39. schôdza

Príjemný, dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som vystúpil ako spravodajca k navrhnutému zákonu, pretože v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Uvedený zákon máme pod tlačou 1189 a predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca sa prikláňam k tomu, čo hovoril navrhovateľ vo svojom úvodnom slove, pretože okrem tej necelej tisícky ľudí, ktorí oficiálne prišli o štátne občianstvo, alebo v rámci nich sme prišli o niekoľko veľmi významných ľudí, ktorí dobre reprezentujú Slovensko nielen doma, ale aj v zahraničí, a to sú ľudia, ktorí nemôžu si skryť ten pas doma, ako hovoril navrhovateľ, ale jednoducho z nejakého dôvodu muselo vyjsť na povrch, že majú aj občianstvo iného štátu. Ide predovšetkým o športovcov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Milé pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som povedal niekoľko slov k nami navrhovanej novele zákona o štátnom občianstve. Najprv by som podal krátku rekapituláciu aktuálneho stavu a vývoja celej záležitosti.
Ako dobre vieme, zákonná úprava, ktorá platí v súčasnosti, vznikla v roku 2010, a to veľmi unáhleným, až by som povedal, že živelným spôsobom. Išlo vtedy o okamžitú reakciu na zákon v susednom štáte o pridelení maďarského štátneho občianstva tým, ktorých predkovia mali maďarské štátne občianstvo a ktorí ovládajú maďarský jazyk. Zámerom predkladateľov zákona, teda ešte aj vlády Roberta Fica, bolo predísť tomu, aby Maďari na Slovensku masovo nadobudli štátne občianstvo Maďarska.
Táto obava však podľa môjho názoru bola a je absolútne neopodstatnená. Z pohľadu Maďarov totiž ide o rýdzo symbolické gesto. Dokonca na Slovensku prijatá novela zákona o štátnom občianstve z roku 2010 nenaplnila ani účel, na ktorý bola prijatá. Totiž štát nemá možnosť zistiť, kto v skutočnosti nadobudol štátne občianstvo iného štátu s výnimkou toho, ak to sám nadobúdateľ nahlási. To znamená, že štát nemá žiadne hodnoverné informácie o tom, koľko osôb má v krajine štátne občianstvo iného štátu.
A z toho jednoznačne vyplýva, že súčasne platné sankcie vôbec nemajú zmysel. Veď od 17. júla 2010 do 5. septembra 2014 takmer 900 občanov, presnejšie 886 ľudí, ktorí nadobudli štátne občianstvo iného štátu, stratilo svoje slovenské štátne občianstvo.
Takisto musím pripomenúť, že pri väčšine týchto ľudí nebolo dôvodom straty slovenského pasu prijatie maďarského štátneho občianstva. Najviac z nich stratilo slovenské občianstvo pre prijatie českého, nemeckého, rakúskeho a britského občianstva. Títo občania, bohužiaľ, iba doplatili na zbytočné, neúčelné, diskriminačné a podľa nášho názoru aj protiústavné ustanovenia zákona.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, rád by som na tomto mieste pripomenul a zdôraznil, že základným zákonom tohto štátu je Ústava Slovenskej republiky. Ústava je nad všetkými ostatnými právnymi normami. Presnejšie povedané, všetky zákony musia rešpektovať ústavu, musia byť v súlade s ňou. A čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znie nasledovne: "Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli."
Ako však vidíme, v posledných štyroch rokoch od účinnosti poslednej novely zákona o štátnom občianstve ľudia strácajú slovenské štátne občianstvo bez toho, že to tak chcú. Minimálne v médiách sa objavilo, že je pre nich nepochopiteľné, že o slovenské pasy prídu iba preto, že prijali občianstvo iného štátu. O slovenské štátne občianstvo teda podľa vlastných slov prichádzajú neradi a proti svojej vôli.
Ja sa teraz nechcem zaoberať s otázkou, prečo Ústavný súd Slovenskej republiky roky nedokázal rozhodnúť o tom, či predmetná právna úprava z roku 2010 je, alebo nie je v súlade s ústavou. Je to poľutovaniahodné, ale nič s tým urobiť nevieme. Isté však je, pripustil to už viackrát aj minister Kaliňák, že túto neštandardnú situáciu musíme vyriešiť tu v Národnej rade Slovenskej republiky.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, my poslanci zo strany MOST - HÍD poznáme jeden veľmi jednoduchý spôsob, ako sa vysporiadať s touto situáciou, ktorá zbytočne už roky traumatizuje verejnosť. Je to, prosím, naozaj veľmi jednoduché. Za čias predchádzajúceho znenia zákona o štátnom občianstve, teda zákon spred roku 2010, nikto nebol sankciovaný za to, že nadobudol štátne občianstvo iného štátu. Nevyžaduje si to zdĺhavé rokovania, zložité legislatívne iniciatívy ani nejakú obšírnejšiu verejnú diskusiu.
Páni poslanci, nemusíme urobiť nič, len vrátiť stav do štandardného stavu, aký tu bol pred rokom 2010. Vtedy budeme mať taký zákon o štátnom občianstve, ktorý bude v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
Preto vás prosím, aby ste tento náš návrh akceptovali a podporili. Vyjadrite s tým svoj súhlas, že aktuálny stav je aj podľa vás neprijateľný a že živelná zmena zákonov, ako to bolo v tomto prípade, nikdy nemôže viesť k spokojnosti občanov, ktorých sa to týka.
Ďakujem.

Pán kolega Vörös, budem reagovať vo vystúpení v rozprave obšírnejšie, ale nedá mi teda reagovať na vašu citáciu ústavy, kedy ste citovali čl. 5 ods. 2 ústavy, konkrétne: "Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli." Teda ešte raz, citovali ste odsek 2 čl. 5.
A ja by som vás poprosil, aby ste nezavádzali ľudí a aby ste pred tým aj vy sám si prečítal aj takto verejne prezentoval aj odsek 1 toho istého článku, v ktorom je napísané: "Nadobudnutie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon."
Ja viem, že toto ustanovenie alebo tento odsek nechcete vidieť a na tom stavate svoju argumentáciu, ale nie je správne, aby ste z ústavy citovali iba odsek 2, keď pred tým odsek 1 rieši presne situáciu, o ktorej sa tu bavíme. Odsek 2 rieši úplne inú situáciu. A tu nikto nikomu násilím neodoberá občianstvo. Podľa zákona ľudia, ktorí prijmú iné občianstvo, strácajú občianstvo Slovenskej republiky dobrovoľne svojím vlastným rozhodnutím.
Čiže, prosím vás, upriamme pozornosť na odsek 1 a hovorme o tomto odseku, lebo zákon o štátnom občianstve napĺňa iba tento odsek aj v súlade s týmto odsekom v plnej miere.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, štátne občianstvo je jedným zo základných znakov moderného štátu. Veď okrem územia každý štát má aj svojich občanov. Charakter štátu je vždy určený základnými pravidlami štátneho zriadenia. To znamená ústavou, ústavnoprávnym systémom a tým, ako garantuje štát uplatnenie základných práv a slobôd.
Niet sporu o tom, že štátne občianstvo je ústavou zaručené právo. Je to obsiahnuté v čl. 5 našej ústavy. Ako však zaručuje náš právny poriadok štátne občianstvo, keď už viac ako štyri roky tu stovky ľudí stráca slovenské občianstvo napriek tomu, že je evidentné, že voči ktorým sa to pôvodne prijalo, medzi dotknutými osobami tvoria iba zanedbateľné množstvo. Z 907 občanov, ktorí o slovenské štátne občianstvo prišli, prijalo maďarské štátne občianstvo len 55, čiže 6 % z celkového počtu ľudí. Vo väčšine prípadov to štátne občianstvo slovenské strácajú práve tí, o ktorých to novela prijatá v roku 2010 nepredpokladala. O tejto spornej novele zákona z roku 2010 preto môžme naozaj vyhlásiť, že sme si strelili do nohy.
Vážené kolegyne, kolegovia, po týchto skúsenostiach sa pýtam, či parlament v roku 2010 naozaj dobre odhadol to vládou deklarované vážne bezpečnostné riziko. Naozaj tých 55 ľudí má byť tým bezpečnostným rizikom? Pre mňa z toho vyplýva, že to bol omyl.
Národná rada doposiaľ už 12-krát sa snažila o elimináciu negatívnych dopadov nami kritizovanej novely. Dnes je to trinásty pokus napraviť niečo, čím sme dlžní našim občanom, dotknutým osobám, ale aj širokej verejnosti.
Pravdou je, že väčšina poslaneckých návrhov sa nedostala do druhého čítania, chýbala totiž tá potrebná politická vôľa, ktorá by túto chybu napravila. Pritom nemožno mať pochýb o tom, že ak je tu zákon, pri ktorom existuje snaha toľkokrát napraviť niečo zlé, niečo pomýlené, ako pri tomto zákone, tak musí ísť o nepodarok.
Celý príbeh sa začal prijatím maďarského krajanského zákona 26. mája v roku 2010. Týmto zákonom sa Maďarom žijúcim mimo územia Maďarskej republiky umožnilo získať maďarské občianstvo. Slovenská republika ešte v ten deň prijala protiopatrenie, a čo teraz už máme potvrdené, horúcou ihlou šité protiopatrenie v podobe novely zákona o štátnom občianstve.
Následne na to pred tromi rokmi sme sa ako skupina poslancov obrátili na Ústavný súd, aby rozhodol o nesúlade tejto prijatej novely s ústavou. Ústavný súd po troch rokoch rozhodol, že o veci nerozhodne. Všetci vieme, že aký nedôstojný koniec tento príbeh na Ústavnom súde mal. V pléne, ktoré v súčasnosti pozostáva z jedenástich sudcov, sa nepodarilo dosiahnuť potrebnú nadpolovičnú väčšinu ani pre jednu, ani pre druhú alternatívu. Ústavný súd nepotvrdil, že v súčasnosti platný zákon je v súlade s ústavou. Ja som naďalej preto presvedčená, že súčasný stav je protiústavný.
V roku 2010 pán premiér Fico zvolal Bezpečnostnú radu štátu s odôvodnením, že maďarský zákon o občianstve predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovensko. Čo sa týka bezpečnostného rizika, treba povedať, že nereálnosť hrozby vo vzťahu k občanom maďarskej národnosti priznal už aj sám premiér, keď v roku 2011 povedal, citujem: "Možno sme všetci podcenili a mysleli sme si, že všetci slovenskí Maďari okamžite budú utekať a budú si vyberať maďarské občianstvo a budú z tejto krajiny sa snažiť odísť. Nie je to tak. Toto je pre mňa veľmi príjemné prekvapenie."
A pýtam sa preto: Čo bolo presne to vážne bezpečnostné riziko, ktorým sa prijatie novely zákona v skrátenom legislatívnom konaní odôvodnilo? Pretože táto obava vlády o možnom hromadnom udeľovaní maďarského občianstva slovenským občanom nikdy neobstála. A nasvedčujú tomu aj tie štatistické údaje, ktoré som už spomenula. Napriek tomu tento absurdný stav tu naďalej pretrváva a naši občania strácajú slovenské štátne občianstvo proti svojej vôli.
Je nesporné, že nami kritizovaná novela zákona o štátnom občianstve bola pripravená unáhlene a nepremyslene. Unáhlene preto, lebo maďarský zákon o štátnom občianstve sa začal aplikovať až od 1. januára 2011. Vláda Slovenskej republiky pri príprave protizákona vedela, že k strate slovenských občanov maďarskej národnosti by teoreticky mohlo dôjsť až o sedem mesiacov po účinnosti slovenského zákona. Bol tu teda dostatočný časový priestor na rozumné riešenie situácie. A to formou rôznych konzultácií, dialógov na medzištátnej úrovni, samozrejme, majúc vždy na zreteli záujem našich občanov. Nestalo sa tak.
Preto tu máme dnes príbeh 102-ročnej ženy, ktorá z citových dôvodov prijala cudzie štátne občianstvo, a preto prišla o to slovenské. Stará pani však naďalej žije a chce žiť na území Slovenskej republiky medzi svojimi, kde prežila už viac ako storočie, žiaľ, teraz už ako cudzinka. Alebo je tu aj ďalší príbeh úspešného športovca profesionála, ktorý prijal štátne občianstvo cudzieho štátu, aby sa mohol realizovať v tom, v čom je najlepší. Pričom súčasný stav mu zabraňuje reprezentovať práve Slovenskú republiku. Všetko ho viaže k Slovenskej republike, lenže my tu máme zákon o štátnom občianstve, ktorý nepozná ani výnimky. A neskúma ani to, aký vzťah majú ľudia, ktorí nadobúdajú cudzie štátne občianstvo práve k Slovensku.
Vážení kolegovia, ja si vás dovoľujem upozorniť práve na tento najdôležitejší aspekt, aby sme naozaj skúmali práve tie väzby k Slovenskej republike. Zahraničná prax ukazuje, že táto situácia sa riešiť dá. Podľa rakúskeho zákona o štátnom občianstve, ak niekto chce prijať iné štátne občianstvo, ale chce si ponechať aj rakúske, tak podá žiadosť ministerstvu vnútra, ktoré skúma, aký vzťah má dotyčná osoba práve k Rakúsku. Napadlo niekoho u nás aj toto skúmať? Prečo sa dobrovoľne vzdávame našich občanov? Našich športovcov, umelcov, vedcov. (Reakcia z pléna.) Áno, aj Maďarov. Myslím si, že by bolo už načase napraviť tento stav.
Ale všímajme si aj ďalšie príklady zo zahraničia, kde dvojité štátne občianstvo nepredstavuje žiadne bezpečnostné riziko a nie je na ujmu štátu. V Európskej únii je každý štátny občan aj občanom Európskej únie. A je tento jav úplne normálny. Keď sa pozrieme do okolitých krajín, tak sa udiali veľké zmeny. So vzorovým príkladom prišla napríklad aj Česká republika, kde 1. januára 2014 sa už umožňuje získať štátne občianstvo inej krajiny bez straty českého štátneho občianstva. Trend teda ukazuje opačný vývoj ako to, čo momentálne platí na Slovensku.
Som preto toho názoru, že náš zákon o štátnom občianstve pred zmenou z roku 2010 spĺňa všetky štandardy, ktoré v demokratických európskych krajinách existujú. Obavám sa, že komplexná úprava problému si zrejme vyžaduje politickú vôľu a dohodu na najvyššej úrovni našich štátnych predstaviteľov. Kým sa to však stane, budem hlasovať za podporu predloženého návrhu zákona.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. V žiadnom prípade sa nechcem hrať na odborníka na túto problematiku, ale ako poslanec i ako občan Slovenskej republiky som presvedčený, že ten stav, ktorý sme tu mali pred rokom 2010, nespôsoboval bezpečnostné riziko pre Slovensku republiku a, naopak, ten zákon, ktorý bol prijatý za tých okolností, ktoré sú všeobecne známe a ktoré boli poznačené istou, povedal by som, až hystériou, a stotožňujem sa aj s tým, čo tu bolo povedané, že bol šitý horúcou ihlou a nebol pripravovaný celkom s triezvou hlavou, ako sa hovorí, tak spôsobil viac škody ako osohu.
Takže či už návrat pred ten stav z roku 2010, alebo nejaká iná vhodná úprava, ktorá by bola možno kompatibilná s tým, ako to riešia v iných krajinách, kde majú významné zastúpenie menšín, by bolo veľmi žiaduce, a preto pravdepodobne tento návrh zákona podporím.
Ďakujem.

Milá kolegyňa Pfundtner, povedali ste jednu vetu, že Ústavný súd, alebo ste veľmi rada, že "Ústavný súd nepotvrdil, že zákon o štátnom občianstve je v súlade s ústavou". Zrejme ste to dedukovali z toho teda, že Ústavný súd vlastne odmietol v tejto veci rozhodnúť, ale to je jak ten pohľad na tú poloprázdnu alebo poloplnú fľašku. Váš pohľad je, že Ústavný súd nepotvrdil, že zákon je, zákon o štátnom občianstve je v súlade s ústavou, ale úplne totožný pohľad je, že Ústavný súd nepotvrdil, že zákon o štátnom občianstve je v rozpore s ústavou, to, čo vlastne vy ste nabádali alebo ste sa pýtali, či náhodou nie je. Takže pravda je skorej na obidvoch stranách.
Hovoríte, že vážne bezpečnostné riziko alebo obava z vážneho bezpečnostného rizika, a sa to nepotvrdilo. Ja si osobne myslím, že sused Orbán je vážne bezpečnostné riziko, a keď vy nevnímate kroky pána premiéra Maďarskej republiky ako bezpečnostné riziko voči akýmkoľvek zmienkam o demokracii a ak vy nevnímate jeho kroky ako čisto totalitné, ja ich takto vnímam. A, bohužiaľ, práve zákon o udeľovaní, cezhraničnom udeľovaní štátneho občianstva umožnil, aby Viktor Orbán mal ústavnú väčšinu, a dobre viete, aké boli výsledky volieb v Maďarskej republike, že o jeden jediný hlas získal ústavnú väčšinu. A ten jediný hlas získal iba preto, lebo si nakúpil občanov Maďarskej republiky za hranicami a títo mu ten hlas podarili získať. De facto rozdávanie štátneho občianstva cez hranice umožnilo Viktorovi Orbánovi ďalšie štyri roky valcovať demokraciu v Maďarsku. Gratulujem všetkým, ktorí takéto kroky Viktora Orbána podporujú.

Ďakujem za slovo. Ja som dobre počúval pani poslankyňu Editu Pfundtner a musím povedať, že jednoznačne povedala, v čom je problém aj ohľadne teda rozhodnutia Ústavného súdu. Ústavný súd totiž nepovedal ani A, ani B. A to je obrovská chyba. Každý teraz to môže vykladať tak, ako chce, aj pán Matovič, ale problém, problém je fakt v jednom. Tá hystéria, ktorá sa vtedy vyvolala, rýchlo bolo treba konať, lebo, čo ja viem, naši Maďari na Slovensku určite húfne sa prihlásia a to je bezpečnostné riziko, prepáčte, to je v hlavách niektorých ľudí, niektorých jedincov, ktorí sa boja. Možnože sa boja aj vlastného tieňa, to neviem, to je ich problém.
Ale ako som vždy hovoril, a to budem tvrdiť, Maďari na Slovensku sú občanmi Slovenskej republiky a dobre si uvedomujú, čo to obnáša, tu platia dane, tu chcú žiť a nechcú ísť ani k Orbánovi, ani inde. Takže tí, ktorí tu vyvolávajú a hovoria, ako pred chvíľočkou môj predrečník, že je to bezpečnostné riziko, Orbán a neviem kto, prepáčte. Premiér Slovenskej republiky nie je Orbán, my žijeme na Slovensku a podľa toho sa správame. Takže tu strašiť, ja si myslím, že strašia tí, ktorí majú niečo za lubom.

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky.
Pán Matovič, vy ste ma nepočúvali pozorne. Ja som nepovedala, že som rada, že Ústavný súd nerozhodol, ja by som bola najradšej, kebyže Ústavný súd rozhodne, a nie až po troch rokoch, ale omnoho skôr. Lebo za ten čas 906 občanov stratilo slovenské štátne občianstvo. Takže nabudúce, prosím vás, počúvajte pozornejšie.
Pokiaľ ide o bezpečnostné riziko, tak tu sa označili práve občania Slovenska maďarskej národnosti za bezpečnostné riziko, presne ako pán Bugár hovoril, nestrašme tu nejakými neexistujúcimi hrozbami, nestrašme tu cudzím štátnym útvarom, ale zamerajme sa na našich občanov, na našich príslušníkov, na našich obyvateľov, ktorí boli doteraz veľmi lojálni k Slovenskej republike a túto lojalitu preukázali už niekoľko rokov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ja sa ospravedlňujem pánovi poslancovi Poliačikovi, ale chcem mu dať priestor, som taký férový, chcem dať potom priestor pánovi Matovičovi, poslancovi Matovičovi, aby vo svojom vystúpení vedel reagovať na mňa.
Čiže, pán Matovič, vy ste už v jednej svojej faktickej poznámke povedal, že pán poslanec Vörös tu citoval len čl. 5 ods. 2 a nie ako odsek 1 z čl. 5. Viete, to je taká hra so slovíčkami. Ale právom síce niektorí si myslíte, budiž, laici, že fakt ten paragraf je krivý kvôli tomu, aby sa dal všelijako vykrúcať, ale odtiaľ potiaľ, aj toto má svoje medze.
Ústava hovorí o tom, že strata je možná, ale nie odňatie. Tu práve na hru so slovíčkami pristúpila terajšia, vtedajšia koalícia. Nevyslovila to, že my odnímame týmto pod touto poslednou novelou štátne občianstvo, ale stratí. Kde som stratil to štátne občianstvo, niekde na stanici? Ja som to nestratil, mne to odňali, síce to v zákone nazvali ako stratou, ale stratou to nie, ja som to občianstvo nestratil. Mne to občianstvo zákonom odňala vládna koalícia SMER, HZDS, SNS. K vôli tomu, lebo boli pred voľbami. Ja som to nestratil, síce ako hovorím vo svojom mene, ale mňa sa to netýka, ale toho človeka, ktorého sa to týka, on to nestratil, jemu to odňali. Ale tu je práve hra so slovíčkami. Kebyže napíšu, že stratí slovenské štátne občianstvo občan, ktorý nadobudol cudzie, tak by to bolo flagrantné porušenie čl. 5 ústavy. Kvôli tomu tam dali to slovíčko, že strata a nie odňatie.
A druhá vec. Právo môže vychádzať z rôznych fikcií, že keď fikcia napríklad je doručenie, že keď neprevezmem poštu doporučenú do troch dní, tá fikcia, že som ju prebral, aj keď som ju neprevzal. To je možné z určitých procesných dôvodov pri procesných predpisoch. Ale ani napríklad pri trestnom rozkaze sa to nedá. Pri trestnom rozkaze fikcia doručenia neexistuje a pri ďalších závažných skutočnostiach fikcia doručenia nie je možná. A pri takejto závažnej veci, pri ústavou garantovanom práve tiež fikcia nie je možná. Lebo my tú fikciu toho občana, ktorý nadobudol štátne občianstvo, máme v tom zákone. A to, že ten občan, keď vyslovil svoju vôľu, že chce nadobudnúť cudzie štátne občianstvo, tak určite vyslovuje aj tú svoju vôľu, že chce stratiť to slovenské. A toto je právna fikcia, ktorá v tomto prípade nie je možná. Nie je možná, lebo to ide o ústavou garantované právo. A ústava nedovoľuje, aby mi odňali, ja s tým nesúhlasím, aby mi odňali, a ústava predsa je len silnejší zákon ako zákon, ktorý bol prijatý v máji 2010. Tam ide o obyčajný zákon.
Čiže spájať jednu vôľu, ktorú som výslovne vyslovil, že chcem nadobudnúť cudzie štátne občianstvo, s voľou, že tým pádom chcem stratiť, ktorú som nikdy nepovedal, nie je možné. Ide o ústavou garantované právo, právo na občianstvo. Preto to, že je čl. 5 od. 1, neznamená, že štát môže ľubovoľne odnímať štátne občianstvo našim občanom proti svojej vôli. Absolútne iné, keď takúto vôľu ten občan dá.
Občan je vždy, však vy ste občania, vy vystupujete v sále v mene občanov, občan je vždy viac ako aj tá ústava, je vždy viac ako zákon. A ten občan túto svoju vôľu nevyriekol. Nikdy.
Čo sa týka tej hry, ďalšej hry, že či to je v súlade, či Ústavný súd rozhodoval, alebo nerozhodol, viete, na Ústavnom súde, Ústavný súd mal možnosť, z rúk sudcu spravodajcu bol návrh, aby nevyhoveli nášmu podaniu, a boli dva návrhy, aby vyhoveli v časti alebo v celosti nášmu podaniu. Ani jeden z týchto troch návrhov nezískal potrebnú väčšinu. Problém je, náš problém je, že tým, že nerozhodli, zostal stav, aký je.
Ešte jednu vec. Európsky dohovor o štátnom občianstve dovoľuje zo zákona, aby niekto bol zbavený svojho občianstva, to dovoľuje Európsky dohovor. Ale za akých okolností? A tie okolnosti my nespĺňame. To je jedna vec.
A druhá vec. Zbytočne Európsky dohovor, keď máme ústavu, ktorá odňatie štátneho občianstva proti vôli nášho občana nedovoľuje. A hovorím, že síce zákonodarca hovorí, že o strate, ale to je presne ten terminus technicus, ktorý museli použiť, lebo kebyže ho nepoužijú, tak každý, aj malé decko, vie, že, aha, prijali jasne neústavný zákon títo páni. (Potlesk.)

Poslanci SMER-u zrejme, pardon, MOST-u - HÍD tam niečo trénujú asi vľavo, možno aj mne začapkajú. (Zasmiatie sa rečníka.)
Takto, aby sme sa, pán Gál, pochopili. Vyslovili ste svoj názor, že ústava alebo naša ústava neumožňuje vlastne odňať občianstvo a vy toto považujete za násilné de facto alebo násilné odňatie, alebo proti vôli občana. Ja priznám sa, a takisto aj trošku reagujem na Editu Pfundtner, ja takisto som bol veľmi nerád, že tri a pol roka alebo koľko rozhodoval Ústavný súd. Je to v takejto citlivej veci dupľom, ktorá zbytočne jatrí vzťahy medzi národnosťami alebo medzi teda Maďarmi a Slovákmi na Slovensku, je to veľmi, veľmi nezodpovedné zo strany Ústavného súdu. Ja by som takisto privítal, veľmi rád by som bol tomu, že by rozhodoval za dva-tri mesiace v takýchto veciach. A verte tomu, že ak by rozhodol, že máte vy pravdu a váš názor je správny, ja ho plne rešpektujem a poviem, áno, pomýlili sme sa a mal som doteraz mylné myslenie. Z tohto pohľadu aj mňa mrzí, že Ústavný súd nerozhodol, ale kým nerozhodol, naďalej ja budem mať svoj názor a vy budete mať asi svoj. Čiže poviem možno bohužiaľ.
Hovoríte, že občan nikdy túto vôľu, stratiť občianstvo, nikdy nevyriekol vlastne alebo nikdy ju vlastne dobrovoľne nevyjadril. Ale, viete, ono, keď raz je platný zákon o štátnom občianstve, kde je napísané, že ak prijmeš občianstvo inej krajiny, automaticky strácaš to druhé, tak ten občan, ktorý prijal to občianstvo druhej krajiny, to urobil dobrovoľne. Prijal následky svojho konania, takisto ako v každom jednom zákone, kde má napísané, ak urobíš nejaký prešľap, budeš niesť takéto následky. Čiže to je jeho dobrovoľné rozhodnutie, kde vyjadril svoju vôľu.