27. schôdza

Pán poslanec Mikloš.

Ďakujem pekne. Chcel by som poďakovať pánovi kolegovi Dzurindovi za jeho vystúpenie, pretože to ilustroval, áno, na malých príkladoch. Ale z takýchto príkladov je zložený celý veľký celok. A by sa dalo určite nájsť takýchto malých príkladov veľmi veľa v každom rezorte a určite ešte aj ďalšie aj v rezorte zahraničných vecí.
K tomu šetreniu, lebo stále hovoríme o šetrení, treba ešte dodať jednu vec. Dnes šetriť musíme a museli sme šetriť aj v roku 2011, aj v roku 2012 najmä preto, že počas posledných dvoch rokov prvej Ficovej vlády táto vláda rozdávala, ako keby žiadna kríza nebola. Pripomeniem vám, že sme mali najvyšší rast verejných výdavkov v rokoch krízy 2008 – 2009 spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky napriek tomu, že sme nemuseli vôbec zachraňovať banky, oproti iným krajinám, ktoré to museli robiť. A aj tak mali nižší nárast výdavkov. Teda táto politika nezodpovedná, populistická politika viedla k tomu, že dnes, áno, aj vaša vláda musí šetriť viac.
A ešte k tým číslam, ktoré pán kolega Dzurinda na začiatku spomínal, tomu konsolidačnému úsiliu, ktoré je mínusové v tomto roku. Áno, je pravda, že sú rôzne čísla, pán minister Kažimír včera vo svojom vystúpení povedal, že no ak sú tri rôzne čísla na jednu vec, tak je to problém. To je síce pravda, len ak sú všetky tie tri čísla negatívne, ak sú mínus 0,2, mínus 0,5, mínus 0,8, tak je jasné, že tu je problém. Samozrejme, rôznymi metódami sa môžete dopracovať k rôznej kvantifikácii toho problému. Ale fakt, že vláda nekonsoliduje, že je mínusové konsolidačné úsilie, a teda rastie štrukturálny deficit, a teda vláda zhoršuje udržateľnosť verejných financií, to je neoddiskutovateľný fakt, ktorý hovorí akákoľvek kvantifikácia. A to, že vláda nešetrí, ale míňa viac, ukazujú aj čísla Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.

Pán poslanec Novotný.

Chcem sa poďakovať pánovi poslancovi Dzurindovi za toto vystúpenie a aj keď sa niektorým poslancom zo strany SMER nepáčilo, myslím, že to, čo chcem podčiarknuť z jeho vystúpenia, je skutočnosť, že vláda skutočne nešetrí na sebe, ale na ľuďoch. Dôkazom toho je, že zakladá nové veľvyslanectvá, nové ambasády. Ale na druhej strane v rozpočte šetrí na ľuďoch.
A vedel by som uviesť ďalší príklad. Veľa počúvame o tom, ako sa rozbieha ESO, koľkože to miliónov sa ušetrí, aká bude efektívnejšia štátna správa, ale v návrhu štátneho rozpočtu v programe „Efektívna a spoľahlivá štátna správa“ je nárast finančných prostriedkov oproti minulému roku o 175 miliónov eur, na druhej strane ale pán minister Kažimír do októbrového návrhu rozpočtu, ktorý dnes prerokovávame v Národnej rade, stihol zobrať z rezortu zdravotníctva 52,4 milióna mil. eur z platby na poistencov štátu. V auguste tam ešte boli, v októbri ich vzal. A teraz to veľkolepo pozmeňujúcim návrhom vracia do tohto rozpočtu. Faktom ale je, že poistné platené za poistencov štátu bude aj po tomto následnom zvýšení po predchádzajúcom odobratí stále len na úrovni 4 %, čo vracia slovenské zdravotníctvo o 10 rokov späť, do roku 2004, vtedy to boli 4 % za poistencov štátu. To znamená na jednej strane viac pre ministerstvo vnútra, nové ambasády, na druhej strane menej do rezortu zdravotníctva. A teda pacienti, ľudia budú doplácať viac, lebo niekde to tí lekári budú musieť dohnať. Takže taká je politika súčasnej vlády.

Pán poslanec Dzurinda, vaša reakcia.

Ďakujem pekne, pán predseda, aj za blahoželania od vás, od kolegov, aj za to, že ste mi pomohli s Mandelom, bol by som povedal niečo podobné, ako ste povedali, myslím si, že niet o tom pochýb, len to chce iné miesto, iný čas a dôstojnejšiu atmosféru.
No k tomu, čo odznelo dve-tri poznámky.
Kolega Jarjabek, áno, športová diplomacia, kultúrna diplomacia by mali mať omnoho výraznejšie aj miesto, aj podporu. Tri milióny eur ležia na stole, je to tak šikovne urobené s tou novou budovou, že to nenájdete v štátnom rozpočte na budúci rok, ale je to viazané v rozpočte tohto roku. Ale sa to ide preinvestovať v roku budúcom. Tri milióny eur ležia na stole. Pokojne budem hlasovať za to, aby 1,5 mil. z toho išlo na kultúrnu diplomaciu. A, povedzme, 1,5 mil. nech sa ušetrí do štátneho rozpočtu. Do kultúrnej, ale aj športovej diplomacie investície nestoja veľa a prinášajú veľmi silné a multiplikatívne efekty. Takže v tomto slova zmysle som za to.
No a čo sa týka pána poslanca Blahu, najprv k Balkánu, prioritám a potom k tým omrvinkám.
Pozrite sa, rok som pôsobil v Srbsku a dokázal som to robiť z Bratislavy, z Belehradu sa dá pokojne pokrývať aj Skopje a pokojne, samozrejme, sa dá pokrývať aj Podgorica. Hovoril som o tom, že dnes by sme mali premýšľať, ako využívať tieto nové informačné technológie, ale aj to, že Európska komisia má v každom hlavnom meste svoju administratívu. A, samozrejme, politicky zlaďujeme zahraničnú politiku v Európskej únii.
No a skončil by som tými vašimi omrvinkami. Viete, pripomenulo mi to klasický vtip, pán kolega, keď príde chlap na benzínku a sa spýta, že koľko stojí kvapka benzínu, a odpovedia mu, že no nič, tak on povie: „Tak mi nakvapkajte plnú nádrž.“ To bolí, pán kolega, keď sa konkrétne ilustruje vaša neschopnosť a neochota ísť po konkrétnych veciach.

Pán poslanec Hlina do rozpravy.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi uviesť k zákonu zákonov niečo. Moje vystúpenie si rozdelím na dve časti. V tejto písomne prihlásenej sa pokúsim, to som avizoval, skúsiť filozofiu tvorby a zabezpečovania výkonu rozpočtu. A v druhom nevylučujem, že sa prihlásim ešte ústne aj z existujúcej diskusie a pokúsim sa prípadne urobiť nejaký rozklad niektorých častí tohto rozpočtu, či sa podarilo zadanie, lebo už tu bola často spomínaná Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. A pán Ódor mal také pekne vyjadrenia. Ja na rozdiel od pani Hufkovej citujem zdroj, keď niekoho tvrdenia hovorím. Pán Ódor povedal, ako zabezpečiť anglosaské dane, škandinávske výdaje a balkánsku korupciu. No to je také naozaj ťažké zadanie pre tvorbu rozpočtu, tak to by som prípadne skúsil v tom druhom, keď usúdim, že to má zmysel.
Ak štátny rozpočet je nejaké systémové zabezpečenie chodu štátu, tak je o niečo aktuálnejšie teraz, a to tým, že zrušili modré z neba. Viete, už pán premiér nemôže pomáhať ad hoc. Čiže musíme naozaj o to zodpovednejšie sa venovať systémovému zabezpečeniu chodu štátu. Preto ma prekvapuje naozaj ten váš nezáujem, vážení kolegovia, s akým sa stretávame. A vidíte, nevieme si ani dôstojne uctiť pamiatku Mandelu. Viete, to je výrazom toho, ako si tu my žijeme. Chceli by sme si ju uctiť, je načim si ju uctiť, nemá kto to urobiť, resp. je to mimoriadne nedôstojné, je piatok, v piatok vy nerobíte, aj tomu rozumiem. Ale vidíte, ako vás to všetko raz dobehne. Naozaj je to zúfalé, zúfalé.
K filozofii tvorby rozpočtu je potrebné zrútiť dva mýty.
Prvý mýtus je, že rozpočtu treba rozumieť. Tak sa to podsúva, ako treba rozpočtu rozumieť. Vážení občania, pre tých to má zmysel hovoriť, nie je potrebné rozumieť rozpočtu tak, ako rozpočtu rozumejú páni Mikloš a Kažimír, ktorí rozumejú jednotlivým odborným nuansám, fakt hlboko odborným záležitostiam. Tak to nie je potrebné. Čiže zaujímajte sa o rozpočet, lebo ten sa vás skutočne, ale skutočne dotýka. Čiže ja sa pokúsim filozofiu tvorby rozpočtu a jeho zabezpečenia vysvetliť tak, aby to pochopili aj ľudia. Ale ja sa nevysmievam. A prečo by koniec koncov mali to pochopiť, však ľudia majú kopu iných starostí, si pletú HDP s DPH. A sú takí. Ja sa im ani trošku nevysmievam. A niekto má tendenciu sa týmto ľudom posmievať. A hovorím, tomu sa nevyjadruj, tomu nerozumieš. Ľudia neprijímajte túto hru, že sa nemáte k tomu vyjadrovať, dokonca že sa nemáte o to zaujímať. Štátny rozpočet je mimoriadne dôležitá vec. Hovorí o systémovom zabezpečení chodu štátu. A prostredníctvom konkrétnej vlády to sa aj realizuje. To je prvý mýtus.
Druhý mýtus je, ktorý sa podsúva ľuďom, že rozpočty sú pravicové, ľavicové a kde napríklad ľavicový rozpočet je. Už len tým, že je ľavicový, je prosociálny, ako by pán Blaha povedal, je pre ľudí a neviem čo všetko možné. Prosím vás, to je obrovský mýtus. To vôbec nie je pravda. To fakt nie je pravda, tak ako nie je pravdou to, že pravica je trebárs pán Dzurinda a ľavica je trebárs pán Fico. To vôbec nie je pravda. Ja nechcem filozofovať, čo je alebo nie je z pohľadu pána Žižeka, ak to dobre poviem, vcelku v kurze filozofa, ak on vyhodnocuje modernú európsku politiku ako, že je pravica, ľavica, rozdiel, kokakola, pepsikola. O tom nechcem tu filozofovať. Ale, ľudia, neprijímajte zjednodušené konštatovania, že keď to predkladá ľavica, je to ergo prosociálne, je to pre nás, pre ľudí a je to dobré a Fico a Blaha. Nie, fakt nie, čestné slovo nie, to naozaj nie je pravdou. Rozpočty sú dobré, zlé, zodpovedné, nezodpovedné, ale hlavne udržateľné, robené s vedomím udržateľnosti alebo nerobené s vedomím udržateľnosti existujúceho stavu. Nenechajte si nahovoriť, že je to tak, že keď je to ľavicové, že už teda vypínam, už prepínam na Farmu alebo ja neviem na Hlas Slovenska. Prosím vás, nie je to tak. To je vážna téma.
Poviem vám taký skutočný príbeh. Viete, sa hovorí, že postavy v tomto príbehu sú vymyslené. Nie, ja vám poviem skutočný príbeh. Ale skôr, ako vám ho poviem, ešte je potrebné si definovať aj takéto veci na rozohriatie, v zásade aj to, že pre koho robíte alebo pre koho sa vytvárajú rozpočty a definujete aj tú vašu ponuku, ako ich robiť. Poviem to na príbehu, na príklade. Predstavte si, že prídete do Kultúrneho domu v Medzilaborciach po mítingu strany SMER, deň predtým tam mal míting SMER s celou tou výpravnosťou, so všetkými hviezdami, so všetkými proklamáciami (dôchodky, neviem čo všetko, sociálnosť, ľavica, prosociálne), so všetkým, ako to má byť. A teraz si predstavte, že vy tam prídete do tých Michaloviec alebo Medzilaboriec, do toho kultúrneho domu s tým, s čím tam viete prísť, a nechcete sám sebe sa bridiť, hej, tým, s čím tam chcete prísť a uspieť alebo, minimálne, nechcem povedať, zaujať, ale aspoň červíka pochybností dať na všetko, čo už bolo povedané, že to bude správne. Možno by stálo povedať na to, že sa pokúsite vytvoriť priestor, kde teda najlepší vyhrajú a proste tá spoločnosť im dovolí uspieť a nemusia utekať za hranice a neviem čo. A pokiaľ tam v tom kultúrnom dome nebudú sedieť egoisti, to je už zase fakt problém, ktorý môže nastať. Už je tá spoločnosť tak nastavená, to je jeden rozmer, že sú takí egoisti. A druhý rozmer je, že už oni chudáci možno by to aj chceli. Ale vzhľadom aj na pôsobenie vašich čelných nominantov v úžerníckych spoločnostiach si to už v zásade ani nemôžu dovoliť, lebo bojujú o holé prežitie. Tak keby sme povedali, že ešte to nie je v takom rozsahu, ešte nie sú takí egoisti, tak možno by si niektorí z nich povedali: „Je to pre toho môjho syna, ja to pre tu moju vnučku, vnuka urobím, že skúsim rozmýšľať, že čo mi to títo páni v oblekoch rozprávajú, na rozdiel od kolegov, ktorí tu boli deň predtým.“ Hovoria o nejakej zodpovednosti, o zodpovednom plánovaní, o nejakej schopnosti vyhrať a uspieť, najlepšom a tak. Možno, ja stále som idealista. To je, že keď definujeme, konečne sa dostanem k tomu skutočnému príbehu, pre koho pracujeme.
Potom je dôležité si definovať, kto pracuje, kto napríklad vypracovával tento návrh štátneho rozpočtu, kto ho vypracoval a kto bude zabezpečovať jeho plnenie v čase a v priestore. A znova budem citovať zdroj. Pán Kňažko spomenul kaviárových socialistov. Mne sa strašne páči ten výraz. On je taký malebný. A sedí. Nesedí v tom, ako to povedal on, že teda všetci v strane SMER sú kaviároví socialisti, lebo ja si nemyslím, že všetci v strane SMER sú kaviároví socialisti. Ja si dokonca dovolím tvrdiť, že v strane SMER sú skutoční socialisti. Je tam určité promile moderných európskych socialistov. Potom tam je naozaj veľa kaviárových socialistov, ktorí nemajú tú francúzsku noblesu tých francúzskych kaviárových socialistov, ale majú tú takú našskosť v sebe, ktorú nebudem pre túto chvíľu rozoberať. A potom, žiaľ, sú tam, a sú jasne identifikovateľní aj tu v pléne, ľudia na úrovni proletársko-boľševického vnímania chodu spoločnosti a princípov, neváhajúc znárodniť, neváhajúc vojsť niekomu do domu a povedať: „Toto nám daj, toto si rozdelíme.“ Dokonca ma napadá slovo, a, pardon, prepytujem, luza. Toto sú také tri základné prúdy v strane SMER, ktoré ja identifikujem. Otázka stojí, ktorý ako je silný a ktorý ako kedy v čase a priestore bude mať navrch a ako silno sa ktorý z nich bude podieľať na tvorbe rozpočtu. Ja bez toho, aby som si tu chcel robiť nejaké body u pána ministra, ešte by som bol na pomere toho, či je skutočný socialista alebo možno aj v kategórii toho promile moderného európskeho socialistu. V tom aj to pre túto chvíľu platí. Otázka je, ako sa dokáže vysporiadať s tým, čo sa u neho deje.
A teraz poviem ten skutočný príbeh, vážení, nebudem dlhý. Predstavte si niekde v horách, v Karpatoch jeden opustený areál, v ktorom je jeden vychudnutý pes, sem-tam raz za týždeň tam príde jeden správca, sem-tam tam ľudia z dediny ukradnú nejaké hrozno, nejaký stromček vykopú, takto ten areál funguje, patrí univerzite, ktorá zaň ročne má v nákladoch cca 400 tisíc korún. Toľko ju stojí. A pokračujem ďalej. Všimne si to jeden človek, ktorý by povedal, že je možné tam vytvoriť nejaký areál, pokúša sa u vlastníka vybaviť, či im ho neprenajmú, vzhľadom na okolnosti a na to, že oprášil sa záujem, vyhlásia verejnú súťaž a ten jeden človek, ktorý si to všimol, vyhrá tú verejnú súťaž s najvyššou ponukou, avšak nebol ten správny, ktorý mal vyhrať, takže zrušia verejnú súťaž, naveľa, naveľa tomu človeku prenájmu ten areál, a to cca za cenu toho, koľko tú univerzitu ten areál doteraz stál. A teraz? Po určitom čase sa z toho areálu stalo stredisko, kde chodia ľudia, v sezóne je to niekde na úrovni pomaly na DPH a odvodoch niekde 10 tisíc eur za mesiac, čo príde do štátu, robí tam sezónne cca 10 – 12 ľudí. Čiže zoberte si jedno nastavenie. Čiže univerzita má z verejných zdrojov, to znamená, z tých zdrojov, z ktorých mali učiť žiakov, lebo musela platiť prevádzku areálu, ktorý nevyužívala, mínus 400, teraz má plus 400. Čiže de facto je v pluse, rozdiel je tu skoro 800, môže zlepšiť výučbu, môže robiť, čo chce, štát dostáva na odvodoch a daniach peniaze, robí tam 12 ľudí a ešte tam chodia aj tisíce detí, veľa detí, no proste chodí tam veľa ľudí. Čo sa však nestane v tejto krajine? V tejto krajine zasvietia oči luze, ktorá sa pokúsi na tom úspechu parazitovať. Akým spôsobom? Cez Jahnátka vybaví, aby zablokovali cestu prístupovú k tomu areálu. To tu bolo, nakoniec to tu stiahli. Ešte o tom bude reč. Ale to je menej podstatné ako iná vec. SMER sem dotiahne človeka, ktorý je vysokoškolský profesor, ktorý spomínal v jednej faktickej úplne nenáležite k celej prejednávanej problematike to. A narážal na toho človeka, ktorý si to prenajal. A prenajal si to na 15 rokov. A teraz počúvajte dobre. To je tá filozofia. A povedal, že univerzita nemôže brať, lebo si to prenajal, dotácie. Rozumiete tomu? Keby povedal, univerzita nemôže robiť projekty, nemôže ja neviem čo učiť, teda môže to robiť, pretože stále to v zmluve je, že aj teraz tam môže prebiehať výučba. On nespomenul projekt, ale dotácie. To je filozofia, to je ten váš svet, to je svet tej luzy. A ten človek nabúrava tú zmluvu. A tá luza by sa nerozpakovala to urobiť tak, že mu zrušia tú zmluvu, univerzitu znova bude platiť tých, bude to toľko stáť. Niekto si vybaví, však je tu, nejaké dotácie, tie si rozdelia medzi sebou. To je ten svet váš, nie všetkých. To je tá filozofia prístupu. To je tá filozofia zodpovednosti. Prosím vás, keď zabudnete na závisť, ja viem, že vás opantáva, ale rozožiera vám žalúdok, pozrite sa takýmito očami. Dajte si to na misku váh. Keď vám nezáleží na univerzite, čer to ber. Keď vám nezáleží na štáte, čer to ber. Ale 12 ľudí tam robí. A to je tá filozofia, ako vy nastavujete, ako vy chcete spravovať tento štát, čo mu chcete ponúknuť. Chcete mu ponúknuť filozofiu, budeme brať dotácie? To je to, o čom som hovoril, že v rozpočte musia sledovať jeden cieľ udržateľnosti, či sa to dá udržať.
Čiže, nie je to, pán minister, ako ste vy včera to povedali, že ja tu budem filozofovať o rozpočtoch vo výhľade na 50 rokov. Toto sú filozofické nastavenia vo výhľade na 2 – 3 roky, lebo sa nedá fungovať systémom, bránia dotácii. Dá sa fungovať systémom vytvárania hodnôt. A tie sa potom zdaňujú. Nepripúšťajte si, ľudia, to, čo vám, chcú povedať, že je to ťažké. Nie je to ťažké. Ono je to v zásade jednoduché. Musíte niečo vytvoriť, to vytvorené zdaniť a potom to prerozdeliť. Je to fakt plus-mínus jednoduché. Taký guru akvizícií, avšak niektorí ho môžu spochybňovať, americký, však špičkový manažér vyhodnocoval pri akvizícii, ja som to čítal 20 rokov dozadu, ja neviem, koľko dávno to je, to, že keď akvirujú u niekoho, tak vyhodnocujú teda produkt, majetok a firemnú kultúru. A som si vtedy povedal, na čo je tam firemná kultúra, to je zásadne nepodstatné oproti majetku. A pokiaľ sa firemná kultúra nestotožňuje s firemnou kultúrou tej spoločnosti, tak oni aj napriek tým iným ukazovateľom povedali nie. Firemná kultúra, atmosféra spoločnosti, stranícka kultúra je mimoriadne dôležitá, naozaj, skutočne verte tomu. Nemôžete pripustiť túto kultúru alebo atmosféru toho, že budete brať dotácie. To pripustite, že chcete vytvoriť rozpočet, ktorý bude udržateľný, v ktorom najlepší uspeje. A už nejdem o tomto filozofovať, možno v tej druhej časti ani nevystúpim. Mňa to fakt uráža, už som dal dneska dva procedurálne návrhy. Dehonestuje to ten parlament. Štábna kultúra šuviks, Mandela šuviks, celé je to zlé, celé je to smutné. Tu ste nechali v pohotovosti pána Blahu, pani Hufkovú. Proste takto to nefunguje.
Skončím. Ešte raz poviem, že štátny rozpočet je v zásade jednoduchá vec, dôležité je, kto ho robí, v akej firemnej kultúre sa robí a kto sú tí ľudia, ktorí budú zabezpečovať to, aby sa vykonával, lebo vás môžu oklamať tak, že na papier dajú všeličo, ale v tej realizácii to dopadne úplne ináč. Pokiaľ v strane SMER prevládnu tí ľudia, ktorí vyznávajú kultúru, budeme brať dotácie, a tým končím, aj keď je piatok, adventný čas, tak Pán Boh ochraňuj túto krajinu. Ďakujem vám veľmi pekne.

Na vystúpenie pána poslanca sú dve faktické.
Nech sa páči, s prvou faktickou Ľudovít Kaník.

Možno by sa zdalo, že tieto príklady konkrétne nie sú celkom obvyklé pri prerokúvaní štátneho rozpočtu. Ale musím povedať, že dobre a výstižne ilustrujú naozaj prístup našej protistrany, teda znamená vládnej väčšiny k nazeraniu na svet v mnohých veciach. Bol tu konkrétny príklad, konkrétneho človeka, vieme presne, o ktorého ide. Ale ilustruje ten koristnícky prístup, ktorý sa tu vinie ako červená niť viacerými vecami. Ja prejdem k iným veciam, na ktorých by sa to dalo zovšeobecniť.
Daň zo straty. Viackrát sme tu o nej rozprávali. Všetci, ktorí ju obhajujú, včítane pána ministra, stoja na takej pozície, že sú zlí podnikatelia, ktorí nechcú platiť dane, a úbohí, úbožiaci vykorisťovaní zamestnanci, ktorí dane platiť musia. A pritom absolútne sa abstrahuje od toho, že tí podnikatelia sú zamestnávatelia, že sú to najmä malí zamestnávatelia, drobní, na ktorých táto daň dopadne, a že tí zamestnanci majú prácu vďaka tomu, že pracujú u týchto zamestnávateľov. Zabúda sa na to vo vládnej väčšine, že neexistuje ani jeden zamestnanec bez svojho zamestnávateľa a že keď budeme zhoršovať podmienky pre zamestnávanie ľudí, tak to vždy dopadne na zamestnancov, buď tým, že stratia prácu, alebo tým, že budú mať mzdu nižšiu, ako by ju mohli mať, keby takéto bremená a ďalšie a ďalšie podkladanie nôh podnikateľskému prostrediu a prostrediu pre zamestnávanie ľudí neboli.
A zakončím to jedným citátom Margaret Thatcherovej, ktorá povedala, že najväčším problémom socialistov je to, že nakoniec im dôjdu aj peniaze tých druhých... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)