3. schôdza

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Gál. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Idem v poradí, ako ste mi dali tie faktické poznámky.
Že sme tu boli vo vláde, že čo sme robili. No my sme sa chystali vládnuť štyri roky. Osud to chcel inak. Nestihli sme to. My sme to mali v programe . My sme to mali v pláne. Nestihli sme to. Tak vidíte, je pár mesiacov po voľbách, už sme tu s týmto zákonom.
K poslancom, ktorí povedali, že odložme to, že potrebuje to čas, diskusiu. No, viete, šport je troška aj o stávkach, lebo dá sa stavať tie na výsledky. Nie som zástancom hazardu, ale stavil by som sa s vami, kedy príde nejaký ten návrh.
K tým poslancom ktorí, vlastne to bola taká väčšina, hovorili, že je nepodstatný alebo podstatný ten okruh ľudí, ktorých by sa to týkalo. No áno, ale to sa dá upraviť v druhom čítaní. Môžeme navýšiť vek, upraviť okruh ľudí, športovcov, ktorých by sa to týkalo, ubrať niektoré tie športy, pridať niektoré športy. Na toto je druhé čítanie. Keď to zabijem, tak druhé čítanie nebude. A minimálne žiadna debata na túto tému nebude polroka, lebo rokovací poriadok tam to nedovolí.
A k tým poslancom, ktorí hovorili o tom, že áno treba komplexný návrh, koncepčný, systematický. Tak čakám od vás systematiku. A som zvedavý, akú systematiku dáte do tohto pléna, lebo to sú také plané slová vždy, systematika, koncepcia. No proste buď ideme niečo riešiť, alebo nejdeme niečo riešiť. Keď vytýkate nekoncepčnosť, tak, prosím, očakávam od vás tú komplexnosť, lebo veľmi ľahko sa kritizuje, ale... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ? (Reakcia navrhovateľa.) Áno, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Takže som veľmi rád a ďakujem každému, kto nejakým spôsobom prispel k tejto debate. Ale, vážení, dovoľte, aby som sa poďakoval za tú historickú myšlienku, ktorú povedal pán Osuský v začiatku jeho vystúpenia. A chcel by som povedať jednu vec, čo povedal ešte pán Coubertin, čo politici pokazia, to športovci napravia. Takže to je jedna taká základná jeho myšlienka. Tak dúfam, že my politici skúsime niečo napravovať.
A dovoľte mi, aby som povedal pár čísiel, ktoré sa týkajú toho, o čom sa bavíme. Máme doteraz žijúcich jedenásť olympijských zlatých medailistov, dvadsaťšesť strieborných a jedenásť tretích miest pri normálnych ako zdravých športovcoch. Paralympijskí športovci, to nie sú chorí športovci, pozor, lebo sme to hovorili, že nijakým spôsobom sa nedajú porovnať. Oni závodia v tých disciplínach, do ktorých oni patria. Čiže ja nie som rád, keď hovoríme, že oni sú chorí športovci, to nie sú, len sú postihnutí. Takže tam je pätnásť prvých miest, dvadsaťšesť druhých miest, dvadsaťjeden tretích miest. Majstrov sveta, tých, o ktorých sme hovorili tu, čo pán Galis predniesol, máme tridsaťdva medzi športovcami. A máme tridsaťštyri parašportovcov, ktorí sú majstri sveta. Ale otázka znie tak: Majú to byť majstri sveta všetci? My sme ochotní hovoriť aj o majstroch sveta, lebo nebol by som športovec, keby som nepovedal, že čím viacej športovcov dostane túto nejakými spôsobom doživotnú rentu, tým viac je to výhodné. Prosím vás pekne, toto si treba uvedomiť, že nie sú to iné disciplíny, lebo potom ja neviem vymyslím si niečo, čo nie je olympijská disciplína. A dostane doživotnú rentu. Tuto by sme mali povedať, áno, ale v olympijských disciplínach ja nie som proti tomu. A môžem vám povedať, že je to navýšenie o päťdesiattisíc eur.
Tuto nebudem menovať každého osobitne, kto o tom hovoril nejakým spôsobom, len pokúsim sa to zhrnúť. Na druhej strane majster sveta v olympijskej disciplíne nemá šancu získať olympijskú medailu? Má šancu získať olympijskú medailu. Len, ako povedal pán Osuský, a súhlasím s pánom Osuským, podľa môjho názoru majster sveta je každý rok, môže ním byť, ale olympijský víťaz môže byť raz za štyri roky v tej istej disciplíne, čo majster sveta. Preto si to cením na vyššie miesto. Čo sa týka hokejistov, samozrejme, teraz sme boli strieborní na majstrovstvách sveta, je to fantastický výsledok, ale tiež tu odznelo to, že na týchto majstrovstvách sveta nikdy nehrajú najlepší hokejisti, prosím vás pekne, ešte v Stanley cupe nie sú ani v semifinále. Ale na olympiáde, čo povedal tiež pán Osuský, hrajú vždycky najlepší hokejisti raz za štyri rok. To je ten dream team v basketbale alebo hokejisti. Toto si tiež treba v konečnom dôsledku uvedomiť.
Pán Brixi povedal, že kto to má dostávať, Áno, v tom zákone je všetko napísané, kto si môže o to požiadať. To nie je o tom, že to má dostávať, si o to musí požiadať ten v prvom rade, kto má nárok na túto rentu. A keď odpočítame od tých čísiel, čo som vám povedal, kto má nárok v alternatívach v tridsiatich piatich alebo v štyridsiatich rokoch dovŕšenia veku právo požiadať o túto rentu, tak je to ešte menej peňazí. Preto hovorím aj pánovi Hlinovi, že nemusíme predať všetky lesy, je to len dokopy, keď ideme od tridsiatich piatich rokov, tak je to štyristoosemdesiattisíc eur za rok. A to nie je ani päťdesiat metrov diaľnice v prepočte. Prosím vás pekne, nemôžeme vynechať z toho, keď sa odrážame od toho, že je tu olympijská renta. Ja viem, že šachisti sú takisto športovci. Nevymysleli sme to my. Majú to Česi, Poliaci, Maďari, Rumuni, Ukrajinci. Majú to všetci. Je to olympijská disciplína. Že to je psychická hra, O. K. beriem to, nie je to nijaké náročné, ale pre tých, ktorí to hrajú, je to obrovská námaha, psychická. A preto my nemôžeme vybrať z toho šachistov. Nemôžeme ich z toho vybrať, lebo majú oficiálnu olympijskú súťaž. A takisto prečo by sme mali nejakým spôsobom povedať, že hluchí športovci majú dostať menšiu rentu ako normálny športovec, olympijský športovec, veď on závodí vo svojej disciplíne, prosím vás pekne. Chceme ho hendikepovať alebo to je druhoradý človek? Pre mňa je to človek, ktorý získa medzi svojimi tú istú zlatú medailu čo zdravý človek medzi zdravými. A to platí aj pre paralympionikov.
Pani poslankyňa Horváthová, hovoríte, že nie je to motivácia. Prečo by to nebola motivácia? Pre tých športovcov, ktorí sa teraz nedostali do Londýna, keď my posunieme tento zákon, ak prejde alebo neprejde aj s úpravami, ja nie som proti úpravám, dobrým myšlienkam, ktoré sú tu, nebude to motivácia? Čo myslíte, prečo to zaviedli v ostatných štátoch? Pretože je to motivujúce. To sme nevymysleli my. To vymysleli tí, ktorí majú viacej olympijských medailistov. A dokonca tam dostávajú rentu aj tréneri, síce 50 % z toho a tak ďalej. A u nich sa to dedí, u nás nie, my to nechceme. My chceme, aby ju dostali tí, ktorí si to zaslúžili. A preto si myslím, že je to ohromne motivujúca vec. A máme olympijskú víťazku, zaplať Pán Boh, ktorú máme z Ruska, lebo sa nezmestila do národného výberu Ruska. A my ju máme, zhodou okolností nám spravila dve zlaté medaily. My chceme to, aby naši športovci, a máme na to príklad, sú to vodní pólisti, odchádzali od nás, pretože majú vytvorené možno lepšie podmienky. Ale tam napr. Gergely z Košíc je trojnásobný olympijský víťaz za Maďarsko a berie rentu. A tu sú aj hádzanári, budú aj futbalisti. Čo sa týka futbalu, áno, o pánovi Galisovi viem, lebo dlhodobým futbalistom je. Prosím vás pekne, aj futbal máme na olympiáde. Ale my sa tam nevieme kvalifikovať, ešte nie na majstrovská sveta. To je náš najväčší hriech. Najprv sa dostaňme na olympiádu, futbalisti nech vyhrajú olympiádu a potom dostanú doživotnú rentu. Mne už je jedno, či tam bude hrať najlepší futbalista, alebo z B triedy futbalista, nech sa tam kvalifikuje a nech vyhrá. A, samozrejme, máme v tom zozname športovcov, to môžem prečítať, futbalistov, ktorí získali v Moskve na, myslím, „malej olympiáde“, bola bojkotovaná, prvé miesto, sú tam zaradení. Sú tam hokejisti zaradení, ktorí tiež získali bronzovú medailu na olympiáde. Takže ja nevidím v tom nejakým spôsobom takú vec, že niekto by bol hendikepovaný a nemal tú možnosť. Máme tu možnosť. Čo sa týka olympiády v roku 1984 v Los Angeles, prosím vás pekne, tu odzneli slová o družbe, turnaji socialistických štátov. Tí športovci nie z vlastnej vôle neišli na tú olympiádu, ich nepustil systém, lebo sme povedali, že ideme bojkotovať olympiádu. Ja neviem Bugár tam bol. A sú tam napr. hádzanárky, ktoré získali druhé miesto. (Smiech v sále.) Nie ty, Béla. Ale nie je to podstatné. Nie je to podstatné, pán Bugár, podstatné je to, že nešli na olympiádu z tej vôle, že nechceli tam oni ísť. Oni sa pripravili. A bol som v tých zoznamoch, keď oni mali ísť na tú olympiádu. My sme sa dokonca pripravovali, len sme nemali šancu tam sa dostať. A mňa sa netýka renta. Hovorím vám, nehľadajte to. Ale v konečnom dôsledku chcem len toľko povedať, to je éra roku 1984, z tých dievčat hádzanárok slovenských z pätnásťčlenného družstva štrnásť dievčat hralo za Slovensko a získali strieborné medaily na tej náhradnej olympiáde, na družbe, ktoré v konečnom dôsledku hrali s Ruskami to finále, tam len prehrali. My sme aj vtedy mali silné družstvo, ale za to nemôžu.
V závere dovoľte mi ešte jednu poznámku povedať, čo sa týka toho, prečo predkladáme ten zákon. Žiaľbohu, je to tak, že to, čo povedal aj pán poslanec Gál, ja som pripravoval športový program strany MOST – HÍD aj za predchádzajúce obdobie na štyri roky, tento zákon nebol pripravený, doriešili sme ho teraz, je pripravený, predkladáme ho nie teraz preto, lebo teraz je iné obdobie. My sme si mysleli, že to bude dlhšie. A bol na to čas, priestor, aby sme to predložili.
Takže preto vás prosím, ak by ste tento zákon, o čo vás prosím, pustili do druhého čítania, je tu ešte stále možnosť doplniť ho. Hovorím, bol by som nešportovec, keby som sa bránil tomu, aby z toho balíka nedostali viacerí. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Chce sa k rozprave vyjadriť spravodajca? (Reakcia spravodajcu.) Áno. Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, napriek tomu, že ma iste kolegovia z vládnucej strany budú považovať za nejako prudko vyhraneného človeka, nemyslím si, že to je vždy pravda. A vyznačujem sa, pokiaľ ide o zákonné návrhy, jednou vecou. Myslím si, že by sme nemali žiarliť.
S návrhom tohto zákona nemám osobne nič spoločné. Nepracoval som na ňom, nebol som v tej skupine. Ak ho podporujem, robím to preto, lebo nežiarlim a nezávidím z podstaty veci. Jednoducho je jasné, že to, čo doznie, keď skončí moje vystúpenie, bude možno zaznamenané v archíve Národnej rady a neprinesie mi to, v duchu sokolského hesla, ni zisk, ni slávu. Napriek tomu sa za to, aby sa o tomto návrhu ďalej rokovalo v druhom čítaní, prihováram.
Ešte raz hovorím, nezávidím autorom. A myslím si, že je to dobrá idea a že ju môžeme i v školskom výbore, ktorý je gestorským výborom, spoločnou rukou, nerozdielnou, posunúť do ešte lepšej podoby.
Viete, zaznelo tu vo vystúpení „palec hore“ autorom. Áno, ale z toho, čo tu hlavne zaznelo, vyplýva síce palec hore autorom, ale palec dole Tónovi Švajlenovi, i Tónovi Urbanovi, i Jankovi Zacharovi, pretože, ako hovorí jedno také trošku cynické "řčení", v konečnom dôsledku sme všetci mŕtvi. A tobôž mŕtvi budú dnes sedemdesiatroční olympijskí medailisti. Takže môžeme ešte vydržať pár volebných období a hovoriť o komplexnom riešení. Friedrich Dürrenmatt vo svojej hre Fyzici má jednu krásnu sentenciu – vytvorme medzikomisiu, medzikomisia vytvorená. Áno, toto je tá najlepšia cesta zahrabať všetko pod čiernu zem, nabaliť na to čo najviac a najťažšie riešiteľných problémov, ktoré by stiahli aj nepotopiteľnejší Titanic, ako bol ten pôvodný Titanic, a potom povedať, no nedalo sa, lebo to bolo príliš zložité. Naopak, vymedzenie vekové, možno menej veľkorysé, a vymedzenie tematické, možno absolútne úzke, ako som povedal, na zimné a letné olympijské hry, znamená prvý základný kamienok v mozaike, ktorý je presne definovaný, ktorý je vedený, ešte raz to zdôrazňujem, rozpočtovou zodpovednosťou. Vy máte v rukách ministerstvo financií a na krku ekonomickú situáciu štátu, ale sprísnenie pravidiel, o ktorých tu je reč, znamená ešte menšiu rozpočtovú dieru. Naopak, to čo tu zaznieva, znamená bezbrehú rozpočtovú dieru. Takže, s dovolením, sa autori, ako by povedal nebohý Dušan Slobodník, eticky zosamoregulovali týmto návrhom. Nechcú poškodzovať vaše ministerstvo financií a neľahkú situáciu, ktorú bude musieť pán minister Kažimír a vláda riešiť.
Takže musím povedať, že ak sa takýto návrh odmietne s tým, že to treba riešiť oveľa širšie, oveľa komplexnejšie, tak je to jednoducho zúčtovanie s tými športovcami, o ktorých ide, pretože tu sa hovorí, kolegyňa Horváthová, vo veľkom o motivácii. Tak ja vám niečo poviem. Naša výprava na letné olympijské hry do Londýna je najmenšia v dejinách Slovenskej republiky, najmenšia svojím počtom, najmenej ľudí sa dostalo na olympiádu. My hovoríme o motivácii, je pochopiteľné, že Martikán nebojoval v kanáloch divokej vody kvôli tomuto, o čom vtedy nevedel a čo teraz kolegovia navrhujú. Ozaj toto nie je ani pre Cháru k prípadnej zlatej medaile na olympijskom hokejovom turnaji žiadna motivácia. A viem si živo predstaviť, že by to aj s Hossom okamžite venovali na výstroj pre deti. Ale to, o čom hovoríme, nemá nič s motiváciou, lebo ak to vymedzíme na dnes 40- či, ako by som si ja predstavoval, možno 50-ročných a starších, tak tých už nepotrebujeme motivovať, tí už svoje odviedli. A motivovať mali tých, ktorí prídu po nás a ktorí prídu po nich a ktorých je od olympiády k olympiáde menej. Ak si myslíme, že po tejto olympiáde nám o 15 rokov, keď prekročia vekovú príslušnú hranicu, ktorú im môžeme vymedziť v druhom čítaní, pribudne strašne veľa tých, ktorí budú mať zlato alebo striebro, bronz, tak vám poviem, bodaj by vaše slová sväté boli. Nevidím to tak ružovo a tak nádejne s našim športom. Takže si myslím, že tých pár ľudí, ktorí to dokázali, a pripusťme, že ten vek posunieme, často v skromných podmienkach, Janko Zachara dostal za svoju zlatú olympijskú medailu z Helsínk zimník, Makyta mu venovala zimník, si to zaslúžilo. To vtedy nebolo také celkom bezvýznamné, zimník sa zišiel. Takže keď budeme topiť tento návrh, tak si môžeme skutočne povedať, že ak ešte chvíľku vydržíme, tak tí, ktorí kládli základy úspechom slovenského športu, budú definitívne mŕtvi. (Potlesk.)