29. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Asi by som sa zmestil aj do faktickej poznámky, ale nevznikol priestor, aby som mohol mať faktickú poznámku. Takže veľmi krátko. Chcem povedať dve veci a zdôrazniť, ktoré zazneli od predkladateľa, kolegu Abrhana, že takéto rozdelenie priľahlého pozemku sa môže udiať len na základe dohody. Čiže žiadne vnútenie, musia sa tí spolumajitelia dohodnúť.
A druhá vec je, ktorú pokladám za podstatnú, že je to zviazané s vlastníctvom bytov. Takýto pozemok priľahlý, aj keď bude vlastník, nemôže samostatne predať. Poznamenávam, že takáto právna úprava existuje aj v iných krajinách, napríklad v Maďarsku, ak si s bytom kúpite aj parkovacie miesto, to parkovacie miesto môžete prenajať, ale predať ho nemôžete, môžete ho predať len spolu s bytom. Myslím si, že je to malý krok, ktorý môže pomôcť vzťahom a fungovaniu v obytných viacbytových domoch.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nebudem dlho rozprávať, ale predsa mi len nedá začať trošku širším úvodom. Viete, neustále počúvame všetci, že naše vzdelávanie upadá, že jeho kvalita je zlá, že máme strašne veľa škôl a preto je zlá kvalita, že máme strašne veľa vysokých škôl, pobočiek, jednoducho o tom pomaly dnes každý hovorí, všetky médiá píšu, akurát tam, kde si myslím, že by sme skutočne mohli pomôcť, to nerobíme. Aj počas rokovania tejto plenárnej schôdze z úst niektorých poslancov pri rozprave o iných zákonoch hovorili o tom, že kvalita vzdelania u nás je katastrofálna a podobne.
Ale ten kľúčový moment je, a to chcem povedať, že tuná samozrejme za riešenie nesie primárnu zodpovednosť minister školstva, ale musím povedať, že minister školstva sám to nevyrieši. Kľúčovejšia zodpovednosť je vlády, ale dnes musím povedať, podľa môjho presvedčenia, že aj celej spoločnosti. Pretože za dvadsaťpäť rokov od roku 1989 prakticky sme dopustili to, že hodnota vzdelania sa zúžila len na hodnotu vlastnenia papiera, či už maturitného vysvedčenia alebo vysokoškolského diplomu prvého, druhého stupňa. Nič viac, nič menej. Na toto sa zredukovala hodnota vzdelávania.
A druhá vec, ktorú pokladám za veľmi vážnu, sme dopustili to, že sme degradovali učiteľský stav. Doslova spoločnosť, musím teraz povedať, jednoducho svojím prístupom a ľahostajnosťou pripustila to, že učiteľský stav sa degradoval.
Asi pred 20 rokmi som mal spoluprácu s univerzitou v Bordeaux. A kolega mi rozprával, kolega profesor, s ktorým som tie projekty spolu robil, chodieval prednášať do bývalých kolónií Francúzska, do Alžíru a podobne, a mi rozprával, že po rokoch tam bol znova, na ulici zrazu ho zastavil jeden mladý muž, ktorého si už ani nepamätal a priznal sa mu, že je jeho študent, pozval ho domov, pohostil a podobne a tak sa ho pýtal, prečo taká úcta? A on mu povedal, u nás, v našej tradícii je, že učiteľ je prvý po rodičovi a patrí mu, prináleží mu príslušná úcta.
No úcta dnes v našej spoločnosti k pedagógom je katastrofálna oproti tomu, čo bolo pred rokmi. Každý ešte spomína z rozprávania obyčajne svojich starých rodičov, že hlavne na vidieku pán farár, pán učiteľ a pán notár, to bolo čosi, čo si tí ľudia vážili. No dnes z týchto troch menovaných naozaj najhoršie na tom je pedagóg.
Áno, my sme degradovali učiteľský stav a je to vina celej spoločnosti. Ja viem, môžeme povedať, že učitelia málo bojujú. Ja priznám, že sú slabí lobisti, lebo keď príde k lámaniu chleba a robí sa rozpočet, tak oveľa silnejší lobisti presadia oveľa väčšie peniaze a na učiteľov aj pri dobrej vôli, ktorá by bola, sa zabudne a môžete dať akýkoľvek pozmeňujúci návrh na to, aby sa zvýšil rozpočet pre školstvo, garantujem vám, že nemáte šancu, aby prešiel. Nakoniec, to je skúsenosť z mnohých rokov. Preto si myslím, že mali by sme v tejto veci niečo robiť.
A ten návrh, ktorý predkladám spolu s kolegom Hrušovským, Abrhanom a kolegyňou Gibalovou je malý krok. Predkladám ho opakovane, alebo predkladáme ho opakovane a chce pomôcť trochu k tomu, aby sme motivovali školy ku kvalite. Viete, odkedy Feničania vynašli peniaze, tak najlepšia motivácia asi sú finančné odmeny, finančná motivácia. V zákone robíme malú úpravu, aby v rámci normatívneho financovania časť peňazí, nie veľká, 10 % maximálne, sa mohol navýšiť normatív školy, ktorá dosahuje vynikajúce výsledky. Jednoducho aby aspoň časť škôl prešla na filozofiu, že my škole prídeme na svoje potrebné finančné prostriedky aj tým, že budeme sa snažiť vychovávať a vzdelávať kvalitne a nebudeme prijímať trebárs len žiakov, aby sme mali veľký počet a tým si zabezpečili financie. Nič viac a nič menej tento zákon nenavrhuje. Malý krok a jediné, čo tam je, je isté obmedzenie, istá garancia pre rozhodnutie a to je to, aby to mohlo byť aspoň do istej miery objektívne, i keď na Slovensku, sa obávam, že už nič objektívne pomaly neexistuje. Všetko dokážeme zdegradovať, obísť, jednoducho obicyklovať, jak sa hovorí ľudovo a podobne.
A ten krok hovorí o tom, že takéto navýšenie môže byť urobené len na základe celoštátnych meraní. No rovno poviem, nemôže to byť urobené tak, pretože žiaľbohu, že tomu neverím, že keď v obci by sa zistilo, že je to na základe, ja neviem, počtu vyznamenaných žiakov, no tak tam by narástol enormne počet vyznamenaných žiakov. Keď som sám zažil, že to boli schopní urobiť a kontrola to odhalila, museli vrátiť peniaze, že keď bol oprávnený normatív pre deti s postihnutím, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť, dva a pol oproti normálnemu normatívu, no tak ako boli školy, ktoré si povyrábali, nahnali deti s postihnutím. Aj pri vedomí toho, že to dieťa v tej škole nedostane tú špeciálnu starostlivosť, ktorú má mať, že to dieťa jednoducho ukrivdia, istým spôsobom ublížia.
Takže toto obmedzenie tam je, aby to bolo na základe predsa len celoštátnych istých meraní. Ja nehovorím, že to musí byť presne na tom, to je tam príkladne uvedené, ako aj napríklad testovanie deväť, alebo celoštátna maturita. Nemusí to byť na tom, ale musí to byť na celoštátnych, ktoré sa aspoň ako tak dajú odkontrolovať a vidieť spoločne. A sú tam aj nastavené spôsobom spoločné pravidlá a spoločné kritériá.
Vedome sme nešli do podrobností. Ja si myslím, že to nie je v tom, že by ten návrh sme nevedeli, alebo nechceli urobiť podrobne, ale myslím si, že tu vedome sme chceli nechať priestor ministrovi a ministerstvu školstva. Ak bude mať záujem, dodáme mu aj hotovú vyhlášku. Ale o tom to nie je. Nechcem zbavovať a nechceme zbavovať ministerstvo tých kompetencií a tých úloh, ktoré má mať to ministerstvo. Toto nebolo, nie je a nebolo naším cieľom.
A jedno krátke vyjadrenie, ktoré mi nedá, k stanoviskám ministerstva financií, príslušnej sekcie k nákladom. Áno, hovoríme v tom, že tých 10 % ročne odhadujeme, by mohol robiť 1 mil. eur. To znamená, ale súčasne hovoríme, že tento milión eur nemusí byť navýšený rozpočet. Nemusí byť navýšený rozpočet. Dá sa to urobiť aj z tej čiastky, ktorá je vyčlenená v rámci zákona o financovaní škôl a školských zariadení a ktorá nikdy ani to taká čiastka nemala, nebola použitá a to je, až 6 % sa dá použiť rôznym spôsobom, tak ako v rámci programového rozpočtovania navrhne minister. Čiže tam ten priestor je.
No len viete, ja by som veľmi rád bral vážne stanoviská ministerstva financií, ale sám som zažil, ako predkladateľ zákona predkladal som jeden zákon, nebudem teraz hovoriť, ktorý som predkladal ešte z pozície vládnej a neboli výhrady a to isté ministerstvo financií, tá istá sekcia, k tomu istému zákonu, sme boli v opozícii, mala výhrady. Tak ma to mrzí, ale v tomto prípade tá moja dôveryhodnosť v takéto stanoviská nie je.
Trošku aj narážam na to, čo hovoril pred chvíľou pri predkladaní svojho návrhu zákona kolega Osuský. Už vonkoncom nechcem sa vyjadrovať k tomu, že požadujú, aby som sa vyjadril o finančných nákladoch tri roky dopredu. A keď sa pozriete, o návrhoch rozpočtu v minulosti, aj perspektívy, ďalšie dva roky a potom, čo bola skutočnosť, tak myslím si, že nemusím to viacej komentovať a dáte mi za pravdu, že to je vyžadovanie niečoho, čo je takpovediac do, no veštenie z gule. Inak to neviem povedať. Na takéto vyjadrovanie akosi sa mi nechce ako pristúpiť, aby som tak ďaleko zachádzal.
Čiže toľkoto k tej samotnej myšlienke a je na vás, v prvom rade kolegovia z vládnej strany, ako sa rozhodnete, či aspoň tento malý krok k podpore kvality nášho vzdelávania urobíte a ja si myslím, že to nie je veľa, čo sa tu navrhuje. Naopak, som si vedomý, že je to málo, ale niekedy aj málo je prvý impulz na to, aby sa čosi pohlo.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, ctená, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpila v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fronca, Pavla Hrušovského, Pavla Abrhana a Moniky Gibalovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov, tlač 845, ako určená spravodajkyňa výborov Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 118 z 28. januára 2014 a podala spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 844 z 13. januára 2014 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie. Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V prípade, ak sa Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní podľa § 74 ods. 1 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky určiť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní odo prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som. Môžete otvoriť rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, milý predkladateľ, no, nepochybne si človek, ktorý o školstve čo-to vie, obidvaja prichádzame skôr z vysokoškolského prostredia učiteľského, ale minimálne ako rodičia detí školou povinných, ktorých sme zopár mali, vieme čo-to i o nižších stupňoch školstva. To, o čom si hovoril v závere svojho obsažného, hoc len jedenásťminútového vystúpenia, bolo to, že si hovoril, aký je rozdiel medzi posudkom rozpočtovej sekcie ministerstva financií, keď to predkladáš ako vládny človek a keď to predkladáš ako opozičný. No, slovenské múdroslovia sa vyznačujú múdrosťou, ktorá prekračuje čas a veky. Oni ešte netušili, že bude existovať sekcia rozpočtovania ministerstva financií Slovenskej republiky, ale už prišli na strašne krásne úslovie "Komu pánboh, tomu všetci svätí.".
Keď si v opozícii, tak ani-ani. To týmto múdroslovím sa riadi očividne sekcia, ktorú si zmienil. Vo svojom vystúpení si hovoril, ako by povedal nebohý Jaro Filip, súvislo a pekne, až mi bolo divnô, aj keď to nebolo u teba vôbec divnô, ale dotkol si sa viacerých, by som povedal, trvalých vecí na riešenie. Napríklad si hovoril o potrebe objektivizácie hodnotení, o tvojich skúsenostiach a obavách, čo by bolo, keby sa počet vyznamenaných stal kritériom. Iste, i pologramotní by sa stávali vyznamenanými, šablovia by sa obracali na Pavlov a hlupáci by sa stávali géniami. Tak to je. Myslím si, že objektivizácia hodnotenia pri tom všetkom je oveľa dôležitejšia, než pre hodnotenie nosnej práce pedagóga pre prípadných prijímajúcich, pre prijímacie inštitúcie materiálu, ktoré dostávajú.
Zažil som pred rokmi informáciu, že niektoré elitné švajčiarske univerzity v tom čase neuznávali maturitné svedectvá niektorých kantónov, u ktorých bolo známe, že materiál, ktorý odtiaľ prichádza, napriek maturitnému potvrdeniu, nie je celkom to pravé orechové a boli ochotní prijímať ich až po podrobení sa centralizovanému prevereniu ich vedomostí, a to, prosím, bolo Švajčiarsko s dlhou tradíciou pokoja, vzdelávania a i elitných univerzít.
Takže i ja som zažil ako prodekan, ktorý zaviedol testovacie prijímacie skúšky na dovtedy z korupcie obviňovanej lekárskej fakulte to, že sme mali absolventa, teda uchádzača o štúdium, ktorý spravil z 800 možných, tuším 360, čo už je tak na úrovni takmer stávkovej kancelárie, lebo vždy boli 4 možnosti a jedna bola správna a "rein teoretisch" si mohol tých 200 a dačo spraviť i len púhou náhodnou distribúciou šťastia. A keď som tohto génia teda pozeral po odtajnení a dekódovaní a zoskenovaní, tak som si s drzosťou zvedavca nechal ako prodekan predložiť jeho podkladové materiály i vysvitlo, že v neďalekom kráľovskom slobodnom vinárskom mestečku bol tento laureát permanentne vyznamenaný a samojedničkový maturant. Vtedy som sám pre seba prijal heslo, že nikdy v živote, kým by som bol prodekanom, nebudeme prihliadať ani jediným percentom na akékoľvek výsledky stredoškolského štúdia u našich uchádzačov, ak nebudú tieto podložené objektívnym celoštátnym súbežným testovaním.
K tomu, žiaľbohu, treba povedať ešte jedno, tak ako si hovoril o potrebe vyznamenaných ako kritéria tak, že by okamžite vyrástli, tak permanentné prevaľovania sa smrteľne tajných maturitných otázok a zadaní sú trošku výpoveďou o stave. Ale napriek tomu, že toto, čo hovorím, všetko, čo som takto povedal, je možno kritické do radov učiteľov, i tu by som chcel samozrejme, lebo máme všetci aj rozum aj srdce, povedať, že postaviť len kritériá naštudovaných vedomostí ako kritéria kvality učiteľa, sú brutálne, ak porovnávam dieťa, ktoré chodí v Bratislave na Košickú na ZŠ a dieťa, ktoré bude chodiť niekde do unimobunky v Jarovniciach. Pretože rozdiel v podnetnosti domáceho prostredia je taký, že keby v Jarovniciach učil Ján Ámos Komenský osobne, tak je málo pravdepodobné, že z neho vykreše to, za čo by sa dostal k zaslúženej odmene a teda zasluhuje si tú odmenu, aj keď nevykreše. Chcem teda povedať, že tu vždy pri hodnotení na výstupe treba zvážiť i materiál, s ktorým tí učitelia pracujú.
A úplne nakoniec, pekne si hovoril o úcte k učiteľom. Ja sa priznám, že si pamätám svojich učiteľov po mene, možno je to už prejav staropamäti, ktorá ešte funguje, od prvej ľudovej a vedel by som ich vymenovať a pamätám si dokonca i tých dobrých učiteľov, ktorí učili na základnej a strednej škole moje deti a musím povedať, že vyrástol som v rodine, kde by som nikdy nedostal pravdu pred učiteľom. U nás platilo: učiteľ má pravdu, paragraf 2 známy, keby náhodou pravdu nemal, platí paragraf 1. To znamená, nikdy by sa ma naši nezastali a je pravda, že úcta k učiteľom klesla. Cynik by povedal, no preto, lebo aj tí učitelia už nie sú to, čo bývali. A ja by som ale oveľa viac povedal, lebo tá spoločnosť už nie je to, čo bývala.
To znamená, že i dnes existujú vynikajúci učitelia, i moje deti ich postretali na svojej ceste za vzdelaním a neúcta k nim existuje napriek tomu, že sú vynikajúci učitelia. A samozrejme jedným z prejavov nie tej spoločenskej arogantnej bulovskej neúcty rodiča, ktorý svojho nevychovaného spratka uprednostňuje pred pravdou učiteľa, pre ktorého je ten spratek krížom, ktorý nosí, ale okrem iného i vedomie, že ten sprostý rodič, ktorý tam prišiel na bavoráku, kuká na toho učiteľa, ako na chudáka. A samozrejme hovoríme tu asi posledných 23 rokov o tom, ako je vzdelanie prioritou, ako budeme vzdelanostná spoločnosť aj s Minervou a so všetkým ďalším, detto hovorím, celá Európska únia, pričom to spĺňa tak štyri krajiny z 27, aspoň po tej rozpočtovej stránke, tie veľkohubé vyhlásenia, ako budeme centrum vedy a pokroku v roku 2010, tak to sa nepodarilo, dúfam, že v 2020 sa tiež iste podarí, ako mnohé sľuby a pravda je, že pokiaľ navrhnete vy takúto malú úpravu a tá úprava bude koštovať až dokonca milión, tak aby som sa už dneska druhýkrát opakoval, na to, čo v tejto krajine odteká, kde ako, čo odteká v podobe ukradnutých euro 300-tisíc priateľa Mičovského, čo odteká v kauze teplého vzduchu, o ktorom kvalifikovaný vyšetrovateľ prehlási, že sa nič nestalo. Tak samozrejme milión je nič proti sláve božej. To znamená, ak nenájdeme na takýto návrh zákona milión, tak montujme tie autá, až kým odídu do Rumunska, do Turecka a ďalej ako sťahovaví vtáci a potom už budeme asi opäť len pilčíci, chvalabohu, vždy sa nájdu nejaké nezalesnené plochy, ktoré sú zalesnené a budeme rúbať čistiny. Hodne zdaru.

Áno, veľmi krátko. Ten milión predstavuje z rozpočtu školstva, ktorý je približne ročne okolo dvoch miliárd eur, ani nie pol promile, ani nie pol promile, aby ste si vedeli porovnávať. To je prvá poznámka.
Druhá. Ja by som bol veľmi rád, keby sme vedeli merať, a určite by to bolo najlepšie, prírastok toho vzdelania. Ten diferenciál. Žiaľbohu, toto zatiaľ nikto nevie zmerať, pretože to by bolo ako objektívnejšie, to beriem, ale zatiaľ to nevieme urobiť nijakým spôsobom.
A tretia, a to musím povedať, že plne súhlasím, že objektivita hodnotenia je dôležitejšia pre spoločnosť, ako pre inštitúciu alebo pre toho jednotlivca. Žiaľbohu, my vždy tú objektivitu hodnotenia narušíme a istým spôsobom podvádzame sami seba a robíme si celospoločensky škodu, pretože to je väčšia škoda tým podvádzaním samých seba, postupne jednoducho zničíme každý systém práve tým, že sme ochotní a schopní ho zneužívať a podvádzať.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, súhlasím s vami, že ťažko porovnávať kvalitu základnej školy niekde v Bratislave a dajme tomu, ako ste spomenuli, v Jarovniciach. Napriek tomu si myslím, že je dôležité pri posudzovaní tejto kvality sa snažiť vylepšovať tie hodnotenia a stanoviť ich čo možno najbližšie k tej objektivite. Jasné, že úplne objektívne nebudú, lebo vždy na tom sa budú podieľať ľudia pedagógovia a ako ste aj naznačili, že mnohokrát aj rodičia svojím vplyvom na učiteľov. Čiže preto tento návrh považujem ako krok správnym smerom, samozrejme nie je definitívne riešenie.

Ja si tiež myslím, že to je veľmi dobrý návrh, že určite prispeje k zvýšeniu kvality škôl a že vzhľadom na celkový rozpočet školstva je naozaj, dá sa povedať, lacným. Nedalo by sa v druhom čítaní napríklad dodať aj to, aby sa oceňovali aj učitelia za budúce výsledky svojich študentov? Sú štáty, ktoré sa to snažia robiť, aj robí sa to spätne. Čiže vyhodnocuje sa kariéra, úspechy žiakov, oceňuje a potom oceňuje ich učiteľov. Keď je niekto naraz dobrý matematik, naraz dobrý fyzik, alebo športovec, alebo ja neviem, čo všetko, tak sa hľadá zdroj tohoto, ako k tomu došlo, ešte je v tom talent, ešte je v tom všeličo iné, ale iste je to aj dobrý učiteľ, ktorý ho nabudil, dal mu motiváciu a on na základe toho proste povyrástol. Čiže to je taká otázka na navrhovateľov, aká je situácia s týmto? A iste by bolo dobré, keby učiteľov, na ktorých celý život spomíname, sme mohli nejakým spôsobom aj spätne vyhodnotiť, aj sa im za to poďakovať, aj finančne. Ďakujem.

Ďakujem všetkým kolegom a kolegovi Mikloškovi, no, neviem si to celkom presne predstaviť a zadať to na krk neborákom predkladateľom je dosť ťažké jarmo, ale v civilizovanejšom svete menej eurosocialistickom existuje niečo ako združenie bývalých chovancov, "e lumnai", a je celkom evidentné, že oni síce tí "lumnai" neplatia svojmu obľúbenému profesorovi kreatívneho písania alebo teoretickej fyziky, ale platia univerzite, o ktorej majú pocit, že vďaka pedagogickému zboru, ktorý ich formoval, sa dopracovali do toho miesta a či už je to miesto oskarový scenárista, alebo vlk z Wallstreetu, každopádne tí ľudia to vyjadrujú v podobe podpore svojej univerzity. Mohlo by to takto fungovať i u nás, myslím si, že na Univerzite Komenského, ktorá má 13 fakúlt, má istú náznakovú skúsenosť s hodnotením a prispievaním svojej fakulte, ktorá ich doviedla k ich miestam, vlastne celkom očakávateľne jedna jediná fakulta, je to Fakulta manažmentu Univerzity Komenského, kde pri výročí založenia fakulty na pódium prišli ľudia, ktorí cez ňu prešli a boli to teda v zásade ľudia z rangu generálnych riaditeľov a veľmi dôležitých ústredných osobností tej či onej inštitúcie a samozrejme títo, už napáchnutí amerikanizmom, by som povedal, podporujú tu i tam svoju univerzitu. Bolo by dobré, keby sme toto zhodou okolností na rozdiel od iných vecí, ktoré tak možno nestáli za preberanie, skúsili prevziať z civilizovaného sveta.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predkladateľ, pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dovoľte mi niekoľko slov k navrhovanému zákonu. Návrh zákona, ktorý máme tuná v laviciach, celkom sa mi pozdáva, je dobrý a podporím, ale dovoľte mi niekoľko slov, ktoré by som si dovolil mať k tomuto návrhu a možno aj niečo okomentovať z toho, čo ste už pred chvíľou ako povedali.
Skutkovou podstatou naozaj je to, že dnešná úroveň toho spoločenského honoru učiteľa klesla kdesi úplne až na dno, kdesi je to pod úroveň, čo je naozaj celospoločenským problémom a na vine sme my všetci. My všetci. Ale predovšetkým aj my poslanci Národnej rady, lebo veľakrát ani my nie sme tým práve najvhodnejším príkladom toho, ako sa majú občania správať v našej krajine, keď to tak sledujú ten parlament, ako čo sa to tu deje, tak aký dávame príklad? Rovnako aj ten učiteľ.
Ten učiteľ bol učiteľom nielen vtedy, keď v tej škole stál za tou katedrou a učil tých študentov a preto bola tá úcta vzdávaná, pán minister, tomu učiteľovi v tej dedine, v tej obci a kňazovi, pretože on bol tým učiteľom aj vtedy, keď bol doma. Aj tak sa primerane tomu správal. Ten učiteľ neskončil v krčme, nežil pohoršeným životom, ale žil príkladným životom hodným nasledovania. A študenti naozaj ak majú učiteľa takého, alebo žiaci, ktorý miluje svojich žiakov, oni ho nasledujú, oni ho zbožňujú a naozaj sa stáva potom aj tak, že nemajú ten problém a osloviť svojho pána učiteľa aj po 10 či 15 rokov, keby sa stretli aj kdesi v cudzom svete a osloviť ho, pozdraviť a porozprávať sa s ním.
Ja som sa tak zamyslel nad takouto jednou vecou, že k tomu hodnoteniu, pán kolega Mikloško, on to tuná trošku tak do toho zabŕdol a tak to načal a k tým kritériám na to hodnotenie. Ja som to už tuná aj spomínal a nedá mi to nespomenúť aj teraz, aby tá škola bola hodnotená nielen v tom, trebárs tá základná škola, koľko študentov možno sa umiestni na stredných školách, alebo aké dosahujú výsledky a rovnako takisto aj tie gymnáziá, ale zabúdame veľmi často tuná na taký iný rozmer. Ja viem, že by bolo to trošku zložitejšie v tej metodike možno ministerstva to nájsť, ale ja verím, že máme takých špecialistov a odborníkov, ktorí by to dokázali vypracovať a aby do hodnotenia, celkového hodnotenia tých stredných a základných škôl sa zahrnula v dnešnej dobe a v dnešnej spoločenskej kríze, povedal by som, tak aby aj výchova bola tiež jedným z aspektov, aby aj tento aspekt bol merateľný.
Dneska vidíme študentov, či už na základných alebo na stredných školách. Spomeniem študentov alebo žiakov základných škôl a majú problémy s alkoholom. Štrnásť, pätnásťročné deti tak vymetajú krčmy a naozaj majú problémy so závislosťou. Nehovoriac už o stredoškolákoch, ktorí takisto skúšajú a majú skúsenosti s drogami a pod. Ak by bol takýto študent, ktorý má takýto nábeh vo svojej životnej kariére aj fenomenálny, čo sa týka svojho teda objemu tých vedomostí, aby to nebolo len jediné kritérium, ktoré sa kladie na tú vedomosť, aby sme nevychovali v podstate inteligentov, ktorí sú bezcharakterní. Výchova a vzdelávanie má ísť ruka v ruke a na to sa veľmi často zabúda na základných školách a na stredných školách.
Áno, samozrejme, tak ako to tu pán minister tuná spomínal, že učiteľ je ten druhý po rodičovi, je to tak, lebo my, rodičia sme na prvom mieste, ktorí nesieme zodpovednosť za výchovu svojich detí. Ale nielen za výchovu, ale rodič nesie zodpovednosť aj za vzdelávanie svojho dieťaťa, lebo ten primárny sociálny proces, ktorý prebieha, je práve v rodine a ten nezačína vtedy, keď dieťa ide na základnú školu a má šesť rokov a nastupuje do prvého ročníka, ale dovolím si povedať, že ten proces socializácie, ten už prebieha dávno pred jeho narodením, je to v prenatálnom ešte období. Tam už je ten proces socializácie. No to by bolo tak na dlhšie, to nechcem zachádzať tak ďaleko, ale to dieťa sa rodí do rodinného prostredia a tam sú tie prvé sociálne návyky, ktoré tam naberá. A to nie sú len sociálne a výchovné návyky, ale to dostáva aj veľakrát aj to vzdelanie. Kedysi to bolo také prirodzené v tých našich rodinách, teraz sa to v podstate vytráca a vytráca sa to aj vďaka tomu, lebo sme nabúrali tú úctu, ktorá bola tuná kedysi voči tomu učiteľovi a nabúravame úctu v tejto dobe a v tejto chvíli, úctu voči rodine a úctu voči rodičom.
Ja to tak poviem, tak humorne: "Ja som otic a kto je vác?". To je Radošínske naivné divadlo, že tie otcovské práva sú naozaj kdesi vysoké a my, v dnešnej dobe otcovia, my sme práve tí, musím sa priznať, však aj ja, práve akoby sme sa vzdávali tých otcovských práv aj v tej výchove, aj v tom vzdelávaní vo vzťahu k našim deťom. Nie je pravdou to, že naše deti o to nestoja, stoja a ja vám poviem takúto, len krátku takú epizódku.
Najmladšieho syna máme tretiaka gymnazistu a bol na jednoročnom štúdiu na gymnáziu v Nemecku, a tak som, tak porovnávame aj tie školy, aj systém vzdelávania a tak, nechcem o tom rozprávať, o tom som už minule rozprával, aby som sa neopakoval, ale jeden moment, ktorý tu bol taký zarážajúci a práve možno v takom liberálnom prostredí, ako je Nemecko, a teraz tí študenti medzi sebou rozprávali a nemeckí študenti, chlapci rozprávali, tiež všeličo sa prihodí v tej škole, čo treba riešiť a rodičia kedy sú nútení prísť do tej školy a jeden z tých chlapcov rozprával: "No vieš, keď príde otec do tej školy, tak to má úplne inú váhu.", keď to, odpusťte mi teraz matky, ale to nechcem dávať ako na druhé miesto, ale to chcem povedať, že ako on vysoko vyzdvihol svojho otca. Veľmi vysoko ho vyzdvihol, hej. To, že otec má záujem o výchovu, ale aj vzdelávanie svojho syna. Tak toto bolo pre mňa také veľmi povzbudzujúce, že tie decká, aj možno v takom liberálnejšom svete a bohatom svete, ako je Nemecko, tak predsa len je to naozaj ten argument taký, že tie deti naše stoja aj o tú otcovskú autoritu. Nerobme to, tu sa to začína tiež v Národnej rade, keď my nabúrame autoritu otca, matky, nabúrame autoritu rodiny, potom my darmo budeme skučať a jaké máme my výsledky v škole.
Ja by som ešte tak k tomu povedal, že v podstate tá úroveň školy dá sa zhodnotiť aj takýmto spôsobom, trebárs ten stredoškolský vzdelávací systém, že s akým úspechom sú umiestnení títo absolventi na trhu práce. Ak je to u gymnazistov, tak aký úspech je umiestnenia na vysoké školy? Ale to je krátkodobé sledovanie, to by nestačilo. To jak kolega Mikloško to tuná spomínal, ale nielenže sa dostať z gymnázia na vysokú školu, ale či som v nej aj úspešným absolventom. A to sa dá aj spätne dozadu vyhodnotiť. To nie je len to prijatie na vysokú školu, lebo to je len ten prvý rozmer. Veľakrát sa tie decká dostávajú aj bez tých prijímačiek, aj všelijako sa dostanú, ale aby si ty úspešne absolvoval vysokú školu, a to je to hodnotenie. Samozrejme to sa dá aplikovať aj zase na vysoké školy, kedy absolventi vysokých škôl, ak končia na úradoch práce, tak tá vysoká škola, treba si naozaj položiť otázku, že či má to opodstatnenie.
Súčasný pán minister, keď som tak zachytil v správach, má takú ambíciu, nie je tuná, no ale dovolím si to tak ako spomenúť, zredukovať pedagogické školy, vysoké pedagogické školy z toho množstva, ja už teraz neviem, pán minister iste by mi povedal, že koľko ich máme, ale ja si myslím, že ich máme neprimerane veľa, tak ich chce zredukovať na tri. Ja si to tak dovolím povedať tak z takého odhadu, že to stačí. Stačí to. Aby tam bola vybraná kvalita, aby tam bola vybraná elita. Kedysi Pedagogická škola v Prešove, tak tá mala naozaj taký chýr s celoslovenskou pôsobnosťou. Rovnako pedagogická škola, Vysoká pedagogická škola v Bratislave, alebo Stredná pedagogická škola v Levoči. Tak potom len plačeme, že kde asi sa stláča tá úroveň nášho školstva, ale to sme pokazili čiastočne aj práve aj tým financovaním.
Tu nechcem zase povedať, že to je čosi zlé, že ten normatív, že by sa zdvihol o 10 %, nech sa zdvihne o tých 10 %, ale aby ten ukazovateľ bol objektívny, aby to nebolo, pán minister, také, ako ste to pred chvíľou povedali, že dá sa vyrobiť aj telesne postihnutých žiakov, hej, aby sme mohli získať tie financie, resp. mať tých študentov, ktorí skončili s vyznamenaním a pod. Tak ako ste to správne povedali, že veľmi častým javom, žiaľ, na Slovensku je to, že hľadíme nie ako dodržať zákon, ale práve ako ho obísť a nenaplniť.
Na záver by som si tak dovolil spomenúť ešte takýto malý príklad, ktorý mám tu, som si ho tak poznačil. Samozrejme v tom vzdelávaní a v tej výchove je neodmysliteľné, je tam osobný prístup toho žiaka ku študentovi. Ono ak, tak ako som to spomenul, ak ten učiteľ miluje tých svojich študentov, tak naozaj aj sa mu ľahšie predstupuje pred tých študentov, aj ľahšie sa mu vzdeláva. Vtedy zvláda aj ten poriadok aj disciplínu. To je tiež jedna z úloh pedagóga, aby hneď aj v úvode v podstate to zvládal.
Príklad taký chcem uviesť, kde študenti sociológie v Amerike robili taký výskum a bola taká chudobná štvrť, problémová štvrť, však to máme už dnes aj u nás na Slovensku a zisťovali v podstate úspešnosť tých problémových detí a z problémových štvrtí, že aké sú a dospeli k takému zaujímavému poznaniu, že tie decká mali dobré študijné výsledky a keď po rokoch sa vrátili k tej istej štúdii, po desiatich rokoch to vytiahol nejaký sociológ zase a proste hľadali tých ľudí, že kde skončili ako vo svojom živote a boli to veľmi úspešní, či už inžinieri, vedci, učitelia a pod., tak hľadali vlastne príčinu, že ako je toto možné, ako sa to podarilo ako dosiahnuť? A tým prapôvodom toho všetkého neboli peniaze, nebol ani ten systém, ale bola to učiteľka, za ktorou potom oni prišli a pýtali sa jej, že aký ste mali na to recept, že ste vychovali a pripravili takýchto zdatných ľudí pre život? Lebo to nie je len mať vzdelanie, ale neprepadnúť vo svojom živote. Ak ty prepadneš, spoločensky dostaneš päťku, tak čo z toho, že ty máš tituly? Aby to nebola taká honba, tak ako sme to spomínali, že to len získať papier, či už je to maturitné vysvedčenie alebo vysokoškolský diplom. No dneska sú ešte preteky také, že mať ich dva, tri vysokoškolské diplomy, ale to nemá úroveň.
A tuná v podstate, keď sa vrátim ako k tomu, tak v tom výskume, tak sa pýtali tej pani učiteľky, aký mala ten recept, že bola taká úspešná, tak ona sa len usmiala a hovorí: "Milovala som svojich žiakov."
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, veľmi dobre sa to počúva, nehnevajte sa, ale žeby to malo spoločné nejak s tou témou, čo predniesol pán Fronc, s financovaním školstva, nevidel som, alebo nevedel som z toho pochopiť tú súvislosť. Nehnevajte sa, toto nebolo asi k tej veci moc myslené. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)