27. schôdza

Ďakujem pekne. No, Jozef, myslím si, že nielen tvoju osobnú podporu, ale aj podporu SaS. Ja teda chcem dúfať, pán minister, že sa vám to podarí dobre aplikovať a že naozaj to násilie, ktoré zrejme je v záujme všetkých, aby nebolo na tých štadiónoch, že ho teda ubudne, že vaši odborníci ten zákon napíšu tak, aby naozaj bol v praxi vykonateľný. No tak držíme palce.

Ďalším písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Érsek, ktorého tu nevidím.
Takže nech sa páči, pán poslanec Šebej, predseda zahraničného výboru, máte slovo.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, pán minister, ja som pri prvom čítaní prisľúbil, že poviem pár systémových slov, som to dlžný, ale, ale hneď na úvod by som rád povedal, že zdá sa, že v tejto podobe, že ten zákon dostal proste značne vylepšujúcich zmien, a tiež mám, pokiaľ viem, aj moji kolegovia z klubu MOST - HÍD majú tendenciu ten zákon podporiť, lebo zdá sa, že naozaj ide o spoločenskú nutnosť a čosi, čo je, čo si situácia vyžiadala.
Ale ja by som rád povedal, že, že ten stimul, ten podnet na to, aby vôbec bolo potrebné prijímať takúto normu proste, má svoje korene v jave, ktorý by som nazval sociálnou patológiou. To nie je bežný jav a je to ale jav, ktorý súvisí s čímsi úplne iným, ako je podstata tých športových odvetví, ktorých sa týka. Tie športové odvetvia mali tú smolu, a teda konkrétne najviac futbal, ale aj hokej a potenciálne aj ďalšie športové odvetvia majú tú smolu, že sa hodia na to, aby poskytli prostredie na tieto patologické javy. Ony sú jednoducho proste tým, ako sú organizované, tak vytvárajú - a toto chcem, o tomto som chcel hovoriť - ony vytvárajú ilúziu v podstate nejakej zástupnej vojny, proste ako keby sa stretli dva súperiace kmene a tí diváci ako keby boli svedkami v podstate čohosi, čo sa, čo sa v realite, nie v športe, ale v realite, v konkrétnych stretoch národov a kmeňov nazýva vojna. Mimochodom, nemáme tuná šport, ktorý vojnu o teritórium naozaj najviac pripomína, a to je americký futbal alebo ragby, tam sa doslova dva tímy bijú o teritórium, ktoré dobíjajú, a v podstate preto je to spojené s mnohými vášňami, lebo tam máte v priamom prenose do krátkeho časového intervalu komprimované, komprimovanú drámu, ktorá je z dejín známa ako vojna. No je to vojna symbolická, je to vojna symbolická do tej miery, ako je symbolickou vojnou proste počítačová hra. Ale toto je akoby realita spojená s reálnymi emóciami, s reálnou možnosťou identifikovať sa s bojujúcimi stranami až do tej miery, že je to my a oni. A to je, to je to, to je ten prvý znak prostredia, prečo práve toto prostredie proste vytvorilo živnú pôdu na tento typ patologických javov.
Ale to nie je všetko. Tá druhá vec je, že je to zároveň prostredie, ako by som povedal, antickej arény. To je prostredie kolosea, kotla, ktoré sa, ktorý sa zvažuje k nejakému bojisku uprostred a kde je zhromaždených strašne veľa ľudí, ktorí si tam prídu pre nejaký typ emocionálnej satisfakcie. Takže, že v podstate je to taký malý zázrak, že existujú krajiny a existujú štadióny, ktoré, ktoré jednoducho nepritiahnu sociálnu patológiu tohoto druhu, pretože je to koloseum. V podstate to, to bojové divadlo takú patológiu potenciálne má schopnosť pritiahnuť. Nota bene, keď sa jedná o skutočný stret hoci symbolických, viete, keď sa stretnú armády, tak sa jedná o armády národov, a keď sa stretnú reprezentačné tímy, tak sa jedná o akoby, akoby symbol, akoby zástupnú armádu dvoch národov, ktoré sa zrazili v nejakom boji o teritórium, alebo existenciu, alebo čokoľvek. Ja teraz hovorím ako psychológ, ako sociálny psychológ.
No ale keď sa nestretnú dva národné tímy, tak stále sa stretnú tímy, s ktorými je možné na takej, takej pseudokmeňovej úrovni sa identifikovať, ako keby sa jednalo o národnú identitu. Lebo tak Sparťania, Slovanisti, Košičania, Trnaváci, Bratislavčania, to sú také zástupné národnosti. To sú, to sú identity, ktoré prenikajú až do kostnej drene pre niektorých ľudí, takže ten konflikt je, hovorím, ako keby symbolickým stretom, symbolickou vojnou. Toto je ten rozmer, pre ktorý je automaticky takéto prostredie rizikové tým, že môže kedykoľvek ten, ten symbolický, ten symbolický konflikt, ktorý prebieha na ihrisku, proste cez, cez, prekročiť emocionálne bariéry a stať sa fyzickým konfliktom, stať sa fyzickým konfliktom medzi skutočnými skupinami ľudí, ale tentokrát už, tentokrát už nepôjde o loptu, ale pôjde o skutočné násilie. Toto, povedal by som, je tragédia, pretože, pretože na to trpí, trpia vlastne vznešené veci. Šport je v mojich očiach vec, ktorá patrí k tým krajším stránkam ľudskej kultúry, a proste tie športy si to nezaslúžia, aby jednoducho sa stali, stali objektmi sociálnej patológie.
Ale poviem ďalšiu vec. V ľudskej spoločnosti sa pohybuje, proste my, naše intelektuálne schopnosti, naše fyzické schopnosti, ale aj naše, naša, naša morálna výbava a osobnostná výbava sú rozložené podľa Gaussovej krivky. Gaussova krivka, to je krivka tzv. normálneho rozloženia a tá krivka hovorí, že najviac nás je priemerných. A smerom k tým koncom toho kontinua, smerom k tomu podpriemeru aj k tomu nadpriemeru ľudí ubúda. To znamená, že ak je reč o povedzme o inteligenčnom kvociente, no tak najviac ľudí ho má okolo sto, čiže priemerný. Ale tých, ktorí ho majú 140, je už ako šafranu. Nehovoriac o tých, čo, ktorí ho majú 160, ale to platí aj opačným smerom.
No ale to sa týka, bohužiaľ, toto normálne rozloženie sa týka, by som povedal, aj našich morálnych kvalít. Nie takto priamo numericky, ale fakt je ten, že vďaka tomu existuje v spoločnosti aj isté percento ľudí, ktorých, ktorí sú nedostatočne vybavení morálne, ktorí sú sociopati, ktorí sú eventuálne agresívni sociopati so sklonom k násiliu, ktorí jednoducho vyhľadávajú násilie, ktorí potrebujú pre svoje normálne psychické existovanie participovať na niečom násilnom, ktorí si potrebujú, ľudovo povedané, udrieť alebo byť súčasťou nejakého fyzického konfliktu, ktorým nevadí ubližovať iným ľuďom, ktorým nevadí ničiť veci okolo seba. Naopak, ktorí to potrebujú.
Tých ľudí nie je veľa. Ale práve štadióny poskytujú v podstate tomu nie veľkému percentu sociopatov doslova ihrisko. Proste poskytujú priestor, ktorý keď si oni nájdu, tak majú schopnosť sa samoorganizovať, lebo tie fankluby, ktoré sa nakoniec vyzdobia rôznymi insígniami a značkami a podobne a vytvoria si samy o sebe nejakú mytológiu, nejaké urbánne legendy, tak to je, to je prejav, by som povedal, schopnosti ľudských skupín sa združovať okolo nejakej témy a konkrétne, bohužiaľ, v tomto prípade sú to, sú to zoskupenia, ktoré priťahujú sociopatov. Takže to, čo pozorujeme na štadiónoch, nie slovenských len, ale, samozrejme, aj českých, aj nemeckých, aj talianskych, aj juhoamerických, je, bohužiaľ, sociálna patológia, ktorá nadobudla vyjadrenie týmto smerom. Lebo keby sme úplne zakázali proste futbalové stretnutia, hokejové stretnutia a úplne to zregulovali až na kostnú dreň, tak by sme neznížili počet sociopatov v spoločnosti. Ten je daný. Iba by sme obmedzili priestor.
A teda ja, vediac toto o ľudskej spoločnosti, vravím, že je užitočné prijať normu, ktorá to ihrisko, by som povedal, obmedzí a oplotí, nejakým spôsobom odfiltruje alebo prinajmenej zníži pravdepodobnosť, že jednak bude chrániť futbalistu, jednak bude chrániť tých ostatných, ale, ale by som povedal, že zoberie možnosť tejto samoorganizácie násilia, tejto samoorganizácie sociálnej patológie na športoviskách. To je, to je dôvod, pre ktorý si myslím, že tá norma je užitočná. Ak som tomu dobre rozumel, ak som dobre rozumel spravodajcovi aj kolegovi Mihálovi, aj tomu, čo som, priznám sa, že tých pozmeňujúcich návrhov je hrozne veľa, takže, že som nebol celkom schopný sa v nich zorientovať, ale zdá sa, že obavy, ktoré som vyslovil aj ja, aj ďalší, aj kolega Érsek, že ako to postihne organizátorov z malých športov, u ktorých takéto riziko nie je, tak by som povedal, že bolo, bolo našim obavám vyjdené v ústrety a že ten zákon sa značne vylepšil.
Ja mám ešte stále problém, že či toto je norma, v ktorej by sa mal, mal definovať extrémizmus. Ale neviem, či to tam zostalo. Ja si myslím, že to patrí do inej zákonnej normy, a vôbec mám problém so slovom extrémizmus ako takým. Ale to je irelevantné v tejto chvíli.
Chcel by som povedať ešte jednu vec k tomu, čo som povedal predtým, a to je toto, že tak trochu vinu na tom, že sa mohla vytvoriť táto patologická situácia okolo športových podujatí, nesú tak trošičku aj organizátori tých športových podujatí a tie samotné kluby a všetko ostatné okolo toho, tí funkcionári, tí hráči, všetci, lebo jednoducho nepostrehli tú patológiu včas. Boli príliš zhovievaví k tomu, čo sa dialo. Pokojne tolerovali ten najodpornejší rasizmus na futbalových štadiónoch, začalo sa to, alebo na hokejových. Začalo sa to považovať za taký folklór. Nie je to folklór. Je to nebezpečný patologický jav, ktorý prv alebo neskôr vyústi naozaj do násilia. Do násilia, ktoré môže mať omnoho škaredšie podoby ako, ako pár mlátiacich sa holých hláv na futbalovom štadióne.
Nie je to folklór a ja by som preto bol hrozne rád, keby popri tom zákone ešte prišlo k nejakému, nejakej reflexii toho celého a k tomu, že aby aj športové zväzy, športoví funkcionári a aktéri toho športu, hráči samotní pochopili, že patológia, aj verbálna patológia, nie je folklór a nemajú ju tolerovať. Toto by bolo veľmi dobré pre celú spoločnosť, keby to pochopila, že nemáme dočinenia s folklórom. V mnohých, mnohých prípadoch máme dočinenia so zárodkami fašizmu. A nie nejakými skrytými zárodkami. So zárodkami, ktoré sú verejne vytŕčané na obdiv. Nie je to dobrý fenomén. Vravím, že som rád, že sa prinajmenej aspoň v podobe takejto normy spoločnosť a zodpovední ľudia snažia s tým niečo urobiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami piati páni poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolega Šebej primerane svojmu psychologickému backgroundu a skúsenosti športovca, i keď hádam i na druhý pohľad nenásilného klasického bojového športu, musím povedať, predniesol obraz tých dôvodov a toho, prečo je tento zákon dobrý, prečo bude zrejme prijatý krížom cez snemovňu. Pretože je to ukážka - ale mnohých ďalších, ktoré takto prijaté neboli - nestraníckeho zákona. Slušné prostredie na športoviskách je nepolitická vec. Ja som zažil v hlbokej totalite na zimnom štadióne v Bratislave, ktorý bol bohate obsadený policajtmi, i výtržnosti na céčku ako vtedy mladý človek. Samozrejme, že to všetko je v prudkom kontraste k zážitku, ktorý poskytne dnešná návšteva zápasu KHL na štadióne Ondreja Nepelu. Hoci všade inde sa dejú výtržnosti, ale milieu, ktoré vzniklo tam možno i zásluhou finančných nárokov a možno i zásluhou prostredia, ktoré formuje, je ukážkou, že sa dá ísť aj v protismere k tomu, čo boli neblahé európske trendy.
Ja som mal možnosť pred desiatimi dňami stáť na trávniku Maracany. A musím povedať, že prestavaná, kedysi 200-tisícová Maracana, ktorá nemala obdobu, lebo v čase, keď ona mala kapacitu 200-tisíc, mal Népstadion 100-, Wembley 100- a; to bol aj cez strechu naplnený; a vtedy na Maracane vošlo 202-tisíc ľudí. Teraz má 87-tisíc miest. Teda od roku 1950, keď sa na nej dialo finále majstrovstiev sveta, tak klesla pod 50 % kapacity, ale nie je vonkoncom obšancovaná a je to možno aj otázka trošku letory... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová.
Pán poslanec Hlina. Ospravedlňujem sa. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. K tomuto, keď poviem, k takému že slovanistickému zákonu dovoľte uviesť, že naozaj ako veľmi podnetný príspevok pána, pána Šebeja. Takto, keď zoberieme na seba to, že je, sú medzi nami a možno nájdeme aj, že tie štadióny sú určitou terapiou, že keď sú medzi nami, tak tú nahromadenú energiu a tú zlobu proste im umožníme - aj architektonicky je to tak, to sa mi páči, primer toho kotla -, že nejakým spôsobom zo seba dostať na tom prostredí a úlohou je to realizovať tak, aby to nepresahovalo tie medze, tak to myslím, že je dobré. A stotožňujem sa aj s tým, čo bolo povedané, že kým je, kým sú malé ohníčky, treba hasiť. Už keď to horí, už je neskoro. A tam sa podľa mňa asi, asi aj dosť zameškalo, tak treba sa k tomu vrátiť.
Ale ja ešte poviem, že ja som neni vôbec futbalista, ale mal som tú česť, že som dostal lístky na Stade de France finále ligy šampiónov, Ligy majstrov Champions league Arsenal verzus Barcelona. A ja som obdivoval, že jak to celé prebehlo. Tú organizáciu, tých 80-tisíc ľudí a nič sa neudialo a vlastne to je spôsobené tým, samozrejme, dobre hrali, to prostredie bolo pekné, organizácia bola špičková, všetko sedelo, nikto netrúbil zúrivo klaksónmi, bolo kde zaparkovať, navigovali vás, kade máte odísť, že neakumulujete tú energiu aj takými drobnými nedostatkami, ktoré potom možno sa už naplno otvoria v tom priamom futbale alebo tesne po futbale, že aj ten detail hrá určitú úlohu. No tak ak toto tomu pomôže, no tak aj ja budem za, výnimočne, za zákon SMER-u.

Teraz, nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová.

Ďakujem pekne. Mali by sme si uvedomiť, keď tu tak málo hovoríme o športe na pôde parlamentu, a pritom je to významný fenomén, lebo keď sa spýtate dnes obyvateľov, na čo sú hrdí ako Slováci, občania Slovenskej republiky, tak si 25 % ľudí spomenie len na športovcov a potom asi 7 % na nejakého spisovateľa. Koniec, hotovo. Takže vítam, že ste vystúpili, pán poslanec, a povedali ste pár múdrych slov o sociálnej patológii.
A ja by som to trochu s mojím sociologicko-psychologickým vzdelaním rozšírila na to, že to, čo vidíme na našich športových podujatiach, súvisí aj s celkovou atmosférou v štáte. Čo je dovolené, čo nie je dovolené, ako sa vytvára atmosféra spoločenskej nenávisti voči tým, čo sú iní, čo sú druhí, čo nie sú s nami, a ako sa vytvára obraz nepriateľa a podobne. A ľudia, ktorí sú mediálne veľmi sledovaní - a medzi nich patria aj poslanci, aj politici, aj herci a tak ďalej a tak ďalej - tí určujú, čo je ešte v norme slušnej spoločnosti a čo už nie je. A, bohužiaľ, musím povedať jednu vec, že nestačia policajné represie. Nehovoriac o tom, že predvčerom som navštívila na celý deň Banskú Bystricu a dozvedela som sa jednu nepríjemnú správu. Policajti volili človeka, ktorý má fašizoidné tendencie. A to si myslím, že keď nevychytáme sociopatov medzi policajtami a medzi ľuďmi, ktorí ich vedú, budeme mať v spoločnosti - a nielen na štadiónoch - veľký problém.

Pán poslanec Kvasnička, nech sa páči.