44. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi odôvodniť tento návrh zákona, ktorý predkladáme s pani kolegyňou Luciou Žitňanskou spoločne.
Je to návrh zákona, ktorý vznikol a bol inšpirovaný tým, čo sa deje v súčasnosti so Slovenskými elektrárňami. Ale nie je to zákon šitý na potreby Slovenských elektrární a ich zmien vlastníctva. Ale je to naozaj, naopak, zákon, ktorý sa snaží systémovo postihnúť určité situácie, ktoré tu v minulosti neboli, ale ktoré vznikajú a s ktorými by sme sa mali byť schopní ako krajina vyrovnať.
Historicky Slovensko po roku ´89 všetky významnejšie veci v tomto štáte vlastnil štát, a preto akákoľvek právna úprava z hľadiska toho, ako má štát zaobchádzať so svojím vlastníctvom, išla len dovnútra štátu. Išla teda smerom k jeho predstaviteľom, ako majú konať. Postupne, samozrejme, začala prebiehať privatizácia, ktorá v niečom prebieha dodnes, aj keď už len veľmi málo, a v rámci nej majetok prechádzal do súkromných rúk, aj majetok taký, ktorý má významné dosahy na kvalitu života, bezpečnosť a iné dôležité aspekty života občanov tejto republiky.
Týkalo sa to nielen energetiky, týka sa to v nejakej miere dokonca aj obranného priemyslu, resp. podnikov, ktoré majú tzv. duálne technológie, teda technológie, ktoré sa dajú použiť aj v civilnom, aj vo vojenskom živote, týkalo sa to niektorých ďalších neenergetických sieťových odvetví. To znamená, že takýto majetok, ktorý slúži na podnikanie a zároveň má veľmi dôležitý dopad na kvalitu života a bezpečnosť občanov tejto krajiny, začal prechádzať do súkromných rúk.
Tie aspekty, ktoré sa týkali zabezpečovania verejného záujmu, sa najčastejšie riešili v tzv. privatizačných zmluvách. Teda v zmluvách, ktoré boli uzatvárané s tými, ktorí takýto majetok získali, niekedy lepšie, niekedy horšie. Ale to bol ten nástroj, ktorý sa používal a ktorý aj dodnes máme. Máme ho tak vo väzbe napríklad na energetické distribučné podniky, máme ho vo väzbe na Slovenské elektrárne, Slovenský plynárenský priemysel a mnohé ďalšie.
Podľa nášho názoru ako predkladateľov tento mechanizmus je zastaralý a to sa ukazuje dneska práve na príklade Slovenských elektrární, ale tie sú naozaj príkladom pars pro toto takéhoto problému, ktorý vzniká. A to je ten, že nemáme ako štát, štát demokratický a trhový, teda štát, ktorý nemôže len tak bez zákona a bez primeraných nástrojov zasahovať do súkromnoprávnych vzťahov, a štát, ktorý je založený na trhovej ekonomike, nástroj ako v prípadoch, keď to verejný záujem vyžaduje vstúpiť do trhových vzťahov.
Príklad, ktorý tu dnes použijem, sú práve Slovenské elektrárne, kde Slovenská republika predala 66 % svojho podielu talianskej spoločnosti Enel. Hoci som nebol nijak prítomný rozhodovaniu o tomto predaji a neviem sa tým pádom vyjadriť o predajnej cene a nejakých detailných podmienkach, myslím si, že vstup súkromných strategických investorov do našej energetiky bol a je v zásade správny krok. Ak sa pozrieme na to, ako predtým boli tieto podniky jednak zle manažované a jednak niekedy až doslova vykrádané a ako sa stávali hračkami politikov, tak si myslím, že ich odovzdanie do rúk kvalitných investorov je správny krok a je to krok, ktorý by sme mali zachovať aj do budúcnosti.
Nestaviam sa preto za štátne vlastníctvo takýchto podnikov s výnimkou naozaj tých, kde je prirodzený monopol, ako je napríklad SEPS, teda rozvodová sústava, kde môžme mať v tejto krajine len jednu, a tam je otázka štátneho vlastníctva trošku iná, pretože tam ide naozaj o otázku prirodzeného monopolu. A súkromný prirodzený monopol je vec, ktorá nemusí byť vždy najvhodnejšia pre štát.
Ale ak hovoríme o veciach, kde je možná konkurencia, ako napríklad kde je dneska veľmi silná miera konkurencie na trhu výroby elektriny, máme lipskú burzu, kde sa obchoduje elektrina za dneska v nezáujme výhodné ceny, tak tam je tá situácia iná.
Inými slovami, za seba súkromné vlastníctvo v takýchto oblastiach, ale napríklad takisto by som hovoril naozaj o obranných a bezpečnostných veciach, je podľa mňa vec vítaná. Mala by byť však nejakým vhodným spôsobom zaregulovaná. Ten spôsob ponúkame s kolegyňou Žitňanskou dnes my dvaja a ponúkame ho tak, aby obsahoval nasledovné kroky:
V prvom kroku by musela vláda definovať v nadväznosti na tento zákon to, aký majetok je považovaný za majetok, ktorý je dôležitý pre národnú bezpečnosť a jej ochranu v prípade Slovenska, tak aby každý vedel, tak ako je napríklad dnes definovaný v zákone, poviem, o prioritnom majetku v niektorých iných situáciách, tak aby bol definovaný aj takýto prioritný majetok v oblasti národnej bezpečnosti a súvisiacich záujmov.
Prevod takéhoto majetku následne medzi aj dvoma súkromnými vlastníkmi by potom podliehal bezpečnostnému preverovaniu. To znamená, že aj v prípade prechodu vlastníctva z jednej oficiálne súkromnej do inej oficiálne súkromnej právnickej alebo fyzickej osoby by mal štát proces, ktorým by zhodnotil bezpečnostné rizika. To, čo chcem zdôrazniť, je, že ten proces by bol robený nie z hľadiska nejakého subjektívneho posudzovania sympatií alebo nesympatií, ale naozaj z hľadiska bezpečnostných rizík.
To, čo nás k tomu inšpirovalo, bola práve situácia, keď v prípade Slovenských elektrární sa objavil najprv ruský Rosatom ako záujemca, neskôr aj Čínska národná štátna nukleárna spoločnosť a niektoré ďalšie spoločnosti, ktorých prítomnosť v tak zásadnom odvetví z hľadiska bezpečnosti, ale aj povedzme informačnej bezpečnosti by nemuseli byť pre Slovensko optimálne. Najmä keď niektoré tieto podniky vlastnené štátom nie sú reálne komerčnými investormi, ale slúžia ako predĺžené ruky zahraničnej politiky cudzieho štátu.
A by som si dovolil len citovať, ak si otvoríte webovú stránku Rosatomu, tak hneď na prvej stránke o svojej misii píše, že "vykonáva ciele zahraničnej politiky Ruskej federácie". To znamená, že nejde o komerčného investora, ktorý chce zarobiť, ktorý tu chce stavať, predávať elektrinu a následne na tom zarobiť, ale je to investor, ktorý primárne chce plniť ciele, ktoré mu určí politické vedenie jeho štátu.
A za súčasnej legislatívy Slovenská republika má len veľmi obmedzené možnosti dané len privatizačnými zmluvami vstupovať do tohto procesu. Tie možnosti sú, po prvé, veľmi obmedzené a videli sme aj v uplynulých mesiacoch, že často jednotliví ministri sa vyhovárali v tejto súvislosti, že nemôžu, ale zároveň nie sú systémové. Lebo privatizačné zmluvy sú jednorazové zmluvy o predaji, kde môžte uvaliť kupujúcemu určité obmedzenia, ale tieto obmedzenia sa časom veľmi ťažko vynucujú voči ďalším a ďalším investorom, ktorí to postupne preberajú. To znamená, potrebujeme stabilný rámec. Zároveň potrebujeme rámec, ktorý už nie je viazaný na privatizáciu, ale na existujúce súkromné vlastníctvo.
Toto všetko, ale vrátane možnosti preskúmania súdom a vrátane možnosti aj vstupu príslušného výboru Národnej rady, ale aj prezidenta ako najvyššieho veliteľa ozbrojených síl, ten náš návrh obsahuje.
Preto si vás dovolím požiadať o jeho podporu a o to, aby sme ho prerokovali v druhom čítaní.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec, za uvedenie návrhu zákona.
Teraz má slovo pán spoločný spravodajca, navrhnutý gestorským výborom, pán poslanec Alojz Přidal.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 356 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého a Lucie Žitňanskej na vydanie zákona o ochrane národnej bezpečnosti pri zmene vlastníckeho strategického majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Je to materiál označený číslom 1227 a máte ho pred sebou. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Preto vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že predmetný návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a ako posledný ešte Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán podpredseda Národnej rady, prosím, otvorte k predmetnému návrhu zákona všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne.
Otváram teda všeobecnú rozpravu a pýtam sa, kto sa do rozpravy hlási ústne, keďže som nedostal písomnú prihlášku. Neregistrujem žiadneho pána poslanca, takže vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Pán navrhovateľ, chcete ešte vystúpiť? Ďakujem. Pán spravodajca? Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pán Beblavý zostane, pretože pristúpime k jeho návrhu na vydanie zákona o zabezpečení predškolskej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 1228, a návrh na pridelenie výborom je pod číslom 1247.
Takže máte slovo, pán poslanec.

(Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého na vydanie zákona o zabezpečení predškolskej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 1228.)

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predložiť návrh zákona o garancii predškolskej starostlivosti.
Hlavným cieľom tohto zákona je vytvoriť individuálnu garanciu pre rodičov, že pre ich deti bude dostupná predškolská starostlivosť.
Tento zákon reaguje na slovenskú situáciu, ale aj európske trendy. Na slovenskú situáciu reaguje v tom, že ak v roku 2007 sme mali len 1 074 nevybavených žiadostí o miesta v škôlkach, tak v roku 2013 ich máme 9 682, to znamená, sa takmer zdesaťnásobil počet detí, ktorým nedostalo sa miesto v materskej škôlke, pričom odborníci upozorňujú, že toto číslo je hrubým podhodnotením reálnej situácie, a to hneď z dvoch dôvodov.
Jeden dôvod je, že mnohí rodičia, ktorí by o to mali záujem, si tie žiadosti ani nepodávajú, pokiaľ vedia vopred, že to nemá zmysel alebo šancu v ich konkrétnom prípade, alebo ak dokonca v ich obci ani škôlka nie je, čo najmä u menších obcí je väčšinou ten prípad.
A druhý dôvod je ten, že slovenské škôlky oficiálne ponúkajú svoje služby už od dvoch rokov veku dieťaťa, ale táto služba dnes nie je vôbec naplnená ani pre tých rodičov, napríklad ako v Bratislave, ktorí by to potrebovali, pretože škôlky prednostne berú deti od troch rokov a rodičia tých mladších detí sa ani neuchádzajú o to, keďže vedia, že ani niekoľko tisíc detí v tom, nazvem to, v primeranom veku nebude uspokojených. To znamená, že tých desaťtisíc detí, ktoré v minulom roku nemohli ísť do škôlky, hoci to ich rodičia výslovne na papieri požiadali, sú pravdepodobne dosť zásadným podhodnotením celej situácie.
Trend, ktorý sledujeme v Európskej únii vo viacerých štátoch, je to, je práve zavedenie individuálnej garancie pre rodiča, že to miesto mať bude. Najlepším príkladom toho trendu je dnes Nemecká spolková republika, ktorá, dúfam, že sa zhodneme, nepredstavuje žiadnu ultra liberálnu krajinu sociálnej politiky, teda, naopak, krajina pomerne konzervatívnej sociálnej politiky, napriek tomu Nemecká spolková republika zaviedla takúto garanciu pred niekoľkými rokmi a dokonca ju rozšírila postupne až na vek rok a pol. To znamená, že dnes v Nemeckej spolkovej republike každý rodič má garantované od roka a pol veku dieťaťa právny nárok na miesto v škôlke, alebo my by sme nazvali už aj jasľami, možno. A funguje to v Nemecku veľmi dobre. Nie je asi náhoda, že to bolo zavedené za vlády kancelárky Angely Merkelovej, keď aj ministerkou práce a rodiny bola tiež žena Ursula von der Leyen, ktorá je dnes ministerkou obrany.
To znamená, že týmto nemeckým príkladom sme sa aj my inšpirovali. Rovnako ako v Nemecku navrhujeme, aby túto garanciu realizovali obce ako ten, kto jednak je zo zákona zodpovedný za zriaďovanie týchto zariadení a cez ktorého aj dnes už v rámci fiškálnej centralizácie tečú finančné toky na financovanie nákladov škôlok. To znamená, že zodpovednosť navrhujeme dať obci.
Zároveň navrhujeme, aby obec mohla túto zodpovednosť realizovať nielen priamo cez škôlky verejné, ale aby mohla to robiť jednak aj prípadne cez uhradenie starostlivosti v cirkevných alebo v súkromných škôlkach, ak je to pre obec efektívnejšie, ale rozhodnutie bolo na obci. Alebo aj aby to mohla robiť cez tzv. detské skupiny. Pretože jedna situácia, s ktorou sa dnes stretávame, je, že starosta by aj rád vyhovel rodičom, najmä v menšej obci, s touto vecou, ale nemá nielenže peniaze, ale ani počet detí na to, aby naplnil klasickú škôlku, a vie, aj keby ju zriadil, ju neudrží ako klasickú škôlku. Preto navrhujeme, aby existovala možnosť aj tzv. detských skupín, čo je príklad, ktorý zase sme prebrali, naopak, z Čiech, ale tu ho už predkladala v minulosti pani poslankyňa Jana Žitňanská, než odišla do Európskeho parlamentu. A to sú zjednodušené a menšie formy starostlivosti o deti, ktoré sú vhodné najmä tam, kde štandardná trieda škôlkarská nebude naplnená ani zďaleka, a teda sa nedá ani finančne udržať.
Dnešný systém dane z príjmu fyzických osôb je veľmi dobre nastavený v tom, že obec, ktorá má deti v škôlke, bude na ne dostávať primerane k tomu aj prostriedky z dane z príjmu fyzických osôb, to znamená, že nemusíme meniť finančný mechanizmus ako taký, aby obce, ktoré napríklad vďaka tejto garancii museli zriadiť nové škôlky alebo platiť tie detské skupiny, ony by dostali viac peňazí primerane k počtu detí.
Čo však riešiť musíme, že ak by to ako celok stálo viac peňazí, tak ten súčasný objem prostriedkov nemusí postačovať. Preto navrhujeme mierne zvýšenie podielu obcí na dani z príjmov fyzických osôb tak, aby sa pokryli tie dodatočné náklady pre všetky obce, ktoré mali s tým, že by takéto kapacity začali zriaďovať.
Takisto navrhujeme postupný prístup k tejto veci, teda navrhujeme, aby od budúceho roku to bolo garantované pre 5-ročné deti, od ďalšieho roku pre 4-ročné deti a od ďalšieho roku pre 3-ročné deti. Inými slovami, aby obce mali čas sa na to pripraviť, či už tým, že si dohodnú partnerov, alebo samy postavia škôlky, alebo upravia existujúce kapacity tak, aby sa im tam tie deti zmestili.
Zároveň navrhujeme aj určitú poistku, a to je to, že čo spraviť v situácii, ak obec nezabezpečí takúto žiadosť rodičov, ktorá je podaná v primeranej lehote. No a tam navrhujeme, aby v tom prípade obec musela vlastne vyplácať rodičom určitú finančnú čiastku, ktorá súvisí s tým, že si to budú musieť zabezpečiť predsa len sami. A zmyslom tej finančnej čiastky nie je ani tak zlepšovať rodinný rozpočet, lebo tie peniaze rodičia minú na to, aby vôbec sa, aby mohli si zabezpečiť túto starostlivosť, ale vytvoriť motivácie pre obce, aby teda radšej to plnili vo vlastnej réžii, než sa z toho, keď to takto poviem, vykupovali. A zároveň to vytvára aj pre tých rodičov kompenzáciu neriešenia celej situácie.
Návrh tohto zákona sme ohlásili, alebo túto myšlienku ešte, ešte v máji s mojím kolegom Radoslavom Procházkom. Na to, neviem, predpokladám, že na to reagovala strana SMER, ale, samozrejme, možno na to prišla aj z vlastnej iniciatívy, to ani nie je podstatné. Na pracovnom sneme v júni SMER ohlásil, že chce tiež rozširovať kapacity škôlok, čo ja len môžem privítať. A chcem povedať, že v tomto štátnom rozpočte, ktorý sme schvaľovali včera, je určených 10 mil. eur na zvýšenie kapacít škôlok, teda kapitálových výdavkov. Ja to na jednej strane chcem privítať a som rád, že za to budú môcť vzniknúť nové kapacity, ale podľa môjho názoru to však samo osebe nerieši tento problém, a to hneď z niekoľkých dôvodov.
Prvý problém je nedostatok peňazí. Analýza ministerstva školstva, ktorú schválila vláda tento týždeň, hovorí, že na riešenie problému by bolo treba zriadiť minimálne 600 až 650 nových tried v škôlkach, čo sa za 10 mil. eur kapitálových výdavkov spraviť nedá. To si povedzme veľmi otvorene. Najmä ešte to tam aj vysvetľuje, že, samozrejme, ak dôjde k takémuto nárastu, je potrebné riešiť nielen samotné triedy, ale povedzme aj otázku jedální a niektorých ďalších vecí.
Takže prvý dôvod je, že vláda začala pomáhať, ale tá suma je veľmi, veľmi malá v porovnaní s potrebami. To znamená, ja to vítam, ale ani o rok nebudeme môcť povedať rodičom na základe tejto sumy, že majú garantované miesto v škôlke, lebo je toľko kapacít, že na každého sa ujde.
Druhý problém toho návrhu je v tom, že navyše on obsahuje možnosť dať financie obciam, ale už neobsahuje záväzok práve obcí postarať sa o potreby rodičov, to znamená, že stojí to celé na akčnosti a akcieschopnosti samosprávy. Jednak teda, ako sme si už povedali, keďže je málo peňazí, tak sa dostane na niektoré z nich, to je prvý problém. Ale aj druhý problém je v tom, že v malých obciach, ako som už pred chvíľkou hovoril, ani táto akcia nie je veľmi zmysluplná, lebo v tých menších obciach, najmä v takých, ktoré nie sú veľmi blízko ďalšej obce, povedzme kde škôlka je, nie je jednoducho možnosť mať škôlku v tom tradičnom slova zmysle. Pretože aj keby ju štát rovno zaplatil, že sa postaví, tak sa potom nedá finančne udržať pre ten malý počet detí.
To znamená, že práve potrebujeme vyriešiť práve otázku tých detských skupín a otázku aj záväzku obce zabezpečiť takéto niečo na žiadosť rodičov, pretože bez toho starostovia týchto obcí sa o nič uchádzať nebudú, aj keby rovno peňazí bolo v tom fonde dosť, akože ich teda nie je. A pretože povedia, že my aj škôlku si nemôžeme dovoliť. Takže to je druhý dôvod, prečo si myslím, že tento zákon je potrebný.
A tretí ten dôvod je, naopak, z pohľadu občana koncept jednoduchého a funkčného štátu. Pretože tak ako keď chodíte do banky, chodíte do obchodu, chodíte za inými službami, tak neriešite to, čo nazývajú moderne back office, teda to, čo sa deje za plentou. Vy chcete svoju službu: vy chcete vložiť, vybrať peniaze, zobrať si úver, nakúpiť potraviny. Vás vôbec nezaujíma, akým logistickým zázrakom Tesco alebo Lidl dokážu rozviesť všetky tie veci po Slovensku vo vhodnom čase a vo vhodnej rýchlosti. Vy proste len prídete a nakupujete.
Myslíme si, že aj štát by mal v miere, v ktorej to ide, fungovať takto. To znamená, že ľudia by nemali riešiť to za plentou, mali by riešiť to, že oni niečo potrebujú, a pokiaľ teda platia primerane dane a je to možné urobiť, teda žiadny populizmus, tak by mali jednoducho mať schopnosť to získať.
Z tohto pohľadu tá individuálna garancia na nemecký spôsob, aj keď Nemecko nie je jediný štát, ktorý to zaviedol, je príklad takého prístupu. To znamená, že my dáme obci flexibilitu, aby to zabezpečila, ako ona uzná za vhodné. My nezväzujeme ruky starostom. Nehovoríme, že musí to byť v takejto podobe. Je tam veľmi široký rezervoár možností pre obce, ale ak to rodičia potrebujú, zabezpečiť sa to musí a štát, samozrejme, musí zabezpečiť obciam primerané finančné prostriedky, aby to teda urobiť mohli.
Za tých okolností rodičia budú mať istotu, že ak vo februári prídu do škôlky alebo na obecný úrad, podpíšu žiadosť, predložia vo vhodnej lehote, tak od 1. septembra to miesto niekde musí pre nich byť. Tak si myslím, že by mal štát fungovať, ale tam, kde je to realisticky možné, a čo v tomto prípade nepochybne je, pretože to tak funguje aj inde a nie je to až také, nie je to až taký technologický zázrak, aby sme to nevedeli urobiť aj u nás.
Z tohto dôvodu si vás dovoľujem požiadať o podporu tohto zákona tak, aby sme naozaj nemuseli konštatovať aj o päť rokov, že stále rodičia stoja pred škôlkami alebo už radšej ani nestoja, lebo vedia, že sa tam nedostanú, a buď platia drahé súkromné škôlky, tí, čo na to majú, alebo niekedy aj tí, čo na to, bohužiaľ, nemajú, alebo nemajú starostlivosť o deti zabezpečenú.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán navrhovateľ.
Teraz v mene navrhnutého gestorského výboru predloží spravodajskú správu pani poslankyňa Eva Horváthová. Má slovo.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1228). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ja musím povedať, že aj po drobnej konzultácii sa plne stotožňujem s týmto návrhom zákona. Myslím si, že pán predkladateľ ho veľmi podrobne a rozumne vysvetlil. Podobnú problematiku upravuje aj skupina poslancov OĽaNO oveľa jednoduchším spôsobom. Pán poslanec sa teda pozrel na to komplexnejšie aj s návrhmi financovania predškolskej starostlivosti, čiže u mňa nie je dôvod, aby som tento návrh zákona nepodporila. Takže ho podporím.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem.
Otváram všeobecnú rozpravu. Písomnú prihlášku do rozpravy nemám, tak sa pýtam, kto sa hlási do rozpravy ústne? Poslanec Petrák, registrujem. Nikto ďalší. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
A slovo odovzdávam pánovi poslancovi.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ctené kolegyne, kolegovia, nemal som pôvodne v úmysle vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ale v zásade úvodné slová predkladateľa ma vyprovokovali a považujem za povinnosť povedať pár poznámok.
Pán kolega, zámer v zásade dobrý a chvályhodný, ale musím povedať, akože nie celkom dôveryhodný z môjho pohľadu v čase a forme, akou sa predkladá. Z toho vášho úvodného vystúpenia alebo v tom úvodnom vystúpení zaznela téza: "Je povinnosť umiestniť každé dieťa do materskej školy, štát sa musí postarať." Ako toto by som bral. Ale toto je to, čo hovoríme my. Vy ste predstaviteľom pravice, ktorý hovoril, že štát je zlý správca, treba aj aktivity, ktoré sa týkajú materských škôl, orientovať skôr do súkromnej sféry a treba umožniť pluralitu záujmov, aby bola uspokojená na tomto poli. To sa mi tu zdá ako vcelku nekonzistentné.
Druhá otázka, ktorú ste vy úplne jednoznačne postavil, je otázka financovania: Odkiaľ zobrať na toto peniaze? Zvýšiť prídel podielových daní pre obce a mestá. Ako znovu, dobre, poďme sa o tomto baviť. Ale ja sa chcem spýtať, keď ste boli predstaviteľom vládnej koalície a keď Ivan Mikloš bral peniaze, teda znižoval podiel zo 73 na 65,4, a bez ohľadu na to, či budú zabezpečené potreby obcí a miest, či budú sa môcť umiestniť deti v škôlkach, či budú môcť byť vytvárané kapacity v materských školách na základe toho, lebo demografia dneska, alebo vtedy ukazovala predovšetkým, že potreba miest v materských školách bude, vtedy, keď demografia ukazovala, že je potrebné stavať, minister Mikloš, a vy ste boli členom poslaneckého klubu tejto strany, zobral peniaze, ktoré mohli byť použité na tento účel. Otázka úplne oprávnená: Prečo ste postupovali vtedy inak, ako hovoríte dnes?
Hovoríte, že náš návrh, ktorý sme dávali pri štátnom rozpočte - navýšiť príspevky vo výške 10 mil. na financovanie nedostatočných kapacít materských škôl, nestačí. Áno, nestačí. Ale my sme nepovedali, že to sú jediné peniaze, ktoré pôjdu na výstavbu materských škôl. My tvrdíme, že 10 mil., ktoré pôjdu zo štátneho rozpočtu na zvyšovanie kapacít materských škôl, pôjde do lokalít, v ktorých sa nedajú stavať materské školy z eurofondov. A sú lokality, kde stavba materských škôl alebo kapacít materských škôl sú oprávneným výdavkom a budú môcť byť financované z eurofondov. To znamená, celkový balík finančných prostriedkov bude výrazne vyšší, ako je spomínaných 10 mil. v roku 2015.
A ak sa mám dotknúť načasovania. Ešte minister Čaplovič ohlásil zámer, neviem, či to je rok dozadu, ohlásil zámer ministerstva školstva a tieto úvahy začali vznikať pri správe o stave školstva, ktorá bola prerokovávaná pred viac ako rokom, niekedy v septembri v roku 2013, ohlásil zámer potreby väčšieho zaškolenia detí v predškolskom veku. Ten zámer bol zadefinovaný: dosiahnuť zaškolenosť 95 % detí, teda minimálne 95 % detí vo veku od štyroch rokov do školskej doby, a načasovanie, aby sa to dalo finančne, organizačne, stavebne, logisticky zvládnuť, načasovanie bolo postupne dosiahnuť tento cieľ do roku 2010.
Ako vy neprichádzate s niečím, čo by sme nechceli urobiť, a môžeme sa baviť o tom, že poďme to robiť spoločne - hľadať formy, ako to čo najlepšie urobiť. Ale zdá sa mi neúprimné a nekorektné, keď vy prídete s návrhom a zavedieme povinnosť a teraz okamžite. Lebo sa to nedá urobiť. Nedá sa to ani vyfinancovať, nedá sa to ani postaviť, nedá sa to ani logisticky zvládnuť.
Ja rozumiem tomu, že je to téma, ktorá je dobrá, pekná a dá sa dobre predávať, ale nie je úprimná. A preto mám s týmto návrhom zákona problém.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. S faktickými poznámkami páni poslanci Chren, Jurzyca, Bublavý, Jasaň. Ak je to všetko, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Chren.