39. schôdza

Nech sa páči, Peter Osuský.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega, nakoniec to aj sám priznal, v časti svojho vystúpenia sa podľa mňa dopustil takého drobného prehrešku, že máme tendenciu hodnotiť nejakú udalosť podľa toho, čo sa potom aj v jej dôsledku dialo. Ale hodnotiť vznik Česko-slovenskej republiky vo svetle prudkej industrializácie českých zemí, čo je, mimochodom, nonsens, pretože české zeme boli industrializované i bez Česko-slovenskej republiky, boli najindustriálnejšou časťou Rakúsko-Uhorska (Železiarne a oceliarne na Kladne, vo Vítkoviciach stáli. Škodovka, ČKD, Kolben-Daněk, Zbrojovka Brno boli vrcholové technické závody Európy.), teda hovoriť, že sa potom odohrala prudká industrializácia, je fakticky nonsens. Ale hlavne tí ľudia, ktorí prišli do Martina a ktorí v Prahe vyhlásili republiku, neručia potom za liehové aféry a za korupčné aféry, presne tak ako Slovenská republika, ktorá sa zrodila, neručí za zmarené referendá, únosy prezidentských synov a všetky svinstvá, ktoré sa potom odohrali, pretože treba povedať, že sa odohrali veľmi často z vôle zástupcov, ktorí sa stali zástupcami z vôle ľudu. Ale samotný akt predsa nemôže za to, čo sa potom stalo. A je našou vlastnosťou, že s obľubou potom zozadu, od konca hodnotíme, že teda vlastne toto všetko sa začalo týmto. No nezačalo sa to týmto. Začalo sa to tými, ktorí to páchali. Ale samotný začiatok nemôžeme viniť z koncov. Takže v tomto zmysle nemôžeme hovoriť o problémoch, ktoré nastali v dôsledku 28. októbra, pretože keby nebol prišiel, tak sme v Uhorsku a, samozrejme, mnohé z problémov by sme nemali.

S faktickou Jozef Mikloško.

Mne sa páčil príspevok kolegu Kvasničku. Naozaj bol zaujímavý aj nový. Ja len chcem pripomenúť ten rok 1992, že to nebol ľahký rok. Pamätáte sa na zvrchovanosť, pamätáte sa na ústavu, pamätáte sa na to, ako to bolo vtedy na Balkáne, zvrchovanosť, ústavu, referendum a potom dlhú vojnu, kde padli státisíce mŕtvych? Čiže to nebolo, že tu sa o tom hlasovalo. Ale ten trend to malo. Pamätáte sa na nacionalistov, ktorí naraz vystúpili po roku 1989, bude tomu 25 rokov, naraz červenú farbu nahradili alebo pridali k nej modrú a bielu, vyskakovali kdekade? Pamätáte sa na zákon matičný a vládny, tuná v starej budove aký cirkus okolo toho bol? Dneska si na to už nikto nespomenie. Pamätáte sa na ústavu, keď proste nacionalisti, ale aj HZDS, celú spoločnosť mimoriadne spolarizovali, mimoriadne útočne nadávali na tých, ktorí boli trocha iného názoru. Čiže postaviť sa vtedy s nimi do jedného šíku proste sa v podstate nedalo, lebo vás odtiaľ s kameňmi a neviem ako odohnali, by som povedal. Čiže pripomínam trocha tieto ťažké časy.
A poznámka maličká len tak pre históriu. V Ríme sme chceli na Palazzo Colonna, kde Štefánik často navštevoval Giulianu Benzoni, pamätnú tabuľu. Ale tamojší majiteľ nám odkázal a povedal, že to nie je možné, pretože boli iba snúbenci, a nie manželia. Čiže žiadna tabuľa tam nemôže byť. Takže neviem, koľko tabúľ by zmizlo zo Slovenska, keby sme túto zásadu prijali. Ďakujem.

Pán poslanec Jasaň, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pán kolega, súhlasím s prevažnou väčšinou toho, čo ste hovorili, a zvlášť sa dotknem tej časti, kde ste hovorili, a zdieľam ten istý súhlas, že Štefánik je pasca tohto návrhu. Je to pravda. Kolegovia, ktorí to predkladajú už neviem koľkáty raz, jednoducho zneužívajú odkaz Štefánika možno na to, aby si ich znova začali ľudia všímať.
A poviem len to, čo som už povedal pri predchádzajúcom. V čase keď SDĽ bola tu v parlamente, bola koaličná. Nebohý Peter Bohunický predložil návrh zákona, aby 28. október bol štátnym sviatkom. Mali ste možnosť vtedy ako koaliční poslanci aj vaši predchodcovia vašich politických strán to schváliť, mohli ste to schváliť. Neschválili ste to. Prečo ste to neschválili?
A včera som videl v televízii, ako dvaja zástupcovia SDKÚ – DS kládli vence k soche Štefánika za prítomnosti kamier a len takú maličkosť by som sa opýtal. Ja od roku 1990 som chodil pravidelne pred pamätník pred Slovenské národné múzeum s mojimi priateľmi, kde sme dávali vence nie, kytičky len preto, že ja si ten deň vážim. Vážil som si ho, vážim a vždy si ho vážiť budem, ale nikdy nedospejem k tomu, aby som to zneužil. A toto mi nepripadá nič iné, len to, že chcete niečo zneužiť. Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kvasnička, nech sa páči.

Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí reagovali faktickou poznámkou, zvlášť kolegovi Jasaňovi, lebo z toho krídla ako keby tá vec bola vybavená a bez potreby nejako diskutovať o nej. Naozaj súhlasím s tým, že niektoré mená by sa mali brať s najväčšou úctou.
Neviem, kto v tých faktických poznámkach hovoril o sochách a ich búraní. Myslím, že to bol Alojz Hlina. Aj Štefánik mal taký osud. Mal pred knižnicou v Trenčíne obrovskú sochu od sochára Pospíšila, ktorá bola dynamitom odstrelená a jeden starý ujo v čase, keď som bol poslancom mestského zastupiteľstva, len tú hlavu z toho odstreleného súsošia doniesol na Mestský úrad v Trenčíne, ktorá dnes je v rokovacej miestnosti mestského zastupiteľstva.
Pokiaľ ide o tú konfesionalitu, ja viem, že možno je to pritiahnuté za vlasy, ale ja to cítim tak podprahovo bez toho, že by som to vedel racionálne vysvetliť.
K tej industrializácii, o ktorej hovoril Peter Osuský. Možno je to taký zjednodušený pohľad, ale ak si všímate tú diskusiu, išlo mi o to, vniesť trošku vzruchu do tej rozpravy, lebo má tendenciu sa opakovať a najmä teda aby nebola simplexná, jednostranná. A viete vtedy, keď idete cestou metodologicky čistých jednostranností, tak sa môžete dopustiť aj kauzálnych omylov. Vďaka.

Nech sa páči, pán poslanec Huba, máte slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán navrhovateľ, pán spravodajca, dámy, páni, kolegyne, kolegovia, nebojte sa, na rozdiel od väčšiny mojich predrečníkov budem stručný, natoľko stručný, že by sa toto moje vystúpenie možno pri troche snahy zmestilo aj do faktickej poznámky, ale zase význam toho, o čom tu hovoríme, si myslím, je taký, že by bolo do istej miery dehonestujúce snažiť sa ho vtesnať do tých dvoch minút, ktoré trvá faktická poznámka, tak som sa cez obed prihlásil do rozpravy písomne ako prvý, netušiac, že prídem na rad po skoro dve a pol hodine. Ale nehovorím to kriticky, myslím si, že je dobré, že o tomto deficite v našej "oslavnej historiografii" hovoríme tak veľa. Niekto si to možno nazve prihrievaním nejakej polievočky, ale myslím si, že toto je práve udalosť a zároveň osobnosť, o ktorej tu hovoríme, ktorá stále ešte v tom našom historickom vedomí a povedomí trpí istým a výrazným deficitom, takže trpia vlastne, keď hovoríme o udalosti a osobnosti jedným dychom. Takže nemyslím si, že táto pomerne dlhá rozprava je niečo nenáležité.
No a teraz to podstatné moje stanovisko. Som presvedčený, že deň vzniku Prvej Česko-slovenskej republiky by mal byť štátnym sviatkom, a to nielen v Českej republike, ale aj na Slovensku.
Otvoril sa tu delikátny problém, či to má byť 28. alebo 30. októbra. Myslím, že by sme našli dosť argumentov na podporu obidvoch týchto dní. Som rád, že aj navrhovateľ sa k tomu postavil konštruktívne s tým, že si vie predstaviť aj jeden aj druhý taký deň. Myslím si, že keď by sme pustili tento návrh do druhého čítania, tam by sme aj v spolupráci s odborníkmi, historikmi, politológmi a ďalšími dospeli ku konsenzu, ak by toto bol jediný problém, prečo neustanoviť deň vzniku Česko-slovenskej republiky ako štátny sviatok. Myslím si, že by sme sa dokázali dohodnúť a prijať aj určitý kompromis.
Je logické, že tento deň sa jedným dychom spája s menom osobnosti, ktorá sa ako takmer určite žiadny iný Slovák alebo úplne určite žiaden iný Slovák zaslúžila o vznik prvej Česko-slovenskej republiky, teda s menom Milana Rastislava Štefánika. Opäť zdá sa, niekomu možnože je aj inflačné o ňom hovoriť, že predsa všetci vieme, o koho išlo. A v podstate sa všetci na Slovensku k nemu z tých alebo oných dôvodov hlásime.
Ale v týchto dňoch, keď sme sa lúčili s jedným z najväčších popularizátorov a protagonistov hľadania stôp Štefánika po svete a pripomínania, označovania tých stôp veľkého cestovateľa Františka Keleho, tak si človek uvedomil, že často v tom zahraničí vedia o Štefánikovi viac ako my doma, teda o tých misiách zahraničných. Teda netvrdím, že v zahraničí vedia viac o jeho domácom pôsobení a o nejakých jeho zásluhách, vzniku republiky, ale určite o tom pôsobení v tých-ktorých častiach sveta, ktorých teda pochodil neúrekom, všade sa nejako významne zapísal a svojím spôsobom aj reprezentoval slovenský národ, tak naozaj tie naše deficity vedomostné sú značné. A toto všetko sme si pripomenuli aj na tej rozlúčke s Františkom Kelem.
Samozrejme, a bolo to tu správne povedané, aby sme neupadali do nejakého falošného idealizmu, aj Prvá Česko-slovenská republika mala svoje chyby krásy. Niektoré vyplývali takpovediac z objektívnych príčin, predsa ten štát sa budoval na zelenej lúke, tie kamene boli veľmi rôznorodé materiály, keď to mám povedať takto metaforicky, z ktorých vznikal. To národnostné zloženie bolo veľmi pestré, ako sa čoskoro ukázalo, aj nie veľmi šťastné pre fungovanie tohto štátu. Boli tu priepastné medziregionálne rozdiely alebo, ako sa múdro hovorí, disparity. Ale fungovanie republiky poznačilo určite aj veľa subjektívnych omylov až zlyhaní vrátane postojov časti českých politických elít k Slovensku či povestného pragocentrizmu a niektorých ďalších dôvodov, o ktorých tu už bola reč. A nechcem ich opakovať. Ale kto je bez viny, nech hodí kameňom, však áno.
Takže podstatné je, a preto aj ja podporujem tento návrh, to, že tie pozitíva vzniku a fungovania Prvej Česko-slovenskej republiky výrazne prevažujú nad jej negatívami a tie pozitíva sú dokonca dôležitejšie pre Slovákov a v podstate slovenský národ než pre český, ktorý by sa po tej prvej vojne bol pretĺkol asi oveľa jednoduchšie. Nejde tu len o ten obrovský pokrok, ktorý za 20 rokov existencie Prvej republiky zaznamenala dovtedy takmer neexistujúca slovenská inteligencia, ten bezprecedentný kultúrny a vzdelanostný boom, ktorý pre Slovensko toto obdobie znamenalo, ale, ako tu už bolo viackrát povedané, bola to aj otázka existenčná pre toto národné spoločenstvo, a preto je dvojnásobným paradoxom, že máme tu problém tento absolútne kľúčový a existencionálny bod našej histórie vyhlásiť za štátny sviatok.
A ešte z tých pozitív. Opäť už trošku sa budem opakovať, išlo o demokratický ostrov v mori autoritatívnych a totalitných režimov, ktoré v tom čase vytvárali to okolie bývalého Česko-Slovenska.
Čo tu nebolo povedané a čo by som si myslel, že by tu malo tiež zaznieť, je to, že na čele tohto štátu stála nespochybniteľná morálna autorita. A to pre našu spoločnosť nie je od veci si stále znova a znova pripomínať v čase nielen ekonomickej, ale aj morálnej krízy, ktorej sme svedkami. Zhodou okolností alebo zákonite táto morálna autorita pochádzala s česko-slovenského pomedzia, čiže bola takpovediac jednou nohou Slovák a druhou Čech, čo je tiež nesmierne symbolické.
No a aby som neopakoval iných, aby som sa nehral na historika a aby som vás neoberal o vzácny čas, možno len zdôrazním to, čo dnes zaznelo v médiách od nášho popredného historika pána Dušana Kováča, že skutočne je paradoxom, že si pripomínajú tento deň, alebo už alternatívne možnože to bude ten 30. október pre nás aktuálnejší, ako to už bolo povedané, teda Deň vzniku Prvej Česko-slovenskej republiky Česi a nepripomínajú si ho Slováci, paradoxom preto, že pre nás Slovákov je tento deň ešte dôležitejší. Takže máme opäť možnosť napraviť túto anomáliu, eliminovať tento deficit v našom historickom vedomí a pripomínaní si významných dní našej histórie. Takže opäť raz máme šancu tento deficit nášho historického vedomia zmenšiť a prekonať možno nejaké svoje komplexy, svoje animozity, pretože naozaj tvárou v tvár vzniku Prvej republiky nikto na Slovensku nemôže mať objektívne dôvod význam tohto dňa a pozitívny význam tohto dňa spochybňovať. Ďakujem za pozornosť.