3. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo, ja vidím, že tou drogovou závislosťou si viacerých členov SaS oslovil, aj mňa, prirovnal si teda Grécko k drogovo závislému v rodine a hovoril si o dohode, ktorú s ním uzatvárame, že teda bude drogovať čoraz menej a že si bude znižovať tie dávky, lenže to Grécko droguje naďalej v plnej miere, pretože Grécko tú dohodu jednoducho neplní. My sa ideme zaviazať k niečomu, čo budeme musieť bezodkladne a navždy plniť, a veľmi dobre vieme, že Gréci neboli schopní pristúpiť k nejakým radikálnym reformám, a teda v skutočnosti tú dohodu, ku ktorej sa chcú zaviazať, ku ktorej sa už zaviazali, neplnia v žiadnom prípade. A ja si myslím, že dohoda predpokladá, že ju budú plniť obe strany, ktoré ju uzavreli, a tiež si myslím, že toto je veľmi drahé a veľmi neefektívne liečenie drogovo závislého, a preto by sme na takéto liečenie tak ako ani zdravotné poisťovne, na takéto liečenie by sme jednoducho nemali prispievať. Ani ak sa jedná o chorého člena našej nejakej fiktívnej rodiny. A tiež si hovoril o pluralite názorov, ktorú by sme mali rešpektovať v tomto pléne, ja do istej miery súhlasím, ale tiež si myslím, že nad tým naším slobodným názorom by mal stáť fakt, že tu zastupujeme občanov, o ktorých budúcnosti rozhodujeme, a v tomto smere pristúpiť k trvalému eurovalu bude mať ďaleko fatálnejšie dôsledky pre ľudí ako vzoprieť sa tomu, do čoho nás tlačí Brusel.
Ďakujem.

Pán kolega Matovič, dovoľte, aby som iba upresnil to s tým fašizmom, lebo to zaznieva predovšetkým odo mňa. Ja som nikdy nepovedal, že SaS sú fašisti, to by som si nikdy nedovolil. Ja som povedal, že používajú rétoriku, takú istú ako fašisti v Grécku a iné radikálne pravicové populistické strany. A to som narážal na rétoriku typu leniví a tuční Gréci, keď dneska hovoril aj pán Sulík o východnej gubernii, o vlastizrade, keď primitívne osočujú Brusel, naozaj, tento druh rétoriky používajú tieto fašistické strany, ale tým som nechcel povedať, že sú fašisti. Ubezpečujem vás, že keby boli fašisti, tak by som sa s nimi vôbec nebavil, lebo keď je niekto fašista, tak to je pre mňa totálna zrúda, totálny nedostatok charakteru, takže určite nie, určite nie sú fašisti.
Keď chcete používať pojem fašizmus, tak naozaj jedine nadnesene, ako akýsi ekonomický fašizmus alebo sociálny darvinizmus. To je postoj, ktorý vlastne vraví: keď je niekto slabý, tak má umrieť. Slabému nepomáhajme. Tak takýto, v tomto nadnesenom zmysle slova možno použiť tento význam aj na pánov z SaS, ale naozaj by som ich nechcel takto nálepkovať, pretože reprezentujú predsa len prúd, ktorý sa nazýva liberalizmus. Ja sa im len snažím ukázať, že v rámci liberálnej tradície, v rámci európskej liberálnej tradície je to, čo dnes robia, niečo nevídané a niečo absurdné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No, pán Matovič, ja by som chcel na jednej strane oceniť to rozhodnutie nepodporiť trvalý euroval. Ja som presvedčený, že všetci moji kolegovia zo strany Sloboda a Solidarita napriek tomu, že, tak ako ste zrejme asi správne povedali, naše hlasovanie na výsledku nič nezmení, tak budú hlasovať s rovnako pokojným svedomím, ako by hlasovali v tom prípade, že by práve tie naše hlasy boli v tom hlasovaní rozhodujúce, že by boli tými pomyselnými vážkami. Myslím, že sme to už dokázali aj v minulosti. Ja by som chcel ešte jednu poznámku povedať k tomu oblečeniu. Áno, pochopili ste to správne. Je to symbol, je to symbol z našej strany, to čierne oblečenie, pretože pokiaľ sa stane to, čo sa dnes stať má, a to, čo sa s pravdepodobnosťou hraničiacou takmer s istotou naozaj odhlasuje, tak podľa môjho najhlbšieho presvedčenia to bude jeden z najčiernejších dní v novodobej histórii Slovenskej republiky, kedy budú všetci občania Slovenskej republiky masívne poškodení, a na tomto ja osobne teda nevidím nič úsmevné. To mi je len veľmi, veľmi a úprimne ľúto.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za reakcie, ale trochu si dovolím nesúhlasiť s tým, keď kolegovia z SaS hovoria, že pacient drogovo alebo úverovo závislý s názvom Grécko neplní dohodu o znižovaní dávok. To, čo Grécko za posledné roky urobilo, si myslím, že je cesta a výrazná cesta v znižovaní dávok, ale možno nie je dostatočná, čiže možno sa môžme baviť o tom, že teda či to bol dostatočný tlak od ostatných členov rodiny voči Grécku alebo nebol dostatočný tlak, ale určite svoju domácu úlohu si z veľkej časti splnili, aj keď nie úplne. Ak by si ju nesplnili, tak by nemali plné ulice, nemali by tam štrajky a nemali by také problémy vo voľbách, ako mali. Takže nie je úplne pravda hovoriť, že vlastne vôbec nič nerobia. Robia, len možno nie dostatočne.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, až tu ešte sú, jedna tu je, a páni. Tá debata ako keby sa tu už raz odohrala v predchádzajúcom volebnom období, keď sme debatovali o navýšení eurovalu 1. Padali tu veľmi podobné argumenty a keby som teraz zobral to vystúpenie, ktoré som vtedy mal, a prečítal ho znova, ani by si asi nikto nevšimol, že je to znova to isté, že presne to isté by sa dalo povedať a ja nemusím v zásade zmeniť ani čiarku na tom, čo som povedal vtedy. Stojíme pred rozhodnutím, ktoré vôbec neni ani ľahké, ani príjemné. A určite nie je jednoznačné. Alebo rozhodovanie nie je jednoznačné.
Máme Európu nakazenú dlhovou krízou, euro ako politický projekt, viac politický ako ekonomický, ktorý nejakým spôsobom sa všetci snažíme udržať pri živote, pretože tú menu máme. Ale nielen my, ktorí máme euro, majú s týmto starosti. Všetky krajiny Európy, aj tie, ktoré neplatia eurom, majú s tým starosti a premýšľajú, čo urobiť, aby sa dlhová kríza dostala pod kontrolu, aby sa ekonomika Európskej únie ozdravila a aby sme mohli normálne fungovať. Pretože problém nie je v tom, že my máme euro a teraz ho musíme zachraňovať. Problém je ten, že tu máme množstvo ekonomických problémov vyvolaných súborom faktorov, jednak tým, čo spôsobilo prijatie eura krajinami, ktorých ekonomika nezodpovedala tejto situácii alebo tým možnostiam, ktoré sa im otvorili po prijatí eura. Ďalej nezodpovednou, nezodpovedným konaním vlád, ktoré nafukovali svoje výdavky, aby si zabezpečili priazeň voličov, a zadlžovali krajinu, až nás to dostalo do neriešiteľných situácií. A náhly zlom, náhly krach týchto systémov neni, neznamená len to, že sa eurozóna rozpadne. No a čo, by som si povedal, tak sa zúži, ale to najdôležitejšie nie je to, či niektorá krajina prestane používať euro ako menu, ale to, čo to vyvolá v celom ekonomickom priestore, v Európe alebo v celom svete. A to mňa trápi. To je ten problém, ktorý podľa mňa riešime a riešiť máme. Pretože keď tu ten problém nastane, bude to strhávať so sebou alebo ťahať ku dnu všetky ekonomiky v Európe, aj tie, ktoré euro používajú, aj tie, ktoré euro nepoužívajú. Takže ani my nemôžme teraz povedať, že kašlime na to, vystúpme z akýchkoľvek snáh o riešenie problémov a nech si to odnesú tí, ktorí na to majú. To nemôžme povedať, pretože keby sme to povedali, aj tak nás to strhne. My sa musíme pokúšať hľadať riešenie, ako túto situáciu vyriešiť.
Je pravda, že to riešenie sa hľadá dlho, a je svätá pravda, že výsledky sú mínusové zväčša. Alebo veľmi slabé, alebo veľmi otázne. A to vzbudzuje aj u mňa nespokojnosť, pochybnosti, otázky, pretože vidíme protichodné záujmy, ktoré sú už dané tým, alebo protichodné názory na riešenie problémov, ktoré sú už dané tým, že Európa sa skladá z reprezentácií, ktoré majú rôzne pohľady na riešenie problémov. Pravoľavé, všelijaké, ovplyvnené národnými postojmi, charakteristikami a spoločné riešenia sa hľadajú veľmi ťažko. Už viackrát tu bolo spomenuté, že Slovensko si svoju tŕnistú cestu za prosperitou odtrpelo a odtrpeli, samozrejme, to občania tejto krajiny. Slovensko, teraz môžme sa pýtať, či to bolo šťastie Slovenska alebo nie, že príslušné politické reprezentácie mali odvahu urobiť zásadné reformy, ktoré Slovensko posunuli niekam. Posunuli ho k prosperite, posunuli ho k ekonomickému rastu. Posunuli ho k tomu, že sa krajina veľmi výrazne zmodernizovala a zmenila svoj charakter. Ale stálo to veľké náklady, politické aj ekonomické. A ja vnímam, že v Európe nie, zďaleka nie všetky vlády, alebo skôr by som povedal, je veľmi výnimočné, keď by som videl vládu, ktorá ide do rizika, politickej nepopularity, pretože si je vedomá, že musí urobiť zásadné reformy, keď chce zachrániť ekonomiku krajiny, a to mi vadí.
To mi vadí, pretože my sme mnohokrát išli do zmien, aj keď sme vedeli, že to prinesie nepopularitu a že to prinesie pravdepodobne to, že nevyhráme nasledujúce voľby. Vadí mi, že v Európe, u európskych politikov je najprv kalkul, čo máme urobiť pre to, aby sme sa udržali pri moci? Čo máme urobiť, ako sa máme zapáčiť voličom, a až v druhom rade je potom ako vyriešime ekonomický problém, v ktorom sme až po uši zavŕtaní, a preto potom prichádzajú riešenia, ktoré znamenajú ďalšie a ďalšie platby, ďalšie a ďalšie financovanie, získavanie a kupovanie si času, aby sa ten problém posunul ďalej, aby sa nachádzali riešenia, ale za tým slovíčkom nachádzali riešenie je mnohokrát naozaj len odkladanie riešení a získavanie si času. Čas je potrebné získavať mnohokrát. Áno, keby došlo k nejakému, radikálnej zmene zo dňa na deň a Európa, jej finančný sektor, vlády, stabilizačné mechanizmy by neboli pripravené, znamenalo by to ekonomickú katastrofu a pohromu. Ale kde končí ten čas nevyhnutnosti, zabezpečovania si času a kedy už začína čas, že treba vec riešiť a neodkladať? Spomína sa tu najviac Grécko, ale tu predsa vôbec už nejde len o Grécko a ani nikdy nešlo o Grécko. Grécko je len ten vrchol ľadovca, ktorý nám všetkým spôsobuje problémy. Spôsobuje problémy Slovensku, pretože keby došlo k tomu, že Grécko náhle zbankrotuje, náhle odíde z eurozóny a bude to mať priamy, alebo reťazovo by to malo dopad na banky, ktoré sú angažované v gréckom dlhu, a znamenalo by to pre tieto banky ich existenčné ohrozenie, čo by znamenalo, a nebola by možnosť, ako im pomôcť, aby prežili tento nárast, znamenalo by to, že tento problém sa prenesie do výrobného sektoru, do priemyslu, do ekonomiky daných krajín, prestali by prúdiť financie, prestali by existovať vzťahy, ktoré zabezpečujú financovanie ekonomiky jednotlivých krajín. Zastavila by sa následne výroba, malo by to katastrofálny dopad na zamestnanosť, pretože podniky by prestali fungovať, a to by sa prelialo aj k nám. Že my musíme byť, ja som si vedomý, že my musíme byť pripravení riešiť následky, ktoré dlhová kríza spôsobila. Len nie som si istý, či dostatočne razantne sa snažíme odstraňovať príčiny. A či sa snažíme, myslím celá Európa, dostať sa do stavu, kedy nebudeme len zahladzovať požiare, ktoré vznikajú, nové a nové, ale pôjdeme k samej podstate.
Preto si napríklad nemyslím, a to hovorím nie teraz, hovorím to od mája 2007, myslím, keď som napísal na tú tému blog, ktorý stále visí na Trende, že pre Grécko by bolo najlepšie, keby nemalo euro. Preto, aby sa dostalo z krízy a aby začalo normálne fungovať. Samozrejme, že to bude mať veľmi tvrdé dopady a následky, tak ako aj na Slovensko malo veľmi tvrdé dopady, liberalizácia a všetky následne nevyhnutné ekonomické kroky, bez ktorých by Slovensko sa nestalo ekonomicky výkonnou krajinou. Ale aj takéto veci treba podstúpiť, keď sa z toho problému daná krajina chce dostať.
Preto my musíme, a naši zástupcovia vo všetkých týchto štruktúrach, byť pripravení, presadzovať skutočné opatrenia, nie zahladzovať a len posúvať riešenia ďalej. Preto som sa dnes pýtal v rámci hodiny otázok a odpovedí ministra financií Kažimíra, keď sa posunieme o krajinu ďalej, prečo máme požičať španielskym bankám, či je to nevyhnutné, aké máme o tom informácie, ktorým bankám sa má požičať, či sú to banky, ktorých prípadný bankrot by mal negatívny dopad na širšie, širšiu európsku ekonomiku alebo je to len problém, ktorý potrebuje vyriešiť španielska vláda. Preto som sa pýtal, či Španielsko použilo naozaj všetky prostriedky, aby zabezpečilo vnútorné zdroje a mobilizovalo vnútorné zdroje, aby predovšetkým vlastnými silami tieto prostriedky zabezpečilo, ktoré potrebuje. Možno, možno nemá už tie prostriedky, ale tieto informácie nám zatiaľ chýbajú, taká bola aj odpoveď. Ešte nevieme, ešte ten audit len príde, ale ja si myslím, že na toto sa musíme pýtať, pretože opakujem to tu už nie prvýkrát. To, že musíme podľa mňa mať pripravenú silnú palebnú silu, finančnú palebnú silu na riešenie problémov, je jedna strana mince. Ale rozhodujúce je, ako použijeme tie prostriedky, či ich použijeme rozumne alebo nerozumne. Na riešenie problému alebo na odďaľovanie riešenia problému. A to ma veľmi zaujíma a myslím si, že toto zaujíma občanov Slovenska, pretože keď to použijeme na riešenie problému, tak hájime záujmy občanov Slovenska. Keď to budeme používať na odďaľovanie problému, len na kupovanie času, tak problém zväčšujeme, a neriešime alebo nehájime záujmy občanov Slovenska, ale zväčšujeme problémy, ktoré raz na nás všetkých dopadnú. S omnoho väčšou silou, s omnoho väčšou intenzitou.
Mne sa veľmi ťažko, keď to dám do vzťahu s našou súčasnou situáciou a diskusiou.
Teraz sa budeme baviť, aj sa bavíme celý čas, napríklad o tom, že vláda ide tvrdo siahnuť na peniaze sporiteľov v druhom pilieri. Ide im zobrať skoro, viac než polovicu z úspor, ktoré by si tam tvorili každý mesiac. Dôvod, prečo to tak je, je, pretože potrebujeme znížiť deficit, pretože nám rastie dlh.
Deficit sa dá znížiť aj ináč v tejto oblasti. Ja som to viackrát povedal, dnes naposledy na konferencii o dôchodkovom systéme, ktorá prebiehala doobedu. Áno, vieme si predstaviť riešenia bez toho, aby sa to negatívne dotklo sporiteľov. Napríklad tak, že sa časť tých percent presunie do novovytvorenej a štátom spravovanej inštitúcie, ktorá spravuje tieto úspory, neponecháva ich vo verejných, v okruhu verejných financií, ale investuje ich. Zostávajú, nemíňajú sa tie peniaze, ale pretvárajú sa na aktíva, ktoré sa investujú takým istým spôsobom, ako to robia správcovské spoločnosti v druhom pilieri. Aj to je riešenie a na základe dohody, ktorá by mohla takto vzniknúť, by ľudia neprišli ani o cent z toho, čo dnes majú.
Ale odpoveďou zo strany, vládnucej strany SMER je, že, áno, deficit by to síce znížilo, ale nezníži nám to dlh. Áno, je to pravda, tie peniaze by sa museli reálne vynaložiť. A prečo to hovorím práve pri tejto debate? No preto, lebo pristúpenie a realizácia alebo zapojenie sa do týchto európskych stabilizačných mechanizmov, samozrejme, náš dlh zvyšovať bude, a nie o malé sumy. A preto pre mňa je to naozaj veľmi ťažké, keď vidím, že pod tlakom potreby znižovať dlh ideme siahnuť na peniaze 1,5 mil. pracujúcich občanov Slovenska, zhruba 70 percent pracujúcej populácie, a tieto peniaze ideme, musíme použiť na sanovanie problémov, ktoré sme si nespôsobili my. Preto je to rozhodnutie naozaj ťažké, ale pritom zároveň si uvedomujem, že tie problémy za nás nikto iný nevyrieši.
Preto, hovorím to preto, aby som zdôraznil tú vážnosť rozhodovania o tom, ako sa tie peniaze budú používať, keď ich už tam dáme. Aby som zdôraznil to, čo sa snažím presvedčiť poslancov a vládu, poslancov strany SMER, že nie je správne, aby o týchto peniazoch rozhodla vláda tak, že dá minister financií pokyn nášmu zástupcovi v daných orgánoch, že napríklad minister financií dostane na stôl informáciu a správu o tom, že ako sa teda má pomôcť tým španielskym bankám, ktorým bankám a prečo. Preštuduje, poradí sa so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, možno to prejedná aj vláda a dá pokyn, a my o tom nič nebudeme vedieť.
Občania tejto krajiny nebudú nič o tom vedieť, prečo ide 100 mld. v rámci celej Európy na pomoc španielskym bankám a či to naozaj bolo nevyhnutné. Či nestačilo 30 mld., či nestačilo 50 mil., alebo možno či vôbec je takáto pomoc nevyhnutná. Či ju naozaj dostatočne kriticky zhodnotíme. Pretože každý vie natiahnuť ruku, každý by rád dostal peniaze nato, aby sa mu dýchalo ľahšie. Aj nám keby niekto dával peniaze v minulosti, keď sme ozdravovali banky, asi by to bolo ľahšie a príjemnejšie. Asi by sme možno mohli byť populárnejší a robiť populárnejšiu politiku a ľahšie kráčať slovenským politickým životom.
Preto hovorím, že je dôležité, aby sme o všetkom rozhodovali, o takýchto závažných otázkach, tu v pléne, nielen v eurovýbore, ktorý je opäť veľmi úzkou skupinou ľudí, ale tu v pléne, aby sme to naozaj mohli rozobrať dôsledne a podrobne, pretože ide o osudy celej krajiny.
Nám sa môže stať, môže sa to stať, teoreticky je to určite možné, a možno aj prakticky, že my budeme robiť skvelú správnu hospodársku politiku, ale budeme stále potrebovať financovať následky alebo riešenia problémov iných krajín, budeme stále nútení si požičiavať na to, pretože my nemáme také zdroje, a budeme tým zvyšovať naše zadlženie. A naše zadlženie bude rásť, tým sa naša schopnosť požičiavať si na financovanie našich potrieb bude znižovať a budeme sa točiť po dlhovej špirále bez toho, aby sme si to sami spôsobili. A o tomto nemá hlasovať parlament? O takýchto závažných rozhodnutiach? Ja si myslím, že zobrať si na seba také bremeno, a to znova len zopakujem, je veľkou chybou aj zo strany vlády a zo strany vládnucej strany. To sú tak závažné rozhodnutia, ktoré nie na štyri roky, na desaťročia môžu ovplyvniť osudy Slovenska. A môžu ich ovplyvniť aj veľmi negatívne.
Ja som potešený teraz, že vidím, ako sa množia aktivity, ktoré predkladajú jednotlivé poslanecké kluby alebo poslanci, ktoré vychádzajú z tej myšlienky, ktorú sme sa snažili v SDKÚ - DS presadiť na minulej schôdzi parlamentu. Aby Národná rada v duchu toho, čo som práve povedal, prijala uznesenie, pravidlo, že o všetkom, čo sa tu bude diať, bude rozhodovať parlament. To bolo, to bolo v našom návrhu uznesenia, ktoré sme sa snažili dať ako spoločný návrh všetkých opozičných strán, vtedy akurát SaS nesúhlasila s takto predloženým uznesením, ale nevadí, že my sa snažíme integrovať a vytvárať spoločné návrhy. Ja som rád, aj keď individuálne jednotlivé kluby predkladajú obdobné iniciatívy, ktoré idú k tomu istému a určite, určite idú správnym smerom. Či už je to uznesenie, ktoré navrhuje KDH alebo SaS, ústavný zákon, pretože je to to isté, čo SDKÚ - DS navrhovala na minulej schôdzi.
Takisto myšlienka garancií, ktoré, o ktorých hovoril pán Lipšic pred chvíľou, sa diskutovalo už pri prvom eurovale a je veľká škoda, že vtedy, aj keď v istú chvíľu bola vôľa dať isté pravidlá hry, sa táto vôľa nepodarila naplniť a uskutočniť. A je to možno poučenie do budúcnosti, že máme byť naozaj aj veľkorysejší aj schopnejší hľadať variantné riešenia v záujme dosiahnutia cieľa.
Vážené dámy, vážení páni, budeme hlasovať o zmluve, ktorá z môjho pohľadu nedáva záruku, že rozhodujeme správne, či by sme ju odmietli, alebo či by sme ju schválili.
Je to veľmi neisté rozhodnutie, či taká, alebo taká varianta bude správna. A bude sa mi veľmi ťažko hlasovať, pretože naozaj toto je rozhodnutie, ktorým Slovensko vkročí alebo nastúpi na vlak, z ktorého niet možnosti vystúpiť.
Ale ako sa v živote stáva, to rozhodnutie budeme musieť urobiť. Ale keď ho už urobíme, tak by sme mali si byť vedomí našej zodpovednosti a mali by sme naozaj o každom jednom rozhodnutí viažuce sa k činnosti týchto stabilizačných mechanizmov, alebo v tomto prípade už len toho budúceho stabilizačného mechanizmu, rozhodovať spoločne. Pretože spravujeme krajinu, kde žijú všetci občania, nielen voliči jednej politickej strany.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. No, Ľudovít, tie argumenty, ktoré si predniesol, v podstate zodpovedajú skutočnosti. Tá zmluva skrýva v sebe veľké riziká a vravíš, že rozhodnutie budeme musieť urobiť. Čo ma trochu prekvapuje, že tým automaticky vnímaš alebo chápeš situáciu tak, že no, budeme musieť zahlasovať za. Ale pre mňa urobiť rozhodnutie, je rozhodnúť sa áno, alebo nie.
V tvojom vystúpení si pomenoval toľko rizík, že každý zodpovedný človek by si povedal, táto vec nesie pre mňa také veľké riziká, že ju odmietnem. A trochu ma teda sklamalo, že pre teba rozhodnutie budeme musieť, vlastne si mal povedať, budeme musieť súhlasiť. Čo de facto znamená, že tento parlament je tu len na to, aby súhlasil.
Spomenul si tvoj blog z mája 2010. Nie, nie, je to 2010, ja som pozeral na Trende, bolo to krátko pred voľbami. V tom čase už SaS jasne povedala, že bude proti pôžičke Grécku. Tam ste sa aj vy našťastie pridali. A v tom blogu píšeš, že nemá zmysel strkať ďalšie a ďalšie peniaze do Grécka, že mali by vystúpiť, a o to viac ma mrzí, že tento tvoj názor si si nezachoval aj rok a pol, jeden a pol roka neskôr, kedy došlo k rozširovaniu erovalu. A vlastne až to rozšírenie umožnilo zachraňovať banky, a čo bol úplne nonsens, z toho dočasného eurovalu dostalo Grécko peniaze, o ktorých už vtedy sme všetci vedeli, že nebudú mať žiaden účinok, len predĺžia agóniu.
Práve dnes sa z tlače môžme dozvedieť, Grécko potrebuje ďalších 20 miliárd.

Ďakujem pekne za slovo. Chcem povedať, že to, čo povedal môj predrečník Richard Sulík, na celej čiare platí. Pán kolega Kaník, uviedli ste kvantum vcelku rozumných a múdrych argumentov, prečo je to rozhodnutie ťažké, citujem vás, "ťažké", len mi je naozaj ľúto, že z toho ste neodvodili záver, že rozhodnutie by malo byť odmietavé.
Rovnako ťažké, ale odmietavé. Že na jednej strane je taká trošku chýbajúca integrácia, integrita, pardon, ospravedlňujem sa, vlastnej osoby, že kopec nebezpečenstiev to skrýva, je to zmluva s diablom, je to ťažké rozhodnutie, ale v princípe asi nepoviem nič nové, že vy ho určite podporíte, a nielen vy, ale celý váš klub.
Tie vaše pozmeňujúce návrhy, ktoré ste podávali na ostatnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, obsahovo akokoľvek v poriadku až do okamihu, kým ste sa aj v tomto vašom vystúpení teraz opäť nezačali pozicionovať do polohy vodcu vedúcej sily týchto pozmeňujúcich návrhov, alebo rozumej úprav národných rozhodovacích procesov na národnej úrovni.
A toto je naozaj farizejské, pretože tomu sa hovorí, odvaha zlacnela.
Ja sa pýtam, kde boli takéto vaše návrhy napríklad aj 11. októbra, ak sa nemýlim, uplynulého roka, keď padala vláda. Vtedy ste neprišli s nejakými riešeniami, že treba nastaviť inak národné schvaľovacie procedúry. Napriek tomu budeme veľkorysí a podporíme aj návrh na uznesenie Národnej rady, ktorý predložil predseda Ján Fígeľ, aj ten, ktorý predložil poslanec, pán Lipšic. Toto všetko podporíme, ale s plným vedomím si toho, že to má len charakter politickej deklarácie.
To, čo má charakter vymožiteľný a skutočný, je paragrafované znenie novely ústavného zákona, ktorú predložíme my.
Ďakujem.

Slovensko bude stáť účasť v trvalom eurovale len tento rok 659 mil. eur v hotovosti, len tento rok, pardon, za tri roky.
Táto suma je porovnateľná, tak ako ste to, pán poslanec, spomenuli vo svojom príspevku, s opatreniami, ktoré chystá vláda proti sporiteľom v druhom dôchodkovom pilieri. Zníženie príspevku sporiteľov o 5 percent znamená asi 500 mil. ročne, ktoré získa vláda a ktoré teda šmahom ruky pošleme do trvalého erovalu. Ďalšie desiatky, stovky miliónov sa získajú napríklad od živnostníkov, ktorým vláda chce znížiť, pardon, keby znížiť, zvýšiť minimálne odvody, zvýšiť odvody celkovo, zvýšiť daňové zaťaženie, dohodári, študenti, dôchodcovia budú platiť odvody. Ďalší dohodári nebudú môcť pracovať vôbec, budú pracovať buď načierno, alebo na trvalé úväzky s vysokými odvodmi. Skrátka a dobre, naši ľudia, naši jednoduchí ľudia, ktorí pracujú tvrdo, svojou prácou si zarábajú, zaplatia náš účet, ktorý im tu dnes alebo zajtra, vážení kolegovia, chcete takýmto spôsobom vystaviť.

No, keď sa rozhoduje o veci, ktorá je nejednoznačná, je niekedy aj ťažké očakávať, že budem pochopený jednoducho, pretože samotná vec nie je jednoduchá. Takže, Richard, ja som nepovedal, že áno, a nepovedal som, že kvôli tomu, že tam vidím tie riziká, je správne nepodporiť. Pretože ja hovorím to, že keď budeme rozhodovať, nevieme s určitosťou povedať, či schválenie alebo odmietnutie je správne. Dneska si trúfam povedať, nikto s určitosťou nevie, čo je správna cesta. Každý si môže myslieť o nej, čo je správna, ale až história určí, čo je správna. Nejako sa rozhodneme. Podporiť, nepodporiť. Ale to neznamená, že keď ja som pomenoval riziká, že z tých rizík automaticky musí vyplývať, že je logické odmietnuť. Niekedy niet inej cesty, len ísť do aj krajných rizík, keď si, keď zvážime, že takáto cesta, vedomí si toho, aká je nebezpečná, je nevyhnutná. Preto zdôrazňujem to, to B stále, čo hovorím, keď už do toho pôjdeme, musíme s tým nakladať maximálne rozumne a musíme mať odvahu sa pobiť v rámci tých štruktúr, aj keď by sme mali byť v menšinovom postavení za to, ako budeme tie peniaze používať, a tam sa potom, až do toho pôjdeme, nesmieme báť povedať nie, a to sa bojím, že to sa zatiaľ nepreukázalo, že takú odvahu máme.
Pán Jožo Kollár, my sme, odvaha nezlacnela, ja som toto hovoril presne rovnako aj pri prvom eurovale. A určite si spomeniete, že ešte pred voľbami sme žiadali zvolanie mimoriadnej schôdze, keď vtedajšia vláda schválila poskytnutie. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)