27. schôdza

Ďakujem. Treba povedať, že my sme, bohužiaľ, v smutnej situácii, keď sme si polovicu rozhodovania o štátnych sviatkoch nechali vytrhnúť z rúk a tým, že sú prikryté Vatikánskymi zmluvami, tak jednoducho o nich, s nimi nemôžeme robiť nič. To, keby sme mohli, tak tam by sa dalo rozprávať o tom, že môžeme výrazným spôsobom znížiť počet štátnych sviatkov, a potom by bol priestor napríklad aj pre tento sviatok, ktorý by sa nemusel zamieňať za jeden, ktorý by sa dal doplniť, a dali by sa vyškrtnúť možno dva alebo tri, či už svetské alebo kresťanské sviatky, podľa toho, aká by bola celospoločenská dohoda. Bohužiaľ, túto rozhodovaciu právomoc sme si nechali nezmyselne z rúk zobrať, takže sa musíme baviť iba o tom, o tej menšine štátnych sviatkov, ktoré sa teda viažu k slovenskej histórii, o ktorej sa tu dnes celý čas rozprávame.
Čo sa týka vzťahu sviatkov, histórie a osvety o histórii medzi mládežou, tak prvoradým neduhom je ešte stále živenie mýtov. Keby sme sa postavili naozaj k slovenskej a slovanskej histórii čelom a neživili mýty, symbolom jedného z nich je napríklad Svätoplukova socha na Bratislavskom hrade, ktorá rozpráva o starých Slovákoch, tak by to tiež pre naše deti v budúcnosti mohlo znamenať výrazné zlepšenie ich vzťahu k našej histórii. Takže nielen zavádzaním sviatkov a symbolickými gestami, ale poctivým prístupom k histórii vo vzdelávaní detí by sme dosiahli viacej ako rozpravou o tom, či dvadsiateho ôsmeho alebo tridsiateho. Aj keď uznávam, ten exkurz dnes bol prínosný aj pre mňa.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja by som možno tromi vetami. Áno, súhlasím s tým, že niektoré, do niektorých sviatkov. Ale keď hovoríš o štátnych sviatkoch, tam je len sviatok svätého Cyrila a Metoda. A myslím si, že on má dostatočnú spoločenskú objednávku na to, aby sviatkom štátnym ako taký zostal. A vôbec nemám ambíciu sa do tohto nejakým spôsobom púšťať. Sú ostatné, ktoré možno pod, s tým konkordátom súvisia, ale medzi nimi sú 24., 25., 26. december, ale to asi tiež nebudeme spochybňovať. A jediná debata, ktorá sa spustila ohľadom toho, to bol 15. september, Sedembolestná panna Mária. Všetko ostatné sú pamätné dni, ktoré nemajú tú, že ľudia sú doma, alebo tak mám jednoducho povedať. Ale pre mňa z tej debaty je zaujímavý moment, že skúsme si ich stanoviť, aj tie svetské alebo sekulárne, alebo akokoľvek ich nazveme, tak, aby skutočne niečo reprezentovali, pretože tu má predkladateľ za to, že 1. september ako štátny sviatok s najväčšou tou spoločenskou hodnotou je deň Ústavy Slovenskej republiky a ten by rád vymenil za iný sviatok, v tomto prípade Milana Rastislava Štefánika. A ten 1. september býva už aj tu za ten čas, čo sedím, ale aj pred tým, ako keby spochybňovaný a podobne.
Ja chcem iba na záver povedať jednu vec. Možno pani poslankyne, páni poslanci si všimli také panely, keď vchádzajú do práce sem. A tie panely z hľadiska vývoja si nevšimli 17. november. To je pre mňa obrovský faul, že medzi tabuľami od vzniku nie je 17. november.

Ďakujem. Len stručne skúsim zhrnúť to, čo bolo povedané, malú reakciu na niektoré veci.
Pán poslanec Jasaň už odišiel, ale napriek tomu to musím povedať. Ja som tiež veľmi rád, že pán Bohunický vtedy pred rokmi predložil ten návrh a že v rámci kompromisu sa dohodlo aspoň to, že tento deň je pamätným dňom. Predstavte si, že on nebol ani pamätným dňom. Deň, vďaka ktorému tu sme, nebol ani pamätným dňom. Je smutné, že neustále, veď aj dnešná debata, aj keď sa to postupne obrusuje, ukazuje, ako ťažko sa vieme stotožniť a jednotne zaujať postoj k našej vlastnej histórii. A preto je to tak dlho trvajúce.
Ale nie je to neúprimný návrh. To určite nie. Viete, kedy som ja prvýkrát tento návrh verejne prezentoval? Dajte si do Googlea, keď to chcete vedieť, Kaník navrhuje 28. október za štátny sviatok, a vyskočí vám rok 2002. Rok 2002, kedy som prvýkrát ešte ako predseda Demokratickej strany hovoril, a nájdete si článok zo SME, ktorý o tom hovorí, že tento deň treba vyhlásiť za štátny sviatok. A odvtedy je to naozaj cyklus, ktorý sa opakuje. Ako minister som to predkladal na vláde. V parlamente sa to tu objavilo viackrát. Takže. Ale to nie je podstatné, to nie je podstatné, podstatné je, aby sme sa už k tomu dopracovali. A keď to bude len trošku možné, nie až keď bude 100. výročie vzniku prvej Československej republiky. Teraz bolo deväťdesiate piate. Naozaj, lebo raz sa k tomu dopracujeme, je to naozaj ten počiatok dnešnej štátnosti. Keby... A preto som to hovoril, a aký je významný zástoj Milana Rastislava Štefánika, na ktorom sa všetci alebo väčšinovo s veľkým náskokom zhodli, že to je najväčší slovenský politik v dejinách Slovenska alebo aj Československa, pretože tam už tie korene siahajú. Neboli by sme pod týmto znakom tu v tejto sále (vystupujúci sa obracia dozadu a ukazuje naň), keby Štefánik neurobil to, čo urobil, keby nespravil tie kroky, ktoré otvorili potom cestu Masarykovi, Benešovi a ďalším k uznaniu ideí vzniku Československa.
Nebola to ľahká cesta, bola to veľmi komplikovaná cesta. A táto cesta otvorila, utvorila priestor pre to, aby sme tu dnes aj o tom hovorili. Takže nie je to žiadny špecifický ťah, ktorý som si teraz zvolil, ale naozaj je to téma, ku ktorej sa vraciam a vracať budem. A ja viem, že dneska aj občania niekedy, keď sa na toto budú možno pozerať, sa budú čudovať, či toto nám dá viac chleba, alebo bude elektrika lacnejšia, ale aj tieto veci... (Je tu nejaký mobil zabudnutý a bzučí práve, Jofo.). Aj tieto veci sú dôležité. Netreba naozaj, netreba sa venovať len neustálemu hádaniu o rozpočte, o číslach, ale aj tá historická pamäť, aj duchovno, aj bez toho duchovna nenaplníme všetko, čo ľudia k životu potrebujú.
To, čo kolega Viskupič hovoril, zdôrazním, aby nedošlo k mýlke, v žiadnom prípade nenavrhujeme rozšírenie počtu štátnych sviatkov. To, že ich je veľa, je fakt, ale aj po schválení tohto návrhu zákona zostane presne rovnaký počet štátnych sviatkov. A to, že štátne sviatky je zložitá, citlivá vec, veď to vieme všetci. Aj súčasná vláda uvažovala a chcela zúžiť počet, znížiť počet štátnych sviatkov, lebo áno, je to pre ekonomiku drahé, ale úprimne si povedzme, to nie je práca pre opozičný poslanecký návrh. To je práca pre vládu a je to citlivá vec, ktorá bude sa rodiť veľmi ťažko, raz keď sa už nejaký sviatok schváli, tak už je to veľmi ťažké robiť v tom nejaké zmeny. Aj keď sa pripájam k tej úvahe, že áno, bolo by dobré, keby sme tých štátnych sviatkov mali menej, ale je jednoznačná pravda, že štátny sviatok je viac ako pamätný deň a je viac aj vo vnímaní ľudí. Keby nebolo SNP štátnym sviatkom, čo myslíte, koľkí z našich občanov, najmä mladej generácie, by ešte vnímali, že takýto deň je pamätným dňom, keby to bol len pamätný deň? Keby 17. november nebol štátny sviatok, čo myslíte, koľkí by vedeli, že vôbec nejaký 17. november bol? Ani dnes to už pomaly nevedia. A súhlasím, že je to problém školského systému, školskej výchovy, výuky dejepisu. A to sa týka všetkého. Ale o tom tu dnes nedebatujeme. A práve keď chceme pomôcť tomu, aby so zmenilo aj tým, že povýšime niektoré kľúčové míľniky tým, že ich vyhlásime za štátny sviatok, dáme impulz k tomu, aby sa zmenil prístup aj v školách, aj pri výuke dejepisu a že naozaj budeme deťom a mládeži a všetkým vlastne občanom republiky odkazovať, že štátne sviatky, k čomu sa my viažeme, odkiaľ sme prišli a čo sú míľniky našej histórie, keďže tie míľniky boli všelijaké, dobré, zlé, veľké, malé. Ale k tým pozitívnym sa máme viazať, tam máme, k tomu sa máme odvolávať a z toho potom môžme odvíjať aj našu budúcnosť.
Štvrtý máj je pamätným dňom, pamätným dňom smrti Milana Rastislava Štefánika. Ale ako tu bolo povedané, oslávme jeho dielo, vzdajme úctu jeho dielu, to je to dôležité Pretože áno, Milan Rastislav Štefánik bol veľký politik, bol zaujímavá osobnosť z medzinárodného pohľadu. Ale koľkí ľudia vedia, že je kľúčovou osobnosťou pri vzniku Československej republiky? Vzdajme úctu jeho dielu. On nie je významný preto, že bol dobrý astronóm, že v Polynézii spravil observatórium a bol vyslaný francúzskou vládou, nie preto, že bol generálom francúzskej armády. (Reakcia z pléna.) Aj to boli všetko súčasti jeho osobnosti. Ale to, prečo je pre Slovensko, pre slovenských občanov tou politickou osobnosťou č. 1, je práve jeho politické dielo. A politickým dielom vzhľadom k tomu, že jeho život bol ukončený tragickou smrťou predčasne, ale je vrcholnou, dielom je vznik štátu. Keď niekto založí štát, či to je jeden alebo viac ľudí, urobia, to je vec, ktorá je obrovského významu. A keď ten štát je založený pred deväťdesiatimi piatimi rokmi a z toho štátu, vďaka tomu štátu, tak ako tu bolo povedané, kolega Osuský to veľmi dobre popísal, v rámci tohto štátu sa vytvorili predpoklady na to, aby Slováci nezanikli ako národ. Aby sa nestali naozaj národnostnou menšinou obývajúcou hornaté oblasti Horného Uhorska, ale aby to bol sebavedomý, vzdelaný, moderný národ. Predpoklady na toto vytvorila Československá republika. A preto by sme si to mali uvedomovať. A vyhlásiť ho za štátny sviatok je nesmierne dôležité.
Aj Martinská deklarácia, ako som hovoril v tom historickom exkurze, je veľmi dôležitá. A je dôležitá najmä v tej väzbe, že jej účastníci nevedeli o tom, že dvadsiateho ôsmeho, dva dni pred tým bol vyhlásený Československý štát v Prahe, a napriek tomu sa prihlásili k tomu, že chcú byť súčasťou Československého štátu. To hovorí o samostatnom a bez akéhokoľvek nátlaku alebo lobingu vykonaného rozhodnutia reprezentantov vtedajšieho slovenského národa. To je veľmi významné. Ale keby nebolo toho 28. októbra, tak Martinská deklarácia by len zostala deklaráciou. Nič by z toho historického nevzniklo. Bola by len nejakým ďalším politickým aktom. Ale štát vznikol na základe mnohoročných zahraničných aktivít, politických, vojenských, Milana Rastislava Štefánika, Masaryka, Beneša a ďalších ľudí.
Na záver tohto, aby som ešte podčiarkol, ešte jeden citát k tomu, čo sa tu, lebo naozaj dobré je siahnuť k histórii. Povedzme si, pretože tento sviatok úplne úmyselne navrhujeme, aby sme nazvali Dňom úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika, aby sme podčiarkli túto jeho zásluhu, tak vám prečítam, čo o ňom povedal Edvard Beneš, ktorý spomína na Milana Rastislava Štefánika ako na výnimočného člena Československej národnej rady, ktorý, citujem: "Reprezentoval živel slovenský, pracoval stále, vytrvale, do úmoru. Nemal zmysel pre prácu pomalú. Nevedel vysedávať v kancelárii, pripravovať podklady. Zriedkakedy niečo napísal. Pôsobil skôr živým slovom. Prešiel všetky spojenecké krajiny ako meteor a na svojich cestách získal mnoho priateľov. My ostatní sme išli za ním." My ostatní sme išli za ním, opakujem. "A takto ním už dotknutú pôdu sme spracovávali, jeho apoštolskou prácou narýchlo získaných ľudí sme podchytávali a ich sympatie menili v presvedčenie. Bol v ňom kus génia, ako býva v intuitívnych ľuďoch. Vplyv svojich priateľov dokázal dobre využiť pre naše politické ciele. Milan Rastislav Štefánik je jednou z veľkých postáv našej národnej revolúcie."
Pri týchto slovách by sme mohli skončiť a vyzdvihnem z nich možno jedno slovo: nemal rád prácu pomalú. Diskutujeme o tom, či tento sviatok áno, či nie, už minimálne desať rokov. Vždy sa dá vyhovoriť, ako aj dnes počas rokovania pri iných zákonoch, treba systémové riešenie, treba sa na to pozrieť komplexne, to je vždy najlepšia výhovorka k tomu, ako niečo neurobiť. Držme sa toho, čo nám aj v tomto citáte Milan Rastislav Štefánik odkazuje: konajme! Konajme, pretože demokracia nie je len hovoriť, ako tiež hovorí Milan Rastislav Štefánik, ale riešiť problémy. A ja dopĺňam: a posúvať veci dopredu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážená Národná rada, vážená pani podpredsedníčka, chcem povedať, čo tu neodznelo, a potom v náväznosti predložím tento náš poslanecký návrh. Že zabudli ste povedať, že Štefánik chodil rok do školy v Šamoríne, a preto, aby sa naučil maďarsky. A je to fakt.
A teraz idem naspäť k tejto veci, čo sa týka toho celého, v súvislosti s vládnym návrhom zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelaní, školský zákon, skupina poslancov MOST-u - HÍD predkladá poslanecký návrh zákona a jeho zmenu.
Slovenská republika patrí ku krajinám pomerne s rôznorodou národnostnou štruktúrou obyvateľstva, pričom všetkým z týchto menšín právny poriadok Slovenskej republiky garantuje celý rad osobitných práv. Národnostné zloženie obyvateľstva Slovenskej republiky sa premieta aj do výchovno-vzdelávacieho procesu a to najmä v súvislosti s uskutočňovaním výchovno-vzdelávacieho procesu v školách a školských zariadeniach v jazyku národnostných menšín. Novela, ktorú predkladáme, zachováva pôvodnú koncepciu, sústavu škôl a školských zariadení v Slovenskej republike, ako aj súčasný systém fungovania výchovy a vzdelávania detí a žiakov v týchto školách a školských zariadeniach.
Navrhované zmeny sa týkajú osobitostí výchovy a vzdelávania detí, žiakov v jazyku národnostných menšín ako ich základného ústavou garantovaného práva. V zmysle uvedeného medzi základné ciele, princípy výchovy a vzdelávania sa explicitne dopĺňajú princípy a ciele, odzrkadľujúce osobitosti výchovy a vzdelávanie detí, žiakov patriacich k národnostným menšinám.
O čo hlavne ide? Za účelom zefektívnenia práce pedagogických zamestnancov navrhujeme úpravu vedenia pedagogickej dokumentácie škôl a v školských zariadeniach, v ktorých sa uskutočňuje výchova a vzdelanie v jazyku národnostných menšín, navrhujeme úpravu používania geografických názvov v učebniciach, v učebných textoch, v pracovných zošitoch, ktoré sa používajú pri vzdelaní v jazyku národnostnej menšiny. V súvislosti so zmenou, ktorú zavádza predpokladaná novela školského zákona ohľadom jazyka, ktorým sa má viesť vnútorná pedagogická dokumentácia, t. j. v jazyku príslušnej národnostnej menšiny, ide o to, aby nemuseli suplovať učitelia tie výkazy, ktoré môžu byť písané napríklad v jazyku národnostnej menšiny, aby nemuseli písať aj slovensky a v jazyku národnostných menšín. A v súvislosti s úpravou používania geografických názvov v učebniciach, tu veľmi krátko vysvetlím, keď v začiatku citátu je napísané v zátvorke povedzme Bős - Gabčíkovo, aby to nemuselo pri každom znovu opakovanom názve byť vypísané aj slovensky práve preto, lebo sa jedná o učebnice, ktoré používajú žiaci v národnostných školách, vlastne v školách národnostnej menšiny. To je zhruba k tomuto zákonu zmeny všetko.
Ďakujem pekne.
A ešte, dovoľte, jednu chybu som, tento zákon by mal byť, právoplatnosť v roku, keď sa príjme, od 1. 7. 2014. Tam je chyba v tom texte, tam je písané 2013.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážená kolegyňa, alebo, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Árpáda Érseka, Bélu Bugára a Lászlóa Solymósa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, tzv. školský zákon, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, parlamentná tlač 765, a to ako určený spravodajca Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 110 z 22. októbra, pardon, 22. novembra 2013 a podal spravodajskú informáciu.
Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady v zákonnej lehote. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 752 zo 7. novembra roku 2013 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie. Zároveň konštatujem, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V prípade ak sa Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní, podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Za gestorský výbor v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem určiť výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní do tridsať dní a v gestorskom výbore do tridsaťdva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani podpredsedníčka, skončil som, ďakujem a prosím, otvorte rozpravu.

Len veľmi krátko. Ja si myslím, že sú tam viaceré ustanovenia, o ktorých treba diskutovať, ktoré, len uvediem jeden príklad, či školský vzdelávací program má byť interný predpis školy alebo či má byť predpis, ktorý bude uvádzaný jak v štátnom jazyku, tak v národnom jazyku. Ja sa domnievam, že toto sú štandardné otázky, ktoré by sme mali v druhom čítaní rozhodne podrobne prerokovať, ale za podstatné pokladám prerokovanie vo výboroch k týmto veciam. Čiže tak ako som povedal, odporúčam, aby sa predmetný návrh zákona prerokoval v druhom čítaní.
Ďakujem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dávam procedurálny návrh, aby sme rozpravu k bodom 52 a 53, k tlačiam 766 a 767, spojili, keďže ide o ústavný zákon a naň nadväzujúcu legislatívu, ktorá je vecne zhodná, a máme toho istého predkladateľa aj toho istého spravodajcu pri týchto bodoch, tak považujem za efektívnejšie spojiť rozpravu k týmto dvom bodom. Dajte o tom, prosím, hlasovať, alebo požiadajte o všeobecný súhlas.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, predoslal by som tento návrh zmeny ústavy tým, že nesúvisí nijako s mojou kandidatúrou na úrad prezidenta republiky. Je na prvý pohľad zrejmé, že si, keby som sa ním stal, beriem doteraz zvykovo zaužívanú právomoc. Chcem povedať, že i ako občan na ulici, ako nepolitik som mal vždy zásadný postoj k otázke amnestií. Rád by som povedal, že nebol ovplyvnený konkrétnymi amnestiami. Domnievam sa, že v systéme, ktorý je demokratický, v systéme, ktorý nepozná politických väzňov a iných väzňov svedomia, v systéme, ktorý je teda demokraciou, by sme sa mali domnievať, že ten systém má i spravodlivé súdnictvo.
Keď dochádza k historickým prelomom medzi totalitnými režimami porušujúcimi ľudské práva a medzi demokraciou, dá sa povedať, že to je ten jediný moment, keď má teoreticky plošná amnestia politických väzňov a väzňov svedomia svoj význam, význam historický i význam praktický. Týmto návrhom zároveň vyslovujem nádej, že sa naša krajina ani jej ústava už nikdy nestane nedemokratickou, takou, ktorá by volala po potrebe plošnej amnestie týchto kategórií odsúdených. V prípadoch iných odsúdených, ktorí boli súdení v súlade so zákonom a tak aj odsúdení, sa mi vždy zdalo zvláštnym, že pri významných jubileách, štátnych sviatkov, či nástupe nového prezidenta, väčšina občanov dostane alebo nedostane jeden voľný sviatočný deň, a ľudia, ktorí na rozdiel od riadnych občanov, ktorí sa podieľajú na budovaní štátu, porušovali zákonné normy, ohrozovali svojich spoluobčanov fyzicky, ekonomicky či inak, majú dostať nie deň voľna, ale mesiace a roky slobody. Zdá sa mi to zvláštny prístup k tým, o ktorých by sme mali byť presvedčení, že si svoje tresty spravodlivo zaslúžili.
Domnievam sa teda a aj na otázku akéhosi novinára pred časom, ktorý mi túto otázku položil, som odpovedal s hlbokým presvedčením, že tak ako občan nesúhlasím s inštitúciou amnestie ako plošnej milosti, by som ju nikdy vo svojom úrade za nijakých okolností nevyužil.
Netušil som, že mám v tomto zmysle zrejme podobný postoj ako človek, s ktorým sa zďaleka nestotožňujem a ktorý je toho času prezidentom Českej republiky. Ako viete, Miloš Zeman pred nedávnom odovzdal a zriekol sa tejto právomoci, samozrejme za svoju osobu.
Ja si dovolím ísť vo svojom návrhu ďalej. Samozrejme je vecou diskusie, či si myslíme, že tento monarchický prežitok máme udržiavať, ale bude dobré, ak sa o tejto veci aspoň začne diskutovať. Tento inštitút má skutočne základ v kráľovskej milosti, ktorá sa mi zdá v demokratických podmienkach jednoducho prežitkom. Voľba alebo nástup, korunovácia nového panovníka bola už oddávna spájaná s najrôznejšími oslavami, ktoré sa mali dotknúť i prostého ľudu, na ktorom panovník stál, niekedy doslova na tom ľude, a tak z fontán či kašien tieklo víno a rozdávali sa koláče z bielej múky. Dostávali ich riadni občania. Tí menej riadni boli vpletení do kolesa alebo viseli na šibeniciach.
Treba povedať, že amnestia ani v našich podmienkach demokracie si, ani u nás, kde vlastne od vzniku Slovenska nebola plošne výrazne realizovaná, ale ani v Československu či v Českej republike nezískala sympatie občanov. Tá ostatná v Českej republike, ktorú udelil končiaci prezident Václav Klaus napĺňa vo svojej realizácii to, čo pri súčasnej konštrukcii amnestie je možné a, poviem otvorene, hrozí.
Súčasná konštrukcia amnestie vzhľadom na jej plošnosť vytvára priestor pre zakrytie niekedy možno cieleného individuálneho omilostenia jednej alebo viacerých osôb, konkrétnych osôb, zakrytie pláštikom plošnej amnestie. Nechcem pánovi prezidentovi Klausovi vonkoncom nič podsúvať a nie je to ani moja úloha, ani moje postavenie mi to nedovoľuje. Domnievam sa ale, že takéto amnestie nemajú reálne odôvodnenie.
Musím tiež povedať, neľahko sa niekedy usvedčujú a dokazujú, dokazujú trestné činy a usvedčujú ich páchatelia, a deje sa tak s nasadením síl orgánov, ktorých prácu plošná amnestia môže znehodnotiť.
Ďalšou vecou je, že ak sme presvedčení, že obvinení boli odsúdení zaslúžene, tak ich predčasný návrat, možno v malom percente, ale predstavuje tiež riziko pre slušných občanov, ohrozením týchto recidívou amnestovaných páchateľov.
Rozhodne je nedôvodné, aby sa amnestia mohla, možno by niekedy k tomu bol sklon, vysvetľovala ako riešenie problému preplnených ústavov nápravnej výchovy. Ak štát potrebuje ľudí, ktorí porušujú zákony, izolovať od spoločnosti, je potrebné tento problém riešiť inak, ako tým, že iných prepustíme.
Treba povedať, že súčasná konštrukcia amnestie nedokáže zabrániť amnestovaniu zločincov, odsúdených i za ťažké zločiny. To, že zatiaľ v dejinách Slovenskej republiky po roku ´93 nedošlo k využitiu inštitútu amnestie v takom meradle, ktoré by znamenalo plošné ohrozenie bezpečnosti občanov, neznamená, že by takáto situácia za danej konštrukcie nemohla nastať.
Predložený návrh amnestie samozrejme rešpektuje potrebu ústavného nástroja na odstránenie tvrdosti zákona v podobe individuálnej milosti, ktorá ostáva nepochybne zachovaná. Som presvedčený, že v prípade matky a manželky roky týranej agresívnym opilcom, ktorá tohto v sebaobrane alebo v obrane svojich detí sotí tak, že on zhodou okolností padne na hranu pece, zlomí si spodinu lebečnú a následne zomrie, nepochybne sa tá žena dopustila zabitia, i keď neúmyselného. V takomto prípade by som neváhal s využitím individuálnej milosti a znížil i nízky trest a menovanú omilostil. Na toto všetko ale nie je potrebná plošná amnestia. Samozrejme, že táto individuálna milosť má naďalej i v demokracii, i v systéme, kde nedochádza k porušovaniu ľudských práv, stále svoje miesto.
Návrh tohto zákona je v súlade s inými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky aj s medzinárodnými zmluvami a dokumentmi, ktorými sme viazaní, i právom Európskej únie.
Tento návrh ústavy nebude mať vplyv na verejné financie, podnikateľské prostredie, životné prostredie ani informatizáciu spoločnosti, ani sociálny vplyv. Naopak, domnievam sa, že odstránením tohto prežitku urobíme dobrý a rozumný krok, ktorým zabránime jeho zneužitiu kedykoľvek v budúcnosti, kým by platila súčasná ústavná verzia.
Toľkoto k prvému ústavnému návrhu zákona.
A dovolím si teda po všeobecnom súhlase predložiť i druhú časť tohto kroku, to znamená úpravu Trestného zákona.
Tento krok, táto úprava je len celkom nevyhnutným a odôvodneným krokom, ktorý je treba urobiť, ak by sme akceptovali túto ústavnú zmenu. Dôvodom predloženia je nevyhnutnosť v prípade schválenia vyššie uvedeného návrhu na zmenu ústavy, vypustiť právnu úpravu amnestie z celého právneho poriadku Slovenskej republiky, predovšetkým z trestnoprávnych kódexov, ale aj z iných zákonov, a zároveň povedie k zjednoteniu nejednotne používanej terminológie, používajúcej v niektorých predpisoch pojem "milosť", s Ústavou Slovenskej republiky, používajúcej pojem „individuálna milosť“. Predložený poslanecký návrh, ktorý si vám dovolím predložiť, má striktne technický charakter a okrem ustanovení viažucich sa na amnestiu a zmienené zjednotenia terminológie s ústavou žiadne iné zmeny ani doplnenia neobsahuje.
I tento návrh zákona je v súlade s ústavou, zákonmi a záväznými predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a rovnako nebude mať vplyv na verejné financie, podnikateľské, životné prostredie a informatizáciu.
Milí kolegovia, je možné, že toto predložené otvorí diskusiu o tom, nakoľko sa v demokracii chceme vzdialiť od časov, keď sa vládlo absolutisticky, keď "štát som bol ja", ako povedal slávny francúzsky panovník, keď je štát demokratický, keď v ňom funguje súdnictvo a keď netreba plošné amnestie. Nerobíme si ilúzie o stave Slovenskej republiky na poli justície, ale napriek tomu sa domnievam, že niet takej skupiny odsúdených, ktorá by sa zasluhovala plošnú amnestiu.
A zakončím len tým, že, dá Boh, takých nikdy v budúcnosti nebude.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Páni kolegovia, pani kolegyne, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona a naň nadväzujúceho zákona. Predmetné návrhy ústavného zákona a naň nadväzujúceho zákona boli doručené poslancom v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje ich prvé čítanie, a spĺňajú po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v paragrafoch 67 a 68 rokovacieho poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Predseda Národnej rady preto návrh ústavného zákona a naň nadväzujúceho zákona zaradil v zmysle § 72 rokovacieho poriadku do programu do tejto schôdze.
Predseda Národnej rady zároveň vo svojich rozhodnutiach č. 741 a 742 zo 4. a 6. novembra 2013 navrhol, aby oba prerokoval ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor tiež navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby gestorský výbor uvedené návrhy prerokoval v druhom čítaní do tridsaťdva dní od jeho prerokovania v prvom čítaní. Návrh zákona pod tlačou 767 tiež má prerokovať výbor pre obranu a bezpečnosť, a to do tridsať dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia uvedeného návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Cieľom predloženého návrhu ústavného zákona je vypustenie oprávnenia prezidenta Slovenskej republiky udeľovať amnestiu z Ústavy Slovenskej republiky. A návrh zákona pod tlačou 766 sa predkladá v nadväznosti na tento predložený návrh, ktorého obsahom je vypustenie inštitútu amnestie s tým, že prezidentovi zostane zachovaná možnosť udeľovať individuálnu milosť.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej spojenej rozprave uzniesla na tom, že uvedené návrhy prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona aj zákon, ktorý naň nadväzuje, prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehôt na prerokovanie návrhov vo výboroch v zmysle uvedených rozhodnutí predsedu Národnej rady č. 741 a 742.
Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte spojenú všeobecnú rozpravu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážení kolegovia, nechcel som v tom úvodnom slove hovoriť o jednej jedinej konkrétnosti, ktorú som si nechal na kratšie vystúpenie v rozprave. Neodohrala sa v dejinách Slovenska, chvalabohu, žiadna plošná amnestia, ale jedna amnestia sa odohrala. Tú amnestiu dokonca neudelil prezident, ale udelil ju človek, ktorý prezidenta zastupoval. Tá amnestia sa týkala činov spáchaných v súvislosti s únosom Michala Kováča mladšieho. A môžem povedať, že toto historické využitie tohto inštitútu je dodnes traumou aj hádam spoločnosti a slušných ľudí, ale nepochybne je traumou práva a spravodlivosti na Slovensku.
Ja si nemyslím, že sa takáto situácia má opakovať, že nám každodenne hrozí, že sa niečo podobne hanebné odohrá. Ale napriek tomu, bez toho, "aby som slyšel trávu růst", sa domnievam, že je dobré, ak ktokoľvek nehodný, pretože ako ukazuje krátka história, i takí túto právomoc mali, nemohol inštitúciu amnestií znehodnotiť. Po nás prídu ďalší a ďalší a táto republika bude mať svojich ústavných činiteľov a bude mať svojich prezidentov a nech nimi bude ktokoľvek, dá Boh, že nebudeme musieť povedať: chvalabohu, že sme tomuto alebo tejto tú možnosť vzali. Ale i ten jediný prípad amnestie, ktorá bola tak zvláštne plošná, bola to taká malá plôška, ale tá malá plôška znamenala obrovskú hanbu a obrovskú ranu spravodlivosti, aby toto, nech už bude tým najvyšším ústavným činiteľom ktokoľvek, aby toto raz a navždy našej demokratickej Slovenskej republike nehrozilo.