48. schôdza

Ďakujem. Pán poslanec Fronc, ja som vo svojom vystúpení nikdy nepovedal, že vy ste umožnili vznik, osobne, súkromných škôl. Ja som hovoril o vláde Mikuláša Dzurindu, kde ste boli ako koaličná vláda za KDH. Mrzí ma, že to beriete osobne, vôbec to nie je osobné, lebo ja si vás vážim ako človeka. Veďme tú debatu v rovine naozaj odbornej. Lebo mám taký pocit, že to chcete dostať do nejakej citovej. Ja som naozaj hovoril priamo k vám preto, lebo som chcel na to, čo vy ste kritizovali, od vás odpoveď, a to som nedostal. Keď som vám povedal, že čo by ste vy urobili, pán poslanec Fronc, keby ste mali na stole školu, ktorá trikrát po sebe neotvorila ani raz prvú triedu, keď sme jej umožnili, snažili sa otvoriť, alebo ju nenaplnili. Vo svojom vystúpení ste teraz mohli odpovedať. Žiadali ste od pani podpredsedníčky priestor. Prečo ste mi na to neodpovedali? Ale snažíte sa vytvárať, že ja som citovo, nebodaj, alebo osobne na vás vystupoval. Nikdy som to nepovedal, ani som to neurobil. A mrzí ma, že vy to takto beriete.
No, a hovoríte, že ste dávali návrhy na zmenu financovania. Pán poslanec, ja by som to bral z vašej strany ako úprimné vtedy, keby ste to robili počas pôsobenia vo vláde, keď ste boli vo vláde. Teraz, keď ste v opozícii, tak to vyzerá ako hrdinstvo, a verte, že tak ako aj vy sa snažíte za rezort bojovať, ja rovnako. lebo máme priamo na pleciach tú zodpovednosť, ja ako predstaviteľ samosprávneho kraja. Čiže úprimnosť je vtedy, keď budete sa snažiť to predkladať počas svojej vlády. A to ste neurobili. A ešte raz ,moje vystúpenie bolo predovšetkým vystúpenie aj na to, čo ste hovorili v rozprave, aj ostatní. A snažil som sa navodiť atmosféru, aby ste mohli odpovedať vo svojom vystúpení na mňa, ale, bohužiaľ, to som nedostal odpoveď.

28
Ďakujem. Jedna vec, musím povedať, že mi dosť vadí na tej diskusii poslednej hodiny, a to je to ohadzovanie sa vinou za vznik súkromného školstva. Akože, páni kolegovia, to je fakt neskutočne zlý pohľad, lebo duálne školstvo, ktoré dáva hlavne v oblasti súkromného školstva priestor aj na alternatívy a testovanie nových prístupov, dokáže byť aj pre štátne školstvo neskutočne obohacujúce. Práve mnohé pilotné programy, ktoré, no vďaka tomu, ako to na Slovensku funguje, tak neprechádzajú do siete štátnych škôl. A keď sa pozrieme do Čiech, tak napríklad mnohé programy, ktoré boli otestované na súkromných školách, preberajú potom štátne školy a vytvárajú dajme tomu rôzne triedy s novými prístupmi a obohacuje to školstvo ako také. A mne sa naozaj nepáči, keď sa súkromným školstvom tu ohadzuje ako, ako chybou z minulosti, pretože práve súkromné školstvo tým, že je flexibilnejšie, že nie je naviazané na ten obrovský byrokratický aparát, že dokáže častokrát zaplatiť oveľa viacej za, dajme tomu, aj lektorov a učiteľov zo zahraničia, tak je priestorom na prinášanie mnohých inovatívnych metód, ktoré by štát stáli oveľa viacej peňazí. Preto by som naozaj bol veľmi rád, keby sme sa tu existenciou súkromných škôl neohadzovali ako vinou z minulosti, ale naopak, priznali, že áno, má svoje špecifiká, svoje plusy, a skôr by sme mohli začať pracovať na tom, aby sme tu nemali experimentálne testovanie na školách už 14. rok a predlžovali ho každý rok, ale automaticky ho ukončovať na základe jasných kritérií a potom preberať zo skúseností niečo do školského systému.

Ďakujem pekne. Ja nadviažem na to nepáčenie, o ktorom hovoril pán poslanec Poliačik. Mne sa tiež isté veci nepáčia a sledujem ich v tomto parlamente už veľmi dlho a netýka sa to len teraz tejto problematiky školskej, ale týka sa to všetkých problematík, ktoré sa preberajú v tomto parlamente. A vždy prichádza k nejakej takejto kontre medzi poslancami, respektíve poslancami, ktorí boli ministrami, a samotnými ministrami, ktorí sú v exekutíve. A ešte je tu potom ďalší problém, poslancami, ktorí sú už v opozícii a majú istý, úplne iný názor, ako mali, keď boli tými ministrami, ktorí boli zodpovední za ten rezort, ktorý teraz reprezentuje, ako opoziční poslanci v opozícii. A to je úplne jedno, či je to školstvo, či je to zdravotníctvo, či sú to sociálne veci.
Ja sa nestačím čudovať, koľko vynikajúcich nápadov majú títo ministri, ktorí boli ministrami, keď sú v opozícii. Zrazu sa, zrazu majú recept na všetko, vedia riešiť absolútne všetky problémy, vedia sa vyjadrovať ku všetkým problémom, vedia, ako by to malo byť, keby to bolo, a pritom oni boli tými ministrami vtedy, keď boli za tieto rezorty zodpovední a keď mohli vládnuť v exekutíve s podporou svojich koaličných poslancov a predkladali návrhy. Vtedy boli nedostižní, nedostupní, tvárili sa ako majstri sveta, dnes sú to tí najzhovorčivejší, najsympatickejší poslanci v opozícii, ktorí šmahom ruky vyriešia akýkoľvek problém.
No skutočne, dámy a páni, tento fenomén v tomto parlamente ja už sledujem roky. Ja sa pýtam: dokedy táto opozičná múdrosť bude prekvitať? Dokedy tento "nekonkrétny dialóg" medzi opozíciou a koalíciou bude naozaj tak sa konať, ako sa koná teraz? A mohol... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem všetkým za faktické pripomienky. Len ku kolegovi Jarjabkovi, ja si myslím, že za celé obdobie pôsobenia kolegu Čaploviča mali sme vecné spory, ale nikdy sme sa neohadzovali. Neviem, či to potvrdí, ale ja si to dovolím povedať, že k ničomu takému za celý čas nedošlo.
Kolega Poliačik, možnože je to nedorozumenie. Ja sa vôbec nehlásim, teda nie som proti súkromnému školstvu, naopak, bol by som rád, keby som bol autorom toho, ale si to neprivlastňujem. To nie je pravda ako. To nebolo moje vlastníctvo a nebolo to urobené mnou, to je fakt. A nemám si chuť privlastňovať, čo som neurobil. Viete, ja sa nemám chuť k tomu vracať. Prehrajte si záznam a možnože potom uvidíte, že ako ste to formulovali. Ale ja tento spor nemienim ďalej viesť v osobnej rovine.
A čo sa týka zrušení, nepoznám kauzu. Zásadne ja som párkrát za svojho pôsobenia preukázal, keď som nastúpil ako štátny tajomník, dal som návrh na zrušenie troch narýchlo založených Mečiarových univerzít, z ktorých dnes jedna robí katastrofálne problémy v Trenčíne, ako možno viete. Čiže myslím si, že keď som bol na pozícii, bral som zodpovednosť za svoje kroky a jednoducho chodil som s vlastnou kožou na trh. Čiže ak by to bolo tak, nepoznám prípad, takisto by som dal bez mihnutia oka pokyn, aby nebolo otvorené a jednoducho, aby tá škola, ale by som jej umieranie nerobil na tri roky, a jednoducho v tom prípade by som to riešil tak, aby umrela takpovediac z roka na rok.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, ctené kolegyne, kolegovia. Ja by som chcel v rozprave ako spravodajca zareagovať aj na príspevky, ktoré zazneli v rozprave, ale povedať aj pár vecí, ktoré tu nezazneli, zazneli na výbore, lebo v zásade si myslím, že verejnosť má právo byť informovaná aj o tom, čo sa určitým spôsobom prerokovalo na výbore a k akým záverom sa doteraz došlo, aby tam bola nejaká jasná interpretácia bez nejakých bočných úmyslov.
Ja v prvom rade chcem veľmi oceniť korektný tón a vecný tón tejto rozpravy, ktorá trvá od deviatej hodiny, od rána, čiže ako relatívne veľmi dlho a vcelku ma mrzí, že v jej závere dochádza k nejakým osobným sporom, osobným interpretáciám, lebo myslím si, že to vôbec nie je na mieste, a ten korektný tón diskusie, ktorý bol k tomuto veľmi potrebnému návrhu zákona, je potrebné udržať až do samého konca.
Pán kolega Fronc, budem reagovať odzadu, čiže pôjdem najskôr ako na tie pripomienky, ktoré, alebo budem komentovať tézy, ktoré ste povedali vy. Určovanie počtu prvých tried je veľmi sporný názor vládna strana verzus opozícia. Z dôvodu, že vidíte konflikt záujmov medzi vyšším územným celkom ako zriaďovateľom a ako tými, ktorí majú určovať počet tried. Ale ja, tak ako som tvrdil na výbore, tvrdím a bude tvrdiť vždy, jediným legitímnym orgánom, ktorý pôsobí v oblasti regiónu, je demokraticky nespochybniteľne zvolený vyšší územný celok. To znamená, že neexistuje žiaden iný reprezentatívny orgán na úrovni regiónu, ktorý by bol a mal v zásade kompetenciu sa vyjadrovať k otázkam školstva.
V čase, keď sa kreovali vyššie územné celky, regionálne školstvo bolo posunuté ako prenesený výkon štátnej správy na vyššie územné celky a je tu úplne jasná vzájomná logika od roku 2001. Čiže tu ako to tvrdenie je postavené na takých hlinených nohách. To, o čom sa môžeme ale baviť, je to, o čom sa tu diskutovalo, či dodržiava všetkých osem vyšších územných celkov pravidlá hry. A bolo jasne deklarované aj z tohto miesta, aj z rozpravy, že sú pochybnosti, či štyri vyššie územné celky dodržiavajú všetky pravidlá. A to, ak niekto nedodržiava nejaké pravidlo, neznamená, že zákon a systém je zlý, ale je potrebné vyžadovať presné dodržiavanie pravidiel, ktoré sú napísané v zákone. A myslím si, že aj pozmeňujúci návrh pána poslanca Blanára dáva priestor na to, aby sa jasne dodržiavali pravidlá tým, že budú pravidlá hry schvaľované na zastupiteľstve vyššieho územného celku. To je prvá vec.
A druhá vec. Všetky zastupiteľstvá vyššieho územného celku, ako aj obecné zastupiteľstvá sú verejné a ich výsledky sú verejne prezentované a prístupné na internete a všetkých ďalších médiách. Ja osobne si neviem predstaviť vyšší stupeň transparentnosti, ako je tento, a preto považujem to, na čom je postavený tento zákon, za dobré a správne.
Normatívy, ktoré tu boli nejakým spôsobom diskutované. Musím povedať niekoľko poznámok k normatívom. Áno, v čase, keď sa zavádzali normatívy, to bol významný posun dopredu. V čase, keď sa zavádzali normatívy, bol pre porovnateľné školy s rovnakým výkonom, rovnakým typom školy medzi západným Slovenskom, východným Slovenskom, juhom a severom rozdiely 30 až 40 % pri financovaní rovnakého typu školy. Tým, že sa zaviedol normatív, sa zrovnoprávnilo financovanie týchto škôl v tom období, keď sa zaviedol.
Ale treba povedať aj "b", že kritérium normatív na žiaka, ktorý má nejaký vzorec prerozdeľovania, je dnes už prekonané a treba tam zaviesť ďalšie kritériá, o ktorých dlhšiu dobu debatujeme. Sú to kvalitatívne kritériá, zamestnanosť a môžeme, môžeme hľadať rad ďalších kritérií, o ktorých hovoríme. Je ale pravdou aj to, čo hovoria ostatní kolegovia, že vždy návrhy na zmenu normatívov prichádzajú väčšinou z opozície. Z opozície sa to veľmi ľahko dáva, lebo ako princíp je to správne. Je správnym princípom, že ďalším kritériom bude merateľná kvalita. Či už to budeme merať NÚCEM, či už to budú maturity, či už to bude nejaké iné kritérium, ale je to merateľné kritérium, ktoré je správne a transparentné, na základe ktorého sa dá posudzovať. Na tomto sa vecne zhodneme. Problém je, že ak opozičný politik nemá žiadnu zodpovednosť za financie a nemá urobené ani žiadne prepočty, preto sa mu ďaleko ľahšie predkladajú tieto návrhy, ktoré sú principiálne správne, ale nie sú pokryté financiami. A tu je podstata toho problému, prečo vždy prichádzajú tieto návrhy z opozície.
Ja poviem úplne sebakriticky aj na svoju stranu. Ja si pamätám spor s ministrom Miklošom v roku 2011, keď sme dali návrhy zákona o miestnych daniach, dani z nehnuteľnosti, a minister Mikloš povedal: ako ja vecne beriem, ten návrh je dobrý, nevylučujem, že ho zahrnieme do nejakého vládneho návrhu, keď to prepočítame, lebo my sme zodpovední za financie, ale teraz vám to nepustíme. Nikdy som sa neurazil. Nikdy som nevykrikoval. Nikdy som to nebral osobne, lebo to považujem za úplne normálne a prirodzené, lebo ak nesiem zodpovednosť za financie, tak musím mať aj právo sa vyjadriť k tomu, aké sú pravidlá hry, podľa ktorých sa rozdeľujú. A toto je tá podstata, ku ktorej by sme sa mali dopracovať, a bavme sa o kritériách, ktoré do toho majú vstupovať. Ale myslím si, že takto závažné kritériá môžu byť prijaté vždy len vládnym návrhom zákona, lebo vláda má v danom období jediná zodpovednosť za to, že spravuje verejné financie.
Ďalšie otázky, ktoré tu boli vznesené, a týkalo sa to predovšetkým vyšších územných celkov, od pána kolegu Osuského, že neplatí, že pravdu má väčšina. Ja súhlasím s tým, že neplatí, že pravdu má väčšina, ale zase musím povedať, že demokracia je založená na tom, že rozhoduje a platí to, na čom sa dohodne väčšina, a menšina tieto rozhodnutia akceptuje a podľa nich sa správa. V inom prípade sa dopracujeme len k anarchii na jednej strane, alebo sa dopracujeme k despotizmu na strane druhej, a nechceme ísť ani k jednému, ani k druhému. Takže aj keď nemusí mať pravdu väčšina, keďže je to rozhodnutie väčšiny, a sme založení na princípe demokracie, tak asi je racionálne sa správať tým, ako rozhodne väčšina. Môžeme to pripomienkovať, môžeme hľadať iné alternatívy, môžeme vyvolávať celospoločenské debaty, ale v zásade toto je jediný racionálny spôsob spravovania spoločnosti.
Ja som aj z tohto miesta povedal, keď niekto mi položil minule otázku, že prečo som zmenil názor na profesné zväzy a združenia. Ja tvrdím, že profesné zväzy a združenia nie sú najlepším riešením. Tvrdím to stále a myslím si to osobne. Ale takisto tvrdím, že ak dôjde k dohode, tak potrebujeme jednotným spôsobom spravovať krajinu, a nie vo chvíli, keď mám zmenu názoru, že ja s týmto nesúhlasím, sa budem správať ako kolegovia z koalície na tomto rozbili vládnu koalíciu v roku 2012, že sa rozpadla, boli predčasné voľby. Ja nechcem, aby Slovensko bolo modelom Talianska spred desiatich rokov, kde každý rok bola nová vláda na základe takéhoto správania. Slovensko potrebuje stabilitu a všetky makroekonomické ukazovatele, ktoré sú hodnotené aj z Európskej komisie, z Eurostatu a z ďalších vecí, ukazujú, že stabilita, ktorá je tu za posledné roky, vedie k dobrým hospodárskym výsledkom aj posunom pre Slovensko dopredu. Čiže toto je spôsob spravovania krajiny, ktorý ja považujem za správny.
Ak sa budeme baviť o normatíve na žiaka, a vy tvrdíte všetci z opozície, že normatív na žiaka musí byť rovnaký, či ide o verejnú školu, súkromnú školu alebo cirkevnú školu. V princípe, ak postavíme túto otázku a prijmeme túto tézu, tak potom povedzme, že existuje jedna kôpka peňazí, ktorá sa rozdeľuje. Tá kôpka nebude väčšia alebo výrazne väčšia, je tá istá, ktorá sa rozdeľuje, len sa môže rozdeľovať nejakým spôsobom. Zodpovednosť za to, aby bola dostatočná sieť základných škôl, v prípade obcí má obec. Aby mali deti z obce, kde chodiť do školy, má obec, lebo má školský obvod a zabezpečuje to. Aby bol dostatočný počet miest v materských školách, je zodpovedná za to obec, lebo je to originálna kompetencia obce. Za to, aby bol dostatočný miest škôl, miest na stredných školách, je to kompetencia VÚC-ky a je zodpovedná za to VÚC-ka. Toto sú pravidlá hry, ktoré sú. To znamená, ak prijmeme tézu, že niekto za to nesie zodpovednosť, tak povedzme, že na zabezpečenie dostatočných kapacít vyčleňme z tejto kôpky peňazí takúto časť, ktorá bude slúžiť na to, aby bola zabezpečená minimálna kapacita alebo minimálna sieť škôl a školských zariadení, a potom budeme rovnakým spôsobom rozdeľovať túto skupinu.
Ale nikdy doteraz nesúhlasila žiadna zo súkromných, cirkevných alebo iných škôl okrem verejných, že poďme sa baviť o tomto. Ale niekto musí zabezpečiť minimálnu sieť verejných škôl alebo školských zariadení a kapacít, v ktorých sa naše deti budú učiť a budú mať právo na prístup k vzdelaniu, ktorý majú z ústavy. Toto je podstata, o ktorej sa poďme baviť a poďme hľadať racionálne východiská, ale taká je reálna pravda.
Ak sa budeme baviť o motivačných štipendiách. A k tomu, akým spôsobom pristúpiť k vzdelávaniu. No, ja vám poviem tak, že doteraz bolo jediným kritériom pre rodičov to, aby ich dieťa dostalo doklad o vzdelaní, lebo to v zásade, ten doklad o vzdelaní im dával väčšiu možnosť uplatniteľnosti. Ja som cez prestávku komunikoval aj s pánom poslancom Jurzycom, ktorý mi ukazoval štatistiky, ktoré hovoria, že postavenie stredoškolákov, vysokoškolákov na trhu práce v príjmoch je väčšie. Áno, je väčšie. Len otázka znie, že či pracujú vo svojom odbore, či nepracujú, a chcelo by to asi hlbšie analýzy. Že najhoršie sú na tom ľudia so základným vzdelaním. Áno, je to pravda. Dajme tým ľuďom vzdelanie, lebo majú väčšiu uplatniteľnosť na trhu práce, aj keď možno nie v odbore, v ktorom študovali. Ale okrem toho, keďže platíme tieto výdavky zo svojho, zo spoločných daní, tak si myslím, že štát má právo určovať, do akých sektorov tie výdavky pôjdu a kde sú efektívne vynaložené.
Obdobne je to pri efektivite vynakladania miezd alebo financií na počet tried, ktoré sú. Keď máte zadefinovaný v zákone alebo vo vyhláške minimálny počet žiakov a maximálny počet žiakov na triedu, prirodzeným záujmom štátu, toho, ktorý rozdeľuje peniaze, je, aby v tej triede bol čo najvyšší počet žiakov, lebo tým pádom je ten systém najefektívnejší z hľadiska financovania. Prirodzeným záujmom tých, ktorí vyučujú, je, aby ten počet žiakov bol na dolnej hranici, lebo v tej chvíli sa tomu žiakovi môžu lepšie venovať. Iným spôsobom, môžem povedať, majú s tou triedou ako s celkom aj menej roboty, a môžeme povedať, že možno sa dajú pri menšom počte žiakov dosahovať aj lepšie kvalitatívne parametre, ktoré ten žiak na výstupe zo systému má. Ale toto je znovu otázka dvoch váh. A poďme sa baviť o tom, ako nastavíme vzájomné pomery, aby ten výstup bol čo najlepší a najefektívnejší. Efektívnosť - kvalita, efektívnosť - vynakladané finančné prostriedky. Nič viac, nič menej. A myslím si, že je to úplne objektívne.
Téza, ktorú tu povedal, myslím, že pán kolega Poliačik, že ten spôsob prerozdeľovania financií tým, že keď pôjdu deti na pracoviská praktického vyučovania, dôjdu školy o peniaze. Ja vám skúsim zacitovať § 53 ods. 1. (Reakcia z pléna.) Alebo Osuský. Paragraf 53 ods. 1: "Zriaďovateľ strediska praktického vyučovania zriadeného podľa predpisov účinných do 31. marca 2015 určí, či sa stredisko praktického vyučovania stane dielňou alebo pracoviskom praktického vyučovania podľa tohto zákona." Inými slovami, ak sa riaditeľ školy rozhodne, že vybavenie jeho dielní je dostatočné, že kapacity, ktoré v nich má, sú dostatočné, že kvalitatívne je schopný konkurovať na trhu práce firmám, ktoré budú zabezpečovať iné strediská praktického vyučovania, tak nemusí vôbec pristúpiť k žiadnej zmluve. Nemusí, ale berie si na seba zodpovednosť, lebo vstupuje do konkurenčného trhu. A je to jeho slobodné rozhodnutie. Vo chvíli, keď sa rozhodne, že na to nemá, že má zastaralé zariadenia a tak ďalej a tak ďalej, má právo uzatvoriť zmluvu a v tej chvíli, keď uzatvorí s niekým zmluvu, tak je úplne logické, že tie peniaze prejdú na toho, kto to fakticky vykonáva a nezostanú aj jemu, lebo on sa jednoducho vzdal svojej povinnosti, a preto, pretože bol šikovný a našiel si niekoho možno skôr ako druhá škola, tak mu budú pritekať peniaze. Možno aj toto je jeden z pohľadov, ktorý treba brať pri týchto veciach do úvahy.
A otázka, ktorá tu bola vznesená, a znovu to bolo z jedného z pozmeňujúcich poslaneckých návrhov a myslím, že to upravoval pán poslanec Blanár, to je vracanie úhrady zamestnávateľovi v prípade, že žiak sa nezamestná, kde povinnosť sa mení na možnosť žiadať tieto finančné prostriedky, poviem opätovne príklad z nášho poslaneckého prieskumu z Podbrezovej. V Podbrezovej žiaci určitých učebných odborov dostávajú v prvom ročníku notebooky, aby na týchto notebookoch sa mohli vyškoliť, a majú ich po celú dobu štúdia. Firma im dáva zadarmo notebooky. Ak má byť kritériom to, že v prvom ročníku sa prihlási 200, 300 alebo 500 detí, ktoré podpíšu zmluvu nejakým spôsobom so zamestnávateľom, zoberie si notebooky a po roku povie, no tak mňa to nebaví, ale notebook mi nejakým spôsobom zostane alebo je natoľko zdevastovaný, že sa to nedá posunúť, alebo po dvoch alebo po troch rokoch je morálne zastaralý, aby sa posunul na iného žiaka, no nevidím tam celkom cestu. Možno aj v tomto prípade je treba hľadať nejaký vyváženejší model, ale, ale proste sú, sú to reálne prípady z praxe, ktoré treba úplne jasne posudzovať.
Aby som nerozprával príliš dlho, poviem už len pár vecí, ktoré sa týkajú pozmeňujúcich návrhov, ktoré boli prijaté vo výbore. Bolo tu komunikované, myslím od pána kolegu Fecka, od iných, ktorí hodnotili, že zostávajú zachované obchodné a hotelové akadémie. Áno, zostávajú, jedná sa o gro škôl, ktoré mali v názve akadémiu, nie sú uspokojené, nie je uspokojených sedem škôl, ktoré mali v názve akadémiu, to znamená technické akadémie, dopravné akadémie a pedagogicko-sociálne akadémie, myslím, pokiaľ si dobre pamätám. Čiže týchto, týchto sedem škôl mení svoj názov. A mení ho preto, lebo tam nie je tradícia, nie je tam história. Školy vznikli v roku 2009 alebo v roku 2012, to znamená, v poslednom období. A treba povedať, že z tých poznatkov, ktoré boli k dispozícii pri dôkladnom posudzovaní týchto pripomienok, skôr to vypadalo na to, že sa jedná o marketingový produkt ako o reálne iný obsah výuky, ktorý je kvalitatívne iný alebo kvalitatívne vyšší, ktorý by mal svojím spôsobom priťahovať tých žiakov.
Ja sa ospravedlňujem tým, ktorí sú alebo sa budú cítiť týmto spôsobom dotknutí. A zas je treba povedať, že tak ako každá vysoká škola, ktorá má rôznu kvalitu na Slovensku a chce sa volať univerzitou, podľa nášho názoru a názoru nás všetkých v tejto sále nemá právo sa nazývať univerzitou, tak si myslím, že aj stredné školy, ktoré nemajú v tradícii iný názov, by sa mali volať takisto, ako sa volajú iné stredné školy.
Ďalšia otázka, ktorá tu bola v pozmeňujúcom návrhu presadená, je, že je umožnené všetkým zamestnávateľom, to znamená, nielen malým zamestnávateľom, aby v prípade, že nedisponujú priestormi, ale odpovedajúcim materiálno-technickým zabezpečením, mohli zabezpečiť toto vyučovanie na pracovisku praktického vyučovania iného zamestnávateľa. To znamená, aj väčšie podniky, ktoré chcú alebo nechcú si vytvárať svoje strediská praktického vyučovania, sa môžu dohodnúť s jedným, môže päť alebo desať podnikov sa dohodnúť aj rovnakého typu, že bude školiť len u jedného zamestnávateľa. A tým pádom je celý ten systém efektívnejší.
Rovnako veľmi podobné ustanovenie je, že živnostník, ktorý spĺňa aj ďalšie predpoklady na výkon činnosti inštruktora a má so školou uzatvorenú zmluvu o poskytovaní praktického vyučovania alebo zmluvu o duálnom vzdelávaní, môže viesť praktické vyučovanie žiaka. To znamená, do tohto procesu môže skočiť aj jednoduchý živnostník, murár, tesár, akákoľvek iná profesia, ktorý chce mať v budúcnosti za svojho zamestnanca, podpíše dohodu a sám si môže školiť toho svojho budúceho zamestnanca, ak bude spĺňať všetky kritériá na to, aby to mohol urobiť. Myslím si, že je to úplne dobrý, transparentný a seriózny prístup k tejto problematike.
Ďalej sa navrhuje ako jedno z opatrení, aby ministerstvo školstva určovalo podľa počtu žiakov v poslednom ročníku základnej školy limity pre každý samosprávny kraj. V rozprave veľmi často zaznievalo, predovšetkým na výbore, že nadhodnotenie počtu miest na stredných školách o 70 %, ak budeme hovoriť o naplnenosti na hornej hranici normatívov pre jednu triedu, je príliš veľké. Aj keď je pravdou, že ak budeme sledovať iné kritérium a tým kritériom je priemerný počet žiakov v triede, tak nie je rozdiel 70 %, je možno rozdiel na úrovni 25, 30 %, ale to je znovu to, o čom som hovoril. Štát musí tlačiť na efektívny vzdelávací systém, to znamená, väčšiu naplnenosť tried. Zriaďovateľ alebo škola ako taká, pedagógovia vždy budú tlačiť na nižší počet, to znamená, preto je priemerná naplnenosť výrazne menšia, ako je maximálny počet žiakov v triedach.
Ďalšou otázkou, ktorú by som chcel tu prezentovať, je to, že je zriadený, je zriadený odvolací orgán, ktorým je ministerstvo školstva. Poviem to veľmi jednoducho ľudovo: ak nedostane zriaďovateľ školy pečiatku od profesného zväzu, že spĺňa kritériá pre zriadenie pracoviska pre vyučovanie, má právo, možnosť sa obrátiť na ministerstvo školstva, ktoré posúdi postup tohto zväzu, a toto rozhodnutie môže zrušiť. To znamená, opäť transparentný systém, pričom je zabezpečené to, že profesné zväzy, ktoré vedia, kadiaľ idú trendy, zaoberajú sa, žijú v profesii, určujú obsah a kvalitu toho pracoviska, na druhej strane ministerstvo v prípade pochybností preskúmava rozhodnutia.
Ďalej, zriaďovateľ strednej školy môže podať návrh na zvýšenie počtu tried prvého ročníka stredných škôl určeným všeobecne záväzným nariadením samosprávneho kraja. Ak sú pochybnosti o tom, aj keď transparentný, podľa transparentných kritérií vyšší územný celok rozhodol o počte prvých tried, napríklad nulovom, o ktorom tu bolo hovorené, ministerstvo školstva môže toto rozhodnutie samosprávneho kraja zrušiť a môže rozhodnúť iným spôsobom. Opäť je tu odvolací nástroj, ktorý celý tento proces zlepšuje, skvalitňuje, stransparentňuje.
V zásade si myslím, že všetky kľúčové veci, ktoré som chcel pomenovať vo svojom vystúpení, som pomenoval. Ja verím, že tento zákon o duálnom vzdelávaní, tak ako sme sa zhodli, je potrebný. Ja osobne si myslím, že dnes je kompromisom a v rámci možného kompromisu je to to najlepšie, čo sme boli schopní dosiahnuť, a preto verím, že získa aj vašu podporu, aj keď môžeme mať k nemu určité výhrady. Ale som presvedčený o tom, že lepší malý krok vpred ako dva kroky vzad.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán kolega, čo sa týka motivačných štipendií, ja som tu už roky plédoval za to, aj vo svojom prvom vystúpení som to hodnotil pozitívne. Ale na druhej strane ak je niektorý odbor nedostatkový, tak nemôže byť problém pre príslušnú firmu, aby s ním dopredu urobila zmluvu, že ho zamestná. A je to isté, čo som hovoril, bolo by to isté opatrenie, aby sa to nezneužívalo, lebo tie tendencie poznáme.
A vrátim sa k tomu vášmu prvému bodu, k tomu normatívnemu financovaniu. Áno, ja to priznávam, je to zneužívané, treba zmeniť. Podľa mňa je dôležité zachovať normatívny princíp. O kritériách môžeme diskutovať a môj návrh nebol na to. Ja rešpektujem, že niekto je vo vláde a že rozhoduje o financiách. Nakoniec, ani nemám inú možnosť, len to rešpektovať, no. Ale môj návrh bol len o tom, aby v zákone, tam bolo dané ďalšie kritérium kvality, s tým, že dokonca ani akým spôsobom by sa to kritérium používalo, som si neosoboval urobiť, lebo to už bola potom príslušná vyhláška ministerstva. Len aby tam bolo všeobecné kritérium kvality na základe celoštátnych meraní. Nič viac, ani menej. Pretože pociťujem zase, že tá kvalita môže byť motivačným kritériom pre iné, mnohé školy, s tým, že si povedia, ja sa nebudem trápiť s množstvom zlých študentov, ja tie peniaze získam dobrou kvalitnou výučbou.
Ďakujem.

Ďakujem. Sloboda a solidarita, čo sa týka normatívneho financovania škôl, v podstate prišla s návrhom už v roku 2009 – 10. Snažili sme sa to presadzovať od tej doby s menšou alebo väčšou úspešnosťou, a to je, aby normatív išiel za dieťaťom a jeho zákonným zástupcom. To znamená, že tie peniaze, ktoré idú do škôl dnes rôznymi kanálmi a príspevkami, zliať do jedného normatívu a v akejsi forme virtuálneho poukazu dať tento normatív priamo do rúk rodičom dieťaťa alebo dieťaťu samotnému, aby on rozhodoval o, o tom, že kam tie peniaze pôjdu. Práve na to, že si, práve na základe toho, že si na školu dá prihlášku alebo na základe toho, že ho tam prihlásia jeho rodičia. To isté sme potom navrhovali aj pri mimoškolskej činnosti, kde by sa výrazne zobrali peniaze na financovanie dajme tomu športových klubov, ktoré idú bez toho, aby boli kontrolované, ich použitie. Vo forme oveľa lepšie dotovaných poukazov by takisto sa vytváral ako keby umelý, umelo by sa vytváral dopyt, lebo by tam boli peniaze a tým by sa rozširovala aj mimoškolská činnosť.
Takže ako tie, tie spôsoby financovania sú alternatívne a nemusia byť nutne viazané na financovanie dajme tomu triedy, lebo napríklad máme školy, kde je päťdesiat detí v triede a traja učitelia. A teraz ako sa nám oni zmestia? Máme tam prváčikov, druháčikov, tretiačikov v jednej triede, systém školy je nastavený tak, že to perfektne funguje. Tí traja učitelia sú kvázi sprevádzajúci. A teraz ako budeme posudzovať túto triedu, ako budeme financovať na tej škole? Alebo budeme pre nich vytvárať samostatné, samostatné modely financovania? Ja si myslím, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Dosť konštruktívnych poznámok podľa mňa, pán poslanec Petrák. Žiada sa mi doplniť, alebo okomentovať tú pasáž tiež, ktorá sa týkala normatívneho financovania. Vždy, väčšinou teda debatujeme o kvantitatívnych ukazovateľoch. Či to bude, či to bude financovanie na žiaka alebo na triedu, tak tam nemáme tú kvalitu. Občas niekto povie, že by bolo dobré merať aj kvalitu. Ale z vlastnej skúsenosti viem a ja myslím, že z praxe to potvrdia viacerí, že merať kvalitu je veľmi nepopulárne opatrenie. A nie je nepopulárne len u nás, viem to bezpečne aj z literatúry, aj z osobných stretnutí s ázijskými učiteľmi, s americkými, s anglickými. Žiaden učiteľ na svete, alebo väčšina učiteľov na svete veľmi nechce, aby sa kvalita merala. No a pred pár rokmi veľmi veľa ľudí, možno väčšina nechcela, aby sme znižovali deficit a dlh práve vtedy, v tom období. Nakoniec politici na to zareagovali dohodou krížom cez politické spektrum. Možnože toto je bod, o ktorom by sa dalo ďalej diskutovať tak, aby sme nakoniec tú kvalitu merali, lebo keď ju merať nebudeme, tak ju nebudeme vedieť ani udržať.

Dve krátke reakcie. Kvalita ako kritérium alebo iné kritériá. My sme jeden a pol roka pracovali na zákone o financovaní a pôvodný zámer bol, že pôjde celá sada zákonov, vrátane zákona o financovaní spoločne. Dospeli sme k tomu, že vieme veľmi dobre vyčísliť veci, ktoré sa týkajú základných škôl, vieme veľmi dobre kvantifikovať veci, ktoré sa týkajú gymnázií, a došli sme na to, že nevieme celkom dobre posúdiť veci, ktoré sa týkajú odborných škôl, lebo to má svoje špecifiká. Dôvod: nevieme to posúdiť dovtedy, kým nebude naplnený a plne funkčný rezortný informačný systém.
Vo chvíli, ako nabehne rezortný informačný systém, nič nebráni tomu, aby sa zavádzali nové kritériá, kde viete urobiť dobré matematické modely, kde viete prerozdeľovať balík, kde si viete odkontrolovať, že či školy, ktoré dostanú viacej, sú tie, ktoré sú lepšie, kvalitnejšie, majú lepšie produkty vo forme žiakov múdrejších, uplatniteľnejších na trhu práce. Ale kým toto nemáme, nevieme to spustiť. Akékoľvek iné štatistické anonymné hlásenia, akékoľvek iné postupy nevedú celkom dobre k dobrým výsledkom. A ja súhlasím, že – to, čo hovorí pán kolega Jurzyca –  že merať, merať a merať. Áno, ale tieto výsledky týchto meraní musia byť naplnené v nejakom systéme. A vo chvíli, keď sú naplnené a dajú sa vyhodnocovať aj v kontextoch, tak vtedy tie kontexty môžete použiť. To je celý problém tohto postupu. A ja tvrdím, že ďalší krok, ktorý príde po tomto, a určite to potvrdí aj pán minister, vo chvíli, keď bude spustený rezortný informačný systém, nič nám nebráni, možno jedine, že bude koniec volebného obdobia, aby sme došli s inými návrhmi.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené pani poslankyne, páni poslanci. Dovoľte, aby som na úvod poďakoval za pripomienky a námety, ktoré odzneli v tejto rozprave, ktorú, celkom úprimne hovorím, som vnímal ako dominantne konštruktívnu a naozaj vedenú snahou, aby sme mali kvalitný zákon a aby sme s ním vedeli efektívne pracovať.
Dovoľte, aby som povedal niekoľko vecí, ktoré považujem za kľúčové ohľadom toho aspektu tohto zákona, o ktorom sa najviac rozpráva, a to je zavádzanie duálneho vzdelávania. Ešte raz chcem zdôrazniť, že tento zákon si vyžiadali firmy, vyžiadali si ho zamestnávateľské zväzy a združenia a žiadali si ho významní zahraniční investori. Ten stále aktuálne platný zákon o odbornom vzdelávaní a príprave umožnil vznik viacerých pilotných projektov, na ktorých môžeme dnes stavať. Na druhej strane naozaj dnes sa žiada, aby sme otvorili tie dvere duálnemu modelu oveľa širšie.
Firma, ktorá plánuje ostať na Slovensku po niekoľko nasledujúcich ďalších rokov, podobne ako firmy, ktoré potrebujú vysoko kvalifikovanú pracovnú silu, tento zákon potrebujú, pretože im bude významne šetriť prostriedky, prostriedky, ktoré dnes musia vynakladať na často veľmi nákladné preškoľovanie pracovnej sily. Keď sa stretávam so zamestnávateľmi, keď sa stretávam so zahraničnými investormi, vrátane investorov, ktorí sú združení v obchodných komorách, tak mi dokonca hovoria o pomerne extrémnych prípadoch, kde sú nútení preškoľovať napríklad kuchárov na kovoobrábačov a podobne.
Tento zákon zároveň významne pomôže školám, ktoré budú môcť uzatvárať silné spojenectvá s firmami, ktoré sú významnou značkou, ktoré pomáhajú pritiahnuť žiakov ku kvalite, a pomáha to tým samotným žiakom alebo teda študentom, ktorí získajú možnosť kvalitnejšej praktickej prípravy, získajú lepšiu, pevnejšiu perspektívu pracovného zaradenia a koniec koncov získajú aj možnosť zarábať priamo tým, že si zarábajú tvorením hodnôt v rámci praktickej prípravy, v niektorých prípadoch to môže ísť až do stovák eur mesačne.
No a v konečnom dôsledku tento systém môže pomáhať aj pedagogickým pracovníkom, ktorí sú na stredných odborných školách, pretože firmy celkom prirodzene majú záujem, aby mali kvalitných inštruktorov, a predpokladáme, že v mnohých prípadoch využijú služby práve pedagogických pracovníkov, ktorí dnes pôsobia v rámci stredných odborných škôl.
Zároveň chcem povedať, že nie je pravda, že študent sa učebnou zmluvou k niečomu zaväzuje. Áno, zákon dáva možnosť, tak ako to bolo doteraz, uzatvárať aj zmluvu o budúcej zmluve. Chcem len poznamenať, že toto je naozaj niečo, čo je nad rámec učebnej zmluvy. V žiadnom prípade učebná zmluva nevyžaduje, aby tam bol nejaký pevný záväzok zamestnať sa, na druhej strane záväzok zo strany zamestnávateľov poskytnúť to, to zamestnanie. To len na vyjasnenie.
Záverom chcem povedať, že za tento návrh zákona sa výrazne postavili na tlačovej konferencii na pôde ministerstva školstva minulý týždeň v stredu rozhodujúce zamestnávateľské zväzy a združenia, podobne ako bilaterálne obchodné komory, pretože, ešte raz chcem zopakovať, na tento zákon čakajú, tento zákon im výrazným spôsobom otvorí dvere, pomôže im, aby sa spolupodieľali na praktickej príprave žiakov, študentov, ktorí priamo po tom, ako opustia brány škôl, budú pripravení nastúpiť pracovať s technológiou, modernou technológiou, s ktorou sa budú zaúčať počas štúdia na strednej odbornej škole.
Od septembra nám nevznikne duálne vzdelávanie v takom rozsahu, v akom ho majú v Nemecku, Rakúsku alebo vo Švajčiarsku, ale týmto zákonom otvoríme dvere, aby sme sa od septembra vedeli učiť, ako s duálom pracovať a ďalej ho v ďalších rokoch rozvíjať.
A preto vás chcem poprosiť ešte raz o podporu tohto zákona a zároveň ďakujem za pozornosť. Skončil som.