25. schôdza

Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, vážený pán minister, ide o pomerne krátku novelu zákonov, ktoré sa týkajú regionálneho školstva. A keďže podľa rokovacieho poriadku treba v prvom čítaní hovoriť o zásadných veciach a nehovoriť o detailoch, tak to najzákladnejšie poviem hneď.
Ja si myslím, že táto novela len potvrdzuje to, že postupne osekávaním salámovou metódou sa stále viac a viac znižujú kompetencie škôl riaditeľov a posilňuje sa centrálny dirigizmus. A tá ukážka najmarkantnejšia v tomto zákone je tá, ktorá hovorí o tom, že zriaďovateľ dnes už podľa tohto zákona bude určovať počty žiakov aj počty tried. Minule sme mali novelu, kde vyšší územný celok určuje počty prvých ročníkov stredných škôl všetkým školám v príslušnom samosprávnom kraji. No nedá mi, aby som sa neopýtal, na čo potom máme právnu subjektivitu škôl, na čo potom máme v podstate riaditeľa. Pomaly ten riaditeľ sa ocitne v situácii, že asi bude rozhodovať o tom, ako sa zostaví rozvrh školy. A obávam sa, že týmto jeho kompetencie skončia.
Ale ten problém vidím aj v tom, že jednoducho týmito úpravami vlastne obmedzujeme súťaživosť medzi školami. Je dobrá škola? Celkom prirodzene bude o ňu väčší záujem, mať viac žiakov, viacej tried. To, čo si môže dovoliť, koľko ich môže otvoriť, malo by byť podľa môjho presvedčenia na riaditeľovi, ktorým je a mal by byť zodpovedný človek, ktorý problematike školy rozumie. Ja nechcem podceňovať samosprávne orgány, zastupiteľstvá, či už miest a obcí alebo vyššieho územného celku, ale toto, si myslím, nie sú veci, ktoré im patria do kompetencie a ktorým takpovediac dostatočne rozumejú, budú rozhodovať hlasovaním.
Druhá vec, o ktorej sa chcem zmieniť, je zvyšovanie počtu žiakov v triedach základných a stredných škôl. Ja viem, peniaze a financie, to je tvrdý nástroj, ktorý jednoducho tlačí na takúto skutočnosť. Len otázka je, či to je dobré, či naozaj je to dobré pre vzdelávanie. Ja si myslím, že keby na to štát mal, mali by sme sa v mnohých prípadoch skôr snažiť dostať sa k tomu, že žiakov v triedach bude menej, že učiteľ sa im bude môcť viacej venovať.
A trochu ma prekvapuje postup, ktorý sa navrhuje pri málotriedkach, pretože tam, ako som sa dočítal aj v dôvodovej správe, sa budú môcť spájať len dva ročníky, napr., ako je uvedené, prvý a tretí. No znamená to s veľkou pravdepodobnosťou, že niektoré málotriedky týmto zákonným opatrením zaniknú. Je to veľmi citlivá vec. Ja som si vedomý, že sú aj málotriedky, ktoré by nemuseli byť. Ale sú málotriedky, kde chápem, že obec sa ich snaží uchovať. Spomínam si na obec Igram, osemnásť detí, tešili sa, že na budúci rok ich budú mať dvadsať. Z vlastných peňazí dávali nejaké financie, aby si školu udržali. Tomuto veľmi dobre rozumiem. Z jednej strany je prirodzený tlak, ekonomický, používať financie. Z druhej strany, a to je celkom prirodzené a citlivé u každého starostu každej obce, je snaha istým spôsobom zachovať školu. Neraz je to posledné miesto istej kultúry v tej obci, ktorá napomáha kultúre života v obci.
Ďalej, a zase musím pochváliť to, ak sa navrhuje napríklad, že v školách, kde sú deti s postihnutím, sa umožňuje, aby boli hodnotené slovne, ja si myslím, že to je v poriadku. Dokonca vnímam to ako prvý krok, ku ktorému by mohlo ísť ďalej, pretože som presvedčený, že predmety, ktoré majú v názve slovo výchova, obyčajne by nemali viesť natoľko k získavaniu vedomostí ako k pestovaniu postojov a vzťahov. Viete, etická výchova nemá byť o tom, aby sa detí naučili ja neviem sedem pravidiel, ale aby som viedol deti k tomu, aj prípadovými štúdiami, že sa patrí staršieho pozdraviť, uvoľniť mu miesto v autobuse a podobne. Čiže toto sú veci, ktoré by skôr mali sledovať tieto predmety. Takisto, viete, keď nemá niekto sluch, tak z neho nevychováte hudobníka, ale môže nadobudnúť vzťah k hudbe. Čiže tento krok, poviem, vnímam zase pozitívne.
Takisto si myslím, že nájsť a urobiť pravidlá pre financovanie súťaží je v poriadku. Môžeme sa možno baviť trošku o tom nastavení, ale neskôr, ale v zásade áno, pretože súťaže, ktoré u nás máme, sú vysoko hodnotené aj v zahraniční. A je to tradícia. Najstaršia predmetová súťaž matematická olympiáda založená ešte akademikom Novákom, má už penzijný vek, má vyše 60 rokov. A myslím si, že je to naozaj rozumná vec. A tam treba zabezpečiť finančné prostriedky. Nie sú síce nejaké obrovské, ale sú to peniaze a treba, aby boli a aby tieto súťaže boli financované a aby mali isté pravidlá.
Pán minister vo svojom úvode hovoril o zrušení jazykových certifikátov. Nakoniec, aj z dôvodovej správy som sa o tom čosi dozvedel. A nedá mi, aby som k tejto veci nevyjadril. Zdá sa, že história toho, prečo sa to ide rušiť, je to, že niektoré školy majú študentov, ktorí majú certifikáty, viac v triede ako tých, ktorí ich nemajú. No, samozrejme, tí slabší potom robia testy, tie testy pre tú školu nedopadnú vynikajúco, celkom prirodzene. A majú školy pocit, a to oprávnený, že sú potom nesprávne hodnotené v príslušnom rebríčku. Ale nie je podľa mňa dobrá cesta zrušiť certifikáty – uznávanie certifikátov. Jednoducho v tom prípade si myslím, že sa dá jasne povedať, že tam, kde je certifikát, ktorý je renomovaný, tak sa do toho hodnotenia započíta. Je tvrdenie, že vydáva niekto certifikáty, ktoré nemajú hodnotu. No, viete, tu mám veľké pochybnosti o tom, pretože je v poriadku, ak ministerstvo určí, ktoré certifikáty bude uznávať. Ale ja si neviem predstaviť, že keď niekto má napríklad TOEFL, teda test o schopnosti plynne hovoriť anglicky, medzinárodne uznávaný, že by som ho spochybňoval. Ak sú niektoré, ktoré sú nekvalitné, tie jednoducho sa nemajú uznávať. Ale to je rozhodnutie ministerstva. Myslím si, že tieto certifikáty, ktoré majú európsky uznávanú hodnotu, by mali byť zachované pri uznávaní a ten problém sa dá riešiť tak, ako som povedal.
Keďže pán minister hovoril v úvode, že povie pár poznámok, tak ja mám tiež len niekoľko poznámok, jedna z posledných je, ktorá sa týka toho, že metodika financovania bude povinne zverejňovaná. Tak samo osebe je to dobrá myšlienka, akurát pôvodne, keď bol zákon o financovaní škôl a školských zariadení urobený, tak súčasťou toho bolo aj zverejňovanie nie metodiky, ale kompletnej informácie o pridelení peňazí školám. Bolo to približne, možno sa mýlim, nie v malom čísle, ale okolo 60 údajov, ktoré boli spojené s každou školou, na základe ktorých dostali školy peniaze. Teda bol tam uvedený počet žiakov, počet žiakov s postihnutím, bol tam uvedený teplotný koeficient, všetky tie údaje, na základe ktorých sa to zrátalo. Nakoniec záver bol suma peňazí, ktorá pre školu išla, a suma peňazí, ktorú zriaďovateľ povinne musel dať tej škole, pretože aj vtedy bolo v zákone uvedených, to sa zase menilo, 20 %, ktoré mohol prerozdeliť medzi iné školy. Všetky tieto údaje boli zverejnené. Ja si myslím, že tak by to malo byť. A k tomu by sme sa mali vrátiť, pretože takáto transparentnosť dáva šancu na to, aby sa nediali nespravodlivosti. Viete, druhí si môžu pozrieť a skontrolovať, či ja neviem susedná škola nedostala niektoré peniaze neoprávnene. Ja som sa takisto stretol s tým, koeficient na deti s postihnutím je 2,5 oproti normám. A stretol som sa s tým, že zrazu vyletel počet detí s postihnutím v škole. Tak poslal som tam kontrolu, 15 detí navyše znamenalo pol milióna korún pre školu navyše, neoprávnene. Pol milióna korún vtedy, keď si pamätám, aký bol plat, znamenalo, celoročne dvoch učiteľov mohli navyše zamestnávať. Ja si myslím, že toto je priestor na ustráženie toho, aby nedochádzalo k neférovosti, zverejnené, transparentné. A paradoxne musím povedať, že keď som to urobil, bol som na ZMOS-e. A ten, kto mal najväčšie výhrady voči tomu, aby sa to takto zverejňovalo a prečo to takto robíme, bol práve ZMOS, ktorý sa dožadoval transparentnosti. No nechcem už hovoriť, prečo si myslím, že práve ZMOS v tomto smere bol taký, že nechcel, aby sa to zverejňovalo. To si domyslíte zrejme aj sami. Toto pokladám za dôležité. A uvítal by som, pán minister, keby takýmto spôsobom sa zverejňovali peniaze, ktoré sú prerozdelené na jednotlivé školy, aby tie informácie boli kompletné na webovej stránke ministerstva školstva. Ja si myslím, že by to pomohlo veci. Toto je dosť zásadná vec, pretože ak chceme, aby niečo fungovalo spravodlivo, musia byť nastavené pravidlá, jasné pravidlá, a, druhá vec, tie pravidlá musia byť transparentné. Keď tieto dve podmienky sú splnené, tak to oveľa lepšie uchráni prerozdelenie peňazí a spravodlivosť podľa môjho presvedčenia ako rôzne kontroly a podobne.
Tých problémov v školstve je veľa. Ja viem, že pán minister má útvar na kontrolu. Ale keby mal všetky tieto veci, ktoré sa dejú kontrolovať, tak by musel byť ten útvar asi tak desaťnásobne väčší. A to si nemôže v žiadnom prípade žiaden inštitút dovoliť. Čiže toto sú skôr mechanizmy, ktoré by som uvítal, keby bola ochota to pozmeniť. A nemusí to byť z opozície. Tú zmenu keď urobíte z koalície, mne vôbec to nebude prekážať, budem rád, pretože to bude podľa môjho presvedčenia v prospech školstva. Takže nechcem ísť ďalej do detailov v zmysle toho, že sám som razil zásadu, že by malo stačiť na každého rečníka 15 – 20 minút, a nie hodinové, dvojhodinové vystúpenia. To podstatné som povedal, poprosil by som zamyslieť sa trochu nad niektorými vecami a skúsiť ich upraviť. Ďakujem za pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca Fronca nie sú faktické poznámky.
Ďalším rečníkom v rozprave je pán poslanec Richard Vašečka z klubu OĽaNO. Nech sa páči, máte slovo.

Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja som vám vďačný za túto novelu z toho dôvodu, že ma zase inšpirovala k tomu, prelistovať si školský zákon, najmä teda tie novelizované časti. Ale čítal som si napríklad aj ten úvod, ktorý pokladám za veľmi dôležitý, podstatný. Pred chvíľou som si v ňom nalistoval napríklad, že v roku 2008 nám stačilo ešte hovoriť o rovnosti muža a ženy a nepoužíval sa dneska taký ten obľúbený výraz rodová rovnosť.
Ja by som z tohto miesta chcel aj poďakovať pánu ministrovi za odpoveď na moju interpeláciu, budem o tom hovoriť viac zajtra, keď na to bude priestor, ale teraz chcem poďakovať, keďže ho mám takto osobne prítomného, lebo často sa nám stáva, že páni ministri sú pracovne vyťažení.
K tomu samotnému zákonu, ja by som sa vyjadril tak konkrétnejšie, k tomu uznávaniu, resp. neuznávaniu tohto jazykového certifikátu, náhrade maturitnej skúšky. Bol som triedny na strednej škole, kde sa teda maturovalo z cudzieho jazyka. A viem, že študenti aj učitelia túto možnosť vítali, nikdy som nezachytil od svojich kolegov, že by im to nejako prekážalo. Viete, len taká praktická poznámka, ak učiteľovi maturuje 30 žiakov alebo 10 žiakov, nie je to preňho otázka financií, toho, že dostane menej zaplatené, ale je to otázka určitej formálnej práce navyše, lebo taká tá skutočná práca byť odvedená musí byť, to je samozrejmé. Sú aj tí žiaci, ktorí majú certifikáty, sa ten cudzí jazyk učia a zúčastňujú sa na konverzáciách, cvičeniach a tak ďalej. Ale niektoré tie formálne veci ako vypisovanie papierov a všetkých formalít spojených s tou skúškou potom odpadá, ak sú tie jazykové certifikáty uznané. Nezaťažovalo to extra nejako triednych, teda bol som triedny, hoci nie som teda jazykár, ale triedny som bol. Takže ja by som sa prihováral za to, aby sa nad týmto smerom do druhého čítania ešte pouvažovalo. Možné vylepšenia sú teda také, že ak nám prekážajú pochybnosti alebo ak nám ak máme pochybnosti o nejakých certifikátoch, respektíve certifikačných ústavoch, ktoré tuto môžu potvrdiť tú skúšku, tak nech sa tie, ktoré sa nespochybniteľné, uznávajú a, povedzme, nech sa nejakým spôsobom vyraďujú tie, ktoré sú spochybniteľné, pretože, ako to aj spomínal predrečník pán poslanec Fronc, tak naozaj sú niektoré certifikáty, o ktorých naozaj, myslím si, ani ministerstvo školstva, ani nikto z oblasti učiteľov cudzích jazykov nemá pochybnosti. Takže za toto by som sa prihováral, aby sa na to pozrelo. Myslím si, že to nebude riešenie, ktoré poteší študentov, ich rodičov a učiteľov. Neviem, koho poteší teda, ale myslím, že týchto spomínaných nepoteší.
Ja by som chcel sa ešte krátko dotknúť, tiež apelovať na pána ministra, i keď priamo to nesúvisí so zákonom, ale týka sa to vzdelávania, na tú situáciu s tými osemročnými gymnáziami. Tak ako som spomínal, bol som triedny. A tak isto som bol triedny na osemročnej forme. Včera som debatoval s nejakými učiteľmi zo širšej učiteľskej verejnosti, zdá sa, že naozaj tento problém je hlavne teda v Bratislavskom kraji, lebo tá vyváženosť percentuálna je taká, že na Slovensku počet žiakov na tých osemročných gymnáziách nepresahuje priemerne nejako zásadne tých 5 %, to percento je rádovo významne vyššie v Bratislavskom kraji. Takže len taký krátky apel na pána ministra je to, skúsiť možno to diferencovať, nie vždy aby boli tie také centralizované alebo rovnostárske riešenia v zmysle, všade rovnako a nikdy inak musia byť tie najlepšie. Myslím si, že situácia v Bratislave je špecifická, vidíme to, aj čo sa týka napríklad pracovného trhu, ako to tu funguje, či sa tu napríklad celé Slovensko schádza, takisto nejaký prístup k výchove a vzdelávaniu je možno iný ako vo zvyšku Slovenska alebo ako na priemere Slovenska. Myslím, že celkovo takýto prístup, kde zohľadňujeme špecifiká, či už regiónu alebo aj konkrétnej školy, alebo konkrétnej skupiny žiakov, študentov, je veľmi osožný a je dobré, aby sa prejavil aj v školskom zákone a aj v jeho novelizácii. Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Osuský. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Áno, rád by som podporil to, čo povedal v závere svojho vystúpenia kolega Vašečka. To úplné rovnostárstvo alebo držanie sa jednej striktnej línie pri osemročných gymnáziách nezdá sa mi reálne. Dovolím si povedať prímer. Povedzme, športových tried, športových gymnázií by asi so zameraním na lyžovanie z podstaty veci malo byť viacej v Kežmarku a menej v Komárne. Naopak, vodáckych tried zameraných na vodné športy by logicky mohlo byť viacej v Komárne ako v Kežmarku. Pred časom som videl štatistiku o počte vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov v niektorých okresoch. A teraz nebudem menovať ten okres, ale v danom okrese na južnom Slovensku bol počet vysokoškolsky vzdelaných, ergo aj vysokoškolsky vzdelaných rodičov výrazne nižší, ako je v Bratislave. Tým nechcem nejako znižovať fakt, že podnetné prostredie môže existovať i vo vysokoškolsky nevzdelanej rodine. Ale predsa len je istá korelácia medzi vzdelaním rodičov a ich zamestnaním, orientáciou a medzi budúcimi želaniami i orientáciou dieťaťa. Preto sa mi zdá, že odťať to úplne rovnako, a teraz si vymyslím, pre Trebišov, Krtíš a Bratislavu je síce zdanlivo objektívne, ale na druhej strane nemyslím, že to prospieva veci. Cestou k skutočne reálnemu počtu študentov osemročných gymnázií by mali byť prísne, ekvivalentné prijímacie skúšky. A kritériom by teda malo byť nie naplnenie 5 %, ale naplnenie toho percenta študentov či v tomto prípade žiakov, ktorí spĺňajú nároky náročnejšieho osemročného gymnázia, nie púha norma.

Chcete reagovať, pán poslanec? (Reakcia poslanca Vašečku.) Nie.
Nech sa páči, pán poslanec Beblavý, ktorý vystúpi za klub SDKÚ – DS.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť za klub SDKÚ – DS k tejto novele. Pokúsim sa v tomto vystúpení venovať trom témam. Prvá téma je, čo v tej novele by bolo podľa môjho vhodné zmeniť, druhá téma je, čo by bolo vhodné do nej doplniť, a tretia téma je vôbec zásadná otázka tejto novely, to si nechám na záver, tá bude asi rozsiahlejšia. A to je otázka minimálneho a maximálneho počtu žiakov v triede, ktorá je takým, by som povedal, asi obsahovým lajtmotívom, hlavnou témou toho, čo nám pán minister predkladá.
Začnime tým, čo treba v tejto novele zmeniť.
Tá najpodstatnejšia vec, ktorú bude treba zmeniť, je tá, ktorú spomenul už kolega Vašečka. A to je naozaj otázka certifikátov maturitných, respektíve uznávania certifikátov z cudzích jazykov ako náhradnej maturitnej skúšky. To, čo navrhuje ministerstvo, je, aby doterajšia prax, ak riaditeľ školy uznal jazykový certifikát, čo nemusel uznať podľa zákona, mohol sám vyhodnotiť jeho kvalitu, aby sa takýto certifikát mohol počítať namiesto maturitnej skúšky z cudzieho jazyka. Ministerstvo toto navrhuje bez výnimky a akejkoľvek opravy jednoducho zrušiť. Dochádza tak k významnému obmedzovaniu slobody žiakov.
Pozrime sa na to, ako je to odôvodnené a či neexistuje iné lepšie riešenie. Odôvodnenia sú dve, pokiaľ si pamätám z dôvodovej správy, také hlavné, prvé je kvalitatívne a druhé je štatistické.
To kvalitatívne hodnotenie hovorí, že nie je možné dnes garantovať kvalitu maturity, keďže časť maturitnej skúšky je možné nahradiť takýmto certifikátom, nad ktorým štát nemá kontrolu, a preto je potrebné, aby sa to stalo vždy súčasťou štandardnej maturitnej skúšky.
Prvý protiargument je, že naozaj uznávanie tých certifikátov je v kompetencií riaditeľov. A v podstate ministerstvo tvrdí, že riaditelia nie sú schopní alebo ochotní ustrážiť kvalitu certifikátov, ktoré uznávajú, čo by bolo vhodné podložiť nejakou podrobnejšou kontrolou, napríklad, povedzme, vzorkou 100 certifikátov, ktoré boli uznané, a ukázať, že 25 z nich je z jazykovej školy zakarpatskej višne podpísanej robotníkom so siedmimi ľudovými. A potom by sme naozaj mohli hovoriť o tom, že sa to stalo predmetom podvodov. Ministerstvo však nič také nepredložilo. A ani nie sú poznatky z praxe, teda že by dochádzalo v tomto prípade k masovému zneužívaniu. A koniec koncov nemá to ani celkom vnútornú logiku. Napriek tomu ak nás trápi kvalitatívny štandard maturitnej skúšky z cudzieho jazyka, myslím si, že bolo by možné akceptovať, aby sme sprísnili tie podmienky. A ak pán minister má pocit, že sa nevie a nechce spoľahnúť na riaditeľov škôl samotných, že možno tých výnimiek a problémov nie je veľa, ale aj to málo ho mrzí a hnevá a chce ich riešiť, tak potom je naozaj otázka, prečo neprísť s tým, že takýto zoznam autorizovaných certifikátov by sa dal vydať. Koniec koncov jazykové školy samotné musia byť nejakým spôsobom autorizované. Máme viacej medzinárodných typov certifikátov, ktoré sú svetovo uznávané. Tak dovolím si povedať, že kontrola ich kvality je minimálne rovnaká ako kontrola kvality slovenských maturitných skúšok. Nebol by to teda problém. To nemôže byť ani problém finančný a kapacitný, pretože ak sa pozrieme na to, na aké iné veci ministerstvo vynakladá peniaze v súvislosti s inými, povedzme, národnými projektmi z eurofondov a aké milióny ono platí za zostavovanie príručiek, zoznamov, analýz, tak určite by sa pomerne zanedbateľná suma na to, aby sa takýto zoznam zostavil, našla. Ministerstvo to však nenavrhuje.
A tu pristúpme k druhému argumentu, ktorý je použitý v dôvodovej správe aj v komunikácii. A to je štatistický argument. Ten argument hovorí, že tým, že výsledky žiakov z maturít, ktoré sú zverejňované, teda, samozrejme, nie po mene, ale za školu, používajú analytici, médiá často ako zdroj pre svoje úvahy o kvalite škôl, tak vlastne treba mať všetkých žiakov, by som povedal, vykonávajúcich rovnakú skúšku, aby náhodou nedochádzalo k deformáciám týchto úvah.
A tu si myslím, že dochádzame ku skutočnej príčine toho, prečo sa to mení. A tá príčina je jednoduchá, čím je kvalitnejšie gymnázium, tým je pravdepodobnejšie, že jeho žiaci, aspoň časť z nich a väčšia časť z nich už má vo veku 18 – 19 rokov nejaký typ certifikátu, či je to British Council, či je to Goetheho inštitút, či je to Institut Francais. A môžeme takto ísť ďalej, či je to Cervantesov inštitút. Tak aspoň teda opäť nemáme žiadnu štúdiu, dovolím si povedať. Takže pán minister to môže spochybniť a ja budem rád, ak to predloží. Ale z praxe to vyzerá, že čím je kvalitnejšie gymnázium, tým viac žiakov vlastne nemusí robiť maturitu z cudzieho jazyka alebo má iný certifikát. Toho problém nie je v samotnej znalosti ich jazyka, lebo asi sa zhodneme, že práve títo žiaci asi majú tie skutočné jazykové znalosti, problém pre riaditeľov je marketingový. To znamená, že nevychádzajú dobre v ratingoch, kvalitná škola s kvalitnými študentmi, ktorých polovica ma british councilový certifikát, môže vďaka tomu vyjsť zle, lebo tú maturitnú skúšku skladá práve tá druhá polovica, ktorá taký certifikát nemá. Ja to chápem, že to riaditeľov hnevá. Každý zástupca konkrétnej štátnej, ale aj súkromnej inštitúcie, či už z dôvodov, by som povedal, svojej oddanosti profesii alebo aj z dôvodov čisto osobných a marketingových, jednoducho rád prezentuje svoju inštitúciu v najlepšom svetle. Je to úplne normálne a pochopiteľné. A hnevá ho, že vychádza to číslo horšie, ako je v skutočnosti, ak skutočnosťou berieme teda počet žiakov, ktorí naozaj vedia dobre po anglicky alebo po nemecky. Ja riaditeľom v tomto rozumiem. Ale priznám sa, že sa mi to zdá ako slabý dôvod na to, aby sme zrušili túto možnosť, pretože podľa rovnakej logiky by sme mohli čokoľvek, čo prináša prospech žiakom, študentom alebo občanom Slovenskej republiky, všeobecne zrušiť, ak to náhodou má nejaký marketingový negatívny efekt na niekoho konkrétneho, nezaslúžene, v tomto prípade je to nezaslúžene. Myslím si, že túto argumentáciu naozaj ťažko akceptovať, pretože to hovorí, že je nám viac marketing ako to, či uľahčíme život stovkám, tisícom žiakov a študentov. Zároveň si myslím, že sú aj iné kroky ktoré môžu tento problém minimálne zmierniť. Samozrejme, môže sa o ňom širšie komunikovať, môže sa komunikovať koniec koncov aj s médiami a mimovládnymi inštitúciami a analytikmi o tom, ako tieto čísla majú používať, aby upozorňovali, prípadne aby údaje z cudzích jazykov vôbec nepoužívali alebo ich používali nejakým spôsobom upravené. Je veľa tých možností, ale naozaj sa mi zdá najnešťastnejšia tá možnosť, že to jednoducho zakážeme, aby štatistiky dobrých škôl vyzerali tak dobre, ako vyzerať majú. Tento dôvod je pre mňa ťažko prijateľný.
Takže chcem pána ministra poprosiť, a preto to je v prvom čítaní, aby sme prišli s riešením tohto problému, či už zo strany ministerstva, ktoré predsa len má najväčšie kapacity v oblasti tvorby zákonov, alebo zo strany aj výborov a poslancov. Ako už spomenul aj kolega Fronc v inej súvislosti, myslím si, že v týchto veciach je nám úplne jedno, kto predkladá ten pozmeňujúci návrh. Podstatné je, aby bol predložený a aby prešiel. Takže toto je môj apel na to, aby taký pozmeňujúci návrh bol. Pokiaľ, samozrejme, by toto bremeno malo byť zverené niekomu z opozície, myslím, že sa ho radi ujmeme. Pokiaľ by ho chcela riešiť vládna strana sama, tiež budeme len radi.
Druhá kratšia poznámka o tejto novele, o tom, čo v nej je, je otázka riešení súťaží a olympiád. Chcem povedať, že podporujem ich zvýhodnenie. Chcem tam len, pán minister, možno upozorniť na to, že tá skúsenosť, ktorú máme všeobecne, a to nielen zo školstva, nielen zo Slovenska, je, že, samozrejme, čím viac sa niečo podporuje, tým viac rastú motivácie to robiť, ktoré sú nielen dané vecou samotnou, ale aj tou podporou. To znamená, že čím je niečo odmeňovanejšie, tým viac majú ľudia motiváciu to robiť aj z iných ako, by som povedal, dobrých dôvodov, čo niekedy nám nevadí. Ak chceme, aby vodiči nepili alkohol pred šoférovaním, tak to, že sú pokutou motivovaní, je podľa nás super. A myslím, že nikto sa na to sťažovať nebude. Ale ak ide napríklad o olympiády, to isté napríklad platí pri pestúnskej starostlivosti, že tak to nechceme, aby pestúnom sa stali ľudia, ktorí sú len motivovaní alebo výhradne motivovaní, dominantne motivovaní finančnou pomocou štátu pri pestúnstve, tak asi nechceme, aby olympiády robili učitelia len kvôli peniazom. Myslím si, že asi o tom nebude sporu. To znamená, tam tá otázka je, že kde je tá rovnováha, aby sme odmenili nadšencov, ktorí naozaj obetujú svoj čas, svoj osobný život na to, svoju energiu, majú ten talent, majú tú skúsenosť a pomáhajú žiakom. A naozaj hoci som absolvoval väčšinou času ešte socialistické školstvo, ale pamätám si či už zo socialistického alebo postsocialistického školstva, že naozaj na motiváciu talentovaných detí a na prácu s nimi je tento systém veľmi dobrý. A považujem ho za jedno zo svetlých dedičstiev socialistického školstva. Takže určite som za to, aby sa to podporilo aj masívnejšie, ako je tomu dnes, a podporím to, pán minister. Tam je to naozaj na zváženie. Rovnováhe tej podporujeme formu tak, aby tí, ktorí sú už v tomto systéme dnes a robia to z nadšenectva, boli za to nadšenectvo primerane podporovaní na úrovni školy, príp. aj individuálne, ale zároveň teda aby sme tam neťahali, nazvem to, zlatokopov, lebo to je asi to, čo chceme, myslím si, všetci. Tam nebude nejaký politický alebo ideologický spor.
Dostávam sa takto k druhému bodu, čo v tej novele chýba. Samozrejme, každý môže vytiahnuť veľa vecí, ktoré by tam rád videl. A môžeme o nich dlho debatovať. A na to aj parlament slúži. Ale predsa len dovoľte mi, pán minister, vytiahnuť jednu vetu a jednu vec, o ktorej sme už spolu komunikovali, hoci len písomne. A to je otázka modularity maturít. Ešte minulý rok som sa stretol s príbehmi ľudí, majú maturitnú skúšku, niektorí spred desiatich, niektorí spred dvadsiatich, niektorí spred tridsiatich rokov, a z nejakých dôvodov si robia ešte ďalšiu strednú školu, znovu maturitnú. Môže ísť o zdravotnú sestričku, ktorá študuje konzervatórium. Ale môže ísť aj o niekoho, kto má stavebnú priemyslovku a dneska ju nevie uplatniť a ide študovať niečo úplne iné, obchodnú akadémiu, si myslím, lebo má živnosť, alebo potrebuje, naopak, na úrad z nejakých dôvodov určitý typ školy. Samozrejme, to, že človek ak chce mať druhú strednú školu, musí tú školu v nejakej forme internej alebo externej vychodiť. O tom asi sporu niet. O tom, že tie veci, ktoré predtým neabsolvoval, musí aj na maturite preukázať, to znamená, ak sa stáva zo zdravotnej sestričky certifikovaný hudobník, tak to, že musí preukázať, že vie naozaj nielen na tom nástroji hrať, ale aj ovláda, povedzme, hudobnú teóriu alebo iné veci, ktoré s tým súvisia, asi tiež sporu niet. Ale to, aby musel tento človek robiť znovu maturitu zo slovenčiny alebo z čohokoľvek iného, z čoho už ju raz robil, pričom preukázal svoje zručnosti, asi je zbytočné, by som povedal, jednak mrhanie jeho časom. A jednak je to v podstate v protismere k tomu, čo presadzuje teda aj ministerstvo. Ale myslím si, že aj v tomto sme všetci ministri doterajší aj budúci, aby slovenské školstvo bolo priestupnejšie a flexibilnejšie a modulárnejšie, teda aby to, že raz skončíte s nejakým typom papiera, vás nezaväzovalo na celý život, ale aby ste čo najviac mohli meniť svoj život k lepšiemu.
A z tohto dôvodu ja som sa obrátil na pána ministra s interpeláciou. Som sa ho pýtal, či tam môžeme riešiť tzv. modularitu maturít, teda ak už niekto maturitu má, či by bolo možné namiesto opakovaného zloženia celej maturity, k nej, nazvem to zjednodušene, pridávať. Tým, samozrejme, ak chce niekto vykonávať nejaké povolanie, ktoré je viazané na konkrétnu maturitu, tak by musel mať splnené všetky podmienky, teda nemá to byť nejaká zľahčená cesta k registrovaným a regulovaným povolaniam, ide len naozaj o to, aby nemusel opakovať to, čo už raz vyštudoval. A musím povedať, že pán minister mi dal pozitívnu odpoveď na tú interpeláciu. A informoval ma vtedy, že pri najbližšej novelizácii školského zákona to tak aj bude vykonané. A by som citoval: „Ministerstvo školstva vníma tento problém ako naliehavý a v nadväznosti na čiastkové výsledky experimentálneho overovania pri najbližšej legislatívnej úprave školského zákona plánuje problematiku pomaturitného kvalifikačného štúdia na konzervatóriu systémovo vyriešiť.“ V zákone to zatiaľ nie je. A preto tiež chcem poprosiť o splnenie tohto záväzku, aby sme v druhom čítaní toto vyriešili. Uvedomujem si, že dnes to nie je niečo, čo ovplyvní okamžite desaťtisíce ľudí. Ale naozaj je to cesta k modularite štúdia, v tomto prípade stredoškolského, a taká, proti ktorej ťažko namietať a ktorá môže postupom času sa stať aj nástrojom zlepšenia kvality, pretože, pán minister, vy teraz presadzujete v súlade s európskymi trendmi to, aby ľudia mali možnosť dať si certifikovať pružne vôbec neformálne vzdelávanie, s čím opäť súhlasím, ale asi sa zhodneme na tom, že pri tom neformálnom vzdelávaní je vždy možnosť zneužitia a je väčšia pri tom certifikovaní ako predsa len pri tej maturite, ktorá je nejakým spôsobom etablovaná, kde existuje externá a interná časť a predsa len to má svoje vyššie. Takže považoval by som za nelogické, a verím, že aj vy to za to bude považovať, mať flexibilné pravidlá pre certifikáciu životných skúseností a neformálne získaných zručností a mať, naopak, veľmi nepružné a rigidné pravidlá pre maturitu. Takže v tomto by som si dovolil apelovať, aby sme dokázali spoločne tento záväzok naplniť, ak sa to dá teda pri tejto novele.
A teraz mi ale dovoľte sa dostať k tomu, čo je najzávažnejšie podľa môjho názoru v tejto novele, voči čomu aj ja ako poslanec som dostal najväčší počet občianskych podnetov a voči čomu som ešte v podmienkach medzirezortného pripomienkového konania podával najviac pripomienok a dokonca aj hromadnú pripomienku, ktorú podporili občania, na základe ktorej sme aj s ministerstvom rokovali. To je otázka zavedenia minimálneho a maximálneho počtu žiakov v triede na jednotlivých úrovniach základnej a strednej školy. Z pohľadu pána ministra, ak práve sledujem verejné vyjadrenia, ide o jeden zo zásadných krokov na ceste k zefektívneniu slovenskej školskej siete, kde nemôžeme si dovoliť to, že máme malé triedy. A jednoducho potrebuje s tým niečo spraviť, ak chceme kvalitne zaplatiť učiteľov a zlepšiť výsledky nášho školstva. Otázka je, ako to robí a či naozaj cieli na to správne ten zákon.
A dovoľte mi v tejto súvislosti urobiť len veľmi krátku analýzu toho, čo ten zákon robí. On pôvodne dosť razantne zvyšoval počty žiakov v triedach. Ak si pamätáte, to, čo bolo naozaj v návrhu uvedené, tak sa to malo zvýšiť v prvom ročníku z 22 na 28 žiakov, v druhom až štvrtom ročníku z 25 na 28 žiakov, v piatom až deviatom ročníku z 28 na 30 s tým, že keďže existujú aj nejaké výnimky, tak v skutočnosti maximálny počet bol ešte mierne vyšší, 31 až 33 žiakov. Ale zostaňme pri tom štandardnom. Po pripomienkovom konaní po predložení hromadnej pripomienky verejnosťou, ktorú som zastupoval, ale aj po pripomienkovaní iných subjektov boli tieto počty zmenené. A dnes už naozaj ten nárast je miernejší. V podstate je to nárast na 29 žiakov v triede piateho až deviateho ročníka, inak, v podstate sa zachováva súčasný stav do veľkej miery s nejakými drobnými úpravami na základných školách. To znamená, že na základných školách sa, by som povedal, viac masifikuje druhý stupeň, s prvým stupňom sa veľmi nič diať nejde.
A dovoľte mi vyjadriť sa k tomuto z pohľadu niekoho, kto žije s podporou racionalizácie slovenského školstva. A tým pádom nie som nepriateľom toho, aby sme organizovali efektívnejšie školstvo a vďaka tomu vedeli dať na jednotlivých žiakov, resp. na učiteľov potom lepšie finančné prostriedky. Čo sa stane, keď zvýšime maximálny počet žiakov v triede? Škôl, ktoré nie sú plné, sa takéto číslo prakticky nedotýka, pretože ani dnes nedosahujú ten maximálny počet. To znamená, maximálny počet žiakov je zaujímavá premena najmä pre školy, ktoré už sú aj tak plné. To znamená tie, ktoré sú na strope. A zvyšovanie stropu im umožňuje ho ďalej napĺňať. Inými slovami, samotné zvyšovanie maximálneho počtu žiakov je v systéme, ktorý má aj prázdne, aj poloprázdne, aj plné školy, znamená ešte ďalšie napĺňanie plných škôl, a teda najmä plných tried. To je možné považovať za dobrý systémový krok v systéme, kde sú skoro všetky školy plné a chceme ešte viac naplniť z nejakého dôvodu. Či je to dobrá politika, to je na inú debatu. Ale tam to dáva zmysel. V systéme, kde máme školy rôznej miery naplnenosti, zvyšovanie maximálnej naplnenosti je krok, ako, by som povedal, trestať úsporných a znižovať ďalej kvalitu vzdelávania, kde už je trieda na maxime. Nerobí nič s tými, ktorí sú na dolnom konci ani ktorí sú v strede. Vychádzajúc aj z tejto logiky, nechcem nič vkladať pánu ministrovi do úst, on sa k tomu koniec koncov určite vyjadrí. Preto ministerstvo prijalo po pripomienkovom konaní aj minimálne počty tried. To znamená, že zaviedlo sa do zákona aj to, koľko minimálne žiakov musí byť v triede. Problém je však v tom, že tento minimálny počet je, poviem úprimne, skôr kozmetickým zásahom, a to z nasledovného dôvodu. Už dnes máme financovanie na žiaka. To znamená, že ak si škola môže dovoliť otvoriť nejakú triedu a držať ju otvorenú, lebo z tých peňazí to vyjde alebo je ochotná to doplatiť , tak ju môže držať otvorenú aj dneska malú a bude ju môcť držať otvorenú aj po tom, čo tento zákon prejde.
No a tento zákon nezavádza v skutočnosti minimálny počet žiakov v triede. On zavádza minimálny počet žiakov v triede pre účely dohadovacieho konania, lebo dohadovacie konanie je proces, ktorý je širokej verejnosti úplne neznámy. Dokonca aj veľkej časti učiteľskej verejnosti je neznámy. A to je proces, kde po tom, čo sa rozdelia podľa jasných pravidiel peniaze, podľa normatívov teda na žiaka, tak ešte tie školy, ktoré sa cítia, že nevedia prežiť a majú na to nejaké zdôvodnenie, že prečo by mali dostať viac, môžu teda apelovať na zriaďovateľa, ministerstvo, všetky medzičlánky, aby im pridali. A každý rok na začiatku roka prebieha takýto proces, ktorými sa ešte rozdeľujú dodatočné prostriedky. A to znamená, že tým, čo ministerstvo navrhuje, vlastne dáva ministerstvo páku tlačiť na školy, ktoré sú v dohadovacom konaní. To znamená školy, ktoré každý rok potrebujú ešte prikrmovať, aby vôbec prežili oproti normatívu. A tam ministerstvo hovorí, že pokiaľ nespĺňajú ten minimálny počet, tak neznamená to, že to automaticky nebudú môcť dostať, ak som správne pochopil z diskusie aj so zástupcami ministerstva. Ale to znamená to, že ministerstvo im to už ako keby ešte viac nemuselo dať ako teraz. Ono im to nemusí dať ani dnes, lebo dohadovacie konanie je naformulované v zákone pomerne voľne. A tým pádom ministerstvo by mohlo odmietnuť čokoľvek v rámci dohadovacieho konania financovať a mohlo by rozdať všetko normatívne, keby veľmi chcelo. Ale teda ešte viac chce ministerstvo týmto zdôrazniť, že tým školám, ktoré majú malé triedy v tom dohadovacom konaní, už nebude chcieť pomáhať. Priznám sa, že na to podľa môjho názoru nie je ani téma v zákone, na to stačí jasné vyjadrenie ministerského prístupu, pričom treba povedať, že o rok alebo o dva roky alebo kedykoľvek sa pán minister rozhodne, to takto budeme uplatňovať. Ale, okej, keď si to dali do zákona, rešpektujem to. Len treba zdôrazniť, že nie je to nejaká zásadnejšia zmena oproti dnešku, lebo sa to naozaj bude týkať len jedného posilnenia kompetencie ministerstva vo vzťahu k školám, ktoré potrebujú extra dokrmovacie peniaze od ministerstva na prežitie. Voči nim je to nejakým spôsobom platné.
Navyše, do zákona pribudlo niečo, čo, ja musím povedať, v zásade podporujem, aby nebolo nedorozumenie, teda aj to, že ten nižší počet žiakov v triede môže byť, ak sú na to nejaké osobitné dôvody, za ktoré sa najmä uvádza dostupnosť, menšinové vzdelávanie, sociálne znevýhodnené prostredie. A potom sú tam uvedené ďalšie dôvody osobitného zreteľa, teda reálne čokoľvek, o čom sa pán minister rozhodne. Takže chcem tým len povedať, že je tu určitá štruktúrovanosť toho rozhodovania ministerstva, čo ja chválim, aby opäť nebolo nedorozumenie, ale nakoniec je to naozaj len o tom, že sa trošku viac štruktúruje proces, ktorý tu existuje desať rokov, kde sa ministerstvo nakoniec rozhodne, že týmto dá a týmto nedá nad rámec normatívu, v poriadku, len nehovorme o tom, že tým minimálnym počtom žiakom to je niečo zásadné, niečo zásadné meníme.
Navyše, ak sa pozrieme na štruktúru slovenských základných a stredných škôl, tak veľmi ľahko zistíme, že problém nadkapacít je najmenší práve v tom segmente, kde pán minister počet žiakov v triede maximálne zvyšuje, to je piaty až deviaty ročník, druhý stupeň základnej školy. Tam už neexistujú málotriedky, ktoré sú na prvom stupni. Tam neexistujú zlučované ročníky. Tam neexistujú malé školy de facto, povedzme, právne môžu existovať, ale ich percento výskytu je veľmi nízke. To znamená, že ani to rozpočtové zvýhodnenie pre malé školy, ktoré je dneska v zákone o financovaní, sa na školy, ktoré majú triedy 1 – 9, uplatňuje v oveľa menšej miere až výnimočne. To znamená, že oproti prvému stupňu druhý stupeň je pomerne zorganizovaný a efektívny už dnes. Zároveň je pomerne efektívne zorganizovaný proti tomu, čo je dnes skutočná bolesť efektívnosti slovenského školstva. A to je stredné školstvo, najmä stredné odborné školstvo. A o tom síce zákon hovorí, ale spôsobom, ktorý podľa môjho názoru nie je úplne uspokojivý.
A tu sa dostávam k druhej časti zákona, kde zákon navrhuje minimá a maximá aj pre stredné školy, to znamená, že on nie je len o základných školách, o ktorých sme hovorili doteraz, on je aj o stredných školách. A tam hovorí, že najnižší počet žiakov strednej školy je sedemnásť žiakov v triede strednej školy v dennej forme štúdia, osem žiakov v triede strednej školy v externej forme štúdia. Tak externú formu nechám bokom, bavme sa o internej forme. Sedemnásť ako minimálny počet žiakov na strednú školu akúkoľvek znie pomerne prísno a aj to pomerne prísne je. Problém je však v tom, že nasledujú ďalšie odseky v návrhu zákona, ktoré hovoria, že zriaďovateľ môže opäť určiť v osobitnom prípade nižší počet žiakov v triede, za osobitný prípad sa považuje zaradenie študijného odboru do zoznamu študijných odborov s nedostatočným počtom absolventov pre potreby trhu práce. A potom nasleduje, že triedu možno deliť na skupiny a, naopak, v stredných odborných školách možno zriadiť spoločnú triedu pre niekoľko príbuzných študijných odborov alebo spoločnú triedu pre niekoľko príbuzných učebných odborov, ak na teoretické vyučovanie každého odborného predmetu možno zriadiť skupinu najmenej ôsmich žiakov. To znamená, v podstate to, čo ten zákon hovorí, je, že reálna minimálna veľkosť triedy je osem žiakov na odborných školách a ak budú aspoň pre účely matematiky a slovenčiny zlučované dokopy, tak že ich bude sedemnásť, aby som to povedal veľmi konkrétne. Aby som opäť nebol zle pochopený, ja rozumiem týmto ustanoveniam v tom, že keď sa niekto pokúša cez zákon riešiť tak zložitý systém, ako je systém stredného školstva s jeho veľmi rôznorodými charakteristikami, tak to nakoniec na všetky tieto výnimky aj tlačí, lebo vždy sa nájde nejaké konzervatórium alebo nejaký špeciálny typ školy, ktorá by sa nezmestila do toho základu. Takže, opäť, nebudem hovoriť, že to vychádza, že to je úplne iracionálne. Problém je však v tom, že vo výsledku to nebude mať žiadny vplyv. A to, prečo to nebude mať žiadny vplyv na reorganizáciu stredného odborného školstva, sa pokúsim zdokumentovať nasledovne.
Slovenské stredné odborné školstvo alebo stredné školstvo všeobecne je financované cez už spomínaný systém normatívov na žiaka. To, čo, samozrejme, odborná verejnosť vie, ale laická verejnosť často nevie, je, že ten normatív nie je rovnaký. To znamená, že na žiaka gymnázia nie je to isté ako na žiaka strednej odbornej školy. A tie rozdiely sú zásadné. Dovoľte mi len pre ilustráciu prečítať, že normatív v tomto roku pre gymnázium je 1 495 eur na žiaka, ale pre najdrahšiu strednú odbornú školu mimo teda gymnázií a konzervatórií je to 2 905, teda dvojnásobok tej sumy. Do tej kategórie spadajú napríklad učebné odbory stavebná výroba a poľnohospodárska výroba, ku ktorým sa ešte vrátim. To znamená, ak ide žiak na stavebnú výrobu alebo na poľnohospodársku výrobu, štát naňho platí dvakrát toľko ako na žiaka, čo ide na gymnázium alebo na obchodnú akadémiu. Logika tohto, keď sa systém tvoril, bola, že je, samozrejme, o niečo drahšie vychovať žiaka, ktorý študuje stavárinu, keď to tak zjednodušene poviem, ako žiaka, ktorý študuje všeobecné predmety. To, čo sa však stalo medzičasom, je, že o tieto typy odborov je medzi žiakmi oveľa nižší záujem. To znamená, že školy sa nevedia naplniť, ktoré ponúkajú tieto typy odborov. A sú poloprázdne až prázdne. Aby nezanikli, musia nejakým spôsobom prežiť. Prežiť môžu v zásade dvoma spôsobmi. Z nich jeden spôsob je, že môžu mať tzv. vlastné príjmy, čo napríklad pri niektorých typoch odborných škôl je možné, najčastejším príkladom sú rôzne hotelové a reštauračné školy, kde môžu organizovať svoju vlastnú hospodársku činnosť, ale nie je to jediná možnosť, koniec koncov aj stavebné odborné školy si môžu privyrábať, aj keď predsa len tá miera je menšia, a druhá možnosť je znižovať kvalitu výučby, kvalitu obsadenia, napríklad tým, že sa neinvestuje do zariadenia, neinvestuje sa do školy, ale všetko ide na platy existujúceho pedagogického personálu, ktorý učí malý počet detí. Tým odborným školám to umožňuje systém dlhšie udržať ako napríklad gymnáziu, lebo majú dvojnásobný normatív na toho istého žiaka. Ten normatív majú aj preto, že sa očakávajú o niečo menšie triedy a o niečo menšie skupiny. To znamená, on aj pedagogický, on nie je len materiálový. Ale neočakáva sa to, že sa to bude výhradne používať na to, aby prežili poloprázdne školy. Ony však prežívajú. Prežívajú práve vďaka tomu, že ten normatív je razantne zvýšený. A potom už žiadnym spôsobom nekontrolujú alebo neoverujú, či ten razantne zvýšený normatív slúži na to, aby to vzdelanie bolo kvalitnejšie, hĺbkovejšie a lepšie, alebo len na to, aby prežila škola, o ktorú nie je záujem. To, že o ňu nie je záujem, navyše sa často zvaľuje na hlúpych žiakov a rodičov, z ktorých všetci chcú mať dneska zo svojich detí vysokoškolákov, a preto nejdú na perspektívne odbory.
Dovoľte mi však povedať, že najdrahšie odbory, ktoré som spomenul, to sú tie odbory stavebná výroba a poľnohospodárska výroba, ktoré sú dvojnásobne financované, v minulom roku mali 39- až 45-percnetnú nezamestnanosť absolventov, podľa údajov, ktoré máme. A rok predtým to bolo dokonca ešte horšie, 49 a 51 %. To znamená, že 40 až 50 % absolventov je nezamestnaných tých najdrahších odborov. Platíme veľmi veľa peňazí školám, ktoré sú poloprázdne, za to, aby vychovávali ľudí, ktorí sú nezamestnateľní vo svojom výraznom percente.
Zároveň nedochádza k nejakej výraznejšej racionalizácii v odbornom školstve, lebo hoci počet škôl, ktorými sa často hrdia, teraz nemyslím na pána ministra, rôzni aj politici regionálni a niekedy aj celoštátni, v odbornom školstve klesol za uplynulé roky, za posledných dvanásť rokov, a často sa o tom hovorí, že bolo takých škôl okolo 700 a už ich je len pod 500, to znamená, že v odborných školách nastala značná reštrukturalizácia, škola je však veľmi efemérny pojem, pretože môžete zlúčiť dve školy do jednej, dáte im jedného riaditeľa, inak zostane všetko rovnaké aj s poloprázdnymi učebňami. Preto je zaujímavejšie pozrieť sa na počet učební, lebo učebne určujú nákladovú štruktúru školy. Učebne určujú triedy, určujú koniec koncov to, čo je potrebné vykurovať, investovať a opravovať. Počet učební v odbornom školstve narástol od roku 2000 z 11 800 na 12 450 do roku 2011. Teraz to mierne kleslo v roku 2012. To znamená, že v odbornom školstve nedochádza k žiadnej reálnej redukcii kapacít na úrovni tried alebo učební, dochádza k redukcii kapacít len v tom, že sa tie učebne pozlučovali do iných typov celkov, dochádza k značnému zníženiu záujmu, ako som už spomenul, počet novoprijatých sa znížil zo 76 tisíc na 45 tisíc v minulom roku, čo znamená, že nám klesol o takmer polovicu počet žiakov, ktorí tam idú, ako celok, napriek tomu počet učební mierne vzrástol, čo, samozrejme, vyvoláva to, že aj počet žiakov, ktorí sú v triede, klesol dosť výrazne, myslím, že je to pokles z 26 a niečo na 22 a niečo, ale to pán minister určite bude vedieť presnejšie, to znamená, že naozaj tu máme jadro finančného problému nášho školstva, ktoré, samozrejme, ale neznamená paušálne odsúdenie odborného školstva. To je možno to, s čím by som chcel túto časť skončiť.
Odborné školstvo je potrebné a dôležité, a nepoznám na Slovensku politika, ktorý by navrhoval zavrieť odborné školstvo a mať len všeobecné školstvo, duálny systém je našou tradíciou, tradíciou, ktorá má svoje výhody aj nevýhody. Ale našou tradíciou a skúsenosťou zo školských systémov je, že väčšinou robiť zásadné zmeny proti 100- až 200-ročným tradíciám prinesie často viac problémov ako dobra. To znamená, otázkou skôr je, ako tú našu tradíciu upraviť, aby fungovala. To znamená, o tomto aj ja dnes hovorím, aby opäť nenastalo nedorozumenie.
No a to, čo je evidentne potrebné v prípade odborného školstva, je potreba zásadne zreštruralizovať jeho kapacity, to znamená povedať si, že nie je prípustné mať viac učební v systéme, ktorý má o takmer 50 % menej žiakov, nie je prípustné živiť kvôli vyššej nákladovosti školy, ktoré ale nevyužívajú ten vyšší normatív na kvalitnejšiu výučbu zameranú na prípravu na trh práce, ale len na to, aby prežili, nie je toto prípustné. Nie preto je to neprípustné, pretože ľudia, ktorí to robia, sú nejakým spôsobom zlí. Ukážte mi riaditeľa, ktorý nechce zachrániť svoju školu. A ukážte mi niekoho, kto ho odsudzuje. Ja ho teda neodsudzujem. To je zodpovednosť systému, aby nastavil podmienky tak, aby sa jednoducho niektoré veci diali a niektoré veci nediali, aby sa niektoré veci oplatili a niektoré veci neoplatili. A to, čo máme dneska, je, že riaditeľ odbornej školy, ktorá nevie prilákať žiakov, ale má dobrý normatív, pokiaľ nejakým zázrakom nezvýši ten počet žiakov, vie len prežívať a snaží sa prežiť. Ja mu toto nezazlievam. Zároveň pre župana zlučovanie škôl a rušenie reálnych škôl je vždy jedna z tých najnepríjemnejších vecí. Verím, nevidím tu momentálne žiadneho župana, ale myslím si, že nám to potvrdí či pán Blanár alebo aj môj kolega pán Frešo, keď tu budú. To znamená, že župy zlučujú a rušia školy len vtedy, keď to naozaj musia robiť, keď už nejaká škola nevie prežiť. A tieto normatívy umožňujú prežiť aj vtedy, keby ich nemali. To znamená, že dnes máme systém, keď sa správa racionálne každý aktér, aj župan alebo primátor, aby sme boli pri základných školách, to je o stredných, aj riaditeľ školy. Ale výsledok je iracionálny z pohľadu krajiny ako celku. Pán minister zatiaľ má stratégiu, teraz dúfam, že sa veľmi nenahnevá na mňa, hádzať to na zlé súkromné školy, ktoré sa premnožili v systéme a ktoré teda treba nejakým spôsobom dať do laty. A preto dal aj županom a zastupiteľstvám právomoc určovať prvé ročníky pre všetkých aj súkromných, aj cirkevných zriaďovateľov. Nechcem teraz znovu otvárať tú debatu, hoci máme na ňu úplne opačné názory. Ale keďže počet súkromných zriaďovateľov v odbornom školstve je mizivý, tak môžeme sa asi zhodnúť na tom, že riešenie tohto problému nad kapacity odborného školstva má málo so súkromným školstvom, ale má veľa s tým, ako funguje verejné odborné školstvo a ako zmeniť motivácie zriaďovateľov, riaditeľov škôl v tejto oblasti.
A opäť opakujem, a tu naozaj už sa blížim ku koncu, že nejde o likvidáciu odborného školstva, nejde o jeho znehodnotenie, ide, naopak, o jeho povýšenie. Ide o to, aby fungovalo, aby tie veľké peniaze, ktoré v porovnaní so strednými všeobecnými školami doň idú, naozaj fungovali na rovnako kvalitný vzdelávací zážitok pre deti, ktoré reálne pripravujeme na trh práce, pre deti, ktoré môžu byť napríklad často náročnejšie na prípravu, lebo majú slabšie výsledky zo základnej školy alebo majú nejaké iné znevýhodnenie. To je to, na čo tie peniaze chceme dať. A my ich tam aj dávame, len dneska do siete, ktorá je premnožená. A je premnožená naozaj, myslím si, z pohľadu každého. A to táto novela, pán minister, zatiaľ nerieši. Môžete povedať, že chcete to riešiť neskôr, ste minister, máte dôveru tejto snemovne, minimálne teda jej väčšiny a tá menšina to musí rešpektovať, ale priznám sa, že pokladám potom za nie úplne šťastné prichádzať so zákonom, ktorý zvyšuje maximálne počty žiakov v triedach, zavádza minimálne počty žiakov v triedach, najmä na druhom stupni, ktorý, ako som vysvetlil, nie je tým problémom, a popri tom odkladá na neskôr ten skutočný, veľký balvan, ktorý nás všetkých kvári, a to naozaj bez ohľadu na to, akého ideologického presvedčenia sme.
Takže toľko z mojej strany. A naozaj je toto prvé čítanie, je pomerne veľa času na to, aby sme tento zákon vylepšili. A ak existuje podľa mňa nejaká téma, na ktorú je možné odborne debatovať bez ideologických sporov, politických sporov, osobných sporov, tak je to táto. A ja pán minister, veľmi verím, že táto debata bude možná medzi nami alebo medzi tými z nás, ktorí sa na to odhodlajú. Ďakujem veľmi pekne.

S faktickými poznámkami sa hlási päť poslancov. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Podobne ako Miroslav Beblavý, aj ja si, samozrejme, vonkoncom nemyslím, že úspešný absolvent a držiteľ TOEFL certifikátu nie je pomerateľný s úspešným absolventom maturity z anglického jazyka. Na druhej strane bolo zaujímavé to, že ako také jadro súhlasu Asociácie riaditeľov štátnych škôl vytiahol ten ratingový argument. Nuž a teraz nech nepôsobím ako advocatus diaboli, ktorý vystupuje proti predchádzajúcej vete, ktorú som povedal o validite certifikátu TOEFL. Pravda je, že v čase, keď môj syn študoval na Novohradskej, tak ročník pred maturitou dostal ponuku z Karlovej univerzity, z Matematicko-fyzikálnej fakulty, ktorá mu oznamovala, že bude prijatý bez akýchkoľvek prijímacích skúšok na túto fakultu Karlovej univerzity, len nech donesie maturitné vysvedčenie. A k tomu teda jeden taký údaj pre porovnanie TOEFL-u a iných kvalitných hodnotení. Môj syn bol v tom čase v prvej trojici matematikov na Slovensku, bol účastník svetovej matematickej olympiády, okrem geniálnej spolužiačky Quittnerovej a spolužiaka Bellu bol evidentne v 99,9 percentile, teda nad ním, tých, čo ovládajú matematiku na Slovensku a zrejme aj vo svete. Pravda je tá, že napriek tomu najlepšia škola pripravujúca na exaktné vedy na Slovensku, a tou je nepochybne Gymnázium Novohradská, toto gymnázium celkom reálne od týchto elitných svetových matematikov svojej vekovej kategórie žiadalo maturitu z matematiky, hoci bolo vopred jasné, že sú lepší ako mnohí ďalší.

Pani poslankyňa Žitňanská.