51. schôdza

Ďakujem za slovo. Inštitúcia pre to, aby inštitúciou len bola a v podstate nenapĺňala svoju činnosť, je zbytočnosťou. Pokiaľ viem, na miestnej úrovni každá obec má vytvorenú alebo teda podstatná väčšina obcí má vytvorenú svoju kultúrnu komisiu. A tá určuje, ako sa bude kultúra v obci rozvíjať a akým spôsobom, ale hlavne má aj nástroj priamej podpory tejto kultúry, čo osvetové zariadenie nemá.
Čiže osvetové zariadenie môže byť naozaj len podporným, ale tým pádom nemusí byť na miestnej úrovni, pretože je zbytočným. Lebo naozaj sama obec, ktorá má kultúrnu komisiu zloženú z ľudí, ktorí, niektorí možno aj rozumejú tej kultúre viac, niektorí menej, ale rozhodujú o tom, ako sa kultúra v obci bude rozvíjať aj v nadväznosti povedzme na rozvoj cestovného ruchu, na rozvoj športu, voľnočasových aktivít a tak ďalej. Ale ako hovorím, má okamžitý nástroj finančnej podpory, a tá vie zabezpečiť naozaj aj ten rozvoj, čo v tomto prípade u osvetového zariadenia nevidím, pretože osvetové centrum alebo - či už veľké, alebo malé - osvetové stredisko nedokáže priamou finančnou podporou zabezpečiť rozvoj. Ono môže byť naozaj len takým edukatívnym poradným orgánom, ale na miestnej úrovni potom nemá veľký význam.
Preto som sa pýtal a moja otázka smerovala aj k tomu, že ako zákon musí vytvoriť určitý rámec na to, aby sa zabezpečilo v rámci rozvoja aj financovanie, takže ten zákon nie je len o tom, že ideme ho novelizovať, lebo od roku 2001 nebol novelizovaný. Áno, to je pravda, medzitým sa zmenili kompetencie, ale treba tu vyriešiť aj otázku, naozaj aj toho financovania, ak sa má zabezpečovať rozvoj, a nielen v oblasti zabezpečenia súťaží, ale aj povedzme podujatí a samotnej činnosti záujmovej a umeleckej.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte pár slov a poznámok k uvedenému návrhu zákona a možno aj začnem troška širšie o kultúre.
Keďže kultúrne témy sa nám dostávajú čím ďalej viac, častejšie, a nebyť Váhostavu, mimoriadnych schôdzí a podobne, možno by sa stali aj tými top témami v našej spoločnosti. Spomeniem niektoré. Jedna z avizovaných legislatívnych iniciatív ohľadom ochrany hudobných tvorcov alebo hudobníkov, ktorá získala taký názov. Kvóty. Ja som zachytil aj debatu vo verejnoprávnom médiu ohľadom odluky, ktorá takisto v zmysle kompetencií prislúcha ministerstvu kultúry, kde vypadli pre mňa dosť aj zaujímavé veci, aký náhľad má svet, konfesijný svet proti ministerstvu kultúry na platený poplatok, na, ak to poviem ľudovo, platy duchovných, teda že v podstate podľa jedného zástupcu, v tomto prípade katolíckej cirkvi, sa dozvedáme, že si vlastne štát odpláca svoje neblahé pôsobenie v minulosti a že teda ten poplatok nie je treba vnímať ako za záslužnú činnosť cirkvi, čo je náhľad ministerstva, ale za to, že za 40-ročné nedobré pôsobenie alebo pôsobenie ohľadom toho, že štát vyvíjal proti duchovným a cirkvi činnosti, ktoré viedli možno k zatváraniu, tak je jeho povinnosťou sa vyplatiť z tejto, čo je dosť, keď to nazvem, paradigmatický rozdiel pohľadu na to, že prečo sa vlastne platia zo štátneho rozpočtu tieto veci.
Ďalšia z obrovských kultúrnych tém, tuná pán poslanec Kvasnička spomínal činnosť kultúrnu, ktorá cez rôzne spolky, my máme v Trnave spolok DOMKA, organizujúci jeden z mála alebo vôbec najväčší festival katolíckej, kresťanskej hudby, tzv. Lumen, ktorý takisto zapĺňa v posledných dňoch stránky médií, kedy do line-upu alebo toho, akým spôsobom a aký program bude na Lumene, zasiahla najvyššia možná autorita v cirkevnej hierarchii z hľadiska Trnavskej arcidiecézy, a to sám pán arcibiskup Orosch, kedy zakázal jedného z interpretov, resp. jednu zabávačku pustiť na Lumen.
Čiže tých kultúrnych tém je habadej, hovorím, že mohli by sa stať aj možno pilierovými témami, pretože boli prijaté stratégie, a dokonca aj táto schôdza, minimálne v jej začiatku, kedy nás predbehol iba zákon o zbraniach, otvára aj 51. schôdzu s takou malou legislatívnou smršťou ohľadom a teraz pôsobenia alebo nového zákona ohľadom kultúrno-osvetovej činnosti, bude nás čakať debata o Autorskom zákone, o múzeách a galériách. Takže z tohto pohľadu by sa mohlo zdať, že to popoluškovské vymanenie sa z tej popoluškovskej pozície kultúry, by aj mohlo nastať.
Na druhej strane si myslím, ak čítam jednotlivé ustanovenia tohto zákona, tak začnem možno chválou a mne sa úvod v dôvodovej časti veľmi páčil a dokonca tak, že si dovolím z neho zacitovať aspoň časť, pretože sa oprel do histórie a do histórie, kde možno po týchto troch vetách bude jasné, že kde sa vo vymedzení, myslím, že to spomínal aj pán spravodajca, pri ambícii upraviť osvetovú a teraz aj kultúrno-osvetovú činnosť, nachádzame. Čiže dôvodová správa uvádza, že existujúci osvetový systém sa do súčasnej podoby formoval takmer dvesto rokov, spomínali to obaja alebo všetci traja predrečníci. Z právneho hľadiska bola osvetová činnosť po prvýkrát upravená v roku 1919, keď sa vytvoril tzv. československý model charakterizovaný syntézou alebo nejakým takým unikátom štátnej a spolkovej, v súčasnej terminológii by to bolo asi mimovládnej alebo treťosektorovej osvetovej činnosti.
Krátko po vzniku Československej republiky, v tom 1919. roku bol prijatý zákon o organizácii ľudových kurzov občianskej výchovy. Účinnosť tohto zákona pretrvala aj v rokoch Slovenskej republiky, čiže sme sa preklopili z medzivojnovej republiky do Slovenského štátu - a teraz a toto je to podstatné, prečo to citujem : "Po roku ’45 ho nahradil dekrét prezidenta z 26. októbra o štátnej osvetovej starostlivosti, ktorý vcelku presne konštituoval organizačný systém osvety a jeho riadiaci mechanizmus. V okresoch a obciach sa vytvorili osvetové rady pričlenené k národným výborom ako výkonné orgány štátnej osvetovej starostlivosti, pričom kultúrni referenti národných výborov boli súčasne predsedami osvetových rád. Osvetové rady vznikli aj na ústrednej úrovni pri ministerstve školstva a osvety v Prahe a pri predsedníctve a pri povereníctve" - čiže tej obdoby slovenskej časti ústrednej štátnej správy - "školstva a osvety v Bratislave. V osvetovej činnosti sa v tomto období postupne začali presadzovať ideologické záujmy režimu a jeho kultúrnej politiky." Toľko citát.
Čiže z hľadiska histórie, po ten ’45. rok sa štát sa snažil vysporiadať s tým, že mali sme tu nejakú tradíciu 19. storočia, prišla prvá republika, Slovák štát sa toho ujal po svojom, v ’45. bola ambícia zjednotiť a potom sme tu mali, a to už v dôvodovej správe podľa mňa teda je tu napísané, že spolková váha osvety sa postupne prestala rozvíjať a v ’48. ako keby zanikla, lenže ja si to nemyslím, a tuná aj viacerí poslanci hovoria, pretože si myslím, že po ’48. získala ten zamýšľaný ideologický rozmer omnoho viacej. Môžme - a chcem sa tomu venovať - len chvíľku hovoriť o tom, že režim sa toho ujal po ’48. tak ako potreboval, a možnú propagandu, ktorú potreboval, vedel šíriť aj týmito kanálmi, a tým pádom osvetová činnosť, tak ako mnohé iné činnosti v režime ’48 - ’89, bola zneužívaná aj na propagandistické účely režimu a vychovávanie a osvetovej činnosti k režimu, ktorý tu bol vtedy.
Z hľadiska tohto historického pohľadu snaha z roku 2001, myslím, že to bol zákon č. 61/2000 Z. z. o osvetovej činnosti, prichádzala možno s reformným úsilím, a preto mňa teraz zaujíma a vyčlením ten § 6, ktorý, ktorý je spomínaný, a to je, že meníme ako keby osvetové pôsobenie s tým, že na krajskej alebo VÚC-karskej úrovni zostáva možnosť, ale aj povinnosť zriaďovať osvetové centrá, na obciach zostáva možnosť zriadenia a s prepojením na ustanovenia ohľadom vedenia evidencií, mne vyvstáva jedna otázka. Evidencie, ak som to dobre zaznamenal, a chceme si naliať čisté víno, znamená, že naozaj aj ministerstvo aj s dotknutými orgánmi ako VÚC-ka, osmička, regionálne, regionálne KOCI, NOC-ka, Slovenská ústredná hvezdáreň sa zhodli na tom, že štatistické údaje, resp. to, akým spôsobom táto rozbujnelá organizácia alebo organizácia tejto osvetovej činnosti na Slovensku pôsobí, nie je dostatočne mapovaná, a preto je jedna z priorít, ktorá teraz chýba, určenie tzv. metodiky evidencií, čiže akým spôsobom kultúrno-osvetová činnosť je na Slovensku vykonávaná, a zároveň sa teda zákonom určuje spôsob a rozsah zberu dát.
Dáta, ktoré sa budú zbierať, potom sa, predpokladám, že následne budú vyhodnocovať, a ja by som teda si dovolil predpokladať účel tohto zákona, že po zozbieraní týchto dát bude nasledovať aj krok B a z môjho pohľadu príde k racionalizácii. Zatiaľ som sa teda nedočítal, či je toto zmyslom zákona, lebo nemyslím si, že budeme zbierať dáta len pre zber dát, ale predpokladám, že príde k nejakému, k nejakému zásadnému kroku, nazvime ho racionalizácii, nazvime ho tak, že ak príde k odstraňovaniu duplicít alebo bude podľa mňa po vyzbieraní týchto dát a určení metodiky, ktoré tie dáta sú relevantné, pristúpi sa ku kroku B, a ten krok B ja vidím v tom, že sa nejakým spôsobom zmení organizácia NOC-iek, možno, a to už sme tu raz mali, hvezdární, planetárií, ktoré, dokonca tam má ešte jeden z hľadiska historického, myslím, že nejaký tatranský spolok ako keby nejakú výnimku a podobne alebo je teda organizovaný v tomto. Čiže ostane to z môjho pohľadu v rovine otázok. Je to tak, pán minister?
Ak sa nazbierajú dáta o tom, že akým spôsobom vlastne kultúrno-osvetová činnosť na Slovensku s celoštátnou, regionálnou a miestnou pôsobnosťou funguje, tak sa pristúpi k tomu, že z mnohých pohľadov hodnotená tzv. rozbujnelá, rozbujnelý aparát týchto činností bude nejakým spôsobom racionalizovaný, alebo má zber týchto údajov slúžiť k inému účelu. A ja by som chcel teda vedieť okrem toho, že to, čo sa spomínalo v dôvodovke, v dôvodovej správe, že ide o ambíciu zachovania tohto elementu v slovenskej spoločnosti.
Druhú otázku, ktorú mám, v dôvodovej správe aj vo väčšine ustanovení sa odvolávame na..., alebo odvoláva ministerstvo na tri medzinárodné dokumenty, tzv. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych, kultúrnych právach, Dohovore o ochrane kultúrnej diverzity, myslím si, že je to o rozmanitosti kultúrnych prejavov, Dohovore o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva. Chcel by som teraz vedieť, že okrem metodického určenia, ako zberať dáta o tom, čo vlastne robíte, ako ja vidím tú metodiku, budú aj metodické usmernenia k tomu, že ako si predstavuje štát túto bývalú spolkovú alebo treťosektorovú a dnes už viac-menej inštitucionalizovanú podobu v ochrane nehmotného dedičstva, v ochrane kultúrnej diverzity, a čo mňa teda najviac zaujíma, že akým spôsobom naplníme pakt hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv pri tejto, tejto činnosti, mne to odtiaľ akosi vypadlo.
Chcel by som ešte poslednú poznámku povedať k tomu, aby sa toto nevnímalo možno ako lex. Prečo v rámci tej spolkovej činnosti sa naše, zostáva ako keby ten relikt hvezdární a planetárií priamo v osvetovej činnosti, a či nebolo aj ministerstvo alebo ambícia ministerstva tieto podľa mňa kultúrno-vedecko-vzdelávacie centrá zaradiť do iného pôsobenia, ako je priamo osvetová, resp. aj z druhej strany, či neexistuje ambícia potom, naopak, dať k hvezdárňam aj nejaké iné vzdelávacie inštitúcie a nebetónovať status quo, ktoré máme, lebo podľa mňa ten zákon v mnohých ohľadoch to status quo betónuje, a nie v tých oblastiach, ktoré by boli žiaduce. A teda či by nestálo za to, že ak je legislatívna ambícia urobiť podľa mňa poriadok v týchto veciach, vyčleniť alebo pridružiť k tým hvezdárňam a planetáriám aj iné, ale urobiť nejakú sólo, aby sme v osvete a vzdelávaní nemali vyčlenené, potom to tu až tak humorne je interpretované, že nám tam zostávajú inštitúcie, ktorými sa pozeráme na hviezdy, myslím, že to spomínal pán poslanec Kvasnička, pretože mi to potom pripadá pri všetkej snahe, ak sa chcem objektívne na ten návrh zákona pozerať, ako nesystémový krok, i keď nechcel som použiť tento termín, lebo on má výrazný významový nános, a snažím sa nájsť, prečo zrovna tieto inštitúcie tohto typu zostávajú v kultúrno-osvetovej činnosti ako inštitúcie, ktoré pri podobnosti s múzeami a galériami by si možno zaslúžili ich vnímať v organizačnej štruktúre múzeí, galérií a hvezdární miesto toho, že zostávajú ako relikt možno z histórie v osvetovej činnosti.
Toľko tri poznámky k prvému čítaniu. Je ambícia z hľadiska novelizačnej alebo tvorby nového zákona v tejto oblasti podporiť myšlienku pri zodpovedaní týchto troch otázok, chceme, chcem zvážiť vlastne podporu minimálne tej filozofie toho, že od toho 2000. roku aj z hľadiska historického, aj z hľadiska toho, že je treba urobiť poriadok, podporiť tento návrh zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Jozef, ja len k tomu, čo si hovoril, k tomu neviditeľnému plánu B. Vtedy by som vedel pochopiť logiku toho, čo je napísané v tomto zákone, teda akési pasportizovanie a organizačné alebo zníženie chaosu, alebo organizačného šumu, ktorý v tomto priestore jestvuje. To, to je racionálne a naozaj by potom mala nastať racionalizácia. A si osobne myslím aj z mojej skúsenosti, aj keď je to politicky háklivá téma, lebo súvisí napokon s ľudskými osudmi a aj s personálnym zabezpečením tejto činnosti, že tie inštitúcie, ktoré to vykonávajú, najmä teda v mestách pokiaľ sú, pokiaľ je to v obciach, že tam je jeden osvetár, ktorý sa venuje srdcom, dušou tej, to, to viem pochopiť. Ale inštitúcie v mestách a potom ešte v župách, jako sú, podľa mňa sú prezamestnané.
Podobne to je aj v galériách, múzeách, mystifikujú a fingujú činnosť, ktorú nevykonávajú. Ja by som povedal, že oni sú takým tým pasívnym, pasívnym prvkom kultúrno-osvetovej činnosti, metodickým, riadiacim, organizačným, manažérskym akokoľvek ho nazveme, mi chýba jako väčšia starosť o tú aktívnu či kultúrnu, či vzdelávaciu, či osvetovú činnosť. Teda priamo na ten výkon. Nie na backround a na zabezpečenie, čiže ak by naozaj nasledoval plán B, myslím, že v tom prípade by ten návrh zákona mal zmysel, aj keď predpokladám, že ten plán B by bol bolestivý.
Ďakujem.

Nedá mi povedať troška od veci, tak ako jako ty si začal troška od veci s tými platmi duchovných, že je to teda 40-ročný relikt toho, keď tých duchovných utláčali a prenasledovali. No tak je to názor, ale bolo to troška ináč, lebo ten zákon o platoch duchovných už bol prvý raz spravený v Československu tuším v ’17. alebo ’18. ešte za prvej Čs. republiky. Po tom ’49. to aj komunisti prevzali, ale len preto, že tým si mysleli, že budú mať viac možností kontrolovať tú cirkev a ju proste nejakým spôsobom sledovať. A po tom ’89. sme tiež nevedeli žiadny iný model vymyslieť, tak to ostalo takto isto.
Dneska sa o tom diskutujeme, tak tie platy sú tak 350-600 euro farárov, biskup, myslím, 800. Čiže nie sú nejaké veľké platy. Ale diskutujeme o tom, ako ďalej. Prečo nie, no. Niektorí hovoria, prečo by sme to platili, keď nechodíme do kostola, neveríme a tak ďalej. Na druhej strane aj tí, čo nešportujú, čo nechodia do opery, čo sú zdraví, nechodia lekárovi, čo nemajú deti, nepodporujú vzdelanie a tak ďalej - aj tí dávajú zo svojich daní na tieto oblasti, ale to nechcem teraz o tom diskutovať.
Je tu tá zmluva s Vatikánom, možno až tiež sem nepatrí, ale tam je bod o budúcej dohode o financovaní. Tá dohoda ešte chýba, a to nielen s katolíckou, ale aj s ďalšími cirkvami, prečo by sa nemala urobiť. Mala by sa aj podľa ten zmluvy. A na druhej strane, je tam aj zmluva o výhrade svedomia. Viete, že to bola, na základe toho padla vláda, mne sa vtedy nezdalo, že to vtedy až tak bolo nutné. Ale dneska, keď pozeráme na Ameriku, Francúzsko, Belgicko a tak ďalej, tak výhrada svedomia sa netýka len lekárov, ale aj iných pracovníkov, ktorí narážajú na výhradu vo svojom svedomí, a teda sú za to poťahovaní, zavieraní aj trestaní.
Čiže nie celkom zlý nápad, obe tieto zmluvy nejako spojiť a uzavrieť aj zmluvu s Vatikánom a vrátiť sa k obidvom aj vo výhrade vo svedomí, ktoré znie veľmi kacírsky alebo nejakým, sírou vonia. Ale je to vážna dohoda, ktorú proste by sme mali mať v našom právnom poriadku.
Ďakujem.

Širšie úvody majú svoje obete, riziká. Takže skúsim odpovedať k zákonu. Rozumiem, že tebe vadí ten taký metternichovský, zákonnický, ako si to spomínal, spôsob nastavenia. A ja som položil otázku, že teda čo bude krokom B. Príde k racionalizácii a, vnímajúc presne to, že predpokladám, že sa to v dôvodovej správe nebude môcť overiť, lebo to má politické náklady, lebo ak má prísť, tak to, predpokladám, že bude znamenať menej pracovných miest, resp. nejaké prepúšťanie a podobne. A preto sa to pýtam, pretože debata o efektivite a reálnom fungovaní NOC-iek, odkedy som ja poslancom, ešte aj za Radičovej vlády, je otvorená a má to svojich zástancov a svojich kritikov a možnože dostaneme odpoveď.
K druhej časti alebo faktická poznámka pána Mikloška. Prišlo asi k nepochopeniu. Ja som hovoril o tom, že ja sa celkom aj stotožňujem s náhľadom pána ministra, ktorý prezentoval v relácii HVRN ohľadom, prečo, prečo financujeme od ’49. roku platy duchovných, a to je, že cirkvi vykonávajú mnohé bohumilé činnosti. Kdežto zástupca katolíckej cirkvi sa mu snažil vysvetliť to, že nie je to tak. Vy si odplácate, vy ako štát si odplácate to, že ste 40 rokov vy ako štát perzekvovali cirkevných hodnostárov, a tu nastal spor a pre mňa to bol prekvapivý moment, s dokončením dvoch momentov vatikánskych zmlúv nejaké iné fórum.

Sme v prvom čítaní. (Reakcia z pléna.) Budete mať veľa príležitostí, veľa príležitostí. Čaká náš ťažký Autorský zákon.
No bola to rozporuplná rozprava, veľmi široká. Na jednej strane názor živený akýmsi Kyslíkom, že v podstate tá osveta už všade vo svete v podstate neexistuje, už v Čechách len také, také zvyšky, takže vlastne zbavme sa jej, a musím povedať, že aj dosť dehonestujúco sa dívajúc sa na osvetu výrazmi fidlikanie, ujúkanie, ťapkanie hliny. Ja by som sa takto povýšenecky k neprofesionálnej kultúre a záujmovej umeleckej činnosti nestaval. A na druhej strane názor, že treba ešte zabezpečiť rozvoj tej osvety, ba dokonca, že treba ju ešte rozširovať aj o cirkev a cirkevné spolky.
Asi by som rád povedal v tejto súvislosti, že tento návrh zákona vzišiel zo širokej konsenzuálnej debaty a dialógu, vymenujem to pre tých, ktorí proste to nezachytili alebo chcú ešte do toho teraz vstúpiť, s regionálnymi, lokálnymi štruktúrami miestnej regionálnej kultúry, so zástupcami vyšších územných celkom, SK8, ZMOS-u, Únie miest Slovenska, s osvetovými pracovníkmi, s členmi Rady vlády Slovenskej republiky pre kultúru aj s členmi Výboru pre kultúrno-osvetovú činnosť. Čiže bola to široká debata o tomto, čo má byť obsahom zákona, ktorý áno, a to je dôležité povedať, akú mal ambíciu, aj po tých historických rezíduách, ale najmä aj po tom, keď pred vyše 10 rokmi boli osvetové pracoviská decentralizované, aby sme v tejto situácii dnes na jednej strane zadefinovali, čo je dnes z nášho pohľadu a z pohľadu tých aktérov obsahom kultúrno-osvetovej činnosti a kto sú aktéri tejto kultúrno-osvetovej činnosti. Nič viac, nič menej, ale treba v tom urobiť nejaký poriadok. Keď sa v tomto návrhu mýlime, tak sa mýlia aj všetci tí, ktorí k tomu nejakým spôsobom prispievali, čo, samozrejme, môže byť pravdou. Ale jednoducho tým len chcem povedať, že nezužujme to, že niekde nejaký úradník ministerstva kultúry proste urobil, aby bola nejaká čiaročka urobená v rámci legislatívneho plánu vlády.
Nie je pravdou, že z tohto návrhu zákona by bola vytlačená otázka vzdelávania. U nás sa len väčší dôraz kladie na vzdelávanie v oblasti kultúry. Aj to je jasne definované, myslím si, v § 2. Čiže nevypadlo vzdelávanie.
Bolo tu na jednej strane, pán poslanec Kvasnička, spomenuté vami teda v danom kontexte dielo Ľudovíta Štúra Slovensko a svet v budúcnosti. No ale vy ste sa teda vo vašom vystúpení opreli, resp. vy ste čítali nejaký článok, ktorý z hľadiska tej osvety to slovanstvo dosť výrazne ironizuje, to vám len dávam do pozornosti, lebo hovorí, že teda táto osvetová činnosť je taká zvláštnosť naša slovanská zase, takže trošku si to aj možno v tom opozičnom tábore ujasnite, ako sa vlastne na vec dívate, na samotnú osvetovú činnosť, či sa vám zdá niečím svojráznym... (Reakcia z pléna.) No však, vy ani nie ste v žiadnej strane, takže ani nemôžete byť jedna strana, pani poslankyňa. (Potlesk.) A tam, kde ste boli, tam už, myslím, už je len dneska jeden člen v tomto parlamente. Takže, samozrejme, ťažko sa tá jednota, ale ja hovorím teraz o debate kultúrnych ľudí, ktorí tu vystúpili k tejto veci, a keďže sa mi zdá, ak sa nemýlim, že pán poslanec citoval alebo prebral niečo, čo vzniká niekde vo vašom okruhu, ja neviem kde, tak ho na to upozorním, na istý rozpor, keď on to slovanstvo vyzdvihuje a na jednej strane cituje z článku, ktorý to slovanstvo ironizuje a hovorí, že to je niečo svojrázne. Prepáčte mi teda tieto vsuvky.
Pán poslanec Viskupič, ale vy budete mať možnosť reagovať na výbore, budete mať možnosť reagovať v druhom čítaní, veď to nakoniec akože, si myslím, že... (Reakcia z pléna.) Jasné.
Čo sa týka štatistiky, ktorá tu bola zmieňovaná ako teda niečo, čo nám chýba alebo čo by malo byť, tak chcem veľmi jednoznačne povedať, že je pravdou, že v oblasti kultúry štatistické zisťovanie je slabé, ale musím teda zároveň povedať, že my sme v roku ’14 prijali niekoľko takých zásadných zmien alebo, alebo východísk, a teda vytvára sa systém na efektívne sledovanie štatistických údajov, vytvára sa satelitný účet pre kultúru aj pre kreatívny priemysel na úrovni zberu dát a štatistických údajov a od roku 2016 by mali byť k dispozícii údaje, ktoré umožnia vytvoriť podrobnejší obraz o vnútornej štruktúre systému kultúry.
Neviem, či k tomuto ste sa pýtali, pán poslanec Viskupič, ale jednoducho možno vy ste mysleli aj tú evidenciu. Ale tá evidencia, aby bolo jasné, ktorá sa tuná v zákone nejakým spôsobom formuluje, ona už dnes existuje. Väčšina osvetových zariadení tú evidenciu vykonáva. Čiže ambíciou zákona je dať tomu nejaký jednotný systém. To nie je niečo, čo teraz by bola nejaká nová nadštandardná povinnosť. Čiže bude to vytvárať určitý obraz, kto sú tí aktéri aj na tejto úrovni záujmovej umeleckej činnosti, či v regiónoch, obciach, mestách.
Keď už ste tu, pán poslanec Kvasnička, citovali aj teda ten článok alebo blog, alebo čo to bolo, ja si neodpustím, lebo v tom, v tom článku, ja som si ho pozrel, teda mňa na to upozornili spolupracovníci a vy ste to tuná vlastne aj čítali, že ministerstvo kultúry „vypľulo stratégiu rozvoja kultúry“. Môže byť, možno je zlá. Možno vás neuspokojuje. Možno mohla byť lepšia. Ale táto stratégia rozvoja kultúry vznikla naozaj v širokej diskusii kultúrnej obce pri rôznych pracovných paneloch a stretnutiach. Povedať, že ministerstvo kultúry ju vypľulo, je obrovská dehonestácia tých, ktorí tú stratégiu robili. Veľa ľudí, naozaj ktorých si vážim a ktorých si iste aj vy vážite v kultúre, prispievalo a vypracovalo tú stratégiu rozvoja kultúry, ktorá je nejakým "fahr" plánom pre kultúru na budúce roky. Nič iné a podobné doteraz nebolo. Možno urobíte niekedy niečo lepšie, ale veľmi si vyprosím termín, ktorý dehonestuje iných ľudí, že „vypľulo ministerstvo kultúry“. Nevypľulo ju. Nie. Normálne participatívnym spôsobom to bolo vypracované. (Potlesk.)
Dôležitou súčasťou, na čo vlastne aj tento návrh zákona kladie dôraz, je nehmotné kultúrne dedičstvo a nielen teda v tých činnostiach, ktoré sa robia, veď nakoniec tú osvetu si nevymýšľame. Proste ona jednoducho existuje. A asi, asi má svoj význam pre tých ľudí, dokonca aj pre zriaďovateľov tých osvetových centier. Zároveň ten zákon svojím spôsobom preberá aj tie medzinárodné záväzky, ktoré sme v tejto oblasti na seba vzali, či už je to Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovor o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov a Dohovor na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva.
Zákon je v prvom čítaní. Asi nie je celkom namieste z pozície poslancov teraz niečo žiadať a prosiť, že by tam malo byť. Treba navrhovať. Čiže druhé čítanie je o pozmeňujúcich návrhoch, druhé čítanie je určite aj o, povedal by som, interaktívnej rozprave medzi mnou a poslancami. Ja som sa snažil pochopiť, aký je v prvom čítaní, a tak by to malo byť, váš filozofický prístup k tomuto zákonu. Pochopil som, že pani poslankyňa Vášáryová si osvetu už neželá a ostatní v zásade ju svojím spôsobom podporujú. Majú na to rôzne názory, nejako sa s tým vyrovnáme. (Reakcie z pléna.)
Ďakujem pekne, že si môžem povedať, čo chcem. Ešte.

Ospravedlňujem sa, pán podpredseda. Dovoľte, vážení členovia parlamentu, aby som predložil nový Autorský zákon ako jeden z kľúčových legislatívnych návrhov ministerstva kultúry v tomto období, preto možno budem v tom úvodnom slove troška aj dlhší, ako, ako je obvyklé.
Autorský zákon predstavuje právny základ pre šírenie kultúry, vzdelania a vedy a výsledkov výskumu, ako aj základný právny nástroj na stimuláciu a rozvoj tvorivosti a kreatívneho priemyslu a zásadný súkromnoprávny predpis pre podporu prostredia tzv. internetovej ekonomiky. Návrh nového Autorského zákona prináša prehľadnú systematiku právneho predpisu v základnej štruktúre, autorské právo hmotné, ochrana a využiteľnosť práv, autorské zmluvné právo, práva súvisiace s autorským právom a správa práv.
Návrh zákona predstavuje komplexnú transpozíciu práva Európskej únie v tejto oblasti a z hľadiska právnej úpravy členských štátov Európskej únie prináša jedinečné a nové koncepty riešenia, napríklad úpravu tzv. e-lendingu, obchodne nedostupných diel či tzv. one stop shop, kedy je umožnené v stanovených prípadoch pre používateľa jednou zmluvou vysporiadať práva k dielam autorov, ktorí sú zastupovaní viacerými organizáciami kolektívnej správy a dokonca aj autorov nezastupovaných.
Aké boli východiská návrhu zákona? Modernizácia, flexibilita, právna istota, efektívnejší výkon práv autorov a iných nositeľov práv a zároveň vyváženie záujmov na strane nositeľov práv a používateľov, zlepšenie vymožiteľnosti autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom, prispôsobenie zmenám súvisiacich s vývojom informačnej spoločnosti, transparentnosť a efektívnosť výkonu kolektívnej správy práv a zohľadnenie aspektov súvisiacich s procesmi digitalizácie chránených obsahov.
Aké sú hlavné a zásadné zmeny? Po prvé zohľadnenie rozvoja digitálneho prostredia. Súčasná právna úprava sa prispôsobuje zmenám súvisiacimi s vývojom informačnej a vedomostnej spoločnosti. Zákon upravuje aj používanie diel v digitálnom prostredí. Zásadnou novinkou je zavedenie právneho režimu nájmu rozmnoženiny diel v digitálnej forme pri službách digitálnych videopožičovní, video on demand, resp. audiovizuálne mediálne služby na požiadanie.
Druhou zásadnou zmenou, úprava výnimiek a obmedzení výhradného práva autora udeľovať súhlas na použitie jeho diel. Návrh zákona obsahuje komplexnú transpozíciu výnimiek a obmedzení, teda možností použiť dielo bez súhlasu autora dovolených na základe práva Európskej únie. Tento komplexný katalóg výnimiek a obmedzení má zásadný vplyv na šírenie kultúry vo verejnosti, pri ktorom nedochádza ku komerčnému použitiu diel a zaplatenia licenčnej odmeny. Tieto výnimky a obmedzenia autorských majetkových práv predstavujú významný nástroj prístupu širokej verejnosti ku kultúre a kreatívnym obsahom z hľadiska verejného záujmu na výkone práv na prístup k informáciám a slobode prejavu akcentujú účely vzdelávania, vedy, výskumu, ako aj sociálne a ďalšie účely v zásade vždy na princípe nekomerčného využitia chránených obsahov. Sem patrí napríklad právo na vyhotovenie rozmnoženiny na súkromnú potrebu, ale aj použitie diel pri školských predstaveniach, v knižniciach či galériami, ako aj osobami so zdravotným postihnutím.
Treťou zmenou je zjednodušenie prístupu k chránenému obsahu pri riadnom vysporiadaní práv autora, zavedenie konceptu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Vychádzajúc z právnej úpravy škandinávskych krajín, ako aj ďalších európskych štátov návrh zákona zavádza nový zmluvný typ, rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá sa vzťahuje na presne vymedzené spôsoby použitia diel a ktorou je možné z hľadiska účelnosti vysporiadať oprávnené použitie čo najväčšieho počtu diel prostredníctvom organizácie kolektívnej správy. Takto bude možné jednou zmluvou vysporiadať nielen k dielam práva, ku ktorým spravuje niekoľko organizácií kolektívnej správy, ale zároveň aj diela nezastupovaných autorov, napríklad pre potreby verejného prenosu v prevádzkach, ako reštaurácie či kaderníctva, alebo pre potreby použitia tzv. obchodne nedostupných diel, či pre použitie diel vo vysielaní.
Štvrtá zmena, zaujímavá. Zavedenie osobitnej informačnej povinnosti vlastníka veci voči autorovi. Návrh zákona ustanovuje novú povinnosť vlastníka veci, originálu diela, ktoré je umiestnené na verejnom priestranstve pre prípad, ak chce túto, veci zničiť alebo premiestniť, informovať vopred o tomto zámere autora. Účelom je ochrana diel, ktoré sú umiestnené vo verejnom priestore, pričom existuje často len jeden originál. Boli také prípady, kedy jednoducho bez vedomosti autorov boli veci definitívne zničené.
Piata zmena. Posilnenie postavenia autora v licenčných vzťahoch. V záujme posilnenia práv autorov sa navrhuje zavedenie práva autora odstúpiť od licenčnej zmluvy v osobitných prípadoch, a to pre nevyužívanie licencie jej nadobúdateľom a v prípade zmeny presvedčenia autora. Ďalším významným opatrením je aj posilnenie postavenia autora pri dohadovaní licenčnej odmeny, ktorá sa bude musieť odvíjať od využívania diela alebo bude musieť zohľadniť v prospech autora výnosy z takéhoto použitia.
Šiesta zmena. Dohoda o spoločnej správe, one stop shop. Návrh zákona umožňuje v stanovených prípadoch pre používateľa jednou zmluvou vysporiadať práva k dielam autorov, ktorí sú zastupovaní viacerými organizáciami kolektívnej správy, a dokonca aj autorov nezastupovaných. Týmto opatrením zacieleným pre potreby verejného prenosu v prevádzkach, ako reštaurácie, bary či kaderníctva, alebo hotely a podobne, sa už viac podnikatelia v uvedených oblastiach nebudú musieť zložito vysporadúvať so všetkými organizáciami kolektívnej správy. Dostanú z jedného miesta jednu zmluvu na všetko a zaplatia jednu faktúru na dohodnuté obdobie.
Siedma zmena. Zvýšenie transparentnosti výkonu kolektívnej správy práv a efektívne fungovanie organizácií kolektívnej správy. Návrh zákona úplne transponuje smernicu Európskeho parlamentu z februára 2014 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu. Jej ciele možno zhrnúť ako zvýšenie transparentnosti výkonu kolektívnej správy práv, zvýšenie reprezentatívnosti organizácií kolektívnej správy práv a zodpovednosti pri ich riadení a jasné zavedenie princípu adresnosti vyberania a prerozdeľovania autorských odmien organizáciami kolektívnej správy práv.
Navrhovaná právna úprava prináša účinnejšiu kontrolu organizácií kolektívnej správy priamo zastupovanými nositeľmi práv, ako aj používateľmi. V danej súvislosti sa upravuje administratívny dohľad nad výkonom kolektívnej správy posilnený vo vzťahu k sankciám, ktoré možno uplatniť v prípade porušenia povinností organizácie alebo kolektívnej správy.
Napokon ako novinka v zmluvnom práve, ale s priamym prepojením na kolektívnu správu práv sa zavádza možnosť organizácie kolektívnej správy práv uzatvárať s používateľmi multiteritoriálne licencie na práva autorov na hudobné diela na účely poskytovania online služieb.
Na záver tohto úvodu by som chcel povedať, tí, ktorí to sledujete, viete, že k samotnému zákonu ešte kedysi pred niekoľkými rokmi predchádzal legislatívny zámer. Intenzívne práce na návrhu nového Autorského zákona prebiehali od januára 2014, kedy sa konalo prvé zasadnutie Dočasnej pracovnej skupiny k rekodifikácii autorského práva. Táto skupina má vyše 30 členov, odborníkov z oblasti kultúry, umenia, informačných technológií, z podnikateľského prostredia či z akademického prostredia. Pracovná skupina v roku ’14 zasadala každý mesiac a v roku ’15 dokonca dva mesiace prebiehali celodenné zasadnutia trikrát do týždňa, kde sa podrobne preberalo každé ustanovenie návrhu zákona. Týmto postupom bola dosiahnutá široká spoločenská zhoda na tak dôležitom právnom predpise pre oblasť kultúry a kreatívneho priemyslu, akým je Autorský zákon.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom pre kultúru a médiá za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona, preto predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Je komplexnou úpravu autorského práva, práv súvisiacich s autorským právom.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republike v prvom čítaní.
Vážený pán podpredseda, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, ide to k piatej, takže pomaly sa to bude napĺňať. Nebudem dlho, ale chcem oceniť, že pán minister tu už sedí, ešte keď sa hovorilo o strelných zbraniach, ja som myslel, že tiež je poľovník (povedané so smiechom), ale pravdepodobne nebol synchronizovaný s vedením parlamentu.
Tento zákon je naozaj dôležitý. Oceňujem kus veľkej práce tam, 99 strán som si prečítal, 193 paragrafov, nie všetkým som rozumel, ale ešte sa na niečo opýtam. Je to zákon dôležitý, ale aj zložitý. Určite vylepšuje našu situáciu, ale trošička aj komplikuje. Samozrejme, naša situácia je zlá v tomto smere v autorstve, v autorskom zákone. Len naozaj by bolo treba nejakého dobrého advokáta a dobrý vykonávací... Teda jak sa to volá? Vykonávací... (reakcia z pléna) predpis, ktorý potom vysvetlí, čo za všetkým tým paragrafom je.
Taká prvá poznámka je, že kultúra je kompetencia národného štátu, čo je dobré, ale tu citujeme desať smerníc Európskeho parlamentu a Európskej rady, či to našu situáciu troška aj nekomplikuje, lebo naozaj Európa je prebyrokratizovaná. Tam sa za všetko platí, len zakašlete a už musíte platiť autorský. No a potom je veľa súdnych sporov a neviem, že či k nám, ktorí sme toto tu veľmi zanedbali, či naraz takáto veľmi presná, precízna smernica bude len pozitívna. No, dosť málo sa mi tam zdá o literárnych dielach. Teda som člen Spolku spisovateľov aj člen predstavenstva, tuším aj pán minister je člen, minule som, myslím, tu aj pripomenul. Neviem, či už zaplatil členské (povedané so smiechom), ale môžem to sprostredkovať. Penzisti to majú lacnejšie. Spisovatelia... (Reakcie z pléna.) To neviem, neviem, len... (reakcie z pléna), prepáčte, chlapci, ešte neni diskusia. (Povedané so smiechom.)
Že spisovatelia to majú naozaj dnes u nás ťažké. Skôr by som povedal, ako ich poznám, že rezignovali, a obávam sa, že ani tento zákon ich situáciu nevyrieši. Máme tento týždeň aj tuším náš výbor. Nikto nedal žiadnu pripomienku, asi so všetkým sú spokojní, lebo to ani nečítali. No, spisovateľ napíše, potom naháňa vydavateľ, prosíka kdekade, hľadá sponzorov. Samozrejme, vôbec nečaká, že dostane nejaký honorár. Väčšinou nedostane, no. Ja som toto prekonal sedemkrát, ale som potom pochopil už pri prvom raze, že treba si knižku napísať, vydať, distribuovať, predávať, a teda nejde o zisk, ale ide o to, aby sa to šírilo, ale to už naozaj nemôžem hovoriť za tých, pre ktorých naozaj spisovateľstvo je jediný zdrojom obživy, a teda tí naozaj sú, no nechcem povedať, že chudáci, ale niekedy aj sú, pretože za tie knihy väčšinou nikto nezaplatí.
Ono je to tak, že v socializme naozaj boli spisovatelia často privilegovaní. Niektorí zásluhou, niektorí nie zásluhou, no a potom keď tu naraz stratili tie privilégiá, tak sa vlastne až do dnešného dňa poriadne nespamätali. Ale to už je – ani nezjednotili – ale to už je iná vec. Možná len za to, že patrím troška k nim, tak to tu spomínam. A ináč Budmerice, to sa potom opýtam potichu, že či sa opravujú, alebo ešte stále spia. Ale toto sem nepatrí. Určite to sem nepatrí. (Reakcia z pléna.) Opravujú sa. Výborne! Poznámka je moja takáto, že u nás naozaj je aj komunizmom, ale nielen, stratená úcta k autorstvu, k tvorivosti, k autoritám. Bo aj k starším ľuďom. No je to národný hriech a je to vážna chyba. Napríklad v Arménsku, teraz sme sto rokov genocídy spomínali, v Taliansku, v Gruzínsku a v iných krajinách naozaj starší človek, tvorivý človek, autor, umelec, spisovateľ, to je autorita, na ktorú si naozaj nikto nesiahne, a u nás to tak, žiaľ, bohužiaľ, neni. No musíme sa porozmýšľať, prečo to tak je. A s tým troška súvisí aj tá neúcta aj napríklad k spisovateľským dielam a tak ďalej.
Mne sa zdá, že internet sa v tom zákone málo rieši. Alebo temer nerieši. Samozrejme, nikto nevie, ako riešiť túto situáciu, ale tam sa všetko šíri rýchlo, bezplatne, stokrát viac ako cez papier, stokrát rýchlejšie. Neviem si predstaviť ani vlastne deň, ani poldeň, ani pár hodím bez internetu. Ale viem, že to zabíja noviny, časopisy a papierové knihy. Čiže ako tam riešiť autorstvo, klikanie, rozmnožovanie celých kníh a tak ďalej? Tade to všetko letí a vlastne nejaké právne normy na to asi nemáme. Ale to nemôžme očakávať ani od Slovenska, že by vyriešili, keď to veľké štáty nevedia. (Reakcie z pléna.) No, to je technické. Technickú poznámku potom si rád vypočujem.
Je tam hneď v úvode napísané, že autorské práva sú chránené autormi databázy, zhotoviteľmi databázy. Teda slovo databáza má v počítačovej terminológii svoj špeciálny, teda pojem je to. Až potom na..., omnoho neskôr sa definuje, že databázou sa tu rozumie aj zborník, noviny, časopis, encyklopédia, antológia, pásmo, výstava a tak ďalej. Temer všetko, no. Čiže v § 131 sa hovorí, že použitie diela je najmä zaradenie diela do databázy. A teda ako som spomenul, až potom neskôr sa tento pojem databázy zavádza. Môže sa to aj takto nazvať, ale v počítačovej terminológii databáza je niečo iné, no. Však k tým počítačom ešte chvíľočku, k nim prídem. Len takzvané dialógové systémy alebo expertné systémy, alebo prekladateľské systémy, alebo kognitívne systémy, znalostné alebo rozpoznávacie systémy, to sú všetko na úrovni databáz, by som povedal, omnoho, omnoho vyššie. O tých sa tu nehovorí. Ale to už je moc špeciálne, ale skôr-neskôr aj k tomu prídeme, že aj tuná je obrovská tvorivosť. A všade, všade tam, kde je teda tvorivosť, invencia, inteligencia alebo aj umelá inteligencia počítačová, všade tam by bolo treba hovoriť o autorstve. Ale to už tak troška teraz asi filozofujem, takže to nie je žiadna kritika, len poznámky.
Ešte pár konkrétnych poznámok záverom. Je zaujímavé, že v § 23 sa hovorí, že autor má právo na odmenu pri ďalšom predaji originálu diela výtvarného umenia pri účasti dražobníka. Potom sa ďalej hovorí, že sa to týka aj rukopisov literárneho diela a rukopisov hudobného diela, že pri každom ďalšom predaji sa má právo žiadať odmenu maximálne 12,5-tisíc euro. Je to také niečo ako DPH, že aj keď desaťkrát predáte, vždy to DPH musíte platiť. To je zvláštne, že teda to sa tam dalo. Iste je to asi nejaká európska... ani smernica, ale zvyklosť. No u nás to tak doteraz nebolo takto asi.
V § 26 sa hovorí, že verejné vykonanie diela je aj recitácia, spev, hra, tanec výkonného umelca na verejnosti. To slovo výkonný umelec je tiež troška také zvláštne, lebo každý sa cíti umelcom aj výkonným, keď vystupuje. Ale tak ťažko to ináč napísať. Hneď mi napadlo, a čo kostol, škola, púť, hody a tak ďalej. Ale potom sú tam výnimky na náboženské obrady, úradné obrady a tak ďalej, knižnice nepatria do tohto. Aj podujatia v zahraničí cez ambasády na špeciálne dni, keď sa spieva, tancuje a neviem čo všetko robí, nepatria pod toto. A potom tých výnimiek je tam relatívne dosť veľa. Ale asi to tiež ináč nešlo, len teda výnimka, výnimka a ešte aj to, aj to, aj hento.
No potom idú paragrafy také dosť komplikované. Ja tam som sa úplne stratil, poviem vám úprimne. O licencii, organizácii kolektívnej správy a tak ďalej, kde asi to treba, keď máme jedného autora, máme autorov, autor dá práva niekomu inému, ten sa mu o to stará a tak ďalej. Len je to trošička komplikované. Určite ten vykonávací predpis bude nutné k tomu napísať alebo aj školenie ľudí, teda v reči ľudu to napísať, a nie takéto reči právnické, ktoré oceňujem, ale ktoré dosť ťažko sledovať.
Ešte záverom dovoľte tých pár slov o ustanoveniach v počítačovom programe. Tak už 50 rokov sa diskutuje, že aj autorstvo počítačových programov by bolo treba chrániť, zaplatiť a tak ďalej a tak ďalej. Je to veľmi zložité. Iste, na Západe sú ďaleko pred nami v tomto smere, zistiť, že kto vlastne odkiaľ sa okopčil alebo zobral ten, tá časť toho programu alebo celý program, je veľmi zložité. Tam je to napísané, že ak je to výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora. Samozrejme, počítačové programy sú vyslovene výsledkom tvorivej duševnej činnosti autorov, no. A zoberme si, že vtedy, keď ten program a príkazy a inštrukcie sú v zdrojovom kóde alebo strojovom kóde. Tak to je tiež už troška taký zastaraný pojem, lebo dneska je to, nakoniec všetko vždy je v zdrojovom kóde, len, samozrejme, sa to už automaticky robí, že sa to dá v nejakom vysokom jazyku a potom to ide do toho zdrojového kódu. Čiže v tomto smere je dobré, že taký paragraf tam je, aj keď troška sa obávam, že ešte nepomôže autorom počítačových programov k tomu, aby sa svojich práv domohli.
Ja budem, samozrejme, za tento zákon a otázka je – aj to navrhujem –, či by, či by sa prípadne nemal tento zákon, pretože sa týka práva, dať aj do výboru pre ľudské práva, kde by možná tiež mohla byť zaujímavá diskusia na túto tému. Čiže to navrhujem.
Ďakujem.

Jozef, ja rovnako ako ty tomu veľmi málo rozumiem. Nevystúpim v rozprave, ale aspoň k tým, k tým autorským právam, ktoré sa týkajú využívania obsahu, napríklad na internete aj plug-inov, nielen, nielen celých programov, ale aj plug-inov dajme tomu do Firefoxu alebo do Skype, alebo do vecí, ktoré dennodenne využívame, tam nie je pravda, že sa nerozmýšľa nad tým alebo že by neboli chránené autorským právom. Práveže tam sú odstupňované množstvá rôznych stupňov ochrany autorských práv, sú tam licencie.
Niekoľkokrát sme tu predkladali aj s Jofom Viskupičom, aj s Jankou Žitňanskou zavedenie tzv. Creative of Commons licencií, ktoré umožňujú autorovi na začiatku definovať, akým spôsobom a kto môže narábať s jeho obsahmi, a tým v podstate odbúravajú tú, tú povinnosť, ktorá doteraz bola súčasťou Autorského zákona na Slovensku, že bolo, že by bolo teoreticky, nikto to nedodržiava, ale teoreticky by bolo nutné pri každom stiahnutí Firefoxu alebo podobného programu do počítača uzavrieť písomnú zmluvu s konkrétnym autorom každého jedného plug-inu. Na Slovensku to doteraz bola v podstate šedá zóna, Autorský zákon to moc neriešil.
Dúfam, že to porieši nejakým spôsobom táto novela. Ale ja odporúčam, naozaj ako úroveň toho, čo si rozprával, bola minimálne spred dvadsiatich rokov, keď ešte akože Didaktiky sa dali používať ako počítače, ale určite nie je reflexiou súčasného stavu.