30. schôdza

Robert Fico v tých svojich kortešačkových videách, čo vešia s pánom ministrom kultúry na internet, rozprával v jednom z nich o tom, že aká je strašne potrebná stabilita a aby si všetky štátne orgány medzi sebou rozumeli a nerobili si medzi sebou zle. Len to je trošku nepochopenie, nepochopenie demokracie. Ono totižto, ony tie orgány by si mali medzi sebou rozumieť, spolupracovať bez ohľadu na to, kto nominoval takéhoto človeka do toho úradu a kto ho tam zvolil. Ja som si stopercentne istý, že ak by tu bol ombudsman alebo ombudsmanka, ktorí by boli zvolení ako nominanti strany SMER, tak neexistuje prekážka, ktorú by nemohli prekonať a dostať sa na Úrad vlády, že by boli krásne spoločné tlačovky premiéra s ministrom vnútra a rozprávali by presne to, čo by im spin doktori strany SMER napísali.
To má byť tá stabilita a to má byť tá jednota, že strana SMER ovládne každú jednu stoličku, lebo okrem svojich vlastných ľudí nie je schopná sa rozprávať a dohodnúť s nikým. Toto ale nie je demokracia a právny štát, toto je totalita a toto je presne smer, ktorým sa tento SMER hýbe.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pani podpredsedníčka Jurinová, chcel by som na vás zareagovať teda, keďže ste sa dali, alebo teda dali ste sa do tej právnej roviny trochu, alebo z väčšej časti.
V prvom rade v podstate chcem poukázať na to, že tu asi došlo k nejakému nedorozumeniu, lebo podľa môjho názoru vláda postupovala v tomto prípade dokonca nad rámec tým, že vôbec hlasovali o tom udelení slova ako takého. Nakoľko v zmysle zákona o verejnom ochrancovi práv v rámci postupov pri vybavovaní podnetu, či už je to teda postup podľa § 17, 19 alebo 20, je zakotvené, že ak ombudsman zistí pri činnosti orgánu nejaké pochybenie, závisí, o aké pochybenie teda ide, tak, samozrejme, oznámi to príslušnému správnemu orgánu. V tomto prípade, keď išlo o políciu, tak tým príslušným správnym orgánom malo byť buď krajské riaditeľstvo Policajného zboru, alebo Prezídium Policajného zboru.
No a ďalej je tam uvedené v zákone, že pokiaľ teda verejný ochranca práv považuje vykonané opatrenia za nedostatočné alebo povedzme ak tie prijaté opatrenia alebo odpoveď považuje za nestatočnú, tak môže sa obrátiť na nadriadený správny orgán. V tomto prípade nadriadeným orgánom bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, čo sa aj tak stalo.
To, že sa pani ombudsmanka, ktorú, znova podotýkam, si vážim, lebo fakt je odborníčka v oblasti ľudských práv, že sa obrátila priamo na vládu, tak podľa môjho názoru išlo iba o možno pochybenie výkladu toho zákona ako takého. Lebo možnosť obrátiť sa ombudsmanovi na vládu dáva zákon iba v prípade vtedy, ak voči príslušnému orgánu, voči ktorému sa obrátila, nie je s ním spokojná a neexistuje nadriadený správny orgán, až vtedy môže ísť na vládu. Lenže voči polícii alebo teda polícia, či už krajské riaditeľstvo Policajného zboru, alebo Prezídium, má nadriadený správny orgán, ktorým je ministerstvo. Čiže... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Reakcie z pléna.)

Môžem dostať dve minúty, lebo už mám jeden a trištvrte. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, ja vás neukrátim ani o 15 minút, ani o minútu.

Huba Mikuláš, poslanec NR SR
Stačí o 15 sekúnd.

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Takže, takže ja viem, že o 15 sekúnd. Nech sa páči. Nech sa páči. Dajte, prosím vás, čas pánovi poslancovi Hubovi.

Huba Mikuláš, poslanec NR SR
Ďakujem pekne za slovo. V prvom rade ti chcem poďakovať, pani podpredsedníčka, milá Erika, za tvoj ľudský, múdry a nebojím sa povedať, že štátnický príspevok do tejto diskusie. Môžte sa smiať, ale hovorím to s plným vedomím toho, čo som povedal.
No a teraz si dovolím pár slov na tému vzťahu racionalita verzus emocionalita v správaní sa spoločnosti a v riadení spoločnosti. Ja nechcem strašiť a pripomínať 30. roky minulého storočia v Nemecku, ale mnohé aj u nás, na Slovensku, nasvedčuje tomu, že časy sa zhoršujú, radikalizujú a ten nárast násilia v spoločnosti začína byť znepokojujúci. A jedným zo sprievodných znakov takéhoto negatívneho vývoja je postupná prevaha emocionálneho správania nad racionálnym. Emócie majú v našom živote zmysel a často sú aj pozitívne. Ale na to, aby sme dokázali účinne čeliť tomu, čo nám tu stále viac hrozí a pred čím by sme si naozaj nemali zatvárať oči, potrebujeme čo najviac racionality.
No a namiesto toho sme v tejto kauze, a nielen v tejto kauze, zo strany vlády Slovenskej republiky svedkami veľmi emocionálneho prístupu, snahy ponížiť osobu i úrad ombudsmanky a, samozrejme, aj opozíciu, to už patrí k veci, ako sa hovorí, a toto rozhodne nie je prístup, ktorý je akýmsi správnym vodítkom a východisko z tejto situácie.
Takže by som apeloval na vládu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Ja som v tom tvojom prejave našiel dva alebo tri body, ktoré, ktoré by som chcel ešte možno nejakým spôsobom skomentovať, a to je, že, áno, pred trištvrte rokom sme interpelovali spolu pána ministra vnútra kvôli Banskej Štiavnici. Áno, je tu kauza, ktorá sa rieši teraz, lebo neviem čo, možno tvoje vloženie sa do toho, možno novinový článok. Ale Nitra sa odrazu dá riešiť. A mám pocit, že minister ako keby, už to tu párkrát aj odznelo, si spal na vavrínoch a nerobí a škodí Policajnému zboru.
Myslím si, že je obludné to, čo počúvam teraz po chodbách parlamentu, a to je to, že táto schôdza v podstate pomohla iba ministrovi, pretože mohol ukázať to, akým spôsobom je treba jednať s tými, ktorí sú neprispôsobiví, a má teraz dostatočný priestor na to, aby sa zastal policajtov, aby sa zastal toho, akým spôsobom bolo prikročené a že je dobré, že niekto teda dostal po držke a my by sme mali sklopiť chvost a nejak sa v tomto neangažovať.
Je to obludné. Je to obludné, akým spôsobom sa môže parlamentná debata zvrtnúť a čo a kde sa vytvára priestor pre posúvanie nejakých messageov. Obludné je to, že v prezidentskej kampani, ktorá aj týmto vystúpením beží, kde je obsiahnuté to, že by orgány v tomto štáte mali spolu spolupracovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem všetkým, ktorí okomentovali tento môj príspevok. Mne sa žiada len povedať, že som presvedčená o tom, že došlo k totálnemu poníženiu úradu ombudsmanky, verejnej ochrankyne práv.
Aj v príspevku som povedala, že už dlhodobo vidno ten stav takého podceňovania nielen jej osoby, ale aj samotného úradu. Ako mne je až veľmi nepríjemné može práve preto, že je na tomto poste žena, ako sa ku nej chováte. Ale to súvisí možnože naozaj s celkovým nastavením vaším, našich kolegov inak z vládnej strany. A je mi to dosť ľúto.
V žiadnom prípade, zopakujem, že si nedovolím hodnotiť ten zákrok, pretože podrobnosti nepoznám. Nemala som čas sa s ním zoznámiť tak, aby som sa k tomu relevantne vyjadrila. Ale každopádne to, čo nasledovalo po tom možnože zastavení sa nad postom ombudsmanky, je tá druhá polovička, čo ste može nazvali, pán kolega Martvoň, že právničinou, do ktorej sa takisto síce až tak nevyznám, ale myslím si, že v tomto smere je potrebné urobiť naozaj veľký krok a nastaviť ten Trestný zákon tak, aby boli postihnuteľné aj skupiny, ktoré sa práve nenazývajú ako extrémistické skupiny.
To týmto, čo som povedala, aj chcem urobiť. Naozaj pozývam na diskusiu všetky politické strany. Je to možnože výmysel, ktorý spoločnými silami vieme dotiahnuť do konca tak, aby sa naozaj naše deti nemuseli báť sedieť v krčme. Tým nechcem povedať, že chceme, aby sedeli v krčme, určite nie, ale aby sa nebáli vôbec chodiť po uliciach. Keď som sa rozprávala s mojou kamarátkou, ktorá žije v Bratislave, povedala, že v štrnástich mala obdobie, kedy dostávala na držku bežne počas chôdze po ulici. Tak hádam toto nechceme, by sa... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Po tri a pol hodinách diskusie podnetnej, samozrejme, ďakujem, pani predsedajúca.
Vážené kolegyne, kolegovia, ak dovolíte, moje vystúpenie budem orientovať na to, ako niektorým situáciám predchádzať, lebo keď sa niektoré situácie stanú, pravda sa už hľadá ťažko a dobré riešenia neexistujú.
Niekde máme vážny problém, keď sa do sporu dostanú verejná ochrankyňa práv a minister vnútra a keď pritom padajú jednak urážlivé, jednak vážne obvinenia a pre verejnosť možno aj neoveriteľné tvrdenia, ktoré sú navzájom v rozpore. Nehovorím iba o spôsoboch, akými vláda vykázala pani ombudsmanku z rokovania vlády aj s jej správou. Aj toto samo osebe je, samozrejme, vážna vec a vláda by sa mala podľa môjho názoru aspoň ospravedlniť pani ombudsmanke, ale aj poslancom parlamentu, ktorí ju zvolili do funkcie. Aký návod dostávajú ľudia, keď sa takto voči sebe správajú dve ústavné inštitúcie?
Chcem ale hovoriť predovšetkým o podstate sporu, o zásahu polície v Moldave, o pochybnostiach, ktoré vzbudil, a protichodných hodnoteniach, ktoré vyvolal. Bolo len otázkou času, kedy sa takto stretneme, kedy sa budeme aj tu, na parlamentnej pôde, zaoberať nejakým policajným zásahom, ktorého zákonnosť alebo adekvátnosť bola vzápätí spochybnená, lebo, bohužiaľ, nejde o ojedinelý jav.
My tu nemáme možnosti ani právo posúdiť, ktorý policajný zásah bol alebo nebol adekvátny, ale si myslím, že dokážeme posúdiť, kde ide len o nejaké rečičky a kde sa javia dôvody na pochybnosti opodstatnené. Občania sú s tým konfrontovaní pomerne často. Auto s mladými ľuďmi odstavené políciou na diaľnici, streľba, neadekvátna osobná prehliadka mladej ženy, naokolo hotové policajné manévre. Všetko spolu trochu priveľa, dokonca aj keby bol taký zásah opodstatnený. Ale nebol. Tí mladí ľudia nič nezákonné neurobili, ani nebol dôvod ich z toho podozrievať. Ale v skutočnosti vraj nikto pri zásahu nepochybil. Nepochopiteľne agresívny výsluh novinárky v súvislosti s jej písaním o Vojenskom spravodajstve. Muž obviňuje políciu, že ho zbili a neoprávnene poslali na psychiatriu. Posledný zásah, resp. nezásah v Nitre. To je len niekoľko prípadov, ktoré zachytili médiá v posledných mesiacoch, niektorým z nich sme sa venovali aj my poslanci. Preverovala ich policajná inšpekcia a žiadne pochybenia polície sa oficiálne nenašli.
Lenže, bohužiaľ, pochybnosti zostali. V niektorých prípadoch sa ani nečudujem. Myslím si, že by sa nemal čudovať ani minister vnútra. Radšej by mal hľadať dôvody, prečo ľudia neveria, prečo pochybujú. A mal by to byť aj záujem samotnej polície. Lebo ani nové autá, ani nové pištole, ani nič podobné nezvýši autoritu a efektívnosť polície tak, ako keď ľudia polícii dôverujú a keď sú na jej strane.
Ale aby sme toto dosiahli, pochybenia a pochybnosti musia byť vždy riadne a nestranne vyšetrené. Dnes, žiaľ, neexistuje taká autorita, ktorej by ľudia dôverovali. Myslím ale, že existuje jedno dobré riešenie, vytvorenie samostatnej silnej a kompetenciami vybavenej inšpekcie. Táto bude vyčlenená spod priameho dohľadu a riadenia ministra vnútra. Treba vytvoriť autoritu, ktorej nestrannosti budú môcť občania uveriť. Lebo tí, ktorí sú preverovaní, a tí, ktorí preverujú, nebudú mať rovnakého politického šéfa. A to sa netýka len pána ministra osobne, ale každého ministra vnútra.
Generálna inšpekcia bezpečnostných zborov bude tak preverovať podozrenia nielen voči polícii, ale pod jej záber by spadali aj príslušníci iných represívnych zložiek. Som presvedčený, že do veľkej miery máme tu systémový problém alebo, ak chcete, nedostatok, ktorý spôsobuje, že možné pochybenia príslušníkov polície nedokáže nikto objektívne vyšetriť či preveriť.
Dôvera občanov v nestranné vyšetrenia prípadov pochybení policajtov nemôže narásť, ak minister vnútra zadá smerovanie vyšetrovania hneď na úvod, ešte pred samotným šetrením inšpekcie, ktorá je priamo podriadená - komu asi? - práve ministrovi vnútra.
Niekde zrejme máme systémový problém. A azda každý z nás už narazil na neúplné, nepresvedčivé alebo laxné preverovania policajných prešľapov. A toto potom, bohužiaľ, vrhá tieň aj na incidenty, v ktorých polícia nepochybila. Opravme teda chybu v systéme, že neexistuje nezávislá a všeobecne rešpektovaná autorita v oblasti, kde ju veľmi potrebujeme pri kontrole a vyšetrovaní podozrení a pochybení príslušníkov našich bezpečnostných zborov vrátane polície.
Pani ombudsmanka akokoľvek dobre odvádza svoju prácu, nemôže suplovať prácu kontrolných orgánov v takom širokom meradle. Je chvályhodné, keď upozorní na vykričané prípady a navrhuje dokonca riešenia. A za to jej paradoxne sa dostáva urážok a zhadzovania. Pravda je, že pani ombudsmanka spolu s jej inštitúciou ostáva azda poslednou nezávislou inštitúciou, ktorú táto vládna moc ešte neprevalcovala.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pri všetkých týchto rečiach, ktoré tu počúvame, by sme si mali uvedomiť, že Slovenská republika má jeden z najvyšších počtov policajtov v porovnaní so štátmi OECD. My máme skoro najviac policajtov. Čo to znamená? Je snáď kriminalita na Slovensku taká vysoká? Vôbec nie. Vôbec nie. Kriminalita na Slovensku, tak ako aj v ostatných krajinách, sociológovia sa nevedia zhodnúť na tom, prečo stále klesá. Ale my máme stále viacej a viacej policajných represívnych zložiek. O tom sa tu vôbec nehovorí.
Prečo to máme? Čo, čo robia tak naši občania, že musíme mať najviac policajtov medzi kultivovanými demokratickými štátmi?

No, ja si nemyslím, pán Fedor, aj keď sa mi páčil váš príspevok, že tejto situácii a zmierneniu napätia, eliminácii radikalizmu pomôže nová inštitúcia.
Slovensko sa vyznačuje nadmieru prebujnelým aparátom. My tu naozaj máme zriadené kontrolné orgány, kontrolu pre kontrolu, inšpekciu pre inšpekciu. Ja si myslím, že toto nám naozaj nepomôže. Skôr nám pomôže to, že sa každý pozrie sám do svojho svedomia a tí, ktorí vyvolávajú toto napätie, takto vnímam aj kauzu, ktorá je predmetom dnešnej schôdze.
Ja tu vidím chybu na obidvoch stranách. Ak si tí, ktorí vyvolávajú toto napätie, sú lační, hladní po agresii, ak si vstúpia do svedomia a začnú rozmýšľať nad tým, ako rešpektovať slobodu a práva, právo na slobodu voči sebe navzájom. Naozaj v tejto spoločnosti, v našej spoločnosti cítiť čoraz väčšiu demoralizáciu, čoraz väčšiu nečinnosť poverených kompetentných orgánov a čoraz menšiu slušnosť a rešpekt na kompetentných miestach.

Ďakujem za príspevok. Len v stručnosti. My chceme mať policajtov, chceme mať efektívny aj represívny aparát. Ale tento musí byť dôsledne kontrolovaný, aby boli nastavené mechanizmy následnej kontroly tak, aby práve príslušníci týchto represívnych orgánov nemohli konať svojvoľne. A keď nejaké podozrenia vzniknú, aby bolo zaručené, že tieto podozrenia budú riadne a nestranne vyšetrené.
Pani poslankyni Mezenskej chcem len povedať toľko, že nie, nejednalo by sa o novú inštitúciu. Nie, ja nie som prívrženec nových inštitúcií. Išlo by o reorganizovanie toho, ako to funguje, resp. nefunguje v súčasnosti, keď vidíme, že inšpekcia ministra vnútra podlieha priamo ministrovi vnútra. Takže kontrolovaní, alebo tí, ktorí majú byť kontrolovaní, podliehajú priamo tomu, ktorý zamestnáva tých, ktorí sú kontrolóri. Jednoducho tam je priama podriadenosť. Takže ja som za vytvorenie, vytiahnutie tejto inšpekcie spod právomoci ministra vnútra a to by bola podľa môjho názoru efektívne zorganizovaná kontrolná inštitúcia, ktorá môže fungovať.
Pretože, žiaľ, len na odvolávanie sa na svedomie nám nepomôže. Máme zákony, ktoré treba riadne kontrolovať. Máme políciu, ktorú treba ale riadne kontrolovať.

Ďakujem pekne. Pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj ja krátko zaujal stanovisko k prerokovávanému bodu programu, ktorý skupina poslancov navrhla, a pán predseda zvolal rokovanie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Priznám sa vám, že keď s touto iniciatívou moji kolegovia prišli za mnou a prečítal som si návrh, tak mal som isté obavy o to, že či je to vhodné, aby sme vnášali túto ťažkú a náročnú politiku do Národnej rady a takto nepripravení sa pokúsili veľmi otvorene, ale aj pravdivo ten problém pomenovať. Ale povedal som si, áno, asi je to treba aj v súvislosti s tým, čo sa stalo v Moldave nad Bodvou. A bol som s tým veľmi podrobne oboznámený, lebo som aj členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde, tak ako spomenul pán predseda, sme mali možnosť niekoľkokrát otvorene o tom diskutovať, vypočuť si aj zástupcov Policajného zboru, zástupcov občianskych iniciatív, občanov Moldavy nad Bodvou, ale aj poškodených Rómov.
Keď sme návrh podali, neveril som, že tá schôdza bude. Keď som sa ale dozvedel, že tá schôdza bude, zrazu mi tam začalo niečo vadiť. Prečo vlastne ste, páni zo SMER-u, súhlasili s tým, že ako prvá schôdza v tomto volebnom období iniciovaná poslancami opozície bude schválená a program bude prerokovaný?
Pochopil som to vtedy, keď pán podpredseda vlády a minister vnútra vystúpil. Vystúpil a chcel nás rozdeliť medzi dva tábory. Tí, ktorí hájime práva tých, voči ktorým je väčšina nahnevaná, lebo však to sú takí darmožráči, ktorým je treba len naložiť, ktorých je treba len kritizovať a už nech sa oni postarajú sami o seba. A tá obava sa naplnila po tom, keď pán minister vystúpil, že akú hru vlastne a kde nás chcete zatlačiť.
Priatelia, vôbec to nie je o tom. Naozaj, to vôbec nie je o tom. A keď som sa pripravoval na vystúpenie, viacerí kolegovia ma upozornili: "Prosím ťa, nevystúp, lebo ti to poškodí." Nie, priatelia, tu nemôže byť obava ani strach. Tu ma k tomuto vystúpeniu nútila povinnosť.
A prečo asi tá vláda odmietla prerokovať správu verejnej ochrankyne ľudských práv za jej prítomnosti? Nuž potvrdzuje asi aj to, že v roku 2011, 23. februára, sme schvaľovali veľkú novelu Ústavy Slovenskej republiky, pri schvaľovaní ktorej sme schválili nový článok a zriadili ústavnú funkciu verejného ochrancu ľudských práv. Vtedy poslanec Národnej rady, pán poslanec Fico, priatelia, za túto novelu ústavy nehlasoval. (Rečník zobral do rúk papier s veľkosťou A4 a ukázal ho plénu.) Tak asi mal dôvod aj teraz, keď jemu už vtedy možno táto funkcia prekážala, aby sa vôbec takýmto nejakým problémom vláda Slovenskej republiky zaoberala preto, lebo to nebolo rozhodnutie pána ministra Kaliňáka.
V tejto vláde, v tejto krajine, v tejto koalícii, pokiaľ vám nedá súhlas váš predseda, priatelia, vy neurobíte nič. Takto to je. Žiaľbohu, takto prerastá strana so štátom a takto sa prejavuje. Politika znesie aj tvrdé termíny. Nakoniec ich spomenul aj pán minister, arogancia moci a opojenosť mocou.
My sme tu nemuseli dnes sa trápiť s týmto problémom, keby ste v decembri minulého roku na návrh predsedu výboru alebo kolegyne Žitňanskej správu Jany Dubovcovej boli zaradili na rokovanie Národnej rady. To tu nemuselo byť, tento cirkus, ktorého sme tu svedkami. Naozaj nie. My sme sa tu pokojne za prítomnosti verejnej ochrankyne ľudských práv mohli týmto problémom zaoberať. Nie vyšetrovať. Na to sú iné orgány, ktoré ja rešpektujem a ktorým dôverujem a verím, že budú nezávislé pri vyšetrovaní aj tohoto závažného porušenia zo zneužitia práva alebo porušenia práva.
Keď sa ktorýkoľvek občan Slovenskej republiky dopustí porušenia zákona, tak spácha priestupok alebo trestný čin. Priatelia, ak sa ale porušenia práva dopustí štátny orgán, tak končí právny štát. A ja mám obavu, že tu v tomto bode sa niekde aktuálne nachádzame.
To nie je o tom, či verejná ochrankyňa ľudských práv má, alebo nemá zákonné alebo ústavné právo sa zúčastňovať na rokovaní vlády. Je tu istá úcta, ktorá by mala byť medzi jednotlivými ústavnými orgánmi rešpektovaná, že sa minimálne vypočujeme. Že ak ide o tak vážny problém, akého sme svedkami a ktorý prerokovávame aj teraz, čo vadilo vláde, aby tá Dubovcová tam vystúpila a svoje stanovisko predniesla? Len ak to nebolo stanovisko také, aké ste chceli alebo aké vládna koalícia chcela mať, no tak potom sa prejavila moc, sila, nie rozum a úcta k inému ústavnému činiteľovi Slovenskej republiky.
Preto, priatelia, obávam sa o rozklad základného fungovania mocenských a ústavných orgánov v Slovenskej republike. A nehnevajte sa na mňa, ale musím sa ešte vrátiť k obdobiu, kedy to začalo. A my sme si na to, alebo pomaly si na to zvykáme ako na nejaký normálny stav. Začalo to vtedy, keď sme zvolili kandidáta na generálneho prokurátora a prezident Slovenskej republiky odmietol tohoto riadne zvoleného kandidáta za generálneho prokurátora vymenovať. Vtedy to začalo. (Potlesk.) A potom ste si, samozrejme, trúfli aj vy. Keď si môže dovoliť prezident, prečo by sme si nemohli dovoliť aj my cez premiéra na vláde? A už nehovoriac o tom, že aj tu v parlamente.
Preto som spomenul, že to už tu dávno mohlo byť za nami a nemuseli sme sa tu dnes jeden druhého podozrievať, kto je väčší alebo menší zástanca slobody, ľudských práv a tak ďalej a tak ďalej.
Čo ma ale mrzí z toho, čo sme dnes počuli aj z úst zástupcu vlády, priatelia, to je zneistenie občanov Slovenskej republiky o nestrannosti vykonávania Úradu verejného ochrancu ľudských práv. Lebo viackrát tu zaznelo, že my to politicky zneužívame, že verejná ochrankyňa ľudských práv je politická nominantka opozície. Je to hlúposť, priatelia. Ani predtým ombudsman, ktorý bol zvolený vtedy ako poslanec za HZDS, pán Kandráč, nepovažoval som ho nikdy za straníckeho nominanta. A rovnako za stranícku nominantku nepovažujem ani terajšiu verejnú ochrankyňu ľudských práv a ju si vážim aj ako človeka.
Dámy a páni, ona bola sudkyňou Slovenskej republiky. U koho viacej, ak nie od nej, čakám nezávislý postoj, jej nezávislý názor aj na takúto vec, ako sú ľudské práva. Preto ako vráťme sa do reality. Vráťme sa k tomu, k čomu vlastne sme túto schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky zvolali.
Zvolali sme ju preto, lebo vy nerešpektujete, odmietate a arogantne sa správate voči iným ústavným orgánom Slovenskej republiky. O tomto sa rozprávajme. O ničom inom.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)