46. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre obranu a bezpečnosť. Ako gestorský navrhol ústavnoprávny výbor, prekvapko, s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom, vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem, pán spravodajca. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú a zároveň prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Nasleduje prvé čítanie o návrhu poslanca Igora Hraška na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má parlamentnú tlač 1339, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1352.
Dávam slovo poslancovi Igorovi Hraškovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči, pán poslanec.

[Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Igora Hraška na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, tlač 1339.]

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, predkladám vám návrh novely zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v nadväznosti na ďalšie zákony a predkladám ho z toho titulu, že ohlasy z praxe sú také, že pri exekúciách dochádza v prvom rade na okamžité siahnutie na nehnuteľnosť, v ktorej dotyčný exekvovaný býva. A samozrejme, nikto nespochybňuje status exekúcie ako vymáhania pohľadávky pre veriteľa, ale ide tu o mieru vymáhania a teda náhrady vymáhanej čiastky oproti tomu, čo je vlastne za majetok exekvovaný.
V súčasnosti platí, že od sumy 2 000 eur môže exekútor siahnuť na nehnuteľnosť. V mnohých prípadoch je však táto exekvovaná suma neúmerne nízka oproti hodnote nehnuteľnosti, na ktorú je siahnuté. Keď sa letmo len pozrieme na ceny bytov v niektorých mestách, tak samozrejme najhoršie je na tom Bratislava. Zoberme si ten jeden z najjednoduchších prípadov, 1-izbový byt, sa na internete pohybujú ceny od 57-tisíc vyššie a to je, prosím pekne, do 40 metrov štvorcových. Takže niekto, možno nie vlastným zavinením, možno nejakou zábudlivosťou, možno sa mu stane, že v Sociálnej poisťovni dlží nejakú sumu, ktorá sa už vyšplhala na 2 010 eur a vlastní byt v niektorej z okrajových častí Bratislavy v hodnote 57-tis. eur, exekútor mu na tento byt môže siahnuť, môže ho predať. Pokryje pohľadávky veriteľov a dotyčný ostal bez strechy nad hlavou. Zoberme si, aby sme teda nehovorili len o Bratislave, ceny bytov v Žilinskom kraji alebo v Žiline a okolí, tam sa ceny pohybujú okolo 25 až 30-tisíc, jednoizbový. Beriem tie naj, také nie úplne najmenšie, lebo sú garsónky, ale beriem tie, teda jednoizbový byt som si zobral. Takže tam sa ceny pohybujú od takejto čiastky a 2 000 eur, to je v podstate desatina ceny, teda oproti jej hodnoty je to malá časť. Ale dotyčnému už môže byť siahnuté na jeho strechu nad hlavou. A mnohí ľudia sa obrátili na mňa práve s týmto problémom, či by sa táto otázka nedala nejakým spôsobom riešiť.
No a riešenie samozrejme ponúkam v rámci novely tohto zákona. Cieľom by malo byť teda zvýšenie hranice, od ktorej sa už môže siahnuť na nehnuteľnosť. Samozrejme, je otázne, že v menších mestách, keď hodnota nehnuteľnosti je povedzme, teda takejto malej, jednoizbový byt v hodnote možno 12 - 15- tis. eur a exekvovaná čiastka bude 10-tis. eur alebo 10 001 euro, tak tam samozrejme už niet o čom diskutovať a ten dotyčný by si mal v prvom rade rozmyslieť, či sa do takejto exekúcie dostane. V každom prípade v tomto prípade trpia hlavne rodiny, pretože pokiaľ sa jedná o exekúcie firemného majetku, tam sa na nehnuteľnosti ľudí nesiaha. Tam sa ide po majetku firmy, ktorá buď je, alebo nie je, alebo už sa vyparil ten majetok, ale netýka sa to, tam väčšinou dochádza k tým vyšším sumám, ktoré sú exekvované a tam v tom prípade ale nemá ako dôjsť k siahnutiu na nehnuteľnosť v osobnom vlastníctve daného človeka.
Preto si myslím, že v tomto smere by takáto úprava mohla prispieť k tomu, aby človek, ktorý sa možno nie vlastnou vinou, možno tým, že prišiel o zamestnanie a povedzme spláca auto a dochádza mu tam ešte splatiť možno nejakých dva a pol tisíc eura, ale určite nechce byť nezamestnaný, chce splatiť to auto, ale žiaľ, už mešká s jednou splátkou a splátková spoločnosť od neho vymáha celú dlžnú čiastku. Viem to zo svojho osobného príkladu, prípadu, takže viem, ale stalo sa mi to pri nabúraní auta. Takže za nejakých 2,5-tisíc eur aby mi niekto siahol na moje bývanie, neviem si to predstaviť. A potom, ako by som sa vlastne rozbehol v tom živote tak, aby som mohol vlastne existovať? Ale v prípade, že dlžná čiastka je pod hranicou 10-tis. eur a pod túto by mi nemohol exekútor siahnuť na môj majetok, tak mám aspoň garantovanú strechu nad hlavou a to nehovorím o luxusnom bývaní. Hovorím o nehnuteľnostiach v základnom štandarde, o jednoizbových bytoch. To nie je nič luxusné a to hovorím o samotnom človeku, v žiadnom prípade nie o rodine.
Nebodaj by sa niekto takýto dostal, ktorý má rodinu, je manžel, manželka a dve deti. Majú auto ešte nesplatené. Niekto im ho zlikviduje, poisťovňa neuhradí celú čiastku, lebo to auto medzitým stratilo na hodnote, ale dlžná čiastka je ešte nad dva a pol tisíc a splátková spoločnosť ju začne vymáhať formou exekúcie. Neviem si predstaviť, že by takáto rodina kvôli takejto veci mala prísť okamžite o strechu nad hlavou. Určite so mnou budete súhlasiť, že to nie je ani z morálneho hľadiska akceptovateľné. Preto som sa teda rozhodol navrhnúť úpravu v zákone o osobných exekútoroch a exekučnej činnosti a zvýšiť túto čiastku na 10-tis. eur.
Vychádzali sme aj z toho, teda naozaj ako sa pohybujú hodnoty nehnuteľností v rôznych častiach Slovenska, no a v podstate priblížili sme sa k tej nižšej hranici, pretože nemôžeme to ani spriemerovať, pretože ceny nehnuteľností v Bratislave sú radovo vyššie oproti nehnuteľnostiam niekde na vidieku, povedzme v okrese Rožňava alebo teda niekde na Gemeri.
Takže cieľom tohto návrhu zákona je zmiernenie nežiaducich dôsledkov spojených s výkonom exekúcie formou predaja nehnuteľnosti, v ktorej má povinný nahlásený trvalý pobyt alebo prechodný pobyt podľa osobitného predpisu. Ako som hovoril, hoci nik nespochybňuje význam exekučného konania, ktoré v prvom rade reálne umožňuje veriteľom domôcť sa svojich majetkových práv, je úlohou štátu do istej miery regulovať spôsoby vymoženia legitímneho právneho nároku. Úlohou štátu v tomto procese je stanoviť také pravidlá exekučného konania, aby bola pohľadávka uspokojená adekvátnymi spôsobmi v súlade s dobrými mravmi a s ohľadom na možné následky nerešpektovania uvedených postupov.
Podstatou problému je to, že napriek existencii rôznych spôsobov výkonu exekúcií sa v praxi stále objavujú prípady, kedy povinný príde o svoje obydlie pre exekvovanú pohľadávku, ktorá je v porovnaní s hodnotou jeho obydlia často v nepomere nižšej, v nepomerne nižšej výške. Navýšenie minimálnej výšky pohľadávky umožňujúcej výkon exekúcie formou predaja nehnuteľnosti, v ktorej povinný býva, poskytne povinnému nevyhnutnú mieru ochrany.
Významným dôvodom pre takúto zákonnú úpravu je skutočnosť, že výkonom exekúcie formou predaja nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného, v ktorej má povinný trvalý alebo prechodný pobyt, sa z takejto osoby v drvivej väčšine prípadov stáva bezdomovec. V takom prípade sa problém veriteľa stáva problémom celej spoločnosti, nehovoriac o tom, že akonáhle sa osoba stane bezdomovcom, akýkoľvek ďalší výkon exekúcie je prakticky nemožný.
Možno ešte v skratke k jednotlivým bodom. Exekúcia je v prvom rade teda nástrojom a poslednou možnosťou veriteľov na uspokojenie ich nesplatených pohľadávok. Napriek nespochybniteľnej legitimite exekúcie je však za istých okolností potrebné brať ohľad aj na osobu povinného. V drvivej väčšine prípadov neexistuje spoločenská potreba, ani záujem na určitej miere ochrany povinného, pretože povinný je tým subjektom, ktorý neplnil, teda porušil svoju zmluvnú alebo zákonnú povinnosť plniť. Za istých okolností však môže mať uspokojenie veriteľovej pohľadávky, predstavovať dopad nielen na osobu veriteľa, ale aj na jeho širšie okolie. Nepochybne najradikálnejším spôsobom uhradenia pohľadávky v exekučnom konaní predstavuje predaj nehnuteľnosti, v ktorej má povinný trvalý pobyt. Vzhľadom na mieru zásahu do vlastníckych práv povinného, ako aj skutočnosti, že takýto zásah sa súčasne dotkne aj osôb, ktoré s povinným v predmetnej nehnuteľnosti bývajú, je potrebné daný inštitút nastaviť obzvlášť citlivo a obozretne. Predaj nehnuteľnosti, v ktorej povinný býva, predstavuje akúsi poslednú inštanciu v rámci exekučného konania a preto je potrebné k takémuto spôsobu exekúcie pristupovať skutočne len ako ku krajnému riešeniu a len v odôvodnených prípadoch.
V súčasnosti platné znenie ustanovenia § 63 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, teda Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov umožňuje vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti, v ktorej má povinný nahlásený trvalý pobyt, už pri exekúcii peňažnej pohľadávky prevyšujúcej bez príslušenstva ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie sumu 2 000 eur. Nízko stanovená minimálna výška peňažnej pohľadávky neraz spôsobuje značný nepomer medzi vymáhanou sumou a hodnotou nehnuteľnosti, ako som už spomínal v predchádzajúcom. Stanovenie minimálnej výšky peňažnej pohľadávky na sumu 10 000 eur vo väčšine prípadov výrazným spôsobom zníži nepomer medzi vymáhanou sumou a hodnotou nehnuteľnosti. Suma 10 000 eur predstavuje v závislosti od jednotlivých krajov Slovenskej republiky štvrtinu až tretinu ceny bytu s rozlohou 50 metrov štvorcových.
Čo sa týka bodu 2, ide len o legislatívno-technickú úpravu bezprostredne súvisiacu s čl. I bod 1 tohto návrhu zákona z dôvodu, že za drobné exekúcie sa majú aj naďalej považovať len exekúcie na vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá bez príslušenstva ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie neprevyšuje sumu 2 000 eur.
Ešte by som možno k bodu 5. V prechodných ustanoveniach sa zakotvuje nové obmedzenie, teda tých 10 000 eur aj pre tie exekučné konania, ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti zákona. Ide o tzv. nepravú retroaktivitu. Pojem nepravá retroaktivita používa aj Ústavný súd Slovenskej republiky a vysvetľuje ho napríklad nasledovne: "Zákon právne kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti, v dôsledku čoho však môže dôjsť k zmene alebo k zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím." Je to nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou PLUS38/99 zo dňa 23. júna 1999. V tejto súvislosti je dôležité aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 4CDO98/2010 zo dňa 29. júna 2010, podľa ktorého nie každá retroaktivita je, a tak ďalej, nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. Teória, v praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť, teda retroaktivita právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.
Takže toľko, milí priatelia, k predloženému návrhu zákona, je to naozaj zákon, ktorý môže pomôcť veľmi širokej časti obyvateľov Slovenskej republiky, preto dúfam v jeho podporu.

Ďakujem, pán poslanec. Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor.
Nech sa páči, pán poslanec Poliačik.

Ďakujem, pani predsedajúca. Dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre hospodárske záležitosti. Ako gestorský navrhol ústavnoprávny výbor a s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy a ako spravodajca určený navrhnutým gestorských výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím vás, otvorte rozpravu.

Budem vám vyhovené. Otváram všeobecnú rozpravu. Do nej som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak. Vyhlasujem rozpravu za skončenú a prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Zároveň prerušujem rokovanie dnešného dňa 46. schôdze, (reakcie z pléna), 46. schôdze.
Prajem vám pekný večer. Ráno pokračujeme bodmi programu, ako boli schválené v programe. Bude nasledovať Trestný zákon, ktorý bude prednášať Igor Matovič.

(Prerušenie rokovania o 19.01 hodine.)

1.
Príjemné dobré ráno, vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram siedmy rokovací deň 46. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadali páni poslanci Igor Matovič, Jozef Mihál, Milan Panáček, Ivan Švejna a Renáta Zmajkovičová.
Pristúpime k prvému čítaniu o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Návrh zákona je pod tlačou 1342, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1353.
Teraz dávam slovo poslancovi Igorovi Hraškovi, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedol. Nech sa páči, pán navrhovateľ, máte slovo.

(Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, tlač 1342.)

2.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, som rád, že sme sa tu opäť zišli, aj keď veľmi poskromne, by som povedal. A je to zaujímavé, lebo kolega Číž vždycky hovorí, že poďme diskutovať o návrhoch zákonov, no ale tu akosi nie je s kým diskutovať, za vládnu stranu okrem teda pani podpredsedníčky sú tu dvaja poslanci, to už nehovorím ani za druhé krídlo. Najviac je tu poslancov za Obyčajných ľudí, keďže predkladáme sériu zákonov teraz po sebe.
Dovoľte mi teraz, aby som predniesol návrh novely zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Hlavným dôvodom predloženia návrhu tohto zákona je existencia kontroverznej skutkovej podstaty trestného činu porušenia dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobitnej povahy. Nachádza sa to v § 377 predmetného zákona, teda Trestného zákona. O čo ide?
Táto skutková podstata kedysi bola upravená v zákone, ale potom si ju politici akosi tendenčne pozmenili, aby sa chránili. Ide o to, že v súčasnosti, vieme, že sa snaží každý každého alebo teda väčšina, samozrejme, sú aj poctiví ľudia, ale tí nepoctiví sa snažia možno aj tých poctivých obtiahnuť, okradnúť, zneužiť, využiť a, samozrejme, každý sa snaží získať čo najväčší prospech pre svoju vlastnú osobu. Schválili sme si nedávno takú malú novelu, ktorá má zvýhodňovať oznamovateľov korupcie. Bol to návrh z dielne vládneho SMER-u. Nebolo to síce dokonalé, ale bol to taký malilinký krôčik, malilinký posun k tomu, aby sa nám do budúcnosti mohlo podariť znížiť korupciu na čo najnižšiu možnú mieru.
Ako som už tuná viackrát spomínal, korupciu sa nám určite vykynožiť nepodarí, pretože ľudia sú všelijakí, sú chamtivci, sú vypočítavci, sú bezcharakterní a tak ďalej a tí si vždy nájdu cestičky a možnosti, ako sa obohatiť na úkor druhých. V každom prípade je na nás, aby sme naozaj tento neduh spoločnosti nielen u nás, to ono sa to celosvetovo takto údajne robí, ale aby sme to u nás znížili na čo najnižšiu možnú mieru.
Preto je paradoxom, že ten, ktorý by mal možnosť usvedčiť politika zo špinavostí, z toho, ako by sa chcel obohatiť – je to ešte len v štádiu prípravy –, a má možnosť si ho nahrať pri tomto nekalom čine, tak ten, ktorý si ho nahrá, by mal byť podľa súčasne platného zákona, Trestného zákona, postihovaný. Takže je to v akom rozpore oproti zákonu, ktorý sme prijímali na ochranu oznamovateľov korupcie. Takže tento stav chceme dať do pôvodného stavu, tak ako sa nachádzal pred prijatím tejto kontroverznej novelky, a chceme, by naozaj bola možnosť, pokiaľ človek má podozrenie, že dotyčný politik nekoná v súlade s dobrými mravmi, nekoná v súlade so zákonom, aby ho bolo možné nahrať a z tohto nekalého správania sa aj usvedčiť čím skôr. Pretože keby sme mu povedali, viete čo, ja si vás teraz nahrám a môžeme sa rozprávať, tak, samozrejme, že k žiadnym k takýmto veciam nedôjde a dotyčný si určite bude dávať pozor na to, čo povie. Preto sme pripravili novelu Trestného zákona, ktorá vlastne túto vec bude riešiť a dá ju na pôvodnú mieru, aby dotyčný naozaj mohol usvedčiť potenciálneho páchateľa, konateľa zla.
O rozporuplnosti tohto trestného činu svedčí aj fakt, že o jeho zrušenie resp. modifikáciu navrhoval bývalý minister spravodlivosti Slovenskej republiky zodpovedný za prijatie trestného kódexu už v roku 2005, teda v čase ihneď po prijatí nového Trestného zákona. Bývalý minister spravodlivosti Slovenskej republiky v tejto veci uviedol, citujem:
„Pozmeňujúci návrh na doplnenie tohto nového trestného činu bol schválený Národnou radou Slovenskej republiky napriek nesúhlasu ministerstva spravodlivosti s takou úpravou, pričom podpredseda vlády a minister spravodlivosti počas prerokovávania návrhu zákona v pléne, ako aj vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky, v ktorých bol tento pozmeňujúci návrh uplatnený, poukazoval na riziká a nesprávnosť doplnenia Trestného zákona o tento nový trestný čin.“
Snaha ministra derogovať toto ustanovenie ešte pred nadobudnutím účinnosti samotného trestného zákona však bola neúspešná.
Úskalia plynúce z existencie tohto trestného činu sme na Slovensku opakovane zakúsili. Príkladom môže byť nielen snaha o trestné stíhanie režisérky Zuzany Piussi v súvislosti s jej dokumentárnym filmom Nemoc tretej moci, ale aj nemožnosť zverejnenia nahrávky usvedčujúcej opozičného poslanca Radoslava Procházku z protiprávneho konania v súvislosti s financovaním jeho prezidentskej kampane. Situácia ohľadom filmu Nemoc tretej moci bola spúšťacím momentom pre opätovnú snahu o zrušenie predmetného trestného činu. Napriek tomu, že ani návrh opozičného poslanca Petra Osuského, bola to vtedy parlamentná tlač 741 v 6. volebnom období, nebol zákonodarným zborom schválený. Režisérka Zuzana Piussi nebola trestaná, keďže jej konanie bolo vyhodnotené ako investigatívna novinárska činnosť.
Pokým v prípade osôb s tzv. spravodajskou licenciou, resp. inou výnimkou v zmysle Občianskeho zákonníka bolo možné jednoznačne dospieť k racionálnemu záveru, ktorý je teda výrazne ovplyvnený konštantnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, v prípadoch iných osôb už posúdenie tohto trestného činu také jednoznačné nie je a paradoxne hrozí, že osoba, ktorá sa napr. snaží odhaliť trestný čin alebo prekaziť jeho spáchanie, bude trestne stíhaná namiesto páchateľa. Platná úprava tak vytvára situáciu právnej neistoty, keďže nie je možné jednoznačne určiť, či osoba, ktorá si tajne nahrala a následne zverejnila rozhovor zachytávajúci snahu o protiprávnu činnosť politika alebo iného verejného činiteľa, sa dopustila trestného činu.
Domnievame sa, že čo i len hrozba trestného stíhania osoby, ktorá chcela prekaziť zločinecké a korupčné správanie verejného činiteľa, hoci aj prostriedkami, ktoré sa javia byť neštandardné alebo nekorektné, je v moderných demokratických právnych štátoch nepredstaviteľná. Návrh zákona vychádza z presvedčenia, že v prípade konfliktu dvoch hodnôt je nevyhnutné ustúpiť vyšším princípom spravodlivosti. V situácii, na ktorú reaguje návrh zákona, sú tieto vyššie princípy prezentované verejným záujmom, ktorého ochranu by mal zákonodarca uprednostniť pred ochranou osobných práv verejného činiteľa.
Toľko k predkladanému návrhu zákona. Uvidíme, ako sa k tomu postavia poslanci Národnej rady, pretože tí, ktorí nekonajú v súlade so zákonmi a nekonajú v súlade s dobrými mravmi, môžu byť potenciálne ohrození práve vrátením niektorých ustanovení do pôvodného stavu, to znamená, že aby sa im dala dokázať korupčná činnosť, prípadne iné trestné činy.
Ďakujem.

Pán poslanec, zaujmite miesto určené pre navrhovateľov.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, poslancovi Miroslavovi Kadúcovi.
Nech sa páči, pán poslanec.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre obranu a bezpečnosť. Ako gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 30 dní, gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona výborom v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.