35. schôdza

Pán kolega Hrušovský, no ono to niekedy je, Pali, tak, že čím človek viacej sa snaží niečo vyvrátiť, tak tým viac to pripadá, že sa háda sám so sebou niekde vo svojom vlastnom vnútri. A otázka je, že čo je ten hlas, čo v tvojom vnútri hovorí, že sa tu nedeje niečo správne. Lebo keď neustále potrebuješ, máš potrebu opakovať, toto nie je kšeft, toto nie je kšeft, v psychológii sa hovorí, že nevedomie, nepoznané, negátor. Že ono to nevedomie stále počuje iba, toto je kšeft, toto je kšeft, toto je kšeft a teraz len ty sám vieš, čo bolo ponúknuté z jednej strany a čo bolo ponúknuté z druhej strany a v čom vlastne tá výmena spočíva. Pravda je ale taká, že je pre vonkajšieho pozorovateľa, pre mnohých z nás, ktorí sa na to zvonku pozeráme, to vyzerá tak, že upadajúci SMER, ktorý vie, už pôjde len dole, a že už nebude mať väčšinu na to, aby mohol vládnuť sám, si už teraz hľadá svojho koaličného partnera a definuje svoju budúcu tvár. A jeho budúca tvár, zdá sa, nebude tvárou progresívnej sociálnej demokracie, tak ako poznáme iné sociálnodemokratické strany v Európe, ale bude tvárou konzervatívnej strany, ktorá si zoberie konzervatívneho partnera ako svojho druha či družku. Môžte opakovať, že to nie je kšeftom dokola a dokola, ale už len to účelové spojenie dvoch takto nesúvisiacich tém priamo pred prezidentskými voľbami napovedá, že o určitý druh kšeftu zrejme pôjde.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Hrušovský, dovoľte, aby som s vami súhlasil, súhlasil s vami v tom, čo ste povedali, že nejde o žiaden kšeft. Ide o zodpovednosť, ktorú máme aj my strana SMER voči svojim konzervatívnym voličom alebo časti konzervatívnych voličov, ktorí volia stranu SMER a ktorých tvorí 70 % Slovenska. My strana SMER sme nemali problém, tam bolo to práve aj v spolupráci s pánom poslancom z SaS, bojovať za to, aby homofóbia sa stala trestným činom na začiatku nášho volebného obdobia v zmysle sociálnej demokracie alebo európskych myšlienok.
Na druhej strane v zmysle slovenských špecifík myslím si, že nemáme problém, aj to je dôvod, že chceme zodpovedne pristupovať k 70 % obyvateľstva, ktoré sa hlási ku kresťanskej viere, že jednoducho manželstvo ako definícia má mať svoje miesto v ústave v Slovenskej republike tak, ako to svoje miesto majú aj práva národnostných menšín.

Len krátko. Daniel, prosím ťa nevkladaj mi do úst, čo som nepovedal. Ja som nepovedal to, že dôvodová správa je súčasťou normatívneho textu. Povedal som len to, že slúži ako pomôcka, ak vznikne spor, aby sme poznali vôľu navrhovateľov. Nič iné som nepovedal a pre mňa už aj to, a keď nie nič iné, že žiadny iný zväzok na Slovensku nebude môcť byť manželstvom, je dosť aj to je dosť, aj to je istý pokrok, ktorý touto ústavnou zmenou by sme mohli dosiahnuť. Takže len toľko krátko ako reakciu na tvoje vystúpenie, naozaj ak som možno sa zle vyjadril, ospravedlňujem sa, ale vôbec som nemyslel to, že som ako by skoro sa pokúšal podávať pozmeňovací návrh k dôvodovej správe. Nie, len sa mi žiadalo, aby sme dovysvetlili ten dôvod navrhovateľov trošku precíznejšie spôsobom takým, aký bol v texte toho prvého návrhu ústavnej zmeny.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nedá sa mi začať inak ako s tým, že predsa len chytím symbolicky do rúk tento dokument, ktorý sa volá Ústava Slovenskej republiky, a tak ako som to povedal aj pri prvom čítaní, musím to veľmi úprimne doznať aj teraz, považujem za istú historickú udalosť vo svojom osobnom živote, že mi osud doprial niečo také, že do zákona zákonov, o ktorom my kedysi žiaci sme nevedeli, že takýto zákon existuje, a pán učiteľ Hudák na tej občianskej náuke nám zdôraznil, že čosi, od čoho sa odvíja všetko, čo sa považuje za zákonnosť, sa volá ústava, že ja raz budem mať možnosť tu pred vami sa pokúsiť niečo maličké, možno nie celkom presné, ale úprimné k ústave, ktorá je v tejto chvíli otvorená návrhom predkladateľov, povedať.
Je to naozaj veľká chvíľa a mala by byť veľká chvíľa nielen v prípade konkrétneho poslanca, ale v prípade celej snemovne. Osobne sa mi celkom páči, nebýva to zvykom, že jeden z predkladateľov je tu trvalo zastúpený vysokým percentom, čo je celkom ako fajn, a tak by to malo byť. Druhý predkladateľ ani pri tomto najvyššom ústavnom zákone, ktorým sa otvára Ústava Slovenskej republiky, tu zase trvalo prítomný nie je, tak ako to býva zvykom. Ak už nás nespojí to, že sme s istou bázňou a odvahou, a verím, verím, aj s dobrým úmyslom vstúpili do ústavy, k tomu, aby sme tu boli zastúpení počas rokovania aspoň v takom nadpolovičnom počte, tak je tu potom otázka, že či to naozaj my myslíme vážne so svojou obrovskou životnou zodpovednosťou, ktorá sa nám všetkým dostala, že zákon zákonov máme možnosť otvoriť a povedať niečo k nemu.
Hľadal som kľúčové slovo, ktoré by možno bolo dobré povedať na úvod, a to kľúčové slovo až tak veľmi hľadať netreba, pretože mnohí ste ho povedali už v doterajšom priebehu rozpravy. To kľúčové slovo sú hodnoty. A naozaj je to celkom správne, ak práve pri najvyššom zákone pracujeme s termínom, ktorý je dôstojný. Je to hľadanie hodnôt, veď ja chcem úprimne veriť, že tak ako ja úprimne poviem svoj názor, tak aj predkladatelia nemajú úmysel iný, ako vniesť do tohto zákona hodnoty. Každý máme svoju životnú filozofiu, svoje skúsenosti, svoje videnie sveta, a preto verím, že ak časť predkladateľov hovorí o manželstve ako o hodnote, ktorá im stojí za to, aby sa o ňu pobili na pôde v sieni zákonnosti, že to myslia úprimne. Ak sa tu spomína súdna spravodlivosť ako hodnota, na ktorej stojí naša spoločnosť a ktorú treba tiež v ústave podľa ich názoru posilniť, tiež verím, že slovo hodnota vystihuje najlepšie ich úmysel.
Tak len asi prosba, že by bolo veľmi dobre, neviem, ako bude ešte dlho trvať táto rozprava, keby taká obrovská životná šanca, aká sa nám všetkým dostala, neviem, ako často prichádzajú ústavné zákony do pléna, ale veľmi časté to nie je, keby bola uctená aj tým, že táto snemovňa ani pri takejto vážnej chvíli nezíva prázdnotou. Osobne to považujem, keď urobím taký oblúk tých 50 rokov, keď mi to ten učiteľ Hudák povedal, že aký je to významný zákon, a teraz to premostenie do roku 2014, že pri takom významnom zákone, ktorý sme si dovolili otvoriť s dobrým úmyslom, tu 80 - 90 % poslancov nie je, no neviem, čo by si pomyslel pán učiteľ Hudák z občianskej náuky, že kde sme to za tých 50 rokov postúpili. Nás vtedy spucoval, siedmakov, že to nevieme. Čo by povedal dospelým poslancom, neboli by to asi najlepšie slová, ale dobre. Je tu taký zvyk, každý sme si pánom svojho osudu. Ja som sa snažil sedieť a počúvať a poviem teraz to, čo považujem za potrebné. Vystúpim v troch samostatných bodoch, prvý sa bude týkať manželstva, druhý súdnictva a tretí jedného pozmeňujúceho návrhu, o ktorom si dovolím povedať, že je istým testom úprimnosti, rozhodnosti, predsavzatia, testom toho, ako vážne myslíme svoje návrhy.
Takže k manželstvu. Je tam kľúčová veta: "Manželstvo je jedinečný zväzok jednej ženy a jedného muža." Je tam kdesi návrh, že slovo jednej a jedného vypadne, takže uvidíme. Manželstvo je zväzok, jedinečný zväzok muža a ženy. Ja som naozaj napísal na Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra a bol som zvedavý na etymológiu slova manželstvo, aká je v Krátkom - alebo stručnom - slovníku slovenského jazyka, v etymologickom slovníku, a naozaj je tam potvrdené to, čo som tu už spomínal, keď sa na to pozrieme a uchopíme to, aj keď viem, že nejde to o etymológiu, ale predsi len začneme ňou, na pôvod tohto slova. Jednoznačne ide o staré praslovanské slovo, ktoré je zložené z dvoch častí "mal" - "žena", muž a žena. Vysvetľuje sa to v tomto slovníku pána profesora Králika, že je to teda pôvod založený na dvojici, že je to ozaj dvojica ľudí opačného pohlavia, muža a ženy, a to "malžena" je starý starosloviensky alebo praslovanský výraz a on ide v tomto etymologickom slovníku ešte hlbšie a hovorí o tom, že je to zloženina dvoch slov. Jedno je pôvodu indoeurópskeho a to je "manu" - muž, z toho manžel; a "žena", toho praslovanského. Takže ak sa na to pozrieme z pohľadu toho, či snemovňa má právo meniť význam slov, tak jednoznačne môžeme povedať, že tu niet o čom pochybovať, z hľadiska etymológie toho slova manželstvo je naozaj zväzok muža a ženy a hľadať tam nejaké iné vyjadrenie, by bolo popretím podstaty toho slova.
Ale etymológiu dajme bokom, vieme, že tu ide o hodnotový spor, ktorý má pripomenúť, že manželstvo je jedinečné do tej miery, že žiadne iné hodnoty si nevieme predstaviť, že by boli postavené na jeho roveň, a tu ja osobne už začínam mať problém. Problém v tom, že cítim, a to chcem aj zdôrazniť, nemám najmenšiu námietku voči jedinečnosti a dôležitosti manželstva, voči jeho nenahraditeľným funkciám, voči tomu, že byť a prežiť svoj život v šťastnom manželstve, nie je len otázka, ktorú by sme spájali s fungovaním spoločnosti, ale aj otázka hlbokého prežívania ľudského šťastia. Takže určite odo mňa nebudete počuť niečo, čo by malo spochybniť ten hlavný hodnotový zámer predkladateľov, že by manželstvo nemalo byť istým ideálom hodným všeobecnej ochrany.
Len tu je nevyslovená tá otázka - a čo tie dvojice, ktoré boli obdarené, postihnuté, nehodiace si škrtnite, iným sexuálnym cítením. My im chceme povedať, vážené homosexuálne dvojice, nikdy nemáte právo tak ako my, ktorých nás osud, príroda, Boh, nehodiace škrtnime, obdaril tým väčšinovým sexuálnym cítením a orientáciou, nikdy nebudete mať právo bez toho, aby ste sa zahanbili, aby ste to utajovali, aby ste mali pocit akéhosi previnenia, prežívať niečo podobné. Vždy vás budeme tlačiť, my väčšinoví, do podoby, že aj keď, no, už sme pokročili, kameňovať vás nebudeme, ale viete, budeme tak trocha s istým dešpektom pozerať na vašu životnú, teda životnú, sexuálnu orientáciu. Tento odkaz považujem za hlboko nesprávny a nehumánny, ak chcete, aj nekresťanský, nepekný. Predsi sexuálnu orientáciu si ľudia nevolia ako nejakú voľbu medzi niečím zlým a dobrým, medzi nemorálnym a slušným. Už som to kedysi dávno tu spomínal, že stačí sa len zahľadieť na možno pohľad do vlastnej rodiny, keby, a čo keby som mal takú dcéru, takého syna. Ako by som sa na to pozrel? Bolo by to pre mňa dôvod na to, aby som zaprel svoj rodičovský cit? Nechcem vám vkladať do úst nič, čo ste nepovedali, len ten odkaz za touto vetou, ktorá je celkom akceptovateľná aj etymologicky, aj hodnotovo, je niečo, čo už akceptovateľné nie je.
Chcem komusi odkázať, že podiel na životnom ľudskom šťastí daný je tým, že ľudia sa nachádzajú, že vyznávajú najväčšiu hodnotu, ktorou je láska, že túto hodnotu, im chceme minimálne povedať, že vy sa s ňou kdesi skryte, je to niečo, čo my nikdy nebudeme akceptovať. A viete, to, že takýto úmysel tu kdesi je, že tie registrované partnerstvá, lebo ja súhlasím, manželstvo nemôže byť súžitie dvoch dvojíc, teda dvojice rovnakého pohlavia nemôže byť manželstvom, chýba tomu ten etymologický základ, ale registrované partnerstvo, ktoré by malo rovnaké práva a povinnosti aspoň, keď už by sme povedali, aspoň vo väčšine prípadov. Veď ja viem, že biologicky to nie je možné, to vieme všetci, že absolútne. Také niečo by sme zase pripustiť, ak sme naozaj humanisti, mali a mňa veľmi prekvapila veta, na ktorú som prišiel náhodu, lebo mám poctivejšie čítať všetky doklady, ale v spoločnej správe k jednému z týchto zákonov, v jednej z tej dvojice je napísaná veta, ktorá mi zablikala ako červená žiarovka. Hovorím si, hop, ono to je naozaj vážne, tu ozaj sa chceme neskrývať so svojím úmyslom urobiť z týchto občanov občanov, ktorí sú akísi nielen iní, ale akísi o niečo menejcennejší. A to je veta, ktorú som našiel v spoločnej správe, kde sa hovorí: "Práva a povinnosti vyplývajúce z manželstva nie je možné založiť inak." A to bolo tá žiarovka, ktorá zablikala a rozsvietila sa a svieti do tejto chvíle. To znamená, že my už, aj keď je pravda, že ústavnoprávny alebo teda gestorský výbor nedoporučuje takéto znenia, ale je tam. Ktosi sa pohráva s tou myšlienkou, že žiadne práva registrovaným partnerom, ktoré by pripomínali práva manželských dvojíc, heterosexuálnych partnerov, nebude možné podľa tohto znenia ani v budúcnosti priznať. Ak by toto prešlo, neplatilo by to, čo povedal pred chvíľočkou pán Lipšic, pán poslanec Lipšic, kde teda povedal, že áno, my len teda tvrdíme, že manželstvo nebude možné siahnuť na homosexuálne dvojice, ale je možné uvažovať s tým, že registrovaní partneri budú mať túto možnosť, ale ak si túto vetu prečítam, zisťujem, že my im chceme a priori povedať, že takúto možnosť im neposkytneme.
Dobre, pán predseda, beriem, tak len ja už to, že sa vôbec, možnože teraz nejdem úplne, ďakujem za pripomenutie, je to v tom druhom, ktorý zrejme nebude schválený, ale to, že sa už zaoberáme s touto myšlienkou, považujem za dôkaz toho, že chceme ísť ďalej, ako v tom ctenom a dôležitom prístupe k manželstvu, že chceli by sme povedať tej druhej skupine ľudí, ktorí sa narodili s inou orientáciou, že im neumožníme, aby sa pozreli na svoje spolužitie práve spôsobom, ktorý by im umožnil tie základné veci, ktoré sa tu často spomínajú, dedičské, informovanie o zdravotnom stave. Minule sme sa tu rozhodli schváliť zákon o pôde. To znamená, že tí dvaja ľudia aj pri zákone o pôde by museli postúpiť vzájomný predaj nie ako blízkej osoby, ale ako osoby, ktoré sú úplne cudzie. Ale tak to má kopu rôznych právnych nuáns a dôsledkov, ktoré by z takejto vety vyplývali. Viem, že nebude, a verím, že nebude schválená, ale niekto sa s tým zaoberal. Niekto túto vetu, na ktorej sa dá zhodnúť, že manželstvo je jedinečný zväzok muža a žena, dopĺňa aj vetičkou, s ktorou sa už nedá súhlasiť. Práva a povinnosti vyplývajú z manželstva nie je možné založiť inak, nieže niektoré práva.
Naozaj ak sa pozrieme do histórie, história je plná krutosti, nepochopenia voči rôznym skupinám ľudí. Niekedy tie príklady skrývajú viac, niekedy menej, nikdy sa nedajú použiť absolútne, ale keď sa pozrieme na krátku históriu, takú do hĺbky, no však zoberte si piate storočie pred Kristom. Ak sa niekto narodil nie ako homosexuál, ale ako človek postihnutý mentálne alebo fyzicky, viete, čo v starej Sparte sa s ním stalo? Bojový grécky národ sa rozhodol, že idú zo skál, proste neboli akceptovaní väčšinovou spoločnosťou. Ja viem, odvtedy uplynulo 2 500 rokov, sme inde, ale je to ten vývoj, že tá väčšina má vždy tendenciu niekedy povedať, my sme tí správni a vy ostatní buď pôjdete zo skaly, alebo nesmiete byť iní.
Zoberme to z inej strany, 2.-3. storočie už po Kristovi. Koľko kresťanov, ktorí vtedy vôbec neboli vo väčšine, boli v menšine, skončili v tlame levovej? Väčšinový národ alebo väčšinová spoločnosť usúdila, že nie, nie kresťan, ale naše pohanské náboženstvo je to, ktoré určuje, ako sa bude točiť tento svet. Postúpme v tom rebríčku historického pohľadu hodne dopredu, pozrime sa na 20. storočie, keď národ, ktorý dal svetu významných umelcov, filozofov, dokázal všetkých homosexuálov označiť ružovým trojuholníkom. Viete, kde ten ružový trojuholník dostávali? V Osvienčime. Práve sme si pripomenuli 70 rokov, ako vznikla správa Vrbu a Wetzlera o ich slávnom úniku, úteku z Osvienčimu, prečítajte si. V tej správe to je vyslovene napísané, ružový trojuholník, špeciálna, ťažká, ťažký zločin, ťažký prehrešok a jasný osud v komíne.
Ja viem, zas sme inde, je to nespravodlivé takéto prirovnania podsúvať, veď už ani len diagnóza nie je homosexualita, už je to, už to sa nepovažuje za chorobu, aj keď ešte niektorí máme s týmto alebo majú s tým problémy. Ja chcem len tým ukázať, že ideme naozaj aj teraz touto vetou priklincovať, že nie sme schopní predvídať vývoj, ktorým smerom pôjde táto spoločnosť, a že, že raz, aj keď to dáme do ústavy, aj keby sme aj priklincovali tam, že to bude jasné, že sa nesmie ani odvodiť z toho žiadne iné právo a že tí ľudia budú považovaní za ľudí inej kategórie, že sa z takejto slepej cesty raz budeme musieť vrátiť, hoc to priklincujeme aj do ústavy.
Ja viem, vážim si, že otvorene tu zaznievajú názory práve opačné, a verím, že sú úprimné. Ja nepodozrievam nikoho, že tu hrá nejakú hru pre akési nízke ciele. Hovoríte o svojom presvedčení, o svojej životnej filozofii, o tom, k čomu vás viedol doterajší život od rodičov počnúc až do tejto chvíle v poslaneckých kluboch, a tak to aj správne presadzujete. Správne, je tu ten najlepší priestor pod touto strechou, presadzovať takéto veci. Napriek tomu si myslím, že sa hlboko mýlite, aj keď mnohí ste oveľa skúsenejší aj starší, aj, aj možnože presvedčivejší vo svojom výraze, verte, že z tejto cesty sa vrátime. Nemôžeme donekonečna odkazovať istej časti spoločnosti, že nemá právo podieľať sa na životnom bytostnom šťastí, že je akási iná, pre nás nemorálnejšia. Predsi ako sa tu hovorí toľko o hodnotách, tak také hodnoty ako tolerancia, pochopenie, láska, sú oni o niečo menej kdesi v rebríčku hodnôt, sú kdesi v závese za manželstvom? Nie je práve v tom sila 21. storočia, že si uvedomujeme tie stáročia predchádzajúce, tie stáročia netolerancie a nenávisti kvôli rôznym dôvodom voči skupinám obyvateľstva?
Ja veľmi cítim, nemajte mi to za zlé, hovorím to naprosto otvorene a úprimne, že na tejto ceste, ku ktorej sa chceme vydať takýmto znením, je dopravná značka slepá cesta, vrátime sa z nej raz. Nie je možné ani kultivovane, ani tvrdo, ani skryto, ani otvorene odkazovať tým percentám ľudí, ktorí sa narodili so svojou orientáciou inou, že sú ľudia, ktorí nie sú hodní rovnakého prístupu, a nie nejakej veľkorysej tolerancie. My máme v sebe už ten taký sklon, že povedať si, áno, no veď vieme, že, že ste iní, tak milosrdne sa na to pozrieme, iní, no nepýtajte sa, nepýtajte toľko tie svoje práva. Pekný príklad minule som zažil tu v parlamente, keď som rozprával s paňou, ktorá má na starosti postihnutých ľudí a má kdesi nejakú reštauráciu, kde obsluhujú postihnutí čašníci. A viete, v čom je teda tá sila toho rozhovoru s ňou? Hovorím, ja už nechcem, aby sme rozprávali, lebo ľudia tam chodia, uznávajú, že sú to ľudia postihnutí, ale zaslúžia si plné pochopenie spoločnosti, ale stále sa hovorí o tom, že sú to ľudia, ktorí sú postihnutí. Nie, ona hovorí, to sú obyčajní čašníci, to nie sú postihnutí čašníci a toto je potrebné dostať, ale to není otázka tej menšinovej skupiny ľudí, ktorí sa narodili inak, to je otázka nás, tej väčšiny, aby sme to uznali, že není na to dôvod a už tobôž nie je na to dôvod, aby sme to v ústave, v najvyššom zákonnom akte, na akom sa môžeme len zhodnúť, zdôrazňovali.
Takže verím, že raz dospejeme možno k inému zákonu, inému zneniu ústavnej zmeny. Možno bude znieť takto, že: "Manželstvo je jedinečný zväzok muža a ženy a registrované partnerstvo je jedinečný zväzok dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Oba tieto zväzky vyplývajú z hĺbky ľudskej prirodzenosti, napĺňajú túžbu po ľudskom šťastí a majú právo na rovnakú podporu štátu." Čo poviete, nebudeme raz rozhodovať? Viem, Štefan, ty hovoríš, že nikdy. Ja už som povedal, my dvaja musíme najprv zomrieť a potom príde iná generácia, ja hovorím, raz, raz to bude prijaté. (Reakcia z pléna.) Dobre, nechcel som vyvolať tú diskusiu na diaľku, predsi tak ako si vážim tvoj názor, ty poznáš aj z klubu, ja hovorím, my dvaja sa nikdy nezhodneme, napriek tomu ťa mám rád, lebo predstavuješ istú vetvu názorov, ktoré jednoducho reprezentuješ, a vo svojej rôznosti sme možno úžasní a taký má byť aj parlament. Veď by tu bola nuda, keby nás tu bolo 150 Kuffovcov alebo Poliačikovcov, alebo ako by som to, prepáčte, ale zhodneme sa na tom, že tu je zápas o hodnoty, len tie hodnoty vidíme trocha inak. Viete, že dneska to neuzavrieme, ale budúcnosť dá možno odpoveď úplne jasnejšiu. Už tu nebudeme my, ale odpovede prídu. Takže veľmi rád by som podporil tú časť, ktorá hovorí o tom, že manželstvo je jedinečný zväzok, veľmi mi vadí ale to, že tu chceme z toho odvodiť, že iný zväzok nie je ani jedinečný, ani hodný akceptovania, aby som použil ten najjemnejší, najjemnejší výraz.
Dobre, aby som, je tu dôvod byť efektívny, sa vyjadril k druhej veľmi dôležitej časti otvorenia teda ústavného zákona, ktorým otvárame Ústavu Slovenskej republiky. Je absolútna pravda, že, a to musia prví vedieť sudcovia, že úpadok čestnosti, spravodlivosti, morálky - nazvime to aj tak - v radoch súdnictva je obrovský. Za slovom obrovský neviem povedať, koľko percent sudcov sa spreneverilo svojej prísahe, svojmu poslaniu. Viem len toľko, že určite to percento nie je malé a že tú odozvu, ktorá dorazila sem, ten príboj nespokojnosti, ktorý tu chceme riešiť, nie je vyvolaný nejakým umelým vlnobitím, ale to vlnobitie je naozaj spôsobené skúsenosťou ľudí, ktorí pri svojich praktických kontaktoch so súdnou mocou zistili, že nemá celkom v poriadku zaviazané oči a že predtým, ako, ako sekne tým mečom, takže sa pozrie niekedy, či sa tam nehompáľa mešec s tými tridsiatimi striebornými. Takže áno, je tu určite zhoda na tom, že nevšímať si tento problém by bolo veľmi zlé, a treba oceniť, že predkladatelia to riešiť chcú. Zaznelo tu už viackrát, že neriešiť je horšie, ako riešiť možno s istým pochybením, s istou nekvalitou. To je tak, ako riaditeľ, ktorý sa neviem rozhodnúť, je určite horšie ako ten, ktorý sa rozhodne pod tlakom a možno nie ideálne, ale sa rozhodne. Takže do tej miery by som celkom súhlasil.
Ale ja tu musím urobiť odbočku a pokúsiť sa povedať dobré slovo právnikom súcim na dobré slovo. Že či naozaj oni musia čakať na to, že snemovňa zákonnosti, 150 poslancov, bude riešiť ich obrovskú dilemu, dilemu istého morálneho úpadku, ktorý tu zjavne je. Ja som presvedčený, že toto nie je ten najsprávnejší postoj, pretože my nerozprávame o skupine lesníkov, o ktorých nejak niekto povie, že časť kradne drevo a druhá že časť zveľaďuje lesy. Ani o automechanikoch hneď ktosi povie, že časť robí poctivo v dielni a druhá časť vymieňa súčiastky nejakým nelegitímnym spôsobom, ani o lekároch, o ktorých povie, že niektorí sú tí najlepší nositelia humanity, a o niektorých, že niektorí zase majú problém možno práve s tými tridsiatimi striebornými. Hovoríme o 1 400 sudcoch, ktorí majú vysoké krytie a chránenie z hľadiska ich ústavného postavenia, sú to ľudia menovaní prezidentom, to nie sú ľudia, ktorí uzavreli pracovný pomer a musia sa triasť, aký bude mať dôsledok ich nejaké negatívne rozhodnutie, že im niekto povie najbližšie, že sú prebytoční. To nie sú ľudia, ktorí robia za 500-600 eur. Sú vysoko hodnotení, by som povedal. V tej sume je aj istá cena strachu, ktorý iste, lebo sú to len ľudia, je spojená s ich rozhodovaním, ktoré určite ani mnohokrát nie je ľahké. Tak sa spytujem, prečo súdny stav - a to je to dobré slovo sudcov súcich na dobré slovo - čaká na to, že my to budeme musieť teraz riešiť alebo že to chceme riešiť alebo že to máme riešiť niečím, čo naozaj sa dá pomerne ľahko spochybniť. Ako je možné, že z tej tisícštyristovky ľudí, ktorí musia prví oveľa lepšie ako všetci ostatní cítiť, že tie temné vody sú tam príliš kalné a že to nie je v poriadku, že sa do takého zväzu, ktorý oni majú založený, ktorý bojuje za očistu justície, po biede prihlási 10-15 ľudí. Veď v tom je tá tragédia, že chýbajú tu akési vnútorné sily, ktoré by povedali, my sami vieme urobiť poriadok vo svojich radoch. Je neuveriteľné, že táto elitná skupina, ktorá v pomere tisíc štyristo ku piatim miliónom predstavuje súdnu moc, sa nedokáže pri tomto elitnom a výsostnom postavení vysporiadať s tým, čo ju trápi, a že sú to ťažké veci to, to vieme z prípadov rôznych. Kopu zdravotných postihnutí medzi nimi, kopu aj predčasných úmrtí. Nechcem tu teraz nikoho menovať, ale že, že tie veci sú zlé, to je jasné.
Ani tieto vážne mementá, vážená sudcovská obec, vás nedonútia k tomu, aby ste boli rýchlejší ako poslanci, rýchlejší ako predkladatelia zo SMER-u a z KDH, rýchlejší ako, ako tá obrovská vlna nespokojnosti, ktorá už dorazila sem, a povedali, že vy ste dosť suverénni na to, aby ste si dokázali urobiť medzi sebou poriadok?! Poviete, že sa to nedá. Tak kto by to už mal dokázať?! Tí lesníci nie ani tí automechanici, ani lekári, to sú zamestnanci, ale vy ste tá elita. Ako je možné, že ste čakali na túto chvíľu?! A teraz sa bavíme o tom, či Súdna rada, to sú technické veci, či to dokáže SIS-ka poriadne zhromaždiť a kde to všade unikne, ako to bude s bezpečnostným úradom, ktorý to dostane na stôl, čo potom urobí súd. To sú všetko určite veci, ktoré, tak ako som to už aj spomínal minulý týždeň, je tragédia, keď predpokladáme, že v týchto stupňoch sú samé diery, ktorými to unikne, a spôsobí to, že sa dosiahne pravý opak, že miesto očisty dosiahneme len postihovanie nejakých skupín právnikov.
Ale nie je práve v tom, v tejto nedôvere dôvod na to, aby sa právnici sami rozhodli konať skôr, než tieto veci budú s tragickým dopadom, lebo neviem to posúdiť, ale určite s tragickým dopadom na mnoho ich osudov pôsobí, tak ako to mnohí rečníci tu už naznačili. Preto to mám obrovskú dilemu, podporiť alebo nepodporiť túto časť. Na jednej strane absolútne súhlasím, že mlčať, a povedať, že je to treba nechať bez pohybu, pretože nevieme nájsť riešenie, takéto obrovské priznanie nemohúcnosti by vari nemalo zaznieť z úst žiadneho poslanca. Na druhej strane nevnímať to, že mnohí sú oprávnene naplnení obavami, že takéto previerky môžu spôsobiť veľmi vážne zásahy do života mnohých sudcov, sú opodstatnené. Neviem, budem ešte pozorne počúvať. V tejto chvíli asi, ak by sme mali ublížiť čo len jednému, treba skôr voliť opatrnosť a povedať si, že toto nie je dobrý prístup, aby sme sa pustili do celoplošného preverovania ich životov pracovných aj osobných. Na druhej strane, ak niet iná cesta, tak záujem spoločnosti musí byť aj nad záujmom niekoľkých, ktorí na to môžu doplatiť. Ale to je strašná veta. To bola druhá časť, ku ktorej som chcel povedať pár poznámok, ktoré možno nezazneli, nechcel som opakovať tie, ktoré zaznievali.
A teraz tá tretia záverečná časť môjho vystúpenia, ktorú som nazval istým testom. Je nepochybné, že dobré úmysly, ktoré som priznal predkladateľom, sú založené na istom takom eticko-morálnom základe, a ak je to pravda, ak to teda priznávame, tak potom musíme liezť, musím zájsť do histórie a pozrieť sa, lebo všetci máme svoju históriu, nikto neprišiel práve dnes 3. júna do Národnej rady, ale každý má za sebou istý príbeh, aký je príbeh jedného z predkladateľov, a ja chcem ten príbeh tu vyzdvihnúť. Je to príbeh práve KDH, ktoré sa už niekoľko rokov snaží o niečo, čo sa dá nazvať, že je tiež otázkou veľmi dôrazne postavenou na hľadaní etických a morálnych zásad a pochybení v tejto krajine. Mám na mysli ich úmysel, za ktorý aj z tohto miesta chcem poďakovať, ja už som sa k tomu dostal aj v minulosti, keď prišla táto téma na reč, je to otázka tzv. Mečiarovych amnestií.
Ja si veľmi vážim, že ani po osemnástich rokoch po tragickej smrti Róberta Remiáša, po smrti, kde existuje stále vysoké podozrenie, že vysokí štátni úradníci sa vedome a úkladne na tejto smrti podieľali, že práve KDH je tou stranou, tým politickým zoskupením, ktoré sa snažilo, a verím, že aj snaží túto nemorálnosť zo základov štátu odstrániť. Čo môže byť horšie, čo môže byť ničivejšie, zlovestnejšie ako to, ak existuje podozrenie, že v základoch štátu je krvavý zločin, o ktorom rozhodli predstavitelia tohto štátu? Existuje ešte niečo desivejšie? Neviem. Z hľadiska postupov úradníkov, ktorí majú konať len podľa ústavy a v jej medziach, nič horšie si neviem ani predstaviť. A preto opakujem, vážim si ich mnohonásobný pokus, ktorý vždy narazil na takú odpoveď, áno, je to síce pravda, je to fakt, že je to nemorálne - nepamätám si, že by niekto povedal, je to príma, že toho Remiáša ktosi zavraždil spôsobom, ktorý všetci poznáme - ale napriek tomu, že tieto priznania alebo tieto pripustenia takýchto okolností zaznievali, nikdy nebola dostatočná vôľa politická, nazvime to, alebo dostatočná väčšina, ktorá by povedala, no tak to aj vyšetrime. Nech už to dopadne akokoľvek, či pravda je taká, že sa teda hlboko mýlia všetci, ktorí podozrievajú štát zo zločinu, alebo, naopak, majú pravdu, tá veta je tu krásna, KDH s ňou rada prichádza: "Pravda oslobodzuje." Čo môže byť silnejšie, ako zistiť, a viete, to poslanie a to posolstvo pre národ bude silné. Ak to dokážeme zistiť, vážení kolegovia z KDH aj z celého parlamentu, tak to bude mať veľmi silný očisťujúci účinok, pretože občan si bude môcť povedať, tak predsi aj božie mlyny pomaly mleli, aj keď sa spravodlivosť dlho hľadala, prišla aj za tými, ktorí boli chránení dokonca vlastnou imunitou, ktorú si odsúhlasili. Viete, tá, tá... slovo mi chýba teraz, ale je údesnosť, že pravdepodobne dačo spôsobím a nedávam amnestiu komusi, významnému športovcovi, ktorý zrazil nejakého pocestného alebo proste tam, kde, ale sám sebe. Na zločin, kde sa dá predpokladať, že som, že som ho inicioval. Veď to je zacyklenie, ktoré vás musí napĺňať hrôzou a hnusom.
No a ak to volanie tu bolo za tých osemnásť rokov a prichádza periodicky na program a vždy to natrafí na to, že sa to nedá, tak práve chcem sa chytiť toho momentu, ktorý sa mi zdá ako nádejný. Ja som ani raz nepoužil, ani nepoužijem slovo o kšefte. Ja som si ctil aj ctím, že máte záujmy, ktoré považujete za dôležité a našli ste podporu, veď to je pre politika dôležité, dačo aj presadiť, nielen o niečom rozprávať. A ak vzniká táto vzácna chvíľa, kde KDH a SMER našli porozumenie pre zámery, kde zjavne vidíme mnohých, že aj by sme sa pridali, aj máme s tým problém, ale je v poriadku, každý sme iný a hľadáme tie hodnoty, ktorým chceme dať prednosť, prečo nevyužiť takúto vzácnu kombináciu porozumenia medzi dvomi stranami, ktoré dokážu mať ústavnú väčšinu, na to, aby sme prijali ešte jeden ústavný zákon. Ústavný zákon, ktorý vloží do ústavy ad hoc možnosť odhaliť to, čo sa skrýva za Remiášovou smrťou. Zrušiť Mečiarove amnestie. Ja pevne verím, že to trápenie, ktoré KDH dokazovalo, že ich to trápi, že, že trvá. Ja pevne verím aj premiérovi Ficovi, že, že to považuje za veľmi nemorálne, len je tu istý problém. Právnici zistili že, že sa dá. Ak je tu ochota zistiť pravdu, tak v tom prípade je to možné. Tu my nemôžme odpovedať občanom, že viete, je to nemorálne, je to hrozné, najvyšší predstavitelia štátu alebo niektorí z vysokých predstaviteľov štátu sa pustili do čohosi, čo vás by nenapadlo ani v zlom románe, ale nedá sa. Dá sa! Ak sa našlo porozumenie, ja nechcem to porovnávať, ale v hodnotách, ktorým veríte, v hodnotách súdnej moci, v hodnotách manželského života, o čo je menšia hodnota úcty k životu človeka, ktorý konal svoju povinnosť a za tú povinnosť ho štát odmenil smrťou. Také podozrenie tu je. To podozrenie tu bude žiť dovtedy, kým ho nevyvrátime, kým neskúsime nájsť odpoveď. A táto odpoveď nikdy nebola tak blízko k svojmu naplnenie, ako je tomu práve pri tomto otvorení Ústavy Slovenskej republiky. Prečo to nevyužiť?
Kolegovia z KDH, je neskrývam, že som si vždy vážil váš prístup k tejto veci, len teraz, keď mi odpovedáte, že teraz to už nie je možné, to je pre mňa smutnejšie poznanie ako tie podozrenia, ktoré tu na vaše konto niektorí kolegovia vyslovili. Ja som ich nevyslovil a nevyslovím. Ja vyslovujem nahlas otázku. Aj keď politika je umenie možného a zrejme nie je možné všetko. Pokúsili ste sa využiť túto úžasnú situáciu, keď došlo k porozumeniu s partnerom, ktorý tiež chápe, že je to nemorálne, a právnici našli spôsob, ako sa na to dostať, k tomu, aby sme túto traumu, ktorá je nad našou spoločnosťou osemnásť rokov zavesená, zobrali?
Tu nejde len o smrť jedného pracovníka, ktorý si plnil svoje povinnosti, a o to, že ten pracovník odhalil zrejme čosi veľmi vážne. Tu ide naozaj predovšetkým, pri všetkej úcte k osobe Remiáša, o ten základný odkaz celej spoločnosti. Existuje spravodlivosť pre všetkých? Na každého dôjde? Zatiaľ si časť obyvateľov môže myslieť, že spravodlivosť je diferencovaná a na všetkých nemôže dôjsť. Práve prostredníctvom tohto prípadu je tu obrovská možnosť sňať z pliec mnohých občanov Slovenskej republiky pocit nedôvery a presvedčiť ich, že áno, manželstvo je hodnota, ktorú si ctíme, áno, sudcovia sú tí, ktorí musia za každou, za každú cenu rozhodovať spravodlivo a nemajú právo na strach ani z previerok, lebo kúkoľ od zrna sa musí oddeliť. A im môžme odkázať aj to, že nič neostane nepotrestané. Nestálo by to za to?
Dovoľte, aby som teraz prečítal doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Mičovského, Mikuláša Hubu a Miroslava Kadúca k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, sa dopĺňa takto:
V čl. I sa doterajší text sa označuje ako bod 1 a dopĺňa sa bodmi 2 a 3, ktoré znejú:
2. Za čl. 154c sa vkladá čl. 154d, ktorý znie:
"Účinnosťou tohto ústavného zákona zanikajú účinky rozhodnutí všetkých štátnych orgánov, ktoré zabraňujú v trestnom stíhaní páchateľov skutkov spáchaných v súvislosti so zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny 31. augusta 1995. Tieto rozhodnutia sa súčasne zrušujú v rozsahu, v ktorom zabraňujú v trestnom stíhaní páchateľov skutkov spáchaných v súvislosti so zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny 31. augusta 1995."
Čl. 155 sa dopĺňa bodmi 4 a 5, ktoré znejú:
"Čl. IV
Článok VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod č. 55/1998 Z. z." a
"Čl. V
Článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 uverejneného pod č. 214/1998 Z. z."
Odôvodnenie:
Cieľom predloženého doplňujúceho návrhu je zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, amnestií udelených bývalým predsedom vlády Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, ktorý vykonával niektoré oprávnenia prezidenta Slovenskej republiky v roku 1998. Navrhuje sa zrušenie článku tých rozhodnutí predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii, ktorými sa ani nezačalo alebo ktorými bolo zastavené trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení syna prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča ml. do cudziny. Pri týchto trestných činoch dodnes existuje podozrenie, že sa na nich podieľali orgány štátu. Zastavením vyšetrovania týchto trestných činov vznikol stav, ktorý výrazne znižuje dôveru v spravodlivosť štátu, pretože je s ním oprávnene spojená domnienka, že naozaj mohlo ísť o protizákonné konanie štátnych orgánov, na neobjasnení ktorých existuje čísi záujem. Keďže nás vlastná história učí, aké vážne a dlhodobé morálne škody spôsobuje spájanie fungovania štátu s nezákonnosťou, je správne túto chybu nezopakovať a mimoriadne závažné podozrenia smerujúce k niektorým štátnym inštitúciám dôsledne vyšetriť. Akýkoľvek výsledok vyšetrovania bude mať pre Slovensko pozitívny účinok. V prípade nepotvrdenia podozrenia bude možné zodpovedne prehlásiť, že v základoch nášho štátu sa nenachádza krvavý zločin. Ak by takýto zločin potvrdený bol, potrestanie vinníkov bude mať na právne vedomie spoločnosti očistný účinok, pretože výrazne stúpne dôvera stúpne dôvera v právny systém, čo je napokon práve jedným z cieľov predkladaného ústavného zákona; ide teda o doplňujúci návrh s vysokým synergickým efektom so zámerom jeho predkladateľov.
V súvislosti s naším návrhom na zrušenie amnestie je treba spomenúť aj dlhodobú snahu KDH, ktoré sa v minulosti viackrát o takýto krok neúspešne pokúšalo, pričom správne argumentovalo nemorálnosťou uvedených amnestií, argumentujúc pritom hlavne porušením morálnych princípoch zo strany autora amnestií. Keďže odkaz na morálne princípy je výrazne prítomný aj pri súčasnom návrhu ústavného zákona, je zjavné, že snaha o zrušenie tzv. Mečiarových amnestií týmto princípom nielenže neodporuje, ale z nich priamo vychádza a upevňuje ich.
Akt zrušenia amnestií bude dôležitou satisfakciou všetkým, ktorí sa v minulosti statočne pokúšali o zistenie pravdy, no museli z nepochopiteľných dôvodov rezignovať; zároveň bude dôrazným odkazom všetkým potencionálnym páchateľom, že nič neostane nepotrestané a nevyšetrené.
Je isté, že pokiaľ sa tzv. Mečiarove amnestie nezrušia a podozrenia zo zneužitia štátnych orgánov na páchanie závažných trestných činov nepotvrdia alebo nevyvrátia, bude vždy možné vnášať do tejto etapy existencie Slovenskej republiky pochybnosti. Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky podal k tzv. Mečiarovým amnestiám záväzný výklad, amnestie sa dajú zrušiť výlučne zmenou ústavy alebo ústavným zákonom prijatým parlamentom. V dôsledku týchto skutočností je správne využiť zmenu ústavy na prijatie takého ústavného zákona, je to vedené úctou k najvyšším princípom morálky, ktoré sú smerodajné pre všetky právne normy, počnúc touto najvyššou, o ktorej rukujeme.
Predmetom tohto doplňujúceho návrhu nie je zrušenie rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky č. 375 o amnestii z 8. decembra 1998, vydaného Mikulášom Dzurindom, keďže sa v ňom nenavrhovalo zrušenie tých amnestií, ktoré sa navrhujú aj v tomto, keďže sa v ňom navrhovalo zrušenie tých amnestií, ktoré sa navrhujú aj v tomto doplňujúcom návrhu.
Zrušenie akýchkoľvek amnestií s ohľadom na ich výnimočnosť môže podnietiť závažné právne otázky, na tomto mieste je však potrebné vnímať zásadný rozdiel medzi problematickým zásahom do právnej teórie a zničujúcim zásahom do podstaty vnímania spravodlivosti celou spoločnosťou. Porovnanie týchto dôsledkov nemôže viesť k inému záveru, než ako je pevné rozhodnutie poznať pravdu. Pretože tá - ako je známe - oslobodzuje.
Myslím, že som povedal všetko, čo som považoval za dôležité. A veľmi prosím snemovňu, aby zvážila túto historickú možnosť pri otvorenej ústave vniesť do nej dôležitý prvok, ktorý som vyjadril spolu so svojimi kolegami v tomto pozmeňujúcom návrhu. Myslím si, že tú pravdu potrebujeme poznať, potrebuje ju poznať celá spoločnosť, a práve preto nevyužiť takúto možnosť, ktorú dnes máme, by bolo dosť nepochopiteľné.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja budem reagovať iba k tej prvej časti, kde sa pán kolega rozbehol a naozaj bolo treba poriadne hrýzť do jazyka v niektorých vyjadreniach.
Ja, ja..., takto to nazvem, že my sa pokúšame nazývať veci pravým menom. Čo je na tom zlé, hej? Dokonca však sa spravil ústupok v tom, že tá prvá formulácia bola, že jedinečný zväzok jedného muža a jednej ženy, čo niektorí pochopili tak, že keby sa druhýkrát oženil, že to už sa nemôže ho týkať, čiže... (Povedané so smiechom.) Dokonca aj tam mám pocit, že sa vyšlo v ústrety, že sa to definuje ešte jednoduchšie, čiže muža aj ženy. Viete, čiže ja by som naozaj pochopil, poprosil o pochopenie v tom, že nazývame veci pravým menom. No manželstvo, verím, že sa na tom, na tomto aspoň že sa zhodneme, že dobre, keď už nie jednej, toho sa niekto zľakol, ale muža a ženy, že. Podľa mňa zbytočne aj možno niekedy tratíme čas. Mne tento týždeň idú, viete, sa niekedy, sa hovorilo, že sa pripúšťala krava, hej, alebo sa inseminuje krava, hej, tak mne idú inseminovať kravu. Hej, že to sú proste tiež, že... Ja, prečo máme tendenciu niekedy ani kameň na kameni nenechať a dobúrať sa do veľkých vecí. Keď semiačko pristane v hline, zaprší, tak vyklíči rastlina. Keď semiačko pristane na asfalte môže pršať koľko chce, rastlina nevzíde. Môžte si kúpiť črepník a ten črepník postaviť na asfalt a to zalievať, ale stále tam musí byť tá hlina alebo tá zemina.
Viete, to sú veci, ktoré nepustia. A to je filozoficky celé o tom, že naozaj sme tak v niektorých pomýlenostiach došli ďaleko, že potrebujeme veci nazývať pravým menom a dokonca niektoré z nich vložiť do ústavy, aby bolo nadlho jasné, že manželstvo je zväzok. Už ani nie jedného muža a jednej ženy pre obavu tú niekoho, že by sa to druhýkrát nemohol... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Prepáčte, ale takto len, len málinko zareagujem. Niekedy to semiačko v hline sa môže udusiť. Dodo, ty si Hlina, tak to sa ti ľahko hovorí, tak do úrodnej zeme, aby padlo to semiačko, vtedy vzklíči (smiech v sále) alebo na okraj kameňa a cesty, vtedy nevzklíči. Prepáč mi to, toto len taká vsuvka. Odpusť mi to.
Jano Mičovský, ja si ťa nesmierne vážim aj chcem mať aj rešpekt, aj úctu voči tebe, tak mi to odpusť, ja som tuná nemohol vydržať v tej lavici a zahryznúť si do jazyka, tak ako to Dodo tuná povedal. Ja som si dosť hrýzol do toho jazyka, ale tiež som možno utrúsil nejakú tú poznámku, ale hlboko nesúhlasím s tým, čo si rozprával, hlavne v tej prvej pasáži, a rovnako aj, koľko sudcov sa spreneverilo prísahe. Takú rečnícku otázku si položil, tak ja hľadám na ňu odpoveď. Skús na to odpovedať. Koľko teda tých sudcov? Hej, to len aby sme tak nehádzali tak do pľacu takéto, takéto otázky rečnícke. Láska a zmyselnosť, to nie je, Jano, to isté. Zmyselnosť nemôže mať tie isté práva, ako má láska. Keby si si to tak aj uvedomil, hej. A my nemôžme dávať manželstvo a registrované partnerstvá na tú istú úroveň. To sú dve nezlučiteľné veci ako oheň a voda. To nie je možné. A toto tak, ako si to prečítal, že by toto nebodaj sa ocitlo v ústave, tak nás Pán Boh od toho uchovaj, lebo to by sme pochovali aj celú ústavu, aj celú túto spoločnosť skrze takúto jednu vetu, toto, čo si tam ako povedal. Je to jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Keď už sa bojíme to povedať ako medzi jedným mužom a jednou ženou. No, jasné však zase druhí by mohli hovoriť, že môže mať dve ženy a dvoch mužov, hej, alebo jedna žena dvoch mužov a naopak. Ale to je ten problém, že my tuná zamieňame tieto pojmy a pojem humanizmus zamieňame s pojmom amorálnosť. Myslím si, že nie je vhodné, aby sme to rozprávali.
Zákon o nadobudnutí poľnohospodárskeho pozem... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja myslím, že kolega Mičovský sa naozaj sa snažil o takú myšlienkovú poctivosť, a vidieť, že o tých veciach rozmýšľa. No v tej prvej časti to rozmýšľanie, tá poctivosť vyznela trošku schizofrenicky, možno to je súčasť tej akejsi myšlienkovej poctivosti. Možno by sme ani na to nemali reagovať a bolo by adekvátnejšie, keby na to reagoval Braňo Škripek alebo Rišo Vašečka, a Braňo o to viac, že preložil takú zvláštnu knihu z angličtiny, ktorá sa volá Nová tolerancia, a tam to, čo vy ste nazvali slepou uličkou ústavnou, tak by ste sa možno o tom dočítali niečo iné. Samozrejme, ústavné zákony a partikulárne zákony majú inú rovinu, inú úroveň.
My dneska hovoríme o manželstve. My nehovoríme o tom, ako majú byť právne usporiadané vzťahy ľudí rovnakého pohlavia. Tam priestor na diskusiu o partikulárnych zákonoch jestvuje. O tomto ale hovoriť nebudem. Očakávam, že vaši kolegovia z vášho klubu o tom, o tom povedia svoje, čo sa týka toho testu hodnotovej poctivosti a nášho úmyslu v tomto, v tomto zákone.
Pokiaľ hovoríte o amnestiách, samozrejme, že tie amnestie, spôsob, akým boli nastolené, to bol brachiálny jednostranný akt bez dohôd, bez práce, bez rokovaní. Chcem vám ale povedať, že my z toho úmyslu sme nikdy neustúpili. Naďalej to zostáva našou agendou, ale chcem vás poprosiť, aby ste rešpektovali, že nemôžete ísť naraz aj na Everest, aj na K2. Jednoducho to fyzicky nie je možné. Na to potrebujete deväťdesiatku a na tej deväťdesiatke musíte makať, musíte na nej pracovať. Toto je všetko, na čom sme sa v tomto čase vedeli dohodnúť, a obávam sa, že za tým, za tými, za tým vaším pozmeňovákom alebo doplňovacím je akási taká larvovaná snaha vyviniť sa, vyviniť sa z hlasovania, ktoré vám nie je príjemné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, chcel by som sa vyjadriť k záveru vášho vystúpenia a chcel by som poďakovať za podporu ohľadom Mečiarových amnestií. Ale chcem upozorniť, že súčasná predložená norma predkladateľmi je novelou ústavy a som presvedčený a my sme aj tak predkladali vysporiadanie sa s Mečiarovými amnestiami ako novela formou ústavného zákona. Preto ja vás chcem ubezpečiť, že Kresťanskodemokratické hnutie v tomto volebnom období takýto návrh novely ústavného zákona predloží, a budem rád, ak ho podporíte, ale v súčasnosti v tejto predloženej norme podľa mňa je to nad rámec a budem zvedavý, ako sa k tomu vyjadria predkladatelia, a podľa mňa nebudeme môcť o tomto, o tomto vašom pozmeňujúcom návrhu hlasovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Timeo Danaos et dona ferentes. Pán kolega, váš návrh spolu s návrhom kolegu Hubu a Kadúca je typicky danajský dar. Ak chcete spojiť ústavný zákon o ochrane manželstva so zrušením Mečiarových amnestií, nie je to nič iné, len ten hrozný danajský dar. A ja len neviem, či to robíte zámerne, alebo ste natoľko naivný.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Dovolím si povedať len veľmi stručne, že vám nielen ďakujem za vaše poznámky, ale že vyjadrujem vieru, a to vidím ako to najdôležitejšie z viacerých vás, ktorí ste to zmienili, že dospejeme k tomu, aby tzv. Mečiarove amnestie boli naozaj zrušené. Som ochotný prijať akékoľvek výhrady, akékoľvek poznámky, ale toto považujem za dôležité, vždy som sa k tomu hlásil a budem vás v tom podporovať. Takže ostatné považujem za menej podstatné.
Ale predsi len, keď sme už boli v tých Himalájach, pán poslanec Kvasnička, nuž to je vec pohľadu, že či by sme nemali skúsiť vybehnúť aj na tú K2. Viete, lebo tá jedinečnosť chvíle, že ste dospeli k dohode, mohla byť využitá práve aj kvôli tomu na to, aby sa tento pokus podaril. Ak je poctivá dohoda vo veci súdnych záležitostí a manželstva, veľmi pokojne mohla byť takáto dohoda rozšírená práve aj na túto oblasť. Nič tomu nechýba. Ani raz ste ma nepresvedčili, že tu je nejaká zásadná výhrada. Takže nie danajský dar, ale možnosť obohatiť túto cennú zhodu o ďalší dôležitý doplnok, pán poslanec Fronc.
No a len poznámka ešte možno k Štefanovi Kuffovi. Ja som zmyselnosť ako takú asi nikdy nespomenul. Ani raz, Štefan. Takže ja som hovoril o hodnotách lásky, tolerancie a porozumenia, ktoré by mali spájať aj poslancov Národnej rady aj ľudí s rozdielnou orientáciou. Ďakujem pekne.