29. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Jak to povedať? Pani kolegyňa, aj ten váš, lebo bolo to predstavené ako balík zákonov, aj spolupredkladateľ, čiže v tomto kontexte, ja som nevystúpil v predchádzajúcich, ja som to tak, tak nejako vnímal. A ja, len jako to kde je inde možnosť, i keď možno je aj inde možnosť, ale kde, v kuloároch, na chodbe. Niektoré veci si musíme povedať, keď skutočne to chceme. A viete a vy zohrávate veľkú úlohu aj v tom a zohráte ju a ja vám to prajem, že ako sa možno krajina bude, ale na vás bude záležať, ja vám chcem pomôcť v tom, že aby ste chytili hĺbku do očí, aby z toho išla fakt aj, aj veriť tomu. Nechajte tých ľudí, už deklarácií, už skutočne majú aj právo na to. Preto by som bol, preto som si dovolil tú poznámku, že buďme, buďme konzistentní - aj opozícia - buďme konzistentní, buďme tvrdí, buďme dôslední a dajme im to, nakladajme im, zlomíme ich. Ale pokiaľ budeme v niektorých veciach tak ľahko odhaliteľní a v niektorých veciach, ja nehovorím teraz, niečo, ale nebudem to tu pitvať. Nedávajme im zámienku, poučme sa, zlepšime sa, máme aj trošku času ešte, ale takto to neurobíme. No naozaj to neurobíme. Rozložia nás na drobné, vysmejú nás, nebude to fungovať. Ja v dobrom, práve preto, že za to stojíte, aby som vám to povedal a možno aj takýmto spôsobom. A viem, že sa to možno aj vás dotklo, ale aj to je politika. Podľa mňa je to férovejšie, ak by som to trúsil, trúsil po..., kade-tade. Preto som to mal chuť povedať. A do budúcna z toho, poučme sa. Ďakujem.

Nechcem, nechcem vás veľmi zdržiavať, ale v sérii predložených zákonov mi nedá, aby som nepodporila zámery pani Žitňanskej aj pán poslanca Beblavého, keď tu predniesli vlastne svoje návrhy, ako je možné zamedziť, myslím si, že celkom účinnými, efektívnymi a systémovými opatreniami v tom, čo trápi mnohých spotrebiteľov, ktorí sú zaťažení neprimeranou a spochybniteľnou úžerou. Ja by som chcela k tomu návrhu novely, k zákonu, k Exekučnému poriadku, k zákonu o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti povedať, že ju teda podporujem, lebo z praxe mi je známa.
Častá, častá praktika a považujem ju rovnako za nekalú praktiku veriteľov, kedy naozaj špekulatívne so značným časovým odstupom pristupujú k vymáhaniu svojich pohľadávok. A vtedy naozaj práve ten časový odstup, značný časový odstup sa prejaví v neúmernom náraste vymáhaných dlžných čiastok. Naozaj tá prax a život odzrkadlil, že voči takýmto špekulatívnym praktikám veriteľov potrebujeme spotrebiteľov brániť. Podnety ľudí to naozaj ukazujú, a preto ja tento návrh zákona podporím. Nevystupovala som k tomu zákonu o rozhodcovskom, o podpore vlastne toho civilného konania v exekučných prípadoch, kde naozaj rovnako chcem poukázať na to, že je potrebné zabezpečiť vyšší štandard ochrany práv spotrebiteľov, a ukázalo sa, že rozhodcovské doložky a rozhodcovské súdy nie sú ani objektívne a naozaj sa neosvedčili. Prax ukázala, že naozaj opäť aj tieto rozhodcovské konania, rozhodcovské doložky boli vyhodnocované ako neprijateľná zmluvná podmienka a aj ako nekalá praktika. To len na podporu toho, ale s výrazom a dôrazom na to, že je potrebné vlastne zaoberať sa pri riešení spotrebiteľských otázok, a týka sa to aj finančného trhu alebo ochrany práv spotrebiteľov na finančnom trhu, je potrebné zaoberať sa inštitucionalizáciou mimosúdneho konania, pretože aj keď zlyhali rozhodcovské formy riešenia spotrebiteľských sporov, my sme mali dobrú prax v uplatňovaní mimosúdneho riešenia cestou mediácie, áno, nie priamo mediácie, lebo tá formulácia mediácia, je to uplatnenie mediácie je momentálny, teda ten zákon, tak ako je naformulovaný, neumožňuje množstvu mediátorov sa nieže len realizovať, ale aj účinne pomáhať spotrebiteľom pri riešení elementárnych, ale aj závažnejších spotrebiteľských sporov. Ale negociácia ako jedna z foriem mimosúdneho riešenia je uplatniteľná a je rýchlym efektívnym prostriedkom na riešenie rôznorodých spotrebiteľských problémov, nevynímajúc aj riešenie spotrebiteľských sporov na finančnom trhu. Takže chcem podporiť oba tieto návrhy k tomu Občianskemu zákonníku a k tomu, čo tu vyznelo aj zo strany pána poslanca Beblavého, k tej, k určeniu stropu pre odplatu, pre najvyššiu možnú vlastne odplatu pre nebankové subjekty alebo rôzne iné inštitúcie, finančné inštitúcie, ktoré poskytujú pôžičky. By som len chcela uviesť, že som si tiež vlastne toto vyčítala z viacerých na sebe nezávislých informačných zdrojov, kde som sa aj radila vlastne s odbornou verejnosťou, ktorá sa venuje finančnému trhu, aj dlhodobo ochráni spotrebiteľov na finančnom trhu, že tá hranica a to určenie, tá hranica pre strop najvyššej možnej, najvyššieho možného úroku by sa mala znížiť. Podporím tento návrh, lebo určite tých 70 % je nižších ako 100 %, 1 000 %, ktoré si dnes nebankovky pýtajú, ale som presvedčená o tom, že tá úžera by sa mala napočítavať a určovať od nižšieho, nižšie stanoveného limitu. Naozaj mne prax ukázala, že tých 25 %, 30 %, tak toto je odpoveď aj pre pána poslanca Beblavého.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, Zameranie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky na rok 2014 schválila vláda Slovenskej republiky 30. októbra 2013. V priebehu novembra bolo predmetom rokovania parlamentných výborov, zahraničného výboru, výboru pre európske záležitosti a výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Materiál sa, samozrejme, opiera o Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na roky 2012 až 2016 a v ňom stanovené priority. Tento rok sme zmenili tradičný názov zamerania zahraničnej politiky. Doplnili sme ho o prívlastok „európskej“, čím chceme zdôrazniť význam koordinácie európskych politík ako už etablovaného a dôležitého elementu pôsobenia rezortu diplomacie.
Ako som tu konštatoval v marci minulého roka pri prezentácii zamerania na rok 2013, zahraničnú politiku Slovenskej republiky najlepšie charakterizuje výraz kontinuita, ktorá je lajtmotívom aj pre zameranie zahraničnej a európskej politiky na rok 2014. Nie je však mojím zámerom v úvodnom slove prerozprávať obsah všetkých kapitol zamerania, ktoré máte napokon k dispozícii. Rád by som využil túto príležitosť na prezentáciu niekoľkých kľúčových priorít na nadchádzajúci rok, kde vidím široký priestor aj pre parlamentnú diplomaciu.
Rok 2014 možno charakterizovať aj ako rok volieb a výročí. Význam voľby hlavy štátu pre smerovanie zahraničnej politiky tu asi vysvetľovať nemusím. Význam volieb do Európskeho parlamentu pre smerovanie európskej politiky si zasluhuje niekoľko slov. Vrátim sa k nim, keď budem hovoriť o našich európskych politikách. Dovoľte mi ale zmieniť sa na tomto mieste o význame výročí, ktoré si pripomenieme. Celý rok 2013 sa niesol v znamení jubileí, ktoré majú zásadný význam pre našu štátnosť a národnú identitu. 20. výročia vzniku Slovenskej republiky a 1150. výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda. Tento rok na to môžeme nadviazať, keď si pripomenieme výročia udalostí, keď sa slovenský národ vzoprel diktatúram 20. storočia, 70. výročie Slovenského národného povstania a 25. výročie Nežnej revolúcie. Budú to výročia udalostí, keď sme sa jednoznačne prihlásili k hodnotám slobody, demokracie a ľudských práv, keď sme sa prihlásili o svoje miesto v Európe.
Je vzácnou symbolikou tohto roka, že si práve v ňom pripomenieme 10. výročie vstupu do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, ktoré vyjadrujú úspech tohto úsilia, ktoré má korene v rokoch 1944, resp. v roku 1989. Chceme tieto výročia opäť využiť na zviditeľnenie Slovenska, ale tiež na upevnenie našich spojeneckých a partnerských väzieb. Osobitne po transatlantickej línii je to úloha obzvlášť aktuálna, ale nové pozitívne impulzy potrebuje aj Európska únia. Asi nemusím zdôrazňovať, že pri týchto aktivitách počítame s aktívnou úlohou Národnej rady Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o európsku politiku, chcem zdôrazniť štyri momenty, kde vidím výraznú pridanú hodnotu parlamentnej diplomacie.
Po prvé, slovenské predsedníctvo v Európskej únii. Chcem opäť oceniť memorandum, ktorým sme sa naprieč celým politickým spektrom prihlásili k spoločnému postupu v príprave slovenského predsedníctva. Chcem oceniť, že sa doterajšie prípravy v súlade s memorandom až na malé výnimky nestali predmetom politikárčenia. Súčasne postupne prechádzame z roviny technickej do roviny substantívnej. V doterajšom období sme definovali potrebné ľudské a materiálne zdroje. V ďalšom období sa budeme orientovať na zadefinovanie priorít predsedníctva. Kľúčová úloha Národného konventu v tomto smere je nesporná, rovnako ako vklad Národnej rady Slovenskej republiky. Nebude to ľahká úloha, musíme byť realisti a byť si vedomí, že veľkú časť úloh nášho predsedníctva „zadefinuje“ medzinárodné dianie. O to dôležitejšie bude presne stanoviť naše národné priority, v rozsahu a spôsobom zodpovedajúcim možnostiam predsedníckej krajiny.
Po druhé, voľby do Európskeho parlamentu, nová Európska komisia. Náš program predsedníctva v Európskej únii v roku 2016 nebude vznikať vo vzduchoprázdne. Pre definovanie našich priorít bude dôležité nové zloženie Európskeho parlamentu aj Európskej komisie. Chcem v tejto súvislosti upozorniť na dve okolnosti, a) pôjde o jedny z doposiaľ najdôležitejších volieb do Európskeho parlamentu, občania sa vyjadria ku kríze a osobitne k tomu, ako sme ju dokázali manažovať, vyjadria tým aj svoj pohľad na budúce smerovanie Únie, b) v tejto súvislosti nemôžeme prehliadnuť, že v Európe pribúdajú hnutia stavajúce na lacných antieurópskych heslách, euroskepticizme a populizme. Aj na Slovensku máme zatiaľ na regionálnej úrovni čerstvú skúsenosť s tým, aký politický potenciál v sebe nesie ponúkanie jednoduchých odpovedí na zložité otázky. Je, myslím si, zrejmé, že pri manažovaní týchto procesov bude mať parlamentná dimenzia rovnako dôležitú, resp. ešte dôležitejšiu úlohu než samotná diplomacia.
Po tretie, budúcnosť Európskej únie. V Európskej únii došlo v dôsledku krízy k akcelerácii integračných procesov. Je dôležité, aby sa Európska únia nestala rukojemníkom svojho politického kalendára, aby počas volieb do Európskeho parlamentu a kreácie novej Európskej komisie takpovediac nezastal v Európskej únii život. Pokračovať bude diskusia o štyroch pilieroch hospodárskej a menovej únie. Prioritou Slovenskej republiky je dobudovanie bankovej únie, potrebujeme preťať nezdravé väzby medzi štátmi a bankami. V budúcnosti nesmieme pripustiť, aby sa banky zachraňovali na úkor daňových poplatníkov. Nesmieme zabúdať na sociálny rozmer integračného projektu. Na októbrovom samite Európskej únie sa podarilo dohodnúť, aby sa na sociálne otázky kládol zvýšený dôraz. Bola dosiahnutá dohoda na zakomponovaní sady sociálnych indikátorov do Európskeho semestra. Bez zachádzania do technických detailov chcem opäť zdôrazniť, že Slovensko sa prihlásilo k posilňovaniu eurointegračných procesov. Sme čitateľní, predvídateľní a nelavírujúci partner s vlastným názorom a kvalitnou argumentáciou. Dokázali sme v Európskej únii preukázať nielen našu zodpovednosť, ale aj solidaritu. Silná Európa fungujúca na báze jasných pravidiel, ktoré sú dodržiavané všetkými, je v našom záujme. Rovnako je v našom záujme, aby sa naša spoločná mena opierala o jasné a pevné hospodárske a fiškálne základy. To, čo však považujem za strategicky dôležité, je, že Slovensko ako člen najužšieho jadra Európskej únie je možno vôbec prvýkrát vo svojej histórii v prvej línii európskeho diania. A túto našu pozíciu chceme ďalej rozvíjať aj v roku 2014.
A po štvrté, demokratická legitimita. Za rovnako kľúčové považujem, aby sme vo všetkých týchto procesoch nezabúdali vidieť občana. Je našou spoločnou úlohou, rezortu diplomacie, ale rovnako aj Národnej rady, európske témy aktívne a zrozumiteľne komunikovať verejnosti. Len tak dosiahneme vyššiu účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu, len tak dokážeme predísť tomu, aby občania vyšli v ústrety euroskeptickým, populistickým či dokonca extrémistickým hnutiam, postavili sa im. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí má záujem prispievať k hľadaniu celospoločenského konsenzu, k zásadným otázkam v budúcnosti Európskej únie. Preto budeme pokračovať v realizácii projektu Národného konventu o Európskej únii, ktorého ďalšie plenárne zasadnutie sa uskutoční pri príležitosti 10. výročia vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie.
Ďalším z príspevkov nášho rezortu do diskusie k európskym témam bude správa hodnotiaca desať rokov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Jej súčasťou budú aj odporúčania v oblasti európskych politík a ďalšieho smerovania európskeho projektu.
Na ústrednom mieste našich priorít, osobitne v regionálnej a bilaterálnej dimenzii, samozrejme, zostáva stredoeurópsky región v širšom slova zmysle vrátane pre nás jedného z rozhodujúcich partnerov, Nemecka. Prejavom toho je nielen skutočnosť, že ako vôbec prvého ministra zahraničných vecí v tomto roku na Slovensku som privítal nového ministra zahraničných vecí Rakúska, ale najmä to, že v polovici roka sa ujmeme predsedníctva vo Vyšehradskej štvorke, ktoré je v tomto priestore kľúčovým zoskupením.
Asi nikto nespochybní, že Vyšehradská štvorka v súčasnosti prežíva jedno zo svojich najlepších období. Predchádzajúce predsedníctva nasadili latku mimoriadne vysoko. A my chceme sa im minimálne vyrovnať a udržať pozitívne momentum v činnosti Vyšehradskej štvorky. Posunuli sme dnes Vyšehradskú štvorku do polohy strategickej spolupráce, kde okrem prioritných zahraničnopolitických agend intenzívne budujeme strategickú spoluprácu v oblasti infraštruktúry, energetiky či obrany.
Budeme mať ambíciu, aby bol stredoeurópsky región ešte viac viditeľný a bolo ho viac počuť v európskych rozhodovacích procesoch, podobne ako tomu bolo minulý rok napríklad v otázke kohéznej politiky v rámci rokovaní o Viacročnom finančnom rámci Európskej únie.
Tiež máme ambíciu využiť tohtoročný GLOBSEC na to, aby zo strednej Európy vyšiel impulz v smere znovunaštartovania transatlantickej spolupráce.
Medzi trváce priority našej zahraničnej politiky patrí západný Balkán a Východné partnerstvo. Nebude tomu inak ani v tomto roku.
Na Balkáne dochádza k citeľným posunom, na ktoré bude musieť byť schopná reagovať aj naša diplomacia. Vítam, že aj parlamentná diplomacia je v tomto smere výrazne aktívna. Nie je náhoda a nebola to len púha symbolika, že to bol práve slovenský premiér, ktorý v januári ako prvý navštívil Belehrad po tom, čo Srbsko otvorilo prístupové rokovania s Európskou úniou. Nie je to však, žiaľ, iba tento pozitívny vývoj na Balkáne, ktorý našu pozornosť v poslednom čase viac obracia smerom na východ.
S veľkými očakávaniami sme spoločne s partnermi v Európskej únii pripravovali podmienky pre Vilniusky samit, výsledok samitu bol komentovaný, analyzovaný a hodnotený cez prizmu nečakaného ukrajinského rozhodnutia prijatého na poslednú chvíľu. Jeho dôsledky poznáme a hneď sa k nim vyjadrím. Chcem ale zdôrazniť, že Vilniusky samit nebol neúspešný.
Nemôžeme prehliadať, že Európska únia parafovala asociačné dohody s Moldavskom a Gruzínskom. Práve aj na základe poznania dôsledkov ukrajinského scenára musíme teraz urobiť všetko pre to, aby sa nezopakoval v ďalších krajinách Východného partnerstva. Som preto rád, že po dlhých rokoch od minulého roka v Moldavsku máme a v Gruzínsku čoskoro budeme mať svoj zastupiteľský úrad.
Ukrajina je pre Slovensko zahraničnou politickou výzvou, ktorá možno za dvadsať rokov našej samostatnosti nemá paralelu. Aj laikovi musí byť jasné, aké obrovské zahraničnopolitické bezpečnostné, energetické a ekonomické záujmy Slovenska sú v hre. V tomto svetle je pre mňa trochu zarážajúce, s akou ľahkosťou sú vo verejnom, politickom či mediálnom diškurze používané termíny ako občianska vojna či rozdelenie Ukrajiny. Dovoľte mi preto použiť trochu zdržanlivejší jazyk.
Od Ukrajiny žiadame tri veci. Po prvé, dialóg, môže to znieť ako klišé, ale niet inej cesty. Môžeme mať politické alebo aj osobne sympatie k jednotlivým aktérom. Našou primárnou úlohou v tejto chvíli však je podporovať proces ako taký, proces demokratizácie a stabilizácie Ukrajiny, samozrejme, s primeranými časovými rámcami. Cieľom je, aby si v konečnom dôsledku Ukrajinci mohli slobodne vybrať. Nepochybne tu dôjde aj k momentu, keď budú pomenovaní a potrestaní vinníci. Teraz je však rozhodujúce hľadať a nachádzať riešenia napätej situácie. Po druhé sú to pravidlá. Ich obsah si opäť musia dohodnúť Ukrajinci. Našou úlohou je vyžadovať, aby tieto pravidlá hry ústavné či zákonné boli spravodlivé a rovné pre všetkých aktérov a aby boli prijímané spôsobom rešpektujúcim elementárne demokratické pravidlá. A po tretie je to odmietnutie násilia. Dialóg má jedinú alternatívu. A tá nie je v záujme Ukrajiny, Slovenska, Európy ale ani Ruska. A preto, hoci to bolo povedané tisíckrát, musíme to zakaždým Ukrajincom opakovať, násilie nie je prípustné ako nástroj politického boja v dnešnej Európe.
Tým, ktorí sledujú aktivity našej diplomacie, nemusím vysvetľovať, do akej miery sme v európskom smerovaní Ukrajiny zaangažovaní. V decembri som v Kyjeve osobne hovoril s poprednými predstaviteľmi tak vlády, ako aj opozície. To isté som zopakoval cez uplynulý víkend v Mníchove. Premiéri Vyšehradskej štvorky minulý týždeň prijali spoločné vyhlásenie k dianiu na Ukrajine. Úloha parlamentnej dimenzie je aj v tomto smere opäť nenahraditeľná. Z pohľadu európskej diplomacie vidím dnes dve základné úlohy, po prvé, pomôcť Ukrajine, zrejme aj v spolupráci s medzinárodnými finančnými inštitúciami nájsť spôsob, ako prekonať kritickú ekonomickú situáciu, aby Ukrajina nemohla byť tlačená k múru ekonomickými nástrojmi, a, po druhé, poskytnúť Ukrajine perspektívu, o ktorú bude mať záujem a ktorú si zaslúži, bez okolkov, veľmi jasným spôsobom, samozrejme, pri prísnom vyžadovaní splnenia podmienok, ktoré si európska perspektíva žiada. Teraz už nejde o technický proces, aj ponuka Európy bude musieť byť politická.
Nechcem hovoriť dlho, neznamená to však, že ďalšie otázky považujem za druhoradé.
Hlavnou prierezovou prioritou rezortu zahraničia je ekonomická diplomacia. Za kľúčovú považujem víziu spočívajúcu v obrátení kurzu slovenskej ekonomiky smerom ku znalostnej ekonomike založenej na inováciách, vede, výskume a moderných technológiách. S ekonomickou diplomaciou súvisí prezentácia našej krajiny.
Hovoril som o príležitostiach, ktoré ponúkajú jubileá tohto roka, chceme ale ísť ďalej a vybudovať značku branding Slovenska. Práve tento rok by v tomto smere aj so zapojením odbornej i laickej verejnosti mal priniesť prvé konkrétne výsledky.
V bezpečnostnej agende sa blíži samit Severoatlantickej aliancie a kritický rok pre odovzdanie bezpečnosti v Afganistane do rúk Afgancov. Je naliehavo potrebná renesancia transatlantických vzťahov. Aj o tom sme hovorili spolu s premiérom Ficom na stretnutí s prezidentom Obamom koncom minulého roka.
Nemôžeme pritom zabúdať ani na proliferáciu konfliktov v dnešnom svete. Sýria, Južný Sudán, Mali, či Stredoafrická republika sa z tradičného pohľadu nachádzajú takpovediac za našimi humnami, Slovensko však už prerástlo svoj provinčný rozmer, a preto budeme čoraz viac čeliť požiadavkám na aktívnu účasť v riešení globálnych otázok.
Samozrejme, nezabúdame ani na ľudskú dimenziu diplomacie zahŕňajúcu agendu ľudských práv, agendu konzulárnu aj krajanskú.
Rád by som už ale tieto a ďalšie možné oblasti vášho záujmu prenechal na našu diskusiu. Ďakujem vám za pozornosť a teším sa na vaše otázky.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí, dovoľte mi, aby som predniesol teraz návrh spoločnej správy, ktorá bola prerokovaná na základe rozhodnutia predsedu Národnej rady Slovenskej republiky svojím č. 788 zo dňa 11. novembra minulého roka.
Tento materiál bol prerokovaný vo výbore pre európske záležitosti, v zahraničnom výbore a výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny. Ako gestorský výbor bol určený výbor zahraničný. Tento výbor uznesením z 27. novembra 2013 č. 103 ho prerokoval 27. novembra 2003, potom zahraničný výbor to prerokoval 21. novembra 2013, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva to prerokoval 21. novembra. Materiál bol zobraný na vedomie, to znamená, že neboli k tomu žiadne vážne pripomienky, ktoré by menili charakter alebo dopĺňali charakter tohto materiálu.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní tohto dokumentu Zameranie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky na rok 2014 (čiže tlač 764a) bola schválená uznesením Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 76 z 28. novembra 2013. Týmto uznesením ma rovnako gestorský výbor poveril plniť úlohy spoločného spravodajcu.
Vážená pani predsedajúca, toľko z mojej strany, môžete otvoriť rozpravu. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády pán minister zahraničných vecí, kolegyne, kolegovia, pre nás, čo máme radi zahraničnú politiku, je to dnes sviatočný deň. Len ma zaráža, že tak rýchlo beží čas. Sa mi zdá, že celkom nedávno sme o zahraničnej politike tu diskutovali.
Keď raz za rok máme možnosť sa zamýšľať nad zahraničnopolitickým smerovaním Slovenska, nad našimi prioritami, nad tým, čo bude, nie je možné to dosť dobré robiť bez toho, že by sme sa tak trošku neobzreli a nereflektovali tú minulosť, ktorá je celkom čerstvá. Takýto pohľad bude, myslím, charakterizovať aj moje vystúpenie. Budem sa zamýšľať nad budúcnosťou, ale čo najpozornejšie reflektovať aj uplynulú minulosť a to, čo sa odohráva okolo nás a vo svete v týchto mesiacoch, týždňoch, chvíľach.
Je mi ľúto, že na úvod nemôžem byť originálnejší, ako som bol pred rokom, keď som v súvislosti s našou zahraničnou politikou a dokumentom, ktorý bol podkladom pre naše rokovanie, hovoril o tom, že ide o dokument veľmi všeobecný, veľmi nekonkrétny, o dokument z ktorého je pomerne ťažké, ak nie nemožné odčítať skutočné priority našej zahraničnej politiky, odčítať to, kde Slovensko chce v zahraničnej politike priniesť svoju pridanú hodnotu. Už nestačí povedať, že Slovensko je desať rokov v prvej línii Európskej únie, to nestačí. To nie je aktuálna novinka. To je vec, ktorá platí desať rokov a práve preto, že už desať rokov by sme mali byť smelší, aktívnejší a prínosnejší. Žiaľ, opäť keď som si viacnásobne tento dokument prečítal a keď sme o ňom diskutovali pomerne obsiahle aj na zahraničnom výbore, som si túto skutočnosť uvedomoval.
Keď pán podpredseda vlády povedal, ako nás vyrušuje extrémizmus, nielen na strednom Slovensku, nielen na Slovensku, ak vyjadrujeme obavy, ako extrémizmus poznačí nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu, tak sa domnievam, že neraz máme na tom svoj podiel viny aj my, a to tým, že chceme byť príliš pekní, príliš hladkí. A preto sme nekonkrétni, vyhýbame sa ťažkostiam, bolestiam, chybám a nedostatkom. Toto považujem za veľmi vážne. A k tomu sa budem vo svojom vystúpení aj niekoľkokrát vracať.
Povedal som, že taká základná charakteristika videná mojimi očami je veľká všeobecnosť, nekonkrétnosť tohto dokumentu. Aj teraz keď som veľmi pozorne počúval pána podpredsedu vlády, dovolím si povedať možno trošku príkro, ale pokojne, že takéto vystúpenie pán vicepremiér by mohol povedať aj v českom parlamente, aj v poľskom, aj v maďarskom, aj v estónskom, aj v nemeckom, natoľko je nekonkrétny, natoľko bol všeobecný.
Ale znovu, keď som hľadal odpoveď na otázku, kde by malo Slovensko priniesť svoju pridanú hodnotu, tak som našiel jedinú pasáž, ktorá o tomto hovorí na strane 5. Na strane 5 sa píše, že záujmom Slovenskej republiky je, aby Európska únia proaktívne reagovala na krízy vo svete, a ďalšia veta hovorí, že v Európskej únii bude Slovenská republika pôsobiť tak, aby sa využíval komplexný prístup EÚ pri riešení medzinárodných kríz. Ja to prečítam ešte raz: „V EÚ bude Slovenská republika pôsobiť tak, aby sa využíval komplexný prístup Európskej únie pri riešení medzinárodných kríz." Pri najlepšej vôli tomu sa porozumieť nedá. Pri najvyššej miere slušnosti a pokoja môžem povedať to, že ide o neobyčajnú frázu. Nie som si istý, či jej rozumie aj samotný autor. Myslím si, že písať takéto dokumenty prosto nemá žiaden význam, ak toto je naozaj pôsobenie Slovenskej republiky alebo by malo byť pôsobenie Slovenskej republiky v Európskej únii.
Nebudem sa dnes pýtať, ako mieni Slovensko pôsobiť v krajinách Maghrebu alebo v Stredoafrickej republike, alebo v subsaharskej Afrike. Nebudem sa pýtať, ako by malo Slovensko vplývať na Irán, aby bol kooperatívnejší, alebo na Severnú Kóreu, aby, prepytujem, neblbla. Ale budem sa pýtať na to, čo v skutočnosti malo by byť prioritami slovenskej zahraničnej politiky. A iste nikoho z vás neprekvapím, keď budem hovoriť najmä o dvoch vektoroch, o západnom Balkáne a Východnom partnerstve. Koniec koncov za tie kľúčové priority to označil aj podpredseda vlády.
Stručnejší budem k západnému Balkánu z dôvodov, ktoré iste všetci chápeme, lebo chcem hovoriť viac o Ukrajine, o Východnom partnerstve.
Myslím, že bolo príznačné pre súčasnú vládnu politiku, keď hovoriac o západnom Balkáne pán podpredseda vlády Lajčák spomenul jedinú krajinu, Srbsko, chvála Pánu Bohu, saxes story, hovoríme my východniari. Úspešný príbeh napísalo Srbsko. Veľmi som sa tešil celému tomu vývoju, ktorý viedol a vedie k tomu, že Srbsko, ak sa dobre pamätám, od 21. januára už konkrétne rokuje o svojom vstupe. Pán premiér Dačič hovorí o tom, že to je najväčšia udalosť v histórii Srbska po 2. svetovej vojne. Tak dôležité to je pre srbský národ, pre Srbsko. A myslím si, že tomu sa rozumieť dá.
To, čomu sa ale už rozumieť dá menej, je, že pán vicepremiér prešiel veľmi hladko, a dokument o tom nepojednáva vôbec, že máme aj veľké starosti na západnom Balkáne. Nechcem hovoriť o starostiach Albánska, alebo možno Kosova, možno preto, že sa im menej venujem. Možno by som nemal hovoriť ani o starostiach, ktoré máme v súvislosti s Macedónskom, že nevie rozťať ten gordický uzol, aby aj ono mohlo rokovať. Mám na mysli názov krajiny, že, a blokáciu zo strany Grécka.
Chcem ale hovoriť o krajine, kde by sme mali niečo urobiť, kde náš rukopis by mal byť viditeľný. Prečo nehovoríme o Bosne a Hercegovine? Ja som sa domnieval, aj vzhľadom na históriu, aj vzhľadom na angažovanosť našich diplomatov vrátane pána podpredsedu vlády, že tej krajine dobre rozumieme, že nám na nej nesmierne záleží. Viete, kedy padlo rozhodnutie v Štrasburgu v prípade Sejdič – Finči? V roku 2009. Vieme, že sa v Bosne nevieme pohnúť ani o milimeter pri riešení týchto problémov, že tam narastá chaos, že tam situácia nejde k lepšiemu, dokonca ani nestagnuje, ale k horšiemu? Kto iný ako slovenská zahraničná politika by mal mať trošku ambíciu, podobne ako sme prispeli Chorvátom, ako sme prispeli, prispievame Srbom, prispieť aj Bosne a Hercegovine, aby sa tá situácia pohla a aj táto krajina sa ubrala perspektívnou cestou.
Na tomto príklade chcem veľmi konkrétne ilustrovať, že dnešná politická elita sa vyhýba diskusii o týchto ťažiskových problémoch a snaží sa skôr prezentovať buď pozitíva, alebo hovoriť o téme všeobecne.
Poďme teraz k Východnému partnerstvu a k Ukrajine.
Nechcem veľmi tratiť čas, aby som vyjadril isté znepokojenie nad zmrazeným konfliktom, ktorý sa týka Podnesterska. Nechcem veľmi strácať čas, aby som dlho hovoril o Gruzínsku, lebo sa mu až tak intenzívne nevenujem. Možnože by som nemal ani hovoriť príliš o Azerbajdžane a Arménsku, hoci aj tam sú znepokojivé tendencie, my investujeme do Východného partnerstva tieto krajinky akosi sa viac vidia v colnej únii s Ruskom, Kazachstanom, Bieloruskom.
Ale nepochybne treba hovoriť o Ukrajine. Ten vývoj je veľmi znepokojivý.
Skoro by som povedal, ak si dnes nezainteresovaný poslucháč, povedzme, študent medzinárodných vzťahov pozrie Zameranie zahraničnej politiky, tento dokument, a zamyslí sa nad tým, čo sleduje v médiách, bude veľmi prekvapený. Ja chápem, že ten dokument sa pripravoval v čase, keď ešte demonštrácie nebežali. Ale to sme naozaj nič nepredvídali? To naozaj nič nebolo v lufte? To sa pred tým novembrom v ukrajinskej spoločnosti naozaj nič nedialo? O chvíľu budem konkrétnejší, ale hneď na úvod chcem povedať to podstatné, na čo by som nerád zabudol, a síce že text dokumentu Zameranie zahraničnej politiky na budúci rok usvedčuje našu zahraničnú politiku z toho, že sa téme nenáležite venovala alebo ju podceňovala, možnože málo chápala.
Ak teraz dovolíte, uvediem niekoľko konkrétnych ilustrácií.
Nerád by som sa tváril múdrejší ako som, ale to, že sa niečo zlé v Ukrajine deje a že sa veľmi zle niečo zasieva, mi bolo jasné, keď došlo k uväzneniu Julie Tymošenkovej. Dopredu chcem povedať, že nejde o konkrétnu osobu, ide o podstatu, ide o princíp. Ide o to, že politické strany, politické elity, by sa nemali snažiť paralyzovať alebo likvidovať iné politické elity alebo svojich oponentov inak ako politickými prostriedkami. Pán vicepremiér hovoril, že komunikuje s ukrajinskými partnermi. Ja som o tejto téme diskutoval, hneď po tom, čo sa to udialo, v Kyjeve s pánom prezidentom Janukovyčom, spomínal som príbeh Slovenska, keď aj nás tlačili, aby sme zatvárali politikov minulosti. Politická strana SMER si myslí, že sme lacno privatizovali, ekonomicky neefektívne. My si myslíme, že SMER predal neefektívne emisie. Ale kriminalizovať alebo zatvárať z politických pohnútok, sa domnievam, je začiatok konca. To, čo sa žiada od politických elít, je to, aby vytvárali prostredie na to, aby polícia, prokuratúra a súdy boli naozaj nezávislé a nestranné, čo, samozrejme, o Ukrajine sa povedať nedá, tam začali tie problémy. Pán prezident si to jasne uvedomoval. Jasne si uvedomoval, aký boľševický, gumový, neseriózny paragraf použila aj polícia už pre samotné vznesenie obvinenia. Neviem, ako je to s medzinárodným tajomstvom v tejto slovutnej spoločnosti slovenského parlamentu, ale politické špičky na Ukrajine veľmi dobre vedia, že to preexponovali. Veľakrát som bol pri tom, naposledy napríklad na Jalte, keď si pani prezidentka Litvy vymieňala argumenty s pánom prezidentom Janukovyčom. Tam, samozrejme, začali problémy. Slovenská zahraničná politika si ich ale nevšímala.
Keď pán prezident Gašparovič dostal pozvanie zúčastniť sa samitu prezidentov stredo- a východoeurópskych krajín, tuším na Kryme sa to malo odohrávať, tak bol veľmi prekvapený, keď zaznievali zo Slovenska hlasy, vrátane môjho, že by tak urobiť nemal. Argumenty, že treba s Ukrajinou komunikovať, neobstáli v konfrontácii s tým, že zámer vysielať rodinnú fotografiu zo stretnutia prezidentov krajín strednej, východnej Európy z Krymu s pánom prezidentom Janukovyčom v strede, ako keby sa nechumelilo, ako keby neboli kľúčové. Na rozdiel od prezidentov Česka, samozrejme, Nemecka, Rakúska, niektorých iných slovenský pán prezident ešte ukazoval ústretovosť, že sa zúčastní aj zúženého samitu prezidentov, ak nevyjde ten pôvodne plánovaný.
Slovensko nerobilo v tom čase správnu zahraničnú politiku. Slovensko nevyužívalo tú výhodu, ktorú ako sused má vzhľadom na tradičné kultúrne, historické a iné vzťahy s ukrajinským národom a s ukrajinskou politikou. Slovensko prosto mlčalo a podporovalo tie tendencie, ktoré naplno sa prejavili potom v novembri minulého roku.
Ale ešte skôr, ako k tomu došlo, Verchovna rada Ukrajiny prijala ďalší veľmi kontroverzný zákon, veľmi nedemokratický zákon, veľmi účelový zákon, a síce keď sa prerokovával daňový kódex, tak tam vpašovali dodatok, doplnok, pozmeňujúci návrh, ktorý vlastne bráni účasti Vitalija Klička v prezidentských voľbách v roku 2015. A Slovensko je ticho. No tak súčasná politická elita najprv eliminuje najväčšiu konkurentku a potom ide eliminovať politika, ktorý už dnes v prieskumoch verejnej mienky je v lídrovskej pozícii. A, opakujem ešte raz, slovenská zahraničná politika, najvyšší ústavní činitelia mlčia.
Vrcholom, domnievam sa, ktorý, žiaľ, neobyčajne, neobyčajne výstižne charakterizuje súčasnú slovenskú zahraničnú politiku boli výroky pána premiéra po tom, čo sa na uliciach v Kyjeve začali zhromažďovať státisíce občanov. Doslova 3. decembra pán premiér Fico povedal: „EÚ je do seba tak zamilovaná, že je presvedčená, že nič lepšie neexistuje. Členstvo v Únii nie je predpísané náboženstvo a Ukrajina si vybrala.“ Nemusíme byť ani vo vláde, ani v opozícii, stačí, keď sa naozaj so záujmom pozrieme na Ukrajinu, stačí, keď sa zo záujmom zamyslíme nad našimi záujmami, tak si musíme podľa mňa povedať, že toto nie je dobrá politika. EÚ nie je žiadne náboženstvo. Pripomína mi to isté bilbordy.
Všimnime si ale dve veci.
Po prvé. Predseda vlády stále hovorí o Európskej únii ako o nich, to sú oni a to sme my. Pán vicepremiér hovorí, že už sme desať rokov v čele európskeho diania. Niekde bude chyba. Čo je teda pravda? V tomto prípade pán vicepremiér je podstatne bližšie k pravde. Nemôžeme takto sa správať k zahraničnej politike.
No a potom chcem do vašej pozornosti dať pasáž, jednu vetu, v dokumente, o ktorom diskutujeme, ktorá pojednáva o strategickom postoji Slovenskej republiky k Ukrajine. Na strane štyri si túto vetu môžete prečítať a overiť ma, čo citujem: „Vo vzťahu k najväčšiemu susedovi Ukrajine zostáva hlavným strategickým zámerom Slovenskej republiky približovanie Ukrajiny k Európskej únii.“ Dámy a páni, niekde je chyba. Dokument hovorí, že naším strategickým záujmom je približovanie Ukrajiny k Európskej únii, a pán vicepremiér povie, že Európska únia nie je predpísaným náboženstvom. (Hlas z pléna.) Kôň má štyri nohy a sa potkne. Toto mi ušlo. Ospravedlňujem sa. Ide o pán premiéra, samozrejme. Pán vicepremiér to napísal správne v tom dokumente. Pán predseda vlády veľmi nezodpovedným spôsobom zasahuje do týchto tém. Samozrejme, človek si položí otázku, že kde je teda pravda, či to je to, čo je napísané v texte, alebo to, čo deklaruje predseda vlády Slovenskej republiky.
Myslím, že v tejto nejednoznačnosti zahraničnopolitických postojov najvyšších ústavných predstaviteľov, a treba byť veľmi konkrétny, pána prezidenta Gašparoviča a pána predsedu vlády Fica, treba hľadať príčiny toho, prečo je Slovenská republika dnes v zahraničnej politike málo výrazná, málo aktívna a nejednoznačná. Nedokážeme prispievať podľa môjho názoru tam, kde sa to nielen od nás objektívne očakáva, ale kde máme na to aj objektívne najlepšie predpoklady.
No a aký je výsledok? (Najdôležitejší vždy je výsledok.) Výsledok je ten, že sa doslova v týchto hodinách dozvedáme, že novým momentom alebo, ak chcete, elementom v analýzach a v diskusiách vnútri Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, ktoré sa týkajú Ukrajiny, je téza o nastupujúcom policajnom štáte. Dámy a páni, toto nie je môj výrok, toto nie je moja originálna charakteristika, oznamujem vám, že dnes vládne mierne zdesenie v kruhoch Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, pretože potrebovali na to Mníchovskú bezpečnostnú konferenciu, potrebovali na to, aby pani šéfka Európskej služby pre vonkajšiu činnosť Baroness Ashton vycestovala na Ukrajinu a sama sa presvedčila, že ide naozaj o vážne tendencie. Toto je výsledok, na ktorom svojou nečinnosťou, prehliadaním, relativizovaním, žiaľ, má podiel aj slovenská zahraničná politika. Nečítalo sa mi to dobre, ale takto stojí problém dnes. Sú tu tendencie k policajnému štátu na Ukrajine? Naozaj sa niečo zlé odohrá po olympijských hrách v Soči? Nemali by sme sa vyhýbať takýmto témam, lebo tak ako iní sa nevyhýbali Slovensku, keď nám bolo ťažko, keď sme koketovali s nedemokratickými režimami, za čo sme im dodnes vďační, vďaka čomu dnes môže vicepremiér povedať, že 10 rokov sme v čele európskeho diania, tak rovnako statoční a principiálni by sme voči iným mali byť dnes aj my.
Toľko asi k tomu podstatnému, čo sa mi žiadalo v súvislosti so zameraním zahraničnej politiky na nadchádzajúci alebo na už bežiaci politický rok povedať.
Zhrnutie tohto politického pohľadu je také, že mali by sme byť menej všeobecní, viacej konkrétni, mali by sme byť menej odtrhnutí od politickej reality, nemali by sme sa jej vyhýbať, naopak, mali by sme byť smelí a smelší ju konkrétne a čo najpravdivejšie pomenúvať, malo by byť menej alibizmu a viacej zodpovednosti.
A teraz, ak dovolíte, v druhej, záverečnej časti okrem toho politického zásadného pohľadu mi dovoľte dve konkrétne praktické poznámky povedať, aj vzhľadom na to, o čom sme diskutovali v pléne, ale aj na rokovaniach zahraničného výboru v minulosti.
Po prvé, ekonomická diplomacia. Aj som očakával, aj som bol rád, keď pán vicepremiér to nedvojzmyselne, zreteľne, jednoznačne vo svojom vystúpení znova zopakoval, koniec koncov aj v dokumente je tomu položený náležitý dôraz. Opäť ale keď som premýšľal, ako pekne je to napísané a aká je realita v praxi, tak som videl, žiaľ, pohľady dva, napríklad aj preto, že v dokumente sa píše o tom a celkom pekne, zahraničná politika ako chce prispieť k novým exportným príležitostiam, ako chce podporovať inovácie, informačné technológie, nové priemyslové odvetvia priemyslu, ako je elektrotechnika, chvalabohu, Považie, od kanónov ku elektrotechnike. No ale na strane druhej už rok čítam, minimálne si spomeniem, a dokážem uviesť tri veľmi kvalifikované kritické príspevky, o našej chabej účasti na medzinárodných veľtrhoch. My sme o tom diskutovali na zahraničnom výbore. Možno sa budem nútený ospravedlniť druhýkrát, nevidím predsedu zahraničného výboru. Ale tá diskusia sa týkala napríklad medzinárodného veľtrhu elektrotechniky v Mníchove, kde Maďari mali 17 či 19 firiem, podobne ako Česi, my sme ich mali 2. Takéto príspevky čítam v kvalitných komentároch celkom pravidelne. Tak sme sa o tom na výbore delili s pánom štátnym tajomníkom Burianom. Prihlásil sa k spoluzodpovednosti aj za fungovanie alebo nefungovanie SARIO. Sľúbil nám, že nám dodá konkrétnu analýzu, pretože vždy je najlepšie rozobrať konkrétny príklad, prečo takto sme podcenili tento zmienený veľtrh Productronica v Mníchove, ale, žiaľ, doposiaľ som stanovisko alebo sľúbenú správu nedostal. Bolo by dobré, keby, už si nepamätám, tri či štyri roky po integrácii obchodných zástupcov po starom, ekonomických diplomatov po novom malo ministerstvo zahraničných vecí ambíciu vyhodnotiť tento krok, do akej miery sme boli úspešní, do akej miery sme neboli úspešní, a podľa možností na meraných ukazovateľoch dať odpoveď na otázku, či môžeme byť s daným stavom spokojní alebo potrebujeme ho zlepšovať. Toto bola prvá technická poznámka.
A dovolím si povedať ešte jednu technickú poznámku. A tá sa týka siete našich zastupiteľstiev. Uvediem ju možno aj preto, že to znovu pán vicepremiér spomenul, a aj preto, že sme o tom diskutovali či už v pléne alebo vo výboroch. Možnože v súvislosti so štátnym rozpočtom som sa zmienil o tom, že ma vyrušuje realita otvárania nových zastupiteľstiev. Opäť ma trošku pán štátny tajomník poučil, že v Skopje neotvárame, len povyšujeme úrad, že to nebude až také drahé. Rovnako, samozrejme, som si vedomý toho, že v Tbilisi budeme sídliť v budove Európskej únie. Nie som si istý, či to bude zadarmo. No ale som si istý, že odstúpiť od zmluvy s Maďarskom a zriaďovať kamennú budovu v Moldavsku nie je celkom asi perspektívna cesta.
Hovoril som vo svojom vystúpení o tom, že život sa nedá zastaviť, veľmi dynamicky sa mení. A aj my by sme mali mať silu pozerať sa na veci novými očami, bez toho, že by sme chceli sekírovať veľvyslancov alebo im komplikovať život, ale sú tu nové skutočnosti, napríklad nevídané informačné technológie, dobré komunikácie, ale hlavne začala fungovať naplno Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Niežeby som chcel niekoho uraziť alebo nemal rád niektorého veľvyslanca, ale ilustrácia je vždy najlepšia, tak niekedy položartom, polovážne hovorím, že predstava, že v Podgorici je 28 excelencií a ešte aj dvadsiata deviata z Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, je trošku taká na zamyslenie. Dokedy sa budeme tváriť, že toto neexistuje? Dokedy sa budeme brániť tomu, že zahraničná politika je jedna z oblastí, kde by sme sa nemali báť hlbšie spolupracovať? Mne sa nepáči harmonizácia daní, nepáči sa mi, keď nám Európa frfle do etických, kultúrnych otázok. Ale v obrane, v zahraničnej politike, v základnom výskume, však tam môžeme ušetriť kopu peňazí.
No a prečo o tom hovorím znovu dnes bez toho, že by som chcel pridať nejakú hodnotu novú. Je to aj preto, že ma zaujal jeden telegram, ktorý nedávno som dostal z Dánska ako člen zahraničného výboru a v ktorom som sa dozvedel, že Ministerstvo zahraničných vecí Dánska prezentovalo 16. januára reformu modernizáciu zahraničnej služby. Ja to skrátim, nebudem to celé čítať. Dáni zatvárajú veľvyslanectvá na Slovensku, v Slovinsku, na Cypre, v Luxembursku, Švajčiarsku, obchodné zastupiteľstvá v Miláne a zastupiteľské úrady v Líbyi a v Nigérii. Otvárajú aj niektoré nové, v krajinách, kde v novom svete to začína fičať, čo je celkom logické a legitímne. No verím, že ani pána vicepremiéra a mňa to ani nenapadne, aby som tento krok dánskej vlády vnímal ako nejaké nepriateľstvo.
Skôr to hovorím preto, že celkom nedávno v súvislosti so zriaďovaním veľvyslanectva v Macedónsku som si prečítal v dokumente ministerstva zahraničných vecí, že otvárať ambasádu v Skopje ideme preto, aby hlavnou úlohou veľvyslanca bolo efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenia a zriadila rezidentný úrad Macedónska v Bratislave. Povie sa tomu slušne anachronizmus, menej slušne taká stagnácia, taký skostnatený pohľad na veci. Pán vicepremiér veľmi dobre vie, že na tomto nestojí zahraničná politika. Ani z toho nechcem robiť otázku života a smrti. To som spomenul vyslovene ako technickú záležitosť, ktorá ale, samozrejme, má svoje ekonomické dopady, finančné dopady. Zmienil som sa o tom preto, lebo sa domnievam, že život prináša nevyhnutnosť zmien. Život sa zastaviť nedá. Vyvíja sa niekedy brutálnejšie a rýchlejšie, ako by sa nám mohlo páčiť. Tá globalizácia niekedy nás robí veľmi nervóznymi, ale týmto trendom sa buď dokážeme prispôsobiť, nebodaj ich aj pozitívne využiť, alebo budeme zotrvávať v skostnatených prístupoch, ktoré jednak nebudú prinášať osoh a v horšom prípade, samozrejme, budú znamenať zbytočne viac nákladov. Takže nebojme sa meniť veci, podľa možností, samozrejme, k lepšiemu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega Dzurinda, chýba vám v tom materiáli to, že sa Slovensko viac neangažuje v tom, aby Severná Kórea neblbla. Viete, ja keď som si vypočul váš prejav, ja by som bol radšej, keby sme sa angažovali v tom, aby neblbol bývalý minister zahraničných vecí, pretože ja naozaj neviem, prečo je nevyhnutné, aby sme sa vždy púšťali do súbojov s ministrom pri Bosne a pri Východnom partnerstve. Minister zahraničných vecí bol v európskej diplomacii hlavným poradcom pre tieto oblasti. Bol vybratý medzinárodným spoločenstvom ako ten najlepší pre to, aby riadil Bosnu. A vy s týmto pánom idete teraz zápasiť o to, kto má pravdu v Bosne. No, samozrejme, to je súboj slona a blchy. On vás musí poraziť vždy, pretože o tom ďaleko viacej vie. Ja neviem máte nejaký komplex, že si práve tieto súboje vyberáte? Však tam ste takýto malinký v porovnaní s ním, takýto malinký. (Ukázanie prstami.) Ale nebudem teraz hovoriť namiesto pána ministra, on vám to určite povie sám. Bol a je jeden z najväčších odborníkov na túto oblasť.
Ďalšia vec. Vadí vám, že sme nepredvídali udalosti na Ukrajine. No to, že na Vilniuse sa stane to, čo sa vo Vilniuse stalo, že Ukrajina zaspätkuje v poslednej chvíli, nepredvídal nikto, ani vy, pán kolega, jedine, že by ste boli nejaká Sibyla. Mne to pripomína skôr vtip alebo takú udalosť, ktorá sa odohrala v takom seriáli M. A. S. H. Tam bola taká postavička Klinger. A ten došiel a povedal: „Moja mama predvídala, snívalo sa jej o tom, že vypukne prvá svetová vojna a pýtali sa jej, prečo to nikomu nepovedala.“ No jej sa to snívalo deň po tom, čo vypukla. To je presne ten váš prístup. Keď už dneska všetci vieme, ako sa na Ukrajine vyvinula situácia, tak dneska mudrujete. Ale v tej chvíli, keď to ešte nikto nevedel, naozaj vtedy ste sa mali ozvať.
A posledná vec už len k tomu, ako zneužívate výrok Roberta Fica. On hovoril o suverenite Ukrajiny, to je celé. To, že sme my v Európskej únii, to je samozrejmé. A urobili sme pre naše členstvo v Európskej únii ďaleko viac ako vláda, keď ste vy boli ministrom zahraničných vecí. Ďakujem.

No tak vráťme sa k normálnej, slušnej a kultivovanej diskusii. Dobre? Navrhujem to.
Pán poslanec, to, o čom by sme tu mali dnes hovoriť, je tiež to, že v Ukrajine miznú ľudia, miznú nenávratne. A nevieme kde sú. Možno niektorých z nich nájdeme. A budú mať prebité ruky, pretože ich chceli ukrižovať.
My by sme tu mali hovoriť aj tom, pokiaľ mám dobré správy, a pán minister o tom určite bude vedieť, ak je to pravda, že ruské vojská vkročili 11 kilometrov do výsostného územia Gruzie a tak ďalej a tak ďalej.
My máme veľmi málo príležitostí kultivovane a akosi slušne rozprávať o veľmi dôležitých veciach v zahraničnej a európskej politike, a preto by som bola za to, aby sme v tej slušnej rovine aj zostali.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Dzurinda, som rád, že ste sa dotkli aj ekonomického pohľadu na zahraničnú politiku, lebo toto je dlhoročný bôľ našej krajiny. A hovorili ste hlavne o účasti Slovenska na rôznych veľtrhoch v zahraničí. Ja som nedávno písal aj interpeláciu na ministra Malatinského. A pýtal som sa ho, ako Slovenská republika zabezpečila svoje zastúpenie na najväčšom remeselníckom veľtrhu v Nemecku. No tak povedal mi alebo teda jeho odpoveď znela: „Však si to môžete každý prečítať na internete.“ Nikto ho neinformoval o tom, že by niekto tam chcel ísť vystavovať. Tak, prepáčte, takže my sa máme pýtať, alebo teda ľudia sa majú pýtať, že, prosím vás, nepodporí nás ministerstvo hospodárstva na nejakom veľtrhu v zahraničí? Prečo sa v tomto nerobí osveta medzi podnikateľmi s tým, že máte možnosť, sú tu veľtrhy, vyberte si, povedzte nám to, kde chcete ísť, akým spôsobom budeme sa prezentovať, budeme vás prezentovať, pretože treba nám hľadať nové odbytištia. A toto je ďalší problém aj našich zastupiteľských úradov, že sú tam síce politickí nominanti dosadení, ale nie sú tam ľudia, ktorí sú z ekonomického prostredia. Dobre, pán minister tu krúti hlavou, no nie sú všetci takí. (Reakcie z pléna.) To mi potom môžete potom povedať tam z toho pultu, ja teraz reaguje na pána Dzurindu, nie na vás. Takže sú tam ľudia, ktorí v mnohom nemajú nejaký ekonomický popud a nezvládajú tieto záležitosti, pretože som sa s niektorými rozprával, ktorí teda obchodne pôsobia v týchto krajinách, nie na zastupiteľstvách, a toto je problém. Nám chýbajú profesionálni ekonómovia, profesionálni obchodníci v zahraničí, ktorí by predávali naše slovenské produkty. A myslím si, že na toto by sa bolo treba vo väčšej miere zamerať.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pán kolega Dzurinda, ja priznávam sa, že po tom, čo som ako stavbár aj na Ukrajine strávil zopár rôčkov, tak mám k tomuto regiónu osobitný vzťah. A veľmi pozorne sledujem, samozrejme, dianie na Ukrajine. Po tom taktiež, čo som sa včera zúčastnil tak ako vy stretnutia Skupiny priateľstva, keď zavítal k nám aj ukrajinský veľvyslanec, tak som si uvedomil po tom, čo, si myslím, ozaj objektívne zrekapituloval, čo sa deje, aké sú tam podmienky, aká je tam situácia. Čiže mnohé tie informácie preberajú naše médiá, mimochodom, zo zdrojov ukrajinských. A vieme aj u nás, aspoň si to myslím, že je to niekedy ďaleko od objektivity, tá situácia je úplne iná.
Pán Dzurinda, ja som vám to včera povedal aj po tom stretnutí, ja som si veľmi vážil a sa mi veľmi páčilo včerajšie vaše vystúpenie, nechcem vás kritizovať za dnešné, zopár takých poznámočiek. Nuž Kličko tam nie je jediný líder. Dneska je tam zvada, boj, kto bude tým lídrom aj ktorí budú viacerými lídrami. A taktiež si myslím, viete, keď Verchovna rada, ukrajinský parlament prijme nejaké rozhodnutia, nuž môžeme my o tom diskutovať, nuž to je ten demokratický postup. Ako by sa ináč politicky malo pracovať?
Osobne sa prikláňam k tomu, že naša zahraničná politika je aj k tomuto regiónu veľmi vyvážená, a osobne si myslím, že Ukrajina si v prvom rade musí vyriešiť tieto problémy pokojnou cestou sama. Ďakujem.

Ďakujem. Hovoriť o expremiérovi Dzurindovi nebude ľahké. A to sa mi teraz stalo. Ja myslím, že to bol fundovaný prejav bez žlče a v snahe niečo zlepšiť. Čiže hodnotím ho pozitívne. Musím z môjho veľa vyškrtať, pretože už mi všeličo pán Dzurinda povedal. Je to šéf Centra pre európske inštitúcie. Viete že existuje taký think-tank v EPP, vysoká funkcia európska. Dzurinda bol 8 rokov premiérom. Pod jeho vedením sme sa dostali do EÚ, NATO. Na to by sme nemali zabudnúť. Vtedy sme doháňali dva roky stratené Mečiarom. Ja som ho zažil mnohokrát, v Taliansku, kde naozaj premiéri uznávali a závideli to, že 8 rokov má Slovensko jedného premiéra, ktorý vydržal v tých silných tlakoch a tak ďalej. Jeden taliansky premiér, keď poviem meno, tak Mikimu to poškodí, ho volal Miki. (Povedané s úsmevom.) Iste viete, kto to bol. A teda ho uznával v čase, keď ešte aj on bol veľmi slávny. Ja si myslím už posledne, je to trocha vtipné, že Miki dostal dva štichy v Košiciach. To som ti vonkoncom nezazlieval. Keď som bol v Ríme, tak Feldek dostal 5 štichov, keď sa poklonil niekde Dantemu. A urobilo mu to tam veľkú popularitu. Takže to ti troška zazlievam, že si si to príliš zazlieval. Ďakujem.