48. schôdza

Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá, poslancovi Petrovi Náhlikovi. Nech sa páči, pán spravodajca.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.
Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30. apríla 2015 a gestorský výbor do 4. mája 2015 od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne, pán spravodajca. Zaujmite miesto určené pre spravodajcov. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala písomné prihlášky od pani poslankyne Vášáryovej a ďalej písomne prihlásený do rozpravy je pán poslanec Viskupič.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Dobrý deň, pán minister. Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Nový knižničný zákon obsahuje preformulované definície činnosti vzhľadom aj na autorský zákon. Ide o licenčné dojednania o výpožičkách, osirelé a obchodne nezastúpené miesta, ktoré sa dostali do tej novelizácie, ktorú sme schvaľovali tu, ale aj všetky odporúčania medzinárodných knihovníckych organizácií. Naozaj aktualizuje definície pojmov a činností vzhľadom na modernizáciu knižnično-informačnej infraštruktúry a nových technológií. Má presah na viaceré sektory, okrem knižníc aj na múzeá a galérie. A vzhľadom na rôznorodosť zbierok a príbuznosť foriem prezentácia je v týchto, v týchto sektoroch, dopĺňa teda medzi, dopĺňa aj pre národné múzejné a galerijné inštitúcie. Zavádza mechanizmus štátneho odborného dohľadu, ako povedal pán minister, v rámci ktorého je určená povinnosť v súčinnosti zriaďovateľov s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky.
Celkovo teda ide o, nehovorím, že nepotrebné, ale o čisto administratívne a terminologické zmeny, v tomto prípade, čo sa týka stavu našich knižníc, nevýznamného charakteru bez finančného dopadu. Takže si musíme položiť otázku, prečo tu máme túto novelu teraz, okrem toho, že samozrejme, bolo to v pláne legislatívnych úloh vlády pre ministerstvo kultúry. V návrhu sú aj definované jednotlivé typy knižníc a postavenie odborného zamestnanca knižnice. Ale čo v tom návrhu zákona nie je, nie je tam presnejšie definovanie kvalifikačných predpokladov pre riadiacich pracovníkov knižníc konkrétne tak, aby bolo aj legislatívne podložené úsilie o využitie personálneho potenciálu absolventov s knihovníckym vzdelaním. My totižto už máme skúsenosti v oblasti kultúry, keď sa basketbalista stal zrazu šéfom Východoslovenskej galérie. Možno preto, lebo takému vysokému človeku sa ľahšie vešajú obrazy, alebo niečo podobného. Bolo to, samozrejme, politické prianie. Vôbec máme problém ustrážiť obsadzovanie kultúrnych inštitúcií v regiónoch ľuďmi, ktorí majú na to nielen vzdelanostné, ale aj osobnostné predpoklady. A táto novela ale nevyužíva možnosť - a chcela by som sa spýtať prečo - aspoň legislatívne zabrániť takýmto excesom v oblasti knihovníctva, ktoré sa snáď vyskytujú na ostrove Curacao, ale tu by sa, v strede Európy vyskytovať nemali.
Citujem zo zákona: "Financovanie knižníc by v súlade s odporúčaniami Rady Európy malo byť všeobecnou verejnou povinnosťou. Rozpočet knižnice by mal reflektovať rastúce ceny kníh, elektronických informačných zdrojov a vplyv nových technológií." Mali sme už, a ja sedím v Národnej rade desať rokov, ale "mal by" a "malo byť" v zákone, my by sme mali mať zákon, ktorý jasne určí, čo s tým treba urobiť.
Znovu a opakovane teda narážame na problém, že nemáme redefinovanú moderne úlohu knihy v kultúrnom a spoločenskom živote Slovenska, tak ako nemáme aktualizovanú a konkretizovanú definíciu kultúry v našom živote. Máme len všeobecné vety, ktoré každý pozná a ktoré si napíšeme, pod ktorú sa môžeme všetci podpísať, ale nemáme tie priority na tých pár nasledujúcich rokov, ktoré by mohol priniesť napríklad taký zákon o knihe, ktorý by mal dosah aj na regionálne a obecné knižnice.
Priamo by som sa chcela spýtať pána ministra, v § 2 ods. 6 je veľmi správne definovaný slovacikálny dokument a v ods. 10 definovaný veľmi dobre konzervačný fond. Slovacikálne dokumenty predstavujú totižto najdôležitejšiu a nenahraditeľnú časť písomného dedičstva Slovenska a ako také musia byť chránené a aj sú chránené aj prostredníctvom tohto zákona. V minulosti sa totiž nezákonne vyvážali z územia dnešného Slovenska z politických alebo zo zištných dôvodov. Napríklad taký Fond Matice slovenskej po jej zrušení v roku 1875 prišiel o veľkú časť svojho archívu, ktorá skončila v Maďarsku, nekontrolované vývozy a presuny slovacikálnych historických knižničných dokumentov a fondov zo zabraných území po Viedenskej arbitráži, ale aj po II. svetovej vojne, keď nedostatočná legislatíva a nezáujem štátu o historické knižničné fondy a dokumenty napríklad zo šľachtických knižníc, z knižných cirkví, cirkevných rádov, náboženských spoločností, z knižníc významných vzdelancov a podobne neboli ošetrované.
Teda v záujme zvýšenej ochrany slovacikálnych dokumentov uchovávaných v konzervačných knižniciach, ktorých zákonnou povinnosťou je knižničné dokumenty nielen zhromažďovať, teda skladovať, ale ich aj, a to zdôrazňujem, konzervovať, čím sa rozumie ich čistenie, sterilizácia, deacidifikácia a reštaurovanie. Ale keď si potom prečítate § 24 ods. 2, dozviete sa, že, citujem: "Historický knižničný dokument a historický knižničný fond je možné dočasne vyviesť", tu upozorňujem na chybu, pán minister, preklep je tam "s", malo by byť "z", hej, ale to je maličkosť, "z colného územia Európskej únie podľa osobitného predpisu s predchádzajúcim súhlasom ministerstva." A tento vývoz by mal podľa ods. 3 trvať najviac dva roky od vydania súhlasu.
Moja otázka na vás, pán minister, znie: kto chce vyviezť tieto vzácne dokumenty? Kam? Do Číny? Do Japonska? Mimo colnej únie Európskej únie? Alebo do Švajčiarska? Švajčiari, vyvezieme tam ten jeden, dva, lebo v tých konzervačných knižniciach nie je veľa tých dokumentov, jeden, dva, možno tri. Naložíme ich nejako? Kto ich poistí? Kto ich vyvezie do toho Švajčiarska? Ja sa nebojím, že sa nevrátia, ale prečo ich nereštaurujeme tu? Prečo by sme ich mali vyvážať do Švajčiarska?
Tak ako som, pán minister, protestovala proti tomu pred pár rokmi, aby sme vyvážali na deacidifikáciu dokumenty do Lipska, tak pripravím do druhého čítania novelu, teda opravu tohto zákona, aby tieto, týchto pár dokumentov, ktoré nám ešte zostali v našich archívoch, aby nikdy nesmeli opustiť územie Slovenska. A prosím vás, aby ste toto podporili.
My by sme to mali reštaurovať. Už dávno vo Vrútkach, ak by bol ten plán pokračoval tak, ako bolo určené. Ja rozhodne proti tomu protestujem, pán minister, a budem teda navrhovať zmenu v tomto paragrafe.
Slovacikálne dokumenty - ako som povedala - a tieto historické knižničné dokumenty sa nachádzajú v týchto konzervačných knižniciach naozaj vo veľmi malom počte, 1-2 exempláre, a vývozom do zahraničia môžu nastať, pretože to sú krehké dokumenty. Neviem, či ste niekedy nejaký taký dokument videli. Môžu vzniknúť nezvratné straty, poškodenie alebo strata počas prepravy, vysoké náklady na poistenie, problémy, ktoré môžu vzniknúť aj neodborným alebo chybným konzervačným alebo reštaurátorským zásahom v zahraničí bez dozoru našich kurátorov. Hodnota týchto, spýtate sa ma, aká je hodnota týchto dokumentov? Ona je nevyčísliteľná a maximálne musíme eliminovať všetky riziká a ochrániť tie najcennejšie doklady nášho písomného dedičstva. Nakoniec aj zo zákona Slovenská národná knižnica je špecializovaným konzervačným a reštaurátorským pracoviskom pre písomné kultúrne dedičstvo.
Účinnosť tejto novely zákona je už 1. júla 2015. A ja sa pýtam, pán minister, kto sa to tak ponáhľa? Lebo niekto sa veľmi ponáhľa.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Na vystúpenie pani poslankyne nie sú faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Viskupič, máte slovo.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja by som krátko možno položil dve otázky, alebo dve základné skutočnosti, ktoré tento nový návrh zákona prináša. Čiastočne boli naznačené aj v úvodnom slove pána ministra a prvým z nich je nová možnosť alebo úprava možnosti zriaďovacej pôsobnosti knižníc a zakladanie knižníc. Týmto návrhom zákona - myslím, že je to v dôvodovej správe uvedené - sa rozširuje možnosť zriaďovania knižníc a ak to poviem ľudovo, okrem ústredných orgánov štátnej správy, respektíve samospráv, aj o knižnice, ktoré budú zriaďovať podľa osobitého predpisu iné právnické alebo teda právnické osoby. Právnická osoba, ako je to definované, myslím, že to je § 3, ak sa nemýlim, môže zriadiť knižnicu aj ako svoj organizačný útvar.
S týmto súvisí aj tá druhá otázka, čiže doteraz ako keby bola pôsobnosť Slovenskej národnej knižnice v systéme knižníc na síce vyhranenom mieste, ale teraz sa bude stávať, a to je tá otázka, Slovenská národná knižnica ako keby metodickým, organizačným, respektíve usmerňujúcim orgánom a do tej miery, že bude pôsobiť ako poradný orgán, respektíve metodický orgán pri zriaďovaní knižníc vedenými aj právnickými osobami. Tá otázka je, že vytvoríme nejakú pyramidálnu štruktúru a Slovenská národná knižnica bude niečo ako pamiatkový úrad, alebo akým presne spôsobom chce Slovenská národná knižnica vstúpiť do toho procesu, ak by teda právnická osoba, čiže z môjho pohľadu eseročka chcela zriadiť knižnicu ako svoj predmet, podľa mňa v tomto prípade podnikania.
Čiže základná a bazálna otázka je, púšťame podnikať, podnikanie alebo nový predmet do podnikania s knižničnými výpožičkami? Ak je to tak, či knižnica, Slovenská národná knižnica je ako strešným orgánom tohto procesu.
A teda druhá otázka s týmto súvisiaca, má ministerstvo - to som sa v dôvodovke nedočítal - informácie o tom, že do tohto predmetu alebo s predmetom podnikania knižníc, či existujú aj doteraz nejaké známe subjekty, možno osoby, ktoré by chceli podnikať v oblasti knihovníctva, knižničných výpožičiek, koľko ich je a či tento návrh zákona vlastne reaguje na nejakú konkrétnu potrebu, ktorá nastala z praxe, alebo či existoval reálny tlak, že právnické osoby teda budú v tomto sektore môcť pôsobiť.
Mal som pripravenú otázku aj na ten možný vývoz, ja by som chcel, keďže sme, myslím, že aj s kolegyňou Vášáryovou ešte za bývalej vlády a následne za už druhej vlády Róberta Fica predkladali návrh zákona, ktorý sa zaoberal práve vývozom, nie priamo knižničnej, ale vývozom našich kultúrnych muzeálnych artefaktov.
Takže ja v tejto zámer vítam, i keď s mnohými výhradami, ktoré moja predrečníčka hovorila, sa možno s otáznikmi pýtam úplne rovnako, do akej miery vieme s hodnotami nevyčíslenej hodnoty alebo teda s našimi knižničnými fondmi narábať tak, že sme ochotní, či už pre potreby digitalizácie alebo spracovania, možno zverejnenia, hovoriť o tom, že tento návrh zákona bude dostatočným garantom toho, aby sa nám nestalo to. Tá téma vývozu a ochrany vyvezených artefaktov súvisí, myslím, s českým prípadom, kedy v Českej republike boli artefakty vyvezené, myslím, že do Rakúska a toto sa otvorilo asi pred piatimi rokmi.
Ja si myslím, že v mnohých oblastiach ten návrh zákona sa dá privítať, preto si dovolím položiť tieto dve základné otázky a prihováram sa aj za odpoveď na to, čo hovorila moja predrečníčka, aby som zbytočne nezdržoval.
Ďakujem za pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca nie sú faktické poznámky. Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Do rozpravy ústne sa hlási pán poslanec Hlina. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, keď som videl ten zhrozený pohľad pána Číža, tak mi dovoľte uviesť, že aby som tu teda fakt nebol za Truhlíka, že ku všetkému, tak či mám dostatočnú kvalifikáciu sa vyjadriť k zákonu o knižniciach, som bol v námestovskej knižnici vyhlásený trikrát za najlepšieho čitateľa ako malé dieťa a môj brat trikrát. Tak možno už len kvôli tomu mi nedá, naozaj, máme v rodine knižky radi, ale tak kratučko, pán minister, aspoň to vám viem sľúbiť, dobre?
Ja som si pozrel ten zákon a ja sa teším všetkému, čo pomôže na to ešte, aby sa knižky dali kde kúpiť, hej? Ja som dokonca už aj stotožnený s tým, že máte knižky vedľa bôčiku, hej, že to už, aj to je možno riešením, hej, že proste v tých hypermarketoch, aj to, že teraz som čítal aj takú zaujímavú diskusiu, že ako vlastne jedna skupina aj pomohla predaju knižiek tým, že sa dostala do supermarketov. V zásade áno, v tomto som liberálny, že môže na tom niečo byť. Možno pomôže predaju, že sa bude Evita predávať hore bez, neviem, ale všetko, keď niekto číta, je to vždycky lepšie, ako keď nečíta. I keď pravdou je, že niekedy sa čítajú, alebo vydávajú niekedy strašné hlúposti.
Takže tomu sa treba tešiť, že to bude a možno to je tá moja taká mierna obava, kto by ju nemal dneska, keď sme sa dočítali, že, a dokonca aj vy ste zareagovali, že Protimonopolný úrad v zásade nemá prečo reagovať, lebo nevie a nemá poznatky o tom, že by dochádzalo k monopolizácii niektorej v oblasti kníh. No tak to je pravda, že ja sa teda Protimonopolnému úradu ani nečudujem, lebo to by nikoho nenapadlo, hej, že je možné vytvoriť monopol aj v knihovníctve. A žiaľ, my sme taká krajina, kde sme na najlepšej ceste sa k tomu dopracovať. Tak pán minister zareagoval, že pripraví nejaký zákon o, to bude asi iný, o knižničnom fonde. Ja sa teším, neviem, čo to bude, ale nech to je, lebo mi naozaj to hrozí, že do kníhkupectva sa dostanete iba cez Riverpark. Ja neviem, viete, to, toho by som sa trošku bál. To boli, boli časy, keď bola inkvizícia, ktorá to púšťala vonku, hej, a teraz to bude púšťať, ja neviem, možno na 5. poschodí v Riverparku budú robiť editorov, toho sa trošku bojím. Čiže naozaj by sme mali nájsť tie nastavenia také, aby to fungovalo, na túto legislatívnu iniciatívu som zvedavý.
V rámci tejto, ktorú predkladáte, pán minister, dve veci sa chcem, pri dvoch sa chcem zastaviť. Trošku ma vystrašuje vzhľadom aj na tieto okolnosti, nespomínam to samoúčelne, že je tu tendencia ovládnuť ten trh, však koniec koncov prečo nie, však každému sa páči, je tam desiatka DPH, to sa dobre robí, dá sa to aj politicky zneužiť, koho knižku pred voľbami vycapíte na, to je, všetko vieme, všetko poznáme, vieme, kde žijeme, tomu rozumieme.
Čo ma vystrašilo, tá zmena formulácie, ktorá možno je nepodstatná, ale je. Lebo ak doterajší zákon hovoril o tom, že regionálne knižnice zabezpečujú na základe zmluvných vzťahov doplnenie knižničného fondu, z toho, to bolo platné aj do teraz a ide z toho určitá obava, lebo nikto nevie, či zrazu tie regionálne knižnice nezistia, že najlepšie podmienky dáva IKAR, hej a tie zmluvné záväzky sa urobia a vo všetkých tých knižniciach budú, bude, fúka celé portfólio IKAR-u. Teraz meníte, a to nehovorím, korektný som, že to bolo aj do teraz. Čiže ak to chceli, tak to mohli aj teraz. Ale teraz meníte jednu formuláciu vo financovaní tých knižníc, čo je vždycky kľúčovým bodom a tam to cizelujete v tom, že to financovanie knižníc môže byť aj z príspevkov z rozpočtu obcí na nákup knižničného fondu, ak regionálna knižnica plní funkcie mestskej knižnice. Trošku je z toho obava, lebo ak regionálna knižnica môže robiť zmluvné záväzky na to, aby sa obnovovali knižničné fondy obecných knižníc a niekto, obecné knižnice môže nahradzovať aj školská knižnica, to znamená my nehovoríme o 40 knižniciach, neviem, koľko tam teraz, som sa na to pozeral, tých obecných a školských, to sú tisícky, ešte chvalabohu sú, hej, už bohvieako kde, niekde sú pavučiny, niekde nie, ale ešte stále je to veľa. Čiže ak by sa náhodou dostal ten systém fungovania aj tam, tak či sa náhodou nezjaví nejaký príspevok rozpočtov obcí, ktorý zaviaže, proste využije sa ten mechanizmus, že ten zmluvný záväzok tej regionálnej obce môže ten knižničný fond proste vytvárať takouto formou, ktorej vy to tam, teda niekde hovoríte, že nemôže byť samozrejme knižničný fond, musíte obnovovať na základe nejakých parametrov, všetko vieme, akceptujeme, ale vieme, kde žijeme.
Mierna obava, pán minister, nemusíte ani teraz, možno v druhom čítaní si povieme, že nepodstatná a ja budem rád a ochotný tomu veriť, že nepodstatná, že to vôbec nič neznamená, vôbec nič, to nič neznamená, že nikto nebude nútiť obce vytvárať takéto fondy, posielať ich do regionálnych knižníc a regionálna knižnica na základe zmluvy s Ikarom trebárs, to bude zase tá šťastná zhoda náhod, že z desiatich deväť bude s Ikarom, nevieme, vieme, kde žijeme, verím, že to tak nebolo myslené.
Chcem sa možno o trošičku viac zastaviť pri tom druhom zákone, ktorý novelujete, a to je o tých galériách a to je také pre mňa zaujímavé, že si s týmto moc nepomôžem, ľudia by vedeli prípadne, o čom to je. My meníme aj teraz, formulácia, že galérie, čo sú, to je v poriadku, múzeá a galérie a čo zbierajú a čo kolektujú a ako k tomu pristupujú a meníme formuláciu, že výtvarné umenie sa nám mení na vizuálne umenie. Pri tom by som sa trošku pozastavil. Trošku sa toho bojím, pán minister. Ono to neni synonymum. V slovenčine určite to neni synonymum, to znamená výtvarné ergo nerovná sa vizuálne.
Dnes, žiaľ, žijeme v dobe, kde je umením už všeličo, hej? Obzvlášť vizuálnym umením, hej, že vizuálnym umením v ponímaní dnešného, a to nedajboh poviete, že to nie je pravda, že to neni umenie, tak vás ukameňujú, že aký ste vy barbar a jako nerozumiete umeniu. Čiže naozaj je tendencia predstavovať za umenie, špeciálne za vizuálne umenie už všeličo.
Prečo to hovorím? Tým, že to meníme, tú formuláciu, tam sú aj povinnosti a povinnosťou teda Slovenskej národnej galérie je to adminovať, je, povieme to nejako, zbierať, sústreďovať, nakupovať samozrejme. Viete a toho sa trošku bojím.
Pán minister, vy určite ako scenárista poznáte Ephraima Kishoma, napísal knižku Picassova sladká pomsta. Kishona. Ja som si nikdy nepotrpel na výslovnosť, ale viete, o kom hovorím. Bol to scenárista, a tá knižka je ináč fantastická. On v zásade zjednodušene povedal, že Picasso vedel maľovať, ale on zistil, že to tí ľudia kupujú aj tak a na čo by sa on trápil, lebo to (povedané so smiechom) dá strašnú robotu namaľovať poriadny obraz, tak proste zistil, že ten kubizmus mu kupujú tiež, no tak to povýšil, no a to bola tá jeho sladká pomsta. A tým to začalo, na tomto príbehu Picassa rozvíja to, že naozaj, že častokrát aké sú absurdné situácie, ktoré nastávajú a že sa to skrýva za umenie. A toho sa bojím, aby sme my sa nedostali do polohy, že Slovenská národná galéria bude nakupovať vizuálne umenie určitých autorov a budeme si tam všetci, a ten príbeh poviem, ten Kishon to tam spomína a na tomto dokumente, že aká je to absurdita.
Urobili pokus, že opice nechali poskákať po plátnach. Normálne opice poskákali, a potom tie plátna zobrali a urobili v New Yorku výstavu a predstavili, že bude teda výstava jedného moderného, nádejného abstraktného maliara a on tam fantasticky rozoberá, že jak si tí veľmi cenení a vysoko vážení, v češtine som to čítal: "kritici mnuli bradu a pozerali na ten obraz a hledali význam, co tím chtěl umělec povedať", až potom im povedali, že to poskákala opica.
Naozaj to sa stáva, on rozprával aj o príbehu, a to je aj na mieste tu spomenúť, nemeckého Bundestagu, kde tam sa tá aj téma otvárala, že nemecký Bundestag kúpil inštaláciu, to bolo kreslo a z kresla išla nitka a také klbko, a teraz to ešte marka, neviem, či nie milión mariek za to zaplatili. Nemecký Bundestag zaplatil za toto umenie milión mariek. A tam sa vtedy rozvinula tá debata, že či to ešte je vôbec umenie alebo, že či proste, či to nie je len tunel na peniaze, lebo to je tiež jedna z teórií, ktorá hovorí, že to je vec, ktorú nikdy nikto nezmerá, že koľko to má cenu, cenu to má takú, ako je kto ochotný za to zaplatiť, hej, lebo tomu neviete stanoviť cenu, ani pán Kvasnička, ktorý je súdny znalec. To sa ťažko dá, si myslím ja osobne, ťažko stanoviť cenu, kreslo, z ktorého ide šnúrka.
No a tam sa tá téma tiež otvorila, čiže, pán minister, ja nie som celkom komfortný s tým, že ak sme doteraz zbierali výtvarné umenie, tak teraz meníme v celom texte toho zákona, že ideme zbierať a ideme dokumentovať vizuálne umenie, lebo by ste neverili, kto tu všetko sa vydáva za umelca. Viete, to dneska ste umelec vtedy, keď máte dva stĺpčeky niekde v novinách, to si viete vybaviť. Jednu, otvoríte jednu výstavu v River parku a zrazu ste umelec. Viete, zrazu ste umelec. To, že dáte dve čiary cez obraz, ešte každý, kto povie, že čo to je za blbosť, ešte vy ste za nekultúrneho barbara, že nerozumiete modernému umeniu.
Ja by som možno bol s tým, že by sme to kľudne, keď to doteraz bolo, výtvarné umenie je stále výtvarným umením, že ale nevylučujem, že môžeme hovoriť o moderných formách vizuálneho umenia, kde trebárs patria aj inštalácie, aj možno digitálna grafika, všetky tie nové prvky, o ktorých sa chcete obsiahnuť, ale podľa mňa by ten split tam mal byť, aby sme my to nezhrnuli, že nech ešte stále zbierame, dokumentujeme výtvarné umenie, lebo ešte verím, že niekto tu niečo vie namaľovať a už keď je to nevyhnutné, tak trebárs zdokumentujme a zbierajme aj tieto rôzne inštalácie, ktoré pre niekoho údajne majú cenu, pre niekoho to už je možno na diskusiu.
Ale hovorím, do tej diskusie by som sa veľmi nerád, lebo akonáhle ju chytíte, tú diskusiu, vždycky ste za barbara, ktorý tomu nerozumie. Vždycky ste za burana, ktorý nerozumie modernému umeniu, (povedané so smiechom) ním som sa práve stal asi, ak to niekto bude teda analyzovať.
Aj s tým rizikom som do toho išiel, pán minister, že naozaj by som bol vcelku opatrný v tom, že zbierajme stále výtvarné umenie a pripusťme, že v rámci tohto zákona, teda sa kolektuje výtvarné umenie a iné formy vizuálneho umenia, trebárs niečo také ma napadá narýchlo, nemám to úplne prerozmýšľané. Aby sme stále tam ten určitý rozdiel mali. Ja neviem, ako to kde uchopili v iných krajinách, ale toto sa mi javí ako možno pre túto chvíľu postačujúce. A možno nie, neviem. Však bojím sa toho, že čo všetko tu ešte budeme zbierať a budeme to vydávať za umenie. Ja som možno v tomto stará škola, možno nie, ale nechcem povedať, že obraz, alebo, čo je obraz, alebo neni obraz, potom tam, viete, keby som trošku prehnal, tak poviem, dajte tam už, keď ste dali viziuálne, aj bytové doplnky, hej? Lebo to niekedy neviete ten rozdiel, či to je obraz alebo už je to bytový doplnok, hej? A potom, ale či máme zbierať bytové doplnky.
A ja by som kľudne aj teraz skončil vo Viedni. Neviem, či ste boli, ale namaľovať nosiča vody je umenie. Hej a teraz ja by som ináč pristál aj na tú, aj by som možno bol ochotný dať peniaze za abstraktný obraz maliara, ktorý dokáže namaľovať nosiča vody, ale tento typ umenia on popiera a neguje ho tým, že napriek tomu, že ho dokáže, tak maľuje proste tú jeho výrazovosť, ktorú chce. To je úplne v poriadku, len my, sa bojím, že sa dostávame do polohy, že nedokáže namaľovať, a to, že to nedokáže, povyšuje alebo dokumentuje tým, že maľuje abstraktné a ešte nedajbože, keď ho nahriaknete, že či to je ešte vôbec umenie, tak zúri pena okolo neho, že jasné, že je, že tomu nerozumieme, no.
Čiže asi by sa dalo dlhšie, nie celkom možno pre túto, pre tento parlament a pán minister, ja by som sa teda pripájal k tomu, že či by sme predsa len neboli v tomto ešte o niečo konzervatívnejší, ako, alebo ešte zostali v tom, ako to je. A prípadne, keď cítite, že je nevyhnutné to stočiť na vizuálne, tak to dajme, ako splitnime to, že aj môžme zbierať aj vizuálne umenie, ale stále vieme, že existuje aj výtvarné umenie.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Hlina bol posledný, ktorý riadne vystúpil v rozprave, preto mi dovoľte vyhlásiť všeobecnú rozpravu za skončenú. Pán minister, chcete? (Reakcia z pléna.) Jaj, pardon, ospravedlňujem sa, nevedel som.
Takže s faktickou poznámkou pani poslankyňa Vášáryová, iní nie sú. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Máte slovo.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec, len som vám chcela povedať, že môžete byť úplne bez problémov, pretože keď si pozriete rozpočty našich kultúrnych inštitúcií, to je jedno, či štátnych, či regionálnych, tak uvidíte, že obrovskú časť svojho rozpočtu spotrebujú na svoje platy, odvody a tak ďalej, takže na nákup im v podstate nezostáva vôbec nič. Môžete byť úplne pokojný.