36. schôdza

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní k tomuto zákonu, ktorý bude upravovať, ako v období 2014 - 2020 budeme rozdeľovať a čerpať štrukturálne fondy a iné prostriedky Európskej únie.
Rozmýšľam, že či sú v tom zákone ešte nejaké iné skryté problémy, prečo sa mu jednotliví ministri vyhýbajú, lebo jeho gestorom, jeho prípravy, bol podpredseda vlády Vážny, ale vláda v svojom uznesení poverila pána ministra financií, aby ho tu predniesol a obhajoval. A keď teda na tú rozpravu dôjde, tak sme skončili s pánom ministrom životného prostredia, ktorý síce je významným prijímateľom a rozdeľovateľom štrukturálnych fondov, ale predsa len je to trošku mimo jeho oblasti pôsobnosti, takže ako keby ten zákon bol, mal, niesol v sebe nejaké či už prekliatie, alebo niečo, čo tých ministrov od neho radšej odrádza. Ale poďme, poďme k samotnému predmetu.
Ako spomenul kolega Zajac, ktorý okrem mňa, myslím, bol jediný písomne prihlásený k tomuto zákonu, je to zásadný zákon nie preto, že by upravoval nejakú filozoficky dôležitú oblasť, ale preto, že upravuje takmer neuveriteľnú sumu peňazí. Ja ju len zopakujem, je to 14 mld. eur, to je suma, ktorá sa má rozdeliť z európskych štrukturálnych investičných fondov v najbližších siedmich rokoch. Ako povedal kedysi, neviem, či to bol Stalin, alebo niektorý iný politický cynik povedal, že "jedna smrť je tragédia, milión smrtí je štatistika", tak niečo podobné možno vidieť aj pri týchto peniazoch, kde sme schopní sa tu aj do krvi hádať často o relatívne drobné sumy. Mňa napríklad fascinovalo, keď dnes už pána exministra Čaploviča kritizovali v médiách a vyčítali mu rôzne kauzy, tak to boli, niektoré z nich boli kauzy v hodnotách tisícov eur, či sa kúpili kvety alebo sa nekúpili kvety a zbytočne a ako sa kradlo v ministerskej garáži na benzíne a kto si dal pristaviť akú limuzínu, čo sú všetko veci, ktoré sú naozaj nepatričné a v určitej miere zneužívaním verejnej moci, ale keď príde zákon a keď prídu problémy so sumami, ktoré sú o niekoľko núl ďalej, tak zrazu naša predstavivosť zlyháva a naozaj sa o nich, takmer nikoho baviť nezaujíma.
Skúsme to však aspoň trochu dnes napraviť, lebo tento zákon je naozaj veľmi dôležitý a nie je to navyše zákon pioniersky. Máme, toto obdobie finančné z eurofondov už je tretie obdobie. A mali sme skrátené obdobie 2004 - 2006 po vstupe do Európskej únie, mali sme obdobie, ktoré ešte stále trvá, 2007 - 2013, keďže ešte dva roky je možné ďalej čerpať, takže do konca budúceho roku sa ešte dočerpáva, teraz začína tretie. To znamená, nezačíname od nuly, už máme za sebou veľa skúseností a otázka je, či sa potvrdí alebo nepotvrdí slávny výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina, ktorý o sovietskych pokusoch o reformu, teda ruských, pardon, už nie sovietskych, ruských pokusoch o reformu povedal, že: "Chceli sme to urobiť lepšie, ale dopadlo to ako vždy." Tak otázka je, či toto platí aj o tomto návrhu zákona, že je snaha urobiť veci lepšie, ale dopadnú ako vždy, alebo, alebo môžme naozaj pozorovať prísľub toho, že štrukturálne fondy sa dokážu vymaniť z mnohých problémov, ktoré pri nich ostatných desať rokov pozorujeme.
V tejto súvislosti by sa naozaj, ako aj kolega Zajac povedal, dalo hovoriť o mnohých, mnohých témach. Ten zákon je dlhý a podrobný, ale dovoľte mi vybrať tak päť až šesť najdôležitejších bodov, o ktorých by som chcel hovoriť a ku ktorým by som chcel pritiahnuť vašu pozornosť.
Ten prvý sa týka témy, ktorá bola mediálne prepieraná a hojne, a to je audit Európskej komisie. Európska komisia na začiatku tohto roku dokončila systémový audit toho, ako využívame a kontrolujeme štrukturálne fondy a doručila výsledky tohto auditu ministerstvu financií. Následne sa rôzne informácie z toho auditu objavili aj na verejnosti a bola o nich aj verejná diskusia, naposledy aj na výbore pre európske záležitostí. Pán minister financií Kažimír to musel vysvetliť. Ja s mojím, dnes už bývalým parlamentným kolegom, ale stále súčasným politickým kolegom Radom Procházkom sme boli u pána Kažimíra v máji na neformálnom prieskume k tejto téme. A ten záver bol, že máme vážny problém a ten vážny problém zatiaľ neriešime.
V čom spočíva? Ten vážny problém spočíva v tom, že európske predpisy a koniec koncov aj naše zákony hovoria, že štrukturálne fondy by sme mali rozdeľovať a čerpať hospodárnym spôsobom, čo znie tak dosť triviálne, ale má to viacero konkrétnych dopadov. To, čo hovoria európske predpisy, je, že ak si niekto dáva projekt na európske fondy, tak ten, kto mu tie peniaze odsúhlasuje, nazývaný v ľudovej reči aj riadiaci orgán, teda to ministerstvo, ktoré to má na starosti, alebo jeho agentúra, tak by mala... Ďakujem, pán minister. Takže kliatba netrvala, tak vítam pána ministra financií. Takže ešte raz. To, čo hovoria európske predpisy, je, že riadiaci orgán, teda to ministerstvo, alebo agentúra, ktoré prideľuje štrukturálne fondy, by mali v prvom rade skontrolovať rozpočet a najmä jeho dôležité položky a spýtať sa, či ten rozpočet nie je predražený. Následne by sa malo vo verejnom obstarávaní, tie veci, ktoré sa kupujú zvonku, aj kúpiť v skutočnej súťaži, čo môže ešte vyústiť do nejakých drobných korekcií tej ceny, a spolu tieto dva typy kontroly, to znamená, že kontrola vopred, či si dávam do rozpočtu položku, ktorá je zhruba rozumne nacenená, a potom tá kontrola cez súťaž, cez to, že to idem nakúpiť cez verejné obstarávanie, mali garantovať, že budem kupovať hospodárne z peňazí európskych a slovenských daňových poplatníkov. A na to, či to tak je, by sa mali zamerať niekoľkostupňové kontroly štátnych orgánov na Slovensku. Niekoľkostupňové preto, že, ako som spomenul, riadiaci orgán kontroluje projekty už pri ich schvaľovaní, následne ten istý riadiaci orgán kontroluje už konkrétne obstarávanie, faktúry pri realizácii projektu, následne na to na ministerstve financií existujú dva typy podinštitúcií, jedna sa volá certifikačný orgán, ktorá kontroluje, by som povedal, priebežne faktúry, tzv. žiadosti o platbu a schvaľuje ich a posiela ich ďalej do Bruselu, a existuje tzv. auditový orgán, čo by mal byť nezávislý orgán, ktorý si podľa rizík a iných charakteristík vyberá niektoré projekty a kontroluje ich, či teda všetky, celý tento systém funguje dobre.
No a to, čo nám Európska komisia už v spomínanom audite povedala, bolo, že vo viacerých zásadných oblastiach čerpania eurofondov nič z tohto nefunguje. Nieže by to nefungovalo na papieri, my máme pomerne rozsiahle manuály, checklisty o "auditaily" a mohol by som tu vytiahnuť veľa anglických a anglizovaných slov, ktoré procesne zabezpečujú, že niekto všetko odfajkne, niekto všetko skontroluje, ale to, čo oni konštatovali, že to nefunguje v praxi. A nefunguje to v praxi tak, že boli schopní vo viacerých programoch čerpania štrukturálnych fondov nájsť situácie, kde žiadateľ buď brutálnym spôsobom predražil niektoré zásadné položky, alebo potom robí verejné obstarávania spôsobmi, ktoré nebolo teda vôbec kóšer, v pár prípadoch išlo o formality, ale väčšinou teda o formality nešlo, a že tieto operačné programy siahajú do viacerých rezortov. Konkrétne išlo o operačný program konkurencieschopnosť a hospodársky rast, ktorý má na starosti ministerstvo hospodárstva, ale aj vedu a výskum, ktoré má na starosti ministerstvo školstva, ale aj operačný program informatizácia spoločnosti, ktorý má na starosti Úrad vlády spolu s ministerstvom financií a v nejakej miere aj s ministerstvom kultúry, aj keď o to tu nešlo.
A to, čo konštatovali audítori Európskej komisie, bol jednoduchý fakt, že v tých projektoch je možno nájsť veľa zásadných pochybení najmä v oblasti predražovania položiek a veľkých položiek a o veľa peňazí a zároveň, že všetky úrovne kontroly v našej štátnej správe toto odfajkli, akože je to v poriadku. To znamená, že najväčší problém nebol a z pohľadu audítora, nie je v tom, že v nejakom projekte ušli peniaze, lebo to sa pri 14 mld. alebo v tomto programovacom období pri 11 mld. jednoducho stane, ale to, že ukázali, že v pomerne malej vzorke, ktorú slovenské orgány dali ako čistú, tak oni vedeli nájsť pomerne veľa a závažných problémov napriek tomu, že to bolo všetko z našej strany pomenované ako v poriadku. To viedlo aj Európsku komisiu k tomu, že teda dala nám niekoľko mesiacov na reakciu a zároveň navrhla, navrhli audítori, aby sa riešilo teda jednak pozastavenie fondov, čo je nepríjemné, ale v konečnom dôsledku je to len pozastavenie, ale najmä aby sa riešilo aj krátenie prípadne fondov, čo sa bežne deje, keď sa zistí nejaká miera chybovosti alebo problému, že sa jednoducho časť peňazí vezme a už sa nikdy nevráti.
A prečo to tu spomínam v súvislosti s týmto zákonom, je, že tento zákon nastavuje mechanizmy do budúcnosti. Nastavuje mechanizmy na najbližších sedem, respektíve deväť rokov, keďže aj tam je to dvojročné obdobie dočerpania, a je dosť kľúčové, ako nastavíme tie kontrolné mechanizmy pre budúcnosť. Z našich poznatkov vyplýva, že to, že ten dnešný slovenský kontrolný systém nefunguje nielen funkciou nejakého zlyhania konkrétneho ľudského faktora, ale je funkciou naozaj toho, ako je ten auditový a kontrolný systém nastavený, kde je jednak veľmi formalisticky orientovaný, to znamená, že je naozaj orientovaný na to, či vie odfajknúť, že všetko je podľa papiera, nie je orientovaný na kontrolu výsledku a zároveň nedáva tým vnútorným audítorom, ktorí za to sú nakoniec zodpovední na tom vrchole pyramídy, pod nimi sú ešte mnohí iní ľudia, nedáva také postavenie, aby si trúfali, že ak naozaj pôjdu tvrdo po niečom, tak nemusia sa báť nejakej formy odvety. Preto si myslím, a komunikovali sme to aj pánovi ministrovi, že je potrebné zmeniť systém auditu a kontroly na Slovensku tak, aby audítori vedeli, že jednak budú hodnotení podľa toho, či naozaj idú po vecných problémoch a kľúčových problémov, nie podľa toho, či majú odfajknuté všetky položky, a jednak aby zároveň vedeli, že v prípade, že na niečo prídu, sa nemusia obávať pomsty.
Je to pomerne zložitá problematika a dovoľte mi skôr na príklade to povedať, že naši vnútorní audítori na jednotlivých ministerstvách sú menovaní jednotlivými ministrami, a je tam pri ich odvolaní aj úloha ministra financií, ale len v konzultatívnej podobe, a naviac na ministra financií už žiadna kontrola nie je, čo najmä v prípade politicky citlivých vecí osobitne v jednostranovej vláde, ale asi aj v koalícii nie je veľmi veľká miera ochrany nezávislosti tých audítorov. Ja to len konfrontujem so Spojenými štátmi, kde vnútorných audítorov rezortov menuje priamo prezident a dokonca v prípade tých vážnejších musia prejsť aj potvrdzovaním samotným senátom. To znamená, že je tam oveľa silnejšie postavenie týchto audítorov a vedomie, nie sú to politici ani tam, to treba zdôrazniť, tak ani u nás, ani tam by to nemali byť politici, ale sú to ľudia, ktorí vedia, že sa nemusia obávať toho, že ak klepnú po prstoch, tak veľmi rýchlo bude klepnuté im po prstoch.
Takže treba zmeniť tento systém vnútorného auditu. A v tomto zákone sa celý zákon o finančnej kontrole v tomto audite otvára a pomerne rozsiahlo mení. Preto si myslím, že je toto ideálna príležitosť do septembra, kedy bude druhé čítanie tohto zákona, naozaj tie zmeny pripraviť a presadiť ich tak, aby sme ukázali, že máme záujem ochrániť svoje peniaze a peniaze európskych daňových poplatníkov, lebo alternatívou je, že o ne budeme prichádzať. A to si myslím, že nie je v nikoho záujme.
Zároveň mi dovoľte, okrem tejto z môjho pohľadu asi najzásadnejšej veci, pomenovať ešte ďalších päť konkrétnych vecí, ktoré by som bol rád, keby sme v tom zákone vedeli vyriešiť. To je otázka aj parlamentnej a opozičnej kontroly. V európskej legislatíve existuje a aj v tomto zákone sa tým pádom upravuje orgán, ktorý sa volá monitorovací výbor. Monitorovací výbor je výbor, ktorý síce neriadi konkrétny operačný program, ten riadi dané ministerstvo, ale má významnú funkciu pri jeho kontrole. Napríklad musí schvaľovať niektoré zadania, výzvy, niektoré veci, ktoré sa týkajú výziev, má právo si žiadať údaje, musí schváliť napríklad zmeny v programe, ak majú ísť do Bruselu a podobne. To znamená, že je to ten najpotentnejší kontrolný orgán, ktorý v systéme dneska máme, a sú v ňom zastúpení mnohí hráči. Sú v ňom zastúpení podľa typu programu samospráva, niekde sú to aj mimovládky, niekde sú to zamestnávatelia, naozaj sa to líši podľa toho, o aký program ide. A to, čo navrhujeme, je, aby v tomto orgáne boli zastúpení aj zástupcovia parlamentu, vždy z daného parlamentného výboru, aby tam boli dvaja zástupcovia, jeden teda za vládnu a jeden za opozičnú stranu. Chcem zdôrazniť, že vzhľadom na aj rozsah počtu členov tohto výboru, aj vzhľadom na jeho mandát nie možné, nebude môcť tento opozičný člen monitorovací výbor zablokovať, jeho prácu, ale bude ju môcť kontrolovať. Pretože jednak bude mať prístup k informáciám a jednak bude môcť na tom monitorovacom výbore vystupovať a žiadať ďalšie informácie a postupy, to znamená, že je to spôsob, ktorým by sa zásadne zvýšila miera parlamentnej kontroly štrukturálnych fondov. Ja poviem len naozaj to, že dnes sa chodí do parlamentu do pár jednotlivých výborov so štátnym záverečným účtom, chodí sa tam s rôznymi ďalšími správami o fungovaní rôznych štátnych a pološtátnych inštitúcií, opäť od výboru k výboru, ale takto významnú vec, ako je 14 mld. eur a v podstate najvýznamnejšie voľné investičné peniaze, ktoré v tejto krajine sú a ešte dlho budú, tak na ich kontrolu má parlament len veľmi slabý dosah. Takže preto môj prvý návrh je, aby zástupcovia parlamentu boli v monitorovacích výboroch jednotlivých operačných programov.
Druhá pripomienka sa týka niečoho, čo sa nazýva národné projekty. Národné projekty sú koncept, ktorý má svoje opodstatnenie, ale za ostatné roky priniesol aj strašne veľa problémov a rizík. Národné projekty sú projekty, veľmi zjednodušene povedané, ktoré nejdú cez súťaž. To sú projekty, o ktorých rozhodne priamo riadiaci orgán, že ich pridelí, a nemusí o ne ten, kto ich dostane, s nikým súťažiť. Sú situácie, kde to má eminentný zmysel, napríklad ak chceme stavať diaľnice, tak máme tu na to diaľničnú spoločnosť zo zákona, a prideľovať, teraz robiť teda súťaž na to, že kto bude organizovať stavanie diaľníc, nemá zmysel. Tá súťaž sa potom deje v tom, kto bude konkrétnu výstavbu robiť, to znamená vo verejnom obstarávaní, ktoré robí Národná diaľničná spoločnosť. To isté sa týka aj mnohých iných oblasti. To znamená, že národné projekty ako také majú svoj zmysel. A to najmä tam, kde má nejaký verejný subjekt monopol na tú danú oblasť.
Národné projekty však priniesli dva základné typy nevýhod. Prvá nevýhoda je v tom, že v mnohých prípadoch tá nevyhnutnosť toho, že to musí robiť len ten konkrétny verejný subjekt, nie je v skutočnosti tak, mohol by to robiť aj niekto iný, alebo by sa to mohlo úplne inak rozdeľovať, a vlastne stáva sa z toho nástroj ako prideliť pomerne veľké peniaze na pomerne neefektívne činnosti, ktoré potom, povedal by som, vzbudzujú skôr zúrivosť alebo smútok ľudí zainteresovaných v danom odvetví, než radosť z toho, ako sme schopní štrukturálne fondy míňať. Najtemnejším vzorom toho je ministerstvo školstva, ktoré rozdalo alebo dalo 240 mil. eur v národných projektoch svojim vlastným inštitúciám, z ktorých, trúfam si povedať, že drvivá väčšina by vôbec nemusela ísť cez nich, mohla by spokojne aj cez samotné školy alebo niekoho iného, a tento monopolistický spôsob prideľovania im škodí. My sme spočítali, že z týchto národných projektov len 8 % peňazí dorazí nakoniec priamo do rúk učiteľov alebo žiakov a drvivá väčšina z nich skončí buď u úradníkoch alebo veľkých dodávateľov.
Čo je druhá veľká nevýhoda týchto projektov, je, že ony sú v skutočnosti spôsob, cez ktorý si veľkí dodávatelia vedia vybavovať svoj biznis, lebo v podstate ten cyklus, ide o to, že veľký dodávateľ, ktorý má politické krytie, si vybaví národný projekt, ten národný projekt obsahuje jedno obrovské obstarávanie, ktoré on vyhrá, ktoré si väčšinou sám dopredu nadizajnuje. A máme naozaj, ja budem hovoriť za to školstvo, ktoré najlepšie poznám, máme projekty a súťaže za 12, 15, 20 mil. eur a kupujeme za to buď veci, ktoré ani vôbec nepotrebujeme, spomeniem môj obľúbený e-learning pre chovateľov kôz, alebo kupujeme za to veci, ktoré by sme mohli mať oveľa lacnejšie, spomeniem národnú sústavu kvalifikácie, ktorú nám Česká republika ponúkala v podstate za cenu prekladu, a napriek tomu ideme na ňu vynaložiť 26 mil. eur. A mohol by som ísť ďalej a ďalej. Takže národné projekty sú to, čo má potenciál, ale má to aj obrovskú skúsenosť zo zneužívania.
Preto navrhujeme, aby tieto projekty boli verejné v celom svojom procese schvaľovania. To znamená, že aby od okamihu, keď ministerstvo príslušné vydá výzvu na takýto projekt, aby verejnosť mohla sledovať a okamžite reagovať, či takáto výzva má zmysel, kto na ňu zareaguje, komu je určená, aký kvalitný a najmä efektívny je tento projekt, či má zmysel, či ho zastaviť. Lebo v opačnom prípade hrozí to, čo napríklad teraz naozaj vidíme v prípade školstva a čiastočne aj v prípade ministerstva práce, že takéto projekty, keď už sa raz schvália a verejnosť to zistí až potom a odborníci, tak už sa považujú za nezastaviteľné, lebo bolo to schválené, bolo to podpísané, obstarávania sú rozbehnuté, času je málo a už do toho „netreba rýpať“. Naozaj potom máme situácie, kde míňame desiatky miliónov eur na niečo, o čom ľudia od fachu vedia, že by sa na, buď peniaze nemali minúť vôbec, alebo by sa na to dalo minúť rádovo menej. To je otázka verejnej kontroly národných projektov a toho zároveň, aby sa požívali naozaj len na veci, kde to nejde súťažou, čo je druhá časť.
Tretia moja pripomienka sa týka zverejňovania všeobecne aj pri súťažných projektoch. Dnes máme veľmi obmedzené portfólio vecí, ktoré sa zverejňujú, tým pádom možnosť verejnej kontroly toho, ako boli pridelené projekty, je veľmi obmedzená. A myslíme si, že to treba zmeniť. Ide o otázky ako podrobné rozpočty projektov, posudky, hodnotenie návrhov, ale aj napríklad evidencia žiadosti o platbu. To sú všetko veci, kde ide o veľmi veľké peniaze, kde zverejňovanie by buď nestálo nič, alebo by bolo zanedbateľné, náklady sú zanedbateľné, a zároveň by to znamenalo, že tí, čo manipulujú štrukturálne fondy, by museli vedieť, že pravdepodobnosť, že budú odhalení, je rádovo vyššia.
Ďalší bod, ktorý by som zdôraznil, už predposledný, sa týka administratívnej záťaže. Jedna z vecí, na ktoré sa sťažujú všetci žiadatelia, a vo väčšine prípadov oprávnene, je vysoká administratívna záťaž. Dnes je to nielen v procese samotného schvaľovania projektov, ale aj v procese potom najmä realizácie projektov, dokonca dovolím si povedať, že tam je to ešte horšie ako pri schvaľovaní projektov. A niekde to dokonca slúži ako nástroj v podstate vydierania prijímateľov, ale to je asi na inú diskusiu. Z tohto dôvodu som už dávnejšie navrhol, aby riadiace orgány merali administratívnu záťaž, aby sme naozaj vedeli, čo je skutočnosť a čo sú legendy. A najmä, aby sme vedeli, či sa to v čase zhoršuje alebo zlepšuje. Základné pravidlo manažmentu znie, že zmení sa len to, čo je merané, to, čo vieme uchopiť. To, čo nevieme uchopiť, nikto nikdy nezmení. A v prípade štrukturálnych fondov by sme naozaj potrebovali vedieť a existujú na to pomerne štandardné metodiky, koľko človekohodín, koľko tisícov človekohodín strávili prijímatelia napríklad nad výzvou, koľko strávili nad žiadosťami o platbu a najmä, ako sa to v čase vyvíja a aké opatrenia sú prijímané. Pretože inak sa dostávame do dnešnej trošku potemkinovej dediny, kde ministerstvá pravidelne hovoria o tom, ako niečo zjednodušia a žiadatelia pravidelne hovoria o tom, ako sa to ešte zhoršuje. Bez toho, aby sme to vedeli zmerať a pomenovať, nemôžme to ani zmeniť.
Ja tu chcem povedať, že keď som o tom rokoval s ministerstvom vnútra, tak ministerstvo vnútra sa dobrovoľne podujalo, že vo svojom operačnom programe takéto opatrenia zavedie, čo chcem aj na tomto mieste oceniť, ak sa to naozaj stane, ale bol som prekvapený tým, že vláda zatiaľ odmieta toto opatrenie zaviesť, zaviesť všeobecne, alebo zaviesť ako povinnosť tým riadiacim orgánom, ktoré sa mu vyhýbajú. Dovolím si predpokladať, že práve ten, kto to urobí dobrovoľne, s tým má najmenší problém, takže pridaná hodnota toho bude asi menšia ako pri ministerstvách, ktoré sa tomu chcú vyhnúť. To sú technické veci.
Dovoľte mi len na záver možno povedať nasledovné: Tento zákon, v akejkoľvek podobe prejde, tu s nami bude pomerne dlho. Je, ako zdôraznil už kolega Zajac, dlhší, výrazne dlhší ako zákon, ktorý tu bol doteraz, čo nie je ani dobré, ani zlé, ale naznačuje to, že sa pokúša podrobnejšie upraviť mnohé tie problémy, ktoré sú. Zároveň však práve v tých najboľavejších oblastiach, ktoré vidíme za ostatné roky, ako sa pokúsili aj tu demonštrovať, riešenia neposkytuje, alebo ide len veľmi malú časť tej cesty. To znamená, že máme tu zákon, ktorý je podrobnejší, regulačnejší ako to, čo bolo doteraz, ale menej, by som povedal, že málo sa venuje najboľavejším oblastiam. Samozrejme sme v prvom čítaní, dá sa to ešte zmeniť, ale najhorší výsledok by podľa mňa bol zákon, ktorý bude naozaj veľmi podrobný, bude v mnohom zväzovať ruky, ale možno bude zväzovať ruky aj tam, kde to až tak netreba, naopak, tam, kde by bolo tie ruky treba poriadne strážiť, tak zostane buď veľmi vágny, alebo, alebo liberálny. Takže toľko z mojej strany.
Verím, že do toho druhého čítania sa dokážeme ešte vrátiť, možno aj či už predkladateľom alebo s inými, k týmto konkrétnym veciam. Priznám sa, netuším, aká je miera politickej vôle sa dohodnúť. Pamätám si, že keď sa v 2008. schvaľoval zákon na toto obdobie, tak ja som vtedy nebol v parlamente, a viem, že kolegyňa Žitňanská vtedy nejaké návrhy mala, ktoré sme aj spolu diskutovali, a viem, že vtedajší podpredseda vlády pán Čaplovič niektoré z nich aj akceptoval do toho samotného zákona. Takže som zvedavý, či sa to tu, či sa tu nejaká schopnosť aspoň čiastočnej zhody podarí zopakovať.
Zároveň si dovolím dať procedurálny návrh, aby tento zákon prerokoval aj výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a školstvo, a to z toho dôvodu, že tento výbor dozerá na pomerne značnú časť aj týchto, aj budúcich eurofondov v oblasti aj vedy a inovácií, aj v oblasti školstva. To znamená, že myslím, že by bolo dobré, keby tento výbor mal možnosť tento návrh zákona prediskutovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja ak dovolíte, tak viac-menej procedurálne, aby, nerád mám, keď je niečo nedokončené. Pán kolega, ja som to už tu aj neraz povedal, že vaše vystúpenia vždycky patria k tým lepším, ale zase nemajú na to, aby sme si ich povinne v nedeľu na obed púšťali. Čiže neviem, kde sa berie toľká miera empatie u predsedu a vaše presvedčenie, že posúvate konce a začiatky schôdze. Proste mi to príde nefér voči nám, ktorí tu sedíme. Viete, keby boli dve, tri minúty pred koncom, tak nepoviem, ale dať si stiahnuť o desať minút skôr? Viete, my sme mohli byť o desať minút ďalej. Nechcem povedať, že či by sme o niečo prišli alebo nie, ale určite sme mohli byť o desať minút ďalej. Ja tu sedím poctivo, ja to vnímam, vy sem prídete raz za pol roka, vám to možno tak nerobí, a ešte sem prídete, ešte zmeníte rokovanie schôdze. Nepáči sa mi to a dovoľte, aby som to aj takýmto spôsobom povedal.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, človek si svojou úprimnosťou nie vždy pomôže, to som si toho vedomý, s tým žijem už dlho a meniť to nebudem. Obzvlášť, keď niekto má byť tým novým a tým lepším, tak aspoň v niečom by sme sa mohli zhodnúť.
Prosím vás, skôr ako poviem, pán minister, že kým vy tu sa trápite s nami už tretí deň alebo koľký, tak, a snažíte sa to udržať, aby sa to dalo udržať, a ja vcelku vnímam, že sa vám aj v niečom darí, aj že to naozaj chcete, tak medzitým vám tu kladú míny. Po vás príde človek, ktorý zakopal do zákona o vode mínu, hrozným spôsobom, hrozným spôsobom zakopal. Normálne podvod, tam je zakopaný podvod. Pokúsim sa to vysvetliť potom v rozprave o vode, ale by ste neverili, že čo sa už dostalo do tela zákona. To by ste neverili, že čo už je niekto schopný sem doniesť. Aj som mal na mysli to, čo ste minule to o tom DPH, raz sa k tomu dostaneme, že naši ľudia si zaslúžia, oni nikomu nič neurobili, naši ľudia si zaslúžia, aby mali zníženú daň na potraviny. Raz k tomu príde, otázka kedy kto ako, nech sa páči, ale verím, že raz na konci cesty bude výsledok, a ten sa ráta, viete. Niekto povie, že cesta sa ráta, niekto povie, že výsledok sa ráta, tu filozofovať nejdem.
Prosím vás, k tomu návrhu, ja by som ho uchopil ináč. A zabudol som si, ja myslím, že § 2 alebo 3 to bol, preto ma to naštartovalo, že som sem prišiel, lebo on hovorí, ten paragraf, myslím, že trojka to je, že tie fondy, fondy sa majú vynakladať účelne, hospodárne, efektívne. Tam to je naozaj tak doslovne uvedené, a preto mi dovoľte, aby som povedal niektoré skutočnosti, aby to aj naozaj pravdou bolo. Už ak sa hovorí, čo bolo, bolo, ale to, čo bude, je tiež dôležité. A aby sme si to definovali, lebo v zásade niekedy mám pocit, že my sa nastavujeme mentálne tak a dokonca to aj exekutíva tak uchopila: povedz, že eurofondy, a tým pádom sa miera citlivosti znižuje. Viete, všimnite si, to je na úrovni magickej formulky. Poviete, je to platené z eurofondov a ľudia sa mentálne nastavujú, to je, asi nejaké iné peniaze, to nie sú tie naše, to sú iné peniaze. Vtedy sa nám proste to vnímanie citlivosti, to je senzibilita, znižuje. A sme ochotní dajme tomu vydržať aj zniesť, aj to, že v Dojči majú nerezový záchod za 60 000 euro, že v obci, kde je 40 obyvateľov, či koľko, majú kruhový objazd, že ľudia sa nečudujú, že chudáci Rómovia, ktorí ani nevedia, čo je počítač, ale naženú ich do nejakej unimobunky, aby do neho ťukali, tiež sa im to nezdá ako zvláštne, lebo to je ako taký už pomaly folklór. Však to sú tie peniaze z Európskej únie a keď ich neminieme, tak ich nemáme, čiže to nám dovoľuje ich minúť aj na hlúposti a stupidity.
Dovoľte mi vyvrátiť tento mýtus, dovoľte mi ho vyvrátiť, tento mýtus, je to veľmi dôležité. A verím, že na konci a na konci poviem aj riešenie, pre to mentálne povzbudenie toho, že prečo by sme mali k tým peniazom pristupovať ináč. Ten mýtus je naozaj mýtom. Tie peniaze sú v zásade naše peniaze, to znamená peniaze našich občanov, našich daňových poplatníkov, peniaze z nášho štátneho rozpočtu, len idú trošku, jak sa hovorí, cez Košice. V tomto prípade nejdú cez Košice, ale idú cez Brusel. To prvé obdobie, to takéto začiatočnícke, tam sme išli niekde na úrovni jedna k jednej, to znamená, že koľko sme poslali, toľko sme dostali. Teraz obchádza to druhé programové obdobie, mýtus, že v akom sme v hroznom pluse. Dovoľte mi uviesť, ak prišlo 12,8 mld., poslali sme 6,1. Viete, to tiež treba povedať, že my sme poslali 6,1 mld., dostali sme 12,8. Pre potreby nášho výpočtu je dôležité ešte zahrnúť do toho kofinancovanie, to znamená, to je to spolufinancovanie daného projektu. Čiže to už tiež určitým spôsobom dokresľuje, pomáha vyvracať ten mýtus, tak to poviem. Čiže pri ideálnom prípade pre druhé programovacie obdobie, hej, ak sme dostali 12,8, ak sme poslali 6,1 a kofinancovali sme na úrovni 3,3, tak niekde na úrovni cez 35 %, to znamená, nejaká malá väčšia tretina, sme bilančne v pluse, hej. Čiže bilančne sme v pluse za druhé programovacie obdobie, niekde na úrovni jednej tretiny. To znamená 2 eurá sme poslali, 3 eurá nám prišli.
Tu si dovolím výrok jedného českého politika, ktorý to povedal tak, že eurofondy sú – počkajte, jak to on povedal, neviem ho presne citovať – , ale eurofondy sú v zásade niečo také, že pošlete 100 euro, pošlú vám naspäť 150 euro. Poviete, povedia vám, že čo si máte za tých 150 euro kúpiť, vy zistíte, že za tých 150 euro si máte kúpiť kopu hlúpostí, ktoré v zásade nepotrebujete, a keby ste ich kupovali, asi by ste ich kúpili za 80 euro. No, čiže to je tiež dôležité povedať, že toto týmto systémom cez Košice, hej, sa nám to vráti, sme síce bilančne v pluse, ale v zásade, keď do toho zarátate mieru korupcie, ktorú niekto niekde, som čítal, uvádza na úrovni a la Gašparovič, ktorý za dvadsať rokov sa nestretol s korupciou v politike, tak niekto uvádza mieru korupcie pri eurofondoch 2 percentá. Nech sa páči, slonová veža, zdá sa, že tu existuje. Miera korupcie je rádovo vyššia, nie 2 percentá. Keď zarátate do toho mieru korupcie a mieru hlúposti, stupidity, nepotrebnosti, tak vy v zásade zistíte, že ste nieže jedna k jednej, ste menej ako jedna k jednej. Zjednodušene povedané, že menej je potrebné urobiť, ako ste zaplatili, ale zaplatíte za to viac.
Ale ešte ináč to poviem. Toto platí, keby bol ideálny stav. Ten v zásade ani nemusí byť, lebo teraz, vy ste sám uviedol, alebo kto to tu, pán Jasovský uviedol, že čerpanie, to druhé programové obdobie, je niekde na úrovni 55 percent. Toto, toto, bilančný plus na úrovni 30 % je vtedy, keď by to bol ideálny stav. Ktovie, či nastane. To znamená, či dôjde k plnému čerpaniu a či nám niečo nevrátia. Hej, že či nám to neuznajú a neviem čo. Vtedy sa to samozrejme znižuje, čiže už vtedy to už ani nebudú dva ku jednej, to znamená dve poslané eurá rovná sa trom prijatým, už sa to bude o niečo znižovať.
Prečo to hovorím? Hovorím to preto, aby sa ľudia mentálne prestavili, aby sa ľudia mentálne prestavili v tom, že nie je to tak, že to sú iné peniaze. To nie sú iné peniaze, to sú v zásade ľudí, peniaze ľudí tejto krajiny, ktoré vyrobili, zaplatili, zdanili, z toho nákupu, čo som tu minule mal, hej. Mal som tridsaťeurový nákup, z toho 5 euro bolo DPH. Aj z toho, aj z cla, málokto podľa mňa vie, že my teraz z vybratého cla 75 % posielame do Únie, 25 % si nechávame, pokiaľ je prijaté clo z tretích krajín. To znova by stálo za určitú bilanciu. Ale ja ako eurooptimista nebudem búrať tie princípy, ja budem hovoriť, že z čoho sa tie peniaze skladajú. A naozaj sú to peniaze ľudí tejto krajiny prehnané cez Brusel. Bilančne to tak vychádza. Preto, vážení, prosím vás, sledujte, lebo keby sme my vedeli, že to sú naše peniaze alebo peniaze našich ľudí, tak by sme asi ergo nedovolili, alebo by sme ináč politicky vnímali tie excesy, čo som spomínal, alebo trebárs 80 mil. korún, treba korektne priznať, pre chlapcov z J&T, pre Kempinski. Viete, aby tam naši ľudia zo Štrby mohli naraziť nos na, do výkladu a pozreli sa aspoň cez sklo, že jak to tam vyzerá. Viete, že naši ľudia by možno nesúhlasili s tým, že všetkým chlapcom postavia hotely. Lebo všetkým chlapcom v zásade sa postavili hotely. Mám ich tu menovať? Možno by to raz stálo za to, že ktorí chlapci dostali na hotely. A keby to bolo tak, že to je zo štátneho rozpočtu, tak si ľudia povedia, nechcú platiť. Takto sa mentálne nastavili, to sú tie iné peniaze a tak proste to strpíme. Nie je to tak, vážení. Pravda je to, že sú to v zásade vaše peniaze.
Keby som sa mal ešte, skončím, k novému programovaciemu, lebo to, čo bolo, a otázka to, čo bude. Znova ideálny stav, tu som si to niekde poznačil. Nové programovacie obdobie hovorí, že by sme mali dostať nejaké peniaze, niečo by sme mali teda poslať, niečo znova kofinancujeme. V ideálnom stave, pán minister, ak teraz to bolo dva ku jednej, tak v tom novom programovacom, treba uznať, to vyzerá o niečo lepšie, ale stále je to, platí to, čo som povedal teda aj v reči, aj na začiatku, že sú to naše peniaze, ale jedna k jednej. To znamená, v novom programovacom období to bude vyzerať niekde na úrovni, že jedno poslané euro, za jedno poslané euro dostaneme dva, že? Dve, pardon, aby som mal dobrú slovenčinu. Čiže to znamená, že 50 % z toho je platené z prostriedkov našich ľudí.
A ten môj návrh a s tým by som skončil, ja neviem, či to sa vôbec rieši v tomto zákone, alebo nerieši, či je možné to tam dostať alebo nie je to tam možné dostať. (Rečník sa na chvíľu odmlčal.) Kľudne dohovorte, ja si pozriem, či som niečo nezabudol. By mi bolo ľúto, viete, že nevyužiť takú príležitosť (vyslovené s pobavením), že mi niečo ušlo v tej reči. No a teraz neviem, pán minister, či je to možné vložiť do toho zákona alebo nie. Alebo či mám poprosiť Európsku komisiu. Viete, všetci poznáme alebo viacerí poznáte tie tabule, že tento projekt je financovaný z prostriedkov Európskej únie. No a môj návrh by bol v tom, ak sa to tam nedá dostať do toho zákona, či by sme nepoprosili, že by bolo doplnené: tento projekt je financovaný z prostriedkov európskej, fondov Európskej únie, ktoré sa tvoria aj príspevkami našich občanov. Viete, a to je tá, to mentálne prestavenie, ktoré by sme si mali, mali by sme na ňom popracovať, aby ľudia boli citlivejší na to, čo sa deje s peniazmi tejto krajiny. Aby to nebrali ako takú hru, že chlapci, však to sú iné peniaze, nech si ich rozdelia medzi svojich. Nie, to sú naše peniaze. Čiže ten návrh, budem ho sledovať. Keď nie, pôjdem sám osadiť niekde tabuľu, že nie je to pravdou. Ono v zásade je to pravdou, ale tie fondy sú nejako tvorené. Čiže poďme sa dopracovať k tomu, ako tú tabuľu urobiť presnejšiu, pán minister. Tá tabuľa je, presnejšia je v tom, že áno, tento projekt je hradený z prostriedkov Európskej únie, ale tie sú tvorené z príspevkov jednotlivých štátov, to znamená aj z príspevkov ľudí našej krajiny. A kľudne by sme tam mohli dopísať, keď to už bude z nového programovacieho obdobia, a je to niekde na úrovni 50 percent. A potom si ľudia možno o to viac dajú pozor, že pozerajú na tie stupidity, keď si povedia: však ale to sú, že, aha, to sú naše peniaze. Dávam to ako návrh, budem v tom ďalej pracovať a myslím si, že to je dôležité aj do budúcna.
Ďakujem pekne.

Ja len krátko. Týmto bodom programu končím svoj letný program v Národnej rade. Čiže dovoľte mi zapriať vám krásne leto.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prajem vám príjemný dobrý deň. Už skoro týždeň na tejto pôde rokujeme o novele zákona o vodách. Jeho hlavným cieľom, a od začiatku sme to tvrdili, je výhradne ochrana našej pitnej vody. A to, vláda to, že má záujem chrániť zdroje našej pitnej vody, chrániť životné prostredie, jednak deklarovala v programovom vyhlásení vlády, prvýkrát v histórii Slovenska venovala jedno rokovanie vlády v októbri roku 2012 výhradne téme voda pri 20. výročí prehradenia Gabčíkova a historicky prvýkrát od vzniku Slovenskej republiky je to táto vláda, ktorá s témou vody ako strategickej suroviny prišla.
Musím povedať, že som veľmi prekvapený, ako túto tému hrubým spôsobom zneužili niektorí poslanci opozície. Je neuveriteľné, že pri snahe o preventívnu ochranu vody musíme od opozičných poslancov počúvať o strašení, o vymyslenej hystérii, ako ideme vypredávať vodu za hranice. Rezolútne odmietam akékoľvek nezmyselné konštrukcie o obchodovaní s vodou. A jediný, kto tu o obchodovaní s vodou hovorí, je opozícia. Faktom je, že voda a vodu je v súčasnosti možné vyviesť bez obmedzení, respektíve na základe rozhodnutia úradníka na okresnej úrovni. Preto sme sa rozhodli, že budeme konať razantne. Určite ste dnes postrehli našu tlačovú konferenciu s pánom predsedom vlády, kedy navrhneme novelu ústavy a v ústave zakážeme vývoz vody za hranice. Voda a jej ochrana je prioritným cieľom vlády Slovenskej republiky. Vždy to tak bolo a bude to tak naďalej. (Potlesk.)
Ústava je základný zákon štátu a vodu považujeme za tak dôležité národné bohatstvo všetkých občanov Slovenska, že si ústavnú ochranu pred jej vývozom zaslúži. Považujem to za transparentné, čestné a otvorené. Týmto návrhom chcem súčasne potvrdiť, že od začiatku sme mali záujem zakázať špekulácie s vývozom vody. (Potlesk.) Pokiaľ si nebudeme chrániť dostatočne našu vodu, naše národné bohatstvo, čo nám už v tomto štáte ostane? Ochrana ústavou je najsilnejšia možná právna ochrana.
Tento zákaz sa nebude týkať vody balenej, teda výrobcovia minerálok alebo stolovej vody môžu byť kľudní. Takisto sa zákaz nebude týkať prípadov mimoriadnych situácií, živelných pohrôm alebo bezpečnostného ohrozenia.
Počas diskusie aj v reakcii na dnešné oznámenia, že budeme vodu chrániť ústavou, však nadobúdam čoraz väčšie presvedčenie, že opozícia chce, aby platil zákon v súčasnej podobe. Ona nehovorí o zákaze. Ona hovorí, aby sme vrátili späť zákon. Ona nehovorí, aby sme zakázali vývoz vody, ona vyzýva, aby zákon platil v súčasnej podobe. To znamená, aby o vývoze vody rozhodoval úradník na okresnej úrovni. (Potlesk.)
Ak ide zákonodarcom z opozície skutočne o snahu vodu chrániť, nebudú mať žiadny problém zahlasovať za zmenu ústavy a zakázať vývoz vody priamo v nej. V opačnom prípade sa len potvrdia moje slová, že išlo len o politikárčenie a niekomu sme chceli narušiť vážny kšeft. (Smiech a hluk v sále.) Myslím si, myslím si, ešte raz pýtam... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Kľud, páni poslanci, prosím vás! (Reakcie z pléna.) Kľud v miestnosti. Pán poslanec Hlina, nevykrikujte! Slovo má pán minister. Môžete reagovať faktickou poznámkou.

Žiga, Peter, minister životného prostredia SR
Na zmenu ústavy je potrebných 90 hlasov a predpokladám, že sa nájdu hlasy z opozície, ktoré tento náš návrh zmeny ústavy podporia.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca, skončil som. (Potlesk.)

Tak teraz sme sa naozaj dobre zabavili. Toto bol veľmi zábavne, zábavný kabaret. Celý víkend zrejme dobre študovaný. Už tie vety, ktoré uvádzali, tak kuso predkladané, evidentne nabifľované, prečítané, ktoré vlastne vybrali to, čo bolo predmetom kritiky zo strany opozície, a až, pán minister, až to úsmev na vašich ústach vyvolalo, keď ste to museli hovoriť, že to, čo vy ste sa snažili celý čas urobiť, tak teraz to akože hodiť na opozíciu. Tak to je skutočne kabaretne dobré vystúpenie.
Pokračujete v tom, čo celý čas ste tu tvrdili, že jedno robíte, druhé tvrdíte. Vodu kážete, víno, nieže pijete, vy sa s ním chcete priam opíjať. Pretože dnes nie je možné vodu vyvážať do zahraničia ani potrubiami, ani nijak ináč a treba si len prečítať § 21 a § 26 vodného zákona. Ja v rozprave sa tomu budem venovať podrobnejšie a budem z neho citovať. Takže je absolútnym zavádzaním tvrdiť, že dnes tá voda, je možné vyvážať. Naopak, vy ste ju chceli umožniť vyvážať. Ale to není to najobludnejšie. Ale to, že ste to chceli urobiť cez povolenia pre konkrétne podnikateľské skupiny, ktoré by dostali od vlády povolenie rovnako, ako dostali emisie od vlády, a urobiť z toho jednoducho brutálny kšeft pre úplne pár vybraných skupín. Opäť vo svojom vystúpení si dovolím isté súvislosti odhaliť alebo popísať, kam by tieto záujmy mohli smerovať.
Dnes ste sa len zľakli. Zľakli ste sa, a preto teatrálna, teatrálna tlačová konferencia. Keď je to tak, ako hovoríte, stiahnite ten zákon. Na čo je, pro... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja som si včera dal tú prácu, som bol u ministra, teda nie u neho, ale na jeho ministerstve, a oznámil aj jeho ľuďom, že v zásade sme odhalili ten podvod, ktorý zakopali do zákona. Vážení, v tom zákone je ohromný podvod. Reakcia je, že spanikárili, a tu máte výstup. Ja sa budem tiež tomu venovať. Prosím vás, oni urobili to, čo by jeden neurobil. Otázka stojí, či to vedeli alebo nevedeli. Ak to nevedeli, to znamená, to vyšlo z neznalosti, tak nech už, prosím vás, nepredkladajú zákony, nech robia stanovy holubárskym spolkom. Ale ak to vedeli, tak je to, to je na žalobu. Prosím vás, celé správne konanie, ktoré v zmysle tohto zákona vzniká, a firmy sa budú ním riadiť, štátny orgán vodnej správy vydáva nejaké, postupuje v zmysle toho zákona, preruší konanie do rozhodnutia vlády a vláda rozhodne. Ona nenastavuje, ona sa vystavila, nastavila negatívne, čiže ona zakáže. Celé to ustanovenie o zákaze Európska komisia, Európska únia zruší. Tým pádom tie firmy, ktoré prešli tým konaním, si budú nárokovať obnovu konania a budú postupovať v zmysel doteraz vydaných rozhodnutí, povolení, úplných žiadostí.
Prosím vás, toto je, toto nie sú vreckári v trolejbuse, toto je sofistikovaný spôsob, sofistikovaný spôsob. Je to tam, vážení, je to naozaj v tom zákone. To konanie bude prerušené, vláda rozhodne, že... Ona nemôže ináč rozhodnúť, môže rozhodnúť, že zakáže. Vtedy zamietne tú žiadosť ten orgán vodnej správy. Ale to, že zakáže, nemôže, oni to vedia, oni sa jednak ani nepýtali, oni vedia, že nemôžu takto zakázať, ako to definujú v tom zákone, že ich Európska únia cez to nepustí. Firma uspeje, keď dá ten rozklad. Uspeje, konanie sa obnoví a bude pokračovať v tom, kde bolo prerušené. To znamená, tie firmy, ktoré si vybavia to, čo si vybavia, to povolenie dostanú, prosím vás. Je to sofistikovaný spôsob. To nie sú vreckári v trolejbuse, upozorňujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pán minister, tak vy sem prinesiete jeden megakšeft s pitnou vodou na úkor všetkých občanov, a keď na to príde premiér a snaží sa z toho nejak vykorčuľovať, tak ešte si dovolíte obviňovať celú opozíciu. Pán minister, my nepotrebujeme meniť ústavu a robiť z nej trhací kalendár, aby sme zastavili vaše kšefty. Na to stačí, aby ste stiahli tento zákon alebo aby ste priniesli iné znenie tohto zákona, iné znenia § 17a, ktoré nebude kšeftárske a zlodejské na úkor všetkých občanov. Nemusíme meniť ústavu a pán premiér nemusí meniť ústavu, aby vás zastavil v tom, čo pripravujete. Stačí, keď vás prinúti stiahnuť tento zákon. Úplne najlepšie by spravil, keby vás odvolal z postu ministra životného prostredia (potlesk), pretože za tento zákon tak, ako ste ho priniesli do parlamentu, za túto jednu zlodejskú a kšeftársku schému si nič iné ako odvolanie z postu ministra nezaslúžite.
A nehovoríte pravdu, tak ako aj predrečníci spomenuli, že dnes sa dá voda vo veľkom zo Slovenska vyvážať. Nedá, pretože štátny orgán môže robiť na rozdiel od ľudí len to, čo má zákonom povolené. A nemá povolené vydať licenciu na vývoz vody. Až vy ste takéto povolenie v tomto zákone priniesli. Vy prinesiete zákon, ktorý povoľuje obchodovať s vodou zo Slovenska, a tvrdíte, že to robíte preto, aby ste nedovolili obchodovať s vodou. No to je, ako keby ste sa pomilovali s nejakou ženou preto, aby zostala pannou. Veď to je úplný nezmysel. Úplný nezmysel.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán minister, hovoríte, že zavádzate preventívnu ochranu. Takže to, čo dneska nebolo povolené, tak vy idete legalizovať. Nič iné mi z toho nevychádza, aby ste mali vlastne čo zakázať, pretože toto tvrdíte vy. Doteraz to povolené nebolo. A ešte raz, a povedal to aj Martin Chren, to, čo nie je povolené, štátny orgán nemôže robiť, to znamená, že nemôže vydať povolenie na akýkoľvek vývoz vody do zahraničia. A pokiaľ sa taký niekto nachádza na Slovensku, kto vyváža, tak koná protiprávne. To znamená, že mu má byť odňaté povolenie.
Okrem toho zaujímalo by ma, že ak niekto porušil takýto zákon, že ako bol za to už postihnutý, pokiaľ máte také informácie. A okrem toho my nehovoríme o vývoze vody, teda že o vývoze môže rozhodovať úradník, pretože ten to nemá povolené. No a okrem toho, keď sa hovorilo o vývoze vody do zahraničia, doteraz to naozaj definované nebolo. Až nový zákon predsa zavádza prepravu a prevod vody. Prepravu a prevod vody, doteraz to tam povolené nebolo. Takže ešte raz, štátna správa môže robiť len to, čo jej zákon povoľuje, na rozdiel od občana, to povedal už kolega Martin Chren, občan môže robiť všetko, čo nemá zakázané. Štátna správa môže robiť len to, čo má povolené.
Okrem toho, povedzte mi ešte, pán minister, ako je dodržiavaný § 24 súčasného zákona, pretože v súčasnom zákone je stanovené to, že pokiaľ stanoví niekto prebytky v rámci vodárenskej spoločnosti, tak mu majú byť podľa tohto paragrafu upravené alebo zmenené, teda zmenené alebo zrušené. To znamená, že nikto, neexistuje, aby žiadna vodárenská spoločnosť vykazovala akékoľvek prebytky, pretože akonáhle ich má, má mu byť upravený odber vody na nové povolenie, zmenené alebo zrušené a vydané nové. Ale vy chcete legalizovať prebytky a vydaním ešte aj nového povolenia, ktoré bude schvaľovať vláda. Ja sa k tomu ešte tiež vyjadrím. Žiaľ, už nemôžem v rozprave, tak už len vo faktických poznámkach, ale toto ma bude zaujímať, pretože tento paragraf 24 je veľmi dôležitý. A okrem toho zavádza to aj smernica Európskej... (Prerušenie vystúpenia časomerom)

Ďakujem pekne. Vážený pán minister, ústava nie je trhací kalendár, aby ste ho menili na každej schôdzi a dopĺňali alebo menili jeho články podľa toho, ako sa vám zachce. To je základný kameň a to je merito.
To, že ste obdobne postupovali aj v prípade posudzovania, či prezident má právo vymenovať generálneho prokurátora zvoleného v parlamente alebo nie, aj to sa vám vymstilo. Chcem povedať, že nemáte pravdu, keď hovoríte, že opozícia vám nedala návrh. Minulý týždeň sme vám dali návod, ako sa to dá urobiť. Presne rovnakým spôsobom, ako ste navrhli riešiť urán v Košiciach. Dali ste do obyčajného zákona zákaz ťažby uránu, výnimku tvorí len v prípade, keď občania daného regiónu dotknutých obcí sa vyjadria kladne v referende. Nie je to v ústave. Keď chcete to riešiť, tak nehádžte, nezbavujte sa zodpovednosti, vyriešte to v tomto návrhu zákona.
A hovoriť, keď hovoríte o tom, že rozhoduje úradník na okresnom úrade, prepáčte, pán minister, toho úradníka metodicky riadite vy a minister vnútra. Tak mu dajte príkaz a takéto povolenie od nikoho vydané nebude.