3. schôdza

Pán poslanec Viskupič, nech sa páči.

Ďakujem. Ja sa chcem tiež pripojiť, že tuto, tento zámer a túto novelu mám ambíciu v prvom čítaní posunúť ďalej. I keď sme ako na klube, takisto v diskusiách rozoberali ten moment možného zneužitia. Aj keď nie som veľmi znalý vo všetkých možných obchádzaniach zákona, tak to jednoduché obídenie na základe jednoeurových zmlúv počas dvanástich mesiacov je reálne riziko. A súhlasím aj s tou argumentáciou, že sa to dá poriešiť v druhom čítaní. Mám ešte jeden, jeden moment, keďže k tomuto návrhu zákona sa veľmi nevyjadrujú poslanci vládnej strany, tak začínam byť trošička skeptický, či sa vôbec budeme baviť v druhom čítaní o ňom, i keď si myslím, že tento návrh problémov viac rieši, ako nerieši, a bolo by dobré, aby sa možno aj vyjadrili v rozprave k tomu, že akým spôsobom obrovský problém, ktorý ma tu, ktorý tu rastie, a niektorí poslanci opozície sa ho snažia riešiť, aké majú oni predstavy k tomuto a prečo zase mlčia.

Pán poslanec Novotný, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Sľubujem pánovi poslancovi Matovičovi, že vo všetkých svojich ďalších rečníckych vystúpeniach na podobnú problematiku sa vystríham toho, aby som šíril nejaké fámy, a teda som rád, že pán poslanec sa chystá pozrieť do niektorých tých najvychytenejších inkriminovaných oblastí, kde žije pohromade veľa ľudí, ktorí sú zo sociálne vylúčených skupín. Chcem len povedať, že ja tam žijem a rozprávam sa s ľuďmi, veľa chodím po východnom Slovensku, ktorí ma poznajú, veľmi rád som v teréne a tie príbehy poznám. Bol som aj v takých osadách, kde možno zamieri počas svojich letných potuliek pán poslanec, či už v Žehre, v Kecerovciach alebo v Bystranoch. Niekedy sa treba naozaj porozprávať aj s lekármi aj s poštármi a tú otázku, ktorú som ja povedal, že otázka na výšku sociálnej dávky vo vzťahu k, povedzme k počtu detí, veľmi často dostávajú a veľmi často o tom rozprávajú.
Ja som si všimol, viete, ja som neurochirurg, veľmi častý jav, že keď pooperujete pacienta, ktorý má prácu, tak jeho prvá otázka je, ako rýchlo sa vie dostať späť do pracovného procesu. Pooperujete pacienta, ktorý nechce mať prácu, ani si ju nehľadá, jeho jediná otázka po operácii je, že čo ešte treba urobiť, aby mal invalidný dôchodok. A my to žijeme v praxi. Tieto príbehy rozprávajú ľudia, rozprávajú lekári, rozprávajú sestry, rozprávajú poštári, rozprávajú sociálni pracovníci, rozprávajú starostovia, rozprávajú ľudia v obciach, kde je veľká skupina sociálne vylúčených obyvateľov. Treba sa tam ísť pozrieť a porozprávať sa s nimi a možno prídete aj na nové nápady a nové myšlienky.
Ďakujem pekne.

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Matovič, nech sa páči.

Pán poslanec Frešo, hovorili ste o tom, že teda základnú spravodlivosť alebo tú mieru spravodlivosti by sme mali hľadať aj voči tým, ktorí tieto dávky platia. Však, samozrejme, tak som to myslel. Čiže my keď hľadáme spravodlivosť spoločnosti, tak tá spoločnosť sa skladá z ľudí, ktorí dnes na dávky pracujú a ktorí tie dávky poberajú, takže myslel som to, samozrejme, medzi týmito dvomi skupinami ľudí. Čiže aby ľudia, tá väčšinová možno spoločnosť alebo pracujúca spoločnosť netrpela pocitom, že na niekoho dopláca. Aby ale teda vedeli, že keď niekto nedodržuje, nespráva sa ako plnohodnotný člen spoločnosti, tak tá spoločnosť ho nejakým spôsobom trestá.
Keď hovoríte o tom, že teda tou kvázi retroaktivitou, na ktorú som upozornil, že vlastne, ak by sme teda dosiahli to, že odsunieme riešenie toho problému možno o štyri roky, takže vlastne potom by už ten problém bol príliš veľký a treba radšej teraz už začať ho riešiť a vlastne byť retroaktívny, tak dovolím si nesúhlasiť. Nikdy nesmieme byť retroaktívni, nikdy by sme nemali meniť pravidlá dozadu. Ak ľudia pred tromi, štyrmi rokmi nevedeli o tom, že raz ich pracovná aktivita bude nejakým spôsobom v budúcnosti posudzovaná, tak nie je správne dnes ju posudzovať. Ale nič nám nebráni v tom, aby sme dnes urobili čiaru a možno za pol roka už posudzovali ten prvý polrok, ktorý by sme, by sme urobili, a v tom prvom polroku už môžeme vyhodnocovať možno, či z toho prvého polroka aspoň mesiac pracoval niekto. Čiže možno, okej, za pol roka už môžeme byť nie retroaktívni, ale budeme spravodliví.
A pán poslanec Novotný, aby sme sa potom pochopili ako, my nejdeme do osád s Alojzom, že ideme ľutovať Rómov v osadách, že chúďatká, jako tam žijú. Nie. V prvom rade ideme s posolstvom, že skončili časy, že niečo, alebo že koláče budú bez práce. A chceme to povedať z očí do očí týmto ľuďom a vôbec sa toho. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Jedna technická poznámka ešte o, chcem pripomenúť členom poslaneckého grémia, že o 16.45 hodine predseda Národnej rady zvoláva poslanecké grémium.
Chcem sa opýtať, pán predkladateľ, chcete sa vyjadriť k rozprave, aké je teda vaše? Nie.
Pán spravodajca? Áno.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážená podpredsedníčka, ja budem stručný. Pôvodne som chcel vystúpiť, ale veľmi veľa myšlienok odznelo od zástupcov alebo od poslancov, ktorí sedia tu, v tomto strede. Ja si len dovolím prízvukovať niektoré veci, ktoré si myslím, že prízvukovať treba, pretože ja som aj v minulom volebnom období na túto tému vystúpil, a dokonca som ten návrh zákona, ktorý vtedy predkladali kolegovci Kaník, Kužma, Krnáč, Horváth, dokonca som ho nazval, že má nádych, nádych rasizmu, teraz to nepoužijem, ale napriek tomu si myslím, že bolo tam veľmi veľa takých prvkov, o ktorých by sa to dalo povedať.
Ja, samozrejme, som si tiež vedomý a nezakrývam si ani ja, ani moji kolegovia zo SMER-u oči nad tým, že ten systém nie je dobrý. Ale ten systém sa nedá meniť dielčím, že raz tento zákon, raz tento, raz tento. Buď ho budem chcieť meniť od začiatku tak, aby to pocítili už deti, lebo vlastne o ne ide aj v tomto zákone, aby naozaj, tak ako hovorím, že aby sa deti nenaučili, že peniaze sú na pošte, ale že peniaze si treba odpracovať. Ale kolega Novotný, pochádzam odtiaľ ako on, kúsok odtiaľ, a ja si pamätám ešte, keď môj nebohý otec postavil škôlku pre rómske deti v osade Jasove, ako to tam vyzeralo vtedy a ako to vyzerá teraz. Otázka je, prečo?
Vtedy tí Rómovia mohli robiť. Robili v Sandriku, v železiarňach, v strojárňach, na družstvách, v lese. Teraz nemajú kde robiť a vyrástla naozaj generácia, ktorá nepoznala prácu a nepozná prácu. Napriek tomu aj z tej osady vyšli ľudia, ktorí sú vzdelaní, ktorí našli svoj spôsob života iný a naším spoločným cieľom by malo byť, aby týmto deťom sme našli taký spôsob, aby žili ináč, než žili ich rodičia.
Veľa sa tu hovorilo aj o tom liste, ktorý napísali tie dve učiteľky z Dobšinej. No, ony popísali stav, ktorý je, a myslím si, že každému z nás je ten stav relatívne jasný. Ale tých desať strán treba tvrdo analyzovať a hľadať východiská, pretože to sa nedá represiou vyriešiť problém, ktorý existuje. Ja si osobne nemyslím, že akákoľvek represia niečo rieši. Možno dočasne. Ale ona to nemôže vyriešiť, problém, ktorý sa tu nahromadil za niekoľko rokov. A v tomto zákone mi vadí, tak ako aj predtým, je tu retroaktivita. Idete spätne, dozadu, a to sa mi, to sa mi veľmi nepáči.
Ešte k tomu listu. Ja si tiež pomôžem jedným citátom, ktorý som našiel v jedných novinách, a myslím si, že on plne vystihuje ten problém, o ktorom sme sa tu dnes bavili, aj včera, teda včera, dnes doobeda, že ani jedna z dávok nie je iba pre Rómov. Sú to cielené dávky na chudobné rodiny a medzi ich prijímateľmi sú majoritné, ale aj rómske rodiny. To by sme mali mať všetci na pozornosti. A zároveň, ak ich niektorí rodičia zneužívajú, tak to nie je predsa vina tých detí. Tie deti naozaj za to nemôžu, tie deti sa nepýtali na svet, tie deti sa jednoducho na svet dostali a našou povinnosťou spoločnou je im vytvoriť podmienky, tak ako som spomínal, aby žili iným životom.
Viete, niekedy v minulosti sa hovorilo, že kto nepracuje, nech neje. Po prečítaní tohto návrhu zákona by som to rozšíril, že kto nepracuje, nech nejedia jeho deti. Znova je to len o deťoch. Prečo nehľadáme možnosť, aby sme identifikovali, kto zneužíva tento sociálny systém, tieto rodičovské príspevky? V minulom volebnom období som povedal, že nájdite, navrhnite spôsob, aby sa tie, ten rodičovský príspevok používal naozaj na to, čo deti potrebujú. Pre tie deti, aby sa im kúpilo oblečenie, aby sa im kúpilo zabezpečenie, a ja neviem, čo všetko k tomu potrebujú. Jednoducho to tu nie je. Ja viem, že, že nie je to vec jednoduchá, ale to sa mi zdá schodnejšia cesta. A vzhľadom k tomu, že sú v tom regióne, kde som, si myslím osobne, že by bolo oveľa lepšie, keby sme vytvárali, alebo spoločnosť dokázala vytvoriť také podmienky, aby tí ľudia mali možnosť pracovať. A keď tú prácu odmietne, prosím, potom ho sankcionujme, dali sme ti šancu pracovať, ponúkli sme ti prácu, pomohli sme ti ju nájsť, jednoducho si odmietol, tak potom nemáš nárok. Nemám proti tomu nič. Bolo tu spomínané aj odvody z dohodárov. Neodpustím si jednu poznámku, lebo pán poslanec Mihál to aj vo svojom vystúpení hovoril, vy hovoríte A a ja vám poviem B. Viete, ako sa dohody zneužívajú niektorými zamestnávateľmi? Že 8 hodín alebo 10 hodín pracuje ako pomocný robotník na stavbe a vo večerných nočných hodinách ako brigádnik, teda na dohodu trebárs stráži stavbu, alebo robí niečo iné. Alebo niektorí zamestnávatelia dajú zamestnancom, tak si odrobil fond pracovnej doby, plus odpracuješ zákonom povolené nadčasy, a keď chceš robiť navyše, tak ti urobíme dohodu na iný obsah práce, ktorú ale ten potrebuje. Čiže takto si oni šetria peniažky a na to, na to iné mohli by prijať nových, nových zamestnancov, nových pracovníkov. Čiže naozaj my sme majstri športu, v mnohých veciach to, ten systém, ktorý existuje, využívať, zneužívať, neviem, ktorý výraz je lepší. A ja si osobne myslím a som presvedčený, že súčasné ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny určite komplexne predloží návrh na zmenu tohto systému, aj keď viem, a nie som naivný, že to nevyrieši. Jednoducho to nevyrieši. Ale riešiť to takto postupne sa mi tiež nezdá.
Ďakujem pekne.