39. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Predložený návrh zákona predstavuje prvú samostatnú právnu úpravu správy pohľadávok štátu, ktorá komplexne upravuje nakladanie, uplatňovanie a vymáhanie pohľadávok štátu.
Navrhovaná právna úprava zavádza komplex opatrení zameraných na zvýšenie efektívnosti vymáhania pohľadávok štátu, napr. centrálny register splatných pohľadávok štátu, povinnosť správu viesť osobitnú evidenciu splatných a nezaplatených pohľadávok štátu, ako aj konsolidáciu pohľadávok štátu.
Konsolidáciou pohľadávok štátu sa centralizuje ich vymáhanie samostatným a špecializovaným subjektom, ktorým by mala byť akciová spoločnosť so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Tento subjekt bude navrhovanú činnosť vykonávať vo vlastnom mene a na vlastný účet na základe zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu. Koncentrovaním vymáhania pohľadávok štátu do jedného subjektu sa posilní postavenie štátu ako veriteľa pri vymáhaní, napr. v konkurznom konaní alebo v exekučnom konaní.
V súvislosti s návrhom novej právnej úpravy na úseku správy pohľadávok je potrebné meniť aj niektoré ďalšie zákony, ktoré upravujú nakladanie a vymáhanie pohľadávok štátu, preto sú tieto novely súčasťou predkladaného návrhu zákona.
Vlastnými slovami len dopoviem, že je to opäť snaha len posunúť tému v oblasti vymáhania pohľadávok štátu, ktoré sú takými istými aktívami ako akékoľvek iné, ako sú nehnuteľnosti alebo hotové peniaze, a nemusím vám pripomínať, že, že naozaj v tejto oblasti je naozaj rôzna skúsenosť, máme rôzne orgány, štátne orgány, ktoré s rôznou úspešnosťou vymáhajú pohľadávky štátu a ktoré často napr. pri konkurzných konaniach si dokonca protirečia alebo idú v protichodnom záujme. Čiže je snaha o jednotný ťah na bránu a o maximalizáciu výnosu z pohľadu, z pohľadu vymoženia pohľadávky.
Ďakujem.

Ďakujem, pán podpredseda vlády. Zaujmite miesto určené pre navrhovateľov.
A teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre financie a rozpočet, poslancovi Milanovi Mojšovi.
Nech sa páči, pán spravodajca.

Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Ústavnoprávny výbor Národnej rady. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní.
Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Ďakujem pekne, pán spravodajca. Zaujmite miesto určené pre spravodajcov.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala písomnú prihlášku od pána poslanca Hlinu.
Nech sa páči, pán poslanec.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, k tomuto ešte takú drobnú poznámku.
Fakty sú, že Pavol Paška ničí rímske pamiatky, fakty sú, že Pohotovosť požičiava napriek veľkej sláve stále za úžernícke úroky, tak to sú fakty. Možno, či bol súvis, ja vám držím palce, pán minister, že ja si pamätám, že keď sa, vy ste prijali koncepciu, ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu niekedy v januári, v tej istý deň Hujerovci stáli tuná vo vestibule a ohlasovali svoj ťah proti úžerníkom a jeden ste nevedeli o druhom. Ja viem, že to vaše bude lepšie, a vy sa nebojte, ja vás síce ťažko pochválim, lebo neni mojou úlohou opozičného politika chváliť ministra, ale som zmierlivý, lebo je dôvod, a nebojte sa, všetko sa raz vráti a vám sa vráti v dobrom, keď pomôžete, pomôžu aj vám, ten starozákonný žalm som vám, myslím, že hovoril, keď ste spravodlivý, nebojte sa.
Takže len aby, len aby už to prišlo, len aby už to prišlo, len aby sa už niekto sa nesmial ľuďom do tvárte, len, viete, aby si niekto nedokazoval, že čo všetko ja tu môžem, lebo na mňa nemôžu. Viete, tu už je takých týchto strašne veľa, hej. Majú všetci biele kravaty, sú to ctihodní občania a chodia po recepciách, po večierkoch, iní sa im klaňajú, píšu do novín, fotia ich, ja neviem, to, inde to je všetko zakopané pod zemou, hej, má to hrubé krky, zlaté reťaze, potetované ruky, u nás sú to ctihodní občania. Podľa mňa je to celé zle.
K tomuto návrhu, pán minister, dovoľte uviesť, že, a ja by som sa nerád dostal do polohy, to minule pán Choma naznačoval, keď tu doniesol onehdá slávny zákon o bilbordoch, ktorý v zásade bol zákon za bilbordy, nie proti bilbordom, hovoril, že niekedy má pocit, že som, že mám paranoju, že za všetkým vidím finančné skupiny alebo niečo. No pravdou však je a ten prípad, to pre istotu ešte zopakujem, tak účelovo vyňali. Každý biedak, keď si dá na svoj plot, na svoj plat si dá tabuľku, že "Zimmer frei", tak musí prejsť novým konaním, pán minister, to by ste neverili, ale tabule reklamné 1,2 m2, pokiaľ sú na stĺpoch trakčného vedenia, nemusia mať nič. Všetky tabule a všetky stĺpy trakčného vedenia v Bratislave majú chlapci od Korbačku. Viete, čiže oni, predstavte si, že čo všetko už vedia dostať do zákona, ako málo chýba, ako málo chýba, že v tom zákone bude, že neplatí v prípade Korbačku, viete alebo prípadne, hej, že to je, už nechýba nám veľa, už sme blízko. A ja viem, že niektorí z vás, teraz sa možno zmení aj mediálny obraz, hej, niektorých ľudí. Nakoniec tu budeme vytlieskavať, za potlesku proste sa nám do zákonu dostanú niektoré ustanovenia a toho sa bojím, toho pokrytectva, toho relativizmu, toho, to ešte bude, to si ešte užijeme.
Čiže nechcem byť zlý a nechcem, aby to teda takto vyzeralo, ale, prísne vzaté, tento návrh zákona hovorí o tom, že ak sa dá ešte niečo sprivatizovať, tak dlhy tohto štátu, hej. Všetko, čo sa už dalo, je preč a ešte dlhy tohto štátu by sa teoreticky a tu sa vytvára nástroj a teraz ja nehovorím, pán minister, že to bolo vaším zámerom, nedajbože, to si nedovolím tvrdiť, ale jeden nikdy nevie, čo môže nastať. Pokiaľ vytvárate molocha, ktorý, vy uvádzate, že bude v stopercentnom vlastníctve Slovenskej republiky, zriaďovateľom budete vy, hej, min-fin. (Reakcia ministra.) Tak aj existuje. Ale tak to bude Konsolidačná? (Reakcia ministra.) Tak. Ale keď je niečo stopercentným, tak určitý moment nemusí byť stopercentným, len stačí zmena zákona. Nie? Dobre hovorím? Tak. Čiže niekto už existujúci teraz dostane pod seba všetky dlhy štátu, všetky dlhy štátu, zoberte si, že vzniknuté dlhy do roku 2013, myslím, musia previesť do roku 2015 odplatne. To by ma tiež zaujímalo, že nechápem, že ako zaplatia alebo v akej cene sa to preúčtuje. Ja som si pôvodne myslel, či to nemá vplyv aj na štátny rozpočet, že sa nám to niekde zjaví, niekde ubudne, niekde narastie, to už je asi pre túto chvíľu, je to.... Zjednodušene všetky dlhy tohto štátu, teda aby to nebolo zle pochopené, že nie čo štát dlží, čo dlžia štátu. Všetky dlhy, ktoré tento štát eviduje voči subjektom, tak prevedú pod tento superúrad, pod týchto supervymáhačov. Budú mať pod sebou všetky dlhy tohto štátu vzniknuté do roku 2013, myslím, je to tam, '13. Všetky ďalšie dlhy, ktoré vzniknú po tomto období, je povinnosť tých, u koho vzniknú, v prípade verejných do roka ich poslať na tento superúrad, do tejto supervymáhačskej firmy a v prípade súkromných pohľadávok do dvoch rokov. To znamená, tie, čo tam, a tie, čo vzniknú neskôr a nebudú mať iný titul exekučný, tak všetky tam pošlete. To je veľká firma, veľká vec, proste držiteľ, že teraz sa bojuje niekde na Slovenských elektrárňach, toto mi niekto vysvetľoval, že jak sú cenné niektoré dlhy, keď niekto dlží trebárs tak, keď nemocnice dlžia, že aký je záujem o tie pohľadávky, že koľko ľudí sa vie okolo toho motať, krútiť a že ako to niekoho strašne zaujíma. Čiže tento superúrad bude mať supermoc a toho sa bojím a teraz ja neviem, prípadne mi povedzte, že akým spôsobom bude ochránené to, že sa... A možno príde iná garnitúra, tu sú obchodníci, ktorí by neváhali povedať, že aj parlament treba predať. To, tu... A by ste neverili, jak by sa vededli na to nabrífovať, čiže ja možno nehovorím, že vaša garnitúra, možnože iná garnitúra by sem prišla a povedala, ale však tento superúrad má superzákon, spravuje všetky pohľadávky štátu, ale na to, aby bola efektívnejšia, racionálnejšia, ja si to viem živo predstaviť, niekoho (povedané so smiechom), ktorý by to tu plamenne obhájil, tak treba predať najskôr 30 %, viete, a potom postupne len sa hačknúť a zrazu zistíme, že aj dlhy tohto štátu sú už sprivatizované. Čiže mňa zaujíma pre túto chvíľu, aká je ochrana toho superúradu. A ja, pán minister, prísne vzaté, ja s týmto nemám problém, že špecifikuje, že kto čo má robiť, keď nerobí a mal by dostať. Trošku možno by bolo zaujímavé, že vy tam hovoríte, že nesplnenie povinnosti, že má dostať pokutu. Len v zásade to si štát platí sám sebe pokutu, že to neviem, či celkom má význam, hej, lebo keď to bude patriť štátu, tak ak nesplní nejakú povinnosť, tak vlastne štát zaplatí sebe, sebe pokutu. Podľa mňa a neviem, či je to možné, tam, ak by to malo mať zmysel, za nesplnenie povinnosti, to je napísané možno podľa Zákonníka práce, ale tam by stále za toto cez niečo uchopiť, ako tých konkrétnych ľudí, lebo vtedy to má význam, hej. Buď teda máte automaticky dôvod na, ja neviem, nejaké konanie voči tomu človeku, náhradu škody, hej, ale, samozrejme, neobchádzať ani jedno ustanovenie, ktoré tu chráni, už dokonca aj zákonom "udaj svoju mater". Čiže to je tiež dôležité podľa mňa aj logickejšie, nájsť si systém, ako tých vykonávateľov ustanovení tohto zákona a poctivého konania, sledovania konkurzných a neviem čoho. Motivovaní sú dostatočne, lebo tých 20 % je celkom slušné, hej, motivovaní a neviem, ten prerozdeľovací, motivovaní by mali byť celkom slušne, ale mali by mať aj kríž nad sebou, hej, a to je, to ten nevidí, lebo ten hovorí, že keď niečo neurobia, dostanú pokutu, ale v zásade ju dostane štát, tú pokutu, hej, ale ako budú riešiť, veď ak niekomu strhnú 10 % z platu, tak si povie, za to mu stojí, keď neuplatní nejakú pohľadávku. Tam by to podľa mňa stálo za to, sa nad tým sa hlbšie zamyslieť. Ale stále je to, čiže ja nemám s tým problém, práveže naopak, vyzerá to celkom dobre, len sa bojím, ja sa v tejto krajine naozaj bojím, lebo tu uvidíte, my budeme ešte schopní takých, budeme svedkami takých prehmatov, že budeme žasnúť, že sa nedá vylúčiť, že už keď sa, jak sa tá žaba varí. Viete, keby ste tu teraz napísali a nešpecifikovali, že to je stopercentné a neviem čo, tak možno by to tu niekoho vystrašilo, i keď pochybujem, že by tento rozmer k tomu vložil. Vy teraz hovoríte, že nie, že je to stopercentné, ľudia sú uspokojení, bude to štátne, ale prejde ten proces toho sústredenia tých pohľadávok a po určitom čase, keď ju pomaly varíte, tú žabu, nakoniec ju uvaríte. Čiže toho sa bojím, hej, že sa ten zjaví za rok, za dva, za tri, za štyri niekto úplne s geniálnym nápadom, ako zracionalizovať činnosť tohto supervymáhačského úradu prevodom časti akcií.
No tak, pokiaľ, pán minister, v tomto mi prípadne zodpoviete, že je to chránené, ale pokiaľ je to chránené iba politickou vôľou, tak v tejto krajine, uznáte sám, tá strana dôvery je namieste, že to nemôže, že to neni dostatočné, hej, že to bude chránené iba vôľou politikov, že to neurobia, tak takej by som ja už ani neveril ani nos medzi očami. Čiže neviem, aké iné my, a to by možno tiež stálo za to - sme v prvom čítaní - o tom porozmýšľať.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca nie sú faktické poznámky. Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Do rozpravy ústne sa hlási pán poslanec Beblavý. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, keď vy ste aj s pani poslankyňou Mezenskou tak aj všeličo vykonával, tak aj ja musím povedať, že dúfal som, že som lepšou konkurenciou pre Nový čas v procese tejto rozpravy, ale, ale rešpektujem.
K samotnej veci. Keď chceme posúdiť otázku pohľadávok štátu a ich správy, tak, myslím si, že sú pred nami dve otázky. Jedna je, či tento zákon prináša výhody z hľadiska výnosu, teda toho, čo na tom štát zarobí, a druhá je, či prináša výhody z hľadiska širšieho verejného záujmu. Ja sa pokúsim venovať obom.
Pokiaľ ide o výnosnosť pohľadávok, myslím si, že samotná centralizácia nezaručuje vyššiu výnosnosť, naozaj závisí, vy ste povedali v predchádzajúcej rozprave, od kvality a motivácie a tlaku na ľudí, ktorí ju budú vykonávať, a musím povedať, že ak sa pozriem doteraz na výkon Slovenskej konsolidačnej naprieč vládami, myslím za tých zhruba 14-15 rokov, čo existuje v rôznych podobách, tak ten výkon nebol nejaký veľmi úžasný, impresívny a ten celkový výnos pre štát zatiaľ z toho, čo aj bolo zverené, nebol veľmi impresívny a to dokonca ani, berúc do úvahy, samozrejme, to, že zatiaľ Slovenskej konsolidačnej išli najmä pohľadávky, ktoré boli málo výťažné. To znamená, že nikto neočakáva, že z toho budú vyberať veľké percentá, ale napriek tomu to tak je. Ja musím povedať, že ešte aj v budúcoročnom rozpočte štátnom, ktorý ste schválili minulý týždeň, sa počíta s tým, že zhruba 7 mil. eur minie Slovenská konsolidačná sama na seba a zhruba 2,5 mil. odvedie štátu. To znamená, že viac ako dvakrát, skoro trikrát toľko minie na seba, na svojich úradníkov, na svoj... alebo zamestnancov, aby som nekrivdil, na svoje autá, na svoje nájmy, ako dokáže ona pre štát odviesť. Vy predpokladáte, predpokladám, že to vôbec nemá tento zákon, ale, samozrejme, to je možnože jedna z otázok na to, že v ďalších rokoch sa to zdvihne na 4,3 mil. od roku 2016, to znamená, že sa výťažnosť a výnos zvýši, napriek tomu aj v tých ďalších rokoch predpokladáte, že Slovenská konsolidačná minie takmer dvakrát toľko na seba, ako odvedie štátu. Priznám sa, že tento pomer, kde z objemu výnosov ide asi medzi 50 a 70 % tomu subjektu, ktorý to vymáha, a len 20 až 30 % ide tomu subjektu, ktorý teda vlastní tú pohľadávku, ktorý ju v tomto prípade zverí Slovenskej konsolidačnej, je pomerne nevýhodný pomer z pohľadu, z pohľadu štátu, a preto mám otázku, že ako ste k tomuto výnosu dospeli, či ho považujete za uspokojivý a či to je cieľ tohto zákona, lebo v tom prípade sa musí priznať, že ambície centralizácie správy pohľadávok štátu sú veľmi nízke, a potom je naozaj možné, že sa naplnia obavy kolegu Hlinu, aj keď možno nie z toho pohľadu, ako si on myslel, že dôjde k následnej privatizácii, toho ja sa obávam menej, myslím si, že ak sa niekedy bude niečo privatizovať z hľadiska pohľadávok, tak to nebude spoločnosť, ktorá ich spravuje pre štát, ale vždy skôr sa budú odpredávať balíky pohľadávok, tak ako sa to robilo koniec koncov aj v minulosti, a takto to aj v niektorých prípadoch má zmysel. Ale tá moja otázka na vás je, pán minister, že ste spokojný s takýmto očakávaným výnosom a kvôli nemu robíte tento zákon, a ak nie, aké kroky teda potrebujeme podniknúť na to, aby ten očakávaný výnos bol pre štát vyšší. Lebo naozaj výnosnosť zhruba vo výške 20 až 30 % z toho, čo sa vymôže, že zostane štátu a zvyšok teda ide na správu je veľmi, veľmi nízky. To je jedna moja otázka na vás.
No a druhá otázka je otázka širšieho verejného záujmu a tá je dokonca dnes aj politicky, aj spoločensky významnejšia. Vy ste spomenuli aj v úvodnom slove, že dnes tie subjekty niekedy konajú aj proti sebe, ktoré spravujú pohľadávky štátu a nemáme na to žiadnu politiku, a v tomto s vami úplne súhlasím, že je to veľká chyba. A v tomto centralizácia pohľadávok štátu predstavuje aj veľkú možnosť a aj veľké riziko vo väzbe na legislatívu o konkurze a vyrovnaní, a teda dnes už najmä o reštrukturalizácii. Dovoľte mi venovať sa chvíľu tejto otázke, keďže je to téma mimoriadne aktuálna, a v súvislosti s firmami, nielen ako je Váhostav a Doprastav, ale aj s mnohými inými spoločnosťami dnes na Slovensku. Konkurzné právo vzniklo a existuje ako spôsob efektívnejšieho vysporiadania toho, že niekto nevie splácať svoje záväzky, než je obyčajné odobratie majetku jednotlivými veriteľmi. Inými slovami, v štandardnej krajine a dnes už tak máme aj u nás, ako niekedy poukazuje kolega Hlina, často až príliš efektívne, ale máme exekúcie, máme iné spôsoby vymáhania dlhu. Ak, ak vy mi niečo dlhujete, viem si to vymôcť s rôznou účinnosťou, ale je na to nástroj. Konkurzné právo preto nie je nástroj, ako toto nejakým spôsobom posilniť, ale, naopak, je to nástroj, ktorý má riešiť situáciu, že ak podnikateľ dlhuje viacerým ľuďom, viacerým podnikom a každý z nich v obave, že sa nedostane k svojej pohľadávke začne rýchlo z toho brať časť svojho, svojho nároku, tak celkový výnos pre všetkých môže byť oveľa nižší. Predstavme si situáciu, zažili sme ju pred pätnástimi rokmi, vtedy sme ju s napätím sledovali skoro všetci v tejto krajine, keď sa Východoslovenské železiarne dostali do stavu platovej neschopnosti. Keby vtedy veritelia prišli a jeden si zobral tu kus pozemku, druhý si zobral tú jednu vysokú pec, druhý druhú vysokú pec, tretí by si zobral nejaké pohľadávky, štvrtý administratívnu budovu, tak ten problém by nebol len v tom, že niekoľko desiatok tisíc zamestnancov by asi prišlo o prácu, lebo Východoslovenské železiarne by sa už nikdy nepostavili na nohy, problém by bol v tom, že ani tí veritelia by z toho nedostali toľko, koľko dostali nakoniec, keď sa Východoslovenské železiarne zachovali ako fungujúci konkurencieschopný celok, ktorý bol odpredaný - v tomto prípade U. S. Steelu - a funguje dodnes. To znamená, konkurzné právo je spôsob, ako sa spoločnosť rozhoduje, že ak niekto nie je schopný splácať svoje záväzky, ako s ním naložiť. Ak je to podnikateľ, väčšinou dneska už máme aj osobný bankrot, ale tomu sa dneska venovať nebudem. A sú v zásade štandardne tri možnosti. Jedna možnosť je likvidácia. To je naozaj to, že sa rozpredá majetok, uspokoja sa veritelia.
Druhá možnosť, ktorá sa na Slovensku takmer vôbec nepoužíva, je tiež konkurz, ale konkurz, ktorý spočíva v odpredaji celého podniku. To znamená, že veritelia predajú alebo teda súd predá a odsúhlasí predaj s veriteľmi celého podniku a výnos tohto potom následne je daný veriteľom, resp. veritelia sa môžu aj akcionársky podieľať na ďalšom úspechu tohto podniku cez spoluvlastníctvo.
A potom existuje tretia forma, ktorá tu dlho ani neexistovala a mala byť doplnková a v ostatnom čase sa nám nejak rozmohla, a to je reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia znamená to, že namiesto štandardného konkurzu, v ktorom pôvodný majiteľ má už veľmi obmedzené slovo, keďže, a v okamihu, keď sa dostal do platobnej neschopnosti a do predĺženia, tak už jeho slovo by malo byť v podniku pomerne nepodstatné, dôležité je záujem veriteľov a v určitej miere aj zamestnancov, tak napriek tomu pôvodný majiteľ zostal vo veľmi, vo veľmi dôležitom postavení. Reštrukturalizácia znamená, že majiteľ pripravuje v spolupráci s ďalšími aktérmi návrh, ako sa vysporiadať s dlhmi podniku, a majiteľ si aj zachováva svoje vlastnícke práva. To, k čomu sme dospeli dnes a ako to vidíme na prípadoch z praxe, je, že následne najmä drobní veritelia skončia veľmi často veľmi zle, a to z jednoduchého dôvodu, že reštrukturalizácia je technicky komplexný proces, v ktorom majiteľ zastúpený dobrými právnikmi a najväčší veriteľ zastúpený dobrými právnikmi môžu spolu často upiecť deal, v ktorom majiteľ napriek tomu, že podnik skrachoval pod jeho vedením, si ho môže nechať a veľkí veritelia z toho tiež vyjdú lepšie, ako keby došlo k likvidácii alebo ku konkurzu celkovým odpredajom. Kto na to často doplatí, sú malí veritelia. Malí živnostníci, ktorí prichádzajú o veľké peniaze na svoje pomery a môžu na tom aj skrachovať. Priznám sa, že nie je to nová vec, je to niečo, čo trvá už rok a dva, ale naberá to na rýchlosti. Pamätám si, ešte pred rokom ma zastavil v Banskej Bystrici istý občan, živnostník, ktorý mi rozprával príbeh práve reštrukturalizácie v tomto regióne, kde on vozil drevo do nábytkárskej fabriky, ktorá reštrukturalizovala, a on neuvidel zo svojich pohľadávok takmer nič, z 20-tisíc eur, ktoré mu dlhovali a ktoré boli preňho likvidačné. Dnes vidíme pri Doprastave a Váhostave sa už diskutuje o tom, aké percento pohľadávok bude týmto veriteľom vyplatené. A je to pre nich likvidačné.
A teraz prečo to spomínam pri tomto zákone, a tu sa vrátim k samotným pohľadávkam štátu, je, že skoro v každej reštrukturalizácii, skoro v každom konkurze je buď najvýznamnejším, alebo jedným z najvýznamnejších veriteľov štát, či už zastúpený Sociálnou poisťovňou, finančnou správou alebo niektorým z ďalších orgánov vymáhajúcich dane a poplatky, alebo aj zdravotnými poisťovňami. Napriek tomu my dnes nemáme žiadnu štátnu politiku v tejto veci. Nielenže môžu, ako potom spomenul pán minister, bojovať proti sebe a zároveň tieto orgány nemajú žiadnu povinnosť brať vo svojich návrhoch ohľad na občanov, malých a stredných podnikateľov tohto štátu. To znamená, štát sa môže dneska úplne legálne a jeho inštitúcie chovať absolútne sebecky, ale krátkozrako sebecky, môže sa dohodnúť s majiteľom, s inými veľkými veriteľmi na pre nich výhodnom deale, ktorý však môže byť, ktorý však môže byť veľmi nevýhodný pre malých a stredných podnikateľov, ktorí sú veriteľmi tohto podniku. Inými slovami, dnes štát môže úplne legálne kopať za Širokého a nemusí kopať za tisícky drobných živnostníkov, ktorí boli a sú dodávateľmi napr. Váhostavu. Z tohto pohľadu tento zákon predstavuje možnosť, ktorú by sme mali využiť na to, aby sme definovali, čo je štátny záujem pri správe pohľadávok štátu, a že existuje aj iný štátny záujem, ako je len maximalizácia výnosu, hoci tá je sama o sebe veľmi dôležitá. Ale existuje aj štátny záujem na tom, jednak na bazálnej spravodlivosti voči malým a stredným podnikateľom, ale aj voči tomu, aby presne títo podnikatelia nekrachovali nie preto, že zle hospodária, ale len a len preto, že na ich účet sa nabalia majitelia a možno aj veľkí veritelia zastúpení dobre platenými právnikmi.
Takže, pán minister, to je moja druhá otázka na vás a pripomienka v tejto rozprave. Ako vieme pri dopracovaní tohto zákona vo výboroch pozmeniť tento zákon tak, aby existovala štátna politika v oblasti vymáhania pohľadávok centralizovaná a aby táto, aby táto politika zahrňovala aj záujem na zachovaní malých a stredných podnikov, malých veriteľov a na ich nekrachovaní len preto, že ako malí si nemôžu dovoliť rovnakú mieru zastúpenia a vybavovania ako tí veľkí? Takže to sú, to sú dve veci, ktoré sú podľa môjho názoru dôležité pri tomto návrhu, ako maximalizovať výnos štátu a ako ten dnešný návrh s tým zatiaľ veľmi nepočíta, minimálne z hľadiska rozpočtových dopadov a ako zabezpečiť a definovať aj širší štátny záujem v tejto veci.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Hlina. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Ďakujem veľmi pekne. Nechcem byť protivný, pán kolega, ale keby ste si poriadne prečítali ten zákon, tak by ste sa dočítali, že nemôže postúpiť tú pohľadávku. Ak to čítam správne. Je to tam. Hej, čiže nemôže ju predať. Možno tam je nejednoznačnosť, to si v skutočnosti snažím overiť, že či to platí iba pre tie pohľadávky, ktoré chytí centrálne, to znamená, vzniknuté do 2013, alebo pre všetky. Každopádne je to tam uvedené, čiže tento superúrad nemôže pohľadávku ďalej postúpiť. Čiže tá moja obava a špeciálne v našej proveniencie je úplne namieste, že žabu uvaríme pomaly. Najskôr to tam všetko nalejeme a potom zistíme, že to je neefektívne, sám ste to povedali, že to nie je efektívne, a potom sa tu zjaví nejaký guru slobodného podnikania a povie, že pre potreby toho celého je potrebné tam pustiť súkromného investora. Ten sa nám tu predstaví, budeme mať bielu, bielu košeľu, peknú kravatu, všetkých nás tu ošáli, jak to zvládnu, a nakoniec dospejeme k tomu, čo by jeden nepovedal, že aj dlhy štátu sa dajú sprivatizovať. No. Však to je, tým so začal a s tým skončím.
Ďakujem.

S reakciou pán poslanec Beblavý.