44. schôdza

Ďakujem pekne, slovo má pán poslanec Poliačik.

Ďakujem. Jozef, ja som celkom pozorne počúval, ale v jednej veci som sa stále nedobral odpovede a snažil som sa to čítať.
My tu transponujeme smernicu, jednu konkrétnu a niekoľko ďalších doplnkovo, ale z toho, čo som z tých smerníc videl, tak vláda si tu sama zviazala ruky, pretože aj pri požičiavaní prostriedkov z národného fondu, aj pri rozhodovaní o výške príspevkov ex ante do národného fondu, aj o výške riadnych ročných príspevkov dotknutých inštitúcií by mohla spolurozhodovať alebo resp. tieto rozhodnutia by mohli byť podmienené súhlasom buď ministerstva financií, alebo vlády ako takej.
Neviem, že či tie pozmeňováky, ktoré prišli na výbore, v tomto, alebo na výboroch, v tomto niečo menia, ale možnože by stálo za to opýtať sa aj pána ministra, poprípade keby to spomenul vo svojej záverečnej reči, ak by teraz počúval, že prečo vlastne sa tá smernica netransponuje do maximálnej možnej miery, to znamená, prečo v týchto troch oblastiach sa tam nedala podmienka súhlasu vlády alebo ministerstva financií, pretože tým pádom by nebola tak vážne odovzdávaná tá kompetencia ďalej a bola by maximalizovaná možná kontrola zo strany vlády a ministerstva financií.
Ja som mal k tomu pripravený aj teda pozmeňovák, ale vieme, aké sú pomery v parlamente. Možnože bude stačiť, keď to pánovi ministrovi dáme teraz. Ešte je pomerne dosť času do účinnosti s tým niečo robiť. A možno by sa ešte tá možnosť vlády kontrolovať jednak výšky príspevkov a jednak to, že či si požičiavať prostriedky z národného fondu, mohla zvýšiť.
Ďakujem.

S reakciou na faktické prostriedky pán poslanec Kollár.

Ďakujem pekne za slovo. Odpoviem na tú laickú otázku Jozefa Mikloška. Slovenské banky, pokiaľ viem, tak všetky stres testom prešli, len chcem podotknúť, že neboli testované všetky slovenské banky, pretože, ako som uvádzal v svojom vystúpení, bolo testovaných približne 130 systémových bánk, a nie každá banka so sídlom na území Slovenskej republiky je súčasťou bankovej skupiny, ktorá patrí do tej stotridsiatky najväčších systémových európskych bánk.
Takže odpoveď je áno, testami prešli všetky, ale neboli testované všetky slovenské banky. Čiže to je po prvé.
Po druhé. Aj to konštatovanie, že banky testami prešli, ešte nemusí byť úplne relevantné, pretože aj pán minister si veľmi dobre pamätá, že to nebolo testovanie prvé. Už sme jedno testovanie zažili a po tom, čo všetky banky v Európe prešli tými testami, tak o pár týždňov a mesiacov na to nám začali krachovať. Čiže (povedané so smiechom) aj tie testy sú veľmi citlivá téma, záleží od toho, do akej miery, poviem to pre krátkosť času, ako prísne sú stanovené kritériá na testovanie, tak podľa toho dostanete aj ten výsledok. Keď tie kritériá sprísnite, tak väčší počet vám tými testami neprejde a opačne. Takže to je, to je proste tak.
A pokiaľ ide o otázku zo strany Martina Poliačika, pravdou je, že aj pri poskytovaní ďalšej a ďalšej pomoci do eurovalov, keď si dobre pamätáme, tak bolo spústa podaní na, na ústavný súd v Karslruhe v Nemecku. A vieme veľmi dobre, že napríklad Spolková republika Nemecko to má upravené inak, že mnohé ďalšie záväzky vo vzťahu k stabilizačným mechanizmom musia prejsť schvaľovaním, musia prejsť schvaľovaním v obidvoch komorách parlamentu, napr. v Bundestagu a v Bundesrate. Takže pevne verím, že tu bol rovnako priestor na, v tejto norme, ktorá je teraz predložená, na národné špecifické riešenie. To znamená, že dodržali by sme tie ustanovenia, ktoré dodržať musíme, európske smernice, ale tú procedúru sme mohli predsa len upraviť, upraviť inak.
Ďakujem.

Dobre, ďakujem pekne. Takže, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vyhlásiť rozpravu za skončenú.
Pán navrhovateľ, chcete zaujať stanovisko? Máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo. Najprv som myslel, že to bude veľmi krátka reakcia, ale zdržím sa dlhšie aj vás zdržím asi dlhšie. Ono si to tá téma určite aj zaslúži.
Ja ďakujem pánovi poslancovi Kollárovi z pohľadu edukovania, lebo ja som v úvodnom slove ani nechcel, ani nemal čas poukazovať na tie historické súvislosti tejto témy, o ktorej dnes hovoríme vo vzťahu k budovaniu bankovej únie a k témam záchrany verejných financií a vlastne celej, celej oblasti eurozóny, ktorej sme boli svedkami posledné roky.
Treba poznamenať, že zákon, ktorý dnes máte pred sebou, je vlastne vrcholom ľadovca z pohľadu toho, že dochádza k zmene paradigmy, a inak ak si aj pozriete historické veľmi vzrušené debaty aj politické debaty na Slovensku, ktoré dokonca v jednom prípade znamenali pád predchádzajúcej vlády Ivety Radičovej, lebo aj tam bola v podstate podstata, ak si pamätáte, navyšovanie dočasného eurovalu. Tak táto téma má, samozrejme, na Slovensku aj svoj provinčný, by som povedal, rozmer, často manipulatívny, ale pravdou, naozaj pravdou je, že minimálne okruh štátov krajín eurozóny sa dohodli v tomto roku na zmene paradigmy a akési zastavenie takéhoto automatického zachraňovania bankárov a bánk na úkor daňových poplatníkov, čo bola metóda používaná v úvode krízy, a to je aj jeden z dôvodov rekordného nárastu verejných dlhov v konkrétnych krajinách, keď tie dané krajiny na úkor svojich verejných rozpočtov v podstate jednorazovo zdvihli deficity a svoje verejné dlhy z titulu záchrany systémových bánk v svojich krajinách.
Pravdou je, že Slovensko patrí aj v tejto oblasti k skupine krajín tzv. nemeckého bloku, kde sme spolu s Wolfgangom Schäublem naozaj rázne presadzovali postoj toho, že tento, tento štýl bail-outu musí, musí končiť a musí sa prejsť na prísny bail-in, to znamená, zmena prístupu z toho pohľadu, že prvý, kto musí zaplatiť za svoje chyby, musia byť akcionári bánk a priateľskí veritelia, ak ich takto nazvem, z hľadiska podriadeného dlhu, a to je vo svojej podstate aj tohto návrhu.
Samozrejme, to, čomu sa venujeme najviac, to znamená konfigurácii rady, tak to má síce sexi šťavu z pohľadu nominácií, a kto o čom rozhodujú, ale tá podstata toho zákona je oveľa, oveľa dôležitejšia.
A je aj pravdou to, že Slovensko spolu s Nemeckom patrí ku krajinám, ktoré z politických dôvodov sa rozhodlo transponovať smernicu BRRD – ešte raz to opakujem, BRRD – čo najrýchlejšie sa dá s účinnosťou od 1. januára budúceho roku, aby sme politicky dali najavo, že v spôsobe záchrany bánk cez kanál verejných financií nechceme pokračovať. Hej? Slovensko nebolo vystavené reálnej takejto hrozbe, ale z hľadiska politického signálu patrí k niekoľkým krajinám nemeckého bloku, ktoré hovoria, že túto legislatívu a tento prístup si treba osvojiť čím skôr.
Samozrejme, tento politický záväzok, ktorý sme dali našim kolegom z Nemecka, má aj svoje náklady a tie náklady spočívajú naozaj v rýchlosti a v legislatívnej náročnosti transpozície smernice, ktorá sa v tomto prípade musí stopercentne transponovať. To znamená, nemôžu tam byť žiadne národné odlišnosti.
A pozmeňovacie, čo sa týka štuchanca od pána poslanca, že tam bolo veľa pozmeňovacích návrhov, áno, ale tie kľúčovo riešili ústavnosť, lebo zachádzame v tých detailoch do oblasti vyvlastňovania, zmeny, násilného, zmeny vlastníckych práv a musím priznať, že aj na legislatívnej rade vlády sme mali nemalé problémy s našimi ústavnými právnikmi a ústavnými špecialistami z pohľadu toho, kam zachádzame, hej. A, samozrejme, nechceli sme vyvolať zmenu ústavy. To znamená, hýbeme sa v terajšom ústavnom rámci, ale ideme po hrane s týmto zákonom z pohľadu transponovania do našej národnej legislatívy, a preto aj úsek legislatívy parlamentnej a ďalší, ďalšia odborná verejnosť do toho vstúpila a vyžiadala si tie zmeny, ktoré sa premietli do desiatok pozmeňovacích návrhov, ktoré boli prijaté tu v Národnej rade, a berme to z pohľadu toho, že je tu väčšia miera právnej istoty, aby sme nešli do proste protiústavného režimu, a ten štuchanec beriem priateľsky z tohto pohľadu. Teda nie je to nejak otázka nedostatku kvality tej prípravy, ale rýchlosti a ústavného rámca, v ktorom sa naozaj snažíme, snažíme hýbať.
Pánovi poslancovi Mikloškovi tiež ešte odpoviem, vlastne doodpovedám to, čo povedal Jozef Kollár. Áno, slovenské banky, tie, ktoré boli testované, dopadli veľmi dobre. Tie, ktoré boli testované, mali tzv. kapitálovú primeranosť na dvojnásobnej výške, ktorá, ktorá sa vyžaduje. Čiže dvakrát väčšie tie kapitálové vankúše majú naše testované banky, ako je minimum, ako je minimum stanovené pravidlami Bazileja. Takže z tohto pohľadu sme na tej bezpečnej strane rieky, ale je to naozaj výsledok toho, čo sa tu udialo na prelome rokov 1999 až 2002 a za čo naša krajina zaplatila 12 % hrubého domáceho produktu. A nikto nám s tým nepomohol. To znamená, šlendriánsky prístup k štátnym bankám, ktoré boli vykradnuté (povedané so smiechom), ak to mám takto povedať, a následne očistené a predané, tak tento model, ktorý nebol, ktorý, za ktorý sme zaplatili, a nemôžeme sa ani s ním teraz chváliť len z pohľadu toho, že sa to nestalo zadarmo, ale práveže je funkčný a slovenský bankový sektor z podstaty patrí k tým konzervatívnym a z pohľadu výsledkov testovania aj dôkazy, ktoré sú dané na stole, hovoria o tom, že nemajú veľa toxických aktív, a ak ich mali, tak sa s nimi vedia priebežne vysporiadať.
Chcem ešte k témam, ktoré tu zazneli. Pán poslanec Kollár hovoril o - tiež celkom správne - o prepojeniach s témami, ako sú trvalý a dočasný euroval. Tu musím podotknúť, že napríklad záchrana bánk sa udiala aj z trvalého eurovalu v prípade Španielska, kde v podstate rozhodnutím členských krajín eurovalu bol poskytnutý úverový rámec vo výške 100 mld. eur Španielskemu kráľovstvu, na konci dňa Španielsko využilo tento rámec len do úrovne 41 mld. eur, len do úrovne 41 mld., ale pravdou je, že španielske banky prešli strestovým testovaním vcelku dobre. Pravdou aj je, že tie kuvičie hlasy, ktoré hovorili o tom, že výsledky strestového testovania nám donesú katastrofálne čísla v objeme stoviek mld. eur, ktoré bude treba ešte doplniť, sa nepotvrdili, boli zverejnené veľmi nedávno a v podstate tu by som si dovolil trošku polemizovať aj s pánom poslancom Kollárom, ktorý akoby naznačoval, že ani výsledky tohto strestového alebo stres testovania nemusia byť kvalitné a preukázateľné.
Ja si myslím, že vzhľadom na to, že toto testovanie bolo, sa dialo pod taktovkou Európskej centrálnej banky a všetci sme vedeli, že musí byť dôveryhodné, pretože naozaj máme za sebou dve testovania, ktoré dopadli z hľadiska kredibility veľmi zle, lebo následne banky padali, aj tie, ktoré dostali teda vysvedčenie, že sú v pohode, tak tu som presvedčený, že ECB vo vlastnom záujme, keďže pred pár dňami prevzala zodpovednosť z hľadiska dohľadu nad kľúčovými bankovými domami v Európe, z vlastného záujmu si urobila fotku stavu jednotlivých bánk, nad ktorými preberá zodpovednosť, a od tohto dňa fungovania v podstate vystavovala vysvedčenie bankám, ktoré sa musia kapitálovo posilniť, a ostatné prehlásila za banky, ktoré vyhovujú kritériám. A od tohto dňa, samozrejme, keď vlastne ten prvý pilier bankovej únie začal fungovať, len v tento týždeň, pokiaľ viem, alebo minulý týždeň, tak od tohto dňa ECB vo Frankfurte preberá aj politickú, aj odbornú zodpovednosť za to, čo sa v bankovom sektore v eurozóne diať bude.
Pravdou ale je, a to je v rozpore s tým, čo hovoril poslanec Kollár, že otázka back-stopov je aktuálna, ale čo nie je aktuálne, je prepojenie financovania záchrany, prípadnej záchrany bánk s trvalým eurovalom, pretože tento koncept sa odmietol tiež vďaka postojom niektorých rigidných krajín, ku ktorým patrí aj Slovensko, lebo pravdou je, že rezolučný mechanizmus, ktorý sa tiež púšťa touto legislatívou do života, je postavený na zbieraní príspevkov jednotlivých bánk v jednotlivých krajinách. A pravdou je, že bolo, zásadná otázka bola to, že ako sa vysporiadame s výsledkami testovania, ktoré boli zverejnené pred pár týždňami, no a nikto nechce zaplatiť tento účet. To znamená, odmietla sa mutualizácia prípadných problémov, ktoré mali vyjsť a vyšli na povrch svetla v posledných dňoch. To znamená, musia sa s týmito problémami vysporiadať v prvom rade samotné banky a v druhom rade krajiny, ktoré v týchto bankách sídlia. A problém tzv. bridge financingu, to znamená väčšej, predfinancovania rezolučného mechanizmu, sa odmietol riešiť formou napojenia na trvalý euroval ESM. Tento model nefunguje.
Čo funguje, je to, že tu to ultimátne, tú ultimátnu záruku na konci dňa v dnešnej situácii majú verejné rozpočty krajín, členských krajín bankovej únie a tu sa z hľadiska slovenskej skúsenosti potvrdzuje to, čo bolo aj v tomto parlamente veľmi búrlivo rozoberané v roku 2010, '11, '12, '13 a teraz mám na mysli náš národný bank levy alebo bankový odvod, ktorý bol nami ešte ako opozičníkmi vtedy navrhovaný, vami ako vládnymi poslancami odmietaný, následne prijatý vládou, myslím, že v roku 2011, následne ďalšou vládou zvýšený, skoro zdvojnásobený. Na konci dňa je pravdou to, že na bank levy alebo na bankový odvod si banky zvykli, že z hľadiska ich tvorby zisku a kapitálových, kapitálovej primeranosti ich to nepoškodilo. Že to neplatia radi, o tom niet pochýb, ale pravdou, pravdou je, že dnes vo verejných financiách je suma, akási rezerva v objeme dnes skoro pol miliardy eur a ten celkový mechanizmus je nastavený na objem 1 mld. eur, to znamená, to je náš národný back-stop, to je tá naša pokladnička, ktorá v prípade, ak nebude dostatočný príspevok z medzinárodného rezolučného mechanizmu, tak toto je, toto je naša rezerva, z ktorej prípadne v budúcnosti budeme riešiť zásadné problémy nášho bankového sektora.
Je ešte aj pravdou, že presná výška príspevku a hlavne distribúcia medzi bankami nie je ešte ani v dnešný deň známa. Má tu začať fungovať vlastne od roku 2016 s výberom prvýkrát v roku 2015 a je pravdou, že ešte dodnes sme sa nedohodli možno na najbližšom ECOFIN-e, táto téma by mohla byť prítomná, pretože opäť časť krajín trvá na tom, aby do príspevkov sa premietla aj rizikovosť jednotlivých prispievateľov, to znamená tí, ktorí podnikajú rizikovejšie, by mali platiť viac, čo považujeme za fér.
No ak sa pozastavím pri pozmeňovacom návrhu Ľuda Kaníka, tak ja si ho dovolím veľmi kultivovane odmietnuť nateraz, ale neodmietam tú samotnú tému. Nemôžem si dovoliť prijať pozmeňovací návrh, ktorý zaznieva teraz v pléne naozaj pár hodín, alebo možno aj, aj keby sme odložili hlasovanie pár dní pred hlasovaním, lebo ide o naozaj závažnú transpozíciu smernice, veľmi dôležitej smernice, ktorú sme sa zaviazali prijať s účinnosťou od 1. januára. Tu snáď môžem len podotknúť, a to je zase štuchanec z mojej strany, že ak je to myslené vážne aj prakticky, a nielen politicky, tak priestor tu bol na pripomienky počas dlhého pripomienkového konania v rámci tvorby legislatívy, tu to naozaj bolo mesiace. Bol som tu s prvým čítaním, to znamená, ja viem o tomto pozmeňováku asi dve hodiny a nemôžem si dovoliť len tak to proste odmávať a odsúhlasiť pozmeňovací návrh, ktorý ide do tak zložitého zákona, ale priznávam citlivosť témy, ktorá bola nastolená, a vôbec sa jej nebránim, v budúcnosti ju riešiť. Snáď s jednou podmienkou, že vzhľadom aj na to, čo som pred chvíľou povedal, je pochopenie pre to, že v prípade nejakej rezolúcie, záchrany nejakej banky v budúcnosti, dúfam, že to skôr ako o desať rokov v tejto krajine nebude, tak v takom prípade je tu stále prítomné riziko, že na konci dňa nebudú stačiť prostriedky v tom nadnárodnom rezolučnom fonde, v národnom rezolučnom fonde a že časť z hľadiska systémovej dôležitosti danej banky bude musieť zatiahnuť verejný rozpočet. Na nejaký čas, samozrejme, vratným spôsobom.
Z tohto pohľadu, a teraz naozaj hovoríme o teoretickej rovine a nehovoríme o osobách, ktoré sú tu dnes prítomné a v najbližší rok alebo boli prítomné, hovoríme o budúcnosti, z tohto pohľadu podľa mňa vždy bude dôležité, aby tí, ktorí majú zodpovednosť za stav verejných financií, mali prítomnosť pri tomto rozhodovaní. To znamená, nebudem súhlasiť s tým, aby boli, akokoľvek ich nazvete, ale nominanti ministerstva financií, aby neboli prítomní v tej rade. S tým súhlasiť nebudem. Ale budem súhlasiť alebo som pripravený debatovať o tom, aby tam boli aj iní nominanti a iní zástupcovia odbornej verejnosti. A verte mi, že táto téma bola neurologickým bodom rokovania aj s našou centrálnou bankou a ministerstvo financií sa teda určite nehnalo do zodpovednosti, lebo to nie je len právo, to je aj obrovská zodpovednosť o tom prijať rozhodnutie, ísť tou alebo onakou cestou. Rozhodnúť o tom, či banku zlikvidujete bez následkov, lebo, samozrejme, v systéme bánk je vždycky aj ten, kto je chránený, ale aj ten, kto je nechránený. To znamená, tie škody na konkrétne spoločnosti, bytové združenia alebo si môžete, tých klientov môže byť tisícky, ktoré sú aj nechránené. A okrem toho, aj ktoré sú chránené, tak sú chránené len do istej sumy. Verte mi, že, že politický reprezentant, to znamená najvyšší predstaviteľ, tam štátny tajomník ministerstva financií určite, nech je z akejkoľvek strany, sa nebude sápať po tejto zodpovednosti, aby rozhodoval.
Problémom je, že naša centrálna banka odmietla to, aby, aby rezolučná rada vznikla len na jej pôde. Áno, existujú koncepty v Európe, kde rezolučné orgány vznikajú v prostredí centrálnych bánk. Pravdou je, že ak by sme to dnes chceli urobiť v centrálnej banke, tak jednak na to potrebujeme súhlas centrálnej banky a ľudí, ktorí tam sú, a na druhej strane by sme museli prekopať celý koncept fungovania centrálnej banky, lebo by sme museli postaviť stenu medzi, medzi dohľadové orgány, medzi dohľadák ako taký a rezolučný orgán ako taký. A na to by sme potrebovali, samozrejme, čas, museli by sme zmeniť systém fungovania centrálnej banky ako takej. To znamená, koncept toho, že by sa rezolúcia riešila len v rámci centrálnej banky, musel byť nateraz odmietnutý, ale nevylučujem ho do budúcnosti, to je otázka ďalších, ďalších debát.
Chcem vám ešte pripomenúť, že existuje, už dnes existuje tzv. tak veľmi nenápadný, Standing Committee sa to volá, taký stály výbor pre riešenie krízových situácií vo finančnom sektore, ktorý bol tiež na základe smernice tuším po roku 2009 zriadený, a jej zástupcami sú nominanti centrálnej banky a ministerstva financií. A my v podstate v tomto návrhu zrušíme tento stály výbor a nahrádzame ho touto radou. Problémom, problémom je, že tento výbor, stály výbor, musí zostať funkčný aj v budúcnosti a tento výbor je paradoxne jediným miestom, kde sa zástupcovia štátu, ktorí nie sú z centrálnej banky, môžu dozvedieť veľmi citlivé informácie, ktoré sa týkajú situácie na bankovom trhu. Ale to je, musím povedať, že takíto nominanti a títo ľudia sa oboznamujú s týmito informáciami pod hrozbou, samozrejme, prezradenia bankového tajomstva, lebo sú to veľmi citlivé informácie o výsledkoch každých pravidelných stres testov našich slovenských bánk, ktoré môžu hovoriť o skladbe aktív a pasív konkrétnej banky. To znamená, vôbec nie je jednoduché pracovať s týmito informáciami a to je jediné legálne miesto, kde sa dnes môže zástupca štátu, verejnej moci, ministerstva financií a zástupca centrálnej banky v zmysle zákona oboznamovať s týmito informáciami, ktoré, samozrejme, môžu mať v istom momente veľmi negatívny dopad aj na verejné financie.
Preto pri tomto koncepte sa dnes tento stály výbor nahrádza radou a jej pravidelné fungovanie vlastne je náplňou tohto dnes stáleho výboru, a to, na čo poukazuje Ľudo Kaník a Jozef Kollár, to znamená otázka rezolúcie samotného riešenia konkrétnej, záchrany konkrétnej banky, je na programe niekedy v budúcnosti, dajboh, že nikdy to nenastane, ale pravdou aj je, že, že asi ťažko by sme mohli mať k dispozícii nejakú radu a nejaký orgán, ktorý zvesíme z klinca raz za desať rokov. Hej, to znamená, tu, jak sa hovorí, bez cvičenia niet velenia, tak to, to proste to musia byť kompetentní ľudia, ktorí musia mať svoje previerky, teraz praktické veci, bezpečnostné previerky, musia mať schopnosť sa oboznamovať s citlivými informáciami a musia byť schopní sa raz niekedy v nejaký piatok stretnúť a vyriešiť problém nejakej banky do nasledujúceho pondelka. Čiže môžeme o týchto veciach hovoriť, ale je to oveľa komplikovanejšie ako napr. ustanovenie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo nejakého iného typu rady. Nám sa zdalo, zdala kombinácia stáleho výboru, ktorý vlastne pravidelne cvičí a má svoj stály sekretariát na, v centrálnej banke, ktorý má najväčší podiel informácií a najkvalitnejšie informácie o stave bankového sektora, kombinácia teda stálej činnosti s možnou rezolúciou zdala najvhodnejšia, ale vôbec sa, opäť hovorím, nebránime doplnenia tejto rady o členov, ktorí by mohli byť z hľadiska nominovania kreovaní ďalšími orgánmi alebo ďalšou zákonodarnou mocou, ako je Národná rada alebo pán prezident a podobne. Ale musíme to nastaviť do takej podoby, ktorá bude vykonateľná z hľadiska priestoru a času.
A snáď by som si ešte do Ľuda Kaníka štuchol, teraz už aj politicky, lebo ak on počuje trávu rásť a má pocit, že tu politickí nominanti môžu niečo ovplyvňovať, ale nie teda tí naši a tí dnešní, chcem povedať, za rezort financií je to úplne jasné. Tam je šéf sekcie rozpočtu, šéf sekcie finančného trhu a štátneho výkazníctva, v každom jednom prípade sú to ľudia, ktorí sú na rezorte financií vyše desať rokov, sú tam cez štyri vlády, hej. Takže ja by som ich nechcel urážať, že sú politickí nominanti, sú to tak ako by mala byť kultúra štátneho úradníka, sú to ľudia, ktorí slúžia vládam a vláde tejto krajiny bez rozdielu politického zafarbenia roky. Ale uznávam, že takýto typ kultúry je len na niekoľkých rezortoch v tejto krajine, a dúfam, že si ho zachová tento rezort aj v budúcnosti. Takže nechcel by som spochybňovať ich kompetenciu a politickú nezávislosť z tohto pohľadu, odbornosť je v ich prípade určite na prvom mieste.
Ale ak budujeme systém pro futuro, tak treba povedať, že v minulosti pánovi Kaníkovi nechýbala pri privatizácii, a teda výpredaji obrovských hodnôt štátneho majetku, že takéto rady a takíto nezávislí odborníci mohli byť prítomní. Dobre, doba sa zmenila, pohli sme sa, takže tie ďalšie hodnoty v budúcnosti asi konsenzuálne už budeme riešiť v prostredí nominovania aj naozaj nezávislých a rešpektovaných odborníkov.
Na záver, summa summarum tento pozmeňovák v tejto podobe dnes nemôžem podporiť, lebo nemám istotu, že vieme naplniť zmysel a cieľ, ale vôbec neodmietam túto tému ako celok a som pripravený, pokiaľ na rezorte financií ešte v tom zbývajúcom čase budem, sa k tejto téme vrátiť, tak aby sme s otvorenou hlavou a očami vedeli tento problém riešiť, aby sme vybudovali orgán, ktorý bude mať aj, aj to odborné renomé a aj ten glanc politickej nezávislosti, kombinovaný s odbornosťou a s tým, čo každý – aj centrálna banka, aj rezort financií, aj niekoľko odborníkov nominovaných napríklad Národnou radou a prezidentom – môžu, môžu zabezpečiť, ale kľúčové je naozaj na konci dňa, prevziať zodpovednosť v danom čase a mieste a s dobrým úmyslom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán minister, za vystúpenie ako navrhovateľ.
Teraz sa pýtam spravodajcu, či chce. Nechce. Ďakujem pekne.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, prerušujem rokovanie tohto bodu programu, no a nasleduje druhé čítanie o

vládnom návrhu zákona o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (parlamentná tlač č. 1213 a spoločná správa výborov 1213a).

Opäť, pán minister, a máte slovo a vládny návrh zákona odôvodnite.

Ďakujem veľmi pekne. Predložený návrh zákona predstavuje prvú samostatnú právnu úpravu správnych pohľadávok štátu, ktorá komplexne upravuje nakladanie, uplatňovanie a vymáhanie pohľadávok štátu, a to komplexne. Navrhovaná právna úprava zavádza komplex opatrení zameraných na zvýšenie efektívnosti vymáhania pohľadávok štátu, napr. centrálny register splatných pohľadávok štátu, povinnosť správcu viesť osobitnú evidenciu splatných a nezaplatených pohľadávok štátu, ako aj konsolidácia pohľadávok štátu ako takých. Konsolidáciou pohľadávok štátu sa centralizuje ich vymáhanie samostatným a špecializovaným subjektom, ktorým by mala byť akciová spoločnosť so 100 % majetkovou účasťou štátu.
My sme sa tak záhadne o tom nerozprávali, kľúčovo ide o Slovenskú konsolidačnú, ktorej akcionárom 100 % je ministerstvo financií. Tento subjekt bude navrhovanú činnosť vykonávať vo vlastnom mene a na vlastný účet na základe zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu, koncentrovaním vymáhania pohľadávok štátu do jedného subjektu sa posilní postavenie štátu ako veriteľa pri vymáhaní, napr. v konkurznom konaní alebo exekučnom konaní.
Ďakujem.

Ďakujem, pán minister.
Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi z výboru pre financie a rozpočet a menu pánovi poslancovi Mojšovi, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov a aby odôvodnil aj návrh a stanoviská gestorského výboru.
Máte slovo.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, prosím, ako určenému spravodajcovi výboru, predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1213) vo výboroch v druhom čítaní.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet ako gestorský výbor podáva Národnej rade túto spoločnú správu výborov. Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1391 z 22. októbra 2014 pridelila vládny návrh zákona týmto výborom: Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet a ústavnoprávnemu výboru. Gestorský výbor nedostal do začatia rokovania o vládnom návrhu zákona stanoviská poslancov.
K predmetnému návrhu zákona zaujali výbory tieto stanoviská:
1. odporúčanie pre Národnú radu schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, výbor pre financie a rozpočet uznesením č. 366 zo dňa 18. novembra 2014 a ústavnoprávny výbor uznesenie č. 530 zo dňa 18. novembra 2014.
Z uznesení výborov Národnej rady uvedených pod bodom III tejto správy vyplynuli pozmeňujúce a doplňujúce návrhy uvedené pod bodom IV.
Gestorský výbor odporúča o návrhoch výborov hlasovať takto: o bodoch spoločnej správy č. 1 až 23 hlasovať spoločne s návrhom gestorského výboru schváliť.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k vládnemu návrhu zákona vyjadrených v uzneseniach uvedených pod bodom III tejto správy a stanoviskách poslancov gestorského výboru odporúča Národnej rade Slovenskej republiky vládny návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi.
Predmetná správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 374 24. novembra 2014. Výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov, súčasne ma poveril:
1. predniesť spoločnú správu výborov na schôdzi Národnej rady,
2. navrhnúť Národnej rade postup pri hlasovaní.
Ďakujem, pán predseda, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.