je otázka minimálneho a maximálneho počtu žiakov v triede, ktorá je takým, by som povedal, asi obsahovým lajtmotívom, hlavnou témou toho, čo nám pán minister predkladá.
Začnime tým, čo treba v tejto novele zmeniť.
Tá najpodstatnejšia vec, ktorú bude treba zmeniť, je tá, ktorú spomenul už kolega Vašečka. A to je naozaj otázka certifikátov maturitných, respektíve uznávania certifikátov z cudzích jazykov ako náhradnej maturitnej skúšky. To, čo navrhuje ministerstvo, je, aby doterajšia prax, ak riaditeľ školy uznal jazykový certifikát, čo nemusel uznať podľa zákona, mohol sám vyhodnotiť jeho kvalitu, aby sa takýto certifikát mohol počítať namiesto maturitnej skúšky z cudzieho jazyka. Ministerstvo toto navrhuje bez výnimky a akejkoľvek opravy jednoducho zrušiť. Dochádza tak k významnému obmedzovaniu slobody žiakov.
Pozrime sa na to, ako je to odôvodnené a či neexistuje iné lepšie riešenie. Odôvodnenia sú dve, pokiaľ si pamätám z dôvodovej správy, také hlavné, prvé je kvalitatívne a druhé je štatistické.
To kvalitatívne hodnotenie hovorí, že nie je možné dnes garantovať kvalitu maturity, keďže časť maturitnej skúšky je možné nahradiť takýmto certifikátom, nad ktorým štát nemá kontrolu, a preto je potrebné, aby sa to stalo vždy súčasťou štandardnej maturitnej skúšky.
Prvý protiargument je, že naozaj uznávanie tých certifikátov je v kompetencií riaditeľov. A v podstate ministerstvo tvrdí, že riaditelia nie sú schopní alebo ochotní ustrážiť kvalitu certifikátov, ktoré uznávajú, čo by bolo vhodné podložiť nejakou podrobnejšou kontrolou, napríklad, povedzme, vzorkou 100 certifikátov, ktoré boli uznané, a ukázať, že 25 z nich je z jazykovej školy zakarpatskej višne podpísanej robotníkom so siedmimi ľudovými. A potom by sme naozaj mohli hovoriť o tom, že sa to stalo predmetom podvodov. Ministerstvo však nič také nepredložilo. A ani nie sú poznatky z praxe, teda že by dochádzalo v tomto prípade k masovému zneužívaniu. A koniec koncov nemá to ani celkom vnútornú logiku. Napriek tomu ak nás trápi kvalitatívny štandard maturitnej skúšky z cudzieho jazyka, myslím si, že bolo by možné akceptovať, aby sme sprísnili tie podmienky. A ak pán minister má pocit, že sa nevie a nechce spoľahnúť na riaditeľov škôl samotných, že možno tých výnimiek a problémov nie je veľa, ale aj to málo ho mrzí a hnevá a chce ich riešiť, tak potom je naozaj otázka, prečo neprísť s tým, že takýto zoznam autorizovaných certifikátov by sa dal vydať. Koniec koncov jazykové školy samotné musia byť nejakým spôsobom autorizované. Máme viacej medzinárodných typov certifikátov, ktoré sú svetovo uznávané. Tak dovolím si povedať, že kontrola ich kvality je minimálne rovnaká ako kontrola kvality slovenských maturitných skúšok. Nebol by to teda problém. To nemôže byť ani problém finančný a kapacitný, pretože ak sa pozrieme na to, na aké iné veci ministerstvo vynakladá peniaze v súvislosti s inými, povedzme, národnými projektmi z eurofondov a aké milióny ono platí za zostavovanie príručiek, zoznamov, analýz, tak určite by sa pomerne zanedbateľná suma na to, aby sa takýto zoznam zostavil, našla. Ministerstvo to však nenavrhuje.
A tu pristúpme k druhému argumentu, ktorý je použitý v dôvodovej správe aj v komunikácii. A to je štatistický argument. Ten argument hovorí, že tým, že výsledky žiakov z maturít, ktoré sú zverejňované, teda, samozrejme, nie po mene, ale za školu, používajú analytici, médiá často ako zdroj pre svoje úvahy o kvalite škôl, tak vlastne treba mať všetkých žiakov, by som povedal, vykonávajúcich rovnakú skúšku, aby náhodou nedochádzalo k deformáciám týchto úvah.
A tu si myslím, že dochádzame ku skutočnej príčine toho, prečo sa to mení. A tá príčina je jednoduchá, čím je kvalitnejšie gymnázium, tým je pravdepodobnejšie, že jeho žiaci, aspoň časť z nich a väčšia časť z nich už má vo veku 18 – 19 rokov nejaký typ certifikátu, či je to British Council, či je to Goetheho inštitút, či je to Institut Francais. A môžeme takto ísť ďalej, či je to Cervantesov inštitút. Tak aspoň teda opäť nemáme žiadnu štúdiu, dovolím si povedať. Takže pán minister to môže spochybniť a ja budem rád, ak to predloží. Ale z praxe to vyzerá, že čím je kvalitnejšie gymnázium, tým viac žiakov vlastne nemusí robiť maturitu z cudzieho jazyka alebo má iný certifikát. Toho problém nie je v samotnej znalosti ich jazyka, lebo asi sa zhodneme, že práve títo žiaci asi majú tie skutočné jazykové znalosti, problém pre riaditeľov je marketingový. To znamená, že nevychádzajú dobre v ratingoch, kvalitná škola s kvalitnými študentmi, ktorých polovica ma british councilový certifikát, môže vďaka tomu vyjsť zle, lebo tú maturitnú skúšku skladá práve tá druhá polovica, ktorá taký certifikát nemá. Ja to chápem, že to riaditeľov hnevá. Každý zástupca konkrétnej štátnej, ale aj súkromnej inštitúcie, či už z dôvodov, by som povedal, svojej oddanosti profesii alebo aj z dôvodov čisto osobných a marketingových, jednoducho rád prezentuje svoju inštitúciu v najlepšom svetle. Je to úplne normálne a pochopiteľné. A hnevá ho, že vychádza to číslo horšie, ako je v skutočnosti, ak skutočnosťou berieme teda počet žiakov, ktorí naozaj vedia dobre po anglicky alebo po nemecky. Ja riaditeľom v tomto rozumiem. Ale priznám sa, že sa mi to zdá ako slabý dôvod na to, aby sme zrušili túto možnosť, pretože podľa rovnakej logiky by sme mohli čokoľvek, čo prináša prospech žiakom, študentom alebo občanom Slovenskej republiky, všeobecne zrušiť, ak to náhodou má nejaký marketingový negatívny efekt na niekoho konkrétneho, nezaslúžene, v tomto prípade je to nezaslúžene. Myslím si, že túto argumentáciu naozaj ťažko akceptovať, pretože to hovorí, že je nám viac marketing ako to, či uľahčíme život stovkám, tisícom žiakov a študentov. Zároveň si myslím, že sú aj iné kroky ktoré môžu tento problém minimálne zmierniť. Samozrejme, môže sa o ňom širšie komunikovať, môže sa komunikovať koniec koncov aj s médiami a mimovládnymi inštitúciami a analytikmi o tom, ako tieto čísla majú používať, aby upozorňovali, prípadne aby údaje z cudzích jazykov vôbec nepoužívali alebo ich používali nejakým spôsobom upravené. Je veľa tých možností, ale naozaj sa mi zdá najnešťastnejšia tá možnosť, že to jednoducho zakážeme, aby štatistiky dobrých škôl vyzerali tak dobre, ako vyzerať majú. Tento dôvod je pre mňa ťažko prijateľný.
Takže chcem pána ministra poprosiť, a preto to je v prvom čítaní, aby sme prišli s riešením tohto problému, či už zo strany ministerstva, ktoré predsa len má najväčšie kapacity v oblasti tvorby zákonov, alebo zo strany aj výborov a poslancov. Ako už spomenul aj kolega Fronc v inej súvislosti, myslím si, že v týchto veciach je nám úplne jedno, kto predkladá ten pozmeňujúci návrh. Podstatné je, aby bol predložený a aby prešiel. Takže toto je môj apel na to, aby taký pozmeňujúci návrh bol. Pokiaľ, samozrejme, by toto bremeno malo byť zverené niekomu z opozície, myslím, že sa ho radi ujmeme. Pokiaľ by ho chcela riešiť vládna strana sama, tiež budeme len radi.
Druhá kratšia poznámka o tejto novele, o tom, čo v nej je, je otázka riešení súťaží a olympiád. Chcem povedať, že podporujem ich zvýhodnenie. Chcem tam len, pán minister, možno upozorniť na to, že tá skúsenosť, ktorú máme všeobecne, a to nielen zo školstva, nielen zo Slovenska, je, že, samozrejme, čím viac sa niečo podporuje, tým viac rastú motivácie to robiť, ktoré sú nielen dané vecou samotnou, ale aj tou podporou. To znamená, že čím je niečo odmeňovanejšie, tým viac majú ľudia motiváciu to robiť aj z iných ako, by som povedal, dobrých dôvodov, čo niekedy nám nevadí. Ak chceme, aby vodiči nepili alkohol pred šoférovaním, tak to, že sú pokutou motivovaní, je podľa nás super. A myslím, že nikto sa na to sťažovať nebude. Ale ak ide napríklad o olympiády, to isté napríklad platí pri pestúnskej starostlivosti, že tak to nechceme, aby pestúnom sa stali ľudia, ktorí sú len motivovaní alebo výhradne motivovaní, dominantne motivovaní finančnou pomocou štátu pri pestúnstve, tak asi nechceme, aby olympiády robili učitelia len kvôli peniazom. Myslím si, že asi o tom nebude sporu. To znamená, tam tá otázka je, že kde je tá rovnováha, aby sme odmenili nadšencov, ktorí naozaj obetujú svoj čas, svoj osobný život na to, svoju energiu, majú ten talent, majú tú skúsenosť a pomáhajú žiakom. A naozaj hoci som absolvoval väčšinou času ešte socialistické školstvo, ale pamätám si či už zo socialistického alebo postsocialistického školstva, že naozaj na motiváciu talentovaných detí a na prácu s nimi je tento systém veľmi dobrý. A považujem ho za jedno zo svetlých dedičstiev socialistického školstva. Takže určite som za to, aby sa to podporilo aj masívnejšie, ako je tomu dnes, a podporím to, pán minister. Tam je to naozaj na zváženie. Rovnováhe tej podporujeme formu tak, aby tí, ktorí sú už v tomto systéme dnes a robia to z nadšenectva, boli za to nadšenectvo primerane podporovaní na úrovni školy, príp. aj individuálne, ale zároveň teda aby sme tam neťahali, nazvem to, zlatokopov, lebo to je asi to, čo chceme, myslím si, všetci. Tam nebude nejaký politický alebo ideologický spor.
Dostávam sa takto k druhému bodu, čo v tej novele chýba. Samozrejme, každý môže vytiahnuť veľa vecí, ktoré by tam rád videl. A môžeme o nich dlho debatovať. A na to aj parlament slúži. Ale predsa len dovoľte mi, pán minister, vytiahnuť jednu vetu a jednu vec, o ktorej sme už spolu komunikovali, hoci len písomne. A to je otázka modularity maturít. Ešte minulý rok som sa stretol s príbehmi ľudí, majú maturitnú skúšku, niektorí spred desiatich, niektorí spred dvadsiatich, niektorí spred tridsiatich rokov, a z nejakých dôvodov si robia ešte ďalšiu strednú školu, znovu maturitnú. Môže ísť o zdravotnú sestričku, ktorá študuje konzervatórium. Ale môže ísť aj o niekoho, kto má stavebnú priemyslovku a dneska ju nevie uplatniť a ide študovať niečo úplne iné, obchodnú akadémiu, si myslím, lebo má živnosť, alebo potrebuje, naopak, na úrad z nejakých dôvodov určitý typ školy. Samozrejme, to, že človek ak chce mať druhú strednú školu, musí tú školu v nejakej forme internej alebo externej vychodiť. O tom asi sporu niet. O tom, že tie veci, ktoré predtým neabsolvoval, musí aj na maturite preukázať, to znamená, ak sa stáva zo zdravotnej sestričky certifikovaný hudobník, tak to, že musí preukázať, že vie naozaj nielen na tom nástroji hrať, ale aj ovláda, povedzme, hudobnú teóriu alebo iné veci, ktoré s tým súvisia, asi tiež sporu niet. Ale to, aby musel tento človek robiť znovu maturitu zo slovenčiny alebo z čohokoľvek iného, z čoho už ju raz robil, pričom preukázal svoje zručnosti, asi je zbytočné, by som povedal, jednak mrhanie jeho časom. A jednak je to v podstate v protismere k tomu, čo presadzuje teda aj ministerstvo. Ale myslím si, že aj v tomto sme všetci ministri doterajší aj budúci, aby slovenské školstvo bolo priestupnejšie a flexibilnejšie a modulárnejšie, teda aby to, že raz skončíte s nejakým typom papiera, vás nezaväzovalo na celý život, ale aby ste čo najviac mohli meniť svoj život k lepšiemu.
A z tohto dôvodu ja som sa obrátil na pána ministra s interpeláciou. Som sa ho pýtal, či tam môžeme riešiť tzv. modularitu maturít, teda ak už niekto maturitu má, či by bolo možné namiesto opakovaného zloženia celej maturity, k nej, nazvem to zjednodušene, pridávať. Tým, samozrejme, ak chce niekto vykonávať nejaké povolanie, ktoré je viazané na konkrétnu maturitu, tak by musel mať splnené všetky podmienky, teda nemá to byť nejaká zľahčená cesta k registrovaným a regulovaným povolaniam, ide len naozaj o to, aby nemusel opakovať to, čo už raz vyštudoval. A musím povedať, že pán minister mi dal pozitívnu odpoveď na tú interpeláciu. A informoval ma vtedy, že pri najbližšej novelizácii školského zákona to tak aj bude vykonané. A by som citoval: „Ministerstvo školstva vníma tento problém ako naliehavý a v nadväznosti na čiastkové výsledky experimentálneho overovania pri najbližšej legislatívnej úprave školského zákona plánuje problematiku pomaturitného kvalifikačného štúdia na konzervatóriu systémovo vyriešiť.“ V zákone to zatiaľ nie je. A preto tiež chcem poprosiť o splnenie tohto záväzku, aby sme v druhom čítaní toto vyriešili. Uvedomujem si, že dnes to nie je niečo, čo ovplyvní okamžite desaťtisíce ľudí. Ale naozaj je to cesta k modularite štúdia, v tomto prípade stredoškolského, a taká, proti ktorej ťažko namietať a ktorá môže postupom času sa stať aj nástrojom zlepšenia kvality, pretože, pán minister, vy teraz presadzujete v súlade s európskymi trendmi to, aby ľudia mali možnosť dať si certifikovať pružne vôbec neformálne vzdelávanie, s čím opäť súhlasím, ale asi sa zhodneme na tom, že pri tom neformálnom vzdelávaní je vždy možnosť zneužitia a je väčšia pri tom certifikovaní ako predsa len pri tej maturite, ktorá je nejakým spôsobom etablovaná, kde existuje externá a interná časť a predsa len to má svoje vyššie. Takže považoval by som za nelogické, a verím, že aj vy to za to bude považovať, mať flexibilné pravidlá pre certifikáciu životných skúseností a neformálne získaných zručností a mať, naopak, veľmi nepružné a rigidné pravidlá pre maturitu. Takže v tomto by som si dovolil apelovať, aby sme dokázali spoločne tento záväzok naplniť, ak sa to dá teda pri tejto novele.
A teraz mi ale dovoľte sa dostať k tomu, čo je najzávažnejšie podľa môjho názoru v tejto novele, voči čomu aj ja ako poslanec som dostal najväčší počet občianskych podnetov a voči čomu som ešte v podmienkach medzirezortného pripomienkového konania podával najviac pripomienok a dokonca aj hromadnú pripomienku, ktorú podporili občania, na základe ktorej sme aj s ministerstvom rokovali. To je otázka zavedenia minimálneho a maximálneho počtu žiakov v triede na jednotlivých úrovniach základnej a strednej školy. Z pohľadu pána ministra, ak práve sledujem verejné vyjadrenia, ide o jeden zo zásadných krokov na ceste k zefektívneniu slovenskej školskej siete, kde nemôžeme si dovoliť to, že máme malé triedy. A jednoducho potrebuje s tým niečo spraviť, ak chceme kvalitne zaplatiť učiteľov a zlepšiť výsledky nášho školstva. Otázka je, ako to robí a či naozaj cieli na to správne ten zákon.
A dovoľte mi v tejto súvislosti urobiť len veľmi krátku analýzu toho, čo ten zákon robí. On pôvodne dosť razantne zvyšoval počty žiakov v triedach. Ak si pamätáte, to, čo bolo naozaj v návrhu uvedené, tak sa to malo zvýšiť v prvom ročníku z 22 na 28 žiakov, v druhom až štvrtom ročníku z 25 na 28 žiakov, v piatom až deviatom ročníku z 28 na 30 s tým, že keďže existujú aj nejaké výnimky, tak v skutočnosti maximálny počet bol ešte mierne vyšší, 31 až 33 žiakov. Ale zostaňme pri tom štandardnom. Po pripomienkovom konaní po predložení hromadnej pripomienky verejnosťou, ktorú som zastupoval, ale aj po pripomienkovaní iných subjektov boli tieto počty zmenené. A dnes už naozaj ten nárast je miernejší. V podstate je to nárast na 29 žiakov v triede piateho až deviateho ročníka, inak, v podstate sa zachováva súčasný stav do veľkej miery s nejakými drobnými úpravami na základných školách. To znamená, že na základných školách sa, by som povedal, viac masifikuje druhý stupeň, s prvým stupňom sa veľmi nič diať nejde.
A dovoľte mi vyjadriť sa k tomuto z pohľadu niekoho, kto žije s podporou racionalizácie slovenského školstva. A tým pádom nie som nepriateľom toho, aby sme organizovali efektívnejšie školstvo a vďaka tomu vedeli dať na jednotlivých žiakov, resp. na učiteľov potom lepšie finančné prostriedky. Čo sa stane, keď zvýšime maximálny počet žiakov v triede? Škôl, ktoré nie sú plné, sa takéto číslo prakticky nedotýka, pretože ani dnes nedosahujú ten maximálny počet. To znamená, maximálny počet žiakov je zaujímavá premena najmä pre školy, ktoré už sú aj tak plné. To znamená tie, ktoré sú na strope. A zvyšovanie stropu im umožňuje ho ďalej napĺňať. Inými slovami, samotné zvyšovanie maximálneho počtu žiakov je v systéme, ktorý má aj prázdne, aj poloprázdne, aj plné školy, znamená ešte ďalšie napĺňanie plných škôl, a teda najmä plných tried. To je možné považovať za dobrý systémový krok v systéme, kde sú skoro všetky školy plné a chceme ešte viac naplniť z nejakého dôvodu. Či je to dobrá politika, to je na inú debatu. Ale tam to dáva zmysel. V systéme, kde máme školy rôznej miery naplnenosti, zvyšovanie maximálnej naplnenosti je krok, ako, by som povedal, trestať úsporných a znižovať ďalej kvalitu vzdelávania, kde už je trieda na maxime. Nerobí nič s tými, ktorí sú na dolnom konci ani ktorí sú v strede. Vychádzajúc aj z tejto logiky, nechcem nič vkladať pánu ministrovi do úst, on sa k tomu koniec koncov určite vyjadrí. Preto ministerstvo prijalo po pripomienkovom konaní aj minimálne počty tried. To znamená, že zaviedlo sa do zákona aj to, koľko minimálne žiakov musí byť v triede. Problém je však v tom, že tento minimálny počet je, poviem úprimne, skôr kozmetickým zásahom, a to z nasledovného dôvodu. Už dnes máme financovanie na žiaka. To znamená, že ak si škola môže dovoliť otvoriť nejakú triedu a držať ju otvorenú, lebo z tých peňazí to vyjde alebo je ochotná to doplatiť , tak ju môže držať otvorenú aj dneska malú a bude ju môcť držať otvorenú aj po tom, čo tento zákon prejde.
No a tento zákon nezavádza v skutočnosti minimálny počet žiakov v triede. On zavádza minimálny počet žiakov v triede pre účely dohadovacieho konania, lebo dohadovacie konanie je proces, ktorý je širokej verejnosti úplne neznámy. Dokonca aj veľkej časti učiteľskej verejnosti je neznámy. A to je proces, kde po tom, čo sa rozdelia podľa jasných pravidiel peniaze, podľa normatívov teda na žiaka, tak ešte tie školy, ktoré sa cítia, že nevedia prežiť a majú na to nejaké zdôvodnenie, že prečo by mali dostať viac, môžu teda apelovať na zriaďovateľa, ministerstvo, všetky medzičlánky, aby im pridali. A každý rok na začiatku roka prebieha takýto proces, ktorými sa ešte rozdeľujú dodatočné prostriedky. A to znamená, že tým, čo ministerstvo navrhuje, vlastne dáva ministerstvo páku tlačiť na školy, ktoré sú v dohadovacom konaní. To znamená školy, ktoré každý rok potrebujú ešte prikrmovať, aby vôbec prežili oproti normatívu. A tam ministerstvo hovorí, že pokiaľ nespĺňajú ten minimálny počet, tak neznamená to, že to automaticky nebudú môcť dostať, ak som správne pochopil z diskusie aj so zástupcami ministerstva. Ale to znamená to, že ministerstvo im to už ako keby ešte viac nemuselo dať ako teraz. Ono im to nemusí dať ani dnes, lebo dohadovacie konanie je naformulované v zákone pomerne voľne. A tým pádom ministerstvo by mohlo odmietnuť čokoľvek v rámci dohadovacieho konania financovať a mohlo by rozdať všetko normatívne, keby veľmi chcelo. Ale teda ešte viac chce ministerstvo týmto zdôrazniť, že tým školám, ktoré majú malé triedy v tom dohadovacom konaní, už nebude chcieť pomáhať. Priznám sa, že na to podľa môjho názoru nie je ani téma v zákone, na to stačí jasné vyjadrenie ministerského prístupu, pričom treba povedať, že o rok alebo o dva roky alebo kedykoľvek sa pán minister rozhodne, to takto budeme uplatňovať. Ale, okej, keď si to dali do zákona, rešpektujem to. Len treba zdôrazniť, že nie je to nejaká zásadnejšia zmena oproti dnešku, lebo sa to naozaj bude týkať len jedného posilnenia kompetencie ministerstva vo vzťahu k školám, ktoré potrebujú extra dokrmovacie peniaze od ministerstva na prežitie. Voči nim je to nejakým spôsobom platné.
Navyše, do zákona pribudlo niečo, čo, ja musím povedať, v zásade podporujem, aby nebolo nedorozumenie, teda aj to, že ten nižší počet žiakov v triede môže byť, ak sú na to nejaké osobitné dôvody, za ktoré sa najmä uvádza dostupnosť, menšinové vzdelávanie, sociálne znevýhodnené prostredie. A potom sú tam uvedené ďalšie dôvody osobitného zreteľa, teda reálne čokoľvek, o čom sa pán minister rozhodne. Takže chcem tým len povedať, že je tu určitá štruktúrovanosť toho rozhodovania ministerstva, čo ja chválim, aby opäť nebolo nedorozumenie, ale nakoniec je to naozaj len o tom, že sa trošku viac štruktúruje proces, ktorý tu existuje desať rokov, kde sa ministerstvo nakoniec rozhodne, že týmto dá a týmto nedá nad rámec normatívu, v poriadku, len nehovorme o tom, že tým minimálnym počtom žiakom to je niečo zásadné, niečo zásadné meníme.
Navyše, ak sa pozrieme na štruktúru slovenských základných a stredných škôl, tak veľmi ľahko zistíme, že problém nadkapacít je najmenší práve v tom segmente, kde pán minister počet žiakov v triede maximálne zvyšuje, to je piaty až deviaty ročník, druhý stupeň základnej školy. Tam už neexistujú málotriedky, ktoré sú na prvom stupni. Tam neexistujú zlučované ročníky. Tam neexistujú malé školy de facto, povedzme, právne môžu existovať, ale ich percento výskytu je veľmi nízke. To znamená, že ani to rozpočtové zvýhodnenie pre malé školy, ktoré je dneska v zákone o financovaní, sa na školy, ktoré majú triedy 1 – 9, uplatňuje v oveľa menšej miere až výnimočne. To znamená, že oproti prvému stupňu druhý stupeň je pomerne zorganizovaný a efektívny už dnes. Zároveň je pomerne efektívne zorganizovaný proti tomu, čo je dnes skutočná bolesť efektívnosti slovenského školstva. A to je stredné školstvo, najmä stredné odborné školstvo. A o tom síce zákon hovorí, ale spôsobom, ktorý podľa môjho názoru nie je úplne uspokojivý.
A tu sa dostávam k druhej časti zákona, kde zákon navrhuje minimá a maximá aj pre stredné školy, to znamená, že on nie je len o základných školách, o ktorých sme hovorili doteraz, on je aj o stredných školách. A tam hovorí, že najnižší počet žiakov strednej školy je sedemnásť žiakov v triede strednej školy v dennej forme štúdia, osem žiakov v triede strednej školy v externej forme štúdia. Tak externú formu nechám bokom, bavme sa o internej forme. Sedemnásť ako minimálny počet žiakov na strednú školu akúkoľvek znie pomerne prísno a aj to pomerne prísne je. Problém je však v tom, že nasledujú ďalšie odseky v návrhu zákona, ktoré hovoria, že zriaďovateľ môže opäť určiť v osobitnom prípade nižší počet žiakov v triede, za osobitný prípad sa považuje zaradenie študijného odboru do zoznamu študijných odborov s nedostatočným počtom absolventov pre potreby trhu práce. A potom nasleduje, že triedu možno deliť na skupiny a, naopak, v stredných odborných školách možno zriadiť spoločnú triedu pre niekoľko príbuzných študijných odborov alebo spoločnú triedu pre niekoľko príbuzných učebných odborov, ak na teoretické vyučovanie každého odborného predmetu možno zriadiť skupinu najmenej ôsmich žiakov. To znamená, v podstate to, čo ten zákon hovorí, je, že reálna minimálna veľkosť triedy je osem žiakov na odborných školách a ak budú aspoň pre účely matematiky a slovenčiny zlučované dokopy, tak že ich bude sedemnásť, aby som to povedal veľmi konkrétne. Aby som opäť nebol zle pochopený, ja rozumiem týmto ustanoveniam v tom, že keď sa niekto pokúša cez zákon riešiť tak zložitý systém, ako je systém stredného školstva s jeho veľmi rôznorodými charakteristikami, tak to nakoniec na všetky tieto výnimky aj tlačí, lebo vždy sa nájde nejaké konzervatórium alebo nejaký špeciálny typ školy, ktorá by sa nezmestila do toho základu. Takže, opäť, nebudem hovoriť, že to vychádza, že to je úplne iracionálne. Problém je však v tom, že vo výsledku to nebude mať žiadny vplyv. A to, prečo to nebude mať žiadny vplyv na reorganizáciu stredného odborného školstva, sa pokúsim zdokumentovať nasledovne.
Slovenské stredné odborné školstvo alebo stredné školstvo všeobecne je financované cez už spomínaný systém normatívov na žiaka. To, čo, samozrejme, odborná verejnosť vie, ale laická verejnosť často nevie, je, že ten normatív nie je rovnaký. To znamená, že na žiaka gymnázia nie je to isté ako na žiaka strednej odbornej školy. A tie rozdiely sú zásadné. Dovoľte mi len pre ilustráciu prečítať, že normatív v tomto roku pre gymnázium je 1 495 eur na žiaka, ale pre najdrahšiu strednú odbornú školu mimo teda gymnázií a konzervatórií je to 2 905, teda dvojnásobok tej sumy. Do tej kategórie spadajú napríklad učebné odbory stavebná výroba a poľnohospodárska výroba, ku ktorým sa ešte vrátim. To znamená, ak ide žiak na stavebnú výrobu alebo na poľnohospodársku výrobu, štát naňho platí dvakrát toľko ako na žiaka, čo ide na gymnázium alebo na obchodnú akadémiu. Logika tohto, keď sa systém tvoril, bola, že je, samozrejme, o niečo drahšie vychovať žiaka, ktorý študuje stavárinu, keď to tak zjednodušene poviem, ako žiaka, ktorý študuje všeobecné predmety. To, čo sa však stalo medzičasom, je, že o tieto typy odborov je medzi žiakmi oveľa nižší záujem. To znamená, že školy sa nevedia naplniť, ktoré ponúkajú tieto typy odborov. A sú poloprázdne až prázdne. Aby nezanikli, musia nejakým spôsobom prežiť. Prežiť môžu v zásade dvoma spôsobmi. Z nich jeden spôsob je, že môžu mať tzv. vlastné príjmy, čo napríklad pri niektorých typoch odborných škôl je možné, najčastejším príkladom sú rôzne hotelové a reštauračné školy, kde môžu organizovať svoju vlastnú hospodársku činnosť, ale nie je to jediná možnosť, koniec koncov aj stavebné odborné školy si môžu privyrábať, aj keď predsa len tá miera je menšia, a druhá možnosť je znižovať kvalitu výučby, kvalitu obsadenia, napríklad tým, že sa neinvestuje do zariadenia, neinvestuje sa do školy, ale všetko ide na platy existujúceho pedagogického personálu, ktorý učí malý počet detí. Tým odborným školám to umožňuje systém dlhšie udržať ako napríklad gymnáziu, lebo majú dvojnásobný normatív na toho istého žiaka. Ten normatív majú aj preto, že sa očakávajú o niečo menšie triedy a o niečo menšie skupiny. To znamená, on aj pedagogický, on nie je len materiálový. Ale neočakáva sa to, že sa to bude výhradne používať na to, aby prežili poloprázdne školy. Ony však prežívajú. Prežívajú práve vďaka tomu, že ten normatív je razantne zvýšený. A potom už žiadnym spôsobom nekontrolujú alebo neoverujú, či ten razantne zvýšený normatív slúži na to, aby to vzdelanie bolo kvalitnejšie, hĺbkovejšie a lepšie, alebo len na to, aby prežila škola, o ktorú nie je záujem. To, že o ňu nie je záujem, navyše sa často zvaľuje na hlúpych žiakov a rodičov, z ktorých všetci chcú mať dneska zo svojich detí vysokoškolákov, a preto nejdú na perspektívne odbory.
Dovoľte mi však povedať, že najdrahšie odbory, ktoré som spomenul, to sú tie odbory stavebná výroba a poľnohospodárska výroba, ktoré sú dvojnásobne financované, v minulom roku mali 39- až 45-percnetnú nezamestnanosť absolventov, podľa údajov, ktoré máme. A rok predtým to bolo dokonca ešte horšie, 49 a 51 %. To znamená, že 40 až 50 % absolventov je nezamestnaných tých najdrahších odborov. Platíme veľmi veľa peňazí školám, ktoré sú poloprázdne, za to, aby vychovávali ľudí, ktorí sú nezamestnateľní vo svojom výraznom percente.
Zároveň nedochádza k nejakej výraznejšej racionalizácii v odbornom školstve, lebo hoci počet škôl, ktorými sa často hrdia, teraz nemyslím na pána ministra, rôzni aj politici regionálni a niekedy aj celoštátni, v odbornom školstve klesol za uplynulé roky, za posledných dvanásť rokov, a často sa o tom hovorí, že bolo takých škôl okolo 700 a už ich je len pod 500, to znamená, že v odborných školách nastala značná reštrukturalizácia, škola je však veľmi efemérny pojem, pretože môžete zlúčiť dve školy do jednej, dáte im jedného riaditeľa, inak zostane všetko rovnaké aj s poloprázdnymi učebňami. Preto je zaujímavejšie pozrieť sa na počet učební, lebo učebne určujú nákladovú štruktúru školy. Učebne určujú triedy, určujú koniec koncov to, čo je potrebné vykurovať, investovať a opravovať. Počet učební v odbornom školstve narástol od roku 2000 z 11 800 na 12 450 do roku 2011. Teraz to mierne kleslo v roku 2012. To znamená, že v odbornom školstve nedochádza k žiadnej reálnej redukcii kapacít na úrovni tried alebo učební, dochádza k redukcii kapacít len v tom, že sa tie učebne pozlučovali do iných typov celkov, dochádza k značnému zníženiu záujmu, ako som už spomenul, počet novoprijatých sa znížil zo 76 tisíc na 45 tisíc v minulom roku, čo znamená, že nám klesol o takmer polovicu počet žiakov, ktorí tam idú, ako celok, napriek tomu počet učební mierne vzrástol, čo, samozrejme, vyvoláva to, že aj počet žiakov, ktorí sú v triede, klesol dosť výrazne, myslím, že je to pokles z 26 a niečo na 22 a niečo, ale to pán minister určite bude vedieť presnejšie, to znamená, že naozaj tu máme jadro finančného problému nášho školstva, ktoré, samozrejme, ale neznamená paušálne odsúdenie odborného školstva. To je možno to, s čím by som chcel túto časť skončiť.
Odborné školstvo je potrebné a dôležité, a nepoznám na Slovensku politika, ktorý by navrhoval zavrieť odborné školstvo a mať len všeobecné školstvo, duálny systém je našou tradíciou, tradíciou, ktorá má svoje výhody aj nevýhody. Ale našou tradíciou a skúsenosťou zo školských systémov je, že väčšinou robiť zásadné zmeny proti 100- až 200-ročným tradíciám prinesie často viac problémov ako dobra. To znamená, otázkou skôr je, ako tú našu tradíciu upraviť, aby fungovala. To znamená, o tomto aj ja dnes hovorím, aby opäť nenastalo nedorozumenie.
No a to, čo je evidentne potrebné v prípade odborného školstva, je potreba zásadne zreštruralizovať jeho kapacity, to znamená povedať si, že nie je prípustné mať viac učební v systéme, ktorý má o takmer 50 % menej žiakov, nie je prípustné živiť kvôli vyššej nákladovosti školy, ktoré ale nevyužívajú ten vyšší normatív na kvalitnejšiu výučbu zameranú na prípravu na trh práce, ale len na to, aby prežili, nie je toto prípustné. Nie preto je to neprípustné, pretože ľudia, ktorí to robia, sú nejakým spôsobom zlí. Ukážte mi riaditeľa, ktorý nechce zachrániť svoju školu. A ukážte mi niekoho, kto ho odsudzuje. Ja ho teda neodsudzujem. To je zodpovednosť systému, aby nastavil podmienky tak, aby sa jednoducho niektoré veci diali a niektoré veci nediali, aby sa niektoré veci oplatili a niektoré veci neoplatili. A to, čo máme dneska, je, že riaditeľ odbornej školy, ktorá nevie prilákať žiakov, ale má dobrý normatív, pokiaľ nejakým zázrakom nezvýši ten počet žiakov, vie len prežívať a snaží sa prežiť. Ja mu toto nezazlievam. Zároveň pre župana zlučovanie škôl a rušenie reálnych škôl je vždy jedna z tých najnepríjemnejších vecí. Verím, nevidím tu momentálne žiadneho župana, ale myslím si, že nám to potvrdí či pán Blanár alebo aj môj kolega pán Frešo, keď tu budú. To znamená, že župy zlučujú a rušia školy len vtedy, keď to naozaj musia robiť, keď už nejaká škola nevie prežiť. A tieto normatívy umožňujú prežiť aj vtedy, keby ich nemali. To znamená, že dnes máme systém, keď sa správa racionálne každý aktér, aj župan alebo primátor, aby sme boli pri základných školách, to je o stredných, aj riaditeľ školy. Ale výsledok je iracionálny z pohľadu krajiny ako celku. Pán minister zatiaľ má stratégiu, teraz dúfam, že sa veľmi nenahnevá na mňa, hádzať to na zlé súkromné školy, ktoré sa premnožili v systéme a ktoré teda treba nejakým spôsobom dať do laty. A preto dal aj županom a zastupiteľstvám právomoc určovať prvé ročníky pre všetkých aj súkromných, aj cirkevných zriaďovateľov. Nechcem teraz znovu otvárať tú debatu, hoci máme na ňu úplne opačné názory. Ale keďže počet súkromných zriaďovateľov v odbornom školstve je mizivý, tak môžeme sa asi zhodnúť na tom, že riešenie tohto problému nad kapacity odborného školstva má málo so súkromným školstvom, ale má veľa s tým, ako funguje verejné odborné školstvo a ako zmeniť motivácie zriaďovateľov, riaditeľov škôl v tejto oblasti.
A opäť opakujem, a tu naozaj už sa blížim ku koncu, že nejde o likvidáciu odborného školstva, nejde o jeho znehodnotenie, ide, naopak, o jeho povýšenie. Ide o to, aby fungovalo, aby tie veľké peniaze, ktoré v porovnaní so strednými všeobecnými školami doň idú, naozaj fungovali na rovnako kvalitný vzdelávací zážitok pre deti, ktoré reálne pripravujeme na trh práce, pre deti, ktoré môžu byť napríklad často náročnejšie na prípravu, lebo majú slabšie výsledky zo základnej školy alebo majú nejaké iné znevýhodnenie. To je to, na čo tie peniaze chceme dať. A my ich tam aj dávame, len dneska do siete, ktorá je premnožená. A je premnožená naozaj, myslím si, z pohľadu každého. A to táto novela, pán minister, zatiaľ nerieši. Môžete povedať, že chcete to riešiť neskôr, ste minister, máte dôveru tejto snemovne, minimálne teda jej väčšiny a tá menšina to musí rešpektovať, ale priznám sa, že pokladám potom za nie úplne šťastné prichádzať so zákonom, ktorý zvyšuje maximálne počty žiakov v triedach, zavádza minimálne počty žiakov v triedach, najmä na druhom stupni, ktorý, ako som vysvetlil, nie je tým problémom, a popri tom odkladá na neskôr ten skutočný, veľký balvan, ktorý nás všetkých kvári, a to naozaj bez ohľadu na to, akého ideologického presvedčenia sme.
Takže toľko z mojej strany. A naozaj je toto prvé čítanie, je pomerne veľa času na to, aby sme tento zákon vylepšili. A ak existuje podľa mňa nejaká téma, na ktorú je možné odborne debatovať bez ideologických sporov, politických sporov, osobných sporov, tak je to táto. A ja pán minister, veľmi verím, že táto debata bude možná medzi nami alebo medzi tými z nás, ktorí sa na to odhodlajú. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Podobne ako Miroslav Beblavý, aj ja si, samozrejme, vonkoncom nemyslím, že úspešný absolvent a držiteľ TOEFL certifikátu nie je pomerateľný s úspešným absolventom maturity z anglického jazyka. Na druhej strane bolo zaujímavé to, že ako také jadro súhlasu Asociácie riaditeľov štátnych škôl vytiahol ten ratingový argument. Nuž a teraz nech nepôsobím ako advocatus diaboli, ktorý vystupuje proti predchádzajúcej vete, ktorú som povedal o validite certifikátu TOEFL. Pravda je, že v čase, keď môj syn študoval na Novohradskej, tak ročník pred maturitou dostal ponuku z Karlovej univerzity, z Matematicko-fyzikálnej fakulty, ktorá mu oznamovala, že bude prijatý bez akýchkoľvek prijímacích skúšok na túto fakultu Karlovej univerzity, len nech donesie maturitné vysvedčenie. A k tomu teda jeden taký údaj pre porovnanie TOEFL-u a iných kvalitných hodnotení. Môj syn bol v tom čase v prvej trojici matematikov na Slovensku, bol účastník svetovej matematickej olympiády, okrem geniálnej spolužiačky Quittnerovej a spolužiaka Bellu bol evidentne v 99,9 percentile, teda nad ním, tých, čo ovládajú matematiku na Slovensku a zrejme aj vo svete. Pravda je tá, že napriek tomu najlepšia škola pripravujúca na exaktné vedy na Slovensku, a tou je nepochybne Gymnázium Novohradská, toto gymnázium celkom reálne od týchto elitných svetových matematikov svojej vekovej kategórie žiadalo maturitu z matematiky, hoci bolo vopred jasné, že sú lepší ako mnohí ďalší.

Ďakujem pekne. Ja by som sa tiež chcela dotknúť certifikátov. Podľa mňa tu opäť raz a ministerstvo pristupuje k takému kroku, že ak je zopár možno pofidérnych certifikátov v systéme, tak zrušme uznávanie všetkých. Dožili sme sa toho pri centrách voľného času, pri vzdelávacích inštitúciách. A teraz tu máme certifikáty. Ja som presvedčená, že viac ako nejaká štatistika je dieťa, sú jeho vedomosti. A preto myslím si, že by možno bolo skôr namieste, ako vyčiarknuť tieto certifikáty a zo života im vytvoriť kolónku v rámci štatistiky, aby riaditelia škôl sa mohli pochváliť, že máme takýchto študentov, ktorí majú medzinárodne uznávané certifikáty. Ja súhlasím aj s tým, aby možno ministerstvo odbremenilo riaditeľov, aby teda nejako štandardizovali tieto niektoré certifikáty. A ak boli nejaké sporné, tak by sa dalo o tom baviť. Ale, naozaj, myslime skôr na to dieťa, na jeho vedomosti ako na nejaké štatistike, nejaké čísla, nejaké výkazy. Ďakujem.

Áno, dve krátke poznámky k tomu, čo hovoril kolega.
Priechodnosť systému a druhá maturita. To súvisí aj s tými certifikátmi. Už tomu bude päťdesiat rokov, čo približne existuje na vysokých školách vtedy titul CSc. a dnes PhD. Aj pred päťdesiatimi rokmi to bolo tak, že keď niekto mal CSc., povedzme, z chémie a chcel si urobiť malý doktorát, bol to len formálny proces. Každý uznával, že ten, kto má prvú vedeckú hodnosť, tak určite vie dostatok a má dostatok vedomostí na to, aby si zaslúžil malý doktorát RNDr. A ja si myslím, že toto by sme mali akceptovať.
Druhá poznámka k tomu rozdeľovaniu. Ja som to povedal. Chcel by som to znova zdôrazniť. Pri rozdeľovaní peňazí je dôležitá transparentnosť. Pôvodne bolo zavedené, že 6 % z rozpočtu regionálneho školstva, samozrejme, v zmysle vopred navrhnutých programov môže minister použiť na rozvojové programy a na dohadovacie konanie. Nikdy sa nedalo použiť toľko peňazí, ani polovica z toho, pretože tých peňazí bolo málo. Ale ja som za to, žiaden zákon nemôže všetky veci zachytiť. A snáď je tu a má tu byť niekto, a v tomto prípade je to minister, ktorý by mal mať tú zodpovednosť, že vyrieši tie špeciálne prípady, ktoré život prináša cez dohadovacie konanie. Som opozičný poslanec, ale som presvedčený, že takéto kompetencie minister má mať. Ďakujem.

Pán kolega Beblavý Miro, ja nie som úplne presvedčený o tom, že zachovávanie toho prudkého oddelenia, resp. striktného oddelenia všeobecného stredného vzdelávania a odborného stredného vzdelávania je stále tak namieste. Podľa mňa by bolo veľmi užitočné skúmanie ciest, ako prekrývať tie dve oblasti nejakým spôsobom. Napríklad systém high schools v Spojených štátoch, kde naozaj sa takmer celý generačný ročník prijíma a postupom sa triedi a naozaj tí najlepší sa stávajú ako keby gymnazistami na konci a tí menej kvalitní alebo tí, ktorí nie úplne stíhajú, skôr sa venujú tým odborným veciam a pomaličky sa to štiepi počas tej strednej školy, si myslím, na Slovensku by bolo niečo, čo by nám mohlo pomôcť, zvlášť keď dnes vidíme, že gymnáziá berú naozaj ľudí, ktorých by kedysi neboli bývali brali, čo sa týka kvality ich vzdelávania, a na druhej strane máme veľa odchovancov gymnázií alebo všeobecných škôl, ktorí by možno chceli ísť tie dva-tri kroky naspäť a spraviť si aj nejaké remeslo, dajme tomu, a tým pádom si zvýšiť šance na trhu práce. A myslím si, že keby sme nachádzali nejaký prekryv tých dvoch oblastí, ktorý jednak by zvyšoval možnosti pre uplatnenie toho človeka po skončení strednej školy a takisto by rátal s väčšími možnosťami vývinu toho trhu samotného, tak by to tým deckám mohlo iba prospieť, lebo naozaj situácia sa mení v päťročniciach. Dneska to, čo sa kedysi robilo v 20 rokoch, to znamená, my vôbec nevieme, ako bude ten trh práce vlastne vyzerať v momente, keď ten človek vyjde zo školy. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Beblavý, pri vás som zvyknutá, že veľakrát účelovo zneužívate štatistiky, vytrhávate niečo, teda poviete niečo sčasti a ani to nepoviete celé, časti B, tej sa už vôbec nedotknete.
Spomínali ste, že platíme ľudí, ktorí sú nepotrební. Teda priznali ste, že odborné školy majú vyšší normatív, ktorý je opodstatnený. Dokumentovali ste to. Ale zároveň tvrdíte, že títo ľudia, mnohí, sú nezamestnaní. V ostatnom čase veľmi často vo verejnoprávnych médiách zaznievajú diskusie práve o tejto problematike, odborná verejnosť, ale skutočne odborná verejnosť, nie rôzni vševedkovia, ktorí sa pasujú za odborníkov, dokumentuje, že mnohé odbory sú nedostatkové a, naopak, mnohých profesií, konkrétne veľakrát absolventov humanitných odborov je nadbytok na trhu práce. Ako to máme riešiť? Nie je lepšia priama cesta, než títo ľudia skončia niečo, sú nezamestnateľní a potom ich rekvalifikujeme? Rôznymi kľučkami sa dostávame k tomu, aby ten človek bol zamestnateľný? Niekedy by ste sa mohli zúčastniť prednášok, ktoré sa dotýkajú odborného školstva. Napríklad viackrát to tu prezentovali konkrétne zo Švajčiarska. Určite s týmto vaším tvrdením nesúhlasím, ktoré ste tu prezentovali, že títo ľudia sú nezamestnateľní. Ďakujem.

Vždy pri iných predsedajúcich to bolo tak, že sa spýtajú nakoniec. Ale akceptujem to, ďakujem vám za ústretovosť, dovoľte mi teda reagovať.
Pán poslanec Osuský, musím sa ostro ohradiť proti tvrdeniu, že Gymnázium na Novohradskej produkuje najlepších absolventov matematiky na Slovensku, ako absolvent Gymnázia na Grösslingovej, ktoré malo najlepšie výsledky v tejto oblasti, sa musím zásadne ohradiť.
A teraz vážne.
Martin Poliačik, samozrejme, úplne s tým súhlasím. A myslím si, že to nie je v rozpore s tým, čo som hovoril. Tá modularita väčšia systému je namieste, a jeho priepustnosť je namieste, len naozaj musí byť opretá o možnosť žiakov a škôl si budovať tie cesty. Ja sa pamätám na môjho brata, ktorý maturoval v roku 1989. A tým pádom mal ešte na gymnáziu niečo, čo sa volalo základy odbornej prípravy, čo bolo také predstieranie remesla pre gymnazistov, okrem toho, že moji rodičia strávili s mojím 18-ročným bratom dve noci snažením sa rysovať pred tým, než to vzdali, z toho nejaký veľký úžitok nebol. Takže možnosť, aby ľudia naozaj modulárne si kombinovali všeobecné a konkrétne zručnosti, je podľa mňa úplne namieste. A každý z nás ju podporuje. Ale musí to byť podporované, by som povedal, žiakmi a školami, nemôže to byť nanútené, ako toho aj trošku sme svedkami.
No a, pán poslanec Fronc, ja úplne s vami súhlasím. A ja som ani nenapádal dohadovacie konanie ako také. Ja som práve povedal, že ja oceňujem to, že ministerstvo sa to snaží v zákone nejako štruktúrovať, aj keď reálne si tam necháva tie zadné dvierka tým, že uvádza aj iné dôvody, ale skôr som sa snažil poukázať, že oproti dnešku je to malá zmena, teda že reálne to dohadovacie konanie zostáva také, aké je, s miernou štruktúrou v zákone. Ale to, že minister by právomoci ten systém korigovať v drobnostiach mal mať, ja s tým nemám problém, aj keď rozmýšľam, keby ministrom školstva sa stal pán Jahnátek, že čo by to celkom znamenalo pre slovenské školstvo, takisto ako napríklad váš návrh, ktorý nakoniec neschválil tento parlament, aby mohol udeľovať výnimky z kvalifikačných predpokladov. Myslím si, že vo svetle tohto by celé Komjatice už učili niekde na slovenských vysokých školách.
A k pani kolegyni Nachtmannovej. Ja som rozmýšľal, či ste ma nechceli pochopiť kvôli intelektuálnym alebo zlej vôli. A dospel som k tomu, že je to zlá vôľa. A na zlú vôľu sa nedá inak reagovať, ako poprosiť o to, aby sme hľadali... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážená Národná rada, dovoľte, aby som povedal niekoľko poznámok k novele zákona o výchove a vzdelaní z dielne ministerstva školstva, ktorý dnes máme na stole.
Už sme skoro zvyknutí na to, že vláda predkladá nové reštriktívne opatrenia, ktoré negatívne vplývajú na rôzne sociálne činné skupiny obyvateľstva. Nie je tomu tak ani teraz. Novelou školského zákona sa totiž zavádza do praxe minimálny počet žiakov v jednej triede, ktorý má za následok zánik niektorých málotriednych škôl na vidieku. Veľmi citlivo to zasiahne národnostné školstvo, podotýkam, nielen maďarské. Totiž v školách s vyučovacím jazykom národnostných menšín sa z roka na rok znižuje počet žiakov jednak pre demografický pokles a na druhej strane aj v dôsledku asimilácie menšín, ktorá jasne vyplýva z údajov sčítania obyvateľstva. Pre nás, teda pre príslušníkov národnostných menšín toto opatrenie znamená smrteľný úder, hlavne vo vidieckych oblastiach, kde jedinou inštitúciou, ktorá zabezpečuje usadenie ostatných, ostávanie mladých rodín, je škola.
Podotýkam, návrh zákona z hľadiska národnostných menšín je vysoko diskriminačný, nakoľko možnosť výnimky z minimálneho počtu žiakov povoľuje návrh zákona len v takých obciach, kde popri školstve s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny existuje aj slovenská škola. Čo to znamená v praxi? Tam, kde existuje aj slovenská škola, dovoľujete, aby boli triedy s vyučovacím jazykom menšín zaradené pod spoločné riaditeľstvo so slovenskou školou, a tam, kde žiadna slovenská škola neexistuje, a sú to aj také prípady v obciach, kde žije viac ako 80 % Maďarov, národnostné školy budú odsúdené na zánik.
Pán minister, nedá mi nepoložiť otázku, aký cieľ vlastne sledujete týmto zákonom, naozaj ide len o šetrenie alebo máme iný úmysel, úplne zničiť, znemožniť fungovanie málotriednych škôl a takýmto spôsobom napomáhať asimilácii menšín? Asi ste už úplne zabudli na sľub vášho pána predsedu o tom, že v prípade práv národnostných menšín sa zachová status quo, teda pôvodný stav. To, čo sa tu teraz deje, je závažné porušenie tejto džentlmenskej dohody, ale nech sa neradujú ani školy pochádzajúce z malých slovenských obcí, tieto reštriktívne opatrenia sa netýkajú len národnostných škôl
A by som povedal aj niekoľko čísiel na ilustráciu. Tento zákon, ak ho Národná rada podporí, bude mať negatívny dopad v prípade národnostného školstva na 72 základných škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Teda plánuje sa zrušiť 27 % všetkých maďarských základných škôl, 12 škôl s vyučovacím jazykom iných národnostných menšín, čo znamená 16 % takýchto základných škôl. Ale okrem nich sa to týka 359 slovenských základných škôl, čo tu znamená vyše 18 %. A z čísiel vyplýva, že najhoršie z toho dopadnú maďarské školy, ale negatívne to ovplyvní aj ďalší osud malých obcí na čisto slovenských územiach. Áno, vieme, že môže sa na nejaké demografické veci v tomto zákone prihliadať. Čiže keď bude veľký sneh, čo zvykne byť v horách, tak tam asi sa nebudú rušiť školy, ale kde je teplo 30 stupňov na juhu, to je možno únosné, tam sa to môže diať.
Viete, pán minister, čo bude následkom týchto opatrení? Nič iné, len ďalšie vyľudňovanie slovenských a zmiešaných území. Keď sa tento zákon tvoril, už sme mali pochybnosti o tom, lebo najprv sme hovorili o spájaní škôl v okruhu 20 kilometrov, následne sme klesli na 10 kilometrov a teraz sme pri šiestich kilometroch.
Koľko finančných úspor prinesie táto novela? Peniaze dáme do jedného vačku a na druhej strane minister sociálnych vecí ich vydá nezamestnaným, ktorí z týchto škôl budú vyplývať. Koľko je to úspora, pán minister, vie nám to niekto povedať?
Áno, a tieto ustanovenia zákona majú platiť v roku 2015. Prečo? Vieme, lebo budú miestne voľby a toho starostu, ktorého sa to bude týkať a ktorý zruší malú školu, základnú školu, tak asi nezvolia.
Môžem vyhlásiť len toľko, my pri tom nebudeme asistovať. Tento zákon nepodporíme a žiadame ctenú Národnú radu, aby návrh zákona vrátila predkladateľom na prepracovanie. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážená snemovňa, na úvod by som začal takou malou epizódou zo včerajška. Počas prestávky nášho zasadania zasadala staromestská mestská rada nad prípravou materiálov na budúcotýždňové zasadanie zastupiteľstva. Jeden z bodov, ktoré sme riešili a o ktorých sme hlasovali, bolo zriadenie školskej rady miestnej časti alebo ani keby "obecnej školskej rady". Ako vieme, školy majú svoje školské rady a teraz v súlade s nedávno prijatým zákonom zriaďujú sa obecné školské rady. Toto stanovisko a hlasovanie bolo potrebné preto, lebo už zajtra bude Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Bratislavy hlasovať, resp. vypočujú si názory jednotlivých miestnych častí Bratislavy na zriadenie týchto obecných rád. Je všeobecne známe, že viaceré miestne časti majú výhrady voči zriadeniu tohto ďalšieho zdanlivo samosprávneho orgánu, čo by zdanlivo mohlo byť uvítaniahodné. Na jednej strane teda vidíme, že samosprávnosť sa formálne posilňuje. Na druhej strane vnímame i v tomto zákone to, čo už zaznelo vo vystúpení mojich predrečníkov, že sa súbežne posilňuje centralizácia.
V iných zákonoch sme prišli k tomu, že riaditeľ bude postupne zbavovaný svojich právomocí. Tu sa dozvedáme, že zriaďovateľ je dávaný do mantinelov, ktoré sú vopred vymedzené. Zároveň v kontraste s tým sa budujú nové štruktúry samosprávnosti. O čom budú tie samosprávne štruktúry rozhodovať, keď už nebude rozhodovať o kdečom ani rada školy a riaditeľ školy a o niečom ďalšom ani len zriaďovateľ? Samozrejme, úplne chápem snahu ministerstva o racionalizáciu siete škôl. Demografia nepustí. A aj sám som prívržencom toho, že je dobré, ak sa deti učia v čo najlepšie vybavenej škole a ak ich učia čo najlepší pedagógovia. Potom "za takýchto okolností" možno nie je na škodu, keď ich bude o jedného či dvoch, či troch viac, pretože sám som chodil, akokoľvek bola socialistická trieda, z hľadiska kvality pedagógov do veľmi dobrej školy a dobrých škôl. A bolo nás tam 34, 35 alebo 36, podľa toho, koľko z nás prepadlo. Treba teda povedať, že to jadro tlaku na racionalizáciu tu nepochybne je, ale oveľa reálnejšie ako mantinelizovanie, je riešenie tejto záležitosti práve tým, že nechám na zriaďovateľovi pri pridelených finančných prostriedkoch, aby sa rozhodol, aké sú jeho priority, a aby sa rozhodol, či chce z nepochybne obmedzených zdrojov, ktoré dostávame z podielových daní, vynakladať ďalšie peniaze na udržanie či neudržanie školy.
Niekto by si mohol povedať, že minister sníma časť kríža z bedier zriaďovateľov, pre ktorých je nepochybne vždy nepríjemné prijať rozhodnutie o redukcii siete, teda o zrušení tej či onej školy a zlúčení s inou školou. Aj tak sa domnievam, že, tak ako je navrhnuté to numerické riešenie s tým, že sa hovorí o osobitnom zreteli, ktorý je síce vymenovaný taxatívnejšie v dôvodovej správe, ale zároveň vieme, že dôvodová správa nie je zákon a nie je záväzná, dôvodová správa je dôvodová správa, je gumové. Zákon je zákon, ak sa napríklad hovorí o osobitnom zreteli s tým, že za dôvody osobitného zreteľa možno považovať aj klimatické podmienky, roztratené osídlenie v podhorských oblastiach, záujem zriaďovateľa dofinancovať si náklady na výchovu a vzdelávanie z vlastných zdrojov, tak je to fajn. Ale keď je v zákone len osobitný zreteľ, dá sa podeň skryť kdečo.
A zároveň keď toto je v dôvodovej správe, tak sa dostávam k ďalšej otázke, ak súkromný zriaďovateľ má vôľu a rodičia dietok či už v súkromnej alebo v cirkevnej škole majú vôľu pre svoje deti udržať školu pri danom počte detí, ktoré do nej chodia, zdá sa mi ťažko odôvodniteľné zasahovať do ich slobodnej vôle. Vždy treba mať na mysli, že rodič, ktorého deti študujú v cirkevnej či súkromnej škole, neodvádza iné dane ako rodič detí, ktorého deti študujú v štátnej škole. A zároveň je, samozrejme, na jeho slobodnej vôli doplatiť rozdiel, ktorý by daná neštátna škola potrebovala na to, aby sa udržala v chode i za numerického stavu žiakov, aký je. To znamená, že si nemyslím, že toto je cesta, ktorou máme zasahovať do právomocí zriaďovateľov. Ak tu zaznelo, že 6 % je v dohadovacom konaní a že sa teda kvázi zužujú dôvody, ktoré by sa vraj museli, mali a za každú cenu aj tak nemuseli zohľadniť pri prideľovaní z tohto balíka peňazí, zdá sa mi ekonomické riešenie, to znamená poctivé financovanie na hlavu, oveľa schodnejšie ako zákonné určovanie čísel. Už tu zaznelo i vo vystúpení kolegyne Janky Žitňanskej, že sa z kazuistík, viď centrá voľného času a podobne, robí záver. Samozrejme, to potom nutne vedie k tomu, že keď sa rúbe les, tak lietajú triesky a niekedy je triesok pomaly viacej ako dreva. Ale, dobre, chcem teda povedať k tej téme centrálneho určovania, že ten faktor, ktorý má pôsobiť, je ekonomický faktor. To znamená, že to, čo ti náleží, dostaneš a to ďalej si rieš. A tobôž to, samozrejme, platí pri súkromných a cirkevných školách, kde považujem za ťažko zdôvodniteľné, aby sa tam zriaďovateľovi zasahovalo do jeho právomocí.
Pokiaľ ide o tému certifikátu, na úvod si dovolím na mikrofón vyjasniť s priateľom Mirom Beblavým, ako je to s tou Novohradskou a s tým gymnáziom, Gamčou alebo dnes späť – Grösslingovou. Univerzita Komenského si roky viedla štatistiku úspešnosti prijímania poslucháčov slovenských gymnázií a iných stredných škôl na svoje fakulty. A tam nepochybne a v tom mal Miro Beblavý pravdu, ako najúspešnejšie gymnázium recidívne vychádzalo Gymnázium na Grösslingovej. Bolo to ale na celé rozpätie 13 fakúlt Univerzity Komenského od teológie až po matfyz. Pravda ale je, že pri posudzovaní úspešnosti poslucháčov pri prijímaní na najtvrdšie vedy vychádzala jednoznačne najlepšie Novohradská. Takže pravdu sme teoreticky mali obidvaja. Aj sám som v rodine rozdelený, pretože ten starší syn absolvoval Novohradskú a skončil na matfyze teoretickú fyziku a ten mladší absolvoval Gamču čiže Grösslingovu a teraz je v druhom ročníku tam tiež – na poistnej a finančnej matematike.
Ale pravda je teda tá, že to, k čomu som sa vlastne dostal cez túto historku, je maturita a uznávanie TOEFL a iných certifikátov. Opäť, ako povedala Janka Žitňanská, je v záujme dobrého fungovania vzdelávania v tomto štáte, že tak ako posudzujeme kvalitu hygieny mäsových výrobkov, dovozových či našich, a ako sa staráme o bezpečnostné zabezpečenie nových stavieb z hľadiska núdzových východov, hasičských noriem a podobne, by sme sa mali starať o to, na akej úrovni sa deje poskytovanie vzdelania, vrátane toho jazykového vzdelania budúcich generácií. Preto je dobré riešenie tých, ktorí podvádzajú, tých, ktorí dávajú certifikáty za nič, nájsť, odhaliť, zlikvidovať, nie snáď fyzicky, ale nepochybne technicky. Je to tá správna cesta, lebo opäť sa vraciam k svojmu zákonu o kuchynskom noži. Preto, že sa tým kuchynským nožom často dejú násilné trestné činy, tak ho zakážeme? Tým, že sa v nejakom, možno nie veľkom percente vydávajú certifikáty nekryté vedomosťami, zrušíme certifikáty? Toto nie je riešenie.
Ako som uviedol, pri olympionikoch na svetových olympiádach v matematike nikto nespochybnil, že povinne robia i maturitu z matematiky. Ja sa napriek tomu domnievam, že certifikáty rangu TOEFL by mali byť i z hľadiska rankingu danej školy uznané ako absolvovanie maturity v tej najúspešnejšej kategórii. Na druhej strane, a teraz to hovorím už len za seba, a to vyzerá akože držím stranu pánu ministrovi a Asociácii riaditeľov štátnych škôl, viete, povedzme si tiež jedno. Ak som absolvoval TOEFL a potom mám ísť v máji na maturitu, tak ju spravím ľavou zadnou. A vonkoncom, ale vonkoncom ma to nestojí viac ako vojdenie do tej miestnosti, predvedenie svojich TOEFL vedomostí a vykráčanie von. Takže ak som wimbledonský víťaz v tenise a morálka mi káže zúčastniť sa majstrovstiev Slovenska v tenise, tak tam proste idem, tých súperov rozbijem a odídem. To hovorím len tak na margo teda toho, či je to strašná záťaž alebo len menšia záťaž. Neviem ja, ako to je v umeleckých školách, ale keby Dalibor Karvay bol poslucháčom gymnázia a už možno v šestnástich laureát Oistrachovej ceny, tak neviem, či by mu na konzervatóriu odpustili, aby im zahral na husliach na maturite. Ale, dobre, nemyslím si, že toto je dôvod na to, aby sme spochybnili kvalitu certifikátov, ktoré sú celosvetovo uznávané a dobré. A na tomto mieste sa teda domnievam, že oveľa dôvodnejšie je zavedenie čo najväčšieho rozsahu objektívnej externalizovanej maturity v tom zmysle, že ak má niekto úvahy, že TOEFL nie je dostatočnou garanciou, tak mám obavu, že existuje dosť maturitných vysvedčení a známok na nich, ktoré nie sú garanciou vôbec ničoho, už vôbec nie vedomostí toho maturanta. Takže ak by sme chceli začať spochybňovať, tak musíme začať s veľmi širokou sieťou a vyloviť kdečo iné okrem TOEFL certifikátov. Ďakujem pekne.