44. schôdza

Pán predseda, ja som čakal, kedy dáte tú možnosť ústne sa prihlásiť, len technici trošku neskôr zareagovali.
Vážený pán predseda, vážený pán navrhovateľ, spravodajca, dovoľte mi niekoľko slov k navrhovanému zákonu. Možno bude taký trošku iný pohľad, ktorý tu odprezentoval pán kolega pán Lipšic. Tak som sa zamyslel nad touto skutočnosťou, takáto malá krajina, ako je Slovensko a navyšovať rozpočet na zbrojenie. Áno, môžu sa viesť o tom rôzne polemiky. Uvediem len taký príklad rezortu, možno ministerstva zdravotníctva, kde trebárs 100 % prostriedkov nekončí 100 % zdravotníctve, ale údajne je to, 40 % prostriedkov, finančných, končí mimo zdravotníctva. Dovolím si povedať, že aj tu by mohla sa taká paralela previesť, že, alebo teda urobiť aj tú kontrolu, alebo proste to zrevidovať, že či naozaj ten objem finančných prostriedkov končí naozaj v tej armáde a je to naozaj na podporu obrany nášho štátu, alebo kde naozaj reálne končia tie finančné prostriedky.
Ja keď som trošku sledoval tú medializáciu tých útočných pušiek a teda, že či áno a za koľko sa kúpili alebo sa nekúpili, tak ja som sa zamyslel úplne nad nejakou, skôr nad inou vecou, že či tie útočné pušky spĺňajú tie technické parametre a či sú naozaj také dobré, ani nie možno, však aj tá cena neni samozrejme, že ľahostajná, alebo nie je to jedno, ale že či by spĺňali tie útočné pušky tie požadované parametre pre výzbroj našej armády. A toto je tá otázka.
Príklad uvediem. Naša krajina síce nie je neutrálnou, je členskou krajinou NATO, ale susedné Rakúsko napríklad nie je členskou krajinou NATO. Myslím si, že ani Nórsko, ani Fínsko nie sú, Nórsko dokonca nie je ani členom Európskej únie, ale Fínsko tiež nie je členskou krajinou NATO. Švajčiari sú neutrálni. Chcem poukázať tuná na túto, (reakcia navrhovateľa) Nórsko? Nórsko je v NATO, hej? Nórsko je, tak pardon, Nórsko je v NATO, tak sa ospravedlňujem. Tak Fínsko nie je v NATO, neni členskou krajinou NATO. Ale skôr chcem poukázať na takúto skutočnosť, ako je Švajčiarsko. Je to porovnateľná krajina, čo sa týka rozlohy, počtom obyvateľov je to väčšia krajina, ako sme my. Oni majú neutralitu, my sme členmi NATO. Ale keď som bol v tejto krajine, naozaj som sa pýtal a keď som si všimol tú výzbroj ručných zbraní tých vojakov a tých chlapcov som mal možnosť vidieť naozaj v uliciach miest a dokonca mal som možnosť aj vidieť, aj počuť, aj ako sa naozaj oni pripravujú na obranu svojho štátu.
Dovolím si povedať, že naša krajina veľmi absentuje v tom. Neviem, že ako by sme my, muži v zálohe alebo možno chlapci naozaj vedeli strieľať a či by sme vôbec trafili veľkú stodolu pred sebou, hej? Možno to tak preháňam, ale v tejto krajine, tam tie cvičné streľby denno-denne majú. Muži sú vyzbrojení, každý muž musí byť, musí byť brancom, ak teda nie je, každý je povolaný, musí zaplatiť kauciu, ak neni spôsobilý ako vojak. Ale iný rozmer, ten technický, ktorý som chcel ako poukázať, lebo tie ručné zbrane ma naozaj zaujali, videl som ich len tak z diaľky, ale položil som otázku ľuďom, ktorí žijú v tejto krajine a teda som sa pýtal, že čo sú to za ručné zbrane? A odpoveď bola taká, že sú to, bola to špeciálna požiadavka pre strojárenský priemysel ich, aby vyrobili ručné zbrane, ktoré, do ktorých strelivo pasuje, alebo neviem teraz správny ten gramatický, pasuje do týchto zbraní vo všetkých ich okolitých krajinách. Do tej ich zbrane. Všetko strelivo, ktoré majú okolité krajiny, tak pasuje do tejto ručnej zbrane. Pasuje. Naopak, táto zbraň a to je strategický rozmer, táto zbraň, ak by ste sa k nej dostali, tak jednoducho strelivá tých okolitých krajín nepasujú, nepasujú, nie, teraz som to domotal. Prepáčte. Takto, tie strelivá, ktoré sú v okolitých tých krajinách, všetky pasujú, ale ich strelivo, takto, ich strelivo nepasuje do tých zbraní, ktoré sú okolité tie krajiny. Prepáčte, ja som sa tak trošku pomýlil ako v tomto smere.
A je to aj strategický rozmer, lebo to v podstate pri tých vojnových konfliktoch, ale treba si tiež položiť otázku, že naša krajina, to vyzbrojenie aké bude plánovať? Nemyslím si, že naša krajina je nejakou veľmocou vojenskou, ani nikdy nebude, ale aby to zameranie našej krajiny bolo predovšetkým práve na tú obranu. Kolega tu naozaj tak spomenul, že koľko máme tuná ten mier, alebo vojna nebola v tej Európe? V strednej Európe 70 rokov, ale v Európe nie, lebo ten balkánsky konflikt, ktorý tuná bol a nikto by nepovedal, že čosi také tuná môže vzniknúť.
Rovnako aj konflikt, ktorý je na Ukrajine. Ako by sme ho inak chceli nazvať, ako vojnou, tento vážny konflikt? Vlastní ľudia sa vraždia, sa zabíjajú. Keby sme sa týchto ľudí pýtali, že či toto si predstavovali a to je tá cena tej demokracie. Ja si myslím, že veľmi veľa ľudí by dnes kývalo záporne hlavou, lebo mnohé rozvrátené rodiny a domácnosti rozbité, domy, kopec obetí, mŕtvych ľudí, nielen ako mám na mysli vojakov, ale nevinných civilistov, do milióna utečencov. Myslím si, že túto krajinu sa nedá nazvať inak, ako rozvrátenou.
Verím a chcem veriť, že nikto tuná v pléne Národnej rady by si čosi také neželal. Či je dostatočné množstvo do roku 2020, pán kolega, tak ste to navrhovali, že by to bolo na úrovni 1,6 % hrubého domáceho produktu, ale to nie je len otázka objemu peňazí, ale aj to efektívne využitie. Určite, každá krajina má právo, aj morálne právo má na to, aby sa bránila. A tú filozofiu stavať práve na tom. Stavať ju na tom, aby naša armáda nebola tá, alebo podľa možnosti nemusela byť tá, ktorá je nejaká agresívna, alebo naša krajina, aby nebola agresívnou. Ale aj našich vojakov, aj vyzbrojiť, aj pripravovať, aj cvičiť, aby sme boli krajinou, ktorá je schopná sa brániť.
V súčasnej dobe, si dovolím povedať, že naša krajina, čo sa týka, možno aj keby bola naozaj, neviem si to ani predstaviť, že by bola mobilizácia, ako by sme boli bojaschopní, ako by sme sa dokázali postaviť zoči-voči skutočnosti, konfrontácii, keby tá naša krajina bola napadnutá. Myslím si, že mali by sme obrovské problémy. A zas nechcem povedať, že by na zbrojenie nešli vôbec žiadne finančné prostriedky, ale aby to bolo primerané a nieslo sa to v tom duchu, ktorý som tuná označil, aby naša krajina bola tá, aby bola bojaschopná, aby bola schopná sa predovšetkým brániť, aby naša krajina nebola tá, ktorá by bola takým agresorom.
Ja len toľko k tomu, však dalo by sa veľmi veľa rozprávať o tej armáde, ale nebudem ďalej zdržiavať. Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán navrhovateľ, pán spravodajca, prítomní poslanci, dovoľte aj mne krátko vyjadriť sa a zaujať postoj k predmetnému prerokovanému návrhu a pri všetkej úcte k vám, pán poslanec, čo sa týka vašich snáh protikorupčného boja, dovoľte mi predniesť svoj postoj k vami pripravenému návrhu. Verím, že ho v rámci demokratického nastavenia tohto parlamentu a akceptácie rôznorodých názorov prijmete a pochopíte.
Ja nesúhlasím s tým, aby Slovensko navyšovalo náklady z rozpočtu, výdavky z rozpočtu na ozbrojené sily, pretože ja dodnes nemám zodpovedanú základnú a zásadnú kľúčovú otázku: kde má Slovensko nepriateľov, koho sa má Slovensko obávať? Pokiaľ viem, tak všetky naše účasti v medzinárodných organizáciách, či už je to Európska únia, alebo NATO, sú potvrdené, sme registrovanými členmi, teda neočakávam, že by sme mali byť napádaní zo strany západu a rovnako mi nie je známe, voči komu inému sa máme brániť. Hádam nemáme potrebu rozpútavať nejaké vášne a umelo konštruovať rozpory, prípadne iniciovať konflikty s východnou stranou. Ja som sa jednoznačne verejne odprezentovala a vyjadrila, že, a preto aj som v parlamente, že Slovensko má spĺňať mierumilovnú misiu, má byť garantom toho, aby, ak aj dochádza k protichodným názorom, polarizácii vzťahov medzi východom a západom, Slovensko si má zastať, a o tom som hlboko presvedčená, svoju dejinnú a historickú úlohu, má zachovávať rovnováhu, neutralitu a pokoj nielen v Európe, ale aj v celom svete. A preto som presvedčená, že najlepšou obranyschopnosťou pre Slovensko, najlepšou formou a spôsobom, ako zvyšovať bezpečnosť nášho štátu, je vysielať tieto mierové signály, vysielať toto volanie po neutralite a pokoji do celého sveta. Kto čo vysiela, to aj prijíma. Ak budeme vysielať posolstvá, odkazy mieru a pokoja do celého sveta, povedzte mi, na základe čoho sa budeme mať voči komu brániť? Kto nás bude ohrozovať?
Ak je tu snaha po boku NATO pripravovať finančné zdroje, ktoré sú tak prepotrebné v iných oblastiach v mene istých cieľov, prosím vás pekne, vyšpecifikujte mi, v prospech akých cieľov organizácie NATO chceme tieto naše výdavky na ozbrojené sily a na zvyšovanie obranyschopnosti posilňovať? Skúste mi to, pán Lipšic, zodpovedať, lebo zatiaľ mi to nebol schopný nikto dôveryhodne, jasne a na základe objektívnych podkladov vysvetliť, kde má Slovensko nepriateľa a rovnako, v mene akých záujmov my potrebujeme rozpútavať a pripravovať sa na zvýšené bezpečnostné riziká? Na obranu proti zvýšeným bezpečnostným rizikám.
Ja tomu nerozumiem, pretože ja som presvedčená, že v dnešnej dobe, keď máme pred sebou veľmi vážne sociálno-ekonomické výzvy, keď mnohí ľudia pomaly hladujú, strácajú životy, lebo nevidia východiská zo svojich životných situácií, prečo potrebujeme prilievať ešte benzín do ohňa? To potrebujeme situáciu ešte viac zhoršovať? K čomu to je dobré? Ja si myslím, že ak bude každá krajina a každé zoskupenie rešpektovať slobodu, suverenitu každého štátu, tak takéto návrhy zákonov, ani vôbec nejaké diskusie o možných vojnových útokoch nebudú potrebné, budú absolútne bezvecné, budú bezpredmetné. A toto je výzva dnešnej doby. Nie hľadať konflikty a rozdeľovať, rozdeľovať východ, západ, hľadať na sebe chyby, ale našou úlohou je spájať tieto súčasti do prirodzených celkov. Východ a západ sa majú vzájomne obohacovať a nie proti sebe súperiť, konkurovať si, alebo nejakým spôsobom súťažiť, dokonca sa napádať.
Nepodporím tento návrh a nepodporím žiadnu snahu, nech ju vyvíja ktokoľvek v našej krajine, ktorá by mala viesť k poštvávaniu a vťahovaniu Slovenska do, z môjho pohľadu, umelo vykonštruovaných vojnových hier.
Ďakujem pekne.

Ja to zatiaľ za neho zatiahnem a vystúpim, aby som potom už možno nemusel v záverečnom slove. Ja súhlasím s tým, čo hovoril pán poslanec Kuffa, že je veľmi dôležité, aby aj nakladanie s verejnými zdrojmi v obrane bolo transparentné. A o čo by malo byť transparentnejšie, ak zvýšime nárazovo prostriedky na obranu v roku 2020 a potom sa proste budú narýchlo robiť tendre a verejné obstarávania, ktoré nebudú transparentné a nebudú účelne vynaložené? Čiže podľa mojej mienky, ak chceme transparentnosť v rezorte obrany a chceme ju, predpokladám, mali sme mimoriadny výbor práve k otázke tých útočných pušiek, tak čo najhoršie je, keby rezort povedal: "teraz sme pod takým časovým stresom, že musíme tie peniaze minúť veľmi rýchlo" a vtedy to je najmenej transparentné. Tento ústavný zákon má práve tú veľkú výhodu, že zvyšuje o jednu desatinu percenta výdavky rezortu postupne každý rok práve s cieľom, aby vynakladanie zdrojov v obrane bolo čo najtransparentnejšie.
K pani poslankyni Mezenskej len stručne. Ja tiež nechcem ísť do polemiky a nechcem polemizovať už vôbec nie v parlamente s názormi, podľa ktorých Slovensko riadia rôzne zahraničné služby. A to sa týka aj protestov na uliciach. Ja sa k tomu ani radšej nevyjadrujem. Považujem to za tak absurdné, že podľa mňa je vôbec zbytočné sa k tomu v parlamente vyjadrovať. Samozrejme, že sa internet hmýri rôznymi konšpiračnými teóriami, aj sa bude a je na nás, čomu sme ochotní uveriť a čomu nie.
Samozrejme, že v posledných rokoch sa bezpečnostná situácia mení. O tom hádam nepochybuje nikto. Mení sa na Blízkom východe. Mení sa veľmi dramaticky. Ale je pravdou, že sa mení aj za našimi hranicami. Dnes všetci vieme, že na východnej Ukrajine je vojenský konflikt. Nikomu sa to nepáči, ale taký je fakt. Nikto z rozumne zmýšľajúcich ľudí a normálnych ľudí nemôže chcieť vojnu. Nikto. Ak je vojna, trpia nevinní ľudia, mnohí nevinní ľudia, aj civili. Rimania kedysi mali staré príslovie, že kto chce mier, musí byť pripravený aj na vojnu. Inak mier nebude mať. Obávam sa, že to trochu stále platí.
Pred 80 rokmi, necelými, boli európski politici, mnohí možno v dobrom úmysle, tiež zameraní na to, že kde máme nepriateľov, všetko je v pohode, vyriešime to. Tak vznikol Mníchov. Mníchov bol pre väčšinu Európy v tom čase potvrdením mieru na desaťročia. To nebolo len zlyhanie jedného britského premiéra a možno niektorých politikov. Ten príbeh Mníchova je varovný aj dnes. Keď sa vrátil premiér Chamberlain z Mníchova, bol v Británii privítaný ako národný hrdina. Kráľ Juraj ho pozval na balkón Buckinghamského paláca, kde sa zhromaždili davy Londýnčanov, aby podporili mier pre danú dobu v Európe. V britskom parlamente Mníchovská dohoda prešla absolútnou väčšinou a bolo len pár poslancov, ktorí mali odvahu sa zdržať hlasovania, lebo by inak boli možno označení, že sú vojnoví štváči. Jedným z nich bol aj Winston Churchill. Ten sa zdržal hlasovania. Povedal, že Británia si mohla vybrať dve veci. Mohla si vybrať vojnu alebo hanbu. Vybrala si hanbu a bude mať vojnu.
Čiže, myslím si, že prezentovať kohokoľvek v tejto snemovni, kto navrhuje, alebo chce diskutovať o posilnení obranyschopnosti našej krajiny, ako ľudí, ktorí chcú vojnu, je proste nekorektné, je podľa mojej mienky nekorektné. Diskutujme úplne otvorene, verejne, ja som za, nezakrývajme si oči. A myslím si, že ten návrh práve tým, že stupňuje po jednotlivých rokoch a postupné výdavky na obranu zabezpečuje aj to, aby verejné obstarávanie v obrane, ktoré nebolo vždy transparentné, mohlo byť oveľa transparentnejšie, ako doposiaľ. Pretože ten pôvodný návrh na základe dohody predsedu vlády Fica a prezidenta po zvýšení v roku 2020 na 1,6 %, práve ten by spôsobil príliš radikálne zvýšenie v priebehu krátkeho obdobia, ktoré by mohlo znamenať výrazne netransparentné nakladanie v rámci verejných zákazok ministerstva obrany.
Ďakujem.

Ja len krátko. Naozaj je cítiť, že tá bezpečnostná situácia v celom svete sa mení. To nielen ako tu, to cítiť v Európe, ale v celom svete. A je to naozaj ten veľký ten tlak. Áno, kto chce mier, tak musí byť pripravený na tú vojnu. To rímske príslovie. Ale je rozdiel tiež medzi vojnou útočnou a obrannou. Aj v tom je podstatný ako rozdiel a treba to tak aj vštepovať možno aj práve našim ľuďom, ale aj našim vojakom a armáde, aby sme boli pripravení brániť svoju vlasť, hej? Brániť svoju vlasť je iné, ako útočiť a byť agresívny voči niekomu. To len chcem na Helenku akože reagovať, že koho má naše krajina ako za nepriateľov. Tak ma to tak napadá. Ja som to aj spomínal a spomeniem to. Slovensko môže byť nádherným mostom medzi východom a západom. Prečo to nevyužiť, túto situáciu? A neriešiť to so zbraňou v ruke, ale mierovým rokovaním.
To jak tuná bolo ešte pred rokom, tuná v parlamente, ako sme to podporovali, ten Majdan v Kyjeve, v uliciach. Ja som vyzýval k tomu pokoju. Viete, tu je taká paralela. Aj človek sa zamýšľa, aj teraz, čo sa deje v uliciach, lebo stačí len taká malá rozbuška. Kto by povedal v bývalej Juhoslávii, že tam bude vojna? A tá vojna, ten konflikt bol vnútroštátny. Tak jak je to teraz na Ukrajine, to isté bolo na Balkáne.
A k tým útočným puškám. Však samozrejme aj tá otázka, keď v časovom strese, keď nakupujeme, tak obyčajne tá kúpa sa pokazí, alebo nemusí vyjsť ako tak správne, ale ja som to tak trošku skomolil, ale chcem to povedať, že tie švajčiarske ručné zbrane sú také, že darmo sa dostanú k strelivu tie okolité krajiny, nepasuje to strelivo do toho. To som chcel poukázať na to, že dá sa efektívne využívať finančné zdroje. Vyrobiť také zbrane, ktoré prinášajú desaťnásobný úžitok. Tí Švajčiari majú tieto zbrane a to boli strojári, ktorí sa nad tým potrápili a vymysleli tento systém.

Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, ctení kolegovia, vážený bývalý pán minister obrany, som rád, že ste tu, si tu. Ešte úplne na úvod asi, nedá mi nezareagovať na slová kolegov z rozpravy a z faktických poznámok. Štefan, ak by si trochu k tej téme niečo čítal, tak vieš, že Švajčiarsko napriek svojej neutralite veľmi úzko spolupracuje s NATO-m. Švajčiarsko sa dokonca zapája do viacerých medzinárodných aktivít NATO a financuje časť rozpočtu NATO. Čiže to je jedna z krajín, ktoré trvajú na svojej neutralite, majú na to svoje historické a iné dôvody, ale je to krajina, ktorá je plne začlenená do západného bezpečnostného systému.
Ku kolegyni Mezenskej ohľadom nepriateľov a ešte, ešte tam boli také úvahy na tému mosta medzi východom a západom. Toto je naozaj romantická predstava, ktorá sa jednoducho v dnešnom svete nemôže zmaterializovať, ani sa nezmaterializuje. Prihlásili sme sa s niekoľkými rozhodnými aktivitami k západnej demokratickej spoločnosti a som rád, že väčšina Slovenska, dokonca konsenzuálne naprieč politickým spektrom, naďalej tieto záväzky ctí a váži si to, že sme tam, kde dnes sme, lebo všetko mohlo byť aj úplne inak.
Čo sa týka nášho návrhu, na úvod by som povedal pár slov k tomu, ako vyzerá návrh štátneho rozpočtu v kapitole obrana pre najbližšie roky a ako je to v protiklade s tým, na čom sa dohodol predseda vlády s prezidentom Slovenskej republiky a s tým, čo následne prezident Slovenskej republiky deklaroval na nedávnom waleskom summite NATO v Cardiffe. V roku 2015 je rozpočtovaných 1,03 % HDP ako výdavky na obranu. V roku 2016 to má byť len 0,98 % a v roku 2017 to má byť už iba 0,93 %. Potom na ďalšie tri rozpočtované roky to mierne narastá. Prekračuje to opäť 1 %, ale je to naozaj prekročenie len o desatiny, necelú desatinu percenta. Takže len toľko k záväzkom z Walesu, na základe ktorých po a) nemáme znižovať rozpočet a po b) do roku 2020 ho máme navýšiť na 1,6 % DPH.
A dovoľte, aby som teraz prešiel trochu k obrane Slovenska ako takej. Poviem pár slov k nášmu členstvu v aliancii a budem hovoriť o súčasnej bezpečnostnej situácii, ktorá priamo súvisí s tým, aké je v dnešnej dobe nevyhnutné nájsť prostriedky na obranu a zvýšené prostriedky na obranu. Samozrejme, že je to téma, ktorá sa veľmi ľahko dá populisticky zneužiť a uvedomujem si aj s ďalšími dvomi predkladateľmi, že určite nebudeme obľúbencami slovenskej verejnosti, ale na druhej strane je naša úloha a práca, aby sme presvedčili ľudí, že sa nachádzame v situácii, ktorá nie je dnes ružová, kde vznikli úplne nové bezpečnostné hrozby a kde už len samotná demoralizácia armády a súčasný stav slovenskej armády nie je želateľný. A opäť, nie som žiadny vojnový štváč, som človek, ktorý si váži mier a dúfa, že aj jeho dieťa bude v tom mieri naďalej žiť a vyrastať. Zároveň však hovorím jedným dychom, že ten mier nie je zadarmo. A ten mier je zabezpečený, okrem iného, aj tým, že máme dobre vyzbrojenú armádu, ktorá je v prípade nebezpečenstva pripravená so svojimi aliančnými partnermi konať.
Súčasná diskusia o kríze vzťahov s Ruskom akoby znova otvorila tú debatu o našej zahranično-politickej orientácii a o našej bezpečnosti a ako keby niektorí, niektoré hlasy spochybňovali našu príslušnosť k západu, príslušnosť k aliancii NATO a príslušnosť k Európskej únii. Avšak ten vyvážený postoj, o ktorom niektorí hovoria, alebo neutrálny postoj, alebo most medzi Ruskom a západom je naozaj len ilúziou, je naozaj len predstavou. Sme súčasťou západného sveta a posledné roky sme sa snažili toto postavenie upevňovať. Nešikovnou zahraničnou politikou našu príslušnosť k západu môžeme spochybniť a to dokonca bez toho, že by sme priamo sledovali tento cieľ. Následne môžeme prísť o výhody, ktoré považujeme dnes za samozrejmé. Sú to predovšetkým tie bezpečnostné garancie, je to prestíž, sú to výhody plynúce z členstva v Európskej únii, voľný prístup na európsky trh, stimuly na modernizáciu krajiny a podobne.
V poslednom období podceňujeme význam bezpečnostnej agendy v politike štátu. Zabudli sme na to, že postarať sa o bezpečnosť a obranu je jednou z hlavných, ak nie úplne hlavnou úlohou štátu a vlády. Zdala sa nám naša európska, moderná, pacifistická paradigma v politickom myslení ako univerzálna a všeobecne prijateľná. No nie je to tak. Tá stena, za ktorou sa nachádzame, stena toho bezpečnostného skleníka je veľmi tenká a za ňou sa nachádzajú sily v spoločnosti, niekedy dokonca veľké skupiny obyvateľov, ktoré žijú v úplne inej fáze vývoja ako my, kde je použitie násilia legitímne a časté. Vôbec existencia tejto steny bola garantovaná práve Severoatlantickou alianciou a Spojenými štátmi, ktoré sú najväčším prispievateľom k spoločnej bezpečnosti.
Neviem, koľkí z vás týmto údajom disponujú, ale Spojené štáty prispievajú takmer 75 % do celkového rozpočtu NATO. Kde sme my Európania? Nechcem tým glorifikovať Spojené štáty, ale dovolím si povedať, že keby sa zrazu rozhodli konať unilaterálnejšie, keby sa rozhodli sústrediť sa na domáce problémy, tak vznikne v Európe obrovský problém. Neviem si predstaviť, akým spôsobom by sa riešil. Pacifistické dve desaťročia európskych dejín, vďaka ktorým dnes prosperujeme, nám dali niekoľko dôvodov na to, že sme si mysleli, že môžeme bezpečnostné hrozby ignorovať, ale tieto dve pacifické obdobia jednoducho skončili veľmi nedávno tým, čo sa stalo hneď na východ za hranicami Slovenska. Precitli sme v novej realite. Ukazuje sa teraz, že Európania nezodpovedne podcenili otázky obrany. Miera vojenských výdavkov je naozaj trestuhodne nízka, existuje len niekoľko výnimiek a to nie je žiadna obhajoba súčasného, súčasnej pozície a súčasného spendingu Slovenska. V rámci NATO sú len štyri štáty, ktoré, ktoré ten dvojpercentný záväzok dodržiavajú a niektoré ďalšie štáty však deklarovali veľmi jasne a začali to napĺňať už aj skutkami, to, že sa k tej dvojpercentnej hranici postupne budú blížiť. Spomeniem napríklad Veľkú Britániu, kde vojenské výdavky prekračujú 2 % HDP. Vo väčšine krajín, vrátane Slovenska, sa pohybujú na úrovni približne 1 % a USA a Rusko majú tento ukazovateľ dnes vo výške okolo 4 %, Saudská Arábia okolo 9 %, Južná Kórea asi 2,7 %, Izrael 6 %, Singapur 3,5 % a podobne. Hodnotu okolo 2 % musíme považovať za primeranú a dôstojnú moderného európskeho štátu, hoci aj v čase mieru.
Ďalším problémom a kameňom úrazu je akcieschopnosť a vycvičenosť našej armády a takisto výzbroj. Ak ozbrojené sily nie sú riadne cvičené a moderne vyzbrojené, stávajú sa v čase mieru len sociálnou inštitúciou na prežívanie profesionálnych vojakov a v čase vojny sú iba úbohými škatuľkami od zápaliek, ktoré sfúkne prvý útok protivníka. Ten ukrajinský príklad je naozaj varovný. Sme síce súčasťou NATO, sme súčasťou Európskej únie a nemôžme očakávať, že nás ostatné štáty budú brániť bez toho, aby sme do spoločnej obrany neprispievali svojím dielom aj my. Potvrdilo sa to, opäť sa vrátim k Ukrajine. Častým argumentom, prečo krajine nepomôcť, bolo, že to nič nezmení, lebo si jednoducho nevie pomôcť sama. Toto povedal Zbigniew Brzezinski, popredný americký, v súčasnosti bezpečnostný analytik, predtým poradca, myslím, že aj šéf národnej bezpečnosti za, za jedného alebo dvoch amerických prezidentov. Takto sa môžu na vec začať postupne pozerať Spojené štáty americké, ktoré si dlhodobo už kladú otázku, čo máme vlastne z toho, že sme súčasťou NATO, čo prinášajú a čím prispievajú naši európski partneri?
Najväčšie nebezpečenstvo, ktoré však vnímam ja, vyplýva z morálnej destabilizácie a demobilizácie viery, že máme akúsi zmluvu s prozreteľnosťou a my Slováci, my Európania, my demokrati sa o vlastnú bezpečnosť vlastne vôbec nemusíme starať, lebo veď už tu máme mier takmer 70 rokov a všetko ide úplne v poriadku. Nie je to tak. Tí Američania, na ktorých sa dnes spoliehame, tu nemusia byť vždy a my ako Európania musíme byť pripravení brániť sa sami. Takisto neplatí to, že my sme nejaký malý štátik, kde okolo nás aj tak rozhodujú veľké mocnosti a my, ak schováme hlavu do piesku a budeme sa tváriť, že veď my nikomu vlastne ubližovať nechceme, tak prečo by mal niekto ubližovať nám? Toto, bohužiaľ, tiež neplatí. Nie je to tak, nenechajú nás všetci na pokoji tak, ako si myslíme. Nebude to fungovať tak, že sa vždy s niekým predsa len nejak podobrotky dohodneme. Môže, nemusí. Buďme pripravení na to horšie. Stačí, ak sa pozriete na úplne najbrutálnejší príklad zo súčasnosti a tým je vznik Islamského štátu ISIL. A spôsob, akým sa oni vysporiadavajú nielen s vojenskými, ale aj s ideovými oponentmi, prípadne s ľuďmi, ktorí, ktorí s nimi nesúhlasia.
Čo sa týka summitu NATO vo Walese, skončil sa podľa očakávaní, napriek tomu, že mnoho štátov reagovalo rozporuplne od začiatku ukrajinskej krízy. Napokon sa podarilo dosiahnuť kompromis, ktorý vysiela jasný signál, predovšetkým smerom k Rusku, ktoré opätovne zreteľne počulo, že aliancia je naďalej pripravená chrániť spojencov za každých okolností a že naďalej platí mušketiersky princíp "jeden za všetkých, všetci za jedného". Odborne povedané, je to, je to v čl. V Zakladajúcej zmluvy Severoatlantickej aliancie. Trvali predovšetkým Pobaltské štáty na tom, aby, aby počuli z úst nového generálneho tajomníka opäť tú vetu, ktorou potvrdí, že územie Estónska, Lotyšska a Litvy je územím člena NATO a tým pádom je nedotknuteľné. A v momente, ako bude napadnuté, tak je úlohou NATO brániť svoje územie. Bola to prvá nevyhnutná podmienka a predovšetkým tri Pobaltské štáty boli pred summitom NATO vo Walese naozaj v nie veľmi dobrej situácii. Hovoril som s ich politikmi, hovoril som s ich poslancami a trvali na tom, aby odznelo opäť a niekoľkokrát z úst generálneho tajomníka, že záväzok NATO platí a článok V platí.
Bude však dôležité, aby sa tieto pekné slová z tlačoviek generálneho tajomníka a záverečnej deklarácie pretavili do každodenného života každého jedného spojenca a práve s týmto má aliancia dlhodobé problémy. Čo je nemenej podstatné, krajiny sľúbili navýšiť stagnujúce rozpočty tak, aby sa v horizonte desiatich rokov aspoň priblížili k tej stanovenej hranici 2 % a vytvorili tak priestor pre modernizáciu častokrát zastaraných spôsobilostí svojich armád. Tento záväzok si v budúcnosti zaslúži obzvlášť veľkú pozornosť, keďže neblahé skúsenosti z minulosti otupujú v prípade väčšiny štátov dôveru v jeho naplnenie. Stojí tiež za pochvalu, že NATO sa pod tlakom ukrajinskej krízy nezabarikádovalo do svojho vnútra a naďalej má ambíciu konať aj mimo svojich hraníc. Istým sklamaním je veľmi diétna pomoc Ukrajine, zatiaľ bolo schválených len 15 mil. eur, no za zmienku stoji pokračovanie aliančnej prítomnosti v Afganistane vo forme výcvikovej misie a prísľub irackej vláde reagovať na jej prípadné požiadavky o pomoc.
Čo sa týka našich susedov, vyšehradská skupina vyšla zo summitu podstatne lepšie, ako sa ešte niekoľko dní pred summitom mohlo zdať. Najlepšie samozrejme Poľsko, ktoré potvrdilo, že už dlhšie hrá v NATO vyššiu ligu ako ostatní traja jeho vyšehradskí susedia. Nielen tým, že získalo organizáciu ďalšieho stretnutia najvyšších spojeneckých lídrov, ktoré sa bude konať o dva roky vo Varšave, ale najmä potvrdením rozhodnutia posilniť aliančnú prítomnosť práve na poľskom území vo forme veliteľstva v Štetíne. Oficiálnymi vyhláseniami zaujala i zvyšná trojica nášho vyšehradského zoskupenia. Česi promptnou ponukou svojho príspevku do tzv. hrotového zoskupenia síl rýchlej reakcie vo forme špeciálnych jednotiek a potenciálne i vrtuľníkov, Slovensko sľubom o navýšení obranného rozpočtu zo súčasného 1 na 1,6 % do roku 2020 a Maďarsko oznámením o plánovanej modernizácii výzbroje a prebudovaní leteckej základne v Pápe tak, aby mohla prijímať lietadlá strategickej prepravy.
Vo všetkých troch prípadoch však nie je na mieste príliš to preháňať s optimizmom. Ani ľúbivé vyhlásenia počas summitu totiž neprekričali rozporuplné stanoviská, ktoré počas predošlých týždňov rezonovali z Prahy, Bratislavy ale aj Budapešti. Slová, ktoré spochybňujú úlohu Ruska ako agresora v ukrajinskej kríze prirovnávajúce prípadnú aliančnú prítomnosť v našich krajinách k pobytu sovietskych vojsk, či označujúce navyšovanie obranných výdavkov za nemorálne, budú zabudnuté až potom, ak sa začnú sľuby z Walesu napĺňať doma.
Čo sa týka Slovenska a jeho členstva v aliancii, nedávno uplynulo desať rokov, odkedy sme sa stali členmi v roku 2004. Musím povedať, že príbeh Slovenska v aliancii NATO je úspešným príbehom, ale to už dnes nestačí. V mnohom sme zaspali a mnohé nedostatky len s veľkými problémami dobiehame. Oblastí, v ktorých možno odporúčať konkrétne kroky, je množstvo, asi najdôležitejšie je pripomenúť, že bezpečnosť je hlavný predpoklad akéhokoľvek rozvoja štátu. A zároveň bezpečnosť nie je daná a nie je zadarmo. Bezpečnosti treba venovať pozornosť tak často, ako je to len možné a na všetkých úrovniach. Treba mať dlhodobé vízie a plány, ktoré samozrejme treba aj napĺňať a dostatočne flexibilné mechanizmy, reakcie na zmeny v situácii. Treba investovať do modernizácie. Je dobré, že ministerstvo obrany tento proces začalo, avšak tiež treba hovoriť o tom, akým spôsobom bude financované a aké konkrétne obstarávania na rezorte prebehnú. Treba posilniť dôveryhodnosť pri plnení záväzkov rastom rozpočtu na obranu, aktívnym hlásením sa k niektorým medzinárodným úlohám, poskytovaním infraštruktúry a podobne. Treba zosúladiť plánovanie a čo považujem za najdôležitejšie, treba investovať do personálu. Musí existovať kariérny a transparentný systém, o ktorom dnes môžeme len snívať.
Ctení kolegovia, ctené kolegyne, na záver chcem povedať, že je tu jeden z návrhov zákona, pod ktorý som sa podpísal, za ktorým si stojím. Uvedomujem si to, že to nie je populárne, ale myslím si, že začnime trochu viac rozmýšľať nad tým, kde sa Slovensko v oblasti bezpečnosti dnes nachádza a či naozaj nie je najvyšší čas začať konať kroky k tomu, aby sa tá situácia zlepšila.
Ďakujem za pozornosť.

No práve preto, pán poslanec, že vieme, kde sa Slovensko nachádza, že sa nachádza v kríze, v priepastných rozdieloch, socioekonomických rozdieloch medzi ľuďmi, naozaj sa tu zvyšuje tá priepasť a stále viac zväčšuje priepasť medzi ľuďmi, ktorí trpia núdzou, pomaly biedou a medzi tými, ktorí nevedia, čo od rozkoše, nemožno prijať tie argumenty, že tak napätý rozpočet my budeme ochudobňovať v prospech zbrojárskych firiem a magnátov. Vôbec ako úvahy o zvyšovaní rozpočtov na ozbrojené sily mi pripadajú byť v tejto situácii zvrátené o to viac na kontexte toho, čo som povedala. Nielen Švajčiarsko má historicky predurčenú vývojovú dráhu v zahraničnej politike, že smeruje k neutralite, ale aj Slovensko a vôbec ako slovanský národ sa vyznačuje svojou mierumilovnosťou. Takže ja stále budem zotrvávať pri tom argumente, že ak Slovensko vyšle signály o tom, že chce udržiavať priateľské, mierumilovné a pragmatické, vzájomne prospešné vzťahy s krajinami celého sveta, nemá sa čoho obávať, nemá sa proti komu brániť.
Rovnako mi dovoľte vzniesť námietku voči tomu, čo ste povedali, že snaha o uchovanie pokoja, neutrality a mieru v Európe je pre vás romantická predstava. Z tohto vášho postoja som skutočne sklamaná. Považujem to za dehonestáciu, devastáciu a zneváženie zásad a princípov, na ktorých by mala stáť súčasná zahraničná a medzinárodná politika.

Ja ako muž by som ju nazval namiesto romantická predstava, tá idealistická predstava. Áno, je to ideál, ale prečo nepozerať sa tak idealisticky? Môžeme sa aj na túto vec pozerať tak. Súhlasím s tým, bezpečnosť nie je zadarmo, tak ako si to, pán kolega, tuná odprezentoval a teraz aj jak v tom kontexte si spomenul, že 15 miliónov - pomoc pre Ukrajinu je úbohá. No veď, však dali by aj viac tým Ukrajincom, len oni nemajú čím platiť. A celé je to o tom. Lebo je tu, skrýva sa tu tvrdý biznis, tvrdý biznis je tuná, naozaj, toho priemyslu zbrojárenstva, veľmi tvrdý biznis je tuná. Nikto nič nedá Ukrajincom zadarmo. A keď im to dajú, tak ich zadlžia, túto krajinu a poriadne.
Áno, USA má iný rozpočet a 70 % prispieva do NATO a tak, ako si spomenul, Veľká Británia je niečo nad 2 % ich HDP a tam si niekoľko krajín vymenoval, ten Izrael, ktorý si spomenul, má okolo kdesi 6 %. Treba aj chápať tiež aj tie krajiny, Izrael v tom prostredí, v ktorom žije, jednoducho, oni dokonca sú v tej brannej pohotovosti aj ženy, hej? Všetci, muži, ženy, tam je to čosi také výnimočné, aj to prostredie, ale však nebudem o tom hovoriť.
Ale zamyslel som sa nad takouto vecou, že čo by sme asi v našej krajine robili, keby tak tá vojna bola vyhlásená dnes, zajtra? Vedeli by sme zaujať postoj? Vedela by to naša armáda, čo má robiť? Vedel by to vrchný veliteľ ozbrojených síl? Vedel by, že čo robiť? Viete, také veľké vyhlásenia, zase na druhej strane, aby sme tuná nemali také velikášske a tá naša krajina je naozaj malou a nie je tak historicky to nejak tak dané, že by sme boli zas nejakí takí agresívni a agresori, že by sme si vymáhali nejaké to, vymáhaním, no a, nestihnem.

Pani kolegyňa, dúfam, že to bolo omylom, že mi tu vkladáte do úst to, že vlastne spochybňujem alebo, že sa mi nepáči žiť v mieri a že hlásim vojnu, lebo to určite tak nebolo a to nezaznelo v mojom príhovore. O romantickej predstave som hovoril v súvislosti presne s vami, kde si myslíte, že ak strčíme hlavu do piesku a povieme si, že sme neutrálni a chceme byť so všetkými kamaráti, tak sa nám jednoducho nič nestane. To je, ospravedlňujem sa, to je kardinálna, nechcem povedať, čo. Kiežby ste mali pravdu. Samozrejme, všetci chceme žiť v mieri, ale, bohužiaľ, reálny svet takto nefunguje, čiže je naša povinnosť byť pripravený brániť sa.
A ešte nedovolím, dovolím si teda komentovať aj tú mierumilovnosť slovanských národov. Ak sa pozriete na to, čo vyvádzali Srbi v 90. rokoch, ak sa pozriete na to, čo robili Chorváti Srbom počas druhej svetovej vojny, ak sa pozriete na to, čo spáchali nedávno Rusi na Ukrajine, tak zabudnite na to, že Slovania sú o čokoľvek lepší alebo horší, ako iné národy. Sme presne takí istí, ako ostatní.

Ďakujem. Ja už len pár poznámok. Keď zaznelo Švajčiarsko, Švajčiarsko dáva oveľa vyššie výdavky na obranu, oveľa vyššie výdavky na obranu, dá sa to asi dohľadať veľmi ľahko, aj kvôli tomu, že nie sú v aliancii. Švajčiarsko je veľmi vojensky založený štát, aby sme si povedali úplne na rovinu. Okrem poľnohospodárstva, pasienkov a proste dobytka na horách, krásna krajina, je to aj militaristicky založený štát. Takže hovorme všetko, nielenže Švajčiarsko je super a tak by sme mali byť aj my, ale oni dávajú teda iné výdavky na obranu, ako my a majú brannú povinnosť a majú aj, aj dokonca vojaci v zálohe, ktorí pravidelne cvičia, doma majú aj zbrane, vojenské zbrane majú doma. (Reakcia z pléna.) A keď, a keď hovoríme o armáde, naša armáda má 15-tisíc vojakov, to je veľkosť jeden a pol divízie, my máme viacej policajtov ako vojakov, podľa mňa aj tento stav nie je dlhodobo udržateľný z hľadiska počtu vojakov, nejde len o zákazky zbrojárskych, proste priemyslu, ale aj o počty vojakov v činnej službe a to, či vôbec cvičíme v zálohe a tak ďalej, ale nechcem riešiť komplexne problém obrany, koniec koncov, možno väčšina z nás patria stále k zálohe, ale to vieme len formálne, lebo žiadne cvičenia alebo niečo neprebieha. Ale to je nad rámec toho zákona.
Čo by som možnože predsa len pár vecí povedal, je, že je nefér, ak sa zdvihne rozpočet obrany na 1,6 % HDP v roku 2020, teraz sa rýchlo napíšu rôzne kontrakty, ktorým sa len odloží splatnosť a nech to proste spláca budúca vláda, to nie je celkom fér. Fér je to nastaviť tak, aby za každej vlády, ak tá potreba je, sa zvyšoval rozpočet, proste postupne. To sa mi zdá byť oveľa zodpovednejšie, férovejšie, ale aj transparentnejšie z hľadiska verejných zákaziek.
Samozrejme, že sú rôzne iné oblasti spoločenského života, kde pociťujeme nedostatok peňazí. Boli spomenuté, jednou z nich je zdravotníctvo. Ale je to naozaj v zdravotníctve kvôli tomu, že dávame veľa na obranu a na bezpečnosť? Alebo kvôli tomu, že sa v zdravotníctve nepokryto rozkráda? Odporúčam vám jeden video blog, ktorý je na stránke časopisu Týždeň, ktorý natočila pani Ľudmila Kolesárová, ktorá pôsobí dlhé roky v Dobrom anjelovi. Ona tam spomína konkrétne prípady zo svojej práce, kedy kvôli kradnutiam a korupcii v zdravotníctve nebola poskytnutá niekedy aj malým onkologickým pacientom adekvátna zdravotnícka starostlivosť.
Keď si len porovnáte Českú republiku a Slovensko, v Českej republike zdravotníctvo je už dnes na vyššej úrovni vo vzťahu k tomu, ako vyzerajú nemocnice, aké majú vybavenie, aké majú platy lekári a zdravotné sestry. Pritom, pritom Slovensko dáva "len", len, naozaj len o 200 eur menej na obyvateľa ročne ako Česká republika. A pritom v Čechách to nie je asi ideálne, aj tam je nejaká korupcia. Ale u nás sa v zdravotníctve kradne ako po nebohom. To je problém, nie rozpočet obrany, toto je hlavný problém podľa mňa. A to je aj hlavný problém, pre ktorý podľa mňa, a tým to uzavriem, ľudia dnes na námestiach protestujú. Vidieť za tým cudzie sily a mocnosti a konšpirácie je možno dobré na nejakých platených serveroch a blogoch, ale evokovať také zdanie v parlamente, že za pokojne protestujúcimi, ktorých hnevá systém korupcie v krajine, stoja cudzie mocnosti a tajné sily a tajné služby, považujem pri všetkej úcte za úplne choré, za úplne choré. Však každý môže mať svoj názor, jasné, aj úplne absurdný a ja ho môžem označiť, ako si myslím. Je to aj dehonestovanie tých ľudí podľa mňa.

Ďakujem veľmi pekne. Komunikácia je považovaná za jeden z najdôležitejších sociálnych procesov. Môžeme ju tiež charakterizovať ako odovzdávanie a prijímanie významov, čo chápeme, ako všetko to, o čom ľudia spolu medzi sebou komunikujú. Najzávažnejším sociálnym dôsledkom alebo hendikepom, znevýhodnením sluchového postihnutia a hluchoslepoty je najmä bariéra v komunikácii a v prístupe k informáciám, respektíve obmedzená a limitovaná komunikačná zručnosť, na čo sa priamo viaže ďalší závažný sociálny dôsledok, a to informačná bariéra, informačná neprístupnosť sociálneho prostredia.
Ja sa priznám, a teraz dovoľte takú osobnú vsuvku, ja som asi pred piatimi rokmi prvýkrát navštívil komunitu nepočujúcich v Nitre. Bolo to na jednom stretnutí v Občianskom združení EFFETA, kde som si uvedomil, akí sme my, ktorí nemáme zdravotné postihnutie, ignorantskí vo vzťahu k potrebám ľudí so zdravotným postihnutím. Napríklad ja som si vždy myslel, že nepočujúce osoby nemajú problém čítať a písať, pretože však vidia dobre, že v zásade čítaný text chápu úplne rovnako, ako my a nemajú problém písomným spôsobom komunikovať. Potom mi tam povedali, že je to veľký omyl, pretože slovenčina a iný jazyk je pre nich v princípe cudzí jazyk. Pre nich je, ak to môžem tak povedať, materinskou rečou posunkový jazyk. To som si ja nikdy neuvedomil a myslím si, že častokrát tá väčšinová spoločnosť je hluchá a slepá viac, ako ľudia, ktorí majú zdravotné postihnutie.
Tento návrh zákona sa snaží komplexne riešiť problém nepočujúcich a nedoslýchavých, pretože dnes existujúci legislatívny rámec obsahuje len neúplný zoznam komunikačných foriem pre nepočujúcich, napriek tomu, že existujú a sú potrebné viaceré komunikačné formy. V prípade osôb so sluchovým postihnutým a osôb s hluchoslepotou sa nedá s určitosťou stanoviť univerzálny spôsob, či jedna forma komunikácie, ako je tomu v slovenskej legislatíve dnes. Každý človek je iný a preto vzniká široký priestor pre modifikáciu prístupov a foriem potrebných k dosiahnutiu plnohodnotnej komunikácie.
Veľkú úlohu v procese osvojovania si a preferencie jednotlivých komunikačných foriem a ich kombinácie do komunikačných systémov u osôb so sluchovým postihnutím zohráva stupeň a druh sluchového a pri hluchoslepote aj zrakového postihnutia, vek, v ktorom sa postihnutie objavilo, osobná dispozícia zrozumiteľne komunikovať, vhodný tím kooperujúcich odborníkov, tlmočníkov, prepisovateľov, podnecujúce sociálne prostredie osôb so sluchovým postihnutím a osôb s hluchoslepotou rodinu nevynímajúc. Z uvedeného vyplýva potreba legislatívneho zadefinovania nových komunikačných foriem a súčasne umožniť osobám so sluchovým postihnutím a osobám s hluchoslepotou voliť si vlastný komunikačný systém kombináciou rôznych komunikačných foriem, ktoré priamo reflektujú stupeň ich zdravotného postihnutia, individuálne potreby a komunikačné preferencie.
Moja kolegyňa súčasná europoslankyňa Jana Žitňanská, ktorá sa dlhé roky a myslím, že v parlamente skoro najviac venuje osobám so zdravotným postihnutím, samozrejme, že bola aj pri komunikácii o tomto návrhu zákona, ktorý sa tvoril s odborníkmi, s vysokými školami. Mal som informáciu, že boli oslovení niektorí poslanci SMER-u, že ten zákon sa netýka alebo nereflektuje na potreby aj nedoslýchavých. Musím povedať, že nedoslýchavá komunita pripomienkovala návrh zákona. Väčšina pripomienok bola zapracovaná, čiže zákon nikoho o nič neukracuje a bolo by smutné, keby sa kvôli ješitnosti a politikárčeniu nepresadzovali dobré veci. Samozrejme, netvrdím, že návrh, ktorý bol vypracovaný veľmi komplexne, je bezchybný, žiaden taký návrh nie je a pokiaľ by bol v druhom čítaní tento návrh zákona, tak bude, budem veľmi starostlivo počúvať, načúvať pozmeňovacím návrhom.
Myslím si, že keď sme hovorili pred chvíľkou o obrane, tak aj oblasť podpory zdravotne postihnutých ľudí by mala byť oblasťou, kde by mali ísť nabok nejaké politické alebo stranícke preferencie a mali by sme sa zamerať na riešenie vecné, ktoré zdravotne postihnutým ľuďom pomôže. Ja to už hovorím veľakrát, že v tejto krajine dáme v oblasti sociálnych výdavkov príliš veľa a nezodpovedne aj ľuďom, ktorí sú v ťažkej sociálnej situácii alebo životnej situácii z vlastnej viny, napríklad preto, že nepracujú. A na druhej strane zostáva strašne málo na podporu tých, ktorí sú v ťažkej životnej situácii bez vlastnej viny, a to sú aj zdravotne postihnutí. Naozaj si myslím, že úroveň civilizácie spoločnosti je spoluurčovaná aj tým, ako sa stará a podporuje osoby, ktoré z vlastnej viny sú oveľa v ťažšej životnej situácii ako my, ktorí zdravotné postihnutie nemáme. Takže som vás chcel poprosiť v závere o podporu zákona do druhého čítania.
Ďakujem veľmi pekne.