48. schôdza

Pre zápis, prosím, uveďte, že pán poslanec chcel pri tlači 1352 hlasovať proti. Nech to je v zápise.
Pán poslanec Brixi.

Ďakujem pekne, pán predseda. Prosím, k zákonu o odpadoch, hlasovanie 57, bol som proti, ale hlasovacie zariadenie ma vykazovalo, že som za.
Ďakujem.

Poprosím uviesť do záznamu pri bode 57, pri hlasovaní 57 uviesť, že pán poslanec bol proti.
Pán predseda Duchoň.

Ďakujem pekne. Pripomínam zasadnutie finančného výboru v miestnosti č. 31 ihneď.
Ďakujem.

Ďakujem. Prerušujem rokovanie. Vyhlasujem obedňajšiu prestávku. Budeme pokračovať o 14.00 hodine.

(Prerušenie rokovania o 12.13 hodine.)

Vážení kolegovia, postupne budeme pokračovať v popoludňajšom rokovaní piateho dňa 48. schôdze, takže poprosím všetkých aktérov v zmysle schváleného programu, aby sa dostavili do sály. Ďakujem.
Dobre. Takže, vážené kolegyne, kolegovia, páni poslanci, pokračujeme v popoludňajšom rokovaní piateho dňa 48. schôdze Národnej rady v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Figeľa, Bugára, Mihála, Matoviča, Kaníka, Miškova a ďalších na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, tlač 1240.
Navrhovateľ už zaujal miesto, už aj zástupca navrhovateľov, rovnako ako pán spravodajca Hrušovský je prítomný. Preto odovzdávam slovo rečníkom prihláseným v rozprave. Prvý je pán poslanec Kaník, ale nie je prítomný v sále, takže stráca poradie. Takže slovo má, dobre, takže v zmysle rokovacieho poriadku požiadali o výmenu, požiadali o výmenu vystúpení páni poslanci Zajac a Mičovský.
Takže slovo má pán poslanec Mičovský.

(Pokračovanie v rokovaní v prerušenej rozprave o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Figeľa, Bélu Bugára, Jozefa Mihála, Igora Matoviča, Ľudovíta Kaníka, Juraja Miškova a ďalších na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, tlač 1240.)

Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky. Vážené kolegyne neprítomné, kolegovia, vážení občania. Trocha ma zaráža fakt, že máme na pracovnom stole návrh zákona, o ktorom si myslím, že vysoko prevyšuje mnohé iné právne normy, ktoré sa tu prerokovávajú. Mnohokrát sme tu svedkami veľmi zápalistých diskusií, nevravím, že o veciach malého významu, ale dovolím si tvrdiť, že o veciach oveľa menšieho významu, ako je predmet, o ktorom tu dnes rokujeme.
Predmet, ktorý táto krajina tlačí na radlici svojho vývoja pred sebou, ktorý sa tam prevaľuje, ktorý jednoducho sa tam mrví, ale ktorý tam stále je. Až sa spytujem, že ako je to možné, ten nepomer? V poradí nejaký ôsmy pokus, deviaty? Šesťdesiat poslancov sa rozhodlo svoje poslanecké meno vpísať a podpisom potvrdiť pod návrh tohto zákona a záujem o diskusiu, ako keby sa strácal. Možno sa nestráca duch mečiarizmu v tejto sieni. Mám pocit, že to môže byť jedno z vysvetlení, že napriek tomu, že hovoríme o dávnych udalostiach, ktoré pomaly starí ľudia nespomínajú, ako keby tu niektoré z tých nedobrých vecí tu ešte stále pretrvávali aj po tom, ako mečiarizmus odišiel, verme, navždy do histórie tejto krajiny.
Dobre, je to môj pocit, mnohokrát tu nie som ja, keď sa možno niektorý iný z vás domnieva, že by som tu mal byť, takže nemám právo kritizovať. Mám právo byť trocha sklamaný. Sklamaný som, ale vyvážim to tým, že oceňujem návrh KDH, že sa rozhodlo opäť zabojovať. Úprimne si to vážim, práve tak ako som si to vážil vlani, keď som vstúpil do diskusie pri otvorení ústavy, keď som bol ten jediný poslanec Národnej rady, ktorý využil priaznivé okolnosti, keď došlo zjavne ku dohode medzi SMER-om a KDH v záujme vloženia novej textovej úpravy manželstva a možnosti previerok sudcov do ústavy a keď som pripomenul, že takáto nie celkom bežná konštelácia je príliš vzácna na to, aby sme ju nevyužili, a navrhol som vtedy svojím pozmeňujúcim návrhom otvoriť tzv. Mečiarove amnestie. Bolo to trocha zvláštne, keď ma dnešní predkladatelia v tomto nepodporili. Niektorí mi hovoria, že nerozumiem politike, ale verte, že aj veľmi rád budem nerozumieť, aj naďalej veľmi rád si ponechám svoju naivnú predstavu, že keď je niečo biele, budem hovoriť o tom, že je to biele, a keď je čierne, tak poviem, že je čierne, a keď neviem, tak sa priznám k tomu, že neviem.
Možno strana, ktorá je tu dvadsaťpäť rokov, má už iný pragmatizmus v sebe. Naozaj by som sa nikdy v živote nechcel prepracovať k takémuto stupňu poznania, kde by som veci, o ktorých mi moje zmysly hovoria, že sú také, pomenoval z nejakých dôvodov inak. Je celkom možné, že sú v živote chvíle, keď človek je schopný zaprieť nos medzi očami, a môžu to byť veľmi vážne, fatálne chvíle a nemožno a priori odsúdiť ľudí, ktorí sa takto prezentujú, ale ja sa stále vraciam k tomu, čo som už neraz z tohto miesta spomenul.
Ak my dnes v blahobytnom Slovensku, ktoré naozaj rieši problémy modernej krajiny, nemáme dostatok odvahy pomenovať veci tak, ako si pomenovanie zaslúžia, ako bude potom poslanecký zbor, tí, ktorí tu sedia dnes, alebo tí, ktorí tu prídu za nami, rozhodovať vo chvíľach, ktoré už nebudú možno spojené s rozhodovaním o blahobytných problémoch modernej krajiny, ale možno o oveľa fatálnejších súvislostiach?
Bojím sa, že im dávame zlý príklad, pretože príprava na zlé časy je nie založená v traktátoch o tom, čo raz kedysi. Pripraviť sa na zlé časy alebo vôbec na časy, ktoré prídu, sa dá jediným rozumným spôsobom, a to je to, že to, čo máme dnes na stole, poctivo zvládneme. A dnes máme na stole zrušenie tzv. Mečiarových amnestií. A úloha celej stopäťdesiatky by mala byť jedna jediná: poctivo sa s týmito amnestiami vyrovnať. Tobôž, keď som nezaregistroval, že by niekto, niektorá zo strán povedala, že tie amnestie neboli hlboko nemorálne.
To znamená, prienik je tu silný. Ale politické záujmy alebo dokonca strach z toho ducha mečiarizmu, ktorý stadiaľto nezmizol? Neviem. Ale dačo tu nie je v poriadku. Dačo tu nie je v poriadku ani vďaka tomu, že v tejto chvíli, keď sa nás prihlásilo pár do rozpravy, je táto sieň takmer prázdna. A ja sa domnievam, že ide o istú historickú chvíľu alebo istý historický pokus, ktorý ostane zaznamenaný a bude pripísaný k dobru KDH, napriek tomu, že ho možno, s veľkou pravdepodobnosťou možno už teraz označiť za neúspešný.
Čo povedať ako motto? Na úkladnom zločine, opakujem, na úkladnom zločine sa nedá založiť žiadna zákonnosť. A rovnako na úkladne preliatej krvi sa nedá založiť a potom budovať moderný štát.
A my si musíme pripustiť, že tu existuje jedno hrozné, strašné, obludné podozrenie. Podozrenie, že v základoch tejto krajiny je úkladne preliata krv. Je veľa udalostí, ktoré prinášajú tragédie, ale táto, táto je čímsi výnimočná. Existuje tu podozrenie, že pod úkladne preliatu krv sa podpísali predstavitelia Slovenskej republiky. To je niečo tak neuveriteľné a tak obludné, že k tomu sa nie vyjadriť a voči tomu sa nevyjadriť by nemalo byť vôbec, vôbec možné. Pretože to je niečo, čo sa nedá ani po dlhom uvažovaní hodiť do vreca pragmatizmu, doby, okolností, že to tak muselo byť, "lebo". Som presvedčený, že táto obludnosť je príliš veľká na to, aby sme si ju dnes z rokovacieho stola zhodili len tak poľahky na zem.
A preto sa domnievam, bez toho, aby som chcel rozširovať argumenty, ktoré tu zazneli, že je absolútne pre mňa ako neprávnika a priori vylúčené, že sa môže nájsť právne zdôvodnenie toho, že zákon je silnejší ako potreba poznať pravdu. Lebo ja chcem veriť, že možno tá obludnosť toho zločinu je len mylným predpokladom, že sa to možno napokon tak naozaj nestalo. Bola by to veľká úľava, ale ak sa máme k takejto úľave dopracovať, tak na to je jediná cesta, cesta, na ktorej sa musíme zhodnúť všetci, a to je umožniť tento potencionálny úkladný zločin, úkladne preliatu krv, ktorá je v základoch tohto štátu možno, vyšetriť. Ako inak?
Povedzte mi argument, ako my tu dnes po sedemnástich rokoch môžeme povedať, že sa to už nemá. Pretože je to, ako to dnes povedal jeden z poslancov SMER-u: načo o tom hovoriť? Veď je to už dávno, veď tí ľudia už tu nie sú, veď už si možno ani nepamätajú. Kto nám to ešte vôbec bude počúvať? Kto to ešte potrebuje? Potrebuje to táto krajina. Krajina, ktorá jednoducho nemôže v tejto sieni stavať zákony na tom, že existuje krv, ktorá bola preliata na oltár štátu s akýmsi pochybným úmyslom, keď to tak vtedy bolo posúdené za správne.
A preto vás veľmi prosím, nehľadajme právne zdôvodnenie toho, prečo sa táto vec nesmie vyšetriť. Možnože právne zdôvodnenie by ste pri dobrej vôli "našli". Ale aké právne zdôvodnenie môže byť silnejšie, ako je potreba statočného odhalenia pravdy o nás samých?
Pretože etapa mečiarizmu, to sme my, to je naša etapa, keď sme mnohokrát tlieskali, mnohokrát mlčali, mnohokrát poklonkovali, mnohokrát privatizovali, mnohokrát sa podieľali na rôznych veciach.
A preto mi dovoľte zakončiť toto naozaj len vystúpenie, ktoré nemá byť zbierkou argumentov, ktoré by sa tu opäť mali opakovať, jednoznačnou úvahou o tom, že kto sa tu vlastne môže báť prelomiť takzvané Mečiarove amnestie? SMER? OĽaNO? KDH? SaS? Neverím, že niekto z tých, ktorí tu dnes sedia, alebo z tých, ktorí tu už sedeli, alebo z tých, ktorí tu možno nikdy ani nesedeli, by sa mohli báť takéhoto parlamentného rozhodnutia.
S výnimkou toho jedného jediného, toho, kto možno, ak sa tak stalo a ak sa taký úkladný zločin spáchal, ktorý je páchateľom tohto zločinu. To je jediný človek alebo jediná skupinka, ktorá môže mať takýto záujem.
Ja sa spytujem, tá skupinka aj teraz po sedemnástich rokoch má takú silu, že nám dokáže a zakáže dať prednosť svedomiu a potrebe poznania pravdy pred argumentáciou, že ústavné princípy to, žiaľbohu, už neumožňujú, pretože prelomiť amnestie sa nemôžu, pretože by sa tým vytvoril precedens? To je všetko mizivé z pohľadu histórie. My sa nesnažme vytvoriť precedens pre túto krajinu, že sa nedá dopátrať k pravde, pretože to by bol žalostný precedens, keby sme niečo takéto pripustili.
A tu som pri záverečnom výroku. Jednoznačne nemožno hľadať nič iné, len absolútnu pravdu pri tomto našom skúmaní takzvaných Mečiarových amnestií. Nič iné, len potreba poznať pravdu, napiť sa jednoducho z tejto studnice, ktorá jediná má možnosť nám povedať, že toto je potrebné.
A nie je to potrebné kvôli matke nebohého, ani kvôli tomu, aby sme toho starého pána, podľa ktorého je pomenovaná tá doba, na ktorú tak zle spomíname, aby nejakým spôsobom bol ešte prenasledovaný. Nech tam dožíva na tých majetkoch. Nie, nie je to potrebné ani kvôli tomu, aby sme vstupovali do štruktúr tajnej služby, ktorá údajne, možno.
Viete, kvôli čomu je to potrebné? Kvôli jednému jedinému: aby tí, čo dnes laškujú a dovoľujú si porušovať zákonnosť, tí, ktorí pri rôznych typoch obstarávaní, rozhodovaní konajú tak, veď čože, veď ma politika prikryje, veď ma moji verní nedajú, nepredajú, aby dostali silný odkaz z dnešného rokovania: všetko ťa raz dobehne, všetko raz príde, opäť neunikneš pravde. Ak si niekto myslí, že jej unikneme, je to vylúčené. My máme len dve chabé možnosti, buď otvorene ísť v ústrety pravde a povedať si áno, sme pripravení sa pozrieť do jej očí, alebo ešte chvíľku zbabelo sa potácať, nech si tam za nami ide, veď ona nás možno tak rýchlo nedobehne. Možno to bude oveľa rýchlejšie, ako si myslíme. A bolo by veľmi dobré, keby to bolo ešte v dobách blahobytu a nie v dobách, ktoré možno prídu a ktoré vôbec také pokojné už nebudú.
Veľmi vás prosím, nehľadajte argumenty proti, neexistujú.
Ďakujem.