48. schôdza

Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona (parlamentná tlač 1457). Predkladám teda informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, a tak, vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, mládež, vedu a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30. apríla 2015 a gestorský výbor do 4. mája 2015.
Pán podpredseda, skončil som svoju spravodajskú informáciu, otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvý.

8.
Ďakujem pekne, pán podpredseda. Mám niekoľko výhrad a niekoľko pripomienok k predmetnému návrhu zákona. Najprv všeobecne nielen k tomuto, ale vôbec k zákonu, či si uvedomujeme, že koľko tu prijímame zákonov, kde ukladáme obyvateľom povinnosti. Ja si myslím, že by sme sa mali zamyslieť nad tým, že či je to dobré takýmto spôsobom neustále viac a viac ukladať povinnosti, ktoré potom v skutočnosti sa častokrát aj obchádzajú.
Ja si myslím, že v tomto prípade, všeobecne hovorím o zákonoch, menej je viac. A aj tu k tomuto dochádza v tejto jednej časti. Ak dovolíte, ja ju odcitujem, to je bod 8: "Povinná školská dochádzka pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, u ktorých vzhľadom na sociálne prostredie nie je predpoklad na plynulé začlenenie sa do školského prostredia, je trinásťročná a trvá najviac do konca školského roku, v ktorom žiak dovŕši 16. rok veku."
Tak po prvé je to pre istú skupinu obyvateľov udelenie ďalšej povinnosti, a to povinnosti 13-ročnej školskej dochádzky. Neviem síce, akým spôsobom sa oddelia jedny deti od druhých, ako to mieni navrhovateľka rozpoznať, že ktoré patria tam a ktoré nepatria do tejto skupiny, ale dobre. Ale v zásade som presvedčený, že takýto návrh sa nedá ako ani prijať, pretože je v rozpore s ústavným princípom. Nemôžem uložiť povinnosť takýmto spôsobom len vybranej skupine obyvateľstva. Čiže pre jedných bude 13-ročná povinná školská dochádzka, pre inú skupinu bude 10-ročná povinná školská dochádzka. To sa domnievam, že nie je v poriadku.
Druhá časť, ktorá tu, o ktorej sa rieši, sa týka výchovy k zodpovednému rodičovstvu. Snáď ešte predsa len jedna poznámka k tej prvej. Áno, ja si myslím, že ten problém tu existuje. Hlavne teda s deťmi, ktoré pochádzajú z rómskeho prostredia. Celkom iste, že ako zameškané sociálne návyky, ktoré v tom prostredí, teda tie sociálne návyky nezískajú, znamenajú častokrát, že sú mnohé veci nie schopné dobehnúť. Len domnievam sa, že tu treba postupovať iným spôsobom, nie povinnosťou, motiváciou, a bolo viacero pokusov, ktoré možnože neboli dotiahnuté do konca, ale predsa len k čomusi viedli, napríklad kedysi s ministrom sociálnych vecí, ministrom Kaníkom sme zaviedli sociálne štipendiá špeciálne pre tieto deti, zaviedli sme, aby dostávali stravu v jedálňach školských prakticky zadarmo, čo mnohé tie deti nakoniec aj motivovalo na návštevu školy, a myslím si, že to nebolo zlé opatrenie. A dokonca ich motivovalo aj tak, že tie, ktoré sa aj dobre učili, dostávali vyššie štipendium a, žiaľbohu, to opatrenie nemalo trvalý rast, pretože tie prostriedky, ktoré sa na to našli, boli vtedy z Európskeho sociálneho fondu, ale aj to, čo sa tu neraz debatovalo, a viem, že viacerí hovorili, že to je istým spôsobom nie v poriadku, keď tu hovoril kedysi kolega minister - vtedy Čaplovič - o internátnych školách. Ja si myslím, že pokiaľ internátne školy založíme na základe dobrovoľnosti takým spôsobom, že tých rodičov aj rómskych to motivuje, a také existujú, tak si myslím, že to je takisto ako jeden z možných dobrých prostriedkov, ako tento problém riešiť. Pretože otvorene poviem, nikto to tu vlastne štatisticky nemá odvahu vyčísliť a robiť prieskum, ale tak ako Slovensko bolo pred 25 rokmi v situácii, že sme mali nulovú negramotnosť, no dnes tá situácia nie je. Je pravdou, že i keď školská dochádzka je povinná, a rodičia, ktorí opakovane neposielajú deti do školy, páchajú trestný čin. Žiaľbohu, tí, ktorí žijú v tých regiónoch, vedia, že ani učiteľ, ani riaditeľ, ani starosta v tomto smere sa neodváži konať. Viete, môžete si zistiť, že na dieťa 480 hodín v škole, z ktorých má, teda chýba 480 hodín, z ktorých 450 má akože ospravedlnených, 30 neospravedlnených, no tak v podstate v škole sa takmer neukázalo.
A teraz k tej druhej veci. Ja by som nechcel používať termíny, ktoré niečo zakrývajú. Výchova k zodpovednému rodičovstvu. Áno, je to otázka výchovy aj sexuálnej a to, myslím, že je zbytočné zapierať. Ja dokonca si myslím, že istá výchova aj v tomto smere má byť, ale musí niektoré princípy dodržiavať. A už čo vôbec pokladám za zlé, ak my tuná zákonom sa snažíme povedať, čo sa má učiť. Už sme párkrát také chyby urobili. Platí dodnes kompetenčný zákon. Kompetenčný zákon hovorí o tom, že ministerstvo školstva a školstvo riadi minister, a to nižšími právnymi normami, vyhláškami, smernicami, usmernením a tí, ktorí v školstve pôsobia, že existuje veľmi nízka právna norma, to je usmernenie, volá sa ľudovo POP-ka, pedagogické organizačné pokyny. Vydáva to minister každý rok a je to, by som povedal, pre všetky školy tzv. biblia, čo bude, čo sa bude v tom školstve robiť, čo sú povinnosti a tak ďalej, a podľa toho bez problémov školstvo funguje, ale hovoriť o tom a dávať do zákona, čo sa má ako učiť, pokladám za nezmyselné. Nehovoriac, že ak potom niekedy príde nejaké iné politické zoskupenie a zrazu to potrebuje meniť, vždy je problém veci zmeniť v zákone. To je pomerne zložitejší proces. Mali by sme byť predsa len opatrní v tom, čo dávame do zákona. Ja som nakoniec napísal aj v iných veciach, ja zásadne nesúhlasím s tým, aby sme odoberali kompetencie ministrom. Trebárs, vychádzajúc z úvahy, že ten minister môže byť taký korupčný a podobne. Tak ako toto je chybná úvaha. To sa udialo aj pri mnohých iných rozhodovaniach v zákonoch, ja neviem, pri určovaní počtu tried a podobne všetkých prvých ročníkov sme to dali do zákonov. Viete, ja nechcem a nemôžem vychádzať z toho, že minister je zlý. Keď zle koná, potom mám zasiahnuť, ale jednoducho ak chcem, aby ten minister a to ministerstvo fungovalo, tak musí byť súlad medzi jeho kompetenciami a zodpovednosťou. Ak rozhodujú za neho nejaké iné inštitúcie a podobne sa to posúva, no tak potom ho nemôžem brať ani na zodpovednosť za to, čo robil. Tam musí byť súlad. Čiže zásadne som proti tomu, aby sa takto kompetencie zákonom posúvali, oberal sa o nich minister. Nech je zodpovedný za svoje činy.
A k samotnému návrhu výchovy k zodpovednému rodičovstvu. Viete, mali by sme rešpektovať to, čo už existuje mnoho rokov a čo vlastne sme sa zaviazali istým spôsobom rešpektovať, i keď to nie je zákonná norma, a to je rezolúcia Rady Európy a tá už je stará 15 rokov aspoň, ktorá hovorí o tom, že rodičia majú právo na to, aby ich deti boli vzdelávané a vychovávané v duchu ich presvedčenia, a dokonca tá rezolúcia hovorí o tom, že štát podľa svojich možností má zabezpečiť aj materiálne podmienky, aby sa to dialo včítane financovania takýchto škôl a takto, teda takto orientovaných škôl. Čiže pokladám za zlé, ak by sme sa snažili zase zákonom niečo vnútiť. Ak si to rodičia prajú dnes, ten priestor existuje rovnako cez voliteľné predmety. Existuje ten priestor, ale je to na zodpovednosti školy, na rozhodnutí riaditeľa a ten riaditeľ, ak zle koná, v rozpore s prianím rodičov, tak existuje školská rada, v školskej rade majú zastúpenia rodičia, ktorí môžu zasiahnuť, a ten zásah môže byť až taký, keď sa tam uzhodnú na tom, že toho riaditeľa odvolajú. Zatiaľ je ten priestor. Čiže je vytvorený legislatívny priestor, aby sa to dialo v súlade s prianím tých, ktorých sa to vzdelávanie týka, a to sú tri skupiny, ktoré majú zastúpenie v tej školskej rade, to sú rodičia, pedagógovia, ktorí učia, a zriaďovateľ. A myslím si, že ten model, ktorý bol prijatý ešte za fungovania sociálnodemokratického - dneska poviem - alebo SDĽ-ky ako za fungovania ministra Ftáčnika, bol model, ktorý navodzoval podľa môjho presvedčenia istú demokratickú atmosféru, aby to bolo v súlade s všetkými tými, ktorých sa to vzdelávanie týka.
Musím povedať, že tento návrh – aj hovorím teraz nielen za seba, ale aj za stranu – Kresťanskodemokratické hnutie nepodporí.
Ďakujem.

10.
Mňa zaujala tá úvaha o tom, že nemali sme negramotnosť a dneska ju už máme a že tie, ako tých rodičov prinútiť, aby deti posielali do školy.
Nuž, vážené dámy, vážení páni, koľko návrhov a noviel som tu predkladal, ktoré sú zamerané na to, že jednoducho keď nevytvoríte účinný nástroj ekonomického typu, že keď to dieťa nechodí do školy, tak tá rodina to ekonomicky pocíti, tak tu môžeme rozprávať o tom, koľko chceme. Výsledkom bude len, že negramotnosť bude rásť a sociálna neprispôsobivosť s ňou. Takže jednoduchým racionálnym a jednoducho realizovateľným rozhodnutím je, aby to, čo som zaviedol ešte ako minister pred 10 rokmi, a nie a potom sa to vytratilo a dnes to nefunguje, aby to dieťa, ktoré nechodí do školy, na minimálne množstvo hodín, jednoducho aby im neboli pozastavené rodinné prídavky, ako je to dnes, a potom sú im doplatené. To znamená, je to len odklad, majú to ako keby ušetrené alebo sa im odnímu rodinné prídavky z hľadiska prijímania a miestny úrad im robí obsluhu. Nakupuje za nich veci, robí im, majú komorných tieto rodiny, majú normálne obsluhu, že za nich niekto chodí do obchodu, za nich niekto kupuje, ako šľachtici.
Tak pokiaľ sa nezbavíme takýchto hlúpych stereotypov, socialistických nezmyslov, ktoré sú tu vnucované, naivných predstáv o tom, ako prevychováme nejaké skupiny obyvateľstva, a jednoducho nerozhodneme o tom, že keď dieťa nechodí do školy, tak sa odnímu rodinné prídavky a už nikdy sa nevrátia, kým nezačne chodiť, ale nie tie, ktoré boli zadržané, ale až vtedy sa začnú vyplácať tie nové, keď dieťa... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

12.
Ďakujem veľmi pekne. Chcel by som, kolega, poďakovať za takú, za takú, také demaskovanie tej jednej tendencie zákona kolegyne Nicholsonovej, keď si hovoril, ako sa v tom texte používa larvovaný, larvovaný termín, ktorý, ktorý skrýva viac, než, než na prvý pohľad znamená, myslím výchovu k zodpovednému rodičovstvu. Sa obávam, že to je jeden z hlavných účelov alebo rovnako dôležitých účelov tohto zákona, zamerať tú výchovu skôr na sexuálne techniky než na vzťahovú výchovu v zmysle akejsi profylaxie. Napokon navrhovateľka tam aj uvádza neželané tehotenstvá ako jedno z rizík absencie takejto výchovy. Obávam sa, že je to pomýlený trend, pomýlený trend boja proti pokrytectvu. Povedal to pekne Milan Rúfus kedysi, že boj proti pokrytectvu sa nedá začať a ani vyhrať na ohanbí. A myslím, že aj v tom, čo si povedal, časť tejto pravdy je obsiahnutá.
Ďakujem.

14.
Ďakujem pekne. Pán poslanec Fronc, ja si vážim vaše vystúpenie, bol ste ministrom, spravovali ste rezort, čiže máte skúsenosti, viete veľa vecí rozumne vysvetliť, ale dovolím si na niektoré poukázať, na niektoré pre mňa také rozporuplné veci, ktoré ste povedali vo vašom vystúpení.
Hovoríte, že existujú tzv. POP-ky, tzv. pedagogické organizačné pokyny, podľa ktorých bezproblémovo školstvo funguje. No nemyslím si, že je to tak, v školstve je strašne veľa problémov, viem, ako ste to mysleli, nechcem to vytrhávať z kontextu, ale zjavne máme problém. Ten problém pomenovala pani poslankyňa. Vieme o ňom všetci, bude asi môj kolega o ňom teraz hovoriť. Pomenovali ste jeden problém, že nebude povinná školská dochádzka pre všetky deti rovnaká. To beriem, ale za určitých okolností aj podľa vyjadrenia ombudsmanky je možná pozitívna diskriminácia v snahe zlepšiť situáciu napríklad s určitou skupinou.
Hovorili ste o tom, že neni zadefinovaná, že neviete, ako ich odlíšiť, tie sociálne znevýhodnené prostredia, a to deti – aj Štátny pedagogický ústav definuje a sú zadefinované, čiže sa dajú presne určiť –, ktoré deti to pôjdu, budú mať tú povinnú školskú dochádzku, na ktoré sa to bude vzťahovať. A pokiaľ máte takýto negatívny postoj k tomu, hovorili ste možno, že internátne školy, že pokiaľ by boli dobrovoľné, že by tí rodičia možno tam tie deti dali, ukázali skúsenosti zo zahraničia, že internátne školy nie sú dobrým riešením pre takéto skupiny detí. Nemôžte ich izolovať na internáte niekoľko mesiacov a takýmto spôsobom, to je môj názor. Myslím, si, že to takto fungovať nebude. Tak pokiaľ máte takýto názor, tak príďte s nejakým návrhom, ktorý túto situáciu zlepší, pretože ja som presvedčená o tom, že keď rómske dieťa nedostane šancu, nerozumie jazyk, neni pripravené, nemá základné zručnosti, tak jednoducho neuspeje v tej škole. Dajte nejaký návrh, ktorý to bude riešiť lepšie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. (Reakcia z pléna.) Aha, pardon, prepáčte.

18.
Ďakujem za faktické pripomienky a pokúsim sa krátko zareagovať. Ja si myslím, že vhodné ekonomické nástroje sme používali. Niektoré z nich, ktoré sme uplatňovali v období 2002 - 2006, som sa o nich zmienil.
Kolegyňa Horváthová, my sme robili opatrenia, keď som bol ministrom, ja môžem dať návrh zákona alebo niečo podobného, ale viete dobre rovnako ako ja, že nemá šancu prejsť, tak ako nemá šancu prejsť nič, čo ako opozícia predložíme počas troch rokov zatiaľ. Čiže to je také, taký výstrel do prázdna, čo si myslím, že by som urobil.

A chcem zareagovať aj na to, čo ste povedali. Viete, pozitívna diskriminácia, ale to je pozitívne uloženie povinností, v tom je rozdiel, to je ukladanie povinností. Som presvedčený, že to je v rozpore takýmto spôsobom urobené, v rozpore s ústavným princípom Slovenskej republiky a určite by to skončilo na Ústavnom súde. Je to môj názor, váš názor je iný, uvidíme.
Ale ešte k tým internátnym školám. Viete, oni vznikli aj fungovali, aj fungujú niektoré a naozaj to tým deťom pomohlo, ale to neznamená, že v tých internátnych školách sú tri mesiace tie deti držané. Sú tam len isté obdobie, normálne počas pracovných dní niekde, niektoré sú tam ako dlhšie, ako aj cez víkendy a tak. A tam, kde som sa o tom presvedčil, kde to aj fungovalo, tam to pomohlo a ja vás môžem zaviesť, kde sme to urobili, napríklad na Kysuciach, a uvidíte, jak to tým deťom pomáha. Väčšina tých detí, ktoré tam boli, boli rómske deti ako.

20.
Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, na úvod tohto môjho vystúpenia budem reagovať aj na to, čo tu odznelo, teda v už odštartovanej rozprave od pánu spravodajcu, od pána exministra školstva Fronca.
Ale úplne na úvod teda si neodpustím takú jednu poznámku, že, vychádzajúc z vašej premisy, pán poslanec Fronc, by sme ako opoziční poslanci sem len chodili a sedeli a hľadeli a možno sa občas dopustili nejakej faktickej poznámky. A ja sa s tým nemôžem stotožniť, pretože ja chápem, že nám prechádza minimum z toho, čo navrhujeme, ale ja moju prácu chápem práve tak, že napriek nepriazni osudu sa budem naďalej snažiť veci meniť, mám na to plné právo, tak ako to právo máte vy. A je mi ľúto, že ak máte v zásuvke niekde uložený racionálny návrh zákona, ktorý by zmenil tú nepriaznivú situáciu vo vzťahu napríklad k deťom v rómskych osadách, že to nevytiahnete a vzdáte sa bez boja. To mi je úprimne ľúto, lebo ak by to bolo racionálne, určite by som za to zahlasovala.
Ďalšia vec, ktorú chcem povedať, že ja si vás veľmi vážim, aj keď ste boli ministrom školstva, tak mne sa páčila vaša práca aj napríklad len kvôli tomu, čo ste spomínali, v súčinnosti s pánom Kaníkom ste teda predkladali veci, ktoré boli rozumné, a netýkali sa ale predškolského vzdelávania, týkali sa školskej dochádzky detí a tam ste naozaj urobili niektoré veci, ktoré motivovali tých rodičov, aby deti do školy dávali, ale považujem to za ani nieže irelevantné, ale, ale nie úplne relevantné vo vzťahu k tomu, čo predkladám ja, keďže mne primárne ide o to predškolské vzdelávanie, ale musím povedať, že z vášho prejavu mám pocit, že máte také skostnatené nazeranie na školský systém, na vzdelávací systém na Slovensku, ktorý nie úplne funguje. A to, že nie úplne funguje a v mnohých smeroch zlyháva, to je úplne zrejmé už niekoľko rokov z aplikačnej praxe.
A ja si myslím, že, žiaľbohu, aj takéto skostnatené nazeranie na ten náš školský systém je jednou z príčin súčasného zlého stavu v rómskych osadách. A myslím si, že ak ako zákonodarcovia máme informácie o tom, nakoľko ten náš školský systém, vzdelávací systém zlyháva vo vzťahu k deťom napríklad z rómskych osád, tak je našou povinnosťou, aby sme to prijali, pomenovali a potom tieto veci menili, a nie sa iba tak nejak uspokojovali s tým, že máme systém, aký máme, máme povinnú školskú dochádzku, aj tam tak, aj tak tam tie deti nechodia, tak s tým nemusíme robiť vôbec nič.

A internátne školy, ktoré ste spomínali, ja mám na to taký istý názor ako pani poslankyňa Horváthová a je to vec, ktorú opieram aj o poznatky zo zahraničia. Bola som napríklad v Kanade a robila som pomerne dosť s Indiánmi, ktorí boli výdobytkami internátnych škôl, stala sa z ich naozaj stratená generácia, majú vlastný terminus technicus - lost generation - a sú to deti, ktoré chodili teda do internátnych škôl, priznávam, možnože tie podmienky boli rôzne, možno by sme to vedeli nastaviť inak. Ale faktom je, že aj na internátnych školách, ktoré sú na Slovensku, je tá prax taká, že akonáhle dieťa dáte na ten internát a ono prvýkrát v živote vidí čistú izbu, má sa čím prikryť, má vlastnú posteľ, má sprchovací kút, kde tečie teplá voda, a má splachovací záchod, ono cez víkend, aj keď jemu je to umožnené, ono sa nechce vracať do tej osady, k tej svojej biologickej rodine. A vy mu to nemáte ako prikázať a práve aj kvôli tomu, že tie deti nechodia cez víkendy potom domov, vzniká ten fenomén tej stratenej generácie a vznikla by oveľa viac, ak by sme prijali tú myšlienku internátnych škôl, s ktorou ja nesúhlasím, ale ako ste povedali vy, je to vecou názoru.
Chcem sa tiež dotknúť toho, čo ste uviedli vo vzťahu k tomu, že neviete si predstaviť, ako ja ako predkladateľka by som teda oddeľovala tie deti, ktoré majú mať 13-ročnú povinnú školskú dochádzku, od detí, ktoré ju nemajú mať, ktoré ju majú mať kratšiu. No celkom jednoducho a čiastočne vám to zodpovedala už pani kolegyňa Horváthová a čiastočne ste si to zodpovedali paradoxne aj vy sám v tom vašom prejave, pretože veľmi dobre viete, že sociálne znevýhodnené prostredie je pre účely školského zákona definované. My vieme presne, ktoré deti sú zo sociálne znevýhodneného prostredia a ktoré nie. A to aj na základe toho, že platili napríklad sociálne štipendiá a naďalej platia obedy zadarmo alebo učebné pomôcky pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia zadarmo. My ich diskriminujeme už dnes, je to pozitívna diskriminácia a to, čo ste vy povedali vo vzťahu k tomu, čo predkladám, teda zavedenie povinnej predškolskej dochádzky ako negatívnu diskrimináciu, keďže im ukladám o povinnosť naviac, s týmto ja nesúhlasím. Pretože ja skutočne opatrenie o povinnej predškolskej výchove považujem za opatrenie pre nich, nie proti nim a podložené to mám viacerými faktami, o ktorých podľa mňa viete aj vy, a vyplývajú naozaj z aplikačnej praxe, či už od psychológov, či už od pedagógov, alebo ľudí, ktorí s týmito deťmi pracujú a veľmi dobre vedia, že tie deti napriek tomu, že majú šancu sa zapojiť do tých nultých ročníkov ako do istej prípravy na náš vzdelávací systém, tak to zlyháva.
Vo všeobecnosti sú isté výnimky pri tých nultých ročníkoch, ale to je skôr na obetavosti tých, tých pedagógov a sú to proste individuálne prípady, ako napr. učiteľky z Dobšinej, ktoré odštartovali taký, by som povedala, alternatívny nultý ročník, ale v každom prípade tie nulté ročníky sú drahé a sú pomerne neefektívne, lebo je to naozaj neskoro, začať podchytávať to dieťa vo veku 6 rokov. A hovorili ste o tom, že teda máme povinnú školskú dochádzku a máme negramotných. Áno, ja sama som ich stretla niekoľko, veľa ľudí v Jarovniciach napríklad, kde som bola v okrskovej komisii pri prezidentských voľbách, tak sama som teda bola svedkom toho, že je neuveriteľné, že napriek tomu, že máme roky zavedenú povinnú školskú dochádzku, máme na Slovensku negramotných ľudí. Ale ja by som vám chcela dať protiotázku, vy teda hovoríte, že aj pri povinnej školskej dochádzke tie deti nechodia do školy, a načo teda zavádzať ďalšiu povinnosť, lebo vychádzate z tej premisy, že to bude aj tak zlyhávať.

Ale ja sa vás chcem opýtať na toto. Ak by nebola zavedená na Slovensku povinná školská dochádzka, ako by asi vyzerala dochádzka detí z rómskych osád do škôl, koľko by sme tam mali detí? Dnes ich tam máme 80 %. Koľko by sme ich mali, keby nebola povinná školská dochádzka?
Tu sa pristavím trochu a budem reagovať na faktickú poznámku pána Kaníka. Ja s tebou súhlasím, Ľudo, všetky návrhy zákonov, ktoré si priniesol, som podporila a ja súhlasím s tou tvojou filozofiou, že vlastne školskú dochádzku napriek tomu, že je povinná, treba ešte naviazať na vyplácanie sociálnych dávok, áno, myslím si to aj ja, pretože ak sa to finančným spôsobom neodrazí, to, či deti chodia do školy alebo nechodia školy, na situácii v tej rodine, tak asi sa nedopracujeme k nejakým výsledkom, ktoré by sme si všetci želali. Ale to opäť, to nevylučuje to, čo ja navrhujem, pretože ak by tie deti povinne mali chodiť do predškolského zariadenia, tak my aj tu vieme prepojiť tú ich dochádzku do predškolského zariadenia s vyplácaním sociálnych dávok a myslím si, že toto by bol naozaj stav, ktorý by už ako, no, myslím si, že by priniesol výsledky, pretože je úplne jednoznačné, že deti z rómskych osád nemajú jednoducho prostredie, v ktorom by sa mohli vyvíjať tak ako deti zo štandardných rodín. Prichádzajú do tých škôl nepripravené, nemajú vyvinutú jemnú motoriku a ani nevedia držať pero v ruke, nevedia, čo je splachovací záchod, nemajú základné hygienické návyky a je nesprávne, keď ich to začneme učiť v šiestich rokoch v nultom ročníku. Ja aj ľutujem trochu tých pedagógov, ktorí sú odborníkmi a mali by tie deti učiť, mali by ich vzdelávať. A myslím si, že je nefér aj voči nim, keď im príde šesťročné dieťa, ktoré musia začať vychovávať ako keby úplne od piky, musia ho učiť základné hygienické návyky. Ten nultý ročník by mal byť o niečom úplnom inom a nedostaneme tie deti pripravené do tých škôl, kým nebudú chodiť do škôlok. O tom nehovorím len ja, hovoria o tom mnohí pedagógovia, určite ste čítali všetky tie blogy a listy, čo písali napr. učiteľky z Dobšinej, ja to tu už spomínam ako mantru, ale takých pedagógov alebo pedagogičiek, ako sú učiteľky z Dobšinej, máme na Slovensku veľmi veľa, ktoré prichádzajú s týmito deťmi do kontaktu. A jednoznačne od nich, od nich zaznieva posolstvo, schváľte pre nich povinnú predškolskú výchovu, lebo inak sme v začarovanom kruhu, z ktorého sa jednoducho nedostaneme.
Svetová banka robila množstvo analýz zameraných práve na deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ako sú naše rómske osady, robila to v rôznych krajinách a naozaj prišli k číslam, ktoré jednoznačne svedčia o tom, že ak dieťa z takéhoto prostredia chodí do predškolského zariadenia, je schopné si dokončiť strednú školu. Ak je schopné si dokončiť strednú školu, s najväčšou pravdepodobnosťou alebo s väčšou pravdepodobnosťou ako dnes dokáže uspieť na otvorenom trhu práce. Toto je analýza, ktorú urobili aj pre nás experti zo Svetovej banky, a je tam jasná korelácia v tých číslach.
Mám tu napísaný pomerne dlhý prejav, ktorým vás asi nebudem úplne zaťažovať, napokon ja som túto novelu predkladala už predtým, takže hovorila som o všetkých tých pedagogičkách, psychologičkách, ktoré upozorňujú na to, že aké dôležité je, aby tie deti chodili do materských škôl aj vo vzťahu k tomu, na čo narážala aj ombudsmanka vo svojej správe, že tieto deti z rómskych osád, žiaľ, sú zaraďované častokrát nesprávne do špeciálnych základných škôl, a tá realita je taká, že tie deti nám v šestnástich rokoch vyjdú zo šiesteho ročníka špeciálnej základnej školy a nevedia sa podpísať. Neviem si predstaviť takéto dieťa, ktoré teda vyjde v šestnástich rokoch zo VI. ročníka špeciálnej základnej školy, a my od neho očakávame, že uspeje na otvorenom trhu práce, to je absurdné.
Nedávno sme pri otvorení druhého piliera diskutovali o tých hrozných číslach, ktoré nás v blízkej budúcnosti čakajú, hovorili sme o tom, ako, akým brutálnym spôsobom sa nám otvárajú tie nožnice. Hovorili sme o tom, že dnes je tu armáda 90-tisíc ľudí, ktorí sú dnes ešte v produktívnom veku, štyridsiatnici, ktorí sa o pár rokov teda dostanú do toho dôchodkového veku a na nich by mala robiť skupina 45-tisíc detí, 45-tisíc detí. To je neudržateľné, a keby sme sa bližšie pozreli na to, že kto sú tie deti, tak prídeme k tomu, že v tej majoritnej časti obyvateľstva sa deti nerodia, rodia sa veľmi málo, tá demografická krivka klesá. Čo nás ako-tak drží, to sú deti, ktoré sa rodia v rómskych osadách, a pokiaľ týmto deťom my teraz nedáme vzdelanie, keď im nedáme šancu, aby uspeli na otvorenom trhu práce, oni neudržia ten dôchodkový systém, pretože oni v sociálnom systéme tak ako dnes zostanú uviaznutí, a to nebudú ľudia, ktorí budú produktívni, ktorí budú schopní pracovať na tú 90-tisícovú armádu dnešných štyridsiatnikov, ktorí o pár rokov dovŕšia dôchodkový vek. A toto je racionálny argument, ktorý by sme mali zvážiť bez ohľadu na to, či sa pozastavujete nad tým, že ja ako človek z liberálnej strany predkladám takýto návrh zákona, ktorým ukladám niekomu povinnosť. Toto nie je o izmoch, si myslím, a skutočne ak sa niekto na to pozerá takto racionálne aj cez tie čísla, tak by sme mali dospieť k stanovisku, že nepohneme s tým, keď sa budeme pridržiavať našich izmov alebo nejakých ideológií.
Tá druhá časť môjho návrhu a ja si uvedomujem, že niektorú časť tejto snemovne, ktorá by možno aj podporila povinnú predškolskú výchovu pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, vyrušuje práve to, že v jednom balíku s tým ide výchova k zodpovednému rodičovstvu. Rozumiem tomu, ale možnože by stálo za zváženie, že by som tieto dve veci v budúcnosti oddelila, aj keď po vašom vystúpení som si nie celkom istá, lebo jednou rukou ste zmietli aj, aj škôlky, aj, aj teda výchovu k zodpovednému rodičovstvu.
Ale opäť sa vrátim k vášmu vystúpeniu, v tejto časti vy ste tvrdili, že zákon nemá určovať čo a ako sa má učiť na školách. Áno, ja s vami súhlasím, a preto to nerobím. Ja týmto mojím návrhom nejdem prikazovať školám, aby si adoptovali predmet výchova k zodpovednému rodičovstvu. Ja to nechávam na uváženie riaditeľa, ten riaditeľ vie, aké deti k nemu do školy chodia, či má problém s fenoménom, že deti rodia deti a podobne alebo že deti začínajú sexuálne žiť veľmi skoro bez ohľadu na to, že nemajú absolútne žiadnu vedomosť o možných následkoch. Ja to nechávam plne v kompetencii riaditeľa školy, či si adoptuje tento predmet, alebo nie, ale čo riešim, je, že v momente, keď sa riaditeľ rozhodne, pre žiakov jeho školy sa to stane záväzné, pretože, a to je vlastne protiargument na to, čo ste hovorili, že už dnes to majú ako voliteľný predmet tí žiaci. A to je, to je pekné, ale obrovská skupina rodičov, ktorí nikdy neprihlásia svoje deti na predmet výchova k zodpovednému rodičovstvu, nám uniká a, žiaľbohu, uniká nám práve tá skupina rodičov, kde by sme sa najviac mali pričiniť o to, aby tie deti boli pripravené na dôsledky, ktoré so sebou prináša ten začiatok nejakého sexuálneho žitia, lebo ja som bola s učiteľkami z Dobšinej a rozprávala som sa s 13-ročnými dievčatami, ktoré boli tehotné a očakávali teda svoje prvé deti, a tie deti nevedia, ako sa to stalo. Ony, to si my možno ani nevieme predstaviť, ale ony skutočne majú minimálne, nulové, nulové vedomosti o tom, čo so sebou prináša ten začiatok ich nejakého sexuálneho života.
Mám tu jednu analýzu, ktorá sa robila tak celosvetovo, sú tam staršie dáta, robila sa vo viacerých krajinách, robila sa v Spojených štátoch amerických, robila sa vo Veľkej Británii a pod. a zozbierali tie dáta a niektoré veci, samozrejme, sa tam prekrývali. Bolo úplne jedno, či išlo o mladistvé matky vo Veľkej Británii, v Spojených štátoch amerických, vo Francúzsku alebo kdekoľvek inde na svete, a rada by som sa teraz s vami podelila o niektoré veci.
Tehotenstvo mladistvých považujú za tragédiu celosvetového rozsahu a tehotenstvo mladistvých označili za epidémiu, ktorá čoraz viac a viac postihuje jednotlivé krajiny. Ten výskum ukazuje, že veľa mladých matiek pochádza z rozvrátených rodín. Z vyjadrenia mnohých mladých tehotných dievčat vyplýva, že jediné, po čom celý život túžili, bola skutočná rodina. Toto je niečo, čo sa dá podľa mňa použiť aj na dievčatá napr. z rómskych osád. Mám to teda aj od pedagógov a psychológov, ktorí s nimi pracujú, a skutočne hovoria, že ony tak veľmi túžia po fungujúcej rodine, po nejakom zázemí rodinnom, ktorého sa im nikdy nedostalo, že aj kvôli tomuto sa vrhajú častokrát do neželaných tehotenstiev. V programe sociálnej pomoci na podporu mladých matiek sa zistilo, že tieto mamičky majú často nestály vzťah so svojou matkou a žiaden vzťah s otcom. Ale prišli aj iné zistenia, prišli na to, že niektoré mladé dievčatá sú častokrát obeťami vlastnej sebadôvery a zvedavosti. Spomínajú Carroll, ktorá sa rovnako stala slobodnou matkou, keď bola veľmi mladá, pretože vyskúšala sex len zo zvedavosti: "Mala som pocit, že o niečo prichádzam, a vôbec som si neuvedomovala následky."
Dôležitú úlohu zohráva tiež ignorovanie následkov sexuálnej aktivity. Podľa sociológov Karen Rawlingsovej a Stevena McKeya niektorým mladým ľuďom v Británii chýbajú presné vedomosti o tom, čo majú očakávať od vzťahov a čo znamená otehotnieť. Aj toto je vec, ktorá by mala byť súčasťou predmetu výchova k zodpovednému rodičovstvu. Tam skutočne nejde o tie veci, ktoré boli medializované veľmi bulvárnym spôsobom, čo sa deje napr. v škandinávskych krajinách, kde sú teda štvorročné deti konfrontované, ja to zopakujem, že ja odmietam, aby sa to dialo takýmto spôsobom. Myslím si, že to dieťa musí mať v sebe nejakú zrelosť, aby bolo schopné prijať nejaké informácie, a tie musia byť podávané veľmi citlivým spôsobom. Ale to už je forma, to už je o forme a myslím si, že o tom by sa mala spustiť nejaká celospoločenská diskusia.
Aj keď nasledujúce fakty opisujú situáciu v Spojených štátoch, odrážajú niektoré skutočnosti, ktoré sa týkajú tehotných mladých dievčat na celom svete. Štyri z desiatich dievčat otehotnejú pred dvadsiatkou. Ročne je to vyše 900-tisíc tehotenstiev mladistvých, okolo 40 % z týchto matiek má menej ako 18 rokov. Deti mladých matiek sú častejšie zneužívané a zanedbávané ako deti starších rodičov. Len štyri z desiatich matiek, ktoré majú menej ako 18 rokov, dokončia strednú školu. Takmer 80 % otcov sa neožení s mladými matkami svojich detí. Iba 30 % mladých matiek, ktoré sa vydajú po narodení dieťaťa, ich manželstvo vydrží. V prípade manželstiev dospievajúcich je dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že sa rozpadnú, ako v prípade tých, kde má žena prinajmenej 25 rokov. U deti mladých matiek je pravdepodobnejšie, že sa narodia predčasne a budú mať nízku pôrodnú hmotnosť, čím sa zvyšuje možnosť úmrtia v dojčenskom veku, ako aj výskytu slepoty, hluchoty, chronických dýchacích ťažkostí, mentálnej retardácie, duševnej choroby, mozgovej obrny, dyslexie alebo hyperaktivity.
Toto všetko, neviem, možnože to na niekoho vyznie zvláštne, že idem do nejakých čísiel alebo financií, ale toto všetko zaťažuje neuveriteľným spôsobom štát, pretože tie mladé matky sa nedokážu o tie svoje deti postarať, a častokrát je to štát, ktorý prevezme tu úlohu nástupnícku za ich výchovu, a to, samozrejme, má dopad aj napr. na verejné financie a podobne.
U nás sa, samozrejme, to tehotenstvo tých mladistvých, ako som niekoľkokrát povedala, týka najviac teda rómskych osád a je veľmi zaujímavé, že aj rómske ženy, ktoré sú združené v rôznych združeniach, žiadajú, aby bola výchova k zodpovednému rodičovstvu zaradená medzi povinné predmety na školách. Reprodukčné zdravie by sa malo dostať do učebných osnov, najmä deti v rómskych osadách sa o tom doma nikdy nedozvedia, upozorňuje aktivistka Ingrid Kosová z mimovládnej organizácie Quo vadis. V meste sú na tom rómske dievčatá o niečo lepšie ako na vidieku. V meste sú ženy, ktoré rodili, keď mali 25 alebo 28 rokov, ale v osadách, ak nemá 14-ročné dievča chlapca a nežije sexuálne, už je zlá, dodáva Mária Olahová z Detvy. S predčasnými tehotenstvami pritom súvisí predčasné ukončenie vzdelávania a nástup do tradičnej úlohy matky, ktorá sa stará o domácnosť a deti, pričom od muža ani neočakáva žiadnu pomoc v domácnosti. Podľa Luptákovej, ktorá je tiež z toho združenia, pomôcť by podľa nej mohla sexuálna výchova. Ak by sa robilo dostatok vzdelávacích programov a na všetkých stupňoch, aby sa vzťahy a otázky reprodukčného zdravia dostali do školských osnov, tak by sme mali zdravšiu nielen rómsku, ale celkovú populáciu, zdôrazňuje. Podľa sociologičky Jarmily Filadelfiovej: "Právo byť informovaný patrí k základným ľudským právam. Realitou ale je, že pomerne veľké skupiny, nielen rómske, majú nedostatok informácií, a teda nemajú možnosť informovaného rozhodnutia a voľby," hovorí. "Samotná sexuálna výchova však problémy predčasných tehotenstiev nevyrieši. Problém pre tieto dievčatá je aj finančná dostupnosť antikoncepcie a podobne," pripomína pani Filadelfiová.
Chcem vám prečítať, čo bolo medializované. Našla som si niekoľko článkov, ako to vyzerá, keď deti rodia deti s podtitulom V Rudňanoch je možné všetko. "Rudňany, to je obec neďaleko Spišskej Novej Vsi a je to osada plná svrabov a vší, a s tehotnými sa ako keby roztrhlo vrece. Rodia najmä maloleté. Rudňany neďaleko Spišskej Novej Vsi sú na celom Slovensku známe najmä konzumáciou psov. Aj keď je týchto labužníkov iba niekoľko, vďaka nim všetkým miestnym hovoria psožrúti a tejto nálepky sa už len tak ľahko nezbavia. No viac ako kradnutie psov tunajších obyvateľov zaujíma láska. Za posledné obdobie sa v obci enormne zvýšil počet pôrodov a čoraz častejšie sa objavujú prípady tehotných neplnoletých dievčat." To je úryvok o rodine, kde žije nakope niekoľko generácii spolu a nik z jej rodiny nie je zamestnaný. Dcéry rodia deti, muži idú z času na čas na aktivačné práce alebo niečo donesú. Jedna z jej dcér býva hneď vedľa. Už má sedem detí a ôsme je na ceste. "Prvé som porodila, keď som mala šestnásť rokov. To najmladšie má rok," vysvetľuje hrdá matka. Deti po izbe aj vonku behajú polonahé. Na oblečenie vraj matka nemá a doma je teplo. Niekoľko detí chodí do školy. Ráno ich vychystá, aktovky však nemajú, vraj načo, keď všetko dostanú v škole. Realita je v skutku taká, že kým sa deťom venujú pedagógovia, niečo ich aj naučia, len čo prídu deti domov, vzdelávanie sa končí. Tu sa často starajú deti o deti. Matky to pri takýchto početných tehotenstvách jednoducho nestíhajú a to, že sú, majú početné, mnohopočetné teda rodiny, že majú strašne veľa detí, súvisí aj s tým, že začínajú rodiť ako veľmi mladé.
Keď deti majú deti. Školáčka dvanásťročná z Kendíc otehotnela s bratrancom, ktorý má štrnásť rokov. Obrovský škandál sprevádzal základnú školu v malej obci Kendice, ktorú navštevuje neplnoleté, no už v dvanástich rokoch veľmi skúsené dievča. Školskú lavicu totiž dralo s tehotenským bruškom, ku ktorému mu mal dopomôcť vlastný bratranec. Tých prípadov, samozrejme, je veľmi veľa a nebudem to tu všetko čítať, lebo sú to veci, ktoré sa aj zle počúvajú, ale je to realita dnešných dní. A podľa mňa my z pozície toho, že sme zákonodarci, ak vieme o prípadoch, že u nás dvanásťročné deti rodia deti, tak by sme s tým mali niečo urobiť. A ja nehovorím, že výchova k zodpovednému rodičovstvu je všeliek, ale myslím si, že je to jedna z ciest, ktorou by sme sa mali uberať, a potom som otvorená podporiť akýkoľvek iný návrh, ktorý bude, ktorý bude túto situáciu riešiť.
Na záver by som vás chcela oboznámiť s tým, že, samozrejme, ten počet detí, ktoré majú deti, sa nazýva epidémiou, proste narastá. Ale sú krajiny, kde je enormne nízky a úplne najnižší výskyt mladistvých matiek alebo teda detí, ktoré majú deti, je v Holandsku. V roku 2011 bolo v Holandsku zaznamenaných 2 365 pôrodov u dievčat pod 20 rokov, čo je podľa Holandského národného štatistického úradu vôbec najnižší počet zaznamenaný od začiatku sledovania tohto fenoménu. Holandsko dlhodobo patrí ku krajinám s najmenším výskytom tehotenstiev mladistvých dievčat a tiež potratov v tejto vekovej kategórii. Holandsko za tento stav údajne vďačí otvorenej sexuálnej výchove a dostupnosti informácii o antikoncepcii a kontraceptívach. Tak možno predsa len nemusíme vymýšľať teplú vodu, tú už niekto za nás vymyslel a to, že výchova k zodpovednému rodičovstvu funguje a aj vďaka nej sa darí znižovať počet mladistvých matiek, tak to nám dokazuje napríklad príklad Holandska.

Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť po tomto mojom vystúpení, aby ste teda zvážili, či predsa len nepodporíte tento návrh zákona, nie úplne, vy, pán Fronc, a aj pán Hlina kýve hlavou, ale myslím si, že sa tu ešte nájdu ľudia, ktorí... (Reakcia z pléna.) Nie, vám sa ani neprihováram, vy ste to povedali jednoznačne vo svojej úvodnej reči, že teda nepodporíte, tak to ja vás nebudem trápiť. Ale dúfam, že sa tu nájde pomerne dosť teda ľudí, ktorí sa na to pozrú racionálne a snáď podporia tento návrh zákona.
Ďakujem pekne za pozornosť.

22.
No, pani kolegyňa, ten, tá vaša prvá poznámka, že som rezignoval, prijal inú premisu. Viete, pozrite si štatistiky, kde sa nachádzam medzi prvými pätnástimi z celého počtu poslancov, čo sa týka počtu legislatívnych návrhov v tomto volebnom období. Takže nerezignoval som, jednoducho nechcem falošne sa tváriť, že to v tejto chvíli som schopný riešiť. To bola moja poznámka. Nič viac a nič menej.
Druhá vec, ja nehovorím, že internátne školy to vyriešia, ja len hovorím, že nechoďme sa pozerať do Kanady, pozrime sa, ako to funguje, ja vás pozvem do Turzovky, kde majú internátnu školu, aby ste videli. Je to jeden z nástrojov. Určite to nevyrieši tento problém.
Viete, skúsenosti s Rómami. No ja som bol v tých Rudňanoch, ja som bol pri Spišských Vlachoch, v Dobrej Vôli, na Poštárke, v Žehre, Bystranoch, ja som totižto sa narodil na východe, ja som celú mladosť prežil medzi touto komunitou istým spôsobom aj v triede som mal pomaly tretinu spolužiakov Rómov, takže myslím, že o tom čosi predsa len viem, a ešte sa k tomu vyjadrím, len jednoducho ja som presvedčený, že lepšie sú motivačné nástroje ako sankčné. Motivujme tých ľudí, aby sa tak správali.
A čo sa týka tej povinnej výučby. Pani kolegyňa, no tretí bod hovorí vášho návrhu, je uvedený nepovinný obsah výchovy, vzdelávania povinný pre všetkých žiakov danej školy bez možnosti alternácie iným predmetom. A ja len navrhujem to, aby to zostalo v kompetencii ministra a príslušného riaditeľa školy. Nič viac, nič menej. A uznávam, že istá výchova v tejto oblasti má byť. To ja sa s tým, v tomto sa s vami nesporím, len otázka je, že čo.

24.
Nadviažem len na to, čo už som hovoril v tej predchádzajúcej faktickej poznámke.
Je to veľmi jednoduché. Na to netreba zložité riešenia. Ekonomické stimuly, ekonomické sankcie, ekonomická pozitívna alebo negatívna motivácia. To funguje absolútne presne. Keď toto nezavedieme, tak tu môžme hodiny rozprávať, nič sa nezmení. Takže jednoducho, keď niečo chceme, aby sa dialo, aby deti chodili do školy, tak to musí byť spojené s tým, že keď nechodia, tak tá rodina príde o peniaze. Jednoduché a jasné. Naozaj všetky naivno-pseudohumanisticko-socialistické riešenia, ktoré rozprávajú o niečom inom, sú hlúpe a naivné. To treba povedať rovno. A na tom to celé je. Keď sa k tomuto prikročíme, tak tie pozitívne výsledky budú veľmi rýchle. Temer okamžité. Pretože na tieto ekonomické stimuly presne táto skupina obyvateľov reaguje okamžite a veľmi citlivo a veľmi senzitívne. Takže keď sa jednoducho nastavia tak, že keď chceme, aby sa konalo nejakým spôsobom, tak to bude zviazané s ekonomickými nástrojmi, tak to bude fungovať. A prestaňme sa toho obávať, prestaňme sa zakrývať oči, že nič také neni, že nič také netreba robiť. A tie novely zákona sú malé, ktoré treba urobiť, a hneď sa zmení ich situácia vo veľmi rozsiahlej oblasti.
A to, že predškolská dochádzka, áno. Aj tam sa to dá aplikovať všetko. Všetko, čo chceme dosiahnuť, aby tieto skupiny robili, sa dá zviazať s ekonomickou motiváciou a bude to fungovať úplne okamžite a jasne a perfektne.