27. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec Blanár a pán župan zároveň, ja sa pozerám na zákon o sociálnych službách najmä z pohľadu komfortu klienta. Ja som svojou veľkou časťou prispela napríklad do vládneho programu za Radičovej vlády, kde sa mi podarilo zadefinovať, ako by mohli sociálne služby vyzerať, a naozaj ja osobne som mala úprimnú snahu zmeniť filozofiu a financovanie sociálnych služieb, žiaľ, nestihli sme to, urobili sme len nevyhnutnú novelu, aby sa zachránili sociálne služby s dobrým úmyslom. Vy ste to zmenili hneď, keď ste nastúpili do vlády, konkrétne vy, pán Blanár, vypustením ustanovenia o úhradách alebo o platbách, takže táto výčitka naozaj nepatrí, nepatrí mne.
A, pán Blanár, čo sa týka vašich poznámok o tom, čo ste poskytovali a ako poskytovali dávno predtým, než ste sa stali županom, ja už som poskytovala sociálne služby a vaši úradníci sa chodili k nám učiť, ako sa to robí.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené panie kolegyne, kolegovia, tak opäť tu máme už teraz druhé čítanie ťažkej novely zákona o sociálnych službách. Vždy sa tu vzbudia veľké vášne, keď sa o tomto diskutuje, a niet sa čo diviť, pretože závažnosť problémov, ktoré nie sú skutočne 20 rokov riešené, je tak veľká, že dokonca pred týmto druhým čítaním doslova taký nátlak musel, museli urobiť neverejní poskytovatelia, až potom sa vlastne ministerstvo na základe toho asi spamätalo, že nie je to celkom také jednoznačné, ako to v novele predložili.
Som rada, veľmi som rada, naozaj, že ministerstvo sa dohodlo so zriaďovateľmi alebo s neverejnými poskytovateľmi a urobili ústupky aspoň v tých veciach, ktoré ich, ktoré sa ich bytostne dotýkali. Okolnosti okolo prijímania zákona o sociálnych službách sa určite vymykajú zo zaužívaných procesov z viacerých hľadísk. Po prvé predkladateľ od začiatku prejavoval veľkú ústretovosť, čo sme patrične aj uznali. Prizýval k tvorbe zákona tých, ktorých sa najviac dotýka, predovšetkým sľuboval, že novela bude pripravená na základe kvalifikovaného finančného auditu verejnej správy. Pripravil všetkým zainteresovaným viacnásobnú frustráciu. Pretože chodili, spolupracovali, oceňovali ústretovosť pracovníkov ministerstva, popritom sa, samozrejme, starali o svojich klientov a o vlastné prežitie a výsledkom boli nemilo prekvapení. To, čo očakávali najviac a čomu verili, sa nedostavilo. Predovšetkým po čase z procesu vycúvalo ministerstvo financií kvôli práve spomínanému niekoľkokrát neukončenému finančnému auditu a vtedy začalo byť všetkým jasné, že to, čo stálo na začiatku pri návrhoch na veľkú novelu, je mimo hry. Najväčšia deformácia zákona sa neodstránila a obrovský rozdiel, ktorý kompetentní nechcú vidieť medzi verejnými a neverejnými poskytovateľmi, je naďalej nielen jablkom sváru, ale aj zdrojom neustáleho stresu pre neverejných poskytovateľov a neodôvodneným zvýhodnením tých verejných, zriadených VÚC-kami alebo obcami. A že prečo? No predsa preto, lebo košeľa je bližšia ako kabát. Pri každej príležitosti počujem kolegov starostov a primátorov, že to preto, že si tieto služby vedia vykryť lacnejšie. Len treba si položiť otázku, či to je skutočne tak, ako hovoria.
Na konferencii, ktorú usporiadala minulý týždeň Asociácia poskytovateľov sociálnych služieb, vystúpili aj českí experti. Aj keď situácia v Českej republike nie je úplne totožná, tiež kritizovali český zákon a dokonca tvrdili, tie dôvody sú zaujímavé, že nemôže byť lepší a spravodlivejší, pretože v snemovni sedí polovica poslancov, ktorými sú minulí, súčasní alebo budúci starostovia. Asi je, naozaj je aj v tom pes zakopaný, nie v tom, že niekto, nechcem naozaj nikoho uraziť, ale nie v tom, že primátori, župani, že im niekto závidí viacnásobné platy alebo nedôveruje, že môžu stíhať všetky povinnosti si plniť stopercentne, ale ide o to, že chcú mať pod kontrolou financie, ktoré spravujú, a nechcú ich dať cudzím. Je to logické, je to možno aj také ľudské, ale je to hlavne nespravodlivé. Preto dovtedy, kým sa táto nespravodlivosť neodstráni, nebudú fungovať sociálne služby tak, ako majú, klienti nebudú dostávať za rovnaké peniaze rovnaké služby a neverejní poskytovatelia budú stále ťahať za kratší koniec. Ale musím si otvorene povedať, musíme si otvorene povedať, že ak sa nepodarí dofinancovať alebo naliať do tohto živého systému financie trebárs aj preplácaním všetkých zdravotníckych výkonov, vieme, že ich je 45, a teraz vyzerá, že dohoda bude na 9, čo nám potvrdil aj pán štátny tajomník na výbore, so zahmlenými podmienkami, však dovtedy sa nepodarí stav ani po tejto stránke napraviť. Veľmi neobvyklý bol aj obrat v situácii tesne pred druhým čítaním, to, čo som spomenula na začiatku. Ani na gestorskom výbore sme sa nedozvedeli, aké zmeny predkladateľ, resp. vládni poslanci v rámci pozmeňovacích návrhov pripravia, pretože sa až potom začali diať veci. Veľké nasadenie poskytovateľov i prijímateľov sociálnych služieb bol však zrejme tak presvedčivý, že zapôsobil aj na ministerských úradníkov a mohli začať ďalšie rokovania. Určite pomohlo aj včerajšie verejné zhromaždenie, o ktorom tu už bolo veľa povedaného, a dôležité je povedať, že v závere prebehlo ešte aj rokovanie na ministerstve, ktorého výsledky alebo výstupy sme už počuli, symbolicky povedané, zhmotnené z úst pani spravodajkyne Vierky Šedivcovej. Ako, chvalabohu, za to. Musím povedať, že dokonca do spoločnej správy sa dostali aj také drobné zmeny, ktoré doporučila aj Rada občanov so zdravotným postihnutím. Ale víťazstvo to určite nie je a v takejto podobe ani nebude. Teším sa však, že došlo aspoň v tých najakútnejších bodoch, ktoré sa týkajú prechodných ustanovení na preregistráciu, umiestňovania seniorov do DSS-iek, odloženie a úprava počtu lôžok v zariadeniach pre seniorov na 40 a dofinancovanie sociálnych služieb sumou 10 mil. euro v budúcom roku. Tu by bolo možno však vcelku férové, ak by došlo priamo aj k viazaniu týchto prostriedkov. Neviem, aký mechanizmus bol vytvorený, ale to viazanie práve pre neverejných poskytovateľov je dosť dôležité. Takže za toto všetko blahoželám.
Určite v zákone zostane množstvo rozporov, z ktorých ešte raz pripomeniem diskrimináciu nielen poskytovateľov, ale najmä klienta, ktorý aj keď má zákonom zaručenú možnosť výberu, tým, že existujú dva typy zariadení a pristupuje sa k nim rozdielne zo strany toho, kto financie rozdeľuje, diskriminácia sa len prehlbuje.
Minule som hovorila viac o deinštitucionalizácii, ktorej zámer je súhlasný s trendmi v Európe, no musím podotknúť, že veľmi dobrý zámer, ale nabudúce by bolo dobré nasmerovať ho tam, kde je to najpotrebnejšie, práve na veľké a zakonzervované zariadenia, ktoré si ešte viac konzervujete, ktoré sú však zväčša VÚC-karské. Pristavím sa tiež pri garancii rozvoja domácej opatrovateľskej služby, čo je uvedené priamo v dôvodovej správe, ale bojím sa, že týmto to pre vás zhasne. Ak chcete skutočne podporiť deinštitucionalizáciu, ktorá sa tiahne zákonom, a tým aj domáce opatrovateľstvo, musíte pochopiť, že obce, ktoré ju majú kompetenciu robiť, ju robia tak z jednej tretiny, aj keď sa dušujú, že to všetko zvládnu. Skutočnosť je však taká, že k službe sa kvôli nezazmluvňovaniu poskytovateľov občania nevedia dostať. Summa summarum, ak chceme skutočne podporiť deinštitucionalizáciu, musíme najskôr podporiť rozvoj opatrovateľskej služby, ale nielen na papieri, ale, bohužiaľ, naliatím financií. Čo vidím ako ďalšie veľké negatívum, čo možnože zmeníte aj novým nastavením kompetencií po ukončení auditu, aspoň takto nám to bolo prezentované, je príliš veľká koncentrácia moci do rúk samosprávy alebo inak prílišná centralizácia všetkých opatrení na VÚC-ku, na VÚC-ky, ktoré registrujú, posudzujú, rozdeľujú financie, kontrolujú, sami služby poskytujú, rušia registráciu, toto všetko bez možnosti opravného prostriedku, a pokiaľ sa budete ohrádzať, lebo s týmto sa často stretávame, že existuje opravný prostriedok - súd, tak vedzte, že to znamená len toľko, že nemáte chuť tento problém skutočne riešiť, pretože aj pri najlepšej vôli, súd bude trvať rok-dva, klient sa preposúdenia nemusí ani dožiť, poprípade sociálne zariadenie môže dovtedy ľahko skrachovať. Preto apel na úvahy o odvolacom konaní, aj keď možno rozumiem tomu strachu z náporu práce.
Vzdali ste sa projektu zjednocovania posudkových činností. Bolo to rozchystané za minulej vlády, nevieme, v akom je to stave, ale verím, že sa toho chytíte a budete sa tým aspoň inšpirovať.
Tiež veľkú nespravodlivosť vidím v regulácii položiek, ktoré možno započítať do ekonomicky oprávnených nákladov bez ekonomického zdôvodnenia. I toto trvalo negatívne ovplyvňuje ekonomickú stabilitu neverejných poskytovateľov. Chýba metodika výpočtu, spravodlivá, ktorá priamo ovplyvňuje platby za tržby, za služby. Navyše samosprávou vypočítané ekonomicky oprávnené náklady - nie je kontrolovateľná nezávislým orgánom, ktorý nepodlieha samospráve. Štát zvyšuje aj byrokratickú zaťaženosť a stále navyšuje nové povinnosti v snahe možno pozitívnej, ochrániť financie pred zneužitím, ale v skutočnosti sú to opäť brvná pod nohy, ktoré nikomu nepomôžu, pričom finančné prostriedky sa, samozrejme, nielenže nevalorizujú, ale postupne sa dokonca znižujú. Ak by sme si pozreli, aké oprávnené náklady alebo aké položky boli vyplácané v porovnaní minulý rok a tento rok, tak zistíme, že naozaj suma je nižšia. A tak sa to deje každý rok. Stáli sme pred rozhodnutím, či sa opäť pokúšať o pozmeňovací návrh, a uvážili sme, že keďže najzásadnejší z hľadiska fungovania neverejných zariadení sa podarilo vyrokovať po skutočne dosť náročnom nátlaku a rôznych situáciách, dovolili sme si pripraviť iba jeden drobný pozmeňujúci návrh, ktorý sa týka terminológie.
Uviedla by som ho veľmi krátko. V ods. 2, v § 2 ods. 6 sa v návrhu zákona používajú termíny, ktoré sú síce všeobecne známe, určite sa každý s nimi dennodenne stretáte, ale v slovenskej legislatíve sa doposiaľ vôbec nevyskytujú. Preto sme si dovolili tieto termíny poupraviť presne podľa smernice, ktorú máme povinnosť transformovať a rieši problematiku veľmi komplexne.
Takže pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Eriky Jurinovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, tlač 716.
V čl. I bode 5 v § 2 ods. 6 sa slová "domáce násilie, rodovo podmienené násilie" nahrádzajú slovami "násilie páchané blízkou osobou".
Odôvodnenie:
Navrhuje sa, aby vládny návrh zákona namiesto pojmu domáce násilie používal pojem násilie páchané blízkou osobou. Navrhovaný pojem násilie páchané blízkou osobou je pojem, ktorý je v súlade s terminológiou v platných právnych aktoch Európskej únie, predovšetkým smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SW. Pojem domáce násilie, ktorý sa navrhuje nahradiť, nepoužíva ani Trestný zákon, ktorý v § 208 upravuje trestný čin týranie blízkej osoby a zverenej osoby.
Súčasne sa v predkladanom pozmeňujúcom návrhu navrhuje vypustiť z § 2 ods. 6 vládneho návrhu zákona pojem "rodovo podmienené násilie", pretože tento pojem sa javí byť nadbytočným; je už zahrnutý v pojme "násilie páchané blízkou osobou" a "násilný trestný čin".
Chcela by som možno ešte na vysvetlenie, že tým, že takéto pojmy sa u nás doteraz v legislatíve nepoužívali, zostala som prekvapená, že ste ho tuná uviedli ako navrhovatelia, pretože tieto, tieto, tieto pojmy vychádzajú z dokumentov, ktoré nie sú právne záväzné. Možno, môžme povedať, že ak sa odvolávame na Istanbulský dohovor, ten ešte nebol ratifikovaný. Naopak, máme tuná normy alebo konkrétne smernicu, ktorá už operuje s podobnými pojmami, ktoré sú v tejto smernici priamo zadefinované a sú oveľa neutrálnejšie a zahŕňajú dokonca širšiu skupinu ľudí. Takže dávam na zváženie. Viem, že pán minister mi priamo povedal, že nebude podporené. Keď som sa bavila s úradníkmi z ministerstva, možno prijali námietky, ktoré som, ktoré som k tomu podala, a budeme o tom ďalej diskutovať. Je mi ľúto, že tento pozmeňujúci návrh nebude, nebude vládnou stranou podporený.
Apelujem teda aspoň na ostatných poslancov, aby sa zamysleli, ako ľahko sa do našej legislatívy dostávajú slová, ktoré sú možnože naozaj vnímané rôznymi spôsobmi. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, dámy a páni, prosím vás, ja by som chcel odpoveď na otázku, keby tu včera neprišlo tých 60 demonštrujúcich predstaviteľov neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, tých 10 mil. eur na budúci rok pre nich by nebolo? Pán minister? Ako čiže vlastne vďaka tomu, že tí ľudia prišli pred Národnú radu, tak sa našlo 10 mil. a dostanú na budúci rok 10 mil. naviac? Čiže keby nebolo tých 10 mil. naviac, veď toto je dôkaz, že postavenie verejných a neverejných poskytovateľov je nie rovnaké, že tí neverejní sú diskriminovaní, a pán minister to ide teraz zahladiť tým, že na budúci rok dostanú tú dotáciu nesystémovú plus 10 mil. eur, 300 mil. korún v starej mene. Takže ja si myslím, že by sme už nemuseli diskutovať o tom, že sú tí jedni diskriminovaní, alebo nie. Ale musím, musím, lebo ak by sme schválili zákon tak, ako je napísaný, tak tým neverejným ešte aj zoberieme tie peniaze, ktoré naviac vyberajú od klientov. Predstavte si tú absurdnosť, že neverejní vyberajú naviac, lebo keď dostávajú menej, a aby teda mohli poskytovať tie služby, tak je to nepríjemné pre klientov, že klienti platia viac. No, ale výsledkom podľa tohto zákona bude, že o čo viac neverejní vyberú od klientov, o to menej im VÚC-ka dá. Akú to má logiku? Rozumiete? Že oni sa v pude sebazáchovy, neverejní poskytovatelia správajú tak, že musia vybrať od klienta viacej, aby prežili. A pán minister im cez VÚC-ky tak pomôže, že v zákone je napísané, že o takú sumu, o ktorú vyberú naviac, o takú sumu sa im príspevok od pána ministra zníži. Tak na čo sa tu hráme, pán minister? Veď neverejní poskytovatelia sú vaši spolupracovníci. Veď my nemáme dostatočné kapacity na poskytovanie sociálnych služieb. To znamená, už nerobte tu politiku, ako robila pani Tomanová, že jedni sú mi bližší. Ako košeľa bližšia ako kabát. Proste teraz vám musia byť blízki jedni i druhí, lebo naozaj tých žiadateľov o sociálne služby je stále viac a bude ich viac, takže vy sa musíte k nim správať rovnako nediskriminačne. A preto nebudem opakovať to, čo už moji predrečníci, ale rovno prejdem k pozmeňujúcemu návrhu, ktorý znie:
V bode č. 142, to je nový § 77, vypustiť odsek 11.
Tento zákon, o ktorom rokujeme, zaručuje každému rovnaké práva ustanovené týmto zákonom. To je v § 5. Toto platí v prípade obecných a neverejných pobytových služieb, ktoré dostávajú rovnaký finančný príspevok od štátu. Neplatí to však na úrovni VÚC. Znižovanie finančného príspevku na prevádzku neverejných poskytovateľov podľa § 77 ods. 11 je v rozpore s § 5 tohto zákona, preto ho navrhujeme spolu s ostatnými poslancami, ktorí podpísali tento pozmeňovací návrh: Brocka, Kvasnička, Přidal, Zajac, Uhliarik, Gibalová, Fronc, Hudacký, Abrhan, Hrušovský, Mikloško, Figeľ, Hudacký, Vašečka a Kaník, vypustiť.
Ďakujem za vašu pozornosť.

Chcem sa ti poďakovať, pán poslanec, za veľmi jednoduché vysvetlenie hneď na úvod a myslím si, že veľmi dobre zapadlo do kontextu toho, o čom tu diskutujeme dnes poobede. Naozaj táto novela zákona o sociálnych službách neprináša to, čo sa od nej očakávalo, to znamená udržateľné financovanie sociálnych služieb. To, že pán minister teraz rieši neverejných poskytovateľov ad hoc nejakým sľubom o 10 mil. eur, je len dôkaz toho, že naozaj to financovanie nie je udržateľné a nie je nastavené. To znamená, že sme tam, kde sme boli v roku 2008, 2009, 2010, 2011, že na konci roka nejak už tí neverejní veľmi kričali, tak sa to nejak spočítalo, minister práce, sociálnych vecí niečo vybavil u ministra financií a to sa dalo tým neverejným, aby nejak prežili. A, žiaľ, táto situácia bude aj po schválení tejto novely asi pokračovať ďalej.
Moja druhá poznámka k tvojmu vystúpeniu je len pochvala za to, ako si to veľmi jednoducho jednou vetou vystihol a veľmi presne, že aká je logika v tom, že neverejný poskytovateľ dostane menej peňazí od mesta a obce, následne musí teda vyberať viac od svojho klienta a čím viac vyberie, tým menej peňazí v ďalšom roku dostane. A to len podčiarkuje to, čo som hovoril vo svojom vystúpení, že ministerstvo riešilo a hľadalo kompromis medzi mestami a obcami, medzi neverejnými poskytovateľmi na jednej strane, na druhej strane ale čierny Peter zostal v rukách toho klienta. Lenže ten klient je v určitom stupni odkázanosti a je diskriminovaný podľa toho, či si vyberie verejného alebo neverejného poskytovateľa. Lebo za tú istú službu celý život platil dane a odvody, bude musieť viacej doplácať u neverejného poskytovateľa, ktorý je možno kvalitnejší, a on si ho chce vybrať, ako u verejného, a to je diskriminácia. Ďakujem.

Ďakujem pekne pánu poslancovi Viliamovi Novotnému za to, že ma pochválil. Určite mi to dobre padlo, ale ešte lepšie by mi to padlo, keby ma takto pochválil poslanec SMER-u. (Smiech v sále.)

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne pár slov k novele zákona o sociálnych službách, aj keď preskočiť latku, ktorú nastavil svojím vystúpením kolega Novotný a kolegyňa Gibalová, to sa mi asi nepodarí, takže skúsim len dať svoj pohľad na veci.
V prvom rade chcem povedať, že zle sa počúva takéto obviňovanie, kto za to všetko môže: zlá decentralizácia, zlý zákon z roku 2008 a pani ministerka Tomanová, exminister Mihál, no jednoducho, samospráva je zlá, neviem, kto ešte všetko je zlý.
Viete, ja na to poviem toľko. Ako bývalý matfyzák, ako absolvent štúdia odboru matematická informatika, teória systémov a podobne, keď som sa ako minister hlbšie zoznámil so zákonom o sociálnych službách, pretože dovtedy bol nie príliš oborom môjho záujmu, tak som pochopil jednu vec, že tento systém, tento zákon a celý systém je jednoducho postavený na nesystémových základoch. To tu nejako ad hoc sa niečo vymyslelo, decentralizovalo, zlepilo, napísal sa nejaký zákon, aby čosi bolo, aby to bolo nejako, aby boli nejaké paragrafy, doslova, dopísmena, ale, priatelia, tento systém jednoducho nemá ani hlavu, ani pätu. To je základný problém. Čiže ak sa tu niekto snaží - v tomto prípade pán minister Richter - zreparovať tento systém, tento v úvodzovkách systém, tak je to veľmi ťažké. Ja viem, že snáď rok alebo koľko prebiehali tie rokovania. Nie je najmenší problém dať úradníkom priestor a všetkým, ktorí sa chcú zúčastňovať na tých rokovaniach kanceláriu s kávičkou, čajíkom, minerálkou, aby si sadli a aby dlhé hodiny rokovali, ale viete, nie je dobrá taká práca, ktorá teda trvá hrozne dlho a hrozne ťažkopádne to je, ale nie je žiadny efekt. Ani ten efekt byť nemôže, pretože ten systém sa musí, systém v úvodzovkách sa musí v podstate celý postaviť nanovo. To je celá pointa. Ja osobne vidím momentálne dva problémy, ktoré sú kľúčové.
Po prvé jednoducho nie sú peniaze, to je základná vec. Pán minister, všetka česť, keď tu zoženiete dva milióny, tu päť, tu desať a nejaké tie najväčšie diery zalátate podobne, ako som to vlastne robil aj ja, tak tie najväčšie boľačky sa nejako zalepia, pofúkajkú bebíčka a akože ide sa ďalej, ale to nerieši systémový problém. Čiže niet peňazí, pretože ten pohľad cez to financovanie skrátka má absolútne ďaleko od nejakého systémového.
No a druhá vec je teda objektívny fakt, to nikto nepopiera a naozaj ani vy to nepopierate, že stále existuje diskriminácia medzi verejnými a neverejnými. Čiže tu si treba jasne povedať, jasne sa zhodnúť alebo nezhodnúť, nemusíme sa zhodnúť vo všetkom, ale treba si to fakt jasne vyjasniť. Chceme, aby boli diskriminovaní, a teraz pozor, nie neverejní poskytovatelia, ale chceme, aby boli diskriminovaní klienti v zariadeniach zriadenými neverejnými poskytovateľmi oproti klientom v zariadeniach, ktoré sú zriadené verejnými poskytovateľmi? Chceme tú diskrimináciu tých klientov alebo nechceme? To si treba jasne povedať. Možno tu narazíme na odlišné vnímanie sveta, ako to obvykle býva v tejto snemovni a politike na Slovensku. Možno nájdeme zhodu. Ak tú zhodu nájdeme, o to lepšie. Čiže ja chápem, že sa snažíte niečo riešiť, že si teda možno trošku hľadáte barličky typu musí prebehnúť, musí prebehnúť audit, áno, musí prebehnúť audit, musí byť úplne jasné, čo koľko stojí, či niekde nie sú tie náklady púšťané hore komínom, či by sa nedalo zoptimalizovať čo-to, pretože vo všetkých sférach, kde ide o peniaze, treba v prvom rade pozerať, či tie peniaze sú vynakladané účelne, čiže dotovať, ládovať, dávať niekde nejaké peniaze, či štátne, či samosprávy, bez toho, aby bolo jasné, kam to ide a prečo to ide, to je ako v našom zdravotníctve. Jednoducho lejete, lejete vodu do vane, ktorá je, ktorú ste zabudli zaštupľovať, jednoducho tá voda sa vám vyleje druhým koncom von. Čiže skutočne treba urobiť poriadok a oceňujem, že v tejto novele je vidieť takúto určitú snahu, to znamená, skúmanie tých štandardov kvality, skúmanie tej ekonomickej, ekonomickej opodstatnenosti nákladov, to sú kroky dopredu.
Bohužiaľ, bohužiaľ, ešte raz sa vrátim na začiatok, chýba tu niekto, chýba tu niekto, kto by tomu systému nielen dokonale rozumel a mal za sebou dobrú prax, ale ktorý by bol, kto by bol aj schopný urobiť skutočne systémové zmeny, systémové zmeny. Nehrajme sa teraz na ľavicu, pravicu, na vládnucu stranu, na opozíciu, tu to chýba. Ja som to nevedel byť, pretože to sa skrátka nedalo všetko stíhať. Vy, tento váš pokus tiež nie je práve dôkazom toho, že by sa to malo tak, že by ste to takto chceli robiť, skrátka pokým sa tu nezjaví nejaký mesiáš, a to myslím úplne vážne, kto sa do toho obuje poriadne a poctivo, tak budeme sa tu stále takto každého polroka-rok doťahovať, budeme sa striedať, vy ste raz v opozícii, raz vo vláde, my sme raz v opozícii, raz vo vláde a tak dookola a nebude to nikdy dobré. Čiže tu treba zachovať chladnú hlavu a skúsiť, skúsiť, skúsiť sa na veci pozrieť úplne od podlahy a poctivo a úprimne zodpovedne.
Ja teraz poviem po tomto úvode pár takých už možno len drobnejších poznámok. Krásnym dôkazom toho, že v zákone je diskriminácia klientov, ktorí sú v zariadeniach neverejných poskytovateľov, je § 75 ods. 1 a ja si ho dovolím odcitovať možno dvakrát po sebe, aby sme pochopili, o čom sa teraz bavíme. Paragraf 75 odsek 1 zákona hovorí: "Obec je povinná poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, ak o zabezpečenie poskytovania tejto sociálnej služby neverejného poskytovateľa sociálnej služby požiadala obec." Čiže obec je povinná poskytnúť peniaze neverejnému poskytovateľovi, tomu súkromníkovi alebo tej katolíckej charite a tak ďalej, je povinná mu poskytnúť peniaze vtedy, ak o poskytnutie tej sociálnej služby samotná obec požiadala toho poskytovateľa. Čiže keď ho nepožiada, tak mu nič poskytovať nemusí. To je úžasná vec, to je Murphyho zákon ako z učebnice. To je niečo podobné, ako keby v zákone o dani z príjmov bolo napísané, daňovník je povinný platiť dane také a také, ak sa tak sám rozhodne. Tak ja ako daňovník sa rozhodnem, že dane platiť nebudem a nemusím ich platiť. Tu sa obec rozhodne, že nebude poskytovať peniaze, poskytovať neverejnému poskytovateľovi, tak ich v súlade so zákonom poskytovať nebude. Čiže takýto zákon je jednoducho zlý, pretože tej obci umožňuje pokojne sa rozhodnúť, ako len chce, ako sa rozhodnú miestni poslanci, starosta, primátor, a keď sa rozhodnú tak, že tomuto neverejnému poskytovateľovi nič dávať nebudeme, tak dávať nebudú a môžte ísť, kde chcete, sa sťažovať, pretože budú mať podľa zákona na to právo. Takýto zákon je k ničomu.
Ďalej si dovolím pripomenúť posudkovú činnosť. Akým spôsobom na Slovensku funguje posudková činnosť? No úplne úžasne. Tu keď hovoríme o zákone o sociálnych službách, tak to posúdenie odkázanosti, a teda potreby občana, aby bol, aby získal umiestnenie v zariadení sociálnych služieb, tak to posudzovanie robí príslušná samospráva, čiže má tam vytvorený nejaký útvar, má tam nejakých posudkových lekárov, ktorí takto posudzujú. Ďalej tu máme Sociálnu poisťovňu. Ak je občan v zlom zdravotnom stave, má nejaké ťažké vážne zdravotné problémy a tak ďalej, tak posudzovanie invalidity občana pre získanie nároku na invalidný dôchodok vykonáva posudkový lekár Sociálnej poisťovne. Takže to máme druhý prípad, iný, originálny, posudkovej činnosti. Ak chce občan nejaké príspevky podľa zákona o príspevkoch pre kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, tak si to musí vybaviť na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, kde sa ho rád ujme tretí, iný posudkový lekár. Čiže to je už tretí spôsob vykonávania posudkovej činnosti. Nie som si istý, či neexistuje ešte aj niečo štvrté, možno ma niekto doplní, že ešte som zabudol, ale už len tieto tri formy posudkovej činnosti, ktorými si musia prejsť občania, ktorí sú buď vo vysokom veku, alebo teda najmä majú zdravotné ťažkosti, tak to je v prvom rade šikanovanie týchto občanov, pretože ich nútime behať po troch úradoch, hoci majú ten istý problém a potrebujú tú istú službu od štátu. Je to, samozrejme, finančne nákladné, pretože máme troch posudkových lekárov namiesto jedného. Nechcem teda paušálne niekoho obviňovať, nechcem tu paušálne, ako pán minister Kažimír obviňuje všetky eseročky, že podvádzajú, a zavádza paušálne daňové licencie, paušalizovať, že všetci posudkoví lekári kradnú a berú úplatky, ale stáva sa aj to, čiže keby to bolo koncentrované do jedného nejakého miesta, na jeden nejaký úrad, tak je možné, že aj s tou korupciou by sa dalo lepšie bojovať.
A pokiaľ sa vrátim teda späť k zákonu o sociálnych službách, tak tu je taká zaujímavá koncentrácia, mikrokoncentrácia moci z pohľadu samosprávy, do rúk samosprávy, pretože samospráva jednak teda rozhodne, komu tie peniaze pošle, komu tie peniaze nepošle, ako som už spomenul, jednak samospráva má vlastne v kompetencii tú posudkovú činnosť, čiže posudkový lekár alebo kto to je zo samosprávy, povie, tento má právo, tento nemá právo na čerpanie takejto služby. Samospráva vlastne rozhodne, kam by ten dotyčný mal ísť, a nie ten samotný občan, nepriamym takýmto vlastne nátlakom. Samospráva teraz po novom, po týchto zmenách bude kontrolovať, akým spôsobom sú teda tie vynakladané tie ekonomické náklady, akým spôsobom sú splnené štandardy kvality. Skrátka všetko robí samospráva od prvého do posledného momentu prakticky a to nie je dobre, pretože tu chýba jednak ten samostatný nezávislý orgán, ktorý by robil tie posudky, a napríklad aj taký orgán, ktorý by teda posudzoval kvalitu zariadení sociálnych služieb, či sú to verejní alebo neverejní poskytovatelia, aby to bolo naozaj spravodlivé a nespochybniteľné. Čiže niečo sa tu naznačilo v tejto novele, ale nie je to ani z ďaleka dotiahnuté do toho správneho konca.
Už tu bolo spomenuté, ale dovolím si to ešte raz pripomenúť, kolega Novotný, je to vážny problém a poprosím, nie ste žiadny zlepenec, ste vláda jednej strany, úžasným spôsobom sa vždy viete na všetkom pekne dohodnúť, tak poprosím vás, pán minister, dohodnite sa s pani ministerkou Zvolenskou, aby konečne rešpektovalo to, rešpektovala to, že tie úkony ošetrovateľského typu, prepáčte za môj ľudový jazyk, sú skrátka výkony, ktoré by mali byť hradené plne zo zdravotného poistenia bez akejkoľvek ďalšej diskusie, presaďte to, aby to konečne začalo fungovať, pretože tým dostanete ten ďalší reálny zdroj financií, ktorý je objektívny, ktorý nemôže nikto spochybniť, a aby tie zariadenia sociálnych služieb verejné, neverejné mali takýto prúd financií na tých ľudí, ktorých platia, a na ten materiál, tie služby, ktoré sa k tomu čerpajú, ktoré znamenajú ošetrovateľskú starostlivosť pre starších alebo invalidných občanov. Toto by malo byť jednoznačne hradené zo zdravotného poistenia. To, čo sa tu stále hovorí, peniaze by mali ísť za klientom, to znamená, ak si, ak si napríklad v školstve, síce niektorí si to nevedia predstaviť a chcú to zmeniť, ale ak sú napríklad v školstve už dlhé roky, už všetci, všetci teda uvedomujeme a rešpektujeme fakt, že každá škola na žiaka dostáva nejaký normatív, škola nejakého typu a je jedno, či je to zariadenie štátne, obecné, teda škola, či je štátna, obecná alebo súkromná, alebo povedzme cirkevná, a dostáva rovnaký príspevok na žiaka podľa typu školy, tak nie je žiadny dôvod, aby to napríklad v sociálnych službách fungovalo nejako inak. Čiže ten klient je podstatný, a nie, a nie, kto je zriaďovateľ toho zariadenia. Ale to tu už bolo mnohokrát, mnohokrát zopakované.
Pokiaľ ide o stupeň odkázanosti a príspevok zo štátu, áno, to je dobrá cesta, ktorú sme my nejakým spôsobom začali, naštartovali, vy v nej dobre pokračujete v tom zákone, tak ako je predložený, len, len-len-len sa však nestalo, resp. pripomienkové konanie, to našťastie zastavilo, návrh, podľa ktorého sa vlastne mali znížiť tieto príspevky od štátu na klienta podľa stupňa odkázanosti, pretože ten súčasný, a teda aj naďalej platný príspevok, ktorý je poskytovaný paušálne v rovnakej výške, ste vlastne pôvodne navrhovali ponechať v tej pôvodnej výške len pre ten stupeň najvyšší, pre tú šestku a pre tie nižšie ste to chceli vlastne znížiť bez nejakej evidentnej kompenzácie. Čiže toto nebolo celkom férové, ale našťastie sa silno ozvali tí, ktorí v pripomienkovom konaní toto pripomienkovali, a tento návrh ste stiahli. Myslím si však, že financovanie klienta cez stupeň odkázanosti príspevku od štátu je správne, a myslím si, že by malo byť aj odstupňované podľa stupňa odkázanosti, ale nie tak, že tým ušetríte peniaze, ale tak, že zvýšite príspevok na šestku a povedzme teda znížite príspevok, ja neviem, poviem príklad, na trojku alebo na štvorku. Čiže toto ešte, naštastie, ste zastavili, lebo to bolo veľmi, veľmi zle a poškodilo by to tých klientov.
Pokiaľ ide o financovanie, padlo to tu už, poviem teda ešte raz svoj uhol pohľadu. Financovanie jednoznačne musí byť viaczdrojové. V prvom rade platí štát. Tí ľudia si zaplatili celý svoj život dane a odvody, majú jednoducho právo na to, aby im štát prispel na, ich, ich život na sklonku života tou formou, že im prispeje na náklady, ktoré stojí ich pobyt v zariadení, resp. aby sme nezabudli na terénnu službu, ktorá im je poskytovaná v ich domácnosti. Čiže nielen ide o kamenné zariadenia, aby štát prispel, ale ide o to, aby štát prispel aj pri poskytovaní sociálnej služby takej, onakej priamo v bydlisku toho klienta, ktorý nemusí opustiť kvôli tomu svoju domácnosť. Čiže príspevok od štátu, ktorý by mal byť v zásade viazaný na stupeň odkázanosti, to znamená inými slovami na stupeň tých objektívne daných zdravotných ťažkostí alebo veku klienta.
Ďalší príspevok by mala uhrádzať a prispievať samospráva. Je to dané tými kompetenciami, v tomto zmysle povinnosťami samosprávy, o tom sú tie podielové dane a podobne, a rovnoprávne, bez rozdelenia na verejných, neverejných poskytovateľov. Ďalej, ďalší zdroj financovania, pokiaľ ide o verejné zdroje, by malo byť zdravotné poistenie, tak ako som už spomínal.
Ďalej treba vážne počúvať tých, ktorí už dlhší čas hovoria o potrebe akéhosi nového, akejsi novej formy dobrovoľného poistenia na budúce čerpanie sociálnej služby. Čiže pre budúcnosť by to bolo riešenie, samozrejme, nie dnes, ale pre budúcnosť, aby si ľudia povedzme v strednom veku, ktorí si uvedomujú zodpovednosť voči sebe samým, takto vlastne platili dobrovoľne poistenie a potom z neho čerpali financie, keď na to budú odkázaní.
No a za posledné, klient samotný. Sociálna služba nemôže byť poskytovaná úplne zadarmo, to si asi nikto takto nevie predstaviť - rovnako ako v iných sférach, ak je niečo zadarmo, tak sa tým plytvá a ľudia si to nevážia. Čiže je absolútne jasné, že musí tu byť spoluúčasť klienta. Treba diskutovať aká, treba diskutovať o tom, či ochrana príjmu má byť nastavená tak alebo onak, to je diskusia, ktorá je úplne v poriadku.
A zase si myslím, že v tom sa zhodneme, na financovaní pobytu klienta, toho staršieho človeka vo vyššom veku s ťažkými zdravotnými problémami sa musí podieľať nielen on sám, ale jeho rodina. Jeho rodina. V prvom rade sa o svojich rodinných príslušníkov musia postarať ďalší rodinní príslušníci. Medzigeneračná solidarita by mala byť v prvom rade v rodine. To znamená, ak tento klient v zariadení má pomerne nízky dôchodok, tak nie je možné, aby jeho deti alebo iná rodina dali od neho ruky preč, a nás sa to netýka, to je problém štátu, to je problém samosprávy. To nie je fér, to nie je v poriadku. A tu nestačia nejaké čestné vyhlásenia a nejaké robenie bu-bu-bu v zákone, ktoré nemá žiadny účinok, ale treba prijať účinné opatrenia, aby tá rodina, ktorá má majetok, ktorá má príjmy, skutočne tomu svojmu starému rodičovi prispela na pobyt v zariadení. Prípady typu, že dôchodca predal svoj dom, byt alebo inú nehnuteľnosť alebo dal iný majetok preč, venoval ten majetok svojim deťom alebo bohviekam a potom s nízkym dôchodkom 200-eurovým ide do zariadenia a nemá si to z čoho platiť, to je jednoducho nemorálne. Takto to jednoducho nejde. Čiže tu si všetci musia uvedomiť, že solidarita je potrebná, ale solidarita s tými, ktorí to potrebujú, a táto pomoc sa nesmie zneužívať. Čiže ak niekto predal povedzme v hodnote stotisíc eur svoj dom, tak treba na neho nazerať tak, ako keby ten majetok stále mal. Je to jednoducho jeho rozhodnutie. Nemôžeme nikomu brániť, aby predal svoju nehnuteľnosť, speňažil ju a tie peniaze použil tak, ako sa rozhodne. Ale takýto človek si musí byť vedomý, že ak tak urobil, tak nemôže čakať od štátu takú istú pomoc pri rovnakom dôchodku ako niekto, kto žiadny takýto majetok nemal a nemá. To je nemorálne, aby niekto takýmto spôsobom zneužíval štátnu pomoc v tejto podobe, v podobe dotácie sociálnej služby, ktorú čerpá.
Ja sa ešte na konci, na záver svojho vystúpenia pristavím pri rozvíjajúcej sa diskusii o tzv. anuitnej novele II. dôchodkového piliera, pretože tu sme sa dostali do sporu najmä s pánom štátnym tajomníkom Burianom, ktorý tvrdí, že tzv. programový výber, to znamená také to slobodnejšie naloženie so svojimi nasporenými peniazmi, bude umožnené len takému dôchodcovi, ktorý bude mať dôchodok celkovo - I., II. pilier - najmenej vo výške štvornásobku životného minima, čiže najmenej približne vo výške 800 eur. Všetci ostatní dôchodcovia si nebudú môcť naložiť so svojimi úsporami nejakým svojím rozhodnutím, ale budú musieť ísť cez životné poisťovne formou doživotného dôchodku. Takýto návrh by znamenal, že programový výber si môžu uplatniť len necelé 2 % budúcich dôchodcov, čiže skoro nikto.
Odôvodnenie pána štátneho tajomníka, resp. to, ktoré nájdeme v takomto zákone, je momentálne v pripomienkovom konaní, je také, že ak by sme umožnili vyčerpať si dôchodkové úspory iným spôsobom dôchodcom aj pri nižšom dôchodku, tak potom by zaťažili sociálny systém a čerpali by napríklad sociálne služby a žiadali by si príspevok od štátu. To odôvodnenie je na prvý pohľad rozumné. Ale keď sa nad tým zamyslíte trošku hlbšie a vyspíte sa z takéhoto prvého nadšenia, že ako dobre to na ministerstve pripravili, tak zistíte, že to vôbec rozumné nie je. Osemstoeurový dôchodok nemá na Slovensku skoro nikto. To potom II. pilier naozaj nemusel byť založený, ak by to malo fungovať takto. Jednoducho riešením pri tom II. pilieri to môže, riešenie môže byť aj také, že dôchodca bude musieť mať dôchodok aspoň 400 euro, čiže o polovicu menej, ako ste navrhli, lebo 400-eurový dôchodok je, mimochodom, priemerný dôchodok na Slovensku a nie je to zas až tak málo. Mal by sa brať do úvahy nielen dôchodok z I., II. piliera, ale predsa máme aj treťopilierové dôchodky, doplnkové dôchodkové sporenie, aj to je dôchodok. Mali by sa, samozrejme, brať do úvahy aj výsluhové dôchodky. To sme zabudli na tých výsluhových dôchodcov, ktorých tu máme desaťtisíce? Ježiš, nie, pardon, nezabudli, veď im predsa ideme vyplácať ešte aj riadne dôchodky, nezabudli, ja viem, že nie, postarali sme sa aj o nich, ale nepostarali sme sa o to, aby to bolo poriadne v anuitnej novele, a ďalšia vec je, že ten tzv. programový výber, to znamená, tá druhá časť úspor by mohla byť viazaná napríklad tak, že by si ju ten dôchodca mohol čerpať povedzme počas 20 rokov, 20 rokov. Málokto, prepáčte za túto vetu, dožije 20 rokov na dôchodku, ale ak by si čerpal programový výber 20 rokov, a teda mal peniaze na platenie si sociálnej služby, rozdiel medzi doživotným dôchodkom a programovým výberom je ten, že ak niekto zomrie predčasne, pred tým, ako si ten programový výber vyčerpá, tak tá časť, táto časť jeho úspor, resp. dôchodku sa dedí. A preto je to pre ľudí dôležité, a preto je to pre ľudí atraktívne, a preto budú túto možnosť vyhľadávať. Čiže keby sa trošku chcelo pohnúť rozumom, tak sa riešenia dokážu nájsť aj v tej anuitnej novele tak, aby dôchodcovia, budúci dôchodcovia nezaťažovali sociálny systém a mohli si za službu v zariadení sociálnych služieb naozaj platiť zo svojich prostriedkov a nevyužívať, resp. nezneužívať pomoc štátu.
Čiže je tu veľmi veľa výziev, je tu veľmi veľa čo ešte robiť, ale opakujem to, s čím som začal, tým skončím, tento zákon je od samého začiatku nesystémový, postavený na zlých základoch a najlepšie by ho bolo úplne zrušiť a začať úplne odznovu. Žiaľ, v rokovacom poriadku nenachádzam taký paragraf, ktorý by mi umožnil ako poslancovi navrhnúť zrušiť zákon. Je tu len možnosť navrhnúť ukončenie rokovania o tomto zákone, resp. vrátenie zákona na prepracovanie predkladateľovi. Takýto návrh tu už zaznel z úst tu kolegov Novotného a pani Gibalovej.
Čiže ja sa takisto pridávam k mojim predrečníkom a navrhujem, aby sa zákon, buď aby sa prerušilo rokovanie, ak to neprejde, aby sa zákon vrátil na prepracovanie navrhovateľovi.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Jozef, len na upresnenie k tomu, čo si hovoril ohľadom rovnakého prístupu k školám, áno, je, je podstatne rovnakejší, než ten, o ktorom tu hovoríme, ale aj tam je indiskriminácia, lebo síce zákon hovorí, že normatív je rovnaký pre verejnú školu, súkromnú školu alebo cirkevnú školu, ale už keď sa pozrieme na prerozdeľovanie podielových daní, tak tam sú znevýhodňované cirkevné školy aj súkromné školy a všeobecne kapitálové výdavky nie sú priznávané cirkevným školám alebo, alebo súkromným školám. To znamená, že okno na škole, ktorá je verejná, môže byť zaplatené zo štátnych peňazí, lebo to je prispenie na to, že sa tam tie deti vzdelávajú, ale akonáhle je tá škola súkromná alebo cirkevná, tak už tie okná zo štátnych peňazí nemôžu byť napriek tomu, že deti sú tam vzdelávané a napĺňajú ciele vzdelávania na Slovensku rovnako a často aj kvalitnejšie ako na tých školách verejných. Takže tá diskriminácia je aj vo vzťahu k školám. Momentálne to má na stole Ústavný súd a možnože jedného dňa sa dožijeme jednak zrovnoprávnenia organizácií, ktoré sa starajú o dôchodcov, ale aj o plné zrovnoprávnenie škôl. Vďaka.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Budem reagovať na čosi podobné, čo môj predrečník. Ja som sa pozeral do Ústavy Slovenskej republiky a tam článok 12 hovorí, že občania sú si rovní. Sú si rovní v právach a v povinnostiach. Inými slovami každý občan, ak štát mu poskytuje benefit, tak by sme na každého z nich mali pozerať rovnako. Čiže ak dostane príspevok a dávame príspevok nie na inštitúciu, ale na, v škole na dieťa. Pretože každé dieťa, či je lepšie alebo horšie, či je Slovák alebo z národnostnej menšiny, je naše dieťa. Máme mať rovnaký prístup. A takto dostávajú rovnaký normatív. Samozrejme, zohľadní sa potom aj taká potreba, že niektorá škola je špeciálna, že tam sú väčšie nároky. Ale nikde v ústave som nevidel, že by existovalo niečo o rovnosti alebo nerovnosti inštitúcií. A rovnako si myslím, že ten prístup musí byť aj v prípade klientov sociálnych zariadení. Peniaze majú ísť na toho klienta sociálneho zariadenia, ale prístup ku každému rovnaký. A nemôžeme hovoriť o rôznych sociálnych zariadeniach a rôznym spôsobom diferencovať financovanie zariadení. Zariadenie je len prostriedok. To nie je účel, to nie je to, čo my chceme financovať, to je prostriedok. Čo štát má ako dozerať, ak ide o povedzme neštátne, ale rovnako aj štátne sociálne zariadenie, aby tie peniaze, ktoré dáva, išli naozaj na klienta, aby nešli na polohovacie postele alebo na iné kšefty.

Ďakujem obidvom kolegom Martinom za podporný príspevok a osobitne Martinovi Poliačikovi za to dovysvetlenie, ako sa financuje školstvo. Takže nie je to také jednoduché možno, ako som si myslel, a problémy sú vlastne svojím spôsobom aj v školstve. Ale o to viac ich cítia práve klienti zariadení sociálnych služieb, pretože to je skutočne citlivá téma.

Ďakujem veľmi pekne. No, musím začať tým, čo povedali moji predrečníci, a kým dôjdem k podstate zákona, tak by som zareagovala na pána Novotného, pána poslanca, ktorý povedal, že on nechce ísť do archeologického prieskumu a do histórie, ale myslím si, že možno mal. On síce zašiel, ale zašiel len do tej histórie, kedy neboli pri vláde. Trošku sa síce tak šmrncol okolo pani Radičovej, keď bola vláda, ale výčitky patrili všetkým ostatným, čiže vláde, kde bol SMER. A keby zašiel do tej histórie, tak by možno pani podpredsedníčka Jurinová vedela a nepovedala by takú poznámku, ktorá naozaj, si myslím, že je úsmevná, že pes je zakopaný, že v parlamente sedia primátori a župani. No pes tam nie je zakopaný, pretože pes je zakopaný od vlády Mikuláša Dzurindu, od roku 2003, kedy vláda Mikuláša Dzurindu preniesla kompetencie poskytovania sociálnych služieb na mestá a obce a kedy po tom aj tretí sektor, po tom volal, čiže tam je pes zakopaný, nieže tu sedia primátori a že tu sedí hocikto, ale ja sa spýtam, ak sa prerokováva téma medicíny, tak potom nech tu nesedia lekári, ak sa prejednáva téma techniky, nech tu nesedia technici. Kto sa lepšie rozumie do témy, do rozpočtu ako ľudia, ktorí s tým pracujú? (Ruch v sále.) Len s tým rozdielom, len s tým rozdielom, pán kolega, nevykrikujte, ja si myslím, že každý z lekárov má prax a za tú prax určite berie aj plat, takže tak s úsmevom to poviem, lebo už sme si to na to u vás zvykli, že keď nemáte argumenty, tak máte len stále tú jednu poučku. Takže ten exkurz bolo potrebné, pán Novotný, urobiť, aby sme vedeli, že od roku 2003 prešli kompetencie za vlády Mikuláša Dzurindu, ktorej si členom strany, ste aj vy, a prešli bez finančného krytia. A odvtedy sa to ťahá, ťahá a ťahá a jednoducho nazvala by som celú túto diskusiu jednou vetou svojich predrečníkov: "Čo sme nedokázali urobiť my, urobte teraz vy, ale my vás budeme silne a silne kritizovať miesto toho, aby sme dávali dobré návrhy."
A ja chcem povedať jednu vec. Bojím sa jednej veci, ktorá sa udiala momentálne, že kde opozícia silne a silne kritizuje hlava-nehlava tých, ktorí hľadajú riešenia, vyhrá niekto tretí, ktorý to riešenie nemá, ktorý to riešenie nemá. A tak ja som veľmi rada, že práve pán minister predložil - a ministerstvo práce - túto novelu, aj keď, samozrejme, priznajme si, že táto novela nerieši dostatočne alebo nerieši úplne financovanie sociálnych služieb, ale povedzme si, že ani nemôže, pretože tak, ako sme hovorili, veci sa tiahnu a sú veľmi zložité na to, aby prišlo okamžité riešenie. Ale dôležité je, že riešiť sme začali. Riešiť sme začali už aj tým a to poviem, že pán minister vlastne navýšil financovanie pre sociálne služby, a to o 20 miliónov eur, kde navýšil financovanie o 4 500 lôžok na rok 2014, a to musím povedať, že neurobil ani bývalý pán minister Mihál, pretože keď odchádzal, nenechal finančné prostriedky pánu ministrovi, na zamestnanosť práce tam nechal nulu, ale dneska sa tu veselo všetci postavíme, všetci tí, ktorí ste boli vo vláde, ktorí ste mali opraty v rukách, a kritizujete, čo všetko my sme neurobili. No čo ste urobili vy?
A už skončím s exkurzom a budem sa venovať situácii, aká je, len aby, pre ozrejmenie, chcem vyzvať, ak ministerstvo práce chce v roku 2014 predložiť novú novelu, tak poďme nekritizovať a poďme naozaj skutočne hľadať riešenia, pretože naozaj zákon je veľmi zložitý. A zopakujem ešte slová, pamätám si, keď sme v roku 2008 predkladali zákon, bola som v tejto snemovni, bola ministerskou pani Tomanová a budem to opakovať donekonečna a vážim si tie slová pani poslankyne Gibalovej a pani poslankyne Sabolovej, keď mi povedali: "No, teda máte odvahu otvoriť zákon o sociálnych službách, lebo my ani by sme ho neotvorili, je veľmi ťažký, lebo sa dotýka županov, primátorov, starostov, poskytovateľov, klientov, je to obrovské, široké spektrum." My sme tú odvahu mali vtedy a máme ju aj teraz, ale čakáme od vás pomoc, a nie to, že je tu výpadok pamäte a že zrazu vypadnú dejiny od roku 2003 a tvárime sa, že to neexistovalo. A tvárime sa, bývalý pán minister Mihál, keby sme nezastavili novelu, rozprávame o tom, čo ten SMER tu vyvádza, novelu, kde bolo potrebné financovať 50 % sociálnych služieb. Pán Novotný, sám ste povedal, že ste po tom volali. Volal pán Frešo. Prečo ste nevolali vtedy, keď to pán Mihál predložil? Prečo ste vtedy nedvihli prápor? Vtedy ste tam sedeli a čušali, pretože to prednášal váš minister. A zrazu, keď sme v opozícii, tak máme obrovskú odvahu, a ako my ideme meniť svet. Skúste dávať návrhy ešte raz, skúste nekritizovať všetko hlava-nehlava, pretože ja som za, je potrebné sa k veciam vyjadriť, ale skúsme konštruktívne pracovať a potom si povieme, že pracujeme v prospech klienta. V prospech človeka, v prospech toho, kto jednoducho potrebuje, aby tie sociálne služby sa mu poskytli.
Teraz pôjdem k meritu zákona. Zákon o sociálnych službách sa ukazuje tak, ako som povedala, ako jeden z veľmi citlivých a ťažkých zákonov, ale tak, ako spomenula, ten rok 2013 bol veľmi prelomový, a preto nemôžme sa teraz tváriť, že čo všetko má financovať štát, a kompetencie sú na bedrách miest a obcí a vyšších územných celkov, tak jednoducho aj v roku 2008 sa tento zákon, ktorý sa pripravil, o sociálnych službách, musel urobiť práve s týmito kompetenciami. Dnes sa prerokováva už asi 5. novela a naozaj sa nikomu nepodarilo, žiadnej vláde, tento systém úplne vyriešiť a nastaviť. Už aj preto, že tento systém sa vyvíja podľa demografie a možnože aj podľa zdravotných podmienok obyvateľstva. Znamená, že stále sa mení. Samozrejme, spravodlivé financovanie, ako sa každý zo zainteresovaných dovoláva, je momentálne tŕňom v päte, ale nie tŕňom v päte vláde, ale tŕňom v päte nám všetkým. No uspokojiť klienta, poskytovateľa, obec, mesto a VÚC je veľmi ťažká cesta, ktorá si vyžaduje kompromis a dohodu.
Nemyslím si, že nespokojnosť tretieho sektora bola tak veľká, aj keď, samozrejme, nepodceňujem, že títo ľudia tu prišli, že bola tak veľká práve s obsahom tejto novely, ale myslím si, že tak - ako to povedal v TA3 pán predseda alebo pán hlavný sekretár, aby som to nepomiešala, gréckokatolíckej charity - už títo ľudia boli netrpezliví a nechceli čakať, kedy sa konečne systémovo finančne začne riešiť poskytovanie sociálnych služieb. Preto by som nekritizovala takto túto novelu, pretože práve v tejto novele je veľa pozitív, ako je napríklad vylepšenie poskytovaných sociálnych služieb, sprísňuje sa nielen podmienky registrácie, ale i kontrola poskytovania sociálnych služieb, čo je veľmi dôležité, zvyšujú sa hranice príjmu prijímateľov sociálnej služby a spresňuje sa ekonomicky oprávnené náklady. Tá posledná vec, ekonomické oprávnené náklady je veľmi dôležitá, pretože naozaj nebolo úplne celkom zadefinované, čo sú to tie ekonomické oprávnené náklady, aby sme vedeli vyfinancovať, pretože možno každé zariadenie alebo tie zariadenia si tieto náklady predstavovali po svojom a snažili sa ich takýmto spôsobom predkladať.
Verím tomu, že aj po rozhovoroch pána ministra, aj po tom, že dokázal získať finančné prostriedky, ako som povedala, v objeme 20 mil. na 4 500 nových lôžok, aj v tom, že tu bol predložený pozmeňovací návrh, kde po komunikácii práve s tretím sektorom sa v niektorých veciach, sa v niektorých veciach práve tieto veci doriešili, myslím si, že táto novela by nemala byť stiahnutá, a myslím si, že by mala postúpiť určite a mala by byť schválená, a to aj preto, že naozaj obsahuje mnoho vecí, ktoré budú nápomocné pri novej novele. Prečo pri novej novele? Každý povie, prečo túto novelu ministerstvo práce a sociálnych vecí nepredkladá teraz. No, nepredkladá ju preto, že je potrebné, aby sa urobil vládny audit. My dnes vieme, my dnes vieme, že sociálne služby a ostatné služby nás stoja finančné prostriedky. Ale nikto dodnes nevyčíslil, koľko nás stojí, napr. koľko nás stoja presne, alebo či mestá majú, alebo majú pokryté, ako majú pokryté opatrovateľskú službu, ako majú pokryté sociálne služby ostatné. Takže tým pádom chcem povedať, že práve tento audit bude veľmi dôležitý, pretože presne pomenuje a finančne vyčísli originálne a prenesené kompetencie samosprávy vo vzťahu k štátu a rovnako ukáže, čo treba presne vyfinancovať, lebo všetci tu hovoríme o nejakých nedostatkoch, ale najviac hovoríme o tom financovaní. Keďže sa urobí tento audit, myslím si, že bude možnosť komunikovať aj so samosprávou, aj s poskytovateľmi, aj s tretím sektorom, ako vyfinancovať tieto služby, lebo to je, to je najväčší kameň úrazu.
Samozrejme, že bude dostatok času na verejnú diskusiu, pretože všetci voláme po verejnej diskusii, a ja keď som počula, koľko pripomienok dostáva ministerstvo práce, a že práve touto novelou, ktorá je teraz, sa zaoberalo rok, tak si myslím, že naozaj tá možnosť tej diskusie tam bola. Bola tam možnosť podávať pripomienky, pokiaľ viem od pána ministra, ja som sa nezúčastnila, bola tam pracovná skupina a určite aj pri novej novele takisto bude fungovať pracovná skupina a bolo by možno dobré, aby sa mnohí poslanci do tejto skupiny prihlásili, aby potom len nevstali a nekritizovali a zase povedali, že čo sa nepodarilo. Lebo naozaj - povedzme si pravdu - nepodarilo sa to ani jednej vláde doposiaľ, takže je to ťažký problém. To všetci priznávate. Audit by mal byť v máji v roku 2014, následne prebehne vyhodnotenie, určite legislatívny proces, medzirezortné pripomienkovanie, hospodársky, sociálny výbor, bude určite pracovná komisia a potom sa to dostane do parlamentu. Ja by som bola veľmi rada, aby naozaj všetci pridali takú nejakú svoju ruku k dielu a zúčastnili sa tých pracovných komisií a zúčastnili sa toho pripomienkovania. Lebo potom mi to pripadá také, také naozaj pokrytecké, keď len vystúpime v parlamente, kričíme hlava-nehlava a všetci poslanci, ktorí tu sedia, väčšinou sedeli v poslaneckých laviciach, keď ich strany boli pri vláde, a nedokázali veci vyriešiť.
Pán Novotný povie, že vie, ako by si to, predstavuje si to, ako by to fungovalo. No neviem, prečo si to nepredstavoval, keď boli pri vláde, vtedy tú predstavu nemal? Asi mal, ale nemohol ju presadiť.
Takže myslím si, že určite zákon by sa nemal stiahnuť a, a, samozrejme, malo by sa pokračovať a mal by byť schválený, aby bol takým prvým predstupným krokom k ďalšej novele.
Ja som sa ešte pred chvíľou zamýšľala, samozrejme, že je to o klientovi. Všetci rozprávame o tom, ako nám záleží na klientovi, čiže na tom človeku, ktorý je odkázaný na sociálnu službu, všetci tu obviňujeme, že tieto služby nie sú rovnako financované, ale ja sa ešte raz spýtam tak, ako som sa spýtala v TA3, keď v roku 2003 prešli kompetencie na samosprávy, tak sa financie musia poskytovať cez samosprávy. Čo to znamená? Keď pán Mihál navrhol, že 50 % si budú platiť klienti, tak čo sa stalo? Veď o tom nerozhoduje, ako povedala pani Jurinová, ani župan, ani primátorka, ale jednoducho sme museli ísť do zastupiteľstva, museli sme pripraviť podľa zákona všeobecné záväzné nariadenie. Ak v zákone je, že sociálne služby sa rovnako financujú pre, pre samosprávy, ale rovnako sa financujú alebo sa financujú aj pre neziskový sektor, tak sa musia rovnako financovať. Čo to znamená? Štát pošle peniaze pre klienta, štát pošle peniaze pre mesto alebo vyšší územný celok a veď predsa tam zasadnú poslanci, tí poslanci urobia, na zdravie, všeobecné záväzné nariadenie a následne rozdeľujú peniaze.
Vážení páni kolegovia, vaši poslanci z pravice, pretože hlavne pravica to kritizuje, lebo je v opozícii teraz, vaši poslanci nesedia v mestských zastupiteľstvách, nesedia vo vyšších územných celkoch? Pretože vy to vlastne, prepáčte, obíjate, obíjate o hlavu pánu ministrovi za to, čo sa deje v samospráve. Pán Novotný, vy nesedíte v samospráve? Už nie. Škoda, no ale sedeli ste. Ale sedeli ste. Takže vidíte, áno, tak ale vidíte, tak niektorí nesedia, lebo niektorí mali len 150 hlasov, pán kolega, ako vy (smiech v sále), to viem, tak nemôžu sedieť, lebo, lebo tí sa len smejú a podpichujú tuná miesto toho, aby niečo riešili, tak jasne, že ich ľudia nevolia, tak tí nemôžu ani sedieť. Takže chcem len jednu vec povedať, že potom sa neodvolávajte na pána ministra, ale povedzme si, ako funguje systém, ako funguje postup. A nebalamuťme tu ľudí, že za všetko môže minister. Ja si myslím, že je sa treba ministrovi poďakovať, že táto novela ide ďalej, že je 20 miliónov eur na 4,5-tisíc nových lôžok, ktoré sa môžu zazmluvniť a ktoré zaplatíme, a že táto novela zlepšuje poskytovanie sociálnych služieb a že pán minister prisľúbil, a ministerstvo práce, že má odvahu ísť riešiť niečo, a pokúsime sa to vyriešiť, čo nikto za minulé obdobie z vás nevyriešil. Takže skúsme spolu spolupracovať a skúsme spolu nejakým spôsobom nájsť riešenie, aby naozaj, lebo verím tomu, že každý má záujem, aby ten klient alebo ten dôchodca za to, čo odpracoval pre nás alebo v tomto štáte, sa dožil dôstojnej staroby. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)