51. schôdza

Ďakujem pekne. Tento problém nie je nový a ďakujem pekne pánovi poslancovi Simonovi, že vystúpil.
My sme sa snažili už v predchádzajúcom funkčnom období reagovať v podstate na určitý pomerne veľmi sa rozrastajúci zaujímavý biznis crazy shopov, ktoré na Slovensku vznikli, ktoré práve podobným spôsobom, ako to popísal pán poslanec, fungujú, to znamená, že nejakú omamnú a psychotropnú látku s maličkými zmenami balia do nejakých spotrebných predmetov, a takýmto spôsobom sa tvária, že vlastne sa nejedná o predaj drog. Vtedy sme o tom diskutovali, bol som predsedom výboru pre zdravotníctvo, či by sme nemohli práve tento spôsob, o ktorom hovoril pán poslanec, použiť, to znamená, či by sme nemohli pomôcť rýchlosti ochrany spotrebiteľov pred týmito omamnými a psychotropnými látkami tým, že by sme ich vedeli vydať nariadením vlády, že proste toto sú zakázané látky, a akonáhle vznikne nejaký derivát alebo iná chemická zlúčenina, tak vláda každú stredu vie reagovať a nemusí to chodiť do Národnej rady.
Tam je ale jeden háčik, na ktorý sme vtedy narazili a na ktorý narazí aj pán minister Čislák, a to je skutočnosť, že keď chcete, aby predaj nejakej omamnej alebo psychotropnej látky alebo jej distribúcia bola trestná, nemôže to byť v nariadení vlády, ale musí to byť v zákone. Čiže rieši sa to v podstate tak, že sa posilnili kompetencie regionálnych úradov verejného zdravotníctva, aby dokázali okamžite pozastaviť distribúciu takej látky, ak je podozrenie, ale potom neostáva zatiaľ nič iné ministerstvu zdravotníctva, ako stále prichádzať s takýmito - ono na prvý pohľad vyzerá - skoro nezmyselnými novelizáciami, že sa opravia tri chemické zlúčeniny v niektorej prílohe. Zatiaľ sme nič lepšie nevymysleli, ale pravdou je, že bolo by záhodné nájsť nejaký efektívnejší model, ako sa proti takýmto látkam brániť.

Ďakujem pekne. Len v krátkosti. Pán poslanec Novotný, ja ti ďakujem, pekne si odpovedal pánovi poslancovi čiastočne.
Čo sa týka nejakého skúmania tých látok, dneska máme vyhlášku k dispozícii, ktorá dáva látky, ktoré sú rizikové, do tzv. karantény, kde sú tri roky. Tam sa objektívne skúmajú a až potom môžme vyhlásiť, že tie látky idú do prílohy číslo 1, do I., II. alebo III. skupiny, alebo jednoducho sú potom bezpečné a vracajú sa jednoducho naspäť. Takže ja si myslím, že je to absolútne, absolútne flexibilné, a tak ako si povedal, pán poslanec Novotný, aby niekto bol stíhaný, musí to byť riešené proste zákonom. Takže toľko.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážené dámy poslankyne, páni poslanci, potrebu nového zákona o kultúrno-osvetovej činnosti vyvolala aplikačná prax po viac ako desaťročných skúsenostiach s kultúrno-osvetovou činnosťou, po tom, čo boli odovzdané zriaďovateľské kompetencie k osvetovým zariadeniam do originálnej pôsobnosti orgánov územnej samosprávy.
Chcem zdôrazniť v prvom rade, že nový návrh zákona zavádza systém do doteraz výrazne dezintegrovaného a tým pádom destabilizovaného prostredia. V záujme zdôraznenia kultúrnej podstaty osvetovej činnosti a v súvislosti s pôsobnosťou ministerstva kultúry navrhujeme zaviesť užšie špecifikovaný pojem kultúrno-osvetová činnosť, ktorý sa bežne používa v súčasnej kultúrnej, spoločenskej a výchovno-vzdelávacej praxi. Návrh zákona implementuje pojem nehmotné kultúrne dedičstvo a záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva a Dohovoru o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov. Zároveň zákon presnejšie vymedzuje činnosť a pôsobnosť kultúrno-osvetového zariadenia, čo v súčasnosti platný zákon neupravuje. Návrh zákona ustanovuje základné činnosti Národného osvetového centra ako kultúrno-osvetového zariadenia so všeobecným zameraním s celoštátnou pôsobnosťou a Slovenskej ústrednej hvezdárne ako kultúrno-osvetového zariadenia so špecializovaným zameraním s celoštátnou pôsobnosťou. Zavádza evidencie v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti, pre samosprávne kraje stanovuje novú povinnosť určiť vybrané kultúrno-osvetové zariadenie, ktoré bude zodpovedať za evidencie v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti na úrovni samosprávneho kraja. Predmetné ustanovenie bolo odsúhlasené so zástupcami samosprávnych krajov. Pre orgán územnej samosprávy, ktorý je zriaďovateľom kultúrno-osvetového zariadenia, sa navrhuje povinnosť oznámiť Národnému osvetovému centru zriadenie, založenie, zlúčenie alebo zrušenie kultúrno-osvetového zariadenia.
Tvorba nového zákona bola realizovaná participatívnym spôsobom, ministerstvo kultúry vytvorilo širšiu komunikačnú platformu na vyjadrenie návrhu a pripomienok všetkých zúčastnených tak, aby vznikol legislatívny dokument zodpovedajúci aktuálnym potrebám kultúrno-osvetovej práce v Slovenskej republike.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Bližšie je cieľ návrhu zdôvodnený v dôvodovej správe k návrhu zákona.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážený pán predseda, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vystúpil k návrhu nového statusového zákona, zákona o kultúrno-osvetovej činnosti.
Ministerstvo kultúry má dneska na programe schôdze viac svojich zákonov, Autorský zákon, zákon o knižniciach, múzeách, galériách. Keby som to veľmi tak zjednodušil, na jednej strane je tá snaha zlepšiť to, čo funguje dosť chaoticky, je sympatická, na druhej strane trošku, trošku z tých návrhov zákonov ide taký, keby som použil biblické slová, taký zákonnícky duch, kde sú zdôraznené skôr kvantitatívne štatistické organizačné ukazovatele, než duch tých zákonov, ktorý sa byrokraticky, nazdávam sa, spútať nedá.
Ale k samotnému zákonu o kultúrno-osvetovej činnosti. Neviem, ktorí sa zaujímate a zapodievate touto témou, jestvuje a je dostupný na internete pohľad veľmi kritický, pohľad, ktorý vyšiel z prostredia, snáď sa to volá Inštitút pre kultúrnu politiku. Keďže neočakávam, že by ste sa tým nejak zapodievali a trápili, by som si dovolil to meritórne z tohto textu veľmi kritického, pretože to, čo predkladá pán minister, vôbec nepovažuje za riešenie aktuálnej problematiky, by som si dovolil odčítať (rečník voľne číta z materiálu IKP a komentuje):
V Inštitúte pre kultúrnu politiku so zvýšeným záujmom sledujeme proces novelizácie zákona o kultúrno-osvetovej činnosti z dielne Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Venuje sa najmä témam, ako sú nehmotné kultúrne dedičstvo, neformálne vzdelávanie, neprofesionálna umelecká tvorba, záujmová umelecká činnosť, a znovu definuje činnosť kultúrno-osvetových zariadení. Nevšimli ste si žiadnu zmenu oproti minulému zákonu? pýtajú sa autori. Máte pravdu. Ale na túto zmenách by sme vás upozornili na niektoré "skryté krásy" tohto legislatívneho zázraku z dielne Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Čo sa teda mení?
1. K pôvodnému pojmu osvetová činnosť pribudlo spresňujúce "kultúrno-osvetová", zrejme aby bolo každému jasné, o čo v tejto konkrétnej osvete ide. No definovať osvetu vo svojej podstate je celkom zábavná téme do stand-upov. Je to totiž naša slovanská, priam špecifická a svojrázna záležitosť. Nevysvetlite ju ani Maďarovi, ani Angličanovi. Aj hľadanie koreňov v osvietenectve či listovanie iluminátmi sú slepou uličkou. U nás je osveta dlhodobo usadená ešte pred štúrovcami a hotovo. Dôvodová správa k novele hovorí dokonca o 200-ročnej tradícii. Je to kultúra a vzdelávanie, ale zároveň to nie je celá kultúra a celé vzdelávanie, ale niečo medzi, skrátka, naše - no z toho zákona to tak vyplýva - Národné osvetové centrum je náš taký veľký národný kulturák. To aby bolo od prvej chvíle jasné. Preto aj autori tohto materiálu hovoria, že by skôr očakávali aj zmenu, keď už chceme byť byrokraticky dokonalí, zmenu inštitúcie z NOC na NKOC, Národno-kultúrno-osvetové centrum. Nesmelou otázkou je, či práve zaužívané pojmy ako kultúrno-osvetová činnosť a dokonca ich zákonná definícia nie sú na Slovensku jednou z prekážok stojacou v ceste tomu, aby sa dvojica kultúra a školstvo - v mnohých iných krajinách Európskej únie nerozlučiteľná dvojica - mohli konečne aj na Slovensku, aby si mohli konečne na Slovensku padnúť do náručia alebo aby sme si osvojili projekt Lifelong Learning a prestali z verejných rozpočtov platiť trávenie voľného času, prípadne športovanie z verejných rozpočtov pod zámienkou bohumilého vzdelávania a šírenia kultúry našim občanom.
Autori ďalej píšu, dnes tu teda najnovším zákonom hoblíkujeme artefakt z čias, kedy sa nositeľom osvety na strelné rany prikladal konský moč. My hĺbaví wikipedisti sme si zistili, že veľký rozmach osveta dosiahla v časoch komunistických, kedy bola nástrojom moci na "starostlivosť o vzdelanie a politické uvedomenie obyvateľov", bázou pre súbory ľudovej tvorivosti a krúžky pod dozorom zväzákov. Podľa Veľkej sovietskej encyklopédie, lebo aj tam sa takéto definície dajú nájsť, ak ju oprášite, je osveta, citujem z tejto encyklopédie, "sústavou opatrení vykonávaných komunistickou stranou, sovietskym štátom, odborovými organizáciami a Komsomolom s cieľom komunistickej výchovy pracujúcich". Socialistickým režimom boli teda pôvodne nezávislé krúžky občanov prinútené vykonávať činnosť len v štátom kontrolovaných a platených osvetových strediskách. Aj preto sa osveta tohto druhu zo života našich susedov západných česko-moravských pomaly vytratila. V Inštitúte pre kultúrnu politiku, píšu autori, máme síce vzhľadom na aktuálny vývoj orientácie našich postkomunistov mierne obavy, no veríme, že dnes až takáto kultúrna kolektivizácia nehrozí. V každom prípade sme vám chceli poskytnúť informácie k teoretickému a historickému kontextu osvety, ako sú uvedené v dôvodovej správe.
2. Zákonom sa kultúrno-osvetová činnosť dištancuje od vzdelávania všeobecne, ako aj od ostatných druhov osvety, napr. bezpečnostnej, zdravotníckej, občianskej osvety, daňovej osvety a mnohých iných osviet. Zostáva v nej aspoň astronómia, aby občania mohli prísť do hvezdárne a nakuknúť do diaľav vesmíru. Len sa nesmú pýtať na astrofyzikálne detaily, lebo to by už nebola fyzika, to by už nebola ale osveta, ale fyzika, čo je už celkom mimo kultúrny rámec definovaný prítomným zákonom. Definíciou podľa zákona vznikajú dva druhy subjektov vykonávajúcich kultúrnu-osvetovú činnosť. Sú to:
a) kultúrno-osvetové zariadenia, tie pravé, riadne, pod prísnou verejnou kontrolou
b) - takéto rozlíšenie naozaj v tej dôvodovej správe je aj potom v znení samotného zákona - iné právnické alebo fyzické osoby vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť, ktorým stačí vyplniť raz za rok štatistický výkaz, aby celkové štátne cifry vyzerali dobre.
Dovoľte mi, aby som na chvíľku odbočil, z vlastnej empírie, keďže som 20 rokov pôsobil ako pracovník galérie Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, boli sme vtedy riadení krajským národným výborom a ideologicky krajským výborom strany a to najdôležitejšie, čo sme vždycky na začiatku nového kalendárneho roka robili, bol štatistický zber úspešnosti našich podujatí, kde teda veľmi silným kritériom bola návštevnosť týchto podujatí. Nehovorím to s nejakým dešpektom, oceňoval som, že učitelia vodia svoje deti, či to boli stredoškoláci, aj základné školy, že chodia do výstavných priestorov v rámci výučby, výchovno-vzdelávacieho procesu, je ale pravda, že som z toho nemal vždy dobrý pocit, pretože mnohé tie deti si to prišli odtrpieť, a preto som si vždycky myslel, že jeden poctivý dobrovoľný zaujímajúci sa návštevník o galerijné alebo hocijaké iné kultúrne dianie je viac ako stovky nakomandovaných. Nič menej, do výkazu sme písali návštevnosť, ktorá bola takým kýženým, vytúženým cieľom, a keď tá návštevnosť bola nízka, tak sme tie čísla mystifikovali. Teda ja som si, ja osobne sa priznávam, že som to podvádzal a som vymýšľal tie čísla návštev, aj na základe čoho sme potom v ratingu komunistickom boli hodnotení ako jedna z najprogresívnejších a najúspešnejších galérií. Hanbím sa za to, len hovorím, že kde si riziká, kde sú riziká tohto vykazovania štátnych cifier, aby teda naozaj vyzerali dobre.
Ale budem pokračovať v tom stanovisku Inštitútu pre kultúrnu politiku:
Sektor kultúrno-osvetovej činnosti obsahuje asi 3-tisíc subjektov a zamestnáva vyše dve tisícky ľudí, uskutoční cca 70 až 80-tisíc akcií pre približne jednu desatinu populácie, pokiaľ uvádzajú štatistiky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Z verejných zdrojov ide na túto činnosť okolo 30 mil. eur ročne, to znamená 6 eur na jedného občana. Inštitút kultúrnej... Jak to je? Inštitút kultúrnej politiky zaraďuje takéto aktivity z hľadiska svojej metodiky založenej na posudzovanie miery financovania najživšieho aktuálneho a tvorivého jadra kultúry k bežným až k marginálnym výdavkom. Prečo? Lebo zákon nešpecifikuje tvorbu občianskych hodnôt, kultúrnych diel, len ich prezentáciu, interpretáciu a spotrebu. Ešte možno na dovysvetlenie, to je ten princíp organizovania kultúry, kedy robíte ten marketing, robíte tú organizáciu, tú metodiku interpretáciu, avšak nie je to samostatná tvorba, nie je to aktívne vytváranie kultúry, je to len vytváranie rámca, v ktorom by ona mohla jestvovať, a potom je otázka, že či peniaze, ktoré dávame na organizačné formy kultúry, by nemali ísť radšej do aktívneho výkonu tejto kultúry.
Nech sa snaží ministerstvo riadiť kultúrno-osvetovú činnosť akýmikoľvek metodikami, stále nedokáže zaručiť kvalitu tejto činnosti, aby sa nezvrhla na prejedanie, prespievanie, pretancovanie, telocvik, míňanie materiálu a trávenie voľného času pre svoje hobby. Nedá sa ani vylúčiť, že financie na kultúrno-osvetovú činnosť predstavujú za správnej konfigurácie aj skryté fondy na politický marketing v rukách politických nominantov použitých podobne ako pred polstoročím na ideologické ovplyvňovanie, ako je napríklad využitý potenciál podujatí v rámci kultúrno-osvetovej činnosti na podporu demokracie, na chápanie úlohy právneho štátu, európskej myšlienky, rozvoja kritického myslenia. To všetko sú dôležité otázky, ktoré sa pri zostavovaní pri procese takéhoto statusového zákona majú a mali by sa objavovať.
3. Autori píšu, že obľúbenou témou ministra kultúry sú evidencie, registre a s nimi súvisiace výkazy a štatistiky. Preto sa oprávnene pýtajú, či Národné osvetové centrum vykonáva svoje profesionálne pôsobenie, svoje poslanie profesionálne, keďže máme také mizerné a ničnehovoriace štatistiky a ich interpretácie, ktoré nedokážeme poskytnúť ani Európskemu štatistickému úradu. Národné osvetové centrum eviduje všetky údaje, ale samoúčelne, bez praktickej použiteľnosti v riadení, plánovaní či hodnotení efektivity vynakladania verejných prostriedkov na podporu vzdelávania a kultúrnej činnosti občanov. Ich štatistika obsahuje najmä kvantitatívne ukazovatele s neživými údajmi z minulosti. Národné osvetové centrum má podľa nového zákona vytvárať centrálny zoznam kolektívov a jednotlivcov v oblasti záujmovej umeleckej činnosti a neprofesionálnej umeleckej tvorby. Máme dôvodné podozrenie, píšu autori, že mnohí členovia záujmových kolektívov či dokonca ich vedúci netušia, že vlastne vykonávajú kultúrno-osvetovú činnosť a že existuje nejaký zákon, ktorý si teraz praje, aby sa registrovali, a veselo si nevedomky a s radosťou fidlikajú, nôžky vykopávajú, ujúkajú, farbami čarujú či hlinu ťapkajú. Odteraz však budú určite fidlikať a ujúkať či ťapkať pekne podľa zákona a metodických usmernení - a hlavne nesmú zabudnúť vyplniť ten evidenčný list! Tak je zákonnícky postavený duch tohto zákona.
4. Do kultúrno-osvetovej činnosti patrí už aj Centrum pre autorské práva, ku ktorému sú spolu s vyše 200-milióneurovými akronymami CIAR a HIS na webových stránkach NOC až slovom dve (číslom 2) stránky textu. Len tak by the way, keď budete v budúcnosti nadávať na nedostatok financií v kapitole kultúra, aby ste vedeli, kde máte hľadať príčinu. NOC bude teda viesť aj - ako je napísané v zákone - Národný register kultúrneho dedičstva ako centrálnu evidenciu údajov a informácií o kultúrnom dedičstve.
Opäť si dovolím malú digresiu, len mám problém s tým, ako sa nakladá s pojmom kultúrneho dedičstva, ako by to bolo niečo rigidné, niečo kamenné, niečo hodné maximálne muzeálnej prezentácie, niečo, čo je konzervou. Pre mňa je kultúrne dedičstvo nekončiaci proces. Dokonca aj rozpamätávanie sa na minulosť, ak toto je zmyslom kultúrneho dedičstva, je vlastne rozpamätávaním sa na čas našej budúcnosti, ak vôbec nejaká má byť, čiže ja mám problém trošku aj s tým technickým termínom kultúrneho dedičstva. Čo je to? To je čosi, čo skončilo? Už nebude? Alebo čosi, čo vzniká, a je v tom istá nádej pre duchovnú podobu budúcnosti Slovenska?
S údivom sa pýtame, načo takáto duplicita. Chce Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, aby si ľudia nemohli kliknúť na portál Národnej galérie a pozrieť si jej depozitár, a má sa naučiť, že register bude na Národnom osvetovom centre? Kto v zahraničí alebo aj doma vie, že existuje Národné osvetové centrum, keď nemá ani anglickú verziu svojej stránky? Ale pochopili sme, že táto novela slúži len ako barlička pre Akčný plán na roky 2015 - 2017 k Stratégii rozvoja kultúry Slovenskej republiky na rok 2014 - 2020, ktorú ministerstvo, tu je napísané, že vypľulo, píšu autori, na konci roka 2014.
Inštitút pre kultúrnu politiku dospel k záveru, že napriek odvážnym rečiam súčasnej vlády o reformách v kultúrnom sektore a vzdelávaní je predmetom legislatívneho procesu nie intenzívnejšie prepojenie kultúry a vzdelávania, ale len niekoľko administratívnych detailov zákona o archaickej kultúrno-osvetovej činnosti. Ide už, ide o už tradičnú simuláciu legislatívnej činnosti a zopár ohnutí zákona na jeho prispôsobenie súvisiacim cieľom, ktoré sú skryté očiam bežného človeka, občana. Rezort kultúry zase vynechal príležitosť posunúť sa bližšie ku konvergencii kultúry a vzdelávania, čo by mohlo byť, a si aj myslíme, že malo byť cieľom kultúrno-osvetovej činnosti.
Toľko, toľko z tohto stanoviska, ku ktorému môžeme mať odmietavý postoj alebo sa s ním identifikovať.
Ja, keďže nepredpokladám, že by čokoľvek z indícií tohto stanoviska vošlo do novej podoby zákona, predsa len chcem požiadať, ak to ešte bude možné, sme v prvom čítaní, o iný, inú oblasť problémov súvisiacich s kultúrno-osvetovou činnosťou, ktoré v tom zákone, ako sú napísané, pracujem s predstavou, že ten zákon je pozitívny, je napísaný s cieľom zlepšiť kultúrno-osvetovú činnosť, a predsa mi tam niečo chýba. Skôr, než sa dostanem k tomu, čo, dovoľte, aby som citoval legendu britského konzervativizmu Rogera Scrutona - nedávno bol v Týždni s ním rozhovor - a potom poviem aj prečo. Pýta sa ho autor: "V roku 2014 ste vydali svoju najnovšiu knihu Duša svätá. Chcete povedať, že Európa má dušu?" A Roger Scruton odpovedal:
"Samozrejme, že môžeme hovoriť o duši Európy, keďže sa delíme o niečo duchovné. Nemáme spoločný len zemský povrch a geografické oblasti, ale zdedili sme aj inštitúcie, ktoré vychádzajú z kresťanských koreňov, ako je náš právny a politický systém. Mnohí ľudia si to neuvedomujú, ale je to skryté v ich podvedomej pamäti, v podstate v mnohých vecí, ktoré robíme, aj keď to plne nechápeme alebo už nerozoznávame. Napríklad nemôžeme pochopiť západnú hudbu, ak nepochopíme, do akej miery ju ovplyvnilo kresťanstvo. Všetka naša hudba má totiž svoje korene v náboženskej hudbe renesancie a nasledujúcich období a myslím si, že toto dedičstvo, kresťanské dedičstvo tu je a práve to nás na Bachovej hudbe dojíma. V Európskej únii sa objavili snahy poprieť túto časť nášho dedičstva, ale to je veľká chyba. Aj keď naše puto k nemu slabne, napriek tomu je toto dedičstvo stále prítomné vo všetkom, na čom bazálne záleží. Naše inštitúcie sú stále kresťanské inštitúcie. Je dôležité si to uvedomiť, ak chceme pochopiť, čo Európa znamená."
Toľko profesor, politológ, estetik Roger Scruton. Nemusí nám byť vzorom, samozrejme, nemusí nás ani dojímať, je to jeho pohľad.
Tento rok aj v kalendári UNESCA je 200. výročie Ľudovíta Štúra a ja myslím, že keď sa bavíme o kultúrno-osvetovej činnosti, nedá sa celkom obísť ani jeho prínos a prínos štúrovskej generácie, takisto ako prínos bernolákovcov, ktorý si pripomíname, teda to 200. výročie, ktoré si teraz pripomíname. A hovorím to najmä preto, že o význame takto koncipovanej kultúrno-osvetovej činnosti nemal Štúr nijakú pochybnosť. Dovoľte mi, aby som ho citoval. Je to z jeho práce Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorá na Slovensku, žiaľ, vyšla až v roku 1993, aj keď oveľa skôr vyšla zásluhou ruských slavianofilov v Rusku. Píše tu Štúr:
"Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým svojim blížnym alebo aspoň niečo, čo by bolo v tejto súvislosti nové..." (reakcia z pléna), "a neusilovali sa skôr všetky..." - áno, to som čítal, Jozef, to som uviedol z Inštitútu pre kultúrnu politiku - a neusilovali sa skôr všetky "odvtedy žijúce pokolenia, národy a premýšľajúci muži preskúmať, rozšíriť a uplatniť na všetky strany to, čo bolo vyslovené v kresťanstve? Kto iný by aj mohol zlomiť moc silných, kto by uzákonil práva nenápadných, malých ľudí, krčiacich sa a ponížených, kto by sa opovážil čo len si spomenúť na nich, keby sa z kostolných lodí neustále neozývali prikázania kresťanstva a postupne si nenachádzali cestu aj do vedy, filozofie, teológie, práva a potom spracované a všestranne zdôvodnené neobjavili sa a neuplatnili aj na politickom poli? Jestvovala niekedy ľudská sloboda mimo kresťanstva?" pýta sa Štúr. A hovorí: "Áno, v Grécku, v Ríme boli slobodní občania, nie však slobodní ľudia."
A na inom mieste líči osud európskej kultúry a nemôžme nerozmýšľať o ňom v kontexte toho, čo zamýšľame aj v tomto zákone, a vidí to skôr apokalypticky, ak celkom podľahneme tým sekularizačným a liberalizačným trendom. Píše:
"Niet tu pokoja, stálosti, všetko sa valí a tlačí vpred, rúti sa, a všetci tu vidia svoje konečné, vytúžené šťastie v záhube! Jedna revolúcia bude nasledovať za druhou a po každej na tom budú národy Západu oveľa horšie ako predtým. Nasledujúce generácie budú stále divšie a horšie, zmäkčilosť, pôžitkárstvo a hojnosť a neschopnosť obete čoraz väčšmi vytláčajú bývalú zdržanlivosť, vážnosť a duchovnosť."
Na inom mieste – a tým aj skončím s citátmi zo Štúra – píše: "Keď zničíte svoje cirkvi, vy, spoly upadnuté, spoly upadávajúce pokolenia Západu, čo postavíte na ich miesto, keď sa na vás zo všetkých strán valí záhuba?"
A teraz, aby som zdôvodnil, prečo som si dovolil čítať Scrutona, konzervatívneho britského kulturológa, a prečo aj Ľudovíta Štúra, čo mi chýba v návrhu. V dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, pokiaľ nebudem vnímať veci optikou kultúrnej tej... - bože, jak sa volá - Inštitúcie pre kultúrnu politiku, ale sa pokúsim byť veľmi konštruktívny. Veľmi by som si želal, pán minister, keby to ešte išlo opraviť, ak to ide, medzi subjekty, nositeľov kultúrno-osvetovej činnosti zaradiť aj cirkvi a náboženské spoločnosti. Dovoľte, aby som k tomu uviedol niekoľko argumentov.
Využitie duchovného a morálneho potenciálu cirkví a náboženských spoločností v tom konštrukte statusového zákona nie je zachytené. V zmenených sociálno-ekonomických a politických podmienkach nadobúdajú cirkvi a náboženské spoločnosti, resp. ich organizačné jednotky na miestnej úrovni - a teraz mám na mysli farnosti, farské spoločenstvá, cirkevné zbory, náboženské obce - v systéme kultúry a zvlášť v subsystéme miestnej kultúry stále väčší význam, najmä v morálnej a duchovnej obnove spoločnosti. Ďalej. Uvedené cirkevné subjekty sa v mnohých obciach dedinského charakteru stali jedinými - prosím vás, venujme tomu pozornosť - jedinými nositeľmi kultúrno-osvetovej činnosti a v saturácii umeleckých vzdelávacích, výchovných a kultivačných potrieb občanov, a to nielen veriacich, nahrádzajú aj štátnu správu a samosprávu. A často to robia bez akejkoľvek odbornej pomoci, už nehovoriac o tom, že úplne absentuje ekonomická participácia štátu alebo samosprávy. Mohol by som celý rad takýchto farností menovať, ktoré dneska alternujú alebo prakticky robia jedinú kultúrno-osvetovú činnosť, a nijako v systéme, ktorý je tak byrokraticky košatý a nadštandardne nastavený, akosi tam absentujú. Výrazným prejavom týchto zmien je okrem iného aj intenzívny rozvoj kresťanskej umeleckej tvorby a interpretácie tak profesionálnej, ako aj amatérskej proveniencie, ďalej rozvoj kresťanskej osvety, vzdelávania a výchovy, čo sa ale adekvátne neodráža v odbornej starostlivosti a finančnej podpore tohto fenoménu s nenahraditeľným morálno-duchovným, výchovnovzdelávacím a kultivačným potenciálom.
Vzniklo a naďalej vzniká množstvo odborných a umeleckých zoskupení, speváckych zborov, divadelných súborov, hudobných skupín, orchestrov, literárnych klubov, výtvarných krúžkov a všakovakých iných aktivít, ale aj jednotlivcov, ktorí vyvíjajú svoje edukačné a umelecké aktivity na pôde cirkvi priamo v ich miestnych organizačných jednotkách. Ústredia jednotlivých cirkví sú spoluusporiadateľmi verejnej prezentácie výsledkov odbornej, umeleckej a osvetovej činnosti na štátnej aj medzinárodnej úrovni. Z mnohých podujatí môžem spomenúť Gorazdov Močenok, Gorazdov ekumenický festival sakrálnych skladieb v Trebišove, Gorazdov literárny Prešov, spomienku na sv. Gorazda v hlavnom meste Slovenskej republiky v Bratislave, umelecké Vrbové Gorazdovo, Gorazdova duchovná pieseň a celý rad ďalších podujatí metodicko-poradenskej a teoreticko-aplikačnej proveniencie, napr. vedecké konferencie s medzinárodnou účasťou. Spomeniem Svätosť a svätci v byzantskej tradícii v roku 2005 v Prešove alebo Svätosť a svätci v západnej tradícii v roku 2006 v Bratislave a Vrbovom. Čiže ak je to možné zapojiť, vložiť medzi subjekty kultúrno-osvetovej činnosti aj cirkvi a náboženské spoločnosti.
Ďalej do obsahu kultúrno-osvetovej činnosti by bolo vhodné zaradiť aj odbornú starostlivosť o kresťanské tradície na všetkých stupňoch úrovne jej výkonu, či ide o centrum, kraj alebo obce, aj preto, že kresťanské a národné dejiny sú dlhý čas synonymické. Majú synonymickú povahu. Si ich ani nevieme predstaviť, tie národné dejiny bez toho kresťanského rozmeru. Preto by som žiadal, keby bolo možné explicitne zaradiť do obsahu kultúrno-osvetovej činnosti na miestnej úrovni rozvíjanie kresťanských tradícií explicitne. Nie nad národné tradície alebo dedičstvo, a to kresťanské väčšinové, fundamentálne, synonymické s národným z toho vypadlo.
Fenomén kresťanských a národných tradícií v Slovenskej republike by mal mať svoju podporu v spolupráci oficiálnych štátnych a cirkevných štruktúr. V tomto duchu sa vyjadril aj premiér Slovenskej republiky po novoročnom stretnutí s predstaviteľmi registrovaných cirkví a náboženských spoločností v roku 2008. Pozitívnym príkladom predmetnej spolupráce v odbornej a ekonomickej starostlivosti bolo okrem iného aj organizovanie ojedinelého projektu v celom kresťanskom svete, bol ocenený tento projekt aj na pôde Svätej stolice, a to bol Rok kresťanskej kultúry 1999 na Slovensku uskutočnený na základe oficiálnej dohody medzi Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, Konferenciou biskupov Slovenska a Ekumenickou radou cirkví v Slovenskej republike. Rok kresťanskej kultúry na Slovensku sa konal aj v jubilejnom roku 2010. Iniciovalo ho Národné osvetové centrum, jeho vyhlasovateľmi za podpory Ministerstva kultúry Slovenskej republiky bola KBS-ka a Ekumenická rada cirkví. Podujatie bolo pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky.
Požiadavky o vyššie uvedeného fenoménu vo vzťahu k štátu vyslovilo aj 49. jarné plenárne zasadanie Konferencie biskupov Slovenska 28. 10. 2004 a vedenie Ekumenickej rady cirkví Slovenskej republiky, keď žiadali zabezpečenie odbornej starostlivosti o kresťanské tradície Slovenskej republike. Nachádza sa táto prosba alebo žiadosť v listoch predsedov KBS a Ekumenickej rady cirkví v liste na ministerstvo kultúry v roku 2004. Čiže vytvoriť aj odborný útvar kresťanských tradícii v pôsobnosti Národného osvetového centra, keďže ono je hlavným vykonávateľom toho najvyššieho levelu kultúrno-osvetovej činnosti. Vytvorenie odboru národných a kresťanských tradícií by centrum plnohodnotne zabezpečovalo odbornou starostlivosťou o danú oblasť nehmotného kultúrneho dedičstva v duchu Ústavy Slovenskej republiky, Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva, medzinárodného Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO z Paríža z roku 2003 a dali by sa menovať aj ďalšie dokumenty. Naplnili by sa požiadavky 49. riadneho plenárneho zasadania KBS a vedenia Ekumenickej rady cirkví o zabezpečení odbornej starostlivosti o kresťanské tradície v Slovenskej republike.
Čiže ak je možné, a ja za to veľmi prosím, do štruktúry Národno-osvetového alebo Národno-kultúrno-osvetového centra explicitne zahrnúť odbor alebo sekciu kresťanských tradícií, ktoré nie sú tradíciami mŕtvymi, ale je k nim nasmerovaná slovenská budúcnosť. Ja viem, že je to taký možno slabý argument. Pri sčítaní obyvateľov v roku 2001 v Slovenskej republike, viete, že v 2011. bol ten štatistický výskum, ak nepoviem podvodný, ale bol nepresný, sa 83 % z občanov prihlásilo k niektorému z kresťanských vierovyznaní. Značná časť z nich patrí k tvorcom zdrojov. Sú platcami daní, preto sa pri ich prerozdeľovaní majú právo uchádzať aj ako občania, aj ako veriaci, ale ako nositelia tradícií tvorcovia a recipienti kresťanského umenia, osvety, vzdelávania a výchovy. Neviem si predstaviť, že ako inak by bolo možné naložiť so spoločnými finančnými prostriedkami, ktoré túto oblasť duchovného a kultúrneho života nášho národa saturujú.
Ešte, pán minister, ak dovolíte, len to sú už skoro také drobnosti, ale majú širšiu materiálnu základňu. Tam, kde všade vyratúvate v dôvodovej správe oblasť záujmovej umeleckej činnosti, neprofesionálnej umeleckej tvorby, by som prosil aj kvôli prieniku už osvety, kultúry a vzdelávania pracovať aj s termínom záujmovo-výchovno-vzdelávacia činnosť. Ona z toho vypadla, jak keby to vzdelanie bolo mimo, mimo tohto diania. Je to na mnohých miestach tej dôvodovej správy, ktorá je napísaná fundovane, ale jednoducho mi to tam chýba asi na 12-13 miestach som to našiel.
A ešte, ak dovolíte, sú tu aj chaotické, sú tu aj alebo zmätočné tvrdenia. Áno, tuto je to, že kultúrny turizmus, to citujem z dôvodovej správy: "Kultúrny turizmus je relatívne novou disciplínou manažmentu kultúry, ktorého prvoradým zámerom je podnietiť a motivovať ľudí, aby cestovali a spoznávali sa s regionálnymi (lokálnymi) kultúrnymi hodnotami s cieľom lepšieho..." Tak toto, to je svahili... Neviem, akým spôsobom sa to tam dostalo, že ako sa má kultúrna hodnota spoznať s človekom, ľuďmi, samotná tá myšlienka je zvláštna a ešte je aj štylisticky zle naformulovaná.
Takisto medzi tie právnické, fyzické osoby, ale to sa netýka chaotickej formulácie, ale v zmysle toho, čo som hovoril o kresťanských tradíciách, by potom bolo možné, aby okrem mimovládnych neziskových organizácií, podnikateľských subjektov, výrobcov ľudových umeleckých remesiel, jednotlivcov a kolektívov v oblasti ZUČ, neprofesionálnej umeleckej tvorby a záujmovej výchovno-vzdelávacej tvorby tam patrili aj cirkvi a náboženské spoločenstvá, lebo túto činnosť reálne, doložiteľne fakticky vykonávajú a z nejakých dôvodov prišli skrátka. Zdá sa mi to skoro neférové, ale nechcem podsúvať zlý úmysel.
Ale ak tieto veci nenájdu výraz v ďalšom legislatívnom procese tohto nového zákona o kultúrno-osvetovej činnosti, obávam sa, že budem mať problém to podporiť v takejto byrokratickej a nie po každej stránke vybalansovanej podobe.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. No, pán poslanec, veľmi som sa potešila, že ste ďalším z čitateľov orgánu Inštitútu pre kultúrnu politiku Kultúrneho kyslíka, pretože ste prečítali tu článok, ktorý bol venovaný vlastne hodnoteniu tohto zákona. My si to kladieme za povinnosť. Samozrejme, jazyk tohto článku je prispôsobený internetovému prostrediu, v ktorom tento, tento Kultúrny kyslík vychádza, a ak ste si mysleli, že nevystúpim, lebo toto tu prečítate, tak nie, ja vystúpim, samozrejme, a budem hovoriť trošku iným jazykom. Ale ďakujem veľmi pekne.
Čo sa týka Ľudovíta Štúra, ja chápem, že by sme sa mali vracať k jeho odkazu niekde. Len to, z čoho ste vy citovali, treba si uvedomiť, že ten odkaz Ľudovíta Štúra - a ja som sa pričinila o to, aby bol preložený z nemčiny, to Slovanstvo a svet budúcnosti - nám odporúčal, aby sme prestali byť Slovákmi. Takže aj v tomto zmysle Štúrove slová po prehranej revolúcii v 1848 - ’49 treba trošku prehodnocovať z modernejších pozícií.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pani kolegyňa, ďakujem aj za tú poznámku. Je pravda, vy ste tu neboli celý čas, ja som... (reakcia z pléna), ja som, ja som ten text použil ako jednu z možných interpretácií, ktorú som našiel, a nemal som dôvod to meniť, som to uviedol poctivo. Zároveň som hovoril, že nie so všetkým sa identifikujem, a mal som niekoľko predstáv, ako ten zákon spraviť v inom smere lepšie.
Pokiaľ ide o Ľudovíta Štúra, samozrejme, Slovanstvo a svet budúcnosti je zvláštna kapitola. Ja som z neho citoval len to, čo... a ani nie filiácia na Rusko, ani nie výzva k pravosláviu, ani nie literárny ruský jazyk, ale skôr kresťanskú identitu Štúrovcov, ktorá je identitou nášho národa. A napokon Štúr má k tomu aj korešpondenciu, či s Hamuljakom, alebo s Hojossym, je doložená. Pán profesor Osuský vo svojich dejinách filozofie a v štúrovskej filozofii sa tomu venoval, takže výber Slovanstva a svet budúcnosti nebol účelový v takýchto..., mne sa zdal taký koncízny, takýchto návrhov a myšlienok o kresťanstve má Štúr v celej svojej korešpondencii počas celej svojej autorskej genézy bárskoľko.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán minister, dobrý deň.
Osvetová činnosť. Niečo na..., čo bolo lajtmotívom mnohých našich veľkých dejateľov, v našich nielen kultúrnych, ale aj politických dejinách. Niektoré krajiny, ktoré pod vplyvom, samozrejme, komunistickej ideológie a ústavy Sovietskeho zväzu boli nútené urobiť tieto osvetové centrá, ktoré vlastne slúžili na kontrolu, absolútnu kontrolu, ideologickú kontrolu toho, čo sa robí v tej neprofesionálnej sfére, osvetu zrušili. Česká republika ju zrušila čiastočne, niekde ešte osvetové besedy existujú, ale v podstate všetky sa už transformujú na niečo iného.
Pán poslanec Kvasnička tu už začal kratučko jednu vec, ktorá nemôže, pokiaľ necháme osvetu osvetou, nemôže z osvetových centier vypadnúť, a to je vzdelávanie. Nemôže. Aj keď ja chápem, že ste tam priložili "osveto-kultúrne", ale pokiaľ je to osveta, osvietenie, to znamená vzdelávanie, to znamená šírenie informácií a podobne, nedá sa to. Ja som o tom, pán minister, hlboko presvedčená. Keby to boli kultúrne centrá, nepoviem ani slovo. Ale pokiaľ sú to osvetovo-kultúrne centrá, nemôžu sa vzdať svojej vzdelávacej funkcie.
Samozrejme, dnes nepotrebujeme to, čo robili, ja neviem, Alica Masaryková pri vzniku Československa, že v rámci osvetovej činnosti prichádzali na Kysuce alebo Oravu anglické sestričky zdravotnícke a učili naše ženy, ako, ako proste hygienicky, ako, ako dodržovať hygienu, aby znížili detskú úmrtnosť alebo niečo podobného. Samozrejme, tým nemyslím ani to, že by osvetové centrá dnes mali učiť ľudí, ako bojovať s ohňom a podobne, podobné veci, ktoré v tejto osvetovej činnosti boli v tej dvestoročnej histórii dajme tomu, ktorú teda ako osvetu, ako to slovo osveta máme v našich dejinách.
Ale osvetová činnosť znamená aj to, že by ľudia mali sa vzdelávať v tom, čo je to demokracia. To je jednou zo základných činností osvetových centier alebo takýchto centier v susedných štátoch, ktoré, samozrejme, to nevolajú osveta, ale inak, nejak inak. Vláda práva, platenie daní a podobne. To sú tie centrá, ktoré by mali vychovávať našich občanov k občianstvu aj pomocou kultúry, kultúrnych podujatí a tak ďalej, ale to je tá hlavná činnosť osvetových centier.
Takže v tomto zmysle také účelové len pridanie tej kultúry k tým osvetám sa mi zdá trošku schizofrenické. A ako človek kultúry, a ktorý pracuje so slovom, viete veľmi dobre, že na začiatku je to slovo. A pokiaľ to slovo nemáme zadefinované a pokiaľ nevieme, čo všetko obsahuje, budeme, tá činnosť bude rozbredlá.
Keď som zakladala prvú mimovládnu organizáciu a prišli ľudia z rôznych kútov západnej Európy alebo zo Spojených štátov a učili nás, ako založiť fungujúce mimovládne organizácie, bazírovali na jednom a my sme tomu nerozumeli v roku ’93. Bazírovali na jednej veci a to je, aby sme dokázali jednou vetou charakterizovať, čo táto organizácia má robiť, aby sme si vyjasnili to naše myslenie. A toto mne tu chýba. Tu chýba jasná vaša veta, pán minister, a vašich spolupracovníkov, čo to kultúrne osvetové zariadenie je. Pretože inak sa stane to, čo mnohým aj mimovládnym organizáciám, ktoré neboli takýmto spôsobom vlastne inštruované a trénované, že potom sa tá činnosť proste venuje všetkému možnému a odchádza vlastne od toho hlavného cieľa, ktorý má. A tá osveta má v sebe toto vzdelávanie.
Samozrejme, my sme už o tom hovorili na výbore, pán minister, ja som to trochu spomínala, že to, že sa ministerstvo kultúry úplne vzdalo, ale úplne vzdalo v snahe byť tým najmenším ministerstvom vo vláde, úplne vzdalo akejkoľvek vzdelávacej funkcie. Ja som vtedy u vás na výbore spomenula ZUŠ-ky, ale tu sú aj ďalšie. Tu som, spomínala som napríklad to, že archívy, spomínala som deväťstoročný bratislavský archív, ktorý pán minister vnútra si teraz zmyslel, že rozpustí viny v Štátnom archíve. Deväťsto rokov to vydržalo, ale teraz to treba rozpustiť. Práve preto, že neprešiel môj zákon v 2007. roku, ktorý som pripravovala, aby proste tá historická časť archívov prešla do kultúry, pretože tam patrí. Aj ako, aj ako zdroj informácií. Takže mám s tým problém. Mám problém s tým nedostatočným vysvetlením, čo vlastne pod tou osvetovou činnosťou myslíte.
Druhá vec, ktorú som chcela otvoriť, štatistiky. Ja veľmi kvitujem, pán minister, a dúfam, že je to aj kvôli tomu, že čítate Kultúrny kyslík, my keď sme pripravovali Rukoväť 1 a snažili sme sa nájsť všetky možné informácie o tom, koľko z deklarovaných peňazí na kultúru ide na tú súčasnú živú kultúru, aby sme vedeli vlastne, čo po nás zostane, narazili sme na neriešiteľný problém - chaos v štatistikách. Každá VÚC-ka, každá samospráva to, jedni to dávajú spolu so športom, jedni to dávajú so sociálnou politikou, jedni tak, druhí to tak inak volajú. Dnes vlastne nemôžeme jasne povedať, koľko peňazí ide na, na súčasnú živú kultúru.
Samozrejme, tu ani nehovorím o tom, že, ja sa proste bránim tomu, aby som varenie halušiek a podobné spôsoby trávenia voľného času považovala za kultúrne podujatia. Ak ste čítali ten Kultúrny kyslík, je tam tá Rukoväť 1, to znamená, že viete, že zo všetkých peňazí deklarovaných na kultúru v takých tých makročíslach, ktoré sa nám podarilo získať, ide na súčasnú kultúru niečo medzi 4 až 7 %. To je to, čo po nás zostane. Ja určite ako rodáčka zo Štiavnice nehodlám tu kritizovať, že dávame veľmi veľa peňazí na reštaurovanie proste dedičstva kultúrneho a tak ďalej, to rozhodne nie, prosím, takto ma nechápte, ale je to strašne málo. Lenže toto číslo je veľmi nepresné, pretože my nemáme vôbec definovaného mecenáša, my nemáme zachytené súkromné zdroje financií do kultúry, my nemáme zákon o sponzorstve. Nemáme nič z tohto, pán minister, takže aj tie štatistiky, ktoré pripravujete, a ja som si to veľmi podrobne preštudovala, čo pripravujete, aj pre NOC-ku, tie štatistiky zákonite budú veľmi nepresné. Nebudú dávať ten skutočný, skutočný rozmer tých financií pre kultúru, z ktorého by sme potom mohli jasne deklarovať, že toľkoto a toľkoto percent ide na tú živú súčasnú kultúru. Takže to som chcela povedať k tým štatistikám. Je mi veľmi ľúto, a my sme o tom, pán minister, hovorili už aj vo výbore, že jednoducho otvoríte si európske štatistiky z kultúry a Slovensko sa tam viac... (reakcia z pléna), no tak Albánsko a Slovensko, asi v takomto poradí sa nachádzame. Alebo Slovensko, Albánsko. Takže veľmi kvitujem, že by teda mali to robiť štatistici, ale či v NOC-ke, ja neviem, pán minister.
Nebudem, samozrejme, tu citovať niektoré stránky textu, ktoré pán poslanec Kvasnička citoval, ale myslím si, že o tomto bolo treba hovoriť. Samozrejme, že chápem, že tento zákon je urobený hlavne preto, aby bolo vlastne Národný register kultúrneho dedičstva ako centrálna evidencia údajov a informácia o kultúrnom dedičstve.
Chcem sa spýtať, NOC-ka ešte stále, aspoň mala som také informácie, má akože sídlo virtuálne v Piešťanoch? Alebo to už neplatí? Lebo nevieme sa k tomu dostať na stránke, na stránke www. Je tam len korešpondenčná adresa. Tak sa pýtam vlastne, kde je tá adresa tej NOC-ky skutočne. A potrebovali by sme, pán minister, v tom prvom čítaní vyjasnenie, čo to znamená ten centrálny register, a prečo NOC-ka, a akým spôsobom zabezpečíte, že to bude jednoducho aj medzinárodne prístupné centrum, pretože upozorňujem a hovorila som to už v prvom, hovorila som o tom a je to aj v tom, ktorý pán poslanec citoval, že Centrum pre autorské práva s vyše 220-miliónovými akronymami na webových stránkach NOC-ky má stále len dve strany. Buď teda tá NOC-ka začne nejakým spôsobom fungovať, ale na to by ju bolo treba jasne definovať, čo v kultúrnej, medzi tými kultúrnymi inštitúciami, v tej kultúrnej infraštruktúre Slovenska, čo NOC-ka bude v budúcnosti znamenať. Lebo to, že proste nejaký súbor niekde niečo bude si robiť alebo len tak si zaspievajú a majú vyplniť ten evidenčný lístok, na to je to málo. Aj na tie peniaze, ktoré pre nich chystáte, pán minister. Takže toto je to, čo som ja k tomu chcela povedať.
Vrátim sa ešte poslednou vetou k tomu, k tej osvete. Myslím si, pán minister, že týmto sme premeškali jednu dôležitú etapu. Ja viem, že je toho veľmi veľa, teraz sa z ministerstva valia na nás všetky tie stratégie a všetky tie implementácie z tých stratégií a tak ďalej, ale tu sme mohli definovať, čo vlastne, kde tá amatérska, Centrum pre autorské práva, to digitálne centrum, evidencia a tak ďalej, jak to všetko spolu súvisí v tej NOC-ke. A ja to tu nemám, pán minister, a je mi to skutočne veľmi ľúto.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Kolegyne, kolegovia, vážení občania, je dobré, že sa po dlhšom čase novelizuje zákon o osvetovej činnosti. V podstate to bol druhý zákon, ktorý som si tak nejak začal hlbšie študovať, keď som nastúpil do Národnej rady, a začal som teda prehodnocovať časti alebo teda veci, ktoré by bolo za hodno zmeniť, aby osvetová činnosť fungovala trochu lepšie.
Ono niektoré tie state nie sú zlé ani za súčasného systému alebo stavu, ale, samozrejme, treba aj určitý progres, pretože niektoré veci sú už trošku zastarané a aj na nové technológie, ktoré prišli, tak aj na to to treba prispôsobiť, ale osveta, osvetová činnosť je v podstate práca s ľuďmi a pre ľudí a o ľuďoch. To, že niečo je o ľuďoch, vždycky závisí od samotných ľudí, ktorí sa zapájajú do tejto činnosti. Aj tí, ktorí robia tú záujmovú, umeleckú alebo záujmovú akúkoľvek činnosť, ktorú vyvíjajú v prospech národa, no a potom sú tu tie podporné orgány alebo organizácie, ako sú osvetové zariadenia, ktoré by mali určitým spôsobom byť nápomocné v tom, aby činnosť kolektívov, ktoré sa rozhodli venovať záujmovej činnosti a v mnohom, v mnohom, teda hlavne umeleckej činnosti, aby určitým spôsobom napredovali. No a napredovať môže ten, kto má určité zručnosti a vedomosti. A hlavne vedomosti sú tie, ktoré by mali byť veľmi nápomocné práve v tom, aby sa tá ich činnosť uberala povedzme tým potrebným smerom.
Človek keď je, má určitý svoj entuziazmus, nie je problém dohodnúť sa s partiou, ideme robiť toto, ideme robiť hento a robia to na základe im poznaného aj napriek tomu, teda že nemajú odbornú fundovanosť v danej oblasti, ale chcú. Možno si niekde niečo prečítali, niečo naštudovali a toto ich smerovanie nemusí byť v každom prípade dobré, pretože sa môže uberať možno niekde trošku inde, ako, ako by bolo požadované, a odkláňajú sa povedzme od toho pôvodného smeru, ktorý chceli rozvíjať, prezentovať, ukazovať na verejnosti. A práve preto sú tu osvetové zariadenia, ktoré v určitých oblastiach majú tých ľudí trošku tak nasmerovať, že skúste sa, alebo naštudovať si toto, preštudovať si hento, skúste sa pozrieť na iné kolektívy, odporúčam vám tieto, tieto, tieto, tieto. A takýmto spôsobom skúste potom pracovať. Samozrejme, keď sú pracovníci osvetových zariadení takí, ktorí toto dokážu, a majú aj oni dané vedomosti, tak je to všetko v poriadku. Horšie je, keď takíto pracovníci tam chýbajú, a tí tiež potom nie sú určitým spôsobom vedení alebo chýba im taká tá nejaká centrálna usmerňovacia časť, ktorá by im povedala, že no vy to síce myslíte dobre, ale tuto to takto nefunguje, resp. nefunguje to na celom Slovensku tak, ako si to predstavujete vy.
Čiže všetko je to o ľuďoch a naozaj záleží od tých ľudí, ktorí sú nasadení do týchto organizácií a ktorí potom majú viesť odborne alebo riadiť práve činnosť týchto záujmových útvarov. A v niektorých prípadoch sa stáva to, že práve ľudia, ktorí aj sú odborne fundovaní, aj majú určitý entuziazmus, majú aj odborné vedomosti, aj by chceli rozvíjať aj poradenstvo, aj všetko možné okolo toho, ale sú akosi istým spôsobom eliminovaní, lebo nie sú niekomu po chuti. Áno, dochádza v niektorých zariadeniach aj ku takejto, nazvem to, podvratnej činnosti. A to potom nevedie k pozitívnym výsledkom, ale k stagnácii.
Keď som si čítal návrh tohto zákona, v úvodných statiach, tuším v bode 2 sa píše, že sa má zabezpečovať ochrana a rozvoj. A v ďalšom bode je na prvom mieste napísaný rozvoj. No rozvoj sa môže docieliť jedine tým, keď je nielen určitá vzdelanostná podpora, ale najmä finančná podpora, a toto by som mal trebárs otázku na pána ministra, že keď chceme zabezpečiť rozvoj, k tomu je nevyhnutné naozaj materiálno-technické zabezpečenie určitých vecí, aby sa niečo mohlo rozvíjať. Pretože ak je človek študovaný, vzdelaný, fundovaný, má záujem, má entuziazmus, ale na druhej strane musí sa venovať niečomu podstatnému, čo mu prináša živobytie, nemôže sa venovať tejto činnosti povedzme naplno tak, ako by sa chcel venovať, lebo si potrebuje zabezpečiť v prvom rade živobytie, takže to je v prvom rade podpora takýchto ľudí, ktorí chcú, a tá zatiaľ nie je systémová. Preto sa opýtam, teda že čím chceme zabezpečiť podporu takýmto ľuďom, a potom aby naozaj bol rozvoj, pretože ja mám, zoberme si ochotníkov, divadelníkov. Majú schopného režiséra, vyštudovaného, žije v obci dlhé roky, pozná prostredie, naštuduje hru, zoženie si ochotníkov, naštuduje teda s nimi nejakú divadelnú hru, jednu, druhú, tretiu alebo povedzme najprv jednu, ale aby sa rozvíjal, potrebuje na to kostýmy, určité kulisy a to sa nedá vždy všetko robiť na kolene a za pánboh zaplať. Že ako je týmto spôsobom poňatý rozvoj, pretože k tomu rozvoju, aby sa niečo naozaj rozvíjalo, aby sme napredovali, my potrebujeme financie. Že ako je v rámci osvetovej činnosti, keď je tam zadefinovaný priamo v osvetovej činnosti, že rozvoj, že ako sa ten rozvoj napĺňa v rámci tohto zákona, prípadne v rámci iných zákonov, lebo vieme, že grantový systém povedzme ministerstva kultúry, ktorý je, dáva, ale nie každému. Niekto áno, niekto dostane, niekto nie, určuje to nejaká komisia, ale nie je to vždy objektívne, podľa toho, aj ako sú ohlasy verejnosti, aj odbornej verejnosti v jednotlivých oblastiach. Takže tuná, by som povedal, že chýba systémové opatrenie na to, aby sa napĺňala vôbec tá téza toho rozvoja osvetovej činnosti.
V každom prípade určite budeme ešte dozerať na to, ak prídu prípadné pozmeňovacie návrhy, a niektoré návrhy, ktoré predniesli aj kolegovia, akým spôsobom budú zapracované, a možno prídeme aj ešte my s niektorými návrhmi, ale ako hovorím, všetko je o ľuďoch, a keď ľudia chcú, všetko sa dá. A netreba im vymedzovať rámce, že toto môžeš, toto nemôžeš. Osobne mám takú skúsenosť, že aj v rámci vzdelávania Národnej osvetové centrum malo akreditované vzdelávanie v oblasti tanečnej pedagogiky, a kurz, ktorý bol akreditovaný ministerstvom školstva, čo teda je v súlade, že v kooperácii, tak trval dva roky, určili to špičkové dámy, ktoré dneska radia ministerstvu školstva v určitých veciach, a zaujímavé, že po čase sa certifikát, ktorý sme dostali ako taneční pedagógovia, stal nefunkčným. Akreditované vzdelávanie zrazu bolo nedostatočné. A robilo to problém potom, samozrejme, v pedagogickej spôsobilosti na základných umeleckých školách.
Takže aby v budúcnosti k takýmto veciam nedochádzalo, že keď Národné osvetové centrum má akreditované vzdelávanie v určitej oblasti, aby sa nemohlo stať, že toto sa zrazu stane nefunkčným, pretože tomu chýba, ja neviem, možno dva mesiace navyše, alebo možno si mal niekto pozrieť, že to učivo bolo zhutnené a že sa tam naozaj nabralo presne to, čo sa nabrať malo, však to učili koniec koncov tie dámy, ktoré to potom určovali, aby naozaj v budúcnosti nedochádzalo k takýmto veciam.
Ďakujem.

Krátko, v podstate zrejme aj ako reakcia na predchádzajúce vystúpenia, ktoré tu boli. Ja tento návrh určite nechápem ako návrh zákona, ktorý vdýchne život do činnosti kultúrno-osvetových zariadení alebo do činnosti Národného osvetového centra, že vyrieši nejakú tvorivú činnosť, že vytvorí podmienky na hodnotenie kultúrno-osvetovej činnosti. Myslím si, že je to návrh zákona, ktorý reaguje na situáciu v spoločnosti, ktorá vznikla po 90. roku v súvislosti so zrušením národných výborov, vznikom obcí so svojimi právomocami, samosprávou, ktorá má svoje povinnosti, ktoré jej zo zákona ukladá povinnosť, a to znamená, aj tento zákon jednoducho vytvára iba možnosť na to, aby vznikla nejaká inštitucionálna forma aj na tej miestnej, na tej krajskej aj na celoslovenskej úrovni, ktorá sa bude starať a pomáhať pri rozvoji kultúrno-osvetovej činnosti, kto o ňu bude stáť.
Na tej miestnej úrovni zákon vytvára možnosť, aby obce vo svojej zriaďovateľskej funkcii vytvorili takéto inštitúcie, nazvime ich mieste kultúrne zariadenia alebo ako kto nazve, tak sa budú volať a vytvára možnosť na to, aby obec sama určila obsahové zameranie týmto kultúrno-osvetovým zariadeniam aj to, aké aktivity v tejto oblasti bude na svojom území podporovať.
Ak sú tu vytvorené podmienky na to pre šport, myslím si, že môžu byť aj pre kultúru.