48. schôdza

Pán poslanec Kuffa.

Naopak, ja si myslím, že pán kolega dobre pochopil správu. Aj mne chýbajú tuná témy, ako je ochrana života, eutanázia a potraty. Tuná táto správa sa nedotýka týchto tém, ktoré sú naozaj veľmi vážnymi témami. Nepriamo aj tu plačeme v podstate nad tou demografickou zlou krivkou, starnúcou Európou a možno aj do istej diskrimináciou dôchodcov. No naozaj o nejakých ďalších 20 – 40 rokov tak tá diskriminácia u starších ľudí a tých, ktorí budú odkázaní na pomoc, žiaľ, bude ešte väčšia pri tomto vývoji, ktorý tuná je. Preto myslím si, že tá správa práve by sa mala viac dotýkať ochrany života a rovnako aj manželstva a rodiny. To, že sú prípady a individuálne zlyhania v rodinách, to už je tuná za roky.
A veľakrát častým javom je v našej spoločnosti to, že dnes sú aj muži, ktorí sú diskriminovaní, tak ako si spomenul ten príklad neoprávnene odsúdeného a aj väzneného muža, ktorý za údajné zneužívanie si odsedel v Leopoldove 13 mesiacov. Presne to je to. Aj mne to chýba v našej spoločnosti, ako je možné, že neboli vyvodené dôsledky, dôsledky voči tým, ktorí to zapríčinili, prečo nebola braná na zodpovednosť samotná tá žena, ktorá ho udala, ďalší vyšetrovatelia? A tam je celý rad ľudí, ktorí boli do toho zainteresovaní. A toto je porušované ľudské právo. A veľmi častým zjavom je tuná. Tým, že sa tu pretláča len tá feministická ideológia, na mužov sa tuná nemyslí. (Reakcia z pléna.) Však je to jednoducho môj názor. Každý z nás má právo na názor.
A takisto sa mi nepáčilo to vyjadrenie k referendu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne.
S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Mikloško.

Ďakujem za všetky tri poznámky.
Tak pánovi Bugárovi som to povedal, že ja som chcel zdôrazniť, že zmeniť systém vydávania obojjazyčne alebo jednojazyčne rodných listov je vlastne vec systémová, ale jednoduchá. Proste na to netreba robiť veľkú túto, to dobrý softvér čiže spraví veľmi rýchlo.
Ja som bol svojho času podpredseda vlády prvý pre ľudské práva, čiže troška o tom niečo viem, a ten prvý zákon o ombudsmanovi, ktorý bol hotový v roku 1992, pričom republiky si ho mohli v roku 1993 prevziať, sa vykašľali na to, desať rokov tu stál. To bol môj zákon, spolu s mojou komisiou, ktorú som ešte robil voľakedy vo federáli. Ale to už je samochvála.
Čo sa týka pána Poliačika, no tak veľmi tolerantne mi nandal. Ja si myslím, že ústava je momentálne vytesaná do skaly. Niekto iný ju môže vytesať znova tam, ale potrebuje na to dosť silné dláto deväťdesiatich ľudí. Americká ústava už dvesto rokov platí. A teda veľmi sa snažia tam nič nedať, aby platila tak, ako platila na začiatku.
Teraz vy začínate napríklad s eutanáziou. TASR vydala krásnu správu, pani Kiššová zo SaS-ky, je jej členkou, celkove väčšinový názor, aby s eutanáziou sa tu začalo a tak ďalej. Čiže jednoducho sa mi zdá, že je to choré.
A čo sa týka pána Kuffu, tak vlastne ďakujem mu za jeho podporu.
A, samozrejme, ľudské práva tu treba prediskutovať a raz na celý rok zavolať sem všetkých tých, ktorých sa to týka. A vtedy si naozaj budeme môcť povedať, kde stojí Slovensko v tomto smere. Ďakujem.

Ďakujem.
Teraz v rozprave ako poverený člen poslaneckého klubu strany MOST – HÍD vystúpi pán poslanec Rudolf Chmel, potom sa pripraví pani poslankyňa Žitňanská.

Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, som naozaj veľmi rád, že môžeme na pôde tejto snemovne reflektovať správu verejného ochrancu práv za rok 2014. Hoci ide o ojedinelý prípad, keď sa agenda ľudských práv dostáva do pozornosti pléna Národnej rady Slovenskej republiky a nebodaj i do pozornosti širšej verejnosti, nemali by sme ho vnímať len ako jednorazovú záležitosť, ktorou si formálne splníme povinnosť, ktorú nám ukladá zákon, totiž raz do roka si vypočuť správu verejného ochrancu práv. Parlament je predsa to najpravejšie miesto, kde by mal diskurz o ľudských právach byť takpovediac permanentný. Zatiaľ sme boli skôr svedkami toho, že pri ojedinelých pokusoch dostať túto tému do tejto rokovacej sály došlo k ich zablokovaniu, ak nie rovno k umlčaniu s maximálnym odkazom vybaviť ju v komornom prostredí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Porušovanie ľudských práv sa zdalo byť zjavne málo na to, aby sa ním zapodievala táto snemovňa. A pritom nazdávam sa, práve parlament by mal verejného ochrancu práv podporovať, ba chrániť, nie ostrakizovať. Diskriminácia rasová, etnická, rodová, náboženská, svetonázorová, rovnosť zaobchádzania, ochrana detí, seniorov, zdravotne postihnutých, ľudí s inou sexuálnou orientáciou, mnoho ďalších marginalizovaných skupín a jednotlivcov, ako vidno aj z predkladanej správy, akoby tú fiktívnu väčšinu nezaujímala. A politici tomuto ľahostajnému postoju k slabším, zraniteľnejším, ktorí sa zväčša nie svojou vinou dostali do tejto pozície, často vychádzajú v ústrety. My sme tu však hádam aj pre týchto našich občanov, ktorí, keby sa to zrátalo, možno tvoria aj väčšinu obyvateľstva. Vlády sú, chvalabohu, pominuteľné, ale čo už nie je chvályhodné, je, že nie vždy si ctia ľudské práva, aj keď formálne sme sa pripodpísali pod vzorové ľudskoprávne zmluvy a dokumenty. Dobre je, že sa aj zásluhou verejného ochrancu práv stav ľudských práv transparentne monitoruje a dodržiavanie ľudských práv tak podlieha verejnej kontrole. Inštitút ombudsmana je z toho hľadiska kľúčový. Dozerá na deformácie, svojvôľu verejnej moci voči občanom aj skupinám. Viditeľne na to poukázala ombudsmanka vo svojej mimoriadnej správe z leta roku 2013, ktorú však zobral na vedomie iba výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. A jej návrhy na opatrenia sa doteraz zväčša nerealizovali.
Návrhy a odporúčania verejnej ochrankyne práv sú aj teraz súčasťou predkladanej správy, zrejme aby bolo jasné, čo tento parlament, ale najmä dotknuté orgány ignorujú. A nejde len o neprimeraný policajný zásah v jednej rómskej osade, ktorý tak vzrušil ministra vnútra, že obvinil ombudsmanku z politizovania, alebo o neprimerané zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych škôl, teda o priame hazardovanie s budúcnosťou tejto krajiny. Je preto povinnosťou verejného ochrancu práv žiadať od príslušných orgánov, aby prijali konkrétne opatrenia a nápravu, a nie ich ignorovali. Obete svojvôle verejnej moci totiž nemajú veľa možností na svoju obranu, zväčša nedisponujú povedomím svojich práv, preto je pre ne obranný hlas ombudsmanky taký dôležitý, a často je aj to poslednou možnosťou dovolať sa spravodlivosti.
Nedá mi pri tejto príležitosti nespomenúť, že legislatívne Slovenská republika ukotvila inštitút verejného ochrancu práv ako posledná z krajín Vyšehradskej štvorky. Bola to jedna z naplnených predvstupových podmienok nášho členstva v Európskej únii. Inštitucionalizovanie ľudskoprávnej agendy dobudovaním jedného z dôležitých pilierov novovznikajúceho demokratického štátu bolo nepochybne dôležitou udalosťou v chápaní ľudských práv. Podobne ako Slovenské stredisko pre ľudské práva či Centrum právnej pomoci, tak aj verejný ochranca je obhajcom občanov Slovenskej republiky, ktorí sa nedovolali spravodlivosti zo strany štátnych úradov. Čiže je to inštitút, ktorý je z podstaty protipólom štátneho aparátu v prípade, ak tento nefunguje tak, ako mu to zákon ukladá. Dokladom toho je aj táto správa verejnej ochrankyne práv, ktorú dnes v pléne predkladá.
Konkrétnym príkladom dokumentu je porušovanie práv občanov v rôznych oblastiach, na rozličných úrovniach. Spolu to za rok 2014 bolo vyše 3 600 podaní, pričom vybavených bolo vyše 90 %. Ďalšie stovky podaní mimo kompetencie verejného ochrancu práv sa zamestnanci kancelárie snažili usmerniť a takto poradiť poškodeným. Pre porovnanie, v Čechách je to vyše 6 000 podaní pri asi trojnásobnom personálnom obsadení kancelárie ombudsmanky. Je preto nepochopiteľné, že takto fungujúcej a efektívnej inštitúcii v službách občana hádžeme pod nohy polená, predovšetkým nedostatočným rozpočtom, ktorý nedovolí kancelárii ombudsmanky vykonávať svoju činnosť tak, ako by si to vyžadovalo množstvo jej agendy. Naposledy vcelku s úsmevom vzala sťahovanie kancelárie do nových priestorov za pomoci väzňov, keďže finančné prostriedky jej nedovolili objednať sťahovaciu firmu. Ale to by nebol, samozrejme, ešte ten najhorší prípad. Je preto ťažko pochopiteľné, že štát, vláda aj časť parlamentu často chápu ombudsmanku ako verejného nepriateľa, ktorý akoby naschvál odhaľuje slabé či problematické miesta nášho právneho systému. Bohužiaľ, ešte stále nevieme prijať kritiku, respektíve poukazovanie na naše slabé miesta, nevieme sa z toho poučiť, vyvodiť bez emócií, racionálne patričné konzekvencie. Jej pomenovanie problému, poukázanie na nedostatky, chyby, prechmaty pri ochrane slabých, zraniteľných je mnohými politikmi, koaličnými najmä, často vnímané ako spomínané údajné politizovanie, ako by bolo nejakou zbytočnou záťažou akceptovať fakt, že tieto prípady občianskych krívd treba riešiť. Nie je predsa možné donekonečna vnímať verejnú ochrankyňu práv ako opozíciu voči vládnucej strane. Táto verejná ochrankyňa práv už neraz deklarovala snahu byť nápomocná pri riešení jednotlivých prípadov. Zo strany ostatných inštitúcií verejnej správy sa jej však nedostáva takej súčinnosti, akú by ako ústavný činiteľ mala mať. Ide napríklad o prípady, keď spoluprácu odmietajú súdy napriek tomu, že ide o verejný záujem pomôcť obetiam. Ak by za verejnou ochrankyňou práv bola podpora zo strany parlamentu, v mnohých aspektoch by jej to výkon práce nepochybne nielen uľahčilo, ale najmä zefektívnilo. Tak je to napokon vo všetkých vyspelých demokraciách.
Správa, tak ako to už uviedla pani verejná ochrankyňa práv, poukazuje na prípady porušovania ľudských a občianskych práv rozdelených tematicky podľa jednotlivých článkov Ústavy Slovenskej republiky. Veď jej tretinu, tú najdôležitejšiu, napokon tvoria ľudské práva, vybrané podania dokumentujú porušovanie práv, ktoré sú garantované ústavou, Na rozdiel od Správy o implementácii Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov v Slovenskej republike, ktorá sa síce nesie v mimoriadne zhovievavom tóne pri reflektovaní menšinovej problematiky, ombudsmanka uvádza ako pars pro toto ako časť za celok jeden z charakteristických, ale modelových príkladov porušovania práva na materinský jazyk, keď bolo odmietnuté vydanie dvojjazyčného formulára občanovi patriacemu k národnostnej menšine. Ďalej sa v správe uvádzajú porušenia práv zdravotne postihnutých občanov, prípad z mestskej časti Ružinov či neustále chýbajúci bezbariérový prístup do budov a vnútri verejných budov, porušenia práv detí. Uvidíme, ako práve v tejto citlivej agende pomôže chystaný zámer prijať zákon o Komisárovi pre deti, tak aj o Komisárovi pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Práve v prípade porušovania práv detí poukazuje verejná ochrankyňa práv na časté porušovanie v oblasti vzdelávania. Deti pochádzajúce zo sociálne znevýhodneného prostredia sú neustále zaraďované do špeciálnych základných škôl, čo je v rozpore s deklarovaným cieľom vytvárania inkluzívneho školstva na Slovensku. Mediálne známy je taktiež neudržateľný stav v reedukačných centrách, v ktorých ombudsmanka dosiahla nápravu aspoň v navýšení finančného normatívu na stravu pre deti umiestnené v týchto centrách.
Z mimoriadnej správy, ktorú prerokoval náš výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny a ktorú vládni poslanci odmietli prerokovať v pléne, neboli naplnené doposiaľ temer žiadne opatrenia, niektoré z nich sa čiastkovo majú riešiť v priebehu roka, a to aj napriek tomu, že ide o opatrenia ako vdovské dôchodky, bezplatné užívanie učebných pomôcok pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia aj mimo vyučovacích hodín, garantovanie dostatočného počtu asistentov učiteľov či ustanovenie nezávislého externého mechanizmu voči policajnej činnosti, ak tie nepreskúmava prokuratúra, teda o opatrenia, ktoré naozaj nemajú žiadnu stranícku konotáciu. Mali by ležať na srdci každej vláde, ale zvlášť tej, ktorá sa deklaruje ako sociálnodemokratická.
Správa verejnej ochrankyne práv obsahuje závažné porušenia ľudských práv a slobôd, kritické zistenia poukazujúce na nečinnosť relevantných orgánov. Vymenúva rad konkrétnych prípadov, ktoré sa v Slovenskej republike v tejto oblasti dejú.
Na najbližšej schôdzi nás možno čaká prerokovanie novely kompetenčného zákona, ktorá ľudskoprávnu agendu presunie na ministerstvo spravodlivosti. Dovolím si tvrdiť, že aj fakt, že táto exekutívne neukotvená agenda je v priebehu troch rokov dislokovaná už na tretie miesto, čo svedčí veľavravne o stave občianskych a ľudských práv na Slovensku, ale aj o tom, aké miesto má od začiatku táto agenda v hierarchii vládnej strany.
Pravdepodobne budeme v najbližšom čase taktiež prerokovávať zákony o spomínanom Komisárovi pre deti a Komisárovi pre zdravotne postihnutých. Podľa dosiaľ uverejneného návrhu by mali mať dokonca väčšiu právomoc na zahraničnej úrovni ako súčasná verejná ochrankyňa práv. Domnievam sa preto, že by v tejto súvislosti stálo za zváženie rozmýšľať aj o posilnení kompetencií verejného ochrancu práv.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, napriek tomu, že pohľad na uplatňovanie ľudských práv, a teda na ľudskú dôstojnosť je rozdielny, čo je dané aj ideologickými limitmi politických strán, ale aj ostatných sociálnych skupín vrátane cirkví, sa istej odlišnosti v ich vnímaní asi nemožno zbaviť, ibaže polarizácia, ktorá tak brutálne kulminovala pri poslednom referende, fakticky len pri jednom segmente širokej ľudskoprávnej problematiky, akýkoľvek vecný diskurz v zárodku zablokovala. Aj preto sa taký dôležitý dokument ako spomínaná Stratégia ochrany a podpory ľudských práv nestal predmetom verejného diskurzu. Ak to porovnám so situáciu v Českej republike, kde sú predmetom verejného diskurzu tak verejné vrátane adopcie detí homosexuálnymi pármi aj zahraničnopolitické súvislosti ľudských práv, tak musím konštatovať naše výrazné zaostávanie. O kultúre smrti, mimochodom, som však v tom českom diskurze nezaznamenal žiadnu zmienku.
Nie je isto žiadnym paradoxom, že najbližším kooperujúcim partnerom ombudsmanky sú aktivisti z prostredia občianskej spoločnosti, pričom, naopak, najmenej kooperujúci sú politici, ktorí nechcú meniť pomery a riadia sa skôr strachom z volebných preferencií. Čomu inému koniec koncov možno pripísať odklad vládneho prejednávania Stratégie na ochranu a podporu ľudských práv až po referende než tomuto ničím nepodloženému strachu? Občan sa však, našťastie, ukázal byť zase raz múdrejší ako jeho volení reprezentanti. Kiež by mu to vydržalo.
Inak, neprezradím žiadne tajomstvo, ak spomeniem, že v euroamerickom civilizačnom priestore má starostlivosť o zraniteľných, hendikepovaných, marginalizovaných, deti, seniorov a ďalších sociálne vylúčených vo svojom rezorte skôr liberálna ľavica. Takisto má ľudskú dôstojnosť ako fundament ľudských práv, lebo, ako hovorí prvá veta 1. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach, dodajme, tak v jarovnickej osade, ako v exkluzívnej bratislavskej privátnej pôrodnici. Bolo by dobré, keby sme si to pripomínali nielen na Svetový deň ľudských práv. Predložená správa verejnej ochrankyne práv je, nazdávam sa, dobrou príležitosťou na to, aby sme sa zamysleli nad tým, čo robíme pre to, aby sme dôsledne napĺňali nielen citovanú prvú vetu 1. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv, deklaráciu celú aj ďalšie dokumenty, ktorých sme signatármi, hoci často formálnymi. Je teda táto správa aj príležitosťou na to, aby sme sa zamysleli najmä nad tým, čo by sme mali urobiť, aby ľudia nielen sa rodili slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, ale najmä aby v rovnosti dôstojnosti i práv mohli aj žiť. Ďakujem vám. (Potlesk.)

S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Kaník. Neregistrujem žiadne ďalšie prihlášky do faktických. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou a slovo má pán poslanec Kaník.

Ja by som sa chcel poďakovať pánu poslancovi za takúto sumarizáciu, ale hlavne by som chcel oceniť, že tu máme takúto ombudsmanku a ochrankyňu verejných práv, a trošku sa začudovať niektorým predrečníkom, ktorých som tak započul z tej konzervatívnejšej alebo až silne konzervatívnej skupiny poslancov, lebo ombudsman tu nie je na to, aby presadzoval nejaké názory konkrétnej skupiny ľudí, ombudsmana si určite netreba pliesť s inkvizítorom, možno niekto by bol radšej, keby ombudsman bol niečo skôr také, že by bol nejakým presadzovateľom nejakých názorov, ale ombudsman je tu na to, aby každá aj malá skupina ľudí mohla mať právo uchádzať sa o svoje miesto na slnku. Nemusíme s pani ombudsmankou ani vo všetkom súhlasiť, ani nemusíme mať úplne rovnaké názory na všetko, čo tu je, ale treba vytvárať ten priestor a oceňovať, že vďaka tejto inštitúcii a vďaka tomu výkonu, akým pani Dubovcová k tomu pristupuje, je tu vlastne, vytvára sa a podporuje sa sloboda vyjadrovania, aj v niektorých veciach, ktoré niekomu nie sú po chuti. Ombudsman nemá kritizovať len vládu. Ombudsman má sa kriticky postaviť ku každej skupine ľudí. Je jedno, či to je politická strana alebo hnutie, alebo občianska iniciatíva, ktorá sa rozhodne, že bude pretláčať voči niekomu svoju predstavu o živote, pretože mali by sme sa všetci riadiť a ja sa snažím riadiť heslom: „Ži a nechaj žiť." Tak by sme mali fungovať. To je sloboda.

Teraz v rozprave ako písomne prihlásená do rozpravy vystúpi pani poslankyňa Žitňanská, pripraví sa pani poslankyňa Vášáryová.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, kolega poslanec predseda výboru pre ľudské práva možno vystupuje menej často v tomto pléne, ale vždy keď vystúpi, tak to skoro je sviatok, najmä na tému ochrany ľudských práv. A skoro sa cítim hendikepovaná, že musím po tebe vystupovať, Rudo, pretože na tvoj kultivovaný prejav na túto tému nemám. V každom prípade ale cítim potrebu vystúpiť, pretože som si prečítala správu ombudsmanky za predchádzajúci rok so záujmom, so záujmom preto, pretože za posledné roky, odkedy máme vo funkcii pani doktorku Dubovcovú, tak správy, ktoré sú predkladané parlamentu, odkryjú vždy nejaké nové skutočnosti, ktorými sa dozvedáme o povahe vlastne našej spoločnosti, pretože povahu našej spoločnosti určuje, samozrejme, aj vzťah spoločnosti ako takej, ale aj jej politických elít, pretože to súvisí, k tým najzraniteľnejším skupinám. A o tomto je aj táto správa verejnej ochrankyne práv.
Ja keď som si prečítala túto správu, tak ma napadli tri také politické súvislosti, ktoré ako keby mi vystupovali z tej správy na povrch.
Tá jedna politická súvislosť tu bola v rôznej miere ako keby už spomenutá, a síce, dva alebo tri roky sa viedla diskusia nad stratégiou ľudských práv pomerne emotívna. A ako správne povedal aj kolega Rudolf Chmel, nakoniec s takou opatrnosťou a potichu bola na vláde schválená, ale kvôli politickým nákladom ako keby zároveň aj nepredložená ďalej. A tá téma ako keby sa v tejto diskusii sústredila naozaj len na jednu oblasť ľudských práv. Tie emócie boli vyšpičkované v súvislosti s referendom. Ale práve táto správa verejnej ochrankyne práv nás upozorňuje na to, čo všetko sú základné ľudské práva a slobody, že verejný diskurz v akej takej podobe sa viedol na jeden úzky segment, a pritom v našej spoločnosti sú opomínané základné ľudské práva a slobody širokých skupín obyvateľov, naozaj tých zraniteľných, ako sú deti, ako sú seniori. A prechádza to bez nejakej hlbšej verejnej diskusie, bez systémových riešení a bez toho, že by sme sa naozaj vážne touto témou zaoberali.
Takže prvé, čo si treba uvedomiť, je, že keď hovoríme o základných ľudských právach a slobodách, o čom všetkom vlastne hovoríme a aký široký je ten katalóg základných ľudských práv a slobôd, a že možno si niekedy ani neuvedomujeme, že ide o základné ľudské práva a slobody, pretože ide v skutočnosti o prirodzenú ľudskosť a dôstojnosť človeka, ktorá by nám mala byť samozrejmá bez toho, aby sme museli mať to zakatalogizované v katalógu základných ľudských práv a slobôd.
Druhá politická súvislosť, ktorá pre mňa vyplynula na povrch z tejto správy, bol viditeľný rozdiel v prístupe k činnosti ombudsmanky na úrovni inštitúcií verejnej správy, na tej nižšej úrovni, a na úrovni politických inštitúcií, teda vlády a parlamentu. Odznelo tu už v pléne, že kancelária pracovala celkovo s 3 631 podaniami, ale v správe sa možno dočítať aj to, že orgány verejnej správy na tej nižšej úrovni celkom rešpektujú Úrad verejnej ochrankyne práv, pretože, citujem zo správy, v roku 2014 z 270 porušení, na ktoré úrad ombudsmanky upozornil jednotlivé inštitúcie verejnej správy, v zásade skoro vo všetkých bolo vyhovené, len 18 je takých prípadov, kde nedošlo k riešeniu alebo k náprave, čo je veľmi solídny stav, hej, keď z 270 upozornení len 18 nebolo náležitým spôsobom vybavených, tak by sme si mohli povedať, fajn, niečo funguje v tejto krajine.
Ale na druhej strane keď si pozrieme ten katalóg opatrení, ktoré navrhovala verejná ochrankyňa práv tomuto parlamentu a vláde, tak z toho nie je vykonané prakticky vôbec nič. Ja sa k niektorým tým bodom vrátim. A pritom to je to najdôležitejšie, pretože to sú tie systémové opatrenia, ktoré buď treba urobiť vo fungovaní inštitúcií ako takých, a to musí urobiť vláda a príslušný minister, alebo si vyžadujú zmenu právnej úpravy, a to zase musí urobiť vláda alebo tento parlament. To znamená, ak na tej nižšej úrovni verejnej správy rešpekt Úrad verejného ochrancu práv má, na úrovni politickej čelí buď politickému osočovaniu, alebo nezáujmu v tom lepšom prípade, musím povedať.
A keď si pozrieme tie opatrenia, ktoré boli navrhované, tak mnohé z tých opatrení sú výsostne nepolitické. A ja len niektoré vymenujem. Napríklad z predchádzajúcich rokov upozornila ombudsmanka na disproporciu právnej úpravy, ktorá sa týka nároku na vdovský a vdovecký dôchodok. Je to výslovne nepolitická záležitosť. Pred dvomi rokmi to môj kolega zo strany MOST – HÍD navrhoval. Bolo to navrhované opakovane. Dnes po dvoch rokoch to máme prvýkrát na stole zo strany SMER. Čiže vyslovene sa s tým pracuje ako s predvolebnou agendou, pretože prečo by to inak SMER neurobil pred dvomi rokmi? Ale potom sú tu opatrenia, ktoré vyžadujú systémové zmeny, napríklad systémové zmeny, ktoré by bolo treba urobiť, pokiaľ ide o podporu terénnej sociálnej práce, pokiaľ ide o odbory sociálnoprávnej ochrany. Sú tu navrhované vážne opatrenia, ktoré systémovo treba urobiť v celej oblasti vzdelávania, bola už o tom reč, vzdelávania detí, ktoré pochádzajú naozaj zo znevýhodneného prostredia. V tejto správe tohtoročnej máme opatrenia, ktoré požadujú urobiť systémové zmeny, pokiaľ ide o sociálne služby vo vzťahu k seniorom, ale aj keď nielen vo vzťahu k seniorom. A to nespomínam také prierezové alebo vážne oblasti, ako je, povedzme, opakovane zdokumentované množstvo prieťahov v súdnych konaniach, čo je koniec koncov tiež základné právo na prístup k spravodlivosti, ktoré vyžaduje vlastne prekopať ten rezort, manažment rezortu spravodlivosti, a to naozaj nemôže urobiť ombudsman, to vyžaduje systémové opatrenia, ale politické moci pod kuratelou vládnej strany sa tým nezaoberajú.
A ešte jeden moment alebo tretia politická súvislosť vyplynula na povrch aj z tejto správy, aj keď nielen z tejto správy, ale aj z predchádzajúcich správ, že som si naplno uvedomila, že aj keď sme na poli otvorenosti inštitúcií v mnohých smeroch urobili isté pokroky, máme jednu oblasť tej štátnej sféry, v ktorej za dlhé roky nebolo urobené zhola nič. A to je oblasť polície a prokuratúry. Najuzavretejší systém v tejto krajine je oblasť polície a prokuratúry. Keď už trošku vidíme do súdnictva, pretože vidíme súdne rozhodnutia a aj súdy musia rôzne informácie zverejňovať, tak brány polície a prokuratúry, tie sú úplne ale úplne zatvorené. Bol to asi jeden z najväčších politicky vnímaných prípadov, osobitná správa, ktorá sa týkala zásahu polície v Moldave, boli navrhnuté verejnou ochrankyňou práv systémové opatrenia. Z tých systémových opatrení sa v zásade nerealizovalo vôbec nič. A treba povedať, že ministerstvo vnútra čo len odmieta diskutovať na túto tému, napríklad aby inšpekcia dostala nezávislú pozíciu a dostali sme sa z tohto začarovaného kruhu von.
Čiže tri politické súvislosti sú zrejmé. A podľa mojej mienky treba na to upozorniť a treba upozorniť aj na to, že v tejto krajine nikdy nebola väčšia príležitosť, ako systémovo riešiť niektoré oblasti fungovania verejnej správy tak, aby bola na prospech a fungovala na prospech ochrany práve tých zraniteľnejších ako v situácii, keď máme vládu jednej strany, ktorá sa hrdí dôvetkom, že je to vláda sociálnej demokracie. Nikdy nebola taká šanca robiť systémové opatrenia, aby tí zraniteľní naozaj boli podvihnutí na tú úroveň, kde podvihnutí majú byť. Žiaľ, nestalo sa tak. A možno preto je každá správa verejnej ochrankyne práv tak odmietavo braná zo strany poslancov za stranu SMER, pretože úplne vecne a bez emócií upozorňuje na to najslabšie miesto slovenskej sociálnej demokracie. Ďakujem pekne.