39. schôdza

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Dovoľte, aby som v úvode privítam svoju rodinku tam hore, ktorí trpezlivo čakajú, že kedy dneska dorokujeme... (Potlesk. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Takže pozdravujeme vašu rodinku.

Gál, Gábor, poslanec NR SR
Ďakujem. Včera som vlastne začal svoj príhovor s tým, že prečo ideme zas a opakovane s týmto návrhom, a ako povedali priatelia z KDH, oni zase opakovane prídu s tou nedeľou, my asi tiež budeme chodiť s týmto zákonom, kým sa to nedorieši, nieže ku spokojnosti všetkým, to sa asi nebude dať, ale do takej formy, aby ten zákon bol demokratický, aby ten zákon bol spravodlivý a hlavne aby ten zákon bol vykonateľný.
Ja preto veľmi som s úsmevom vítal pána poslanca Matoviča, že prišiel takto, lebo chcem teraz v tejto časti môjho vystúpenia sa sústrediť na to, že prečo tie návrhy, ktoré dala vládna SMER - sociálna demokracia ako opozičná strana ešte, a prečo ich nedajú teraz, však ten zákon majú pripravený a čo dal aj opakovane pán poslanec Igor Matovič, prečo nerieši túto situáciu?
V tých návrhoch bolo, že bude sa vyžadovať určitá faktická väzba na ten štát, ktorého občianstvo môže náš občan - občan Slovenskej republiky - nadobudnúť a tým by nestratil občianstvo Slovenskej republiky.
Keď dáme tam nejakú faktickú väzbu, trvalý pobyt, štúdium, výkon práce alebo hocičo iné, slovenské štátne orgány stále nebudú schopné oficiálne zistiť tie údaje, ktoré niekto uvedie, že ja tam mám trvalý pobyt, ja tam mám pracovný pobyt alebo mám tam, proste stále to bude na tom-ktorom človeku, či tieto údaje dá oficiálne, neoficiálne, sfalšované, nesfalšované, ale hlavne stále sa jedna vec neodstraňuje. Ja keď nadobudnem cudzie štátne občianstvo a si to nechám pre seba, ten občiansky preukaz alebo pas si doma schovám, nechám si to pre seba, tak v živote oficiálnou cestou okresný úrad v sídle kraja sa nedozvie o tom, že som aj príslušníkom iného štátu.
Čiže celý tento marazmus nebudem absolvovať, čo sa týka straty slovenského štátneho občianstva, lebo okresný úrad sa nedozvie, ja keď sa neudám, tak proste nič sa nestane. A koľko takých latentných prípadov už máme teraz? Ani nevieme. A určite ich je veľa, určite je veľa. Čiže nič neriešime týmto zákonom.
Ten zákon absolútne minul cieľ aj v tom, prečo sme to prijali. Prijali sme to kvôli obdobnému zákonu vtedajšej Maďarskej republiky, dnešného Maďarska, ale naši občania hlavne stratili štátne občianstvo kvôli českému štátnemu občianstvu, nemeckému, rakúskemu, čiže aj v tomto sme minuli cieľ.
Žiadna hrozba tu nebola pred rokom 2010, pred májom, naši občania nadobúdali štátne občianstvo, ako nadobúdali. Máme ich tu ix. Mali sme tu dvoch poslancov za Slovenskú národnú stranu, ktorí mali dvojaké štátne občianstvo, pán poslanec Chelemendík vtedajší a ešte ten pán poslanec, mimoriadny profesor, alebo aký mal titul.
Žiadna hrozba tu nebola. A Slovenská republika aplikovala totožný princíp, čo sa týka Slovákov žijúci v zahraničí. Žiadna hrozba to nebola. Hovorím, že keď nenastolíme ten stav, ktorý tu bol pred rokom, májom 2010, tak budeme mať stále polovičné riešenie, stále to bude na tom občanovi, či on sa prizná k tomu, že nadobudol cudzie štátne občianstvo, alebo sa neprizná. Keď sa neprizná, tak nič sa nedeje, on bude mať v šuflíku doma pas a my ho budeme evidovať stále ako občana Slovenskej republiky, pritom zo zákona by mal stratiť slovenské štátne občianstvo.
Naďalej zostáva potom diskriminácia. Budeme diskriminovať, diskriminujeme samých seba, občanov Slovenskej republiky na tých, ktorí aj k dnešnému dňu môžu mať dve, tri, štyri štátne občianstva, lebo pred rokom 2010 sme to nekontrolovali, neobmedzovali a ani sme neriešili, že aby sa vysporiadali so svojimi štátnymi občianstvami, aby mali len jedno. Čiže máme tu ix občanov Slovenskej republiky, ani ich neevidujeme, že koľko je na Slovensku takých občanov, ktorí majú rôzne štátne občianstva, a máme takých, ako je tuto väčšina nás, ktorí už nebudú môcť mať dve štátne občianstva, lebo to zákon nedovoľuje.
Čiže aj tým zákonom, čo pripravil pán poslanec Matovič, aj tým zákonom, čo išiel z dielne SMER-u, táto diskriminácia sa neodstraňuje.
Ale keďže táto téma je vám veľmi známa, ja nebudem naťahovať čas, dám priestor, aby sme sa v rozprave o tomto celom porozprávali, takže, pani predsedajúca, ja som skončil svoje vystúpenie.

Ďakujem pekne, zaujmite miesto určené pre navrhovateľov.
A teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, poslancovi Jozefovi Mikušovi. Nech sa páči, pán poslanec.

Príjemný, dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som vystúpil ako spravodajca k navrhnutému zákonu, pretože v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Uvedený zákon máme pod tlačou 1189 a predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca sa prikláňam k tomu, čo hovoril navrhovateľ vo svojom úvodnom slove, pretože okrem tej necelej tisícky ľudí, ktorí oficiálne prišli o štátne občianstvo, alebo v rámci nich sme prišli o niekoľko veľmi významných ľudí, ktorí dobre reprezentujú Slovensko nielen doma, ale aj v zahraničí, a to sú ľudia, ktorí nemôžu si skryť ten pas doma, ako hovoril navrhovateľ, ale jednoducho z nejakého dôvodu muselo vyjsť na povrch, že majú aj občianstvo iného štátu. Ide predovšetkým o športovcov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne, pán spravodajca, zaujmite miesto určené pre spravodajcov.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala písomné prihlášky troch pánov poslancov. Do rozpravy sa prihlásil pán poslanec Péter Vörös, Edita Pfundtner a Martin Poliačik.
Nech sa páči, Péter Vörös, máte slovo.

Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Milé pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som povedal niekoľko slov k nami navrhovanej novele zákona o štátnom občianstve. Najprv by som podal krátku rekapituláciu aktuálneho stavu a vývoja celej záležitosti.
Ako dobre vieme, zákonná úprava, ktorá platí v súčasnosti, vznikla v roku 2010, a to veľmi unáhleným, až by som povedal, že živelným spôsobom. Išlo vtedy o okamžitú reakciu na zákon v susednom štáte o pridelení maďarského štátneho občianstva tým, ktorých predkovia mali maďarské štátne občianstvo a ktorí ovládajú maďarský jazyk. Zámerom predkladateľov zákona, teda ešte aj vlády Roberta Fica, bolo predísť tomu, aby Maďari na Slovensku masovo nadobudli štátne občianstvo Maďarska.
Táto obava však podľa môjho názoru bola a je absolútne neopodstatnená. Z pohľadu Maďarov totiž ide o rýdzo symbolické gesto. Dokonca na Slovensku prijatá novela zákona o štátnom občianstve z roku 2010 nenaplnila ani účel, na ktorý bola prijatá. Totiž štát nemá možnosť zistiť, kto v skutočnosti nadobudol štátne občianstvo iného štátu s výnimkou toho, ak to sám nadobúdateľ nahlási. To znamená, že štát nemá žiadne hodnoverné informácie o tom, koľko osôb má v krajine štátne občianstvo iného štátu.
A z toho jednoznačne vyplýva, že súčasne platné sankcie vôbec nemajú zmysel. Veď od 17. júla 2010 do 5. septembra 2014 takmer 900 občanov, presnejšie 886 ľudí, ktorí nadobudli štátne občianstvo iného štátu, stratilo svoje slovenské štátne občianstvo.
Takisto musím pripomenúť, že pri väčšine týchto ľudí nebolo dôvodom straty slovenského pasu prijatie maďarského štátneho občianstva. Najviac z nich stratilo slovenské občianstvo pre prijatie českého, nemeckého, rakúskeho a britského občianstva. Títo občania, bohužiaľ, iba doplatili na zbytočné, neúčelné, diskriminačné a podľa nášho názoru aj protiústavné ustanovenia zákona.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, rád by som na tomto mieste pripomenul a zdôraznil, že základným zákonom tohto štátu je Ústava Slovenskej republiky. Ústava je nad všetkými ostatnými právnymi normami. Presnejšie povedané, všetky zákony musia rešpektovať ústavu, musia byť v súlade s ňou. A čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znie nasledovne: "Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli."
Ako však vidíme, v posledných štyroch rokoch od účinnosti poslednej novely zákona o štátnom občianstve ľudia strácajú slovenské štátne občianstvo bez toho, že to tak chcú. Minimálne v médiách sa objavilo, že je pre nich nepochopiteľné, že o slovenské pasy prídu iba preto, že prijali občianstvo iného štátu. O slovenské štátne občianstvo teda podľa vlastných slov prichádzajú neradi a proti svojej vôli.
Ja sa teraz nechcem zaoberať s otázkou, prečo Ústavný súd Slovenskej republiky roky nedokázal rozhodnúť o tom, či predmetná právna úprava z roku 2010 je, alebo nie je v súlade s ústavou. Je to poľutovaniahodné, ale nič s tým urobiť nevieme. Isté však je, pripustil to už viackrát aj minister Kaliňák, že túto neštandardnú situáciu musíme vyriešiť tu v Národnej rade Slovenskej republiky.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, my poslanci zo strany MOST - HÍD poznáme jeden veľmi jednoduchý spôsob, ako sa vysporiadať s touto situáciou, ktorá zbytočne už roky traumatizuje verejnosť. Je to, prosím, naozaj veľmi jednoduché. Za čias predchádzajúceho znenia zákona o štátnom občianstve, teda zákon spred roku 2010, nikto nebol sankciovaný za to, že nadobudol štátne občianstvo iného štátu. Nevyžaduje si to zdĺhavé rokovania, zložité legislatívne iniciatívy ani nejakú obšírnejšiu verejnú diskusiu.
Páni poslanci, nemusíme urobiť nič, len vrátiť stav do štandardného stavu, aký tu bol pred rokom 2010. Vtedy budeme mať taký zákon o štátnom občianstve, ktorý bude v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
Preto vás prosím, aby ste tento náš návrh akceptovali a podporili. Vyjadrite s tým svoj súhlas, že aktuálny stav je aj podľa vás neprijateľný a že živelná zmena zákonov, ako to bolo v tomto prípade, nikdy nemôže viesť k spokojnosti občanov, ktorých sa to týka.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Matovič. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec.

Pán kolega Vörös, budem reagovať vo vystúpení v rozprave obšírnejšie, ale nedá mi teda reagovať na vašu citáciu ústavy, kedy ste citovali čl. 5 ods. 2 ústavy, konkrétne: "Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli." Teda ešte raz, citovali ste odsek 2 čl. 5.
A ja by som vás poprosil, aby ste nezavádzali ľudí a aby ste pred tým aj vy sám si prečítal aj takto verejne prezentoval aj odsek 1 toho istého článku, v ktorom je napísané: "Nadobudnutie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon."
Ja viem, že toto ustanovenie alebo tento odsek nechcete vidieť a na tom stavate svoju argumentáciu, ale nie je správne, aby ste z ústavy citovali iba odsek 2, keď pred tým odsek 1 rieši presne situáciu, o ktorej sa tu bavíme. Odsek 2 rieši úplne inú situáciu. A tu nikto nikomu násilím neodoberá občianstvo. Podľa zákona ľudia, ktorí prijmú iné občianstvo, strácajú občianstvo Slovenskej republiky dobrovoľne svojím vlastným rozhodnutím.
Čiže, prosím vás, upriamme pozornosť na odsek 1 a hovorme o tomto odseku, lebo zákon o štátnom občianstve napĺňa iba tento odsek aj v súlade s týmto odsekom v plnej miere.

Pán poslanec, chcete reagovať? Nie.
Nech sa páči, pani poslankyňa Pfundtner, máte slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, štátne občianstvo je jedným zo základných znakov moderného štátu. Veď okrem územia každý štát má aj svojich občanov. Charakter štátu je vždy určený základnými pravidlami štátneho zriadenia. To znamená ústavou, ústavnoprávnym systémom a tým, ako garantuje štát uplatnenie základných práv a slobôd.
Niet sporu o tom, že štátne občianstvo je ústavou zaručené právo. Je to obsiahnuté v čl. 5 našej ústavy. Ako však zaručuje náš právny poriadok štátne občianstvo, keď už viac ako štyri roky tu stovky ľudí stráca slovenské občianstvo napriek tomu, že je evidentné, že voči ktorým sa to pôvodne prijalo, medzi dotknutými osobami tvoria iba zanedbateľné množstvo. Z 907 občanov, ktorí o slovenské štátne občianstvo prišli, prijalo maďarské štátne občianstvo len 55, čiže 6 % z celkového počtu ľudí. Vo väčšine prípadov to štátne občianstvo slovenské strácajú práve tí, o ktorých to novela prijatá v roku 2010 nepredpokladala. O tejto spornej novele zákona z roku 2010 preto môžme naozaj vyhlásiť, že sme si strelili do nohy.
Vážené kolegyne, kolegovia, po týchto skúsenostiach sa pýtam, či parlament v roku 2010 naozaj dobre odhadol to vládou deklarované vážne bezpečnostné riziko. Naozaj tých 55 ľudí má byť tým bezpečnostným rizikom? Pre mňa z toho vyplýva, že to bol omyl.
Národná rada doposiaľ už 12-krát sa snažila o elimináciu negatívnych dopadov nami kritizovanej novely. Dnes je to trinásty pokus napraviť niečo, čím sme dlžní našim občanom, dotknutým osobám, ale aj širokej verejnosti.
Pravdou je, že väčšina poslaneckých návrhov sa nedostala do druhého čítania, chýbala totiž tá potrebná politická vôľa, ktorá by túto chybu napravila. Pritom nemožno mať pochýb o tom, že ak je tu zákon, pri ktorom existuje snaha toľkokrát napraviť niečo zlé, niečo pomýlené, ako pri tomto zákone, tak musí ísť o nepodarok.
Celý príbeh sa začal prijatím maďarského krajanského zákona 26. mája v roku 2010. Týmto zákonom sa Maďarom žijúcim mimo územia Maďarskej republiky umožnilo získať maďarské občianstvo. Slovenská republika ešte v ten deň prijala protiopatrenie, a čo teraz už máme potvrdené, horúcou ihlou šité protiopatrenie v podobe novely zákona o štátnom občianstve.
Následne na to pred tromi rokmi sme sa ako skupina poslancov obrátili na Ústavný súd, aby rozhodol o nesúlade tejto prijatej novely s ústavou. Ústavný súd po troch rokoch rozhodol, že o veci nerozhodne. Všetci vieme, že aký nedôstojný koniec tento príbeh na Ústavnom súde mal. V pléne, ktoré v súčasnosti pozostáva z jedenástich sudcov, sa nepodarilo dosiahnuť potrebnú nadpolovičnú väčšinu ani pre jednu, ani pre druhú alternatívu. Ústavný súd nepotvrdil, že v súčasnosti platný zákon je v súlade s ústavou. Ja som naďalej preto presvedčená, že súčasný stav je protiústavný.
V roku 2010 pán premiér Fico zvolal Bezpečnostnú radu štátu s odôvodnením, že maďarský zákon o občianstve predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovensko. Čo sa týka bezpečnostného rizika, treba povedať, že nereálnosť hrozby vo vzťahu k občanom maďarskej národnosti priznal už aj sám premiér, keď v roku 2011 povedal, citujem: "Možno sme všetci podcenili a mysleli sme si, že všetci slovenskí Maďari okamžite budú utekať a budú si vyberať maďarské občianstvo a budú z tejto krajiny sa snažiť odísť. Nie je to tak. Toto je pre mňa veľmi príjemné prekvapenie."
A pýtam sa preto: Čo bolo presne to vážne bezpečnostné riziko, ktorým sa prijatie novely zákona v skrátenom legislatívnom konaní odôvodnilo? Pretože táto obava vlády o možnom hromadnom udeľovaní maďarského občianstva slovenským občanom nikdy neobstála. A nasvedčujú tomu aj tie štatistické údaje, ktoré som už spomenula. Napriek tomu tento absurdný stav tu naďalej pretrváva a naši občania strácajú slovenské štátne občianstvo proti svojej vôli.
Je nesporné, že nami kritizovaná novela zákona o štátnom občianstve bola pripravená unáhlene a nepremyslene. Unáhlene preto, lebo maďarský zákon o štátnom občianstve sa začal aplikovať až od 1. januára 2011. Vláda Slovenskej republiky pri príprave protizákona vedela, že k strate slovenských občanov maďarskej národnosti by teoreticky mohlo dôjsť až o sedem mesiacov po účinnosti slovenského zákona. Bol tu teda dostatočný časový priestor na rozumné riešenie situácie. A to formou rôznych konzultácií, dialógov na medzištátnej úrovni, samozrejme, majúc vždy na zreteli záujem našich občanov. Nestalo sa tak.
Preto tu máme dnes príbeh 102-ročnej ženy, ktorá z citových dôvodov prijala cudzie štátne občianstvo, a preto prišla o to slovenské. Stará pani však naďalej žije a chce žiť na území Slovenskej republiky medzi svojimi, kde prežila už viac ako storočie, žiaľ, teraz už ako cudzinka. Alebo je tu aj ďalší príbeh úspešného športovca profesionála, ktorý prijal štátne občianstvo cudzieho štátu, aby sa mohol realizovať v tom, v čom je najlepší. Pričom súčasný stav mu zabraňuje reprezentovať práve Slovenskú republiku. Všetko ho viaže k Slovenskej republike, lenže my tu máme zákon o štátnom občianstve, ktorý nepozná ani výnimky. A neskúma ani to, aký vzťah majú ľudia, ktorí nadobúdajú cudzie štátne občianstvo práve k Slovensku.
Vážení kolegovia, ja si vás dovoľujem upozorniť práve na tento najdôležitejší aspekt, aby sme naozaj skúmali práve tie väzby k Slovenskej republike. Zahraničná prax ukazuje, že táto situácia sa riešiť dá. Podľa rakúskeho zákona o štátnom občianstve, ak niekto chce prijať iné štátne občianstvo, ale chce si ponechať aj rakúske, tak podá žiadosť ministerstvu vnútra, ktoré skúma, aký vzťah má dotyčná osoba práve k Rakúsku. Napadlo niekoho u nás aj toto skúmať? Prečo sa dobrovoľne vzdávame našich občanov? Našich športovcov, umelcov, vedcov. (Reakcia z pléna.) Áno, aj Maďarov. Myslím si, že by bolo už načase napraviť tento stav.
Ale všímajme si aj ďalšie príklady zo zahraničia, kde dvojité štátne občianstvo nepredstavuje žiadne bezpečnostné riziko a nie je na ujmu štátu. V Európskej únii je každý štátny občan aj občanom Európskej únie. A je tento jav úplne normálny. Keď sa pozrieme do okolitých krajín, tak sa udiali veľké zmeny. So vzorovým príkladom prišla napríklad aj Česká republika, kde 1. januára 2014 sa už umožňuje získať štátne občianstvo inej krajiny bez straty českého štátneho občianstva. Trend teda ukazuje opačný vývoj ako to, čo momentálne platí na Slovensku.
Som preto toho názoru, že náš zákon o štátnom občianstve pred zmenou z roku 2010 spĺňa všetky štandardy, ktoré v demokratických európskych krajinách existujú. Obavám sa, že komplexná úprava problému si zrejme vyžaduje politickú vôľu a dohodu na najvyššej úrovni našich štátnych predstaviteľov. Kým sa to však stane, budem hlasovať za podporu predloženého návrhu zákona.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami páni poslanci Huba, Matovič a Bugár. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Huba.