33. schôdza

Pán poslanec Mičovský, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. A ďakujem aj váženému predsedovi poslancovi Šebejovi za jeho názor, ktorý, si myslím, že by mohol dostať punc všeobecnej platnosti toho, čo cítime, a ja pociťujem istý smútok z toho, že, cítim to aj tu v snemovni, cítim to aj v spoločnosti, že my sa nevieme ani v takejto jednoznačnej podľa mňa veci zosúladiť, zjednotiť a je tu neuveriteľný rozpor v nazeraní na to, čo sa deje na Ukrajine, a to ma šokuje. Veľmi pekne ste spomenuli niektoré historické asociácie, aj keď ste ich nedopovedali, ale fakt je ten, že keď sa pozrieme na to, že ak sa raz Európa rozladí tým spôsobom, že sa začnú spochybňovať hranice, že sa začne bojovať za to, aby sme pomohli územným menšinám, ktoré sú odtrhnuté od svojho materského štátu hranicami, otvoríme Pandorinu skrinku a spustíme proces, ktorý nebude mať konca. Je 21. storočie. Tieto veci by mali byť jasne odsúdené. Argumentácia, veď čo teraz hovoríte na Rusov, veď Američania robia to isté. Možno niekedy robia to isté, ale teraz je tu na stole Ukrajina, agresia voči územiu Ukrajiny. Aké pochybnosti v tomto smere máme právo my teraz vznášať? Nerozumiem. V 21. storočí sa pozrime možno na príklad severských štátov. Pozrime sa na menšinu švédsku vo Fínsku. Viete si predstaviť, že by tu teraz Švédi chceli pomôcť svojej menšine na území Fínska? Kde sú oni vo svojom kultúrnom ponímaní hraníc národností a spolunažívania? 21. storočie je v Škandinávii a 19., imperialistické v Rusku. A my máme problém tu jasne posúdiť túto situáciu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou pán poslanec Šebej. Nech sa páči.

Kolegovia, naozaj vám ďakujem za reakciu, ale, ale posledný rečník ma inšpiroval k jednej poznámke.
Kolegovia, povedal to aj americký minister zahraničných vecí John Kerry, že takto sa nesprávame predsa v 21. storočí. A to je hrozne naivné. Prečo si máme myslieť, že 21. storočie je storočím, v ktorom žijú zo svojej podstate iní ľudia ako v 17. a 16., 15. alebo v 20. storočí? Veď preto som si dovolil vysloviť všetky tie varovania, že ja neverím na to, že 21. storočie znamená automaticky zlepšenie ľudského pokolenia. No neznamená, preto si treba dávať pozor.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V súlade s rokovacím, v súlade s rokovacím poriadkom o slovo požiadal podpredseda Národnej rady pán Ján Figeľ. Nech sa páči, pán podpredseda máte slovo.

Ďakujem, ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka, ctené dámy, vážení páni, kolegyne, kolegovia. Ja som niektoré z myšlienok, ktoré by som rád zdieľal, vyjadril na tom rozšírenom, otvorenom rokovaní zahraničného výboru 10. marca. Považoval som aj samotný námet, ktorý sa stáva postupne realitou, za veľmi dôležitý, aby to, čo sa deje v susednom štáte, najväčšom, dôležitom, každý je dôležitý, ale nehovoriť o Ukrajine na pléne a neprijať stanovisko, ktoré by mohlo byť vyjadrením za republiku, za suseda, za člena Európskej únie, člena medzinárodnej organizácie včítane Severoatlantickej aliancie, by bolo našou chybou, veľkou slabinou, priam nezodpovednosťou voči susedovi, voči ľuďom a, samozrejme, aj ďalším našim partnerom, s ktorými zdieľame osudy.
Ak sme to dokázali v prípade takých konfliktov alebo miest, ktoré sú ďalej, a predsa sú blízko - ako na Balkáne alebo v prípade Kosova -, tak o to viac plénum Národnej rady by malo byť zrelé na prijatie spoločného dôrazného konštruktívneho stanoviska, aby bolo jasné, kde stojí Slovensko, a či a ako sa na neho môže Ukrajina z hľadiska svojich vzťahov v budúcnosti, perspektívy opierať a spoliehať. Potrebujeme reálnu solidaritu, nielen nejakú politologickú alebo technickú, ale skutočnú, ktorú ľudia cítia. Hovorím to preto, lebo je 100 rokov od času, keď možno nenápadne alebo nečakane, ale predsa začalo storočie vojen v Európe. Prvá svetová, potom pauza, revanš, ešte väčšia druhá a potom tretia studená svetová vojna. Dnes sa to hlavne mladším zdá ako samozrejmosť, ale mier v Európe samozrejmosťou nebol, nie je a nikdy nebude.
To, že na takmer 70 rokov sa dá rátať mierové obdobie a spoločenstvo na Západe, nie je ani naša realita a už vôbec nie Ukrajincov alebo Východoeurópanov. Spomínam to preto, lebo celé je to o na jednej strane európskej Ukrajine, teraz nemyslím kultúru alebo geografiu, ale základné hodnoty, pravidlá, inštitúcie, ktoré takéto spolužitie, spoločenstvo, spolupatričnosť reprezentujú, ako sloboda, demokracia, vláda práva. To, čo my máme, aj keď nie ideálne alebo s mnohými chybami, je iným upierané. Nie je to samozrejmé a ide o univerzálne hodnoty. Ľudia na Ukrajine by sa nám pri debatách o kríze, o problémoch s nami hneď vymenili, pretože to je neporovnateľné.
Druhou líniou je iná geopolitika istého euroázijského priestoru, ktorý je tiež mocenský, kde vidíme významné a konfliktné vojenské a vojnové posuny hraníc, dominancie nad územiami, invázie, agresie, iné geopolitické záujmy. A som presvedčený, že v tomto zápase medzi univerzálnymi hodnotami a robustnou, priam brutálnou silou máme stáť na tej správnej strane.
Ten zápas bude pokračovať, je celosvetový a stále sa aktualizuje a to nehovorím preto, aby sme teraz nejak filozoficky a globálne rozprávali, ale je tu konflikt, problém v susednom štáte a nás sa to týka. Tie témy okolo bezpečnosti, migrácie, hraníc, ekonomiky, energetiky aj boli, aj sú a verím, že budú pomenované tak, aby Slovensko hájilo svoje prirodzené, každodenné aj strategické záujmy a zámery. Ale na druhej strane by sme mali vedieť využiť svoju polohu, svoju blízkosť, už či kultúrnu, alebo mentálnu, komunikačnú, práve preto, lebo to Ukrajine môže napomáhať v ďalších týždňoch a mesiacoch aj rokoch. Máme veľa skúseností. Slovenská cesta bola pre mnohých zaujímavá, inšpirujúca a je úspešná, napriek všetkým slabinám alebo zlyhaniam je to cesta, ktorá môže poslúžiť aj iným ako príklad. Máme diplomaciu a politiku, ktorá môže napomáhať pri všetkých významných rokovaniach o tom, ako ďalej na Ukrajine včítane menšinovej politiky, resp. toho, čo je dnes citované aj vo vyhlásení zahraničného výboru.
Priatelia, cena za nerozšírenie Európskej únie alebo zastavenie toho procesu je oveľa vyššia než cena, ktorú do istej miery už aj my ako 28 zdieľame preto, lebo ani Balkán, ani východná Európa nemá lepšiu alternatívu ako spoločný priestor, kde platia mierové pravidlá a právo. Tá únava, laxnosť alebo odklad procesov je veľmi drahý aj pre nás, a preto to pripomínam, lebo Slovensko dnes má vplyv na proces rozširovania v regióne východu, východnej Európy viac ako kedykoľvek predtým. Mali by sme byť jasnými advokátmi týchto procesov v záujme aj svojom, nielen dotknutých krajín. To vyhlásenie sme podporovali, formovali spolu a som presvedčený, že reflektuje dôležité súčasti situácie a východísk alebo riešenia.
Ale dovolím si predsa len na záver pár slov navrhnúť, lebo som možno s vami viacerými sledoval teraz o 12.00 hod. prejav prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina. Bol to zaujímavý prejav, svojím podaním impozantný, slávnostný, ale aj robustný, silný, odhodlaný. Hovoril o mnohých súvislostiach historických aj aktuálnych, o Kryme a Sevastopole, ktorý ma osobitný status, z čoho bolo evidentné, že ide aj o mocenský a výrazne mocenský a bezpečnostný záujem Ruska, keď hovoril o tom, aby do Sevastopola NATO prišlo k nám, nie my k nim do Sevastopola, kde je ruská flotila v Čiernom mori.
Ale dve veci ma zaujali ako nepravdivé, ako posunuté a skôr zneužité, lebo to tak nebolo. Zjednotenie Nemecka, ktoré je dôležité pre pamäť a pre históriu a súčasnosť, lebo zjednotenie Berlína a zjednotenie Nemecka je predpokladom zjednotenia Európy, dokonca si dovolím povedať, že aj možno ďalších rozdelených miest a krajín, napr. Nikózie a Cypru. Zjednotenie Nemecka nenastalo obsadením východného územia západnými mocnosťami. To, ako sa dejú procesy na Kryme, nie je v zhode s tým, čo sa dialo pri zjednotení Berlína a zjednotení Nemecka. To je veľká nepresnosť alebo úmysel porovnávať neporovnateľné.
A druhý veľmi zlý príklad je porovnávať rozpad Juhoslávie a rozpad Sovietskeho zväzu. Tragický, dramatický, krvavý rozpad Juhoslávie je veľkou cenou za to, čo sa tam naakumulovalo a zároveň pretavilo z režimu komunistického do nacionalistického, a tie konflikty boli veľmi drahé. Prirovnávať rozpad Juhoslávie s rozpadom Sovietskeho zväzu neobstojí hlavne preto, lebo od rozpadu Sovietskeho zväzu Ruská federácia ako suverénny, slobodný a verím, že v tých rokoch zodpovedný štát, konala tak, že v '94. garantovala územnú celistvosť a všetky ďalšie súvislosti pri procese likvidácie jadrových zbraní v Európe. Ukrajina pristúpila na tento dohovor, na túto zmluvu veľmi vážnu, veľmi citlivú po studenej vojne s garanciami od Spojených štátov amerických, od Veľkej Británie a Ruskej federácie. Rusko garantovalo územnú celistvosť, nie nejaké budúce obsadzovanie a referendovanie. Nemám nič proti referendám, ale keď sa obsadí vojensky územie a potom organizuje rýchlo referendum, to nebýva európsky štýl. To patrí trošku inde do histórie než v 21. storočí.
V '97. roku Ruská federácia ako suverénny európsky štát podpísala Zmluvu o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou, ktorej súčasťou sú všetky tieto garancie, rešpektovanie medzinárodného práva, suverenity, územnej celistvosti, nezávislosti Ukrajiny, Charty OSN. To čo boli za zmluvy? To už neplatia alebo len niekedy, alebo podľa období prezidentov? Pacta sunt servanda, to platilo a bolo dobre. Keď to neplatí, je zle. Pripomínam to preto, lebo to, čo sa dialo následne od minulého mesiaca pri obsadzovaní Krymu a teraz s referendom, nie je v súlade s medzinárodným právom, nie je to porovnateľné so zjednocovaním ani Nemecka, ani s vývojom, ktorý bol citovaný. Preto je to, čo sa deje s územím Ukrajiny, anexiou, anexiou, lebo je to použitie sily a v rozpore s medzinárodným právom, pričlenenie územia za mohutnej vojenskej prítomnosti na dotknutom území.
Nechcem tým spochybňovať ani vôľu, ani blízkosť, ale ak by takýto proces mal byť legitímnym, pravidelným, no tak to bude iné 21. storočie, než by sme chceli. Predstavte si takéto scenáre tu v regióne strednej, východnej, juhovýchodnej Európy. Skúsme trošku modelovať. Predtým zmluvy, garancie, nikdy, veríme - ale potom iné scenáre. A už sa nájdu herci, už sa nájdu všelijakí kváziprezidenti alebo prezidenti naozaj, ale negarantujúci, nie statoční, skôr skorumpovaní a defraudujúci záujmy svojej vlastnej krajiny. Preto navrhujem k vyhláseniu, s ktorým Kresťanskodemokratické hnutie súhlasí, záverečných pár slov. Tieto slová znejú a tým aj celý proces za anexiu územia Ukrajiny, teda posledná veta by znela:
"Slovenská republika považuje toto referendum za neplatné a tým aj celý proces za anexiu územia Ukrajiny."
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána podpredsedu s faktickou poznámkou dvaja páni poslanci, pani poslankyňa Vášáryová a pán poslanec Érsek. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová.

Chcela by som vás ešte doplniť, pán poslanec, pretože aj ja som sa pozerala na víťaznú reč pred pozvanými poslancami a rôznymi VIP-ákmi Putina. Putin doslovne povedal: "Krym bol vždy Rusko a Rusko bolo vždy pre Krym. To je naša kultúra a naša národná hrdosť."
To znamená, že vraciame sa znovu k Blut und Boden filozofii a vraciame sa znovu do 20. storočia, do nacionalistických vyhlásení, a to je to, čo ma na tom najviac desí, na tej dnešnej reči Putina. Teraz je už len otázka, čo bude chcieť Putin ďalej, lebo predsa sa nemôže takto zastaviť. Dnes je v Rusku okrem pár svetlých ľudí, všetci sú nadšení, ako bude Rusko znovu veľké, aké imperialistické bude a hlavne ako sa ho všetci budú znovu báť. Veď o to ide! Čo bude chcieť, koridor do Kaliningradskej oblasti cez štát NATO, to znamená Litvu? Alebo čo ešte bude, do akej konfrontácie sa bude posúvať?
A to sú tie otázky, o ktorých my tu musíme hovoriť, pretože my musíme mať, my musíme mať zhodu, politický konsenzus medzi všetkými dôležitými silami a osobnosťami Slovenska, aby sme vedeli, aký, akým spôsobom sa postavíme voči týmto ďalším výbojom.

Pán poslanec Érsek, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Dovoľte, aby som doplnil, a moja reakcia bude o tom, že ak to vyzerá aj u nás, musíme si dávať na to pozor a záleží mi na tom z dôvodu, keď včera pani europoslankyňa Beňová-Flašíková povedala, že bolo platné referendum, čiže vôľa ľudu, treba ho rešpektovať.
Vážená Národná rada, ak bolo platné referendum na Slovensku - taká malá vec ohľadom obce Tešedíkovo, Pered -, a treba ho rešpektovať. Keď už ideme týmto smerom, tak by si vláda mala uvedomiť, že aj to bolo jedno platné referendum, ktoré doma nevieme spraviť tak, ako by malo byť. Ďakujem.