27. schôdza

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, presne tak to má byť. Cvak. Tento zákon bude skúškou správnosti, vážení, že ako vám na tejto krajine záleží. V jednoduchosti znamená to, že ak teraz počúvate hymnu iba na začiatku a konci volebného obdobia a moje deti počúvajú dvakrát za školský rok, tak tento návrh má snahu to upravovať. Ja si myslím naozaj, že ten rozsah a možno aj v tom je ten dôvod, že vy nechápete zmysel poslaneckej práce. Možno tá hymna, to je už je také akože zúfalstvo, možno tá hymna vám pomôže, keď ju budete počuť, že kvôli čomu tu ste. Takže ten návrh hovorí o tom, že by mala byť častejšie. Ale tým, že ho otvoríme, môžme o miere toho, ako často, diskutovať, ale to bližšie poviem v rozprave.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu pána poslanca Národnej rady Alojza Hlinu na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v znení neskorších predpisov.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý aj účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy, kratučká, obsahuje informáciu o dôvode novej právnej úpravy a súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj informáciu o súlade s právom Európskej únie, pretože sa toho práva netýka. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje aj odôvodnenie ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku vybraných vplyvov a doložku zlučiteľnosti právneho predpisu s právom Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle znovu § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 27. septembra 2013 navrhujem, aby návrh zákona, pokiaľ prejde v prvom čítaní, prerokovali: ústavnoprávny výbor a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá a odporúčam, aby tieto výbory predmetný návrh zákona prerokovali do tridsať dní a gestorský výbor do tridsaťdva dní od podania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, pán predseda, skončila som, prosím, otvorte rozpravu.

Takže skúsim veľmi krátko k tomuto návrhu ešte uviesť, ale musím opatrne, lebo má to, má to mať v sebe takú dôstojnosť, lebo nehovoríme o, hovoríme o vážnej veci.
Prosím vás, ak, teraz zopakujem, je v priebehu štvorročného obdobia hraná hymna pre našich poslancov iba dvakrát a pre deti v školách dvakrát ročne, tak je to podľa mňa hrubý nepomer. Tie deti sa učia a my pracujeme pre občanov tejto krajiny. To znamená, už len z toho, tých mostíkov, že ako to, by sa dalo nájsť určite viac. Ja viem, že som si nepomohol v určitých kruhoch týmto návrhom, ktoré, ktorých som vlastne upevnil v presvedčení: ten Hlina, vidíš, to je proste, vidíš, neviem čo. Nie, vážení. Tento návrh zákona, keď ho dobre odkomunikujeme, tak pomôže nám aj dokázať pravdu. A pravda je v tom, že my, o tomto hrubom nepomere, je jasný, v mojom návrhu je, že sa má hrať hymna na začiatku a konci každej schôdze. Môže niekto, a to je presne to, čo bolo zmyslom, môžme debatovať, že či to už asi nie je veľa. Ale to dokážeme vtedy, keď sme pripravení na tú tému debatovať. Keď to posunieme do druhého čítania. Môžme hovoriť, že bude iba na začiatku každej schôdze. Alebo môžme hovoriť, bude na začiatku a konci každého kalendárneho roka. Môžme sa dopracovať k prierezovému súhlasu v tom, že aspoň sa vyrovnáme tým deťom, keď sme už povedali, že deti majú počúvať hymnu dvakrát za rok. A ony nepracujú, ony nie sú platené za to, aby pomáhali ľuďom tejto krajiny. A má im to tá hymna ako oficiálna, štátny symbol pripomínať. Tak aspoň sa im dorovnáme. Na toto som bol a stále som pripravený. To znamená, rozprávať o rozsahu a rozsah je možno niekde v spomínaných nástrojoch, ktoré sme tu hovorili. Takže tí, čo si pomysleli, že, joj, vidíte, zas taká hejslováčina. Nie, to je prvý, a ten druhý rozmer toho, že prečo, a teraz to zadokumentujem, že keby sme povedali, že teraz ten rozsah je primeraný, sa zhodneme, tak ešte k tomu potrebujeme SMER. A to vám teraz, to aj ľuďom a občanom dokážeme, SMER-u na tejto krajine nezáleží ani trošku, vážení, lebo tento zákon neprejde ani náhodou.
Takže všetci bývalí voliči SMER-u, teda bývalí voliči SNS a neviem, odkiaľ ste tam, a máte, jak tu niekto chráni vaše záujmy. Nechráni. Teraz si to dovolím odkazovať voličom, bývalým voličom SNS, ktorí sa upli na SMER, akošto pomaly nástupcu v jednej divízii ich SNS. Vôbec, vôbec im na tom nezáleží, prosím vás. Vôbec. Tu záleží na úplne niečom inom. Predchádzajúci zákon o tom hovoril, o čom sú ich záujmy. To, že premiér na Bojnú dal nejaké peniaze, to je len preto, že je pri Topoľčanoch. Keby bolo také nálezisko niekde inde, tak premiér ani nevie, že je tam nálezisko, prosím vás. To je, to s tým nič nemá. To, celá je to hra. Odhaľte tú hru, tú falošnú hru. Takže všetci tí, ak ste ľudia, ktorí si myslia, že, a častokrát, a to treba povedať, aj preháňajú s tým nezdravým vlastenectvom, a tak tu máte dôkaz v tomto hlasovaní, ktoré prebehne, že prebehne tak, ako prebehne. Tu sa zahrám na Nostradama, že to neprejde. Nie sú pripravení na túto tému rozprávať. Nie. Lebo načo by ich trápila nejaká hymna, prosím vás? Čo oni majú čo s hymnou? Ich to nezaujíma. Ich zaujíma iba to, ako tu byť znova a ako vydrať z tejto biedy, čo sa len dá.
Ja viem, že to znie silne, ale po tom, po mojich skúsenostiach tuná, čo mám, tie dvojročné, žiaľ, k tomuto hlbokému presvedčeniu sa blížim. Ale stále som pripravený na redukovanie toho názoru, že v akom percentuálnom množstve poslaneckého zboru. Lebo u určitého percenta poslaneckého zboru je to ireverzibilné, to znamená nezvratné. Tam to už sa nedá s tým nič robiť. U určitého množstva som ešte pripravený nad tým rozmýšľať, že je šanca na to, že ste možno sem prišli aj s úmyslom, nieže pomôcť, ale robiť to, čo poslanec má robiť. To znamená, plniť si svoju poslaneckú prácu a robiť ju tak, aby sa to dalo udržať. No, vidíte, do piatich minút.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda. Jednoznačne súhlasím. Chcem na konto tohto návrhu, jednoduchého a potrebného, povedať, že mi vadí, veľmi mi to vadí, a je to akýsi rozdiel oproti minulosti, keď niekde z nejakého dôvodu počujeme na námestí hymnu Slovenskej republiky. Tá skupina ľudí, ktorá je tam zúčastnená, akosi vzdá hymne úctu a ostatok, zvyšok námestia špacíruje, ako keby práve vyhrávali Vánoce, Vánoce pricházejí. A myslím si, že my sme tu povinní aj tej jednej veci, že tu máme byť vzorom. A myslím si, že to, čo navrhuje pán poslanec Hlina, je jednoznačný tlak na to, aby sme tým vzorom aj boli.
A ešte možno druhá spomienka z predvčerajška zo Žiliny, kde sme mali možnosť odovzdať po tretíkrát Rad Ďurka Langsfelda jednej odvážnej, statočnej novinárke Vande Tuchyňovej. Bol som veľmi rád, že opäť aj na koniec tohto štátneho aktu, alebo aktu, ktorý raz bude štátnym, keď sa budú bojovníci s korupciou odmeňovať štátnym vyznamenaním, zaznela práve tá jedna krásna melódia, ktorá pri takýchto aktoch zaznieť má a musí, hymna Slovenskej republiky, dokonca v pôvabnej interpretácii súboru Arkus, ktorý vedie rodáčka z Budapešti. To sa mi zdalo ako úplne krásne, ale nie je to nepodstatné.
Takže súhlasím, považujem za potrebné, aby sme boli vzorom aj v týchto veciach.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Kolega Mičovský už povedal časť toho, čo som aj ja chcel povedať. A musím povedať, že aj keď by som hlavne pre nacionalistov a šovinistov bol človekom z úplne opačného brehu, súhlasím s návrhom kolegu Hlinu a veľmi oceňujem, že je ochotný diskutovať o kvante nasadenia tohto návrhu.
Domnievam sa, že úcta k vlasti je i úcta k symbolom. A hymna je dôležitým symbolom vlasti. V ďalšom zákone budeme hovoriť o inej historickej symbolike. A musím povedať, že keď som, a to som za roky urobil asi stodvadsať až stotridsať promočných obradov na Univerzite Komenského, ktoré začínajú hymnou našej vlasti, som opakovane potom v reči promočnej upozorňoval na to, že mladá generácia by pri hymne svojej krajiny nemala stáť ako futbalisti pri voľnom priamom kope, keď stoja v múre. Úcta k hymne sa vyjadruje pozorom, postojom typu pozor alebo v americkej verzii s rukou na srdci. Ja nie som prepiaty fanatik, ale myslím si, že patriotizmus znamená ctiť si aj hymnu svojej vlasti. A nemyslím si, že by sa mal návrh kolegu Hlinu stretnúť s neporozumením, pretože toto ozaj nie je šovinizmus, ani nič škodlivé, ale je to len budovanie niečoho, čo sme akýmsi spôsobom zanedbali a čo napríklad už aj tá mladá generácia, ktorá je v stave stáť s rukami založenými cez prsia alebo rukami o niečo nižšie, ako sú prsia, pri hymne svojej vlasti tiež už nevie buď... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem vám, vážený pán kolega, za vaše vystúpenie, ale aj za tento návrh zákona. Možno sú viacerí kolegovia v sále alebo tu v pléne, ktorým vadí, že ste to predniesli, takýto návrh zákona, vy.
Všetkým tým, ktorých to irituje, že takýto návrh zákona ste predniesli vy, musím pripomenúť, že vďaka vám máme v tejto miestnosti vlajku Slovenskej republiky. Vďaka vám, že vy ste povedali, že tu sľub nebudete inak skladať, keď tu nebude vlajka Slovenskej republiky ako jeden zo štátnych symbolov. Vedľa nej je vlajka Európskej únie. Rôzne národy vo svete si svoju vlasť, svoju domovinu vážia týmto spôsobom, že hymna príslušnej republiky je vysielaná niekedy aj na začiatku školského vyučovania každý deň. Ja si myslím, že aj tento váš návrh, aby hymna zaznela na začiatku a možno aj na konci schôdze Národnej rady, by pripomenula niektorým poslancom, prečo tu vlastne sú. Preto, aby sa svojou činnosťou a návrhmi podieľali na rozvoji našej krajiny a národa.
A posledná poznámka, keď môže hymna zaznieť na konci vysielania Slovenskej televízie, každý večer na koniec vysielania, a to je každý deň, prečo by nemohla zaznieť na začiatku a konci schôdze Národnej rady?

Pán kolega Hlina, ja si myslím, že sa mýlite, ja si myslím, že SMER tento návrh podporí. Ja si myslím, že SMER tento návrh podporí. Pozrite sa, je to o patriotizme. Jeden múdry človek, asi viete, keď bol na jednej z prvej návštev u nás, povedal: "Patriotizmus áno, nacionalizmus nie." A verím, že aj smeráci sa ukážu ako patrioti a tento návrh podporia.
Ale sa mi zdala taká trošku čudná vaša argumentácia, keď ste chceli nejak apelovať na voličov SNS alebo tých, ktorých teraz vtiahol SMER, a ste hovorili o tom, že teda SMER-u na vlasti nezáleží ani na tom patriotizme, pretože si myslím, že im na tom záleží minimálne rovnako ako tej SNS, ktorej podľa mňa tiež ako na patriotizme nejakým spôsobom nezáležalo, či to bola SNS alebo potom pravá alebo ľavá SNS.

Ďakujem veľmi pekne, vážený pán predsedajúci. Len znova krátko. Oceňujem kolegov, že teda vo faktických sme sa zladili aj v tom, že je to na mieste. Môžme o rozsahu debatovať.
Pravda však bude taká, pán Přidal, že SMER zmietne tento zákon zo stola. A my sa o ňom ešte budeme rozprávať inokedy a ja ho budem predkladať, lebo je namieste. A som rád, že to prepotvrdzujeme. A dokonca v tom, ako ho budeme predkladať, verím, že raz nájdeme oporu aj v laviciach, kde sedia naši kolegovia, ktorých teraz Paľo Zajac nespomenul vo svojej reči, ale sú medzi nami a sú platnou súčasťou, kolegovia z MOST-u-HÍD. Takže naozaj to je mimoriadne dôležité, že dajú sa aj tieto veci tak odôvodniť a tak uznať, aby sme zbytočne nejatrili rany, tak to poviem.
Môžme o tom rozsahu rozprávať. Pre túto chvíľu ja dám ten odkaz znova voličom, bývalým voličom SNS, že, vážení, budete mať jednoznačný dôkaz dneska o sedemnástej, ak sa bude hlasovať, lebo tu už neviem, či sa hlasuje, či nie. (Reakcie z pléna.) Nehlasuje? Viete, tu už ani nehlasujeme. (Výkrik v sále: Zajtra o jedenástej hlasujeme.) No však, viete, vždycky si predseda udobrí všetkých poslancov tým, že zruší hlasovanie. To už môže urobiť čo chce, ale keď zruší hlasovanie, tak všetci ho začnú milovať, lebo to je priepustka domov. Takže dobre, nie dneska o sedemnástej, ale zajtra o jedenástej sa, vážení voliči, dozviete, ako SMER-u záleží aj s skrz takýto zákon, ktorý, ako vidíte, bol prepotvrdený prierezovo. Dá sa povedať, že má svoje miesto. O rozsahu môžme diskutovať. A SMER vám dokáže, ako vám, ako mu záleží skutočne na tejto krajine aj na tomto zákone.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ja len pár slov. Vážené priateľky, milí priatelia, ja som zásadne proti tomu, aby sme sa teraz začali znovu obviňovať, že kto je väčší vlastenec a kto menej vlastenec. Toto sme tu už predsa niekoľko rokov zažívali.
Ja si myslím, že najväčším vlastencom by napríklad podľa môjho merania mohol byť ten, kto číta a kupuje si slovenskú literatúru. A to, keby sme začali takúto debatu, tak by som sa vás spýtala, kedy ste si kúpili posledne slovenskú knižku. Pretože tým podporujete slovenskú kultúru. A samozrejme, že prejavy, také tie vonkajšie prejavy vlastenectva patria k politike. Franz Jozef Strauss nosil kožené gate, náš prezident fujaru. Áno, samozrejme, ja tomu rozumiem, ja to chápem, ja, možnože keby sme prijímali menej zákonov, aby sme nemali jednovetové zákony, ale robili by sme to ako v Bundestaagu alebo niekde v nejakom väčšom parlamente, kde nemôže ktokoľvek vystúpiť kedykoľvek, tak by sme mohli aj po každom zákone, lebo ten zákon sa pripravuje a debatuje sa o ňom dva, tri mesiace, môžme hrať hymnu. To áno, to by sme mohli.
Ale, priatelia, keď už teda hovoríme o tom vlastenectve a všetci sa bijete do pŕs, tak prestaňte hovoriť, že vám niečo vadí. Lebo vadiť sa je jedine v slovenčine, že sa pohádate. Ak vám niečo prekáža, tak tomu rozumiem. Takže nepoužívajte tieto čechizmy a už vôbec nehovorte dneska.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, tento návrh zákona tak nadviaže celkom na túto vlasteneckú debatu, ktorú teraz predchádzajúci návrh zákona priniesol. Myslím si, že aj to je potrebné a treba aj k takýmto veciam pristupovať bez predsudkov a, naopak, treba rozvíjať tieto záležitosti, pretože len keď si budeme uvedomovať, koho tu reprezentujeme, v akom národnom parlamente sedíme a čo všetko k nemu patrí, tak vtedy môžme byť skutočne dobrými zástupcami občanov Slovenska.
V tomto návrhu zákona meníme a dopĺňame zákon o štátnych sviatkoch, pretože chceme dosiahnuť to, aby sa zaradenie pôvodne len pamätného dňa 28. októbra, čo je deň vzniku samostatného Československého štátu, aby sa tento deň zaradil medzi štátne sviatky a tento sviatok by sa volal Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika - vznik samostatného Československého štátu.
Prečo sme zvolili takýto názov? To je veľmi dôležité a o tom by som vám chcel čosi povedať, pretože nie prvýkrát s týmto návrhom v tomto parlamente predstupujem a zažil som tu debatu, ktorá sa s týmto spájala a ktorá najmä z radov vládneho SMER-u pochádza. Tá debata skĺzla spravidla k tomu, že či je vznik Československa pre Slovensko, pre súčasnú Slovenskú republiku tak dôležitý, aby bol štátnym sviatkom. Skĺza k tomu, či 28. október je ten kľúčový deň alebo 30. a vymedzovanie sa toho, čo to vlastne bol, či to bol vlastne štát, ktorý viac náležal alebo viac sa k nemu hlásila česká časť Československa, a či sme my, Slováci, tam boli taký nejaký doplnok, ktorý sa tam nejak veľmi dobre necítil, alebo nie. A tu práve pre túto súvislosť sme zvolili práve toto pomenovanie, aké sme zvolili.
A preto vám chcem povedať pár historických faktov a citátov, ktoré hovoria o tom, že tento deň bol vyvrcholením politického diela Milana Rastislava Štefánika a že Milan Rastislav Štefánik bol tým rozhodujúcim činiteľom, ktorý sa zaslúžil o vznik Československa. To, že bez vzniku Československa by nebolo súčasného Slovenska, o tom som už povedal mnohokrát a povedali to mnohí. Áno, bez vzniku Československej republiky by Slovensko, ktoré vtedy bolo naozaj na veľmi nízkom stupni ekonomického a sociálneho rozvoja, nabralo úplne inú cestu rozvoja a pravdepodobne nie pozitívnu, ale negatívnu. Jeho úpadok po stránke počtu príslušníkov občanov, ktorí sa hlásili k slovenskému národu, stupňu ich vzdelania, ekonomickej úrovne bol katastrofálne nízky. Neviem, či alebo koľkí z vás viete, že v rámci vtedajšieho už vzniknutého následne Československa Slováci vôbec neboli z hľadiska svojej početnosti druhou najpočetnejšou národnou alebo najpočetnejším národom, že boli až tretí v poradí, že Nemci boli z hľadiska početnosti omnoho viac početnejší a že Slováci, keby neboli zvolili politickú cestu spojenia a politickej spolupráce s českým národom, boli by len doplnkovou národnostnou menšinou v akomkoľvek štátnom zoskupení.
Aj z tohto sa ukazuje, ako ďaleko dopredu videl Milan Rastislav Štefánik, keď práve on presadzoval túto líniu a keď otváral svojou prácou cestu k tomu, aby Československo vzniklo.
Poďme teda k pár historickým faktom. Idea vzniku Československa, ktorú Masaryk, Beneš a ďalší začali v zahraničí prezentovať, vôbec na začiatku nenachádzala porozumenie u tých rozhodujúcich a kľúčových mocností. Títo dvaja páni boli neznámymi ľuďmi pre väčšinu vtedy kľúčových politikov, ktorí rozhodovali o osude sveta, na rozdiel od Štefánika. Prvé stretnutie s francúzskym premiérom, ktoré sa vykonalo koncom roka 1915, vybavil Štefánik tým, že požiadal svojich priateľov vo francúzskom parlamente, aby oficiálne francúzsky premiér prijal Masaryka. Až vtedy sa prvýkrát dostalo Masarykovi oficiálneho prijatia u významného štátnika kľúčovej mocnosti.
Veľmi dôležitým bodom bolo ustanovenie Československej národnej rady v Paríži vo februári 1916, neskôr uznanej ako dočasnej vlády Československa spojencami. Keď sa ju rozhodli Masaryk, Štefánik a Beneš 13. februára 1916 konštituovať, na jej čelo sa postavil Masaryk ako predseda, podpredsedom sa stal Štefánik s Durichom a Beneš tajomníkom. Práve Štefánik ale bol tým, ktorý návrh na vznik tohto orgánu predsunul, a jemu sa kládli za to najväčšie zásluhy, pričom rozhodujúci význam vstupu generála Štefánika do vedenia československého zahraničného odboja azda najvýstižnejšie opísal český publicista a politik Lev Borský, keď konštatoval, že: "Vyhlásenie českého komitétu zahraničného zo 14. novembra 1915 nevzbudilo v štátoch dohody očakávaný záujem. Až vtedy, keď koncom roku 1915 vstúpil do vedenia československého odboja Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými cieľmi, vysokými stykmi, dostala akcia charakter cieľavedomého politického vedenia. Až po jeho príchode sa členovia Československej národnej rady v Paríži postupne dostávali do styku s vplyvnými dohodovými politikmi a do parížskych salónov, ktorí mali vplyv politický aj vojenský. Politická aktivita sa vplyvom aj schopnosťami Štefánikovými dostávala ku kruhom vládnucim a pomaly sa od nich učila robiť zahraničnú politiku." Koniec citátu.
Ďalším zaujímavým historickým citátom je konštatovanie samotného Edvarda Beneša, ktorý v mene československej delegácie v apríli roku 1918 zdôraznil v Ríme na kongrese utláčaných národov, že "nejde len o boj proti Viedni", ako sa to vtedy v Čechách prevažne vnímalo a pretláčalo, ale "rovnako ide o boj proti Budapešti, keďže pre nás je najdôležitejšou otázkou jednota so Slovákmi". Pre československú delegáciu na tomto kongrese mali hlboký význam najmä slová talianskeho premiéra Vittoria Orlanda, ktorý prízvukoval, citujem, "ochotu Talianska k spolupráci so všetkými potlačovanými národmi" a nezabudol pritom spomenúť s chválou československé légie v rámci talianskej armády a rokovania so Štefánikom ako znak mravnej sily a významu tejto politiky. Tento kongres často historici vnímajú ako prvý skutočne reálny symptóm obratu v postoji dohodových mocností k Rakúsko-Uhorsku a jeho pokračovaniu po skončení vojny.
Mnohokrát sa v takých amatérskych debatách diskutuje o tom, ako vlastne Slováci pristupovali k týmto dejinným procesom. Možno je veľmi dôležité uvedomiť si a málokto, kto sa do toho hlbšie nezahĺbi, nemá dôvod o tom vedieť, že na Slovensku a v Čechách, aj keď v rámci jednej rakúsko-uhorskej monarchie, existovali veľmi odlišné mocenské pomery. V Čechách vládla relatívne liberálnejšia klíma, českí poslanci existovali v Ríšskom sneme a vystupovali v Ríšskom sneme a policajné prenasledovanie národného uvedomovacieho procesu zďaleka nebolo také brutálne a kruté ako na Slovensku. Slovensko v tom čase bolo pod veľmi prísnou policajnou kontrolou a každá sebemenšia snaha, článok v novinách alebo stretnutie bolo okamžite označené za protištátnu činnosť, za ktorú nasledovalo len väzenie a v prípade vojny okamžitý odsun na front všetkých, ktorí sa tohto zúčastnili. Preto akékoľvek prejavy, ústne a už vôbec nie písomné, z tohto obdobia, zo slovenského územia sú takmer nemožné, pretože podliehali absolútnej a definitívnej perzekúcii.
Preto je veľmi zaujímavý Hlinkov prejav na tajnej martinskej porade Slovenskej národnej strany, ktorá sa uskutočnila ešte 24. mája 1918. V intenciách hesla "Preč od Maďarov!" Andrej Hlinka v zmysle, Andrej Hlinka povedal: "Neobchádzajme otázku a povedzme si otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť." Tieto slová zazneli v máji, no omnoho mesiacov skôr, ako vznikla Československá republika a ako dokonca v Čechách táto jednoznačná orientácia na vznik Československa prevážila. Ono totiž aj keď v zahraničí Masaryk, Štefánik a Beneš bojovali za vznik Československa, na domácom území v Čechách v tom čase ešte prevládala orientácia na federalizáciu Rakúska-Uhorska a ešte z domácich kruhov českých zaznievali výzvy alebo zaznievali tvrdenia o tom, že Čechom sa v Rakúsko-Uhorsku darí dobre a že chcú len zlepenie svojho postavenia.
Až na vyhlásení Českého zväzu v Ríšskom sneme 30. mája 1917 sa na základe aktivity Vavra Šrobára dostala, dostala, dostala veta, že slovenské stanovisko ako súčasť prehlásenia bolo presadené na schôdzi parlamentnej komisie 23. mája, a presadil ho tam brnenský politik Adolf Stránský. A tu sa dostávame k osobe Vavra Šrobára. Vavro Šrobár je jeden z piatich mužov 28. októbra 1918. On bol priamo pri vyhlásení Československa, prvej Československej republike. Mnohokrát je spochybňované to, že Slováci boli pri tom a Slováci sa rozhodovali o tom, že 28. októbra chcú žiť v Československu. Dvanásteho septembra ale bola obnovená predvojnová myšlienka zriadenia Slovenskej národnej rady a táto začala fungovať provizórne, ale už ako reprezentatívny orgán slovenských politických subjektov. Na schôdzke týchto subjektov bol poverený Vavro Šrobár, ktorý tým získal mandát na vykonávanie ústavnoprávnych krokov a počinov v mene Slovákov, v mene uhorskej vetvy československého kmeňa, a tento ním vykonal alebo tento mandát vykonal podpísaním prvého zákona novej Československej republiky večer 28. októbra o zriadení samostatného československého štátu a rovnako aj prehlásenia voči československému ľudu toho istého dňa.
Je zaujímavé a pozoruhodné, že vzhľadom k dobovým reáliám tieto správy, nie ako dnes prostredníctvom televízií, rádií a média internetu sa dostanú okamžite temer v tej istej sekunde do celého sveta, vtedy tieto kroky a tieto počiny ešte niekoľko dní neboli známe na celom území Československa, už vôbec neboli známe na Slovensku. Preto martinská deklarácia 30., ktorá bola prijatá 30. októbra, nemá o nič menší význam. Pretože v čase, keď bola prijímaná, vôbec jej účastníci nevedeli o tom, že 28. októbra už bola vyhlásená Československá republika v Prahe, pretože sa nachádzali v takej situácii, že ani telegraf, ani iné metódy a techniky informácií jednoducho neboli využiteľné, a konali tak napriek tomu plne v súlade s vyhlásením Československej republiky s podpisom Vavra Šrobára, ktorý ako človek, ktorý mal mandát zastupovať slovenský národ, podpísal zákon o vzniku Československej republiky.
Vážení kolegovia, vážené kolegyne, dúfam, že som vás neunavil týmto historickým exkurzom, ale predchádzajúce debaty mi dali dostatok dôvodov na to, že je treba niektoré veci osvetliť, aby sme neskĺzavali k takému plochému a povrchnému nacionalisticko zaslepenému vnímaniu kľúčových historických momentov, na ktorých stojí dnešná prítomnosť, bez ktorých by sme tu nesedeli, bez ktorých by sme neboli.
Preto predkladáme spolu s Pavlom Frešom tento návrh zákona, aby sa 28. október, ktorý je kľúčovým dátumom v dejinách slovenského národa a je symbolom zavŕšenia dlhotrvajúcej túžby po samostatnosti a vlastnom štáte, stal štátnym sviatkom. Bez vzniku tohto spoločného štátu Čechov a Slovákov by nebol možný neskorší vznik slovenskej, samostatnej Slovenskej republiky. Až vznikom Československa sa vytvorili základné predpoklady na budovanie štátnosti a zabezpečil sa rozvoj národného povedomia slovenského národa. V súčasnosti najmä mladá generácia prestáva vnímať význam 28. októbra, pretože nie je štátnym sviatkom a nie je zaradený medzi najvýznamnejšie sviatky.
Cieľom tejto novely je zároveň vyjadrenie pocty Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako dnes, ba dodnes najvýznamnejšiemu slovenskému politikovi a osobnosti, ktorý, ako som v predchádzajúcich slovách vyjadril, mal nezastupiteľný, ba dokonca rozhodujúci podiel na tom, aby sa projekt vzniku Československa uskutočnil a podaril. Povýšenie tohto výročia na štátny sviatok vo väzbe práve na zavŕšenie a vrchol politických aktivít Milana Rastislava Štefánika, ako deň úcty k jeho dielu, ktoré pre Slovensko a slovenský národ vykonal, je doplnenie a uzatvorenie vytvorenia štvorlístku tých kľúčových štátotvorných výročí, ktoré zásadne a pozitívne predurčili smerovanie štátotvornej cesty Slovenska. Keď si tieto štyri výročia pomenujeme v chronologickom poradí, tak by to bolo: vznik samostatnej Československej republiky; druhým výročím - Slovenské národné povstanie, kde sme sa jednoznačne prihlásili k boju proti fašizmu a zaradili k víťazným mocnostiam, kde sme bojovali proti diktatúre, porobe a fašizmu so zbraňou v ruke; ďalším je 17. november, kde sme odmietli a zvrhli komunizmus ako ďalšiu formu diktatúry a totalitného zriadenia; a tým posledným je zavŕšenie tejto štátotvornej cesty, vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. januára.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo som povedal a zamyslieť sa nad súvislosťami, ktoré som vám tu predložil, a zvážiť a pozitívne sa postaviť k vyhláseniu tohto dňa za štátny sviatok Slovenskej republiky.
Aby sme nezaťažovali verejné rozpočty, samozrejme znamenalo by to zmenu súčasne, v súčasnom štátnom sviatku 1. september, ktorý by bol preradený na pamätný deň. V takom prípade návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša ani nároky na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, ani na životné prostredie a podnikateľské prostredie a je, samozrejme, v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím vás o podporu tohto návrhu zákona. Je to skutočne veľmi dôležité z hľadiska vlastenectva a z hľadiska uvedomia si súvislostí, na ktorých tu sedíme, aby sme to, čo tomuto kľúčovému a významnému dňu patrí, naozaj urobili a uctili si tak ten prvý a kľúčový štátny sviatok, ktorý nás doviedol k súčasnosti a k našej štátoprávnej prítomnosti.
Ďakujem za pozornosť.