35. schôdza

Keď je to teda, pán Číž, vaša agenda, tak by som vás chcela poprosiť, keby ste sa vrátili k tým odporúčaniam verejnej ochrankyne práv z predchádzajúceho roka, kde sa okrem iného navrhovalo v zákone riešiť právne postavenie zamestnancov, ktorým zamestnávateľ nevyplácal mzdu, zrušil, opustil, vypratal prevádzku a nevydal im doklady o skončení pracovnoprávneho vzťahu, neriešilo sa. Ďalej, zákonom ustanoviť povinnosť orgánov verejnej správy podať návrh na začatie konkurzného konania voči dlžníkovi štátu od určitej výšky jeho dlhu a určiť sankciu za nesplnenie tejto povinnosti v záujme ochrany práv zamestnancov, aby sa domohli svojej mzdy v rámci konkurzného konania, ktoré nemá kto otvoriť a nemajú sa ako dostať k svojej mzde. Nezrealizovalo sa. O tom som hovorila. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, vážené kolegyne, dovolím si prispieť k správe verejnej ochrankyne práv aj ja svojím názorom. Za vznik tohto nezávislého a zároveň bezzubého štátneho úradu zodpovedá Európska únia. Nielenže netrvali na tom, že verejný ochranca práv musí mať právo a zodpovednosť, ale dokonca sa žiadalo, aby nemal ani právo, ani zodpovednosť. Mal byť od začiatku len akýmsi ústavným apelantom.
Od roku 2001 je pôsobnosť verejného ochrancu práv garantovaná v ústave a v zákone 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov a vzťahuje sa výlučne na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb v prípadoch, keď k porušovaniu práv dochádza konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy.
Verejný ochranca práv nám vo svojej správe predkladá svoje poznatky o nedodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy a jeho návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov. Časť podnetov od občanov, s ktorými sa obracajú na verejnú ochrankyňu práv, je o právach maloletých detí. Podávatelia, obvykle rodičia, vyjadrujú svoju nespokojnosť s postupom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka a tiež aj s postupom súdov v konaní. Najčastejšie dôvody sťažností sú na kolíznych opatrovníkov, ktorí svojimi postupmi porušujú rodičovské práva a teda aj práva detí na rodičov. Deti majú svoje neredukovateľné právo na rodičov. Parafrázujem najčastejšie chyby spomínané v správe verejnej ochrankyne práv: kolízny pracovník porušuje práva dieťaťa; kolízny pracovník je zaujatý v prospech druhého rodiča; kolízny pracovník nekoná s oboma rodičmi, ale iba s jedným; kolízny pracovník sa nevhodne správa voči dieťaťu a voči rodičovi; kolízny pracovník nepoctivo a zaujato zisťuje sociálne vzťahy medzi dieťaťom a rodičmi; kolízny pracovník podáva súdu neobjektívne správy o sociálnom náleze; a nie nakoniec je bežná ostrá výhrada proti dlhotrvajúcim konaniam súdov.
Vzájomná súčinnosť súdov, úradov práce, odborov sociálnych vecí a rodiny pri vykonávaní funkcie kolízneho opatrovníka nezabezpečuje každému dieťaťu možnosť byť vypočuté v každom súdnom konaní, ktoré sa ho dotýka. Porušuje sa tým článok 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Z prieskumu verejnej ochrankyne práv vyplýva, že kolízni opatrovníci zisťujú názor dieťaťa iba vtedy, ak ich o to požiada súd. Porušenie práv dieťaťa je v tom, že pred súd mali byť predložené kompletné svedectvá a názory všetkých zúčastnených strán, teda najmä zo strany dieťaťa. Právo vyjadrovať svoje názory je dieťaťu garantované článkom 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Toto právo je vždy porušené, ak si uvedomíme, že dieťa je schopné vyjadriť svoj názor na otázku, s kým chce byť, už vo veku 18 mesiacov. Nemusí to byť vyjadrené rečou, stačí gesto. A dôkazom o vôli dieťaťa má byť videozáznam o vyjadrení o tomto geste alebo gestách dieťaťa. Podľa tohto dohovoru, citujem, "sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu, alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva".
Verejná ochrankyňa práv usvedčuje štát z porušovania neredukovateľných práv dieťaťa. Neredukovateľné práva dieťaťa - zákonmi garantované a predsa porušované - sú tieto: rovnaké občianske práva, na ktoré je dieťa spôsobilé, tak ako má práva každý občan štátu, teda právo na svoje vyjadrenie o sebe, ak je na to spôsobilé, má na to neredukovateľné ústavné právo a zaručuje mu to aj dohovor, článok 12 ods. 1. Dieťa má právo, a to neredukovateľné právo na oboch rodičov, pričom práva dieťaťa majú prednosť pred právami rodičov. Túto základnú poučku si musia zapamätať všetky orgány tohto štátu, lebo dieťa nie je vec. Dieťa si svoju sociálnu situáciu neskonštruovalo, vinníkmi sú obidvaja rodičia a štát. Preto štát musí stáť na strane dieťaťa jednoznačne a bez výhrad.
Dieťa má neredukovateľné právo na súcitného, morálneho, spravodlivého a právne zdatného štátneho zástupcu, ktorý zastupuje dieťa v kolíznom konaní medzi rodičmi a uprednostní práva dieťaťa aj pred záujmami štátu, aj pred individuálnymi záujmami rodičov, ak by mali byť v rozpore s právom a vôľou dieťaťa. Uvediem príklad: na mňa sa obracia už dva roky jedna matka, pani Sýkorková, a mám od nej aj súhlas, aby som mohla povedať o jej prípade. Otec jej dvoch detí manipuluje úrady a úrady totálne vynechali matku aj deti zo všetkých konaní. Úradne blokujú vzťah medzi matkou a dvomi deťmi. Zdôrazňujem, úradnými cestami odtrhli matku od dvoch detí, pričom obe deti písomne aj rečou vyjadrujú svoju túžbu po matke.
Pýtam sa: Kde to žijeme? Tretí sektor kypí konferenciami, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky sa angažuje za ľudské práva, ale kam to speje? Všetci iba rečnia a rečnia. A čo táto matka? Kto je vlastne verejný ochranca práv? Je to tretí sektor? Lebo sa zdá byť bezmocný. Ale verejný ochranca práv je ústavný činiteľ. Preto sa pýtam: Kto ho akceptuje?
Ďalej sa v správe verejnej ochrankyne práv vôbec neuvádza špeciálna štatistika, ako sa občania sťažujú, kto na koho, kto pre aké porušenie práv. Chýbajú konkrétne čísla za konkrétne obdobie s konkrétnymi slovnými definíciami porušenia práv v neprospech občanov. Všeobecný charakter správy verejnej ochrankyne práv nedovoľuje zostaviť ani len čiernu listinu porušovateľov občianskych a ľudských práv. Myslím, že takáto listina by nám dosť pomohla. Mám o tom prehľad, lebo verejný ochranca práv funguje ako prestupná zastávka medzi sťažovateľom a naším občianskym združením Práca a vzťahy. Občania sú nespokojní s bezzubou ambulanciou verejnej ochrankyne práv, kde sa môžu akurát tak vyrečniť. Obracajú sa na mňa a žiadajú ma, aby som ich právne zastupovala v súdnych sporoch, a to z titulu predsedníčky občianskeho združenia Práca a vzťahy, kde mám túto činnosť ústavne garantovanú. Chodím na súdy ako na nejaké bezprávne inkvizičné rituály ako právna zástupkyňa poškodených občanov, najmä v prípadoch nezákonného porušenia pracovného pomeru. Upozorňujem vás, ani keby sme mali 10-tisíc Ritomských, tak tieto súdne procesy nestíhame absolvovať.
Pozrite sa napríklad na pána učiteľa Žarnaya, keď som mu napísala návrh na žalobu, aby ju podal na okresnú prokuratúru, žiadala som ho, aby sa nemedializoval. Neuposlúchol a rozbehol sa dosť divoko za pravdou, a ani sa mu nečudujem. Medializoval sa, dostal nejaké medaily a kde je dnes? Už vyše roka pokračujú rituály s odročeniami, so zamietnutými sťažnosťami, s krivými obvineniami a pohadzujú si ho od Kajfáša k Pilátovi. A ja sa pýtam: Vari ho ukrižujú za to, že chcel povedať pravdu a trval na svojom? Kde je Kancelária verejnej ochrankyne práv? Prečo ho nespomína? Kde sú advokáti? Prečo mu nepomáhajú zadarmo? Veď sa stala krivda či nie? Bola som presvedčená, že pri takej medializácii a s najatou advokátkou sa jeho prípad rýchlo vyrieši, lebo žalobu som mu napísala veľmi presnú a vecnú. Pýtam sa: Kde je tá žaloba? Ako to, že to nebolo prejednané samosudcom, veď kauza učiteľa Žarnaya bola vyriešená už samotnou žalobou. Aké pojednávania to chcú inscenovať? Kauzu ma vyriešiť samosudca, sám v kancelárii. Mal k tomu predložené dôkazy a žalobu. Pýtam sa: Kde to žijeme?
Rituály sudcov sú jednoznačné. Sudcovia majú sprava biznis a samoľúbe teátro. Človek s poškodenými právami je pre nich iba prostriedok na získanie lukratívnych sudcovských výplat a bonusov a rozhodovanie je jednoduché. Vždy v prospech silných. Na mieste by bola otázka: Kto je skorumpovaný? Štát, ktorý toto podporuje? Alebo sudcovia, ktorí si takto žijú už vyše 25 rokov? Ja svoje rituály nemením. Bojujem za práva ľudí, najmä za ich právo na sociálne korektné vzťahy v zamestnaní. Uverejnila som zborník, ktorý som pánu ministrovi Richterovi poslala, a pán minister Richter si ho ani nečítal. Ale pán minister Richter zaplatil za všeobecné a nič neriešiace dokumenty istého inštitútu. Pán minister Richter je vinný, že naše pracovnoprávne vzťahy sú stále horšie a horšie a sú otrockejšie. Je príkladom kauza Ota Žarnaya. A čo my tu vlastne chceme od nášho štátu, ktorý sám bojkotuje Kanceláriu verejnej ochrankyne práv a odmieta prideliť organizačnej štruktúre Kancelárie verejnej ochrankyne práv finančné prostriedky a Kancelária verejnej ochrankyne práv ešte stále nie je ani personálne, ale ani materiálne dobudovaná. Nemá dostupné ani jedno z ôsmich regionálnych pracovísk ustanovených v organizačnom poriadku verejnej ochrankyne práv.
Inou otázkou je rešpekt. Ústava Slovenskej republiky zaručuje kancelárii verejnej ochrankyne práv rešpekt, ale u nás na Slovensku je to ako v Burundi. Aby sme to mohli porovnať, pozrime sa do Česka. Kancelária českého verejného ochrancu práv napísala podnet na české ministerstvo spravodlivosti a to okamžite konalo v zmysle navrhnutého opatrenia. Čo nám to hovorí? Mne je to jasné. Ale zamyslieť by sa mala predovšetkým vláda Slovenskej republiky so svojou parlamentnou väčšinou. Zamyslime sa aj my všetci mimo parlamentnej väčšiny. Čo vlastne chceme? Chceme iba rečniť o zákonoch alebo chceme problémy občanov aj riešiť? Ja riešim veci, na ktoré mám kompetencie, ale čo vláda? Ústava Slovenskej republiky priznáva občanom právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena. Pod pojmom ľudská dôstojnosť rozumieme sociálnu hodnotu občana exaktne merateľnú vzťahmi občana. Medziľudské vzťahy sú exaktne spočítateľné počtom, ale aj vyjadriteľné hĺbkou vzťahu, kvalitou vzťahu, teda pravdivosťou a reálnou dokázateľnosťou vzťahov, napríklad skutkami.
Vynikajúcu školu o vzťahoch poskytuje Biblia. Na tú všetci odborníci zabúdajú, hoci to nebolo ani tak dávno, keď rímske právo sa o ňu opieralo. Ľudskú dôstojnosť však vyjadrujú dva kardinálne vzťahy, z ktorých by sa všeobecne malo vychádzať pri hodnotení medziľudských vzťahov. Prvý kardinálny vzťah je vzťah Boha k človeku. Nie, lepšie nemáme, tak nech to rešpektujú aj neveriaci. Mojžišov zákon platil aj pre neveriacich.
Druhý kardinálny vzťah medzi vzťahmi je vzťah štátu k občanovi ako k právnej osobe. Týmto merateľným vzťahom má byť ústavný zákon Slovenskej republiky a jeho podstatnou merateľnou hĺbkou má byť praktické uplatnenie tohto vzťahu, teda uplatnenie zákonov Slovenskej republiky v prospech osoby, občana Slovenskej republiky. Pýtam sa znova to isté ako už mnohokrát predtým: Má tento štát nejaký vzťah ku svojmu občanovi? Správa verejnej ochrankyne práv hovorí, že nie. A ja to potvrdzujem zo svojej právnej skúsenosti, zo skúsenosti so súdnymi procesmi, kde štát ďalej poškodzuje už poškodených občanov. Štát poškodzuje občanov svojou podporou rôznych nezákonností na súdoch.
Navrhujem, aby Národná rada svojím uznesením zaviazala vládu k určenej lehote, dokedy má vláda Slovenskej republiky zabezpečiť vhodné a dôstojné sídlo Kancelárie verejnej ochrankyne práv situované v Bratislave, aby boli doplnené všetky náležitosti k riadnemu zberu štatistických údajov v Kancelárii verejnej ochrankyne práv o porušovaní ľudských práv. Štatistika a konkrétne údaje budú dôležité pri budúcom riešení problémov. A nezabudnime na neredukovateľné práva detí. Žiadam, aby vláda Slovenskej republiky presadila absolútny rešpekt voči neredukovateľným právam detí.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, tak ako vás, aj mňa zaujala problematika, o ktorej ste hovorili, a hovorím o ochrane práv, záujmov detí, ktorá jedna časť tejto správy sa touto problematikou zaujala, zaoberala. Dovoľujem si len poznamenať, že bolo potrebné, pretože v tomto prípade pani obhajkyňa, pani ombudsmanka zvolila, dá sa povedať, menej náročnú výskumnú metódu, ako je prieskum, a použili dotazník a použili rozhovory. Musím však povedať, že aj o samom dotazníku, áno, dá sa veľmi dobre interpretovať niektoré výsledky, ak si postavíme nejaké hypotézy, ale tu ani neboli postavené hypotézy.
Ďalej súvisiace procesy, operacionalizácia, metodológia, metódy zodpovedajúce cieľu, otázkam a podobne. Nič takéto v správe nie je. Ak si vezmete, dokonca niektoré otázky sú mätúce, otázky v dotazníku boli v celom, postavené cez celú šírku sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Častokrát v rozpore jedna s druhou, čiže nemali logický sled tak, aby sa dali jednoznačne a kde by špecialista skutočne a odborník v tejto oblasti ich mohol vyhodnotiť. To isté sa týka aj sumárov rozhovorov. A keďže závery v správe pani ombudsmanky nie sú podložené prakticky žiadnymi argumentami a výskum, ktorý bol použitý, tá najjednoduchšia časť výskumu, prieskum, nemôžete brať výsledky v tejto správe za relevantné. Je mi to veľmi ľúto, že to hovorím, ale je to veľmi dôležitá časť starostlivosti v našom štáte a ja si myslím, že si zaslúži aj skutočne seriózny prieskum s konkrétnou argumentáciou, tak, aby sme mohli jednoznačne konštatovať nedostatky a tie aj odstraňovať.
Ďakujem za pozornosť.

Pani poslankyňa Ritomská, ja chcem vyjadriť súhlasné stanovisko a potvrdiť to, o čom ste vy hovorili v svojej, svojom príspevku, o nízkej vymožiteľnosti akéhokoľvek druhu ľudských práv, či už hovoríme o základných demokratických právach a slobodách, ako je právo na názor a prípadne na výkon petície, naozaj tých podnetov, ktorých, mňa samotnú ľudia upozorňujú na to, že ľudia sú za svoje názory a za svoje konanie postihovaní aj napríklad stratou zamestnania. Počet takýchto podnetov naozaj stále rastie, mnohí ľudia na pracovisku trpia diskrimináciou za to, že otvorene prezentujú svoje občiansko-politické názory, rovnako to platí aj pre výkon a vymožiteľnosť spotrebiteľského práva. A naozaj tá nízka vymožiteľnosť spotrebiteľského práva súvisí aj s trendom, nežiaducim trendom, chcem upozorniť, zužovania činnosti a podpory - či už morálnej, alebo aj finančnej, technickej - spotrebiteľských organizácií. Naozaj samu ma poburuje, že mnohé organizácie mimovládne, aj také, ktoré naozaj sa osvedčili v aplikačnej praxi, mali skúsenosti, mali merateľné výsledky, ich činnosť bola pozastavená, zúžená, ich vplyv, samozrejme, bol potláčaný, takže ak dnes hovoríme o výkone ľudských práv, vymožiteľnosti akéhokoľvek druhu ľudských práv, tak naša krajina zjavne má s tým problémy. A ja verím, že aj táto rozprava prispeje k tomu, aby sa v tomto smere niečo pohlo dopredu a veľa toho zmenilo.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážené kolegyne, kolegovia, žiada sa mi povedať veľmi úprimne asi nasledovné a nebude to veľmi dlhé: Je dosť veľa funkcií, ktoré môžme považovať za jedinečné. Je dosť veľa osobností, ktoré tiež sú obdarené odvahou a schopnosťami v takej miere, že ich môžme považovať za jedinečné osobnosti, ale chvíľa, keď sa zbehne jedinečná osobnosť s jedinečnou funkciou, už nie je taká bežná. Ale ja chcem oceniť, že existuje práve v podobe funkcie verejnej ochrankyne práv takáto podľa môjho názoru - a hovorím to s plnou vážnosťou a úprimne - zhoda, že sa podarilo, aby jedinečná osobnosť pani Jany Dubovcovej a jedinečná funkcia verejnej ochrankyne práv sa šťastne zbehli v jednom. Je to pre Slovensko veľmi dôležité, lebo to, čo sme mali dnes možnosť si vypočuť a nielen v tejto správe, ale dá sa povedať aj v zákone, ktorý prerušil správu, keď sme hovorili o korupcii, svedčí o tom, že táto funkcia, žiaľ, ja by som si veľmi želal a asi by som nebol sám, aby nebola potrebná, ale že bude potrebná ešte dlhý čas. A jediné potom, čo nám ostáva veriť, je to, že v takejto funkcii v takejto dobe sa naozaj nájdu takí ľudia, ako je pani Dubovcová, ktorá dá svojej funkcii zmysel, ktorá ju naplní. A tento moment chcem oceniť, nechcem ísť do detailov, práve je veľmi dôležité to, ako k tej funkcii pristupuje bez ohľadu na to, aké výstupy sa podarí reálne dosiahnuť.
Spomínali sme tu otázku jej umiestnenia kancelárie. Vieme, aké tu boli súvislosti, aká vyhrážka tu zaznela, aká odmena, v úvodzovkách, mala prísť za aktivitu pani ombudsmanky. Nie je také dôležité, keď budem úprimný, že kde sídli tá kancelária. Bola tu otázka nedostatočných prostriedkov; áno, bez toho fungovať kancelária nemôže, ale opäť by som povedal, aj to by som chápal ako podružnú záležitosť. Ba dokonca aj to, že keď som čítal v správe všetky tie výstupy, aj z mimoriadnej predchádzajúcej správy, ktorú pani ombudsmanka predkladala, aj z výročnej pred tým, skoro pravidelne sa tam zjavuje slovíčko nenaplnené, nesplnené, nevyriešené, ale aj to - aj keď to možno môže pôsobiť dosť paradoxne - považujem za menej dôležité a menej významné ako skutočnosť, že v tejto funkcii je človek, ktorý sa snaží, a nie raz za čas niekde v žiare reflektorov a obklopená novinármi, ale svojou trpezlivou, pravidelnou prácou dávať funkcii ombudsmanky zmysel. To sa mi zdá úžasné v kontexte doby, ktorú žijeme, v kontexte mnohých nositeľov jedinečných funkcií, ktorí však nie sú jedinečnými osobnosťami. Máme jednoducho veľa jedinečných funkcií, ktoré nemajú to šťastie, že by sa jedinečné osobnosti s nimi stretli, a to práve v tomto prípade sa mi zdá veľkým šťastím v kontexte doby, ktorú žijeme, že takéto niečo máme možnosť mať k dispozícii v časoch, ktoré sú porušovaním ľudských práv skoro typické.
Niektoré veci zo správy, aj keď som povedal, že sa im nebudem podrobne venovať, ale ma zhrozili. To, čo ste zistili, sa mi zdá desivé a vy ste vlastne, pani ombudsmanka, nahliadli za nás, dokonca aj za nás poslancov, ktorí máme nemalé možnosti a nemôžme sa sťažovať, že by sme nemohli nakuknúť do niektorých trinástych komnát, vy ste aj za nás nakukli do tých komnát. A to, čo tu zaznelo, a to, čo bolo možné si prečítať aj vo vašej správe, je desivé. Máme opäť na výslní veľa krásnych vecí v našej krajine, ale naozaj koľkí z nás poslancov alebo vôbec koľkí z novinárov, koľkí z občanov nakukli do tých temných zákutí, ktoré nechceme brať na vedomie, neberieme na vedomie, nechceme o nich počuť? Mám na mysli tie reedukačné centrá. To je niečo, čo sa mi zdá ako príliš silná káva, a v tejto súvislosti by som len možno podotkol to, čo mi napadlo, že by bolo možno veľmi dobré, keby sme sa pokúsili obohatiť vaše kompetencie v takýchto vykričaných a veľmi výrazných prípadoch, aby to nebola otázka len predloženia správy a žiadania nápravy, ale aby ste mali možnosť mať aj kompetenciu nejakého mimoriadneho opatrenia a nariadiť v takýchto prípadoch nejakú nútenú správu, aby v takom jasnom prípade porušenia práv dieťaťa v takomto centre bola možnosť, aby ste nariadili možno zo svojej kompetencie nútenú správu, aby tam do čias, kým sa vyrieši vaše zistenie, bol niekto, kto garantuje, že nemôže dochádzať k zneužitiu takéhoto centra na ciele, ktoré určite nikomu ani vo sne nenapadlo, že by mohol niekto sledovať, doslova úchylné, patologické javy, ktoré ste tam našli.
A poslednú poznámku chcem venovať tomu, čo som si tiež uvedomil až pri vašej správe alebo aj pri vystúpení pána poslanca Hlinu, že máme tam jednu kapitolu, ktorú máte v správe nenaplnenú s tým, že ste nedostali žiadny podnet, a je to otázka práve odvolávky na ten § 44, ochranu životného prostredia a kultúrnych hodnôt našej krajiny. Tiež je to podnetné a tiež všetci sa učíme, možno aj my poslanci mali by sme mať v tom jasno, ale ja až po dnešnom dni som si uvedomil, že do tých vašich kompetencií je možné vsunúť aj tieto veci. A tak si myslím, že taký prípad, ktorý sme nedávno sa pokúšali riešiť aj spôsobom interpelácie, ako je ochrana kultúrnych hodnôt na Horehroní, konkrétne v obci Polomka, kde došlo k deštrukcii, vedomej, národnej kultúrnej pamiatky, po takejto skúsenosti a po takomto osvetlení si vašich možností asi najbližší krok, ktorý urobím, je ten, že oficiálne vás požiadam, aby ste preskúmali aj túto oblasť.
Takže to more pôsobností, ktoré vy máte, je veľké, kompetencie nedostatočné, mali by sme urobiť asi viacej preto, aby ste mohli reálne meniť veci, v krízových chvíľach dokonca, aby ste tam mali možnosť krízového riešenia. A ja si dovolím v tejto chvíli za seba - a určite to nebude len za seba - poďakovať vám za správu, ktorá nám otvorila oči o niečo viac, ako sme ich mali otvorené predtým, ako sa začala prejednávať správa, a chcem vyjadriť presvedčenie, že aj keď vaša funkcia bude ešte veľmi dlho potrebná, že predsi len práve vplyvom takej, takého prístupu, aký ste vy k tejto funkcii zvolili, sa dočkáme toho, že takéto správy budú obsahovať viacej tých viet, ktoré povedia: vyriešené, odstránené, zabezpečené. Zo srdca to prajem nie vám, ale celej našej krajine.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja len chcem podporiť predrečníka, vychádzajúc z etymológie vlastne názvu tejto inštitúcie. Nie je tam to adjektívum ľudské práva explicitne, možnože to bola len taká legislatívna skratka, keď ten názov vznikal, ale v tomto prípade naozaj veľmi dobre využiteľná aj na tie práva nadľudské v tom dobrom slova zmysle, metaľudské lepšie, aby to nebolo zneužiteľné. To nadľudské sa používalo v iných kontextoch, bohužiaľ, a zneužívalo, ale rozumieme si asi, čo mám na mysli, že v ´90. roku, keď sa pripravovala nová československá ústava, tak slávny československý, presnejšie moravský intelektuál Ludvík Vaculík prišiel s geniálnym textom za novú ústavu alebo za inú ústavu, kde hovorí o tom, že nová ústava musí v prvom rade obsahovať práva prírody, lebo ak ich tam nezakotvíme v dostatočnom rozsahu a dostatočne dôsledne, tak naša existencia je ohrozená. Čiže, možno ak budete reagovať na tieto vystúpenia, bol by som vám vďačný aj za to, keby ste sa vyjadrili aj na túto tému, pretože sú tu iniciatívy dlhodobo, či už vychádzajú z Vaculíka alebo autonómne, ktoré hovoria aj o potrebe prípadne zriadiť ombudsmana pre prírodu, keďže príroda sa nevie brániť, sú také rigorózne právne protiargumenty, že príroda nemôže byť subjektom práva, čiže logicky by ju mal teda niekto v tomto, v tomto kontexte zastupovať. Čiže je to taká Pandorina skrinka, ale myslím, že je to téma hodná 21. storočia a mali by sme sa ňou zaoberať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ja môžem s čistým svedomím povedať, že to, čo si povedal, že príslušný úrad sa skĺbil s personálnym obsadením v osobe pani ombudsmanky, je stopercentná pravda a ja si veľmi vážim tú prácu, ktorá je pod jej gesciou vykonávaná, pretože dostávam aj spätné hlásenia od ľudí, ktorí v mnohých prípadoch sa obracajú na ňu, na jej úrad a žiadajú pomoc, pretože tam cítia, že mala by tá pomoc prísť a v mnohých prípadoch aj prichádza. Chcel by som sa jej poďakovať za tú prácu, ktorú odvádza, hoci ako som ju počúval, štát sa ku nej postavil macošsky. A tak bojím sa, že neviem, ako to bude v ďalších rokoch, ale tak ako ona konštatovala, napr. že pri orgánoch verejnej správy sa tie orgány zacyklovali a nepodávajú informácie ďalej, to znamená, robia si na svojom rezorte svoju politiku a tým pádom zneisťujú našich občanov, že aká je tu vlastne demokracia, aká tu je vymožiteľnosť práva? A ja sa s takýmito, by som povedal, že svojvoľnými nakladaniami so zákonmi tiež stretávam v oblasti štátnej správy.
Takže, pani ombudsmanka, ďakujem za vašu obsiahlu správu a držím vám palce, dúfajme, že to bude lepšie v ďalšom období.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, pani ombudsmanka, pani spravodajkyňa, dámy kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som sa v závere, nie v závere, pretože záverečné slovo, predpokladám, že bude mať pani verejná ochrankyňa ľudských práv, ale dovoľte mi, aby som sa aj ja v krátkosti vyjadril k niektorým veciam, ktoré som si tu vypočul a možno ich zhrnul len úplne v stručnosti.
V prvom rade mi dovoľte, dámy a páni, vysloviť absolútny nesúhlas s tým, že Slovenská republika nejakým spôsobom porušuje ľudské práva, nedajbože, že ich nedodržuje, tak ako v niektorých ustanoveniach správy som mal možnosť si prečítať. Prečo to tvrdím a prečo to konštatujem? Pretože ak si prečítate podrobne správu pani ombudsmanky, tak nie všetky tvrdenia, ktoré sú tam uvedené, sa dajú považovať za relevantné a ich získanie a postup, akým boli získavané, sa mi tiež zdá v niektorých prípadoch prinajmenšom, prinajmenšom čudný.
Nechcem sa teraz konkrétne vyjadrovať ku niektorým problematickým oblastiam, ktoré sú spomenuté v tejto správe, najmä čo sa týka kolízie práv a podobných záležitostí. Myslím si, že na túto tému bolo možné argumentovať aj v našom ľudskoprávnom výbore, kde pani ombudsmanka mala dostatočný priestor na to, aby sa k tomuto vyjadrila. Nakoniec sa k tejto téme vyjadrovali mnohí odborníci. Ale chcel by som upozorniť, že to, čo uvádza správa pani ombudsmanky, ešte neznamená, že je relevantné a že je stopercentne pravdivé. Za týmto tvrdením si absolútne stojím a možno bude priestor na debatu, aby sme si s pani ochrankyňou ľudských práv mohli niektoré veci možno vydebatovať a možno na niektoré veci aj poukázať.
Čo by som ale chcel spomenúť, je skutočnosť, že ak pani ombudsmanka pri svojej praxi, čo konštatuje aj za predchádzajúce obdobie kalendárneho roku 2013, zistila porušenie v niektorých oblastiach, má predsa priestor, máte priestor, pani ombudsmanka, na to, obrátiť sa na príslušné orgány, ktoré v tomto prípade môžu konať takpovediac okamžite. Chcem upozorniť na to, že Národná rada tak konať nemôže, toto je skôr priestor na to, nejakým spôsobom sa prejaviť, možno sa ukázať v bulváre, možno niekde v televízii, ale práve tie orgány, ktoré môžu konať, tie tu nesedia, ale tie treba okamžite informovať o skutočnostiach, ktoré ste počas svojej praxe, samozrejme, zistili a na to priestor máte a v tomto vám nikto absolútne nebráni, nieto ešte Slovenská republika.
Dámy a páni, dovoľte mi, aby som predniesol nové znenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2013, ktorý máme pod tlačou 894.
Národná rada Slovenskej republiky
A. berie na vedomie správu o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2013,
B. žiada vládu Slovenskej republiky
a) aby riešila otázku sídla Kancelárie verejného ochrancu práv v rámci možnosti v objektoch vo vlastníctve Slovenskej republiky alebo regionálnej samosprávy,
b) aby sa v procese zostavovania rozpočtu verejnej správy a určovania limitu výdavkov Kancelárie verejného ochrancu práv pre nasledujúce rozpočtové obdobie riadila v rámci možnosti štátneho rozpočtu rezolúciou č. 1959/2013 Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií v Európe.
Odovzdávam, pani spravodajkyňa, nech sa páči, a žiadam, aby sa o tomto novom uznesení aj samostatne hlasovalo pri záverečnom hlasovaní.
Dámy a páni, dovoľte mi krátke odôvodnenie predloženého návrhu nového uznesenia: V tom bode A, v tom prvom bode veľké A, teda, samozrejme, súhlasíme, čiže nie je sa k čomu vyjadrovať, čiže nemeníme, nemení môj návrh absolútne nič v tom, že berieme na vedomie správu ombudsmanky za predchádzajúce obdobie. A v tom bode B v jednotlivých odsekoch, kde rozširujeme okruh možností riešenia otázky sídla kancelárie ombudsmana aj v rámci regionálnej samosprávy, samozrejme, že bolo to tu viackrát spomenuté pánmi kolegami aj kolegyňami, že treba urýchlene riešiť otázku sídla ombudsmanky, samozrejme, my tiež s týmto súhlasíme a koniec koncov aj na výbore sme sa priklonili k tomuto názoru, a preto rozširujeme vlastne v tomto novom návrhu o možnosť, toto uznesenie o možnosť zaoberať sa možno aj budovami a miestami, ktoré obhospodaruje regionálna samospráva, pretože aj tam sú možnosti možno niekedy aj ďaleko lepšie a primeranejšie, ako má povedzme štát.
Takže určite nás táto, pani ombudsmanka, určite nás táto problematika tiež zaujíma a tiež nás trápi a sami by sme teda boli čo najradšej, aby táto problematika bola v čo najkratšom čase vyriešená. A čo sa týka zohľadniť možnosti štátneho rozpočtu, tak samozrejme, že ten limit musí podliehať ako všetky štátne organizácie, ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu, aj Kancelária ochrancu verejných práv musí byť podriadená vlastne tomu limitu. Takže iba táto maličká zmena, ktorá v tom pôvodnom znení nebola.
Dámy a páni, ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť, skončil som.

Ďakujem pekne. Ja sa chcem vyjadriť k tomu návrhu uznesenia. Ja tomu rozumiem aj nerozumiem, pretože obávam sa rizika, aby sa ako keby tá zodpovednosť, ktorú štát má, prehodila nejakým spôsobom na samosprávu, pretože na to, aby to štát riešil v spolupráci so samosprávou napríklad takým spôsobom, že ak existuje v samospráve vhodná budova, prevezme štát od samosprávy budovu do svojej správy, prípadne ju odkúpi, to tieto možnosti proste štát má, takže, a nepotrebuje to mať v uznesení. Trošku sa bojím toho, aby sme sa nedočkali odpovede, že proste štát ukáže prstom na nejakú budovu, ktorá je vo vlastníctve samosprávy, a potom, ak samospráva s tým bude mať nejaký problém, sa bude ako keby vyhovárať na to, že riešenie štát našiel, akurát že niekto iný je zodpovedný. Hovorím, štát môže spolupracovať so samosprávou, nájsť budovu, prevziať ju na seba a poskytnúť ombudsmanke a na to netreba túto zmenu uznesenia, na prvý pohľad, hej, vidím, nemám ho ešte pred sebou to uznesenie. Ale takto nejak na prvý pohľad sa mi to javí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážený pán poslanec Jánoš, ďakujem aj vám za vystúpenie. Ono bolo také elegantné. Ja som ho vnímal ako také celkom plynulé a vecné, ale napriek tomu mám z neho mimoriadne zlý pocit. Vecne tomu nie je možné vytknúť nič, ale tá skrytá akási hrozba z neho mi jednoducho vyšla, odpusťte, že čítam aj to, čo ste nepovedali, medzi riadkami. Viete, niečo tam nie je celkom dobré, keď my s touto funkciou, ktorá má také veľké poslanie a tak vážne ju táto krajina potrebuje, narábame spôsobom, ako by sme pomaličky podľa tohto uznesenia mohli naozaj úrad takéhoto významu presunúť kdesi do Hornej Dolnej. Veľmi by som si želal, aby sme takéto skryté hrozby neprednášali vo vzťahu k tejto funkcii, pretože dalo by sa byť vtipným, v úvodzovkách, že teda navrhneme, aby sme presťahovali prezidentský úrad do Banskej Štiavnice, do nového zámku, parlament do starého zámku a budú to celkom zaujímavé miesta v strede Slovenska, bližšie k občanovi. Bolo by veľmi dobré, keby možno sme práve zaoberali sa takou myšlienkou, ktorá tu zaznela, dať tomuto úradu vznešené, doslova vznešené miesto, ktoré bude symbolizovať; lebo je to aj symbol, kde bude tento úrad sídliť; symbolizovať vážnosť tejto funkcie. Veľmi by sme sa mali o to všetci pričiniť. Ak som počul niečo, čo ste nepovedali, prepáčte, mne tu voľáko táto hrozba, že nechceme tú dôstojnosť priznať aj sídlom tohto úradu, vyplynula.
Ďakujem.