42. schôdza

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. No, ja myslím, že máme nového lídra opozície, či si to chceme uvedomiť, alebo nechceme uvedomiť. Je to líder opozície a tak sa k nemu treba aj správať, lebo tak sa k nemu správa aj opozícia. Je to presne podľa toho hesla, že "alebo vyhrajú naši, alebo sú voľby neplatné". Toto sa tu prezentuje takýmto spôsobom.
Viete, pán Hlina určite nebude nič garantovať a navádzanie na násilie, toto v parlamente ešte naozaj nebolo. Čiže akými zbraňami bojujete, pán Hlina, takými zbraňami aj zahyniete. Je to otázka, len otázka času. A vy to veľmi dobre viete.
Ale tá opozícia si to neuvedomuje a vy ste jej lídrom. Vy tuná prezentujete a ste absolútne rešpektovaný tou opozíciou. Proste vy tuná robíte a hovoríte veci, ktoré tuná nikto ešte nepovedal v rámci násilia, v rámci vyzývania na násilie!
A ešte jednu vec by som vám chcel povedať, lebo spomenuli ste tu aj ´89. rok. Ja si vám dovolím, úplne kolegiálne, lebo neviem, či o tom naozaj všetko viete, ja som tieto veci tiež nevedel a netušil, hoci som trošku starší ako vy a som sa mnohých aktivít v rámci ´89. roku zúčastnil. Prečítajte si, ja ho pošlem, šokujúci rozhovor expremiéra Jána Strážského v Hospodárskych novinách a dátum je 4. 5. 2014. Je to expremiér, český expremiér, a naozaj si to prečítajte. Je to pohľad na ´89. rok bývalého premiéra. Je to čosi šialené! Je to čosi šialené a myslím si, že o tomto ani tí aktéri v ´89. roku nevedeli... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán kolega Hlina, čo dodať? Snáď toľko, či korupcia tu je, alebo preukázaná spojitosťou medzi finančnou spoločnosťou Penta Enterprises a Medical Group, alebo nie je, alebo či špekulujeme o rôznych konšpiračných teóriách, faktom je a zostane, že SMER zapredal zdravotníctvo, zveril do rúk finančnej skupiny Penta, a tým zabezpečil rozkrádanie zdravotníctva.
Keď kolegovia zo SMER-u sa tu bránia, že však bola vyvodená politická zodpovednosť. Formálne áno, pretože ministerku, ktorá vyšla z liahne Penty, nahradili ministrom, ktorý vyšiel z tej istej liahne Penty. Čo sa zmenilo? Nič! Zmenili sa figúrky na šachovnici, ale systém zostal zachovaný.
A keď tu opozícia žiada, aby prišiel do tejto sály a čelil Robert Fico tejto kritike a argumentoval a obhajoval svoje kroky, pretože nomináciu aj v jednom, aj v druhom prípade dal predseda vlády Robert Fico. Keď to nerobí, tak ja sa obávam, že tomu, aby ľudia vyšli do ulíc, sa ťažko bude dať zabrániť.
A musím povedať, že ani ja, ani moji kolegovia zo strany MOST - HÍD nie sme zástancami toho, aby ľudia išli a takúto vec riešili na uliciach, pretože od tej chvíle už nikto nevie garantovať, čo bude. Ale zodpovednosť podľa mňa nesie Robert Fico a Pavol Paška tým, ako sa správajú k tejto Národnej rade a k nám poslancom, ktorí reprezentujeme tú časť voličov, ktorí nevolili SMER.

Ďakujem. Ja by som chcel, Alojz, reagovať len na tú časť, kde si hovoril o novembri a o nedôslednosti. Ja, ako to ja vnímam, november ´89 mal také dve fázy. Prvá bola platonická alebo romantická. Podieľal sa nej najmä katolícky disent, osemašesťdesiatnici a ochranári z Bratislavy. Až potom s odstupom pár mesiacov prišli ťažkí frajeri a profíci s temným pozadím a november nám jednoducho ukradli.
Pre paralelu: V Nemecku po 2. svetovej vojne prebiehal proces denacifikácie a priniesol aj hospodársky zázrak. Bol to, samozrejme, proces pomerne bolestný. Slovensko sa však nedočkalo ani po ´89. deboľševizácie a deeštebatizácie. Toto sa neuskutočnilo a potom to prinieslo tie temné 90. roky mečiarizmu, aj ten marazmus, ktorý tu máme dodnes.
Na druhej strane sa ale zase desím predstavy, že by sa novembrový zamat vymenil v krvi, zamat za mat všetkých.
A ešte jednu poznámku. Povedal si, že slovo cétečko tu zaznelo viackrát ako predložka, ale podľa mojich jazykovedných znalostí je slovko "ale" spojka. Obávam sa, že viac by tu mali zaznievať slová, ak to môžem povedať, spojnej nádeje, aj kvôli novembru.

Rozumiem volaní po dôslednosti, pretože aj už z mnohých interpretácií najnovších dejín Slovenska sa hovorí, taká tá metaforická, metaforický obraz toho, že sme sa stali ako keby krajinou v hrubých čiarach. Čo tie hrubé čiary znamenajú? Že čo sme si, to sme si, nech to bolo akokoľvek predtým, nejakým spôsobom život ide ďalej a musíme sa podporiť a podobne.
Nie. Potom sa nám stávajú, ak nebudeme niekedy dôslední, a ja nebudem hovoriť a vôbec mi nie je sympatický príklad Rumunska, ale sú príklady v histórii, kedy sa reálne vysporiadanie s časťou historického je dnes napríklad, z dobrých príkladov je Nemecko po 2. svetovej vojne, kedy ekonomický zázrak aj celá implementácia do spoločnosti mnohých prvkov bola zvládnutá veľmi dobre. A tento proces nás čaká, pretože aj 25 rokov po revolúcii je potreba niektoré veci dotiahnuť do konca. A na prvom mieste z týchto vecí, ktoré treba dotiahnuť do konca, je často skloňovaný na tejto schôdzi boj proti korupcii. Pretože keďže sme neboli dôslední, tak tí, čo sa možno v ´89. reálne trásli pol roka, rok, si po roku uvedomili, že nič sa nestalo a sme najlepšie zorganizovaní, a ovládli našu krajinu.

Ďakujem. Lojzo Hlina mi pripomenul november ´89, a teda už nebude viac príležitostí asi k tomu niečo povedať, tak dovoľte pár slov.
Bol to skutočne zázrak, keď sa ľudia úplne rôznych názorov zjednotili a pár nádherných mesiacov vydržali spolu. Bez novembra by nebolo ani pádu komunizmu, ani našej samostatnosti, ani vstupu do Európskej únie. Pamätáte sa vtedy, keď 200 rokov po útoku na Bastilu konečne začalo to aj u nás? Napriek všetkému, čo tu dnes máme a za to sme všetci vinní a zodpovední, november ´89 sa stal skutočne zázrakom, lebo vtedy komunizmus skončil na smetisku dejín.
Nežná revolúcia bola nádherná, ale naivná a nedôsledná. Mala svojich víťazov, ale nemala porazených. A upozornila nás na to, a to zdôrazním dneska, že sloboda sa nezíska nikdy natrvalo, treba o ňu denne bojovať, lebo ináč ju stratíme zasa nadlho.
Ale odkaz novembra, a to chcem tiež podčiarknuť, bol, že nechceme násilie, a to platí aj dnes.
Ja som s pár ľuďmi hovoril, veľmi zaslúžilými, v posledných dňoch, napríklad citujem Antona Srholca, Ruda Dobiáša, ktorí boli dlhé, dlhé roky v base, prakticky krásnu svoju mladosť. Tono Srholec: "Som vďačný novembru a Bohu, pretože viem, že dnes zomriem v slobode." A Rudo Dobiáš, spisovateľ, basista veľký: "November bol pre mňa najšťastnejšie chvíle života, vtedy som od dojatia plakal."
Ja by som to tiež pripomenul, aj keď zdôrazňujem, že odkaz novembra sa doteraz ešte neuskutočnil, a je teda na nás ho uskutočniť v budúcnosti.

Ďakujem veľmi pekne. Viaceré tie príspevky boli v zmysle, že "republiku si rozvracať nedáme". Naozaj mi to tak pripadalo. Viete, existuje taký zákon, sa to volá, myslím, že zákon o zhromažďovaní, ktorý umožňuje ľuďom sa zhromaždiť, hej. Čiže ľudia sa zhromaždia za určitým účelom. A vy tomuto zhromaždeniu hovoríte výzva na násilie, násilie. Nič v zlom, kolegovia, prípadne zrušte ten zákon. Naozaj ten zákon je platný, podľa toho zákona sa ľudia môžu zhromaždiť a vyjadriť svoj názor. O tom to je. To je celé.
A tá dôslednosť, viete, Rumunsko bolo extrém, ako to dopadlo. Ale za určitých okolností môžem povedať, že u nás to bol extrém, že sa dokopy nič nestalo, ale že sme to, čo predtým fungovalo ako prikryté len stranou, tak sa posvätilo na ústavnú ochranu. To znamená, tí ľudia, ktorí špekulovali, mudrovali, využívali ten systém do ´89., len sa nemohli tým chváliť, kontinuálne prešli so systémom práce do nového systému s tým rozdielom, že už sa s tým mohli pochváliť a získali ústavnú ochranu vlastníctva.
Ale to je proste v tom, to je v tom nedôsledné. My sme tomu systému mali zabrániť. Systému malej domov(???), systému malých službičiek, služby malému, že pomôž, ja, ty, ja tebe. Systému tomu, že u nás nevyhrávajú najlepší. U nás nahrávajú detičky, ktoré sa narodili do zlatých kolísok, u nás tí, čo by aj chceli, stratia drive, resp. si kúpia lacnú letenku, lebo tu nemá zmysel byť najlepší. Načo tu budete najlepší? Načo?! Úplne zbytočné! To vás nikto tuná neocení, budete za blbého ešte, to nemá.
A tam sme spravili tú chybu. Tam sme spravili tú obrovskú chybu, že sme to nezadefinovali nanovo. My sme demotivovali tých ľudí, že vlastne sa nič dokopy nezmenilo.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne, ctení kolegovia, v jednom úplne z posledných príhovorov, a nebudem to dlho zdržiavať, ale po tých hodinách a nakoniec aj po tých už takmer celých dvoch dňoch by som chcel a cítim potrebu ešte poslednýkrát vystúpiť a možno, aj keď to považujem zase po tom, čo tu teraz všetko zaznelo v tých posledných hodinách, až možno za riziko, možno hovoriť trochu inak. Nie inak, než som hovoril predtým a, myslím, prinajmenšom pán kolega Bublavý, ktorý si to tu poctivo odsedel aj medzi štvrtou, piatou ráno, keď som už dnes raz vystupoval, ale inak, než hovorila väčšina z tých, ktorí vystupovali.
Samozrejme, nijako nebudem spochybňovať všetky závažné a vážne domnienky i fakty, indície i dôkazy, viac vážne i menej vážne, ktoré tu zazneli. A myslím si, že ten záver je pre nás všetkých z opozície a jednoznačne pre nás všetkých spomedzi navrhovateľov jasný. A dvaja páni by mali vyvodiť jednoznačnú politickú zodpovednosť a mala by byť voči ďalší ľuďom vyvodená trestnoprávna zodpovednosť a mali by sme sa o to snažiť.
Ale tak celkovo, celkovo som smutný z toho, ako táto schôdza po väčšinu času prebiehala a ako táto schôdza končí. A nie som smutný len z toho, že je zo všetkých vystúpení vládnej strany zjavné, že tá politická zodpovednosť vyvodená nebude ani voči pánu predsedovi vlády a zjavne ani na ďalšej schôdzi, ktorá sa zrejme neuskutoční, voči pánu predsedovi parlamentu. Lebo my nie sme hlúpi a vedeli sme si to spočítať a vopred sme vedeli, ako asi toto hlasovanie dopadne.
Ale, viete, som smutný z toho, že sme tu boli 48 hodín, takmer, a mali sme možnosť posunúť sa niekam ďalej. Mohli sme v tej rozprave debatovať, mohli sme hľadať riešenia, mohli sme v tej debate oceniť odvážnych ľudí. Ale málo kolegov sa o toto naozaj snažilo.
Vadí mi, aj keď som toľkokrát videl zľahčovanie toho problému, o ktorom debatujeme. Lebo my navrhovatelia sme tu naozaj sedeli a poukazovali sme na to, že problémom nie je jedna konkrétna kauza nejakého jedného predraženého cétečka, nie jedna zákazka, ale problémom je celý systém, ktorý tu v našej krajine existuje a ktorý tu všetci spoločne žijeme. A ide o oveľa horší problém.
Múdrejší ľudia než ja kedysi povedali, že v Európe existujú také dva základné hodnotové systémy: jeden je anglosaský a druhý je byzantský. Ten anglosaský je založený spravidla na tom, že sú presne stanovené pravidlá, ktoré platia pre každého úplne rovnako, či ste poslanec, či ste učiteľ, či ste murár, pre každého rovnako. A dodržiavajú sa, niekedy možno až príliš prísne. Niekedy aj vtedy, keď to ani nie je ekonomicky optimálne, ale dodržiavajú sa tie pravidlá. A potom existuje byzantský systém založený na tom, že kto koho pozná, kto má aké konexie, ten si všetko dokáže vybaviť.
A ja ani nemám už v sebe také tie ideály, aby som si myslel, že my Slovensko, ktoré sme aj geograficky niekde presne uprostred toho anglosaského a byzantského, že tu dokážeme vybudovať nejaký ten úplne anglosaský systém, zvlášť v takej malej krajine, kde je v podstate každý každého spolužiak a každý každého pozná. Navyše vnútorne aj ako liberál som presvedčený, že aj pri tom dodržiavaní pravidiel je najlepší taký prístup toho džezového hudobníka, ktorý sa síce drží nôt, ale občas si dovolí aj tak uletieť a zadžemovať, aby podal lepší výkon.
Ale, viete, namiesto toho, aby sme tu na seba počas tých 47 a niečo hodín navzájom všetci vylievali vedrá špiny a prekrikovali sa, kto je horší ako ten druhý, sme tu mali jedinečnú príležitosť debatovať o riešeniach. A vláda a jej predstavitelia, žiaľ, o tom som presvedčený, premrhali jedinečnú príležitosť diskutovať, argumentovať a poskytovať fakty o tom, ak sú presvedčení, že korupcia nie je systémový a obrovský problém na Slovensku. Že to neurobili, môže byť príznakom toho, že si to nemyslia.
Ale som presvedčený, že by nás všetkých malo trápiť, koľko ľudí je dnes nespokojných so stavom a smerovaním Slovenska. A to teraz nekritizujem nikoho konkrétne, iba hovorím o tom, ako veľmi ľudia vnímajú našu každodennosť, ten každodenný život. A rozumiem ich pocitom a myslím si, že väčšina z vás veľmi dobre rozumie pocitom tých bežných ľudí u nás na Slovensku.
Keď hovoríme, že to, čo je u nás problémové až prehnité, že je to systémovo pokazené a že to ústí až do príživníctva niektorých skupín aj na zdraví a zdravotníctve, tak si zároveň položme aj otázku, ako prispel priebeh tejto schôdze a všetko, čo tu od predstaviteľov tej vládnej strany zaznelo, k tomu, aby sme ľudí povzbudili a aby sme im dali pocítiť, že sa na nás ako na politikov, na ich volených zástupcov, dá naozaj spoľahnúť.
Ak hovoríme, že občania Slovenskej republiky celkom oprávnene cítia nespokojnosť, rozčarovanie, bezradnosť, ktorá ústí až k ľahostajnosti voči tomu, čo sa u nás deje, ako priebeh našej debaty počas uplynulých troch dní, a ťahali sme to po nociach tak opoziční, ako aj vládni poslanci, ako sme prispeli k vyriešeniu tejto nespokojnosti?
Väčšina ľudí nedopustí, aby sa u nich doma kradlo. Záleží im na tom, aby bol doma poriadok, aby sa nepoužívali urážky a klamstvá a aby tam nevládla ľahostajnosť, aby sa doma cítili všetci príjemne. Doma za dverami našich bytov, za dverami našich domov si uvedomujeme, že pre to musí každý z nás niečo urobiť. Ale keď vytiahneme päty zo svojho domova, angažovanosť a snaha bojovať proti zlu a riešiť problémy, tú by sme nemali nechať za chrbtom.
Rokovali sme tu o vyjadrení nedôvery predsedovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi, a to je vážna vec. Ale boli sme tu preto, boli sme tu preto, lebo sme presvedčení, že kroky, ktoré podnikol, a politická zodpovednosť, ktorú doteraz vyvodil voči niektorým ľuďom, nebola dostatočná. A že máme strach o to, či bude vyvodená voči niektorým konkrétnym nominantom aj trestnoprávna zodpovednosť.
Boli sme tu preto, že síce, aspoň ja osobne oceňujem krok vlády, ako je schválenie zákona o ochrane oznamovateľov korupcie alebo ako je zavedenie protikorupčnej linky na Úrade vlády, ale, viete, takéto opatrenia sú zbytočné, ak verejní funkcionári pri ich uplatňovaní do života zlyhajú.
A bol to predseda vlády, ktorý fakticky zlyhal. Keď vieme, že o problémoch v piešťanskej nemocnici vedel, že o nich bol informovaný, dokonca údajne až trikrát rôznymi listami, ale nekonal. Nekonal, až kým odvážny lekár a odvážna sestrička spolu s odvážnymi novinármi sa nerozhodli sami prehovoriť. Keby títo ľudia, lekár, sestrička, žurnalisti, nenašli v sebe tú občiansku statočnosť a profesionálnu statočnosť, tak som presvedčený, že ten kšeft s tým cétečkom v pokoji prebehne a dobehne. Prebehnú všetky platby a že určitá firma si veľmi dobre namastí svoje vrecká. Keby nebolo tých statočných ľudí, ktorí na to upozornili. A som presvedčený, že keby nebolo tých statočných ľudí, ktorí na to upozornili, tak pani ministerka Zvolenská aj pani Zmajkovičová by dodnes boli vo svojich funkciách. A to je systémové zlyhanie.
Viete, aj tá kúpa toho cétečka, to nebola jedna nejaká chyba, zlyhanie ľudí, to bolo celé systémové zlyhanie postupu. Veď to nebolo jedno rozhodnutie, že dnes sme sa rozhodli kúpiť to cétečko v nemocnici. Oni ho naplánovali kúpiť, ľudia v správnej rade boli proti, tak nominanti v tej správnej rade protizákonne zmenili stanovy, nechali z ministerstva zdravotníctva dosadiť ďalšieho človeka, aby mali v tej správnej rade väčšinu, a až na základe toho odsúhlasili to predražené verejné obstarávanie. To je premyslený systematický a riadený postup. To je systémové zlyhanie. Nie nejaká jednorazová chyba.
A boli sme tu aj preto, lebo priveľa dôkazov, priamych aj nepriamych, svedčí o tom, že nejde len o jeden osamotený prípad, ktorý sa stal niekde v Piešťanoch, ale o systematický spôsob priživovania sa na zdraví a chorobe a na zdravotníctve. A veľmi veľa priamych i nepriamych dôkazov, žiaľ, a ja naozaj hovorím žiaľ a som o tom presvedčený, že, žiaľ, smeruje aj k jednej konkrétnej osobe, o ktorej sa v kuolároch už veľmi, veľmi dlho šepká, že má absolútny vplyv na celé slovenské zdravotníctvo.
A znovu hovorím žiaľ, pretože ma to vôbec neteší. Že tých dôkazov, tých prepojení, tých nitiek, ktoré prácne rozmotávame z celého klbka, je tak veľa, že sa dajú už len veľmi, veľmi ťažko vysvetliť ako nejaká náhoda.
A nehovorme len o zdravotníctve, pretože tento jeden škandál je sprevádzaný mnohými ďalšími v ďalších sektoroch, v podstate neprejde deň, aby novinári neinformovali o nejakej novej kauze.
Vo svojom inauguračnom prejave novozvolený prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska, keď hovoril o občianskej angažovanosti, poukázal aj nato, že v osobnom živote, v rodine a v domácnosti prežívame náročné situácie a sklamania, ale že to, čo nás ženie dopredu, je vzájomná dôvera a hlavne odhodlanie tieto prekážky spolu prekonať. Napriek všetkým našim nedostatkom a chybám, ktoré všetci robíme.
Netvárme sa, že sme dokonalí, netvárme sa, že je ktokoľvek z nás, ktorí tu sedíme, dokonalý, nikto z nás nie je dokonalý. Ani ja nie som dokonalý, ani nikto z vás nie je dokonalý. A zvlášť politici, ktorí niekedy v živote boli aj vo výkonnej funkcii, vedia, aké je to často prijímať náročné rozhodnutia, ktoré vždy spravia niektorých ľudí spokojných a niektorých ľudí nespokojných, a vedia, že aj na základe takýchto rozhodnutí, často úplne legitímnych a častokrát nelegitímnych a protiprávnych, si môžu potom poslanci celé hodiny na seba vylievať vedrá špiny, vždy sa niečo nájde na každého, viac či menej pravdivé, viac či menej zmanipulované, viac či menej závažné.
A veľmi dobre vedia, že moc môže korumpovať a že hrozne veľa z tých vedier špiny môže byť aj pravdivé. Ale ak to chceme naozaj riešiť, pretože o tom by sme sa mali baviť, ako tento nešťastný stav naozaj riešiť, tak potrebujeme spoločné povedomie, že hoci existujú problémy a že hoci nič nie je dokonalé, tak rozumieme tej ceste, po ktorej ideme, a že vieme, kam chceme dôjsť. Že hoci nečakáme zázraky, že vidíme, že má zmysel pokúšať sa veci meniť a zlepšovať, aby sa aj v našej krajine žilo lepšie.
Žiaľ, nemyslím si, že väčšina ľudí na Slovensku to vidí tak, že zvolení predstavitelia u nás na Slovensku síce občas pochybia, ale všeobecne kráčajú po tej správnej ceste. Asi tomu tak nie je. A po tejto schôdzi, obávam sa, že len minimum občanov si bude myslieť, že sme urobili niečo dosť závažné pre to, aby sa podobné škandály, o akých sme tu debatovali a na ktoré sme upozorňovali, aby sa takéto škandály už neopakovali. Že sme urobili dosť pre to, aby sa naša krajina stala aspoň o trochu lepšou.
Táto schôdza bola skoro celá o škandáloch, o striekaní špiny hadicou, ale bez riešení. A musím, žiaľ, povedať, že je pravdou to, že jej scenár a ten priebeh najviac ovplyvnil predseda vlády, ktorý určil ten tón debaty štruktúrou a obsahom svojho prejavu, keď tú špinu začal hádzať ako prvý.
Odvolávaný premiér, pán predseda vlády, tu neobhajoval sám seba. Namiesto toho špinil iných, niekedy zaslúžene, niekedy nezaslúženie, ale, žiaľ, bol to prvý, ktorý odviedol debatu od merita veci. A nečudujte sa potom, kolegyne a kolegovia, mňa to často mrzelo na obidvoch stranách, že iní kolegovia mu to potom oplácali rovnakou alebo ešte silnejšou mierou. Tak bol udaný scenár a tón dnešnej schôdze.
Len ten zlý systém, ktorým je naša spoločnosť prerastená a ktorý je tu stále prítomný, ten sa nám narušiť počas týchto 48 hodín, bohužiaľ, nepodarilo. Áno, moji opoziční kolegovia by mi určite teraz povedali, že ten zlý systém by sme najlepšie narušili tak, keby sa nám podarilo odvolať Roberta Fica z jeho funkcie a keby sa nám podarilo odvolať Pavla Pašku z funkcie. A majú do veľkej miery pravdu, samozrejme. Ale o tom sme predsa vedeli vopred, že takáto šanca, že sa nám takéto odvolanie podarí, je veľmi malá. A napriek tomu sme túto schôdzu zvolali.
A prečo sme ju zvolali? Pretože sme vedeli, že aj diskusia na túto tému a že otváranie tejto témy samo osebe má zmysel, že môže prispieť aj k riešeniu a nielen, ako to nazval pán minister kultúry, psychoterapie, ako psychoterapia našej frustrácie. A mali by sme túto šancu využiť.
Ďalšou vecou, ktorú vo svojom inauguračnom prejave pán prezident Kiska povedal a spomenul, bolo, že v bežnom živote majú mnohí ľudia na Slovensku príliš často pocit, že je takmer hrdinstvom niečo, čo by malo byť úplne normálne. Napríklad nedať úplatok, napríklad vzoprieť sa nespravodlivosti alebo nezákonnosti, napríklad zastať sa slabších, pomáhať iným, byť ohľaduplným ku svojmu okoliu alebo sa angažovať pre svoju obec alebo mesto. A v mnohých prípadoch je skutočným hrdinstvom vôbec žiť slušne alebo aspoň nejako prežiť.
Až príliš často počúvame, že sa u nás vytratila morálka a slušnosť, že verejný priestor ovládol egoizmus, rodinkárstvo, politická príslušnosť, silné lakte a cynizmus. "Lenže ak takéto presvedčenie v spoločnosti prevládne, ak sa vytratí dôvera, potom krajina stratí dynamiku a sotva nájdeme energiu a chuť prekonávať prekážky. Mladí ľudia budú ďalej odchádzať, náš štát bude stagnovať a oslabí sa jeho schopnosť vnímať a riešiť problémy občanov." Tu končím citáciu prejavu pána prezidenta.
A tu máme aj my príležitosť dokázať, že máme naviac, a môžme to dokázať spoločne. Veľmi by som si želal, aby sme túto schôdzu ukončili aspoň trochu pozitívne. Okrem všetkého toho zlého, okrem všetkej tej žlče, ktorá tu vyvrela, si odnášam napríklad jednu pozitívnu informáciu, záväzok pána ministra kultúry na radu svojho predchodcu Daniela Krajcera, ku ktorému sa navyše prihlásili aj viacerí ďalší poslanci zo strany SMER, znemožniť schránkovým firmám vyhrávať tendre, ako bol ten v piešťanskej nemocnici. Ak sa naozaj toto podarí presadiť, a viem, že legislatívny návrh už bol podaný niektorými kolegami, tak to bude veľká vec, aspoň jedna veľká vec, ktorá sa nám podarila za týchto 48 hodín.
A dokázali by sme ešte viac, ak by sme celú túto schôdzu uzavreli nielen poukazovaním na tie škandály, ale najmä poukazovaním na hrdinstvo. Na odvahu ľudí, ktorí sa neboja postaviť za dobrú a za správnu vec. Dnešná schôdza by mala ukázať, že ľudia ako doktor Alan Suchánek a zdravotná sestra Magda Kovačičová, ktorí neúnavne poukazovali na predražený nákup v piešťanskej nemocnici, nie sú sami. Že skvelá novinárska robota Barbory Demešovej a ďalších žurnalistov má zmysel. A že ľudia vedia, že títo ľudia konali správne a že sú im vďační a že za ich statočnosť sa im treba poďakovať a že ju treba oceniť.
Dnešná schôdza by mala byť prejavom voči nim, a tak by mohla skončiť, a voči stovkám ďalších ľudí a bielych vrán, ktorí sa neboja vystúpiť proti moci, proti korupcii a pri rozkrádaniu. Aby vedeli, že ich odkaz odtiaľ zdola sa dostane aj sem k nám do tej najvyššej politiky. Aby všetci ľudia vedeli, že za správnu vec sa stále oplatí bojovať a že, áno, že vystúpiť a upozorniť na zlo nie je excesom, že by to malo byť spoločenskou normou. Nech to zlo vykonáva ktokoľvek a nech je akokoľvek mocný.
A dnešná schôdza je v neposlednom rade prejavom úcty všetkým obyčajným ľuďom, ktorí sa stretli s nedostatkami slovenského zdravotníctva. Voči pacientom, ktorým na onkologickom oddelení oznámili, že majú rakovinu, ale že im nevedia povedať, v akom štádiu alebo koľko života im ešte zostáva, pretože vyšetrenia na CT sú drahé a oni sa naň dostanú až o niekoľko týždňov, aby ich vedeli presne zdiagnostikovať, to hovorím skutočný prípad. Keby sa nediali tie systémové zlyhania, keby sa nediali tie predražené nákupy, tak by bolo viac peňazí na to, aby sa takíto ľudia nemuseli trápiť a aby nemuseli niekoľko týždňov žiť v obavách.
Takýchto ľudí, takých tých hrdinov každodenného života a bielych vrán je na Slovensku dosť. A keď som hovoril vo faktickej poznámke k vystúpeniu pána Hlinu, že potrebujeme aj víziu, tak si myslím, že tá hlavná vízia by mala byť, alebo jedna zo súčasťou(súčastí) tej správnej vízie, ako vybudovať zo Slovenska lepšiu krajinu, by malo byť, že by títo ľudia mali cítiť väčšiu podporu. Že by sa nemali cítiť niekde na okraji a že to, čo vnímame dnes ako hrdinstvo a za čo veľmi dobre pán kolega Abrhám navrhol aj uznesenie, ako týchto ľudí oceniť, že to by malo byť bežným vzorom správania pre našej deti, pre naše rodiny, pre našich priateľov, pre našich známych, ale aj pre tých úplne neznámych.
Toto by som si želal na záver, aby bolo naším spoločným opozičným i vládnym odkazom tejto mimoriadnej schôdze.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.

Áno, pán kolega Chren, bolo to ráno nejako okolo štvrtej, piatej, keď ste mal vystúpenie, a naozaj musím oceniť, aj teraz to vystúpenie bolo veľmi kultivované, ale musím aj pripomenúť, ako ráno som povedal, že kauzy, ako je cétečko Piešťany a podobne, že pán predseda vlády Robert Fico naozaj zareagoval a bola odvolaná ministerka zdravotníctva, bola odvolaná podpredsedníčka Národnej rady. Odvolal ich predseda Robert Fico, to, čo nikto kedysi naspäť zopár rokov, tak ako pán Mikloš mal byť odvolaný, ale nikto sa nenašiel, aby Mikloša odvolal za pád daňového systému.
Určite nie som zástancom schránkových firiem a som proti tomu, aby štát s nimi obchodoval. Ale aby som bol vyzývaný, že sa mám báť ísť medzi ľudí, aby bol ohrozovaný predseda parlamentu a jeho rodina, to je, naozaj sme ďaleko zašli, aby nám bolo prisudzované, že aby sme nedopadli tak, ako Ceauşesco. To naozaj je veľmi rýchlo, aby tu bol nový Majdan. No musíme byť súdni, ak nechceme, aby sme dopadli zle, náš štát a naša spoločnosť.
Ja si myslím, že robím 12 rokov pre ľudí v komunále a vyzerá to tak, že ďalšie štyri roky dostávam dôveru. A ak by ľudia neocenili to, že človek pre nich robí dobre, tak si ho nezvolia. Ale aby ma niekto zastrašoval, že sa mám báť ulice, ja som na ulici vystupoval, chodil som medzi ľudí, chodiť budem, žijem medzi nimi a žiť budem a budem aj robiť pre nich, tak ako určite väčšina... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Myslím, že pán kolega Chren ako predkladateľ pojednal, alebo jeden z predkladateľov, pojednal svoje záverečné vystúpenie veľmi dobre a opäť dokázal, že nie každý ekonóm musí byť ekonomista.
Som rád, že zdôraznil to, že náš život má aj iné dimenzie, ako len rýdzo ekonomické alebo pragmatické, že zdôraznil potrebu vízie a ocenil statočnosť radových občanov.
Myslím si, že toto vystúpenie, ktoré vhodne pripomenulo odkaz novembra ´89, bolo veľmi dobrou bodkou za týmto maratónom, aj keď ešte nás čaká jedno vystúpenie kolegu Viskupiča, ale potreboval som aspoň takto veľmi stručne oceniť to vystúpenie a poďakovať sa zaň.

Ďakujem pekne. Martin, zaujímavé vystúpenie, naozaj si nastavil inú optiku, iný pohľad, bolo to vystúpenie bez útokov a konfrontácie, ale v mnohom naozaj pravdivé.
Súhlasím s tebou, že slovenská politika zlyháva v mnohých oblastiach. Nemôžeme od ľudí chcieť, aby si do nemocníc nosili vlastný toaletný papier, a popritom vychádzajú na povrch škandály o tom, ako unikajú finančné prostriedky v zdravotníctve. Nemôžeme byť svedkami toho, ako každoročne zo Slovenska odchádzajú tisícky mladých, kvalifikovaných ľudí, ktorí sa väčšinou nevracajú späť do našej krajiny. Toto, mimochodom, považujem za najväčšie zlyhanie slovenskej politiky, keď si teraz pripomíname 25 rokov od Nežnej revolúcie, že sa takéto niečo deje a že táto krajina prichádza ročne o tisícky mladých a kvalifikovaných ľudí.
Pravda je aj tá, že v súčasnosti, a tomu sa, kolegovia, nevyhnete, má zodpovednosť a povinnosť riešiť túto situáciu vládny SMER a čiastočne o tom bola aj táto schôdza.
Som rád, že pán minister Maďarič akceptoval ten návrh, že, áno, treba začať s tým, aby sa vylúčili schránkové firmy z daňových rajov s neznámou vlastníckou štruktúrou z verejného obstarávania. Som rád, že aspoň jeden záver z dnešnej schôdze, lebo som si istý, že inak tú zodpovednosť si nepriznáte, ale musia nasledovať aj ďalšie kroky. Toto naozaj nestačí. Máte čosi ešte vyše rok, aby ste v tejto oblasti niečo urobili, máte moc plne v rukách. Ak to neurobíte, tak trpezlivosť ľudí naozaj má svoje hranice, aj keď odmietam, aby sa v tejto súvislosti spomínal Ceauşesco.