44. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, pán minister Kažimír pozná už moje názory snáď naspamäť, pokiaľ ide o bankovú úniu, takže nejdem sa teraz prihovárať priamo osobne jemu, my to máme vydiskutované vzájomne, ale pravdou je, že v tom jednom slove, ktoré odznelo pred chvíľočkou z úst pána ministra financií Kažimíra, povedal vetu, citujem, že "máme na stole snáď najdôležitejší finančný zákon roka v celej Európskej únii," alebo teda aby som bol presnejší, v eurozóne. A táto veta po prvé sedí, ja ju podpisujem všetkými desiatimi, to ma teda nenechalo chladným a som vyštartoval z poslaneckej kancelárie a došiel do rozpravy, aby sme neprešli druhé čítanie, a teda ešte raz citujem, "najdôležitejšieho finančného zákona roka v celej Európskej únii", aby sme druhé čítanie tak významnej legislatívnej normy neprešli nejakým jedným drobným malým pozmeňujúcim návrhom, obzvlášť keď sme už teda v druhom čítaní.
Chcem povedať na úvod dve kľúčové posolstvá. Prvé, to, čo dnes leží na stole a čo práve prerokovávame, je v princípe druhým pilierom, druhým z troch pilierov celého robusného systému, ktorý sa volá banková únia. Ja len zrekapitulujem, prvý systém je jednotný spoločný bankový dohľad, ktorý teda vykonáva Európska centrálna banka nad kľúčovými systémovými bankami. Viete veľmi dobre, že tam boli dlhotrvajúce diskusie, či ten dohľad má byť nad množinou všetkých bánk, ktoré pôsobia v Európskej únii, alebo iba nad množinou systémových bánk, myslím, že ich je približne 130, alebo či tých bánk má byť ešte menej. Táto norma je na svete. Je za nami.
Druhý pilier, to je to, čo máme teraz na stole, rezolučný fond alebo teda jak sa – ten dlhý názov na niekoľko riadkov – volá, že systém na riešenie krízových situácií finančných inštitúcií, ale v princípe tu ide o rezolúciu, o záchranu a vznik rezolučných fondov ako na národnej, tak aj na nadnárodnej úrovni.
A tretí pilier, tretia noha, na ktorej stojí európska banková únia, je Fond ochrany vkladov.
Keďže ten prvý pilier, ako som povedal, za nami, príslušné normy legislatívne sú poschvaľované, tretí pilier, spoločný fond ochrany vkladov je hudba budúcnosti. Myslím, že jedného dňa – aj nemecká kancelárka Merkelová vyjadrila –, že to je tak na 15-20 a viac rokov, kým sa fond ochrany vkladov naakumuluje do dostatočnej – a teraz použijem to isté slovo zo slovníka Bruselu – palebnej sily, kedy bude ten fond ochrany vkladov mať dostatočnú kapacitu, aby mohol fungovať efektívne a najmä účinne. Ale to, čo máme dnes, opakujem, na stole, mechanizmus riešenia krízových situácií vo finančných inštitúciách je presne o tom, čo tu hovoril pred chvíľou aj môj predrečník Ľudo Kaník, vznikne na národnej úrovni tzv. národný rezolučný fond, ale vznikne aj nadnárodný rezolučný fond, a čo je veľmi, veľmi nebezpečné, že tie národné rezolučné fondy, ktoré budú vytvárať banky, budú musieť v prípade núdze, v prípade finančnej krízy, v prípade hroziaceho krachu niektorých systémových európskych bánk požičiavať peniaze tomu nadnárodnému rezolučnému fondu. To je presne tá dlhotrvajúca diskusia, ktorá odznela na úrovni Európskej komisie, eurozóny, Európskeho parlamentu. Veľmi odborne a múdro sa tomu hovorí home solutions. Ide o to, že ak bude v problémoch, poviem to na zrozumiteľnom príklade, banková skupina povedzme z Milána, aby som neuvádzal konkrétne názvy bánk, a tá banková skupina má dcérsku banku aj na území Slovenska a táto slovenská dcéra nebude vo finančných problémoch, podotýkam, ale skupina banková z Milána v problémoch bude, tak bude dochádzať vlastne k riešeniu, k tomu požičiavaniu peňazí, ako som hovoril, a potečú peniaze z národného rezolučného fondu do nadnárodného rezolučného fondu. Toto je prvé posolstvo, prvý message, ktorý hovorí, že toto riešenie sa dá odsúhlasiť.
Všetkými desiatimi by som za takéto riešenie bol v prípade, za predpokladu, že do prijatia európskej bankovej únie si jednotlivé členské krajiny eurozóny vyriešia problémy v domácich bankových systémoch. Inými slovami, opäť zjednodušene, keby sa vyčistili stoly v každej členskej krajine Európskej únie alebo tej členskej krajine, ktorá prijme bankovú úniu, pretože nie všetky krajiny ju prijmú. Pre členské krajiny eurozóny je banková únia povinným riešením, povinnou jazdou, pre nečlenské krajiny eurozóny je to na báze dobrovoľnej, preto napríklad Veľká Británia odmietla vstup do európskej bankovej únie. Tak ak by sme tu mali ten bod nula, ten východiskový bod, že už sú vyčistené bankové systémy v jednotlivých krajinách, tak potom nech sa takéto riešenie prijme, a verím, že by bolo riešením dobrým, ktoré by do budúcna naozaj vytvorilo hrádzu, aby sme zvládli vlastne systémové zlyhania finančného trhu, finančných trhov a najmä finančných inštitúcií ako takých.
Bohužiaľ, ale dnes situácia je taká, že či už sú to raz španielske banky, inokedy portugalské banky, inokedy talianske banky, inokedy cyperské banky, sú v problémoch až po uši a my to všetci vieme. Nie tak dávno sa skončili záťažové testy, ktorým sa hovorí stres testy, bánk, ktoré testovali, či tie banky majú dostatočnú kapitálovú výbavu k tomu, že ak dôjde k zhoršeniu makroekonomického prostredia, či taký0to zhoršený vývoj budú tieto banky schopné s tým kapitálom, ktorý majú, zvládať. A rovnako testovaním prebehli a budú ďalej v budúcnosti prebiehať aj aktíva. To znamená, bude sa hodnotiť kvalita aktív spomínaných bánk. A my dnes vieme, že tieto banky majú vo svojich portfóliách nakúpené obrovské objemy toxických aktív. To sú úvery, ktoré v princípe buď nebudú splatené nikdy, alebo budú splatené iba čiastočne. Inými slovami, banky si budú musieť vytvárať robustné opravné položky na tieto zlyhané úvery a tie opravné položky sa vytvárajú len a len na ťarchu kapitálového vlastného imania, teda kapitálovej výbavy. No a tým chcem povedať, že dnes nikto s určitosťou nevie povedať, koľko takýchto problémových úverov je schovaných v bilančných knihách systémových európskych bánk.
Čiže preto hovorím to prvé posolstvo, že rezolučný systém na záchranu krízových situácií vo finančných inštitúciách je dobrým riešením za predpokladu, že by si jednotlivé členské krajiny boli najskôr upratali domáce bankové systémy, a potom, ak máme na stole tento bod nula, tak takéto riešenie by som podporil a všetkými desiatimi zaňho zahlasoval. Ale skutočnosť je presne opačná. V bankách sa nachádza spústa problémov. To nie je len tých približne 100 mld. eur, ktoré ukázali prvé záťažové testy. To je tá potreba doplnenia základného imania jednotlivých finančných inštitúcií. Ale opakujem, máme tu druhý robustný problém a to je nekvalita aktív. Inými slovami, nekvalita poskytnutých úverov, ktoré majú vo svojich účtovných knihách, svojich bilanciách systémové európske banky.
Druhé posolstvo je o tom, že v takomto stave, ak teda nie sú splnené domáce úlohy v jednotlivých členských krajinách, nemajú vyčistené bankové systémy, tak v tejto situácii pripustiť a schváliť, že aj náš domáci slovenský rezolučný fond bude v záväzku poskytovať pôžičky nadnárodnému rezolučnému fondu v prípade problémovej situácie na finančnom trhu, tak ja tomu hovorím, že to je naozaj ekonomická vlastizrada. Ja rozumiem, že sa jedná o veľmi komplikovanú tému, ktorá sa číta veľmi ťažko s porozumením, pretože je rozdiel čítať a čítať s porozumením. A kto z vás držal v ruke európsku smernicu, ktorá sa tejto tematiky týka, tak vie, že je to robustná kniha, ktorá má asi 260 strán, a je tam nastrkaný jeden pojem za druhým, všetko z oblasti rýdzo úzkych špecifických odborných výrazov, ktorým, zorientovať sa v tom texte – a ešte sa do toho, samozrejme, namontovali právnici –, tak čítať tento 260-stranový text s porozumením dá naozaj zabrať aj človeku, ktorý pôsobil niekoľko desiatok rokov na finančnom trhu.
Takže je mi ľúto, že – znova odcitujem ministra Kažimíra – najzásadnejší, prelomový finančný zákon roka v celej Európskej únii prerokovávame v takej poloprázdnej sále, kde sedí asi desať-dvanásť poslancov, a že tá rozprava k tomu by bola skončila jedným drobným pozmeňujúcim návrhom kolegu Kaníka. Toto mi je naozaj ľúto, pretože iné členské krajiny Európskej únie majú povytvárané napríklad pri výbore pre európske záležitosti podvýbory, ktoré sa špecializujú presne na tieto finančné, ekonomické témy, lebo sú to naozaj témy dosť zložité a komplikované a navyše s ďalekosiahlymi dopadmi a následkami na to, čo s obľubou používa aj koniec koncov premiér, na národné ekonomické záujmy krajiny, čiže v tomto prípade Slovenskej republiky.
Takže zhrniem to. Vidím dva problémy v predloženom legislatívnom návrhu. Ten prvý problém je o tom, že náš národný rezolučný fond bude poskytovať pôžičky nadnárodnému rezolučnému fondu v situácii, kedy tie zahraničné banky nie sú upratané, nie sú v poriadku, nie sú v dobrej finančnej kondícii. A chcem povedať, že my na Slovensku sme si upratovali náš domáci bankový sektor v roku '99/2000. To upratovanie nás stálo vtedy 106 mld. slovenských korún, čo bolo v prepočte na vtedajšiu výšku hrubého domáceho produktu približne 12,5 % HDP, a náklady sme museli znášať na báze, ktorej sa múdro hovorí bail out, to znamená, že všetky tieto náklady boli kryté z verejných zdrojov.
No a teraz sa dostávam k tej druhej časti. Veľa sa tu hovorí o tom, že to je dobrý systém, pretože prechádza z princípu bail-out na princíp bail-in. Je to poviem znova, tak aby tomu rozumel aj neekonóm. Bail out znamená, že sa finančná inštitúcia v krízovej situácii zachraňuje z verejných zdrojov, teda z peňazí všetkých daňových poplatníkov. A riešenie bail-in znamená, že sa zachraňuje v prvom rade primárne na ťarchu akcionárov, čiže doplatia na... a náklady, najväčšie náklady na riešenie takejto krízovej situácie budú znášať akcionári bánk. Ako druhí sú na rade majitelia podriadených dlhov, ktorí poskytli dotyčnej finančnej inštitúcii podriadený dlh, ktorý, nechcem ísť do technických detailov účtovných a právnych, ale v princípe sa správa ako základné imanie. No a nakoniec nastupujú fondy ochrany vkladov, to znamená, že vkladatelia by mali byť postihnutí najmenej, ale to, o čom sa nehovorí alebo hovorí príliš málo v porovnaní k miere závažnosti tejto témy, a to je práve skutočnosť, že ak rezolučný fond nebude mať dostatočnú kapacitu na riešenie bánk, ktoré sa ocitnú v krízovej situácii, tak sa opäť tým posledným bodom, kanálom, hovorí sa tomu back stop inštitúciou bude trvalý euroval. V takomto prípade tomu nadnárodnému rezolučnému fondu bude požičiavať peniaze trvalý euroval, alebo ak chcete odborne Európsky stabilizačný mechanizmus - ESM.
A pýtam sa, a kto prispieva do trvalého eurovalu. No, členské krajiny. A z čoho tam prispievajú? No, z verejných zdrojov. Teraz bola na finančnom výbore v ostatných dňoch prerokovaná, prerokovaný list alebo správa teda ministra financií o výške nášho verejného dlhu a spôsobe riešenia a tam je presne detailne uvedená štruktúru, že na našom hrubom verejnom dlhu koľkátimi percentuálnymi bodmi sa podieľa, ja neviem, ten náš deficit, ktorý každý rok tam prilieva ďalšiu a ďalšiu sumu, o ktorú sa zvyšuje hrubý verejný dlh, koľkátimi percentami sa tam práve podieľajú naše príspevky do predtým dočasného a neskôr trvalého eurovalu, čiže EFSF a ESM. A keď ma pamäť neklame, tak v percentuálnych bodoch je to presne, sú to štyri percentuálne body. Čiže ak dnes hovoríme, že máme ten hrubý verejný dlh Slovenska na úrovni niekde okolo 55 %, resp. tesne pod päťdesiatpäťkou po ostatnej notifikácii Eurostatu, myslím, je to 54,1, 54,6 %, tak si treba uvedomiť, že z tých 54 % sú štyri percentuálne body práve náklady, ktoré my znášame z našich verejných zdrojov, a to sú tie naše príspevky do dočasného a trvalého eurovalu. Takže podčiarkujem, vôbec nie zanedbateľná suma. Nehovoriac o tom, že máme podpísané neodvolateľné a neprevoditeľné záruky, ktoré naozaj dosahujú úroveň v súčte, dosahujú úroveň približne jednoročných príjmov štátneho rozpočtu. Je to niekde nad 14 mld. eur.
Ja viem, že sa tu viedla dlhý čas diskusia o tom, že veď to sú len záruky. A ja som to vtedy porovnával, že to nie sú cashové peniaze, ktoré sme posielali. Ja som to vtedy porovnával opäť pre zrozumiteľnosť k situácii, že ktokoľvek z vás si zoberie hypotekárny úver a neodvolateľnú, neprenosnú garanciu vystaví sused. No ten dlžník, keď ten hypotekárny úver nebude splácať, tak banka vyzve na plnenie záväzku suseda. Čiže netvárme sa, že podpísaný záväzok a to je najvyššia forma, podotýkam, bankových záruk, aké vôbec existujú na finančných trhoch, už vyššia forma záruk neexistuje, vyššia forma, myslím, z pohľadu povinnosti výstavcu tej záruky plniť, ak veriteľ vyzve, a vy ste garantor, vy ste vystavili tú záruku, tak vás veriteľ vyzve a vy musíte plniť, tak vyššia forma záväzku už neexistuje, ako sú neodvolateľné garancie. A Slovensko má, drží dnes v svojich knihách takéto neodvolateľné garancie vo výške 14 mld. eur približne, opakujem, jednoročných príjmov štátneho rozpočtu a tvárme sa, že nič sa vážne nedeje, že to nie sú cashové peniaze, ktoré odišli do Bruselu, to sú len nejaké záruky. No, ak sa zhodneme na tom, že ak tu je na svete, na finančnom svete jedna jediná istota a to je tá, že je tu neistý vývoj, to je jediná istota, ktorú máme na finančnom trhu. Inými slovami, že tá ekonomika sa bude stále vyvíjať v nejakých cykloch. Inými slovami, že sme niekde v tom tvare písmena W a dneska sa nachádzame niekde na tom strednom brušku toho wéčka, čiže fragile recovery. Proste máme tu nejaké krehké ekonomické oživenie a nevieme kedy, a to nehovorím o Slovensku len, ale celá Európska únia a hlavne eurozóna, kedy padne do toho druhého spodku toho písmena W z toho prostredného brucha, tak treba si uvedomiť, že nie je všetkým ťažkým dňom pokoj, zďaleka nie je zažehnané, nie je koniec. Tá finančná kríza tu môže prísť a môže vypuknúť, nechcem nikoho strašiť, vo väčšom rozmere, ako bola tá prvá, ktorú sme zažili v septembri roku 2008, keď padala, padla jedna z kľúčových amerických investičných bánk Lehman Brothers. Takže chcem len varovať pred jednou vecou, že ak sa objaví na trhu nová, ďalšia a podstatne hlbšia kríza finančná, tak sa bude siahať na tie finančné prostriedky, na tú palebnú silu v nadnárodnom rezolučnom fonde, a ten keď nebude mať dostatočnú kapacitu, tak budú vyzvané jednotlivé členské krajiny, aby poskytli pôžičky z národných rezolučných fondov, a tam už potom pôjde naozaj do tuhého. Lenže už nebude cesty späť.
Takže riešenie vynikajúce, podotýkam, riešenie vynikajúce za predpokladu, že by všetky členské krajiny mali upratané domáce bankové systémy a splnené domáce úlohy. A tu sa nemusíme presviedčať, určite ma v tom podporí alebo bude s tým súhlasiť aj pán minister Kažimír, že tomu tak nie je. Dnes ešte stále ležia dosť veľké problémy v účtovných knihách spomínaných systémových bánk španielskych, talianskych, portugalských, cyperských a ďalších.
Chcem na záver podporiť pozmeňujúci návrh, ktorý predložil kolega Kaník, on má, má svoje ratio. Tá štruktúra, v akej sa vyskladá národný rezolučný board alebo tá národná rezolučná rada, tá by nemala byť skutočne, nemala by nosiť v tom ruksaku na chrbte nejaký politický podtón, a teda v tom originálnom návrhu, ktorý je tu zo strany predkladateľa, myslím, že až štyroch členov toho boardu má, má menovať ministerstvo financií alebo teda budú ustanovení na základe asi rozhodnutia ministra, predpokladám. Ja nemám nič proti tomu, ak sa tam konkrétne povie, že jeden z tých štyroch má byť štátny tajomník ministerstva financií, ale ak celkový počet členov toho boardu je, myslím, osem alebo deväť, myslím, že osem, ak polovica tohto boardu má mať politický kabát, že sú to ľudia z ministerstva financií, tak niečo na tom naozaj nie je v poriadku. A to teraz nehovorím kvôli nejakej matematike. Viem, že je pozmeňujúci návrh, ktorý som podpísal a ktorý podporujem, ktorý tu predrečník môj predložil. Hovorí o tom, že dvaja by mali byť volení a odvolávaní Národnou radou, dvaja prezidentom Slovenskej republiky a ešte ďalší potom Národnou bankou Slovenska. Tak to nie je teraz o tom, že hrajme sa tu na nejaké systémy bŕzd a protiváh, aby tu polovicu národného rezolučného boardu nemenovalo ministerstvo financií. A to nie je o tom, že teraz vládne strana SMER - sociálna demokracia a po roku 2016 môže byť tá skladba vládnucich strán iná, môže vás ako SMER doplniť KDH alebo ľubovoľná štruktúra, ktorá tu vznikne, alebo môže vzniknúť rýdzo pravicová vláda. Je úplne jedno, opakujem, aj v takomto prípade, ak by vznikla rýdzo pravicová vláda, to budem považovať za veľmi nebezpečné, ak polovicu národného rezolučného toho boardu, tej rady by mali byť tí štyria určení ministerstvom financií.
Prečo to považujem za nebezpečné? Z jednoduchého dôvodu, že ak si uvedomíme, aké obrovské kompetencie táto národná rezolučná rada bude mať, že môže ustanoviť správcu proste tej banky, ktorá je v kríze, ktorá je príjemcom pomoci z rezolučného fondu, a môže všeličo odnímať a prijímať a podpisovať prijímanie záväzkov a tak ďalej, čiže to bude vlastne orgán, ktorý bude mať, ja neviem, kde to bolo, ja nie som znalec histórie a nerád zabŕdnem do témy, v ktorej nie som doma, vždy sa držím a budem držať ekonomiky a ekonómie. Ale kdesi v starom Ríme to bolo, že ktosi ukázal palec dole alebo hore, či ten dotyčný bude hodený levom, Ceaesar Iulius, Gaius Iulius Ceaesar. Áno? No tak asi, poviem to, áno, poviem to veľmi zjednodušene, asi takúto kompetenciu bude mať národná rezolučná rada. Tá ukáže buď ten palec hore, čiže tá inštitúcia v kríze pôjde ďalej a prežije, alebo či bude takpovediac zatvorená. Stiahneme rolety, uzamkneme bránu a inštitúcia skončí. Čiže opakujem, nehovorím to kvôli iba nejakým matematickým nominálnym pohľadom na vec, ak sa teda bavíme o spôsobe kreovania národného rezolučného boardu, ale hovorím to práve v súvzťažnosti na takmer neobmedzené kompetencie, ktoré tento board bude mať a navyše rozhodnutie tohto boardu, tejto rady rezolučnej národnej, bude mať ďaleko, ďalekosiahle konzekvencie a dopad na ekonomickú, ekonomický vývoj alebo na spôsob a rýchlosť obnovovania ekonomickej rovnováhy na bankovom trhu. Takže považujem ten pozmeňujúci návrh za naozaj riešenie správnym smerom. Možnože nebol celkom čas si to celé vydiskutovať a získať podporu aj zo strany ministerstva financií, ale opakujem, nešijeme legislatívnu normu do konca volebného obdobia 2016, do marca, ale je to legislatívna norma, ktorú nie ja, ale samotný pán minister Kažimír nazval najvýznamnejším finančným zákonom roka v Európskej únii.
Preto si myslím, že stojí za úvahu, ešte do hlasovania je dosť času, a pritom ide o vec, kde stačí len prejaviť politickú vôľu. Stojí za to porozmýšľať nad podporou tohto pozmeňujúceho návrhu aj zo strany predkladateľa a následne teda poslancov strany SMER.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Aj za podporu toho pozmeňujúceho návrhu. Naozaj si myslím, že je v záujme všetkých politických síl, pretože vlády sa menia, ale stabilita je dôležitá, aby pretrvávala a aby boli mocenské rozloženie správne nastavené. Je dobre takýto pozmeňovák zvážiť a najlepšie by ho bolo aj podporiť a prijať.
A už len jedna malá poznámka, keď pán poslanec začal hovoriť, tak myslím, že spomenul niečo také, že aby to nebolo len o jednom pozmeňovacom návrhu, tak ja len chcem tak poznamenať, že cez výbory prešlo také obrovské množstvo pozmeňujúcich návrhov k tomuto zákonu, čo svedčí o tom, že tá pôvodná predloha bola asi šitá dosť horúcou ihlou a musela sa vylepšovať za pochodu, čo sa teda niekedy stáva, ale zároveň platí, že prečo až tak sa ministerstvo ponáhľa, keď iné krajiny v tomto sú omnoho menej ďalej ako Slovensko a ešte zďaleka nemajú tú legislatívu pripravenú.
Tak verím, že je za tým len dobrý úmysel, ale len aby sme sa neuponáhľali a nespravili chyby, preto aj tento návrh, a preto možnože tá výhrada, že nebol ešte dostatočne prekonzultovaný, pri tomto až tak premýšľať nie je možno treba, lebo ako sa vraví, dvakrát meraj a raz rež, lebo už potom je neskoro.

Ďakujem. Ja si dovolím najprv položiť laickú otázku na pána Kollára. Ja to, bohužiaľ, neviem. Ako dopadli naše banky pri tom testovaní tej, toxických úverov a testovaní, testovaní ich stavu? Lebo my máme špecifickú situáciu v tom, že vlastne štát naše banky oddlžil, ale potom sa privatizovali. To iste bolo tiež divné, ale neviem, či tak niekto postupoval v Európe. Koniec tejto laickej otázky.
A teraz konkrétne. Chcem upozorniť, to, čo tu často robím, na nebezpečenstvo finančných bublín z derivátových obchodov. Dnes som čítal, že vo svete je 1 500 biliónov euro v derivátových obchodoch. HDP sveta je 25-krát menšie. Čiže banky majú zisky a v ťažkostiach si sami, ktoré si často sami zapríčinili, ich potom, pomáha im Európska únia a iste by to mali raz začas aj niekomu vrátiť. Z derivátov získavajú a získavali, ale stratu hádžu, hádžu potom na všetkých.
No otázka je tiež tlačenie nekrytých peňazí, ktoré sa dejú teda najmä v Amerike, ale aj ECB to robí podľa mnohých článkov. No, z toho vyplývajú fámy o zlatom ruble, že jedine ním sa bude v budúcnosti môcť platiť v Rusku, o zmenách štátov BRICS, o zmene meny štátov BRICS z doláru na niečo inšie. Možná, že pár slov by mohlo sa k tomu povedať.
Posledné, čo spomínam, aj to som už včera spomínal, Glass-Steagallov zákon v Amerike. V 30. rokoch minulého storočia štát podporuje v kríze iba tie banky komerčné, ktoré nešpekulujú a nerobia tieto obchody s derivátmi. Občas to tu spomíname, i keď nikto to tu nepovie, ale finančníkom odporúčam, pozrite si ten zákon, je to z roku 1933 v Amerike Glass-Steagallov a je veľmi, veľmi zaujímavý na dnešnú situáciu v Európe.
Ďakujem.

Ďakujem. Jozef, ja som celkom pozorne počúval, ale v jednej veci som sa stále nedobral odpovede a snažil som sa to čítať.
My tu transponujeme smernicu, jednu konkrétnu a niekoľko ďalších doplnkovo, ale z toho, čo som z tých smerníc videl, tak vláda si tu sama zviazala ruky, pretože aj pri požičiavaní prostriedkov z národného fondu, aj pri rozhodovaní o výške príspevkov ex ante do národného fondu, aj o výške riadnych ročných príspevkov dotknutých inštitúcií by mohla spolurozhodovať alebo resp. tieto rozhodnutia by mohli byť podmienené súhlasom buď ministerstva financií, alebo vlády ako takej.
Neviem, že či tie pozmeňováky, ktoré prišli na výbore, v tomto, alebo na výboroch, v tomto niečo menia, ale možnože by stálo za to opýtať sa aj pána ministra, poprípade keby to spomenul vo svojej záverečnej reči, ak by teraz počúval, že prečo vlastne sa tá smernica netransponuje do maximálnej možnej miery, to znamená, prečo v týchto troch oblastiach sa tam nedala podmienka súhlasu vlády alebo ministerstva financií, pretože tým pádom by nebola tak vážne odovzdávaná tá kompetencia ďalej a bola by maximalizovaná možná kontrola zo strany vlády a ministerstva financií.
Ja som mal k tomu pripravený aj teda pozmeňovák, ale vieme, aké sú pomery v parlamente. Možnože bude stačiť, keď to pánovi ministrovi dáme teraz. Ešte je pomerne dosť času do účinnosti s tým niečo robiť. A možno by sa ešte tá možnosť vlády kontrolovať jednak výšky príspevkov a jednak to, že či si požičiavať prostriedky z národného fondu, mohla zvýšiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Odpoviem na tú laickú otázku Jozefa Mikloška. Slovenské banky, pokiaľ viem, tak všetky stres testom prešli, len chcem podotknúť, že neboli testované všetky slovenské banky, pretože, ako som uvádzal v svojom vystúpení, bolo testovaných približne 130 systémových bánk, a nie každá banka so sídlom na území Slovenskej republiky je súčasťou bankovej skupiny, ktorá patrí do tej stotridsiatky najväčších systémových európskych bánk.
Takže odpoveď je áno, testami prešli všetky, ale neboli testované všetky slovenské banky. Čiže to je po prvé.
Po druhé. Aj to konštatovanie, že banky testami prešli, ešte nemusí byť úplne relevantné, pretože aj pán minister si veľmi dobre pamätá, že to nebolo testovanie prvé. Už sme jedno testovanie zažili a po tom, čo všetky banky v Európe prešli tými testami, tak o pár týždňov a mesiacov na to nám začali krachovať. Čiže (povedané so smiechom) aj tie testy sú veľmi citlivá téma, záleží od toho, do akej miery, poviem to pre krátkosť času, ako prísne sú stanovené kritériá na testovanie, tak podľa toho dostanete aj ten výsledok. Keď tie kritériá sprísnite, tak väčší počet vám tými testami neprejde a opačne. Takže to je, to je proste tak.
A pokiaľ ide o otázku zo strany Martina Poliačika, pravdou je, že aj pri poskytovaní ďalšej a ďalšej pomoci do eurovalov, keď si dobre pamätáme, tak bolo spústa podaní na, na ústavný súd v Karslruhe v Nemecku. A vieme veľmi dobre, že napríklad Spolková republika Nemecko to má upravené inak, že mnohé ďalšie záväzky vo vzťahu k stabilizačným mechanizmom musia prejsť schvaľovaním, musia prejsť schvaľovaním v obidvoch komorách parlamentu, napr. v Bundestagu a v Bundesrate. Takže pevne verím, že tu bol rovnako priestor na, v tejto norme, ktorá je teraz predložená, na národné špecifické riešenie. To znamená, že dodržali by sme tie ustanovenia, ktoré dodržať musíme, európske smernice, ale tú procedúru sme mohli predsa len upraviť, upraviť inak.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Najprv som myslel, že to bude veľmi krátka reakcia, ale zdržím sa dlhšie aj vás zdržím asi dlhšie. Ono si to tá téma určite aj zaslúži.
Ja ďakujem pánovi poslancovi Kollárovi z pohľadu edukovania, lebo ja som v úvodnom slove ani nechcel, ani nemal čas poukazovať na tie historické súvislosti tejto témy, o ktorej dnes hovoríme vo vzťahu k budovaniu bankovej únie a k témam záchrany verejných financií a vlastne celej, celej oblasti eurozóny, ktorej sme boli svedkami posledné roky.
Treba poznamenať, že zákon, ktorý dnes máte pred sebou, je vlastne vrcholom ľadovca z pohľadu toho, že dochádza k zmene paradigmy, a inak ak si aj pozriete historické veľmi vzrušené debaty aj politické debaty na Slovensku, ktoré dokonca v jednom prípade znamenali pád predchádzajúcej vlády Ivety Radičovej, lebo aj tam bola v podstate podstata, ak si pamätáte, navyšovanie dočasného eurovalu. Tak táto téma má, samozrejme, na Slovensku aj svoj provinčný, by som povedal, rozmer, často manipulatívny, ale pravdou, naozaj pravdou je, že minimálne okruh štátov krajín eurozóny sa dohodli v tomto roku na zmene paradigmy a akési zastavenie takéhoto automatického zachraňovania bankárov a bánk na úkor daňových poplatníkov, čo bola metóda používaná v úvode krízy, a to je aj jeden z dôvodov rekordného nárastu verejných dlhov v konkrétnych krajinách, keď tie dané krajiny na úkor svojich verejných rozpočtov v podstate jednorazovo zdvihli deficity a svoje verejné dlhy z titulu záchrany systémových bánk v svojich krajinách.
Pravdou je, že Slovensko patrí aj v tejto oblasti k skupine krajín tzv. nemeckého bloku, kde sme spolu s Wolfgangom Schäublem naozaj rázne presadzovali postoj toho, že tento, tento štýl bail-outu musí, musí končiť a musí sa prejsť na prísny bail-in, to znamená, zmena prístupu z toho pohľadu, že prvý, kto musí zaplatiť za svoje chyby, musia byť akcionári bánk a priateľskí veritelia, ak ich takto nazvem, z hľadiska podriadeného dlhu, a to je vo svojej podstate aj tohto návrhu.
Samozrejme, to, čomu sa venujeme najviac, to znamená konfigurácii rady, tak to má síce sexi šťavu z pohľadu nominácií, a kto o čom rozhodujú, ale tá podstata toho zákona je oveľa, oveľa dôležitejšia.
A je aj pravdou to, že Slovensko spolu s Nemeckom patrí ku krajinám, ktoré z politických dôvodov sa rozhodlo transponovať smernicu BRRD – ešte raz to opakujem, BRRD – čo najrýchlejšie sa dá s účinnosťou od 1. januára budúceho roku, aby sme politicky dali najavo, že v spôsobe záchrany bánk cez kanál verejných financií nechceme pokračovať. Hej? Slovensko nebolo vystavené reálnej takejto hrozbe, ale z hľadiska politického signálu patrí k niekoľkým krajinám nemeckého bloku, ktoré hovoria, že túto legislatívu a tento prístup si treba osvojiť čím skôr.
Samozrejme, tento politický záväzok, ktorý sme dali našim kolegom z Nemecka, má aj svoje náklady a tie náklady spočívajú naozaj v rýchlosti a v legislatívnej náročnosti transpozície smernice, ktorá sa v tomto prípade musí stopercentne transponovať. To znamená, nemôžu tam byť žiadne národné odlišnosti.
A pozmeňovacie, čo sa týka štuchanca od pána poslanca, že tam bolo veľa pozmeňovacích návrhov, áno, ale tie kľúčovo riešili ústavnosť, lebo zachádzame v tých detailoch do oblasti vyvlastňovania, zmeny, násilného, zmeny vlastníckych práv a musím priznať, že aj na legislatívnej rade vlády sme mali nemalé problémy s našimi ústavnými právnikmi a ústavnými špecialistami z pohľadu toho, kam zachádzame, hej. A, samozrejme, nechceli sme vyvolať zmenu ústavy. To znamená, hýbeme sa v terajšom ústavnom rámci, ale ideme po hrane s týmto zákonom z pohľadu transponovania do našej národnej legislatívy, a preto aj úsek legislatívy parlamentnej a ďalší, ďalšia odborná verejnosť do toho vstúpila a vyžiadala si tie zmeny, ktoré sa premietli do desiatok pozmeňovacích návrhov, ktoré boli prijaté tu v Národnej rade, a berme to z pohľadu toho, že je tu väčšia miera právnej istoty, aby sme nešli do proste protiústavného režimu, a ten štuchanec beriem priateľsky z tohto pohľadu. Teda nie je to nejak otázka nedostatku kvality tej prípravy, ale rýchlosti a ústavného rámca, v ktorom sa naozaj snažíme, snažíme hýbať.
Pánovi poslancovi Mikloškovi tiež ešte odpoviem, vlastne doodpovedám to, čo povedal Jozef Kollár. Áno, slovenské banky, tie, ktoré boli testované, dopadli veľmi dobre. Tie, ktoré boli testované, mali tzv. kapitálovú primeranosť na dvojnásobnej výške, ktorá, ktorá sa vyžaduje. Čiže dvakrát väčšie tie kapitálové vankúše majú naše testované banky, ako je minimum, ako je minimum stanovené pravidlami Bazileja. Takže z tohto pohľadu sme na tej bezpečnej strane rieky, ale je to naozaj výsledok toho, čo sa tu udialo na prelome rokov 1999 až 2002 a za čo naša krajina zaplatila 12 % hrubého domáceho produktu. A nikto nám s tým nepomohol. To znamená, šlendriánsky prístup k štátnym bankám, ktoré boli vykradnuté (povedané so smiechom), ak to mám takto povedať, a následne očistené a predané, tak tento model, ktorý nebol, ktorý, za ktorý sme zaplatili, a nemôžeme sa ani s ním teraz chváliť len z pohľadu toho, že sa to nestalo zadarmo, ale práveže je funkčný a slovenský bankový sektor z podstaty patrí k tým konzervatívnym a z pohľadu výsledkov testovania aj dôkazy, ktoré sú dané na stole, hovoria o tom, že nemajú veľa toxických aktív, a ak ich mali, tak sa s nimi vedia priebežne vysporiadať.
Chcem ešte k témam, ktoré tu zazneli. Pán poslanec Kollár hovoril o - tiež celkom správne - o prepojeniach s témami, ako sú trvalý a dočasný euroval. Tu musím podotknúť, že napríklad záchrana bánk sa udiala aj z trvalého eurovalu v prípade Španielska, kde v podstate rozhodnutím členských krajín eurovalu bol poskytnutý úverový rámec vo výške 100 mld. eur Španielskemu kráľovstvu, na konci dňa Španielsko využilo tento rámec len do úrovne 41 mld. eur, len do úrovne 41 mld., ale pravdou je, že španielske banky prešli strestovým testovaním vcelku dobre. Pravdou aj je, že tie kuvičie hlasy, ktoré hovorili o tom, že výsledky strestového testovania nám donesú katastrofálne čísla v objeme stoviek mld. eur, ktoré bude treba ešte doplniť, sa nepotvrdili, boli zverejnené veľmi nedávno a v podstate tu by som si dovolil trošku polemizovať aj s pánom poslancom Kollárom, ktorý akoby naznačoval, že ani výsledky tohto strestového alebo stres testovania nemusia byť kvalitné a preukázateľné.
Ja si myslím, že vzhľadom na to, že toto testovanie bolo, sa dialo pod taktovkou Európskej centrálnej banky a všetci sme vedeli, že musí byť dôveryhodné, pretože naozaj máme za sebou dve testovania, ktoré dopadli z hľadiska kredibility veľmi zle, lebo následne banky padali, aj tie, ktoré dostali teda vysvedčenie, že sú v pohode, tak tu som presvedčený, že ECB vo vlastnom záujme, keďže pred pár dňami prevzala zodpovednosť z hľadiska dohľadu nad kľúčovými bankovými domami v Európe, z vlastného záujmu si urobila fotku stavu jednotlivých bánk, nad ktorými preberá zodpovednosť, a od tohto dňa fungovania v podstate vystavovala vysvedčenie bankám, ktoré sa musia kapitálovo posilniť, a ostatné prehlásila za banky, ktoré vyhovujú kritériám. A od tohto dňa, samozrejme, keď vlastne ten prvý pilier bankovej únie začal fungovať, len v tento týždeň, pokiaľ viem, alebo minulý týždeň, tak od tohto dňa ECB vo Frankfurte preberá aj politickú, aj odbornú zodpovednosť za to, čo sa v bankovom sektore v eurozóne diať bude.
Pravdou ale je, a to je v rozpore s tým, čo hovoril poslanec Kollár, že otázka back-stopov je aktuálna, ale čo nie je aktuálne, je prepojenie financovania záchrany, prípadnej záchrany bánk s trvalým eurovalom, pretože tento koncept sa odmietol tiež vďaka postojom niektorých rigidných krajín, ku ktorým patrí aj Slovensko, lebo pravdou je, že rezolučný mechanizmus, ktorý sa tiež púšťa touto legislatívou do života, je postavený na zbieraní príspevkov jednotlivých bánk v jednotlivých krajinách. A pravdou je, že bolo, zásadná otázka bola to, že ako sa vysporiadame s výsledkami testovania, ktoré boli zverejnené pred pár týždňami, no a nikto nechce zaplatiť tento účet. To znamená, odmietla sa mutualizácia prípadných problémov, ktoré mali vyjsť a vyšli na povrch svetla v posledných dňoch. To znamená, musia sa s týmito problémami vysporiadať v prvom rade samotné banky a v druhom rade krajiny, ktoré v týchto bankách sídlia. A problém tzv. bridge financingu, to znamená väčšej, predfinancovania rezolučného mechanizmu, sa odmietol riešiť formou napojenia na trvalý euroval ESM. Tento model nefunguje.
Čo funguje, je to, že tu to ultimátne, tú ultimátnu záruku na konci dňa v dnešnej situácii majú verejné rozpočty krajín, členských krajín bankovej únie a tu sa z hľadiska slovenskej skúsenosti potvrdzuje to, čo bolo aj v tomto parlamente veľmi búrlivo rozoberané v roku 2010, '11, '12, '13 a teraz mám na mysli náš národný bank levy alebo bankový odvod, ktorý bol nami ešte ako opozičníkmi vtedy navrhovaný, vami ako vládnymi poslancami odmietaný, následne prijatý vládou, myslím, že v roku 2011, následne ďalšou vládou zvýšený, skoro zdvojnásobený. Na konci dňa je pravdou to, že na bank levy alebo na bankový odvod si banky zvykli, že z hľadiska ich tvorby zisku a kapitálových, kapitálovej primeranosti ich to nepoškodilo. Že to neplatia radi, o tom niet pochýb, ale pravdou, pravdou je, že dnes vo verejných financiách je suma, akási rezerva v objeme dnes skoro pol miliardy eur a ten celkový mechanizmus je nastavený na objem 1 mld. eur, to znamená, to je náš národný back-stop, to je tá naša pokladnička, ktorá v prípade, ak nebude dostatočný príspevok z medzinárodného rezolučného mechanizmu, tak toto je, toto je naša rezerva, z ktorej prípadne v budúcnosti budeme riešiť zásadné problémy nášho bankového sektora.
Je ešte aj pravdou, že presná výška príspevku a hlavne distribúcia medzi bankami nie je ešte ani v dnešný deň známa. Má tu začať fungovať vlastne od roku 2016 s výberom prvýkrát v roku 2015 a je pravdou, že ešte dodnes sme sa nedohodli možno na najbližšom ECOFIN-e, táto téma by mohla byť prítomná, pretože opäť časť krajín trvá na tom, aby do príspevkov sa premietla aj rizikovosť jednotlivých prispievateľov, to znamená tí, ktorí podnikajú rizikovejšie, by mali platiť viac, čo považujeme za fér.
No ak sa pozastavím pri pozmeňovacom návrhu Ľuda Kaníka, tak ja si ho dovolím veľmi kultivovane odmietnuť nateraz, ale neodmietam tú samotnú tému. Nemôžem si dovoliť prijať pozmeňovací návrh, ktorý zaznieva teraz v pléne naozaj pár hodín, alebo možno aj, aj keby sme odložili hlasovanie pár dní pred hlasovaním, lebo ide o naozaj závažnú transpozíciu smernice, veľmi dôležitej smernice, ktorú sme sa zaviazali prijať s účinnosťou od 1. januára. Tu snáď môžem len podotknúť, a to je zase štuchanec z mojej strany, že ak je to myslené vážne aj prakticky, a nielen politicky, tak priestor tu bol na pripomienky počas dlhého pripomienkového konania v rámci tvorby legislatívy, tu to naozaj bolo mesiace. Bol som tu s prvým čítaním, to znamená, ja viem o tomto pozmeňováku asi dve hodiny a nemôžem si dovoliť len tak to proste odmávať a odsúhlasiť pozmeňovací návrh, ktorý ide do tak zložitého zákona, ale priznávam citlivosť témy, ktorá bola nastolená, a vôbec sa jej nebránim, v budúcnosti ju riešiť. Snáď s jednou podmienkou, že vzhľadom aj na to, čo som pred chvíľou povedal, je pochopenie pre to, že v prípade nejakej rezolúcie, záchrany nejakej banky v budúcnosti, dúfam, že to skôr ako o desať rokov v tejto krajine nebude, tak v takom prípade je tu stále prítomné riziko, že na konci dňa nebudú stačiť prostriedky v tom nadnárodnom rezolučnom fonde, v národnom rezolučnom fonde a že časť z hľadiska systémovej dôležitosti danej banky bude musieť zatiahnuť verejný rozpočet. Na nejaký čas, samozrejme, vratným spôsobom.
Z tohto pohľadu, a teraz naozaj hovoríme o teoretickej rovine a nehovoríme o osobách, ktoré sú tu dnes prítomné a v najbližší rok alebo boli prítomné, hovoríme o budúcnosti, z tohto pohľadu podľa mňa vždy bude dôležité, aby tí, ktorí majú zodpovednosť za stav verejných financií, mali prítomnosť pri tomto rozhodovaní. To znamená, nebudem súhlasiť s tým, aby boli, akokoľvek ich nazvete, ale nominanti ministerstva financií, aby neboli prítomní v tej rade. S tým súhlasiť nebudem. Ale budem súhlasiť alebo som pripravený debatovať o tom, aby tam boli aj iní nominanti a iní zástupcovia odbornej verejnosti. A verte mi, že táto téma bola neurologickým bodom rokovania aj s našou centrálnou bankou a ministerstvo financií sa teda určite nehnalo do zodpovednosti, lebo to nie je len právo, to je aj obrovská zodpovednosť o tom prijať rozhodnutie, ísť tou alebo onakou cestou. Rozhodnúť o tom, či banku zlikvidujete bez následkov, lebo, samozrejme, v systéme bánk je vždycky aj ten, kto je chránený, ale aj ten, kto je nechránený. To znamená, tie škody na konkrétne spoločnosti, bytové združenia alebo si môžete, tých klientov môže byť tisícky, ktoré sú aj nechránené. A okrem toho, aj ktoré sú chránené, tak sú chránené len do istej sumy. Verte mi, že, že politický reprezentant, to znamená najvyšší predstaviteľ, tam štátny tajomník ministerstva financií určite, nech je z akejkoľvek strany, sa nebude sápať po tejto zodpovednosti, aby rozhodoval.
Problémom je, že naša centrálna banka odmietla to, aby, aby rezolučná rada vznikla len na jej pôde. Áno, existujú koncepty v Európe, kde rezolučné orgány vznikajú v prostredí centrálnych bánk. Pravdou je, že ak by sme to dnes chceli urobiť v centrálnej banke, tak jednak na to potrebujeme súhlas centrálnej banky a ľudí, ktorí tam sú, a na druhej strane by sme museli prekopať celý koncept fungovania centrálnej banky, lebo by sme museli postaviť stenu medzi, medzi dohľadové orgány, medzi dohľadák ako taký a rezolučný orgán ako taký. A na to by sme potrebovali, samozrejme, čas, museli by sme zmeniť systém fungovania centrálnej banky ako takej. To znamená, koncept toho, že by sa rezolúcia riešila len v rámci centrálnej banky, musel byť nateraz odmietnutý, ale nevylučujem ho do budúcnosti, to je otázka ďalších, ďalších debát.
Chcem vám ešte pripomenúť, že existuje, už dnes existuje tzv. tak veľmi nenápadný, Standing Committee sa to volá, taký stály výbor pre riešenie krízových situácií vo finančnom sektore, ktorý bol tiež na základe smernice tuším po roku 2009 zriadený, a jej zástupcami sú nominanti centrálnej banky a ministerstva financií. A my v podstate v tomto návrhu zrušíme tento stály výbor a nahrádzame ho touto radou. Problémom, problémom je, že tento výbor, stály výbor, musí zostať funkčný aj v budúcnosti a tento výbor je paradoxne jediným miestom, kde sa zástupcovia štátu, ktorí nie sú z centrálnej banky, môžu dozvedieť veľmi citlivé informácie, ktoré sa týkajú situácie na bankovom trhu. Ale to je, musím povedať, že takíto nominanti a títo ľudia sa oboznamujú s týmito informáciami pod hrozbou, samozrejme, prezradenia bankového tajomstva, lebo sú to veľmi citlivé informácie o výsledkoch každých pravidelných stres testov našich slovenských bánk, ktoré môžu hovoriť o skladbe aktív a pasív konkrétnej banky. To znamená, vôbec nie je jednoduché pracovať s týmito informáciami a to je jediné legálne miesto, kde sa dnes môže zástupca štátu, verejnej moci, ministerstva financií a zástupca centrálnej banky v zmysle zákona oboznamovať s týmito informáciami, ktoré, samozrejme, môžu mať v istom momente veľmi negatívny dopad aj na verejné financie.
Preto pri tomto koncepte sa dnes tento stály výbor nahrádza radou a jej pravidelné fungovanie vlastne je náplňou tohto dnes stáleho výboru, a to, na čo poukazuje Ľudo Kaník a Jozef Kollár, to znamená otázka rezolúcie samotného riešenia konkrétnej, záchrany konkrétnej banky, je na programe niekedy v budúcnosti, dajboh, že nikdy to nenastane, ale pravdou aj je, že, že asi ťažko by sme mohli mať k dispozícii nejakú radu a nejaký orgán, ktorý zvesíme z klinca raz za desať rokov. Hej, to znamená, tu, jak sa hovorí, bez cvičenia niet velenia, tak to, to proste to musia byť kompetentní ľudia, ktorí musia mať svoje previerky, teraz praktické veci, bezpečnostné previerky, musia mať schopnosť sa oboznamovať s citlivými informáciami a musia byť schopní sa raz niekedy v nejaký piatok stretnúť a vyriešiť problém nejakej banky do nasledujúceho pondelka. Čiže môžeme o týchto veciach hovoriť, ale je to oveľa komplikovanejšie ako napr. ustanovenie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo nejakého iného typu rady. Nám sa zdalo, zdala kombinácia stáleho výboru, ktorý vlastne pravidelne cvičí a má svoj stály sekretariát na, v centrálnej banke, ktorý má najväčší podiel informácií a najkvalitnejšie informácie o stave bankového sektora, kombinácia teda stálej činnosti s možnou rezolúciou zdala najvhodnejšia, ale vôbec sa, opäť hovorím, nebránime doplnenia tejto rady o členov, ktorí by mohli byť z hľadiska nominovania kreovaní ďalšími orgánmi alebo ďalšou zákonodarnou mocou, ako je Národná rada alebo pán prezident a podobne. Ale musíme to nastaviť do takej podoby, ktorá bude vykonateľná z hľadiska priestoru a času.
A snáď by som si ešte do Ľuda Kaníka štuchol, teraz už aj politicky, lebo ak on počuje trávu rásť a má pocit, že tu politickí nominanti môžu niečo ovplyvňovať, ale nie teda tí naši a tí dnešní, chcem povedať, za rezort financií je to úplne jasné. Tam je šéf sekcie rozpočtu, šéf sekcie finančného trhu a štátneho výkazníctva, v každom jednom prípade sú to ľudia, ktorí sú na rezorte financií vyše desať rokov, sú tam cez štyri vlády, hej. Takže ja by som ich nechcel urážať, že sú politickí nominanti, sú to tak ako by mala byť kultúra štátneho úradníka, sú to ľudia, ktorí slúžia vládam a vláde tejto krajiny bez rozdielu politického zafarbenia roky. Ale uznávam, že takýto typ kultúry je len na niekoľkých rezortoch v tejto krajine, a dúfam, že si ho zachová tento rezort aj v budúcnosti. Takže nechcel by som spochybňovať ich kompetenciu a politickú nezávislosť z tohto pohľadu, odbornosť je v ich prípade určite na prvom mieste.
Ale ak budujeme systém pro futuro, tak treba povedať, že v minulosti pánovi Kaníkovi nechýbala pri privatizácii, a teda výpredaji obrovských hodnôt štátneho majetku, že takéto rady a takíto nezávislí odborníci mohli byť prítomní. Dobre, doba sa zmenila, pohli sme sa, takže tie ďalšie hodnoty v budúcnosti asi konsenzuálne už budeme riešiť v prostredí nominovania aj naozaj nezávislých a rešpektovaných odborníkov.
Na záver, summa summarum tento pozmeňovák v tejto podobe dnes nemôžem podporiť, lebo nemám istotu, že vieme naplniť zmysel a cieľ, ale vôbec neodmietam túto tému ako celok a som pripravený, pokiaľ na rezorte financií ešte v tom zbývajúcom čase budem, sa k tejto téme vrátiť, tak aby sme s otvorenou hlavou a očami vedeli tento problém riešiť, aby sme vybudovali orgán, ktorý bude mať aj, aj to odborné renomé a aj ten glanc politickej nezávislosti, kombinovaný s odbornosťou a s tým, čo každý – aj centrálna banka, aj rezort financií, aj niekoľko odborníkov nominovaných napríklad Národnou radou a prezidentom – môžu, môžu zabezpečiť, ale kľúčové je naozaj na konci dňa, prevziať zodpovednosť v danom čase a mieste a s dobrým úmyslom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Predložený návrh zákona predstavuje prvú samostatnú právnu úpravu správnych pohľadávok štátu, ktorá komplexne upravuje nakladanie, uplatňovanie a vymáhanie pohľadávok štátu, a to komplexne. Navrhovaná právna úprava zavádza komplex opatrení zameraných na zvýšenie efektívnosti vymáhania pohľadávok štátu, napr. centrálny register splatných pohľadávok štátu, povinnosť správcu viesť osobitnú evidenciu splatných a nezaplatených pohľadávok štátu, ako aj konsolidácia pohľadávok štátu ako takých. Konsolidáciou pohľadávok štátu sa centralizuje ich vymáhanie samostatným a špecializovaným subjektom, ktorým by mala byť akciová spoločnosť so 100 % majetkovou účasťou štátu.
My sme sa tak záhadne o tom nerozprávali, kľúčovo ide o Slovenskú konsolidačnú, ktorej akcionárom 100 % je ministerstvo financií. Tento subjekt bude navrhovanú činnosť vykonávať vo vlastnom mene a na vlastný účet na základe zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu, koncentrovaním vymáhania pohľadávok štátu do jedného subjektu sa posilní postavenie štátu ako veriteľa pri vymáhaní, napr. v konkurznom konaní alebo exekučnom konaní.
Ďakujem.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, prosím, ako určenému spravodajcovi výboru, predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1213) vo výboroch v druhom čítaní.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet ako gestorský výbor podáva Národnej rade túto spoločnú správu výborov. Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1391 z 22. októbra 2014 pridelila vládny návrh zákona týmto výborom: Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet a ústavnoprávnemu výboru. Gestorský výbor nedostal do začatia rokovania o vládnom návrhu zákona stanoviská poslancov.
K predmetnému návrhu zákona zaujali výbory tieto stanoviská:
1. odporúčanie pre Národnú radu schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, výbor pre financie a rozpočet uznesením č. 366 zo dňa 18. novembra 2014 a ústavnoprávny výbor uznesenie č. 530 zo dňa 18. novembra 2014.
Z uznesení výborov Národnej rady uvedených pod bodom III tejto správy vyplynuli pozmeňujúce a doplňujúce návrhy uvedené pod bodom IV.
Gestorský výbor odporúča o návrhoch výborov hlasovať takto: o bodoch spoločnej správy č. 1 až 23 hlasovať spoločne s návrhom gestorského výboru schváliť.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k vládnemu návrhu zákona vyjadrených v uzneseniach uvedených pod bodom III tejto správy a stanoviskách poslancov gestorského výboru odporúča Národnej rade Slovenskej republiky vládny návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi.
Predmetná správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 374 24. novembra 2014. Výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov, súčasne ma poveril:
1. predniesť spoločnú správu výborov na schôdzi Národnej rady,
2. navrhnúť Národnej rade postup pri hlasovaní.
Ďakujem, pán predseda, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predsedajúci, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona. Nebudem vystupovať k samotnému návrhu, k tomu som už vystúpil v prvom čítaní, ale vystúpim k pozmeňovaciemu návrhu, ktorý už predložil, a predpokladám, že o chvíľku prednesie pán poslanec Mojš.
Keďže je evidentné, a dúfam, že to ani nikto nebude popierať, že tento návrh pozmeňovací napísalo ministerstvo financií a pán Mojš ho len predkladá, tak obrátim sa priamo na ministra financií a budem svoje slová adresovať jemu a vláde, keďže je to reálne ich pozmeňovací návrh.
Dnes sme tu už preberali veci veľké a dôležité. Preberali sme, či pomôcť ľuďom odvodovo odpočítateľnou položkou alebo znižovaním daní, preberali sme, či kontrola zlyhávajúcich bánk je dostatočná a či môže viesť k nejakým makroekonomickým rizikám a kto má mať nad nimi obrovskú moc. Všetko veci, ktoré ovplyvňujú stovky miliónov eur, miliardy eur, možno aj celkové zdravie Slovenskej republiky. To, o čom budem hovoriť teraz, je v porovnaní s tým vec malá. Ale myslím, že chovať sa tak, ako sa chováte, je krajne nevhodné a neprípustné aj v tak malej veci ako tá, o ktorej budem hovoriť.
V roku 2001 prijala prvá vláda Mikuláša Dzurindu uznesenie, ktorým prijala limity na to, aké autá si môžu nakupovať šéfovia štátnych inštitúcií. To uznesenie odvtedy platí, štrnásť rokov, nikto ho nezrušil, štátne inštitúcie sa podľa neho aj chovajú. Problém je však v tom, že štátnych inštitúcií a verejných inštitúcií, nie, teda štátne inštitúcie a verejné inštitúcie nie sú to isté. Od roku 2001 vidíme, že práve tam, kde to žiadne uznesenie nerieši, lebo vláda nemôže im nič prikázať, napr. nemôže nič prikázať obci, VÚC-ke, ale ani verejnej vysokej škole, ani Národnej banke Slovenska, dokonca ani Fondu národného majetku, no a všetkým týmto, ktorí sú verejní, ale nie sú štátni, nie sú štátno-rozpočtová príspevková organizáciou, a teda vláda ju svojím uznesením nemôže zaväzovať, pretože nepodliehajú vláde, tak tam tieto limity na drvivej väčšine nedodržiavajú ani dobrovoľne. Preto sme boli svedkami len v ostatných rokoch, že najdrahšie autá si nekupujú a zjavne neprimerané autá si nekupujú, poviem príklad, generálny riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, aj preto, že patrí pod toto uznesenie, ktoré 14 rokov platí, ale aj pretože vie, že čelí priamej politickej zodpovednosti voči svojmu ministrovi.
To znamená, máme tu mechanizmus, ktorý funguje, ale funguje, bohužiaľ, len pre menšiu časť verejného sektora a to práve pod tú, ktorá je tak či tak pod lepším politickým drobnohľadom, lebo je jasné, kto je za ňu zodpovedný. Je to vláda a väčšinou konkrétny minister.
V júli predložil pán minister Kažimír do pripomienkového konania novelu zákona o dani z príjmov, kde navrhoval limitovať na 48-tisíc eur možnosť odpočítavať si z daňového základu cenu aut v prípade, ak je podnikateľ v strate alebo bol by vďaka tomu v strate.
Ja som vtedy predložil hromadnú pripomienku, ktorú podpísalo dostatočný počet, niekoľko stoviek ľudí, aby sa toto pravidlo týkalo aj verejného sektora a aby, kým je verejný sektor v strate, si nemohli ľudia z verejného sektora nakupovať drahšie autá. Už vtedy som komunikoval a myslím, že všetci, čo sme sa tomu venovali, sme komunikovali to, čo som povedal hneď na začiatku, že to nie je vec, ktorá zachráni slovenský štátny rozpočet ani slovenské verejné financie, ale je to symbol, najmä symbol rovnoprávnosti súkromného a verejného sektora na Slovensku a potom možno aj symbol nepapalášskeho správania. Tá pripomienka bola práve preto, že platí, čo som už povedal, formulovala veľmi presne a hovorila, že limit 48-tisíc bude platiť na všetky organizácie verejného sektora, ktorý tam bol definovaný ako organizácie, ktoré spadajú pod zákon o výkone práce vo verejnom záujme, lebo pod neho patrí aj Národná banka Slovenska, aj ľubovoľné mesto, aj Univerzita Komenského, aj Fond národného majetku.
Ministerstvo financií nato vyhlásilo, a to oficiálne, že túto pripomienku akceptuje. Povedalo len, že ju nezapracuje v tomto zákone a zapracuje ju v neskoršom zákone. Nevyhlásilo, že ju akceptuje čiastočne a ani nič podobné. Následne sa z toho nič neudialo, až kým tento zákon o dani z príjmov sme na ostatnej schôdzi schvaľovali, kedy som z dôvodu nečinnosti ministerstva financií, čo i len v pripomienkovom konaní, taký návrh predložil. To znamená, ten návrh existuje a je formulovaný. Pán minister ho odmietol vtedy, a preto ho odmietla aj väčšina tejto snemovne.
Dnes nám ministerstvo predkladá pozmeňovací návrh. Keby to bol pozmeňovací návrh, ktorý som tu predkladal pred mesiacom, a bol pod ním len podpísaný pán Mojš, priznám sa, že by som sa potešil, možno by som mu aj poblahoželal. Autorské práva sa v politike neuplatňujú a podstatnejší je výsledok. Problém toho, čo tu je, je však to, že tu nám je predložená absolútne falošná marketingová drzosť, pretože návrh hovorí, že štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie môžu obstarať osobný automobil, bla, bla, bla, do limitu. To znamená, ideme riešiť niečo, čo je vyriešené, čo je vyriešené 14 rokov uznesením prvej Dzurindovej vlády. Ideme riešiť niečo, čo nie je reálne problém. Pretože si to už ani dneska nikto nedovolí aj z titulu uznesenia vlády, aj z titulu kontroly. Ale nejdeme riešiť to, čo problémom je a kde sa naozaj predražené limuzíny nakupujú. Ale idete to vydávať za riešenie problému, o ktorom sa hovorilo počas leta.
Ešte raz, nejde o dôležitosť tohto návrhu. Tento návrh by ani v ideálnej podobe nezachránil slovenské verejné financie a ani nepatrí medzi najdôležitejšie témy slovenského verejného života. Keby z toho titulu strana SMER a vy, pán minister, ste povedali, že to riešiť nejdete, že proste do toho nejdete, a stojíte si za tým, ja by som to rešpektoval. Mohol by som s vami nesúhlasiť, mohol by som vysvetliť, prečo si myslím, že aj tieto maličkosti sú dôležité. Sú dôležité pre podnikateľa, ktorému ste ten limit nastavili, sú dôležité pre občana, ktorý to platí, ale musel by som vám uznať, že na tomto štátny rozpočet nepadne, že ide najmä o symbolický krok. Bola by to legitímna politická vaša vec.
Predložiť však toto je cynizmus, ktorý mi vyráža dych. Lebo ak to neviete vy, a vy to viete, tak to vedia vaši úradníci, že toto je už dnes upravené, zakázané a problém to nie je. Napriek tomu ste to sem dnes dali predložiť. Takže vás chcem požiadať, a preto som si dovolil vystúpiť aj predtým, než pán poslanec vystúpil, lebo, samozrejme, štandardne by som mal naňho reagovať. Buď predložte skutočný návrh, pripíšte si zaňho body, mne je to úplne jedno, alebo nepredkladajte nič. Ale toto vás naozaj nie je hodné.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Dovoľte, aby som predniesol pozmeňujúci a doplňujúci návrhu k vládnemu návrhu zákona o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1213).
Pán poslanec Beblavý už reagoval na tento. Ja sa priznávam, že nevypracoval som ho ja, vypracovalo ho ministerstvo financií a ja som si ho osvojil, a preto ho aj predkladám.
V súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladám pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujem vykonať tieto doplnenia:
Navrhujem vložiť za čl. VIII nový čl. IX v tomto znení:
Čl. IX
Zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 747/2004 Z. z., zákona č. 171/2005 Z. z., zákona č. 266/2005 Z. z., zákona č. 534/2005 Z. z., zákona č. 584/2005 Z. z., zákona č. 659/2005 Z. z., zákona č. 275/2006 Z. z., zákona č. 527/2006 Z. z., zákona č. 678/2006 Z. z., zákona č. 198/2007 Z. z., zákona č. 199/2007 Z. z., zákona č. 323/2007 Z. z., zákona č. 653/2007 Z. z., zákona č. 165/2008 Z. z., zákona č. 383/2008 Z. z., zákona č. 465/2008 Z. z., zákona č. 192/2009 Z. z., zákona č. 390/2009 Z. z., zákona č. 492/2009 Z. z., zákona č. 57/2010 Z. z., zákona č. 403/2010 Z. z., zákona č. 468/2010 Z. z., zákona č. 223/2011 Z. z., zákona č. 512/2011 Z. z., zákona č. 69/2012 Z. z., zákona č. 223/2012 Z. z., zákona č. 287/2012 Z. z., zákona č. 345/2012 Z. z., zákona č. 352/2013 Z. z., zákona č. 436/2013 Z. z., zákona č. 102/2014 Z. z., zákona č. 292/2014 Z. z. a zákona č... /2014 Z. z. sa dopĺňa takto:
§ 26 sa dopĺňa odsekom 11, ktorý znie:
"(11) Štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie môžu obstarať osobný automobil 39a) určený výlučne na prepravu osôb najviac do limitu výdavkov ustanoveného nariadením vlády, pričom nariadenie vlády ustanoví okruh osôb, na ktorých prepravu sa obstaráva osobný automobil do ustanoveného limitu výdavkov. Limit výdavkov sa vzťahuje na obstaranie osobného automobilu vrátane jeho technického zhodnotenia v príslušnom rozpočtovom roku."
Poznámka pod čiarou k odkazu 39a znie:
"39a) § 2 písm. a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 384/2004 Z. z. o dostupnosti spotrebiteľských informácií o spotrebe paliva a o emisiách C02 pri predaji a leasingu nových osobných automobilov."
Odôvodnenie:
Touto úpravou sa navrhuje regulovať obstarávanie osobných automobilov, ktoré slúžia výlučne na prepravu osôb štátnymi rozpočtovými a štátnymi príspevkovými organizáciami. Štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie budú môcť obstarať osobný automobil, ktorý slúži výlučne na prepravu osôb, len do limitov výdavkov, ktoré budú ustanovené v nariadení vlády, pričom nariadenie vlády ustanoví okruh osôb, na prepravu ktorých sa obstaráva osobný automobil do limitu výdavkov ustanoveného nariadením vlády.
Osobným automobilom sa rozumie vozidlo kategórie M1, t. j. motorové vozidlo s najmenej štyrmi kolesami projektované a konštruované na prepravu osôb s maximálne ôsmimi sedadlami okrem sedadla vodiča. Limit výdavkov sa nevzťahuje na obstaranie osobných automobilov, ktorými sa okrem prepravy osôb zabezpečuje plnenie úloh štátnych rozpočtových organizácií a štátnych príspevkových organizácií vyžadujúcich použitie špeciálnych osobných automobilov alebo osobných automobilov so špeciálnou výbavou, ako napr. zaistenie osobnej bezpečnosti osôb a ochrany diplomatických misií v súlade so zákonom o Policajnom zbore, plnenie úloh Hasičského a záchranného zboru, spravodajských a informačných služieb, úloh Ozbrojených síl Slovenskej republiky, zabezpečenie prepravy zahraničných delegácií, sanitné vozidlá.
K účinnosti, účinnosť nového článku navrhujem 1. januára 2015. V nadväznosti na doplnenie nového čl. IX sa nasledujúce články primerane prečíslujú.
Ďakujem.