29. schôdza

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem za tvoje zhodnotenie aj včerajšieho dňa, ktoré si urobil. Ja sa dotknem tej časti, v ktorej si spomínal, že za koho sme tu vlastne. Pýtam sa, ktorý pán poslanec, pani poslankyňa si uvedomuje, dôsledne uvedomuje, že svojím sľubom na Ústavu Slovenskej republiky, ktorý sme tu všetci dávali, 150 poslanci, sa jeho Ja mení na My? Ešte raz opakujem, jeho Ja, mení na My. Občania Slovenskej republiky, viac ako 5,4 milióna obyvateľov, od Ruského až po Kúty. Kedy budeme mať takýchto poslancov v parlamente? O päť rokov, o desať? Či mám to počítať na generácie? Kolegyne, kolegovia, svedomie vám nič nevyčíta? Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja podporím tento návrh zákona, aj keď tá rozprava bola veľmi rozsiahla o lesoch, ale vyjadrím sa aj k tomu. Ale jedným z opravných prostriedkov v rámci trestného konania je sťažnosť, ktorou je možné napadnúť uznesenie policajta, prokurátora a sudcu. Tá lehota troch dní je naozaj veľmi krátka a tie príklady, ktoré si tuná uviedol, naozaj dejú sa v tej reálnej praxi a častokrát práve ten občan je, ktorý ťahá za kratší koniec. To je naozaj veľmi dobré a účinné, aby to bolo päť pracovných dní a presne tak, ako sú sviatky a nebodaj, keď sú tam ešte dvoje sviatkov, prípadnú, alebo sú to veľkonočné sviatky alebo vianočné sviatky, dá sa to naozaj veľmi nechutne zneužívať. Veľakrát ten občan, ktorý nie je taký znalý toho Trestného zákona, kým si to naštuduje, prípadne sa poradí so svojím advokátom alebo právnikom, potrebuje tú právnu radu, tak jednoducho tá lehota je veľmi, veľmi ako krátka a dá sa zneužívať.
K tým lesom, ak dovolíš, pán kolega, sa vyjadrím, nebudeš teraz so mnou súhlasiť. Ja milujem les aj prírodu, aj túto krajinu a k tejto krajine patrili a ty to, Jano, veľmi dobre vieš, aj lúky a orná pôda. Kde sú dneska tie rolky? Kde sú dneska tie nádherné lúky, ktoré tu sme mali? A to sú tie biele plochy, ktoré si tuná povedal, natiahol si tie ruky, že také smreky, ja by som sa išiel naňho pozrieť, že taký smrek storočný, to nie je taký hrubý smrek, až ako si natiahol tie ruky, no tak dovolím si povedať, že nie je, ale biele plochy sú, sú problémom a myslím si, že ani dokonca nesúvisia ani s tým schváleným zákonom, že v extraviláne je možné vyrubovať stromy do 80 cm, lebo tie biele plochy v podstate sú označené ako pôvodne, sú to lúky, možno boli pasienky alebo orná pôda. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. V prvom rade skôr, ako zareagujem na tú obsahovú stránku vystúpenia pána kolegu Mičovského, ktoré bolo, vôbec sa ti nečudujem, pokiaľ si dostal nejaké informácie podobného charakteru, ako si to tu prezentoval, ktoré bolo aj z toho odborného hľadiska trošku tak viac citovo rozhorčené, pravdepodobne mi niečo potom k tomu ukážeš, ako si to naznačil. Ale skôr sa chcem vyjadriť k tomu, že skutočne, pán predsedajúci, my rokujeme teraz o tlači 840. Bolo by dobré, keby predsedajúci schôdze Národnej rady dodržiaval rokovací poriadok v tom zmysle, že pokiaľ rečník chce vystúpiť, nech vystúpi v podstate k prerokovávanej problematike, ktorá súvisí so schváleným bodom rokovania. To len tak na okraj.
A čo sa týka v podstate toho výrubu na bielych plochách alebo na nelesných plochách, sčasti odpovedá, respektíve sčasti uviedol niektoré argumenty aj pán kolega Kuffa. Možnože by som ich aj doplnil, ale v tomto momente nepovažujem za potrebné. Považujem za potrebné povedať len toľko, že bez ohľadu na to, či hovoríme o výrube na lesnom pôdnom fonde, lebo na nelesných plochách, musíme si uvedomiť, že biologické procesy, rastový, reprodukčný potenciál, či už jednotlivých stromov alebo lesa, je, platí teda a funguje rovnako na nelesných plochách ako aj v lese. Pokiaľ sa jedná o výrub rúbne zrelých stromov, pokiaľ sa jedná o záujem, ktorý je do istej miery aj vo verejnom záujme, respektíve verejnoprospešného charakteru, najmä z aspektu obnovy niektorých trvalých trávnych porastov a podobne, súhlasím s tým, že musí podliehať vyššej kontrole, ale v každom prípade nesmieme ...(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky. Pán kolega poslanec Kuffa, aj pán kolega poslanec Lebocký, ja vám fakt za chvíľočku ukážem tie pohľady. Možno som ruky roztiahol trochu priveľmi, áno tá gestikulácia možno bola trocha nadsadená, ale ak sa na to pozrieme očami odborníkov, lesníkov, občanov, milovníkov životného prostredia, ak vám ukážem mapu, kde sú umiestnené tieto biele plochy obklopené lesmi, tak možno mi ako odborník Lebocký, pán poslanec Lebocký povie, ako je možné, že to naozaj nebolo zaradené do lesa? Áno, aj ja sa na to spytujem, ale ten stav je taký, že nebol a že tam rastie storočný smrek. Ten, kto to dneska, v týchto chvíľach rúbe osiku a buky, zopár ich tam je, necháva bokom a skutočne sa rúbu len tie nádherné smreky. Ja nepochybujem, že aj pán poslanec Lebocký má svoju odbornú pravdu, veď to vieme, že všetko má svoj rytmus a niekedy sa nám veci javia inakšie, aká je ich podstata a to lesníctvo sa mnohokrát považuje za katovanie lesa, hoci vieme, že my ten les vychováme. Ale v tomto prípade je to ozaj podľa všetkého nie výchova, nie obnova pôvodných pasienkov, ale je to konanie, ktoré nazvať zištným sa dá asi pomerne ľahko.
Poďme sa tam pozrieť, aj keď viem, že máme svoje povinnosti, aby sme nerozprávali do vetra a čo sa týka toho, že som si dovolil túto, možno máš pravdu, pán poslanec Lebocký, nie veľmi súvisiacu repliku k Trestnému poriadku, musel som si ju dovoliť. Aj keď viem, že som zašiel možno za rámec toho, čo bolo v tej chvíli bežné, ale to nie je náhoda. Ja som včera o tom chcel rozprávať. Nemohol som a nebol ani na vine pán poslanec Hlina. Na vine bolo to, že nedodržiavame poriadok. A preto som považoval za potrebné využiť túto situáciu, ale nie zneužiť. Verím, že to nebola náhoda, že mi to bolo umožnené a ďakujem aj pánovi podpredsedovi Národnej rady Jánovi Figeľovi za to.

Len veľmi stručne. K dvom príkladom, ktoré som použil pre zdôvodnenie toho, že je potrebné zmeniť lehotu v § 187 Trestného poriadku 301/2005 z troch kalendárnych dní na päť pracovných dní, som použil dva príklady a ten tretí, som si povedal, že ho nepoužijem, lebo by to nebolo dôstojné, ani ho nepoužijem, len ho naznačím. Ja sám som zistil, aj v súvislosti s výkonom svojej poslaneckej funkcie, keď prvýkrát v živote som musel podať trestné oznámenie, pokiaľ som nechcel sa zmieriť s tým, že ma niekto bude považovať za podvodníka, zlodeja, nestatočného človeka, pretože istý bulvárny denník si niečo takéto dovolil, podal trestné oznámenie. Som tu väčšinou v Bratislave, manželka zastavenie uznesenia o podozrení z trestného činu ohovárania prevzala v utorok. Bolo to zastavenie, keď som sa spýtal vyšetrovateľa, to viete, vy politici musíte zniesť oveľa viac. Keby to bol iný občan, budem to riešiť, ale v prípade politika to, to my takéto veci posudzujeme inakšie. Dobre, majú na to plné právo, ale fakt je ten, že v piatok už bolo neskoro.
Podal som napriek tomu sťažnosť, vážim si, že som argumentmi po niekoľkých mesiacoch presvedčil prokurátora, že napriek tomu, že som lehotu nedodržal, tak moje, moju sťažnosť považoval čiastočne za oprávnenú a obnovil vyšetrovanie. Takže existuje aj táto možnosť. Ale otázka je, keby to nebol poslanec, keby to, ktovie ako by sa to dialo? Možnože áno, možnože nie. Takže nechcem to otvárať, lebo tento príklad je ešte živý. Ja chcem len povedať, že aj nás sa to týka. Aj nám manželky niekedy otvoria zásielku do vlastných rúk, keď sme preč a keď si ju prečítame, tak môže byť neskoro, lebo však pracujeme na svojej práci a nerozmýšľame, čo všetko musíme ešte rýchlo stihnúť, aký list otvoriť a na aký odpovedať. Ozaj je to krátka lehota, ozaj vám ďakujem vopred, že si to uvedomujeme a že to spoločne zmeníme.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel opäť podporiť tento návrh a fakt len krátko, pár slov. Janko, ty si povedal, že sa táto trojdňová lehota dá veľmi ľahko obísť a to tak, že najprv dáš nejaké krátke podanie a potom to podanie doplníš. No môžem ti povedať, že mi kolega nedávno hovoril, že sa mu stalo, že toto isté urobil a orgán činný v trestnom konaní mu to neprijal. Povedal, že je po lehote, že síce spravil podanie, ktoré mal urobiť v krátkej lehote a jednoduché, ale potom čo urobil, to už bolo doplnenie. Je naozaj fakt, že máme tu ešte dozorujúceho prokurátora, ktorý to môže zvrátiť, ale nie vždy sa na to oplatí spoliehať. Viď kauza v Nitre. Čiže tie lehoty sú naozaj neodôvodnene prísne.
A keď som rozmýšľal, ako by som to ešte, ako by som ťa podporil a vyslovil nejaký príklad, napadla mi vec, ktorá je asi najcitlivejšia pre ľudí, a to sú peniaze. Predstavte si, prosím, páni a dámy, kolegovia, že máte v banke uložený veľký obnos peňazí a bankový úradník tieto peniaze spreneverí, alebo nespreneverí, prevedie na cudzí účet, dokonca to nebude ani sprenevera, pretože to sa týka iba vecí a toto, peniaze na účte nie sú vec, ale to je iné, bankový úradník tieto peniaze niekam prevedie. Spôsobí vám naozaj veľkú škodu.
A začne vyšetrovanie. Bude voči nemu vznesené obvinenie a vám to obvinenie ako poškodenému príde v utorok. Vy máte tri dni na to, aby ste podali sťažnosť, pretože v tom obvinení vidíte chyby. Vidíte chyby v sume, ktorá vám zmizla, vidíte chyby v osobe, ktorá to spáchala a k tomu takéto chyby, vy sa svojich peňazí nedomôžete tak ľahko, to si, myslím, musíme uvedomiť. A teda v utorok vám to príde. Vy máte tri dni na to, aby ste buď podali sťažnosť sami, ale keďže sedíte v parlamente, máte kopec roboty, alebo by hľadali advokáta. Advokát, šikovný advokát, ak mu dáte lehotu troch dní, vám dá 100-percentnú prirážku. Každý jeden šikovný advokát má veľa roboty, dá vám stopercentnú prirážku. Ak to ešte, aby to stihol podať. Vy, ak túto lehotu zmeškáte, ako som povedal, budete mať problematický prístup k vašim peniazom. Na to by ste nemali zabudnúť.
Ja túto lehotu považujem naozaj za krátku a niekedy v situáciach, kedy ide o napríklad ekonomickú trestnú činnosť, za nestihnuteľnú. Ak ide o komplikovaný trestný čin, nie je možné sa relevantne vyjadriť k tomu, čo bolo spáchané a ako to bolo spáchané. Takže tento návrh podporujem a dokonca možno aj tých päť dní málo, lebo sú veci, sú veci naozaj rozdielne v závislosti od jednoduchosti a zložitosti. Takže som rád za akúkoľvek zmenu a navýšenie tejto lehoty.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení hostia, v komornej atmosfére desatinovej z celkového počtu, žiaľ, asi mám stále tú smolu, že stále mi to vychádza buď v piatok doobeda, v piatok poobede alebo po 17. hodine, ale žiaľ, to je slovenský parlament, vážení občania, takže tak to berte, že život je taký, s čím budem mať do konca svojho mandátu problém, aby sme tu nemali minimálne 50 % poslancov v Národnej rade, keď zastupujú vás, občania.
Ale poďme k veci. Nie som rád, že tu stojím opätovne, pretože recyklujem znovu zákon o obecnom zriadení 369/1990, ktorý, tvrdím, že diskriminuje časť našich občanov. Dúfam, že každý mi dá za pravdu, že po revolúcii, tej poslednej u nás, pretože mali sme ich tu dosť za posledných sto rokov, z toho roku 1989 mnoho ľudí očakávalo, že krivdy, ktoré boli spôsobené za predchádzajúceho režimu, za socializmu, budú v novom režime odstránené, odčinené, urobená náprava.
Tak ako sme si vedeli priznať reštitučné, nejakým spôsobom, zákony, ktoré umožňovali odčiňovať krivdu spáchanú na majetku našich občanov počas socializmu a éry tohto vývoja našej spoločnosti, tak občania predpokladali, že bude aj v ďalších oblastiach ich života. Žiaľ, musím konštatovať, že v oblasti možnosti rozhodovania, v akej samospráve budem žiť ja ako občan, ktorý mám na to ústavné právo, že kto bude o mojich financiách rozhodovať, aký bude mať na nich dosah, mnohí občania sa toho nedočkali. O akú skupinu ide občanov našich a tvrdím diskriminovaných aj v súčasnosti podľa platného takéhoto zákona? Sú to občania, ktorých predkovia si dovolili mať vlastné katastrálne územie, historicky dané, mnohí niekoľko stoviek rokov a zrazu prišla éra socializmu, ktorá povedala, chceme mať okresné mestá, ktoré budú mať stanovený počet obyvateľov: 30-tisíc, 50-tisíc, 100-tisíc.
No samozrejme, nebudeme to dvíhať formou demografickej krivky, že pôrodnosti, ale zlučovaním území, pretože chceme mať okresné mestá, ktoré budú honosnejšie, mať viacej neviem čo, hlavne obyvateľov. Hovorím o 70. rokoch minulého storočia, kedy takáto zlučovačka, ja hovorím, týchto obcí do okresných a iných miest, nastala. Žiaľ, musím konštatovať, že v našej demokracii sú tieto väčšinou teda miestne časti, ktoré sú samozrejme na perifériách daného mesta, nie sú centrom tohto mesta. Sú v mnohých prípadoch hendikepované tak, že tie finančné zdroje tam idú vo veľmi tenkých finančných kohútikoch, v mnohých prípadoch sú škrtené až doslova do prežitia, kde nemajú ani svoje ihrisko, ani svoje materské škôlky, ani upravené chodníky, ani majetkoprávne vysporiadanie vecí, pretože majú smolu, ich predkovia si svoje územie vydobyli a socializmus ho scelil do väčších blokov.
To je tá skupina občanov, ktorí márne volajú po 90. roku, aby sa mohli nejakým spôsobom o svoje územie starať tak, ako sa starali ich predkovia, aby sa mohli odčleniť. Áno, máme tu zákon 369/1990, ktorý musím povedať pre objektívnosť môjho vystúpenia, že v prvých rokoch po revolúcii dával možnosť odčleniť sa, ale následne, po roku 2000 teda, prichádzali ďalšie novely, ktoré túto možnosť podstatne zredukovali a zredukovali až na taký stav, že v súčasnosti je nemožná.
Keď čítate zákon 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, tak dostávate vieru. Začínate samozrejme, ja začínam zákony teda čítať od prvého paragrafu až po posledný, nie naopak. Niektorí, nechám to už na uváženie, ako začínajú ho čítať, a ten zákon graduje. Začína gradovať a v tomto zákone vám prakticky hneď v § 2 hovoria, áno, vážení, máte možnosť, poďte, ukážte. My vám dáme tie historické podmienky, ktoré musíte splniť, aby ste mohli. Hovoríte super, to je demokracia, beriem, idem po tom. Aké sú tie podmienky?
Obec sa môže rozdeliť, ak nové obce budú mať katastrálne územie alebo súbor katastrálnych území tvoriacich súvislý územný celok, hold to je tá historickosť, áno, beriem. Musia mať najmenej tritisíc obyvateľov, áno, dané v zákone. Pýtam sa, prečo 3-tisíc? Keď som sa to pýtal v minulom volebnom období pána Faiča, ktorý bol a je aj poslancom aj teraz vládnej strany SMER, aj bol pri tejto novele, ja som vtedy nebol, takže išiel som za múdrejšími. Nevedel mi to až tak zdôvodniť, prečo práve tritisíc.
Keď sa pozrieme do iných aspoň susediacich s nami krajín, ako je to inde, tak Česi majú tisíc obyvateľov, Maďari tristo, áno, Nemci majú, aj Taliani desaťtisíc. Asi to vyplýva možnože z historického vývoja, resp. z demografického nejakého osídlenia, resp. počtu obyvateľov.
Dobre, beriem, u nás zákon hovorí tritisíc, to znamená, nehovoríme o komunitách sto, dvesto, päťsto ani dvetisíc, a to budem stále opakovať, vážení kolegovia, kolegyne. Nehovoríme o komunitách stoviek, hovoríme nad tritisíc, ako definuje zákon, to nemením, to nechávam. Je to tritisíc a vyššie. Áno tak sme zadefinovali životaschopnú jednotku Slovenskej republiky po roku 1990. Dá sa o tom polemizovať, ale ja nechcem polemizovať o tom proste. Áno, je to tritisíc, beriem.
Ďalší bod, ktorý hovorí § 2. Ak urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami obce, môže sa teda odčleniť tá časť. Áno, beriem, dali sme takýto, súhlasíme s tým, nemá s tým problém asi ani ZMOS, dobre je to tu, nenapadám to. Obec nemožno rozdeliť, ak do rozvoja odčleňovanej časti obce boli vložené investície, od ktorých je závislá celá obec. Áno, beriem, sú aj takéto, nemám problém. Ak dovolíte, v mojom pozmeňujúcom návrhu ešte pritvrdzujem. Ešte pritvrdzujem ďalšie podmienky, ktoré dúfam, že reči, aby sme touto mojou novelou neodtrhli Petržalku od Bratislavy, budú zažehnané.
Dávam ďalšiu podmienku, ktorá hovorí o dĺžke hranice, ktorá je v danej odčleňovanej časti voči celému obvodu a dávam ďalšiu podmienku, ktorá hovorí o bezprostrednom spojení cestou s danou obcou, od ktorej sa odčleňuje. Pretože u nás už máme také anomálie, že idete z mesta cez obec do mesta. Ešte raz opakujem, z mesta cez obec do mesta. Tak u mňa to je neskutočné, tak preto hovorím, že to je anomália a diskriminácia, keď táto obec sa nemôže odčleniť. Takže to sú tie podmienky, ktoré sú dané v § 2, áno 2 a teda. Áno, beriem, akceptujem.
Keď čítate zákon ďalej, samozrejme máte podmienky: čo, kde, ako, prečo, a zrazu sa dostanete ku § 11, ktorý vás potopí úplne. Váš elán je okamžite niekde v lufte, zabudnite, že ste v demokratickom zriadení a že aj ty, pán občan, si môžeš povedať niečo a má to váhu. Zrazu v § 11 vám povedia, ale miestne referendum sa musí robiť v celej tej veľkej obci, nie v tej miestnej časti. No, vážení, nehnevajte sa, keď to je demokratické, tak ja tvrdím, že to je despotické, to je diktát, pretože iba tá malá skupina, tých tritisíc, čo sme definovali, životaschopná skupina tritisíc, tá je nespokojná, tá má problém. Tých zvyšných päťdesiattisíc alebo štyridsaťtisíc ľudí, ono hovorí: no čo my s vami máme? My máme od vás zdroje príjmov, fungujeme super, vy len si tu žite na tej periférii. To je perfekt, však my sa sa o vás postaráme. Áno, vidím, ako sa staráte o niektoré, kolegovia, ktorí ste takýto zákon prijali a ja to cítim ako diskrimináciu, a to nehovorím iba o desiatkach, hovorím o tisícoch občanoch, ktorí mi aj píšu, aj telefonujú a hovoria, že s tým treba niečo robiť.
Tak to majú v iných krajinách, kde to referendum je v tej miestnej časti, ktorá je nespokojná a výsledky tohto referenda rozhodujú, či áno alebo nie. Keď dovolíte, aj túto oblasť sprísňujem, momentálne je tam, že pri tom referende 30 % musí povedať, že áno, že chce, ja hovorím, že musí povedať až 60 %, keď chce, ale vážení, nehnevajte sa, musíme to dávať na tú časť, ktorá je nespokojná, to znamená v tejto časti, ktorej sa to týka a ktorá spĺňa tie historické podmienky, ktoré sú dané v § 2.
Takže toho sa týka môj pozmeňujúci návrh zákona o obecnom zriadení a myslím si, že ak chceme aj našu hrdosť, často hovoríme, že Slovák stratil vzťah k rodnej hrudi, nevieme sa za Slovensko biť, nevychováme ďalšiu generáciu, aj toto je výchova, vážení, že keď si raz poviem, že ja som z tej obce, v ktorej som vyrástol, aj moji predkovia po päťsto rokov tam vyrástli a zrazu sa má volať ináč. Sa pýtam prečo? Pretože tu bola éra socializmu? Iba preto? A ešte raz opakujem, nehovorím o sto, dvesto, päťsto, tisícčlenných komunitách. Hovorím o komunitách tritisíc a vyššie. To, čo sme povedali, že je životaschopné, čo sa vie samo riadiť, vie mať možnože aj tie zdroje, vie tých ľudí urobiť tak, aby tá samospráva fungovala.
Takže preto hovorím, že aj hrdosť na vlastné územie, aby sme touto novelou, ktorú vám predkladám, vzbudzovali, aby sme si uvedomovali, že naše územie je jedinečné, naši občania majú právo povedať si, ako chcú tú samosprávu, ktorá, tvrdím, že na tom prvom stupni najviac ovplyvňuje ich život, tam prakticky sa hovorí, či tá cesta bude, či ten dom smútku bude, či tie chodníky budú vyčistené, či to smetie bude vybrané, či tie financie budú rozkradnuté alebo nie. A keď mi niekto povie, že v menšej komunite, ktorá je u nás, ešte raz hovorím, tritisíc a vyššie, bude horšie kontrolované ako v tej päťdesiattisícovej, ako ten tok peňazí ide, tak mu poviem, že nevie matematiku a nevie, aké sú skúsenosti.
Takže, vážení, preto sa zastávam týchto občanov diskriminovaných aj v dnešnom 2014. roku, ktorí takto cítia a žiaľ, že robíme z toho politikum, nerobíme z toho zase pre vec, a ja tvrdím, pre dobrú vec našich občanov, aby sme zvýšili ich vieru v demokraciu, na ktorú sa v mnohých prípadoch asi u nás iba hráme. A ja sa nechcem na ňu hrať, ja ju chcem žiť, prežívať, tvoriť, aby sme aj ďalšie generácie na našom území udržali, preto keď všetkých vyženieme z nášho územia, vážení, tak nie sme hodní našich predkov a môžme sa hanbiť, že neumožňujeme taký rozvoj našej, nášho krásneho Slovenska, aký máme možnosť urobiť v súčasnom roku 2014 a ďalších rokoch, ktoré sú pred nami. Aspoň dúfam, že Slovensko nezanikne a že budeme vedieť si ctiť aj našich predkov. Pretože tí, ktorí nevedia, skade prišli, nevedia, kto sú, tak nevedia ani, kam chcú ísť.
Takže, vážení, to je apel, aby sme aj týmto mojím pozmeňujúcim návrhom, ktorý tu predkladám, o obecnom zriadení, aby tu ľudia tú vieru, za ktorú bojovali v 89., aj ja som štrngal, aj ja som bol na tom u nás v Prešove, aby sme ich nesklamali a povedali im áno, si tu, tu si doma, tu pusť tie korene, ktoré budú ďalšiu generáciu živiť a Slovensko bude životaschopné a nebudeme sa musieť stať kolóniou, resp. banánovou republikou niekoho iného, pretože, vážení, mne sa zdá, že v súčasnosti ako keby sme sa chceli odnárodniť a to ja nepokladám za správne, preto pusťme tie korene hlbšie, aby to boli životaschopnejšie, aby sme aj týmto mojím zákonom, ktorý predkladám, mohli túto otázku a vec možnože posilniť.
Takže tento návrh je, zákona, teda novela zákona je v súlade s ústavou, zákonmi a ostatnými všeobecnými záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Vážené kolegyne, kolegovia, toľko z mojej strany a chcel by som vás pekne poprosiť a požiadať o podporu toho zákona, napriek politickým spektrom. Myslím si, že týka sa to všetkých občanov aj voličov, pravice, ľavice, ja neviem, ako sa všetci nazývame, ja hovorím, malo by tu ísť o vec, takže chcem vás ešte raz poprosiť o jeho podporu.
Ďakujem pekne, že ste ma vypočuli.

Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma určil za spravodajcu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fecka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (tlač 839). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom poslaneckom návrhu zákona.
Uvedený poslanecký návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, to jest doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční prvé jeho čítanie.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Zároveň navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, možno by som to stihol aj vo faktickej poznámke, ale radšej to skúšam takto a napadla ma jedna analógia, pretože myslím si, že aj keď príklady pokrivkávajú, ale sú niekedy celkom dobrým dokumentom na to, aby sme si vedeli lepšie predstaviť predmet prerokovaného zákona. Pán poslanec Fecko to predkladá už druhý alebo tretíkrát a ja jeho argumenty počúvam a snažím sa teda povedať si, a prečo vlastne nie? Zato že, že to tomu veľkému nepasuje? No nikdy mu to nemôže pasovať. A povedal som, že použijem príklad a práve ten príklad chcem teraz povedať.
Zoberme si o päť rokov, určite to bude veľká sláva aj v tejto sieni a o päť, o štyri už iba, budeme si pripomínať sto rokov od vzniku Československej republiky, teda ktorá nám umožnila to, čo nám umožnila. Ja chcem len upriamiť vašu pozornosť na jednu jedinú vec. Keď sa 29. októbra v budove Tatra banky v Martine zišlo tých 200 zástupcov slovenského národa bez toho, aby vedeli, čo sa udialo deň predtým v Prahe, no keby sa oni spytovali, alebo poslali nejakú depešu do Budapešti, že či teda môže sa to Slovensko odtrhnúť od Rakúsko - Uhorska a pridať k Československej republike, nuž tak by sme dodnes asi ani Národnú radu Slovenskej republiky nemali.
Takže ja viem, že príklady sú vždy zradné a tento tu je trocha prisilný, ale predsa len je to vlastne o tom istom. Pán poslanec Fecko navrhuje to, aby malá svojbytná obec, ktorá si chce spravovať svoje veci sama, aby to zákonom mala umožnené tak, aby jej to ten veľký brat alebo v tej chvíli ešte zastrešovateľ tejto malej obce nemusel schvaľovať, lebo ten im to neschváli nikdy. Tak ako by nám to nikdy tá Pešť nebola schválila. Tak vravím príklady, možno pokrivkávajú, ale skúsme zase pri zvažovaní tohto návrhu, ktorý prichádza druhý alebo tretíkrát do tohto pléna, si spomenúť na tých 200 zástupcov Slovenska v budove Tatra banky v Martine 29. októbra 1918. Keby tí boli rozmýšľali tak, ako rozmýšľame my, keď nechceme podporiť návrh pána poslanca Fecka.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ja tento návrh zákona podporím a ono, keď tí občania chcú mať vlastnú obec a chcú si ju spravovať, tak naozaj im to umožniť, aby aj zákonom a legislatívou im to bolo umožnené. Nad čím som sa tak úsmevne v duchu zase pousmial, len aby nebola bitka o richtára, o starostu. Ja by som tam ešte navrhoval možno doplniť, ak ide občanom o vec, aby prvých desať rokov starosta takejto novovzniknutej obce vykonával túto službu nezištne ako občan. Vtedy naozaj uverím, že ide viac o vec, ako o peniaze. Lebo veľakrát tie bitky sú, ktoré sa zvádzajú, tak to je bitka o moc a bitka o peniaze.
Aj mňa v týchto chvíľach, ale vôbec už aj v minulosti a zvlášť teraz mrzí tá skutočnosť, že mnohí občania naozaj odchádzajú z našej krajiny. Ale veľakrát to nie je práve preto, že oni nemajú vlastnú obec, lebo každý občan tú obec má, ale oni majú problém s bývaním. Majú problém s bývaním a to sú práve mladé rodiny a mladí ľudia, ktorí nemajú prácu a v posledných rokoch naozaj tento odliv mladých ľudí je čoraz väčší a toto ma veľmi mrzí.
Naša krajina má všetky predispozície na to, aby vytvárala dôstojné a slušné podmienky aj pre mladých ľudí. Dnes, myslím si, že nie je takým veľkým problémom pre našich mladých študentov dosiahnuť vzdelanie aj tituly. Väčším problémom je umiestniť sa na trhu práce. Možno aj nad takouto skutočnosťou sa zamyslieť. Ja viem, že to tak nesúvisí s návrhom tohto zákona, ale ja som len reagoval na toho predrečníka, že prečo tí mladí ľudia odchádzajú. Dovolím si povedať, že práve kvôli týmto podmienkam a nie preto, že ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)