29. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Možnože trošku z pozície takého služobne starejšieho, ja som si hento tiež odžil, tiež ma tam grilovali a dostatočne a to je takto, že nebudete veriť, ale ako predsedajúca máte kompetencie a sú veci, o ktorých rozhodujete len vy a nikto iný, to je to, čo sa snaží pán Hlina vysvetliť. Tu nemá kto čo hlasovať o tom, či to predtým bolo zmätočné, vy by ste mali povedať, posledné hlasovanie sťahujem, bolo zmätočné a bodka. To tu nemôže snemovňa odhlasovať, to musíte vy rozhodnúť, že toto hlasovanie neplatí a bude sa niekedy, keď sa dokončia tie interpelácie, o tom hlasovať neskôr. V dobrom hovorím, v dobrom.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. No dnes tu už viackrát zazneli také zaujímavé asociácie, ktoré spojili stromy s ľuďmi. Vo mne to vyvolalo spomienku na starého pána Slosiarika, blahej pamäti, lesníka, ktorý ešte študoval za monarchie a ktorý mi vždy hovorieval, keď som bol malé deculo, že vieš, tak nám v škole hovorili, že stromy, to sú živé tvory a tak sa voči ním treba aj správať. Pekná myšlienka, ale tobôž predmet v návrhu zákona, ktorý predložil pán poslanec Osuský, ten nehovorí o stromoch, voči ktorým sa môžeme za istých okolností, aj máme správať ako k živým tvorom, ale hovorí o skutočných živých tvoroch so svojím citom, so svojou skúsenosťou, so svojou históriou. Ja si myslím, že v takomto prípade by sme vôbec nemali zvažovať, ako hlasovať, pretože vydediť si vlastných občanov zákonom z krajiny je niečo tak strašné, že nič iné ako rýchlo opraviť nám neostáva a ja veľmi prosím, aby sme už neštúrali sa v tom, ako to vzniklo, ale aby sme opravili to, čo vzniklo, lebo to, čo vzniklo, je nehumánne.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, určite úvodom musím povedať, že veľmi vítam túto iniciatívu pána poslanca Osuského, ktorý vo svojej úvodnej reči aj dobre postrehol, že bolo tu niekoľko návrhov zmien tej poslednej novely zákona o štátnom občianstve, ktorá bola prijatá pred necelými štyrmi rokmi v tejto snemovni, a to presne 26. mája 2010, ako nejaký antizákon k tomu maďarskému, ktorý bol prijatý v ten deň tiež v maďarskom parlamente.
Zaujímavosťou celej tej novely je, že sami predkladatelia ako opoziční poslanci, Robert Fico & Company, sa snažili tento zákon zmeniť. Neprešiel ten ich návrh na opravu vlastného hlúpeho bezcitného zákona, lebo tá oprava bola len čiastočná. Vždy boli nejaké podmienky, ktoré boli podmienkami nesplniteľnými, nerozumnými a hlavne zbytočnými, lebo zákon by naďalej bol protiústavný, zákon by naďalej bol diskriminačný, zákon by naďalej bol nevykonateľný. Preto ten návrh ani nebol schválený. Takisto aj návrhy, ktoré predložili Obyčajní ľudia v minulom volebnom období, lebo tie nedostatky zákona, na ktoré sme poukázali pred ústavným súdom teraz, aj pri tom písomnom podaní, ktoré sme podali v roku 2011, ale aj teraz na verejnom pojednávaní, sa neodstraňujú. Odstráni ich jedine ten spôsob, ako to navrhol pán poslanec Osuský v tomto svojom návrhu, ako sme to navrhovali my v tom zmienenom návrhu, ktorý som predložil s pánom vtedajším poslancom Kubovičom a Somogyim.
Už to bolo poukázané, že aký je to nezmyselný zákon. Bol to nejaký antizákon rýchlo na kolene spracovaný, ktorý prejednala Národná rada v jeden deň. Samozrejme porušením všetkých pravidiel rokovacieho poriadku, lebo schôdza, mimoriadna schôdza bola zvolaná v utorok 24. mája 2010, s jedným s bodom programu mimoriadnej schôdze bolo, schôdze bolo aj skrátené legislatívne konanie, ako aj návrh na zmenu zákona o štátnom občianstve. Ale ani návrh na skrátené konanie, ani návrh novely zákona o štátnom občianstve z dvadsiateho štvrtého neexistoval, neexistoval ani z dvadsiateho piateho, kedy sme začali rokovať, vtedy sme prijali uznesenie, že Národná rada vyslovuje znepokojenie, znepokojenie nad iniciatívou maďarskej vlády, lebo ten zákon bol prijatý, návrh zákona bol prijatý vo vláde až dvadsiateho šiesteho. A hneď v ten deň ten návrh zákona prišiel do Národnej rady, kde v skrátenom legislatívnom konaní začali o tom rokovať okolo pol dvanástej alebo o jedenástej. Cez obed prebehli výbory, o pol tretej začalo druhé čítanie a o piatej už zákon bol na svete. Už vtedy sme poukázali na to, že nedá sa takto prchko reagovať na zákon, ktorý ešte sme nevideli, nedá sa prijať zákon, ktorý, ktorého dopad nevieme dopredu. Nemáme vedomosti o tom, že aké konkrétne situácie nastanú a presne ten zákon aj tak dopadol. Ten zákon je v rozpore s ústavou, je nevykonateľný a v rozpore s medzinárodnými zmluvami a samozrejme na to už aj pán poslanec Osuský poukázal. A absolútne minul cieľ. Cieľom bolo, aby sa eliminoval zákon, ktorý prijala Maďarská republika.
Viete, koľko občanov je dotknutých s týmto zákonom, ktorí nadobudli občianstvo maďarskej, Maďarska, už bývalej Maďarskej republiky? Štyridsať sedem. Nezmysel, celý. Ale v Čechách k 2. januáru to bolo 701 osôb. K 2. januáru z toho bolo 284 českých, 137 nemeckých, 80 rakúske, 60 britské, až potom je maďarské.
Čiže celý zákon je absolútnym nezmyslom, len sme mali pred sebou volebnú kampaň. Mečiar, Slota, Fico potrebovali nejakým ráznym, rázny argument, ktorým išli do volieb, ako sme tým Maďarom ukázali a nedovolím, aby si tuto niečo nárokovali iba, aby mali štátne občianstvo Maďarskej republiky naši občania. Pritom pozabudli na to, že od roku 1993, od nadobudnutia účinnosti zákona o štátnom občianstve do roku 2005 Slovenská republika mala taký istý inštitút, taký istý. V tom zákone sa hovorilo, že osoba, ktorá má štatút zahraničného Slováka, bez splnenia akejkoľvek podmienky mohla nadobudnúť slovenské štátne občianstvo. Stačilo získať štatút zahraničného Slováka. K tomu nebolo nič iné, len prehlásiť, že mám slovenských predkov. Keď o to osoba so štatútom zahraničného Slováka požiadala, o slovenské štátne občianstvo, automaticky to dostala.
Čiže my sme dvanásť rokov mali inštitút bez problémov, ktorý v 2010 sme tak ostro kritizovali a kritizovali sme všeobecne nielen to, že niekto nadobudne nejaký, bez nejakej faktickej väzby, toto také bolo, také módne slovo, nadobudne cudzie štátne občianstvo, ale však my sami sme to dovolili a jednak na druhej strane sme kritizovali všeobecne dvojaké alebo trojaké, alebo mnohoraké štátne občianstva. Pritom sme neevidovali vôbec, že koľko našich občanov má cudzie štátne občianstvo. Načo by to aj bolo?
Pri prijatí zákona sa argumentovalo aj s tým, že to je bezpečnostné riziko. Najznámejším prípadom straty slovenského štátneho občianstva je 102-ročná pani Ilonka Tamásová. Má 102 rokov. Ona je aké bezpečnostné riziko pre túto Slovenskú republiku? Mimochodom, je vyznamenaná za svoje celoživotné pedagogické dielo, celý život sa venovala deťom na škole. Dostala za to vyznamenanie a pred štyrmi rokmi ešte jeden darček, že keď nadobudla občianstvo cudzieho štátu, tak sme ho my zo svojho štátneho zväzku síce formou zákona, ale proti jej vôli, vyhodili. Prečo je práve treba ísť touto formou novely, nie nejakej čiastkovej, nejakej faktickej väzby, ale spraviť nápravu, aby sme sa dostali naspäť do toho obdobia pred 17. júla 2010. Lebo ten zákon je nevykonateľný.
Keď niekto sám od seba dobrovoľne neohlási slovenským štátnym orgánom, že nadobudol cudzie štátne občianstvo, tak naše orgány v živote oficiálnou cestou sa túto informáciu ako nedozvedia, čiže ani sankcia nenastúpi, ani nič nenastúpi. My tu môžeme mať desiatky, stovky občanov, ktorí nadobudli štátne občianstvo cudzieho štátu, ale ich neevidujeme. Síce oni zo zákona stratili štátne občianstvo, ale keď ich neevidujeme ako cudzích štátnych občanov, tak ich stále evidujeme ako slovenských štátnych občanov. A pôjdu voliť? A budú vykonávať svoje všetky občianske práva. A načo je nám potom taký zákon? Trestáme samozrejme tých poctivých, ktorí to nahlásia.
A potom je ďalšia vec, ďalšia vykonateľnosť zákona, keď ten občan, ktorý stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky, dobrovoľne neodovzdá svoj občiansky preukaz, tak slovenské štátne orgány nie sú schopné tomuto občanovi tento občiansky preukaz zobrať. Štátne orgány tvrdia, že to je priestupok. Ale v zákone o občianskom preukaze je, že občan, občan, ktorý neodovzdal neplatný občiansky preukaz, sa dopustí priestupku. Ale toto už nie sú občania, toto nie sú občania, to sú občania cudzieho štátu. Občan v ponímaní zákona o štátnom občianstve je občan Slovenskej republiky. Čiže ten cudzinec sa žiadneho priestupku nedopúšťa, lebo zákon hovorí o občanoch Slovenskej republiky. Však on je podľa zákona už cudzinec. A rad radom môžem vymenovať tieto anomálie, ktoré vyvolal ten zákon, tá novela zákona o štátnom občianstve. Ale poďme na úplne racionálne prípady, kde ľudia z rôznych dôvodov musia, alebo sú donútení, prinútení okolnosťami nadobudnúť cudzie štátne občianstvo. Či to je zamestnanie, či to je sobáš, či to je iná okolnosť a poviem konkrétny príklad. S týmto som argumentoval aj pred Ústavným súdom na prvom pojednávaní.
Basketbalista Anton Gavel. Bol to kľúčový hráč slovenskej reprezentácie v basketbale. Bol. Je tu pán poslanec Kolesík. Venuje sa basketbalu, vie, kto je pán Anton Gavel. Najlepší náš hráč v reprezentácii. V nemeckom klube, kde hráva, bol donútený, aby si zobral nemecké štátne občianstvo, lebo ten nemecký klub naplnil kvótu, ktorou mu dovolil, dovolila tá dohoda, že koľko cudzích štátnych príslušníkov môže hrať za ten daný nemecký klub. Čiže on nadobudol štátne občianstvo, ale to slovenské nechcel stratiť. Ale tento, táto novela z roku 2010 mu ho zobrala. Čiže bol reprezentantom, už nemôže byť. Je to absolútny nezmysel a hovorím, že ten zákon je bezzubý, lebo keď to niekto neohlási, že nadobudol štátne občianstvo, tak ani Fico, ani Slota, ani Mečiar s tým nič nespravia. Ani naše orgány. Čiže budeme tu evidovať ľudí, ako štátnych občanov, ktorí ale na základe zákona stratili štátne občianstvo.
A čo potom taká legitimita volieb? Títo občania, neobčania, keďže majú občiansky preukaz, nikto o tom nevie, že sú cudzími štátnymi príslušníkmi, čiže a tým pádom nie sú slovenskými štátnymi občanmi, pôjdu voliť a v prípade, keď pôjdu voliť hromadne, tak to má absolútny vplyv aj na legitimitu volieb. Ale idem k veci a to je protiústavnosť tej novely a rozpor s medzinárodnými právnymi dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Predovšetkým to je Európsky dohovor o štátnom občianstve, občianstve. Naša ústava v čl. 5 hovorí, že o nadobudnutí a strate štátneho občianstva to bude, bude detailnejšie upravovať zákon.
Článok 2 hovorí, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli. Tak čo spravil zákonodarca, keď vedel, že čo je v čl. 5 ods. 2? Nepoužil pojem odňatie, ale použil pojem strata. Ale aj keď gramaticky, logicky ideme na to, tak zákonodarca nepoužil pojem strata náhodou. Presne sa chcel vyhnúť tomu, aby sa nedostal do zjavného rozporu s čl. 5 ods. 2. Ale v tomto ponímaní, ako to je fakticky, nejde o žiadnu stratu, ale o odňatie, o odňatie proti vôli. Ja to, ako zbytočne to nazvali v 2010 stratou, keď fakticky to je odňatie. Samozrejme vytvorili takú právnu fikciu, že keď niekto chce nadobudnúť dobrovoľne cudzie štátne občianstvo a nastupuje tá fikcia, tak určite sa chce vzdávať toho slovenského. Čiže on to môže stratiť. Ale to nie je tak. Ústava takéto právne fikcie nedovoľuje. My sa musíme striktne držať litery ústavy a takáto fikcia nie je možná. A vonkoncom nie je možná, lebo to je proti, ide proti vôli tých osôb, ktorí nechceli stratiť štátne občianstvo.
Ale ešte je tu ďalší problém a to európskych dohovor. Áno, Európsky dohovor o občianstve hovorí, že úprava štatútu štátneho občianstva patrí do vnútornej kompetencie jednotlivých členských štátov. Ale vytvára určité základné podmienky, ako môže dôjsť k odňatiu, ako môže dôjsť k strate štátneho občianstva a s týmito základnými podmienkami už vôbec nie je v súlade tá posledná novela zákona o štátnom občianstve, ktorú teraz chce pán poslanec Osuský opraviť a veľmi správne. Lebo Európsky dohovor o občianstve hovorí, že aj keď dôjde k strate štátneho občianstva na základe zákona, štátne orgány musia vydať individuálny právny alebo správny akt. V tomto prípade síce deklaratórneho charakteru, ale musia vydať. Musia to odôvodniť a musí sa to dať preskúmať v správnom alebo súdnom konaní. Toto hovorí dohovor o občianstve, ktorým je Slovenská republika viazaná. Žiadna možnosť odvolania tu nie je v našom prípade, v našom právnom poriadku a vôbec nie je možnosť, aby bolo vydané nejaké deklaratívne rozhodnutie s príslušným odôvodnením.
A do tretice, a tým aj končím moje vystúpenie, je tu ďalšia vec. A to je diskriminácia. My sme vlastne rozdelili občanov do troch skupín. Máme tu občanov, ktorí majú možno tri, štyri, päť, šesť, neviem koľko štátnych občianstiev legálne, čiže zostalo mu to slovenské, lebo tieto cudzie štátne občianstva nadobudli pred účinnosťou zákona 250/2010, čiže pred tou novelou. Čiže oni môžu kľudne, môžu mať, neviem koľko občianstva, bez ujmy. Potom máme tu ďalšiu skupinu občanov, ktorí nadobudli štátne občianstvo po účinnosti novely 250/2010 a tým pádom stratili slovenské štátne občianstvo. Títo sú najviac postihnutí s týmto nezmyselným zákonom, ale máme tu aj tretiu skupinu, a to je najväčší paradox, občanov, ktorí nadobudli štátne občianstvo po účinnosti novely z roku 2010, čiže po 17. júli 2010 zo zákona stratili štátne občianstvo, ale túto stratu, nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva neohlásili slovenským orgánom a naďalej sú vedení ako, aj ako slovenskí štátni občania, bez žiadnej ujmy, so všetkými právami, ktoré štátnemu občianstvu patria. Aj volebnými, aj kandidatúrami, dokonca môžu sa oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, lebo nikto o nich nevie, môžu zastávať štátne posty, ktoré sú čisto viazané na štátne občianstvo a nevieme ich, nevieme o nich a ten zákon je na nich prikrátky. Tak načo máme taký zákon?
A všeobecne trend, tak vo svete ako v Európe, ide opačným smerom. Česká republika, oni od začiatku mali striktný zákon, prednedávnom zmenili práve kvôli tomu, že staré archaické časy, ktoré spomínal aj poslanec Osuský, už dávno pominuli, žijeme v Európskej únii, mali by sme byť slobodní a štát by mal nás obmedzovať len v nevyhnutnej miere. Lebo ako jeden múdry človek povedal, štátne občianstvo je svojím spôsobom základné právo. Pretože nejde o nič menej, ako právo mať práva.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Veľmi pekne ďakujem, pani predsedajúca. No, pán kolega Gál, veľmi vyčerpávajúcim spôsobom a celú absurditu zákona, ktorý sa snaží pán kolega Osuský zmeniť, ilustroval, ukázal a k tomu niet čo dodať. Dodať ale chcem v súvislosti s tým, čo povedal, niečo, čo sa týka činnosti nášho ústavného súdu. Ten zákon je tak blatantne a zjavne protiústavný, že to nemohlo uniknúť pozornosti ani takým zvláštnym sudcom ústavného súdu, akí na ňom teraz sedia a domnievam sa, že práve toto je dôvod, pre ktorý odložil konanie na túto tému, lebo žiadne iné rozhodnutie, ako konštatovať protiústavnosť toho zákona, si ani neviem predstaviť, hoci teda naozaj predstavivosť máme vycvičenú dostatočne v tomto štáte. Ja len by som ešte chcel vyzdvihnúť, že pán kolega Gál pripomenul, že vznikol týmto hlúpym zákonom aj inštitút takzvaného utajeného neobčana, to je naozaj veľmi pôvabné. Treba sa za to poďakovať. Ďakujem pekne.

Chcela som sa vám poďakovať, pán poslanec, pretože tým pár ľuďom, čo tu sedíme, ste pripomenuli tú atmosféru, v ktorej sme tu diskutovali, keď sa tento zákon prijímal. Ja som si spomenula, ako som stála tam, kde ste teraz vy stáli a dokazovala som, že o občianstvo neprídu ľudia, ktorí budú, hlavne tí, ktorí budú žiadať o občianstvo v Maďarskej republike, ale že prídu mladí ľudia, ktorí práve získavali občianstvo v Británii alebo v Austrálii, alebo v Spojených štátoch a tak ďalej, a tak ďalej. Tu nejde o to, aby som teraz hovorila, že vidíte, mala som pravdu, ale pamätám si ten cynický smiech, ten absolútne cynický smiech, ktorý z lavíc poslancov HZDS, SNS a SMER-u komentoval moje vystúpenie. A kladiem si otázku, ako sa cítia, ak vôbec majú ešte nejaké svedomie, ako sa cítia títo ľudia, ktorí sa vtedy tak cynicky smiali nad osudom iných ľudí? Ako sa cítia? Môžu slušne sa správať voči svojim deťom a spávať pokojne, keď robia a hlasujú za takéto nezmysly? Nielen nezmysly, ale odnímajú, svojím hlasom odnímajú príslušnosť k štátu. Môžu vôbec normálne spávať?

Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Pán poslanec, pozorne som ťa počúval a nemôžem súhlasiť s niektorými pasážami, ktoré tu odzneli z tvojich úst. Predovšetkým nie je pravda, že ten zákon je nezmyselný a proti ľuďom, treba si povedať, v akej atmosfére a kedy, v akom období vznikol ten zákon, ten vznik toho zákona podmienila činnosť predsa maďarskej vlády, hej, pána Orbána, ktorý takýto zákon sem priniesol v roku 2010 a toto bola odozva a reakcia určite na diskutovaný zákon, ktorý vyšiel z Maďarska.
Čo sa týka nezmyselnosti toho zákona, no neviem, či si pozeral aj iné štáty v rámci Európskej únie, napríklad Nemecko, Bulharsko, Rumunsko, koniec koncov Rakúsko, kde podobný zákon platí a normálne funguje a sú to členské, členské štáty Európskej únie, takisto ako Slovenská republika. Samozrejme, že konštatuješ, že zákon je protiústavný, ja som vám neskákal do reči, pani poslankyňa, nechajte ma v kľude rozprávať. No nemôžeš to konštatovať, že je protiústavný, pretože dodnes sa takto nevyjadril ústavný súd, počkajme si na rozhodnutie ústavného súdu. Nemáme my, ako zákonodarci, právo posudzovať, či je protiústavný, alebo nie je protiústavný.
Hovoril si, že je proti občanom Slovenskej republiky, len si akosi pozabudol spomenúť, že občan sa predsa sám rozhoduje, či prijme občianstvo iného štátu a až na základe tohto kroku predsa stratí to pôvodné občianstvo.
No a na úplný záver mi dovoľ spomenúť, že z ministerstva, z dielne ministerstva vnútra sa pripravuje novela tohto spomenutého zákona, aj preto nebudem hlasovať za predkladaný zákon, pretože počkám si na to, čo pripraví ministerstvo vnútra a vieme všetci, alebo teda niektorí máme tie informácie, že určite sa rozšíria výnimky, podľa ktorých občania, ak prijmú iné štátne občianstvo, neprídu o to pôvodné... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)